štvrtok, 14. júla 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 21

***


***

Usilovne som sa snažila pohltiť všetko, čo tá príšerná učebnica obsahovala. Dosť mi to už liezlo na nervy, no bola to posledná skúška a ja som chcela začať prázdniny s čistým štítom a bez žiadnych nutností učiť sa aj v auguste. Takže som sa plne sústredila na text, robila si poznámky, malé schémy...
Dnes by to šlo. Prebehlo mi mysľou, keď som úspešne prešla ďalšiu otázku a ako tak jej aj dokonca chápala. Tento predmet som nemala moc v láske, ale predsa len som čakala, že to pôjde ľahšie. Nuž, opak bol pravdou a celkom som sa okrem tých svetlejších chvíľ s tým naozaj trápila. 
Otvorila som ďalšiu kapitolu a v tom...
Hluk. 
Vŕtanie. 
Pevne som zomkla pery a zhlboka sa nadýchla. Keď som to začula po prvýkrát pred troma dňami, mala som dojem, že pôjde o jednorázovú záležitosť a nie o celkovú prerábku bytu, ktorú si tak nádherne načasovali a naordinovali susedia. 
Kľud...kľud...Opäť som sa začítala, no k vŕtačke sa tentoraz pridalo aj kladivo a...
Mám dosť. Zakňučalo moje vnútro a z celej sily som tresla päsťou po stole. Nervózne som sa postavila a mala som čo robiť, aby som sa na mieste nerozplakala. Tie týždne učenia ma už začínali veľmi nepekne poznačovať a tak som následne aj hlavne kvôli nedostatku kvalitného spánku, bola trošku viac precitlivená, než by sa patrilo. 
Z úst mi unikla dosť štipľavá a pre dámu nevhodná nadávka a rýchlym krokom som opustila svoju izbu.
,,Haizaki!" zatiahla som plačlivo, keďže som sa už vážne nedokázala udržať a vošla som do obývačky.   
S výrazom úplného šialenca som sa vrhla ku gauču, na ktorom práve sedel a začala som rozhadzovať rukami.
,,Tí retardi to zasa robia!" zavrčala som, kým on mierne vyjavene spracovával môj dramatický príchod. Párkrát prekvapene zažmurkal, no nakoniec sa zatváril súcitne a natiahol sa za mnou. 
,,Saruška...tak...tak si daj pauzu." navrhol opatrne, na čo som následne začala s ďalším výstupom o tom, že termín skúšky je už dávno za dverami a že už nemám žiadny čas na väčší oddych a prestávky. 
Popravde, tušila som, že sa neskôr budem za svoje hysterické správanie hanbiť, no v tej chvíli som si skutočne nevedela pomôcť. Šlo to tak málinko mimo mňa a...a on chudák to celé musel znášať.
,,Ja..." zamumlala som vystresovane.
,,Musím ísť domov!" vyhŕkla som a vytrhla sa mu. 
,,Áno. Tam je ticho. Kľud...žiadne zasrané vŕtačky!" prehodila som a Shougo sa zatváril akosi tak kyslo. Zrejme za to mohla moja voľba slov, no v tom momente som to mala kruto na háku. 
Zvrtla som sa na päte a odkráčala naspäť k sebe. Spod postele som vytiahla kufor a ako zmyslov zbavená som začala do neho hádzať všetky tie nechutné skriptá. 
Takmer som si ani len nevšimla, že ma Haizaki následoval a nie práve nadšene sledoval ten chaos a paniku, ktoré som nielen svojím konaním, ale aj tou mojou škaredou aurou, vytvárala všade naokolo.  
,,Saruška..." oslovil ma jemne, no ja som nereagovala. Namiesto toho som zbierala všetky tie zvýrazňovače a perá, rozhádzané po celej izbe a s rovnakým opovrhnutím som ich praštila k tým knihám, ktoré už boli zbalené. 
,,Koľko je hodín? Stíham ten vlak?" šomrala som si skôr sama pre seba a natiahla som sa po mobil, len tak pohodený na posteli. 
,,Saruška, zastav sa na chvíľu...hej...Sára!" ozvalo sa za mnou o čosi hlasnejšie a vtedy som konečne spozornela. Udivene som sa otočila a spýtavo mu nazrela do tváre. Vyzeral byť tiež mierne podráždený a mne začalo akosi tak dochádzať, že tú svoju nepríjemnú náladu nevedomky prenášam už aj na neho. 
Povzdychol si. Podišiel ku mne a chytil ma za ramená.
,,Pokoj, láska..." prehovoril jemne a uprene sa mi zahľadel do očí.
,,Saruška, viem, že je to pre teba stresujúce, ale..." na moment sa odmlčal a pevne zomkol pery.
,,Nerobí mi dobre ťa takto vidieť." dodal nakoniec a pousmial sa. 
V tom okamihu som sa pocítila riadnu vinu za to, že takto vyvádzam, lenže pravda je, že keď ma to už raz chytilo, držalo sa ma to pekelne dlho. Žiaľ.
,,Oukej..." zamumlala som a sklopila pohľad.
,,Prepáč...ja len..." tiež mi spomedzi pier unikol povzdych a zdvihla som k nemu zrak. Jeho oči sa jemne vpíjali do tých mojich a boli...odrazu boli až netypicky trpezlivé. Tá počiatočná mrzutosť sa mu úplne vytratila z tváre a nahradil ju akási prívetivá pohoda. 
,,Ja len, že...predtým mi bolo viac menej jedno, či mi ostane niečo z učenia na august, keďže som aj tak nikdy nevedela, čo s časom, ale teraz...teraz mám teba a..." nadýchla som sa.
,,Chcem ten čas tráviť s tebou a nie...a nie s knihami." Tie posledné slová som takmer vypľula a znechutene som sa zaksichtila. I keď som si to nechcela priznať, no tento semester som naozaj brala vážne. 
A...a robila som to najmä kvôli nemu.
,,Čo je?" Nadvihla som obočie nad výrazom, ktorý práve schvátil jeho peknú tvár. 
Pripadal mi akýsi...akýsi čudný, zvláštny. Nevedela som, ako si ho mám vyložiť.  
Uškrnula som sa. 
,,Prestaň tak civieť." napomenula som ho, no sa aj naďalej do mňa intenzívne zavŕtaval svojím pohľadom. Úprimne, celkom ma to uvádzalo do rozpakov, tak som sa namiesto toho radšej znova sklonila k telefónu a skontrolovala čas.
,,Myslím, že by som ten spoj ešte mohla stihnúť." poznamenala som akoby nič a opäť som sa zadívala do jeho tváre. Nechápavo, ale zároveň pobavene som pokrútila hlavou, aby som mu dala jasne najavo, že jeho zarazenie v súvislosti s mojim prejavom tak úplne nechápem. 
Málinko ním trhlo a napokom konečne otvoril ústa. 
,,Zaveziem ťa domov." prehovoril a začal sa trošku ošívať. 
,,Ďakujem." odvetila som vďačne. Odvoz, ten...ten mi teraz vážne prišiel vhod.  
Bola pravda, že tieto dni sme boli na seba dosť čudní. On to tiež nemal teraz v práci práve najľahšie a ja? No, ja som sa veru už vonkoncom nemala čím chváliť. Vlastne to už bolo celkom dávno, čo sme si my dvaja niečo pekné povedali, čo mi príde dosť tragické na to, že v podstate žijeme spolu. Lenže ten čas utekal vážne rýchlo. Deň šiel za dňom akoby to nebolo nič. Ráno som vstala a ani som sa nenazdala a už som bola v sprche a poberala sa na spánok. Bolo to hektické obdobie. Hektické a nepríjemné pre oboch
Takže ho zrejme tie slová, konečne nie hundravé a podráždené, úprimne prekvapili.
Čo mi vlastne pripomína, že keď tento kolotoč skončí, budem mu mať toho veľa čo splácať.
 ,,Idem sa obliecť, tak sa teda..." rozladeným pohľadom prešiel po tom neporiadku, čo som mala v izbe a uškrnul sa.
,,Tak sa teda pobaľ a pôjdeme." dokončil a otočil sa na odchod.
A ja som len sledovala jeho pohybujúcu sa postavu a...a neodolala som. Urobila som zopár rýchlych krokov, dobehla ho a pevne zozadu objala. Líce som si spokojne oprela o jeho chrbát a stisla ho vo svojom náručí tak moc, ako som len vedela. To teplo, ktoré z neho sálalo a ktoré tu bolo pre mňa vždy, ma príjemne upokojilo. Odrazu som si prišla ako taký nenásytný, psychický upír, ktorý sa práve drzo pokúša si ukradnúť trošku tej energie od svojho priateľa.
Netrvalo to však dlho, pretože som začula tlmené uchechtnutie a následne som sa ocitla v objatí ja.
Sklonil sa ku mne.
,,Ak sa vážne chceš dnes ešte niečo naučiť, tak by som ti radil, aby si si takéto gestá nechala na potom." zamrmlal mi do vlasov a následne jedna z jeho paží klesla z môjho pása na môj zadok. 
Mimovoľne sa mi jeden z kútikov úst zdvihol do úsmevu a postavila som sa na špičky. Vtisla som mu na pery drobnú pusu. Len...len takú maličkú, no zatiaľ postačujúcu a ihneď som sa už aj odťahovala.
,,Ty si skutočne koleduješ o problém, Saruška." ozval sa síce chrapľavo, no jeho nežný pohľad mi napovedal, že bol vďačný aj za túto malú drobnosť. Nuž, nemal to so mnou momentálne práve ružové, ale predsa len, keď teraz opúšťal moju izbu, v očiach mal to svoje typické huncútstvo a na tvári ten už mne dobre známy, sebavedomý výraz. Obyčajne by som ho zaň častokrát rada stĺkla, no v poslednej dobe mi už vôbec, ale vôbec nevadil. Práve naopak, rada som ho na ňom videla, pretože...pretože to znamenalo, že je všetko v poriadku. A to bola jedna z vecí, na ktorej mi záležalo. 
Aby...aby sme ja a Shougo, my dvaja, boli v poriadku. 

Doma som strávila hneď niekoľko dní a tá zmena prostredia mi celkom aj pomohla. Doučila som sa, čo bolo treba a naši boli skutočne veľmi ohľaduplní. Dokonca aj Mirka to svoje typické bľabotanie obmedzila na slabú hodinku denne a tak som sa naozaj v nasledujúcu nedeľu večer vracala na byt s celkom dobrým pocitom. Na druhý deň som mala mať skúšku a tak som sa aj tešila, že ten horor bude konečne u konca. 
Vlastne sa mi celé tohtoročné toto otrasné a trýznivé obdobie zdalo byť akési natiahnuté, čiže som sa už nevedela dočkať, kedy budem mať všetky kolonky indexu šťastne zaplnené a budem môcť ukázať svoj chrbát školským budovám. 
Skúškové...
Vlastne mi to pripomína, že na tej prvej skúške, čo som tento semester zvládla, som sa opäť stretla s Jakubom. A nuž, tentokrát mi neporadil, parchant jeden.
Musela som sa uškrnúť pri spomienke na to, ako sa po celú tú dobu tváril, akoby som bola vzduch. Bolo mi to trošku trápne, ale nejako extra moc som sa tým zasa nezaťažovala. Bol to hlúpy klamár. A zrejme som nebola sama, ktorá už o jeho záľubách v zvádzaní viacerých naraz vedela, pretože sa mi do uší nechcene dostalo zopár nie práve vábivých klebiet. Niektoré dievčatá totiž tú kratučkú chvíľu pred samotným skúšaním netrávia opakovaním si učebnej látky a čo to utrúsia. A niekedy je to "čo to" celkom rozsiahleho a štipľavého charakteru. Takže mi bolo oznámené, že ho nechalo aj to jedno dievča, o ktorom som sa nie práve najpríjemnejším spôsobom dozvedala. 
Hah, aj Hitler bojoval na dvoch frontoch a prehral. Napadol ma vtedy výrok jedného z mojich spolužiakov, ktorý sa vyjadroval k podobnej téme a celkom slušne sme sa vtedy všetci prítomní na tom zabavili.  
V každom prípade to už ale nebola moja vec, ale ako každá iná ľudská bytosť, i vo mne v ten kratučký moment zahorel ten sladký pocit škodoradosti.
Karma. Nechaj to na karmu. Vravela som si často a...a stalo sa. I keď teda...
Nie tak úplne.
Musím podotknúť, že moja karma mala okrem tej normálne bežnej teraz aj sivé vlasy a sexy zadok
Pobavene som pri tej myšlienke potriasla hlavou a pousmiala som sa. 
To bol teda zážitok. Pomyslela som si a vystúpila som z vlaku. Čoskoro som opustila stanicu a vydala som sa po obvyklom chodníku, ťahajúc za sebou svoj kufor.
S Haizakim som si počas pobytu doma volala, ale nie moc často. Obzvlášť tento víkend bolo ťažšie sa s ním spojiť a keď už aj zdvihol, bol len veľmi stručný a...a celkovo mi prišiel aj akýsi zaneprázdnený, ale to som bola aj ja, takže som sa tým moc nezaoberala. Veď predsa len, ak sa mi zajtra zadarí, budeme mať okrem bežných povinností pre seba takmer celé leto.
Pozrela som sa na svoje hodinky na ruke a uvedomila som si, že budem na byte omnoho skôr, než som pôvodne plánovala, čo ma potešilo. Vlastne som mu naposledy spomínala, že ma zavezú rodičia, no nakoniec som sa rozhodla cestovať sama. Brala som to aj ako takú dnešnú väčšiu prestávku a to, že sa prejdem, mi len a len dobre padne, keďže som sa nasedela viac než dosť.
Pridala som do kroku. Asi...asi som sa na toho svojho spolubývajúceho tešila viac, ako som si myslela. A to bol teda poriadny kontrast s podobnou cestou, ktorú som absolvovala v zime po Vianociach. 
Vtedy som ani len netušila, ako to celé dopadne. Prebehlo mi mysľou a opäť ma to raz nútilo k úsmevu.
Zdvihla som hlavu od chodníka a zistila som, že som bola som ešte nejaký ten kúsok od našej príjazdovej cestičky.
Dnes som vážne rýchla. Povedala som si v duchu práve vo chvíli, keď ...keď sa v mojom zornom poli objavilo Shougove auto. Prižmúrila som oči, či skutočne dobre vidím a...a nemýlila som sa.
Najskôr som sa potešila a takmer reflexne som zdvihla ruku s tým, že mu zamávam, no takmer ihneď som sa zastavila v polovici pohybu, pretože vyhodil smerovku  na opačnú stranu. Vozidlo sa celkom rýchlo dostalo na hlavnú cestu a mne neušlo, že...že nebol sám. Celkom jasne som videla niekoho sedieť na sedadle spolujazdca. Detaily mi síce boli vzdialené, no tá záplava hustých, čiernych vlasov mi bola až veľmi dobre známa.
Nepríjemne som stuhla na mieste a jemne pootvorila pery. 
Andrea? Zamračila som sa a náhle ma premkol akýsi zvláštny, nechutne trpkastý pocit pri pohľade na už vzdiaľujúce sa auto môjho priateľa a jeho ex.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola


.
Dnes to bolo o čosi kratšie, ale viete, že ja to robím vždy tak, aby mi to zapadalo do členenia :] 
Najbližšie sa budem venovať poviedke pre Dechi [ už niečo málo mám ] a dúfam, že sa mi ju cez víkend podarí zverejniť.
Úprimne, trošíčku sa mi pozmenil režim a príjemne mi niečo narušilo moje pôvodné plány na leto, ale tak budem sa snažiť všetko aspoň ako tak stíhať :] 
Viete, ešte stále niektoré veci dobieham a zrejme ešte chvíľku potrvá, kým sa tak typicky "usadím" a nič ma nebude rozptyľovať. 
Tak...tak to je asi z mojej strany na dnes všetko. Držte sa :*

***

7 komentárov:

  1. No dobre.. aj som si myslela, že sa takéto čosi stane. Popravde väčšinou pri každom príbehu čakám práve na tento zvrat... bohvie prečo. Samozrejme, nie že by som sa v tom vyžívala. Ja to ale beriem väčšinou ako také "znamenie". Mno, v každom prípade to bol vydarený dielik, trochu psychopatický (naozaj len trochu), ale myslím si, že každý poznáme takéto "obdobia" xD
    Super časť, pobavila som sa pri čítaní a netrpezlivo čakám na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. A ja som tak čakala, že niekoho bude mať Shougo pri sebe a nemýlila som sa! Hoci ma to neteší, no ja pevne verím, že to bolo len nevinné stretnutie... muselo byť. Aaaah, dúfam v to. Veď Haizaki sa už zmenil. To sa predsa vyrieši, no nie? Do prdele, a ja som sa tak tešila z toho začiatku kapitoly, že fáájn, všetko okej, krásna chvíľka, keď ju Shougo tak krásne upokojoval, a potom si z nej uťahoval, keď mu dala tú nevinnú pusu.... a ono sa to takto zvrtlo. Ja len fakt dúfam, že to nie je tak, ako to vyzerá, a že bude všetko znova také pekné ako predtým. Naozaj vydarená kapitola! A som zvedavá aj na tú poviedku, ktorú chystáš pre Dechi.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ou, ou, ou, ten koniec sa mi ani za mak nepáčil..čo má Haizaki za ľubom? No dúfam, že nie niečo nekalé, pretože sa fakt zdalo, že Sáru má naozaj rád...no každopádne som zvedavá :) Opäť si použila vydarené prirovnania (to s tým Hitlerom, Karmu so sexy zadkom a tak :D) vlastne, taká karma by sa aj mne zišla :D :D A Sárine skúškové výstupy a jej nečakané rozhodnutie cestovať domov...heeeh, ale hej, má na to dôvod :D Som zvedavá na ďalšiu časť a som naozaj rada za túto!! :) Drž sa Peti a oddychuj cez leto :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja som trubica, včera mi vôbec nenapadlo, že by tu mohla byť nová časť k mojej milovanej poviedke, ale dneska ráno ma čakalo po prebudení úžasné prekvapko, takže moc ďakujem, že si opäť napísala nový diel k Spolubývajúcemu :3 a ani mi nevadilo, že bol taký kratší. Táto čas bola ako každá iná z tejto série úplne skvelá :)) ja neviem, či my sme mysľou prepojené alebo čo, ale aj ja som bola vo veľmi podobnej situácii počas učenia sa štátnice :D naši susedia si tiež zmysleli, že celé leto budú otravovať vŕtaním a trieskaním.... a boli to naozaj dlhé a mučivé týždne :D otras... ráno o ôsmej ťa prebudí zvuk panelovej vŕtačky hneď vedľa tvojej postele, ako keby ti ňou vŕtali do hlavy :D chuderka Sára, ani sa jej nečudujem, že jej takto rupli nervy a bola z toho totálne rozladená a podráždená. Ale Haizaki bol taký... ňúúú, jak sa k nej choval, ako ju upokojoval a proste, človek už má pocit, že je z neho skutočný chlap, muž, ktorého by si dokonca priala mať väčšina z nás :D že sa zmenil a potom.... ten koniec :D to čo? Haizaki? Žiadam o vysvetlenie! Skoro som si zožrala všetky nechty... to si ako ten chlap redstavuje? Žena mu nachvíľu odíde z bytu a on sa vyváža s Andreou! Tsk! Ak Sára kvôli nemu neurobí skúšku, tak ho zabijem :D Ja len dúfam, že nešlo o nič vážne, že Sára hneď neprepadne panike a žiarlivosti a dovolí mu to vysvetliť. A hlavne dúfam, že panáčik bude mať riadne vysvetlenie! :D Inak ho Boh chráň. Strašne sa modlím, nech to nie je nič zlé, nech to stretnutie neznamenalo nič, čoho by sme sa mohli obávať (teraz mi napadlo, že čo ak Andrea zostala tehotná po tej ich nočnej eskapáde, čo bola už dávno? xDDD to by bol prúser jak hovado, lmao, neviem, ako mi to napadlo, asi mám bujaré predstavy xD)... Musí byť. I keď... hovorí sa, že kurevník navždy ostane kurevníkom, ale dúfam, že Haizaki ju skutočne ľúbi a toto by jej nikdy neurobil (hahaaa, zase my, ženy a naše naivné predstavy, hovorili sme o tom :D). No nič, každopádne - bol to vynikajúci diel a teraz som netrpezlivá a nedočkavá, že čo bude v ďalšom :v neviem, či sa nemám začať báť :O :D Skevlé, Petrička, len tak ďalej, milujem tieto obdobia, keď si aktívna v písaní, chýbali mi :))

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Moment monment... Jako náš zlý Shougo jel se svou bývalou... No tak to ne! :D
    Opováží se jí podvést... To by byl mrtvá mrtvola, jsem zvědavá, jak jí to vysvětlí! :/
    Jinak dobrý dílek...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Jéééj tohle se ti tolik povedlo, bylo to naprosto úžasné. Ale přiznám se, že tak trochu jsem od Haizakugho něco čekala dřív. Mám takový pocit, že on je člověk co nesnáší stereotyp, jakmile na něj ještě někdo nemá čas... no... kdo ví... třeba si spolu s EX jen povídali (ehm... to je moc naivní)... Jsem zvědavá, co mu hrdinka poví a jak se bude Haizaki chovat v dalším díle, chtělo by to co nejrychleji pokračko :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Neskutočne chápem Sáru. Úplne neskutočne (to je dosť odveci vyjadrenie, ale čo už). Presne stavy tohto typu mávam počas skúškového.
    Ešte že má Shouga, lebo neviem ako by to na tom byte dopadlo alebo skôr, čo by urobila so susedmi.
    No bolo od neho milé, že ju pochopil, podporil a ešte jej aj ponúkol odvoz. Veď čo iné mu zostáva, že? :]
    No ale ľúbi sa mi, že okrem ich maličkej krízy kvôli skúškovému a veľa roboty sa objavila menšia "akcia" ála Shougo a Andrea odchádzajú v jednom aute. Snáď to nebude nič, čo by Sáre ublížilo, lebo... to by ma zamrzelo. :/

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)