sobota, 23. júla 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 22

 ***


***

Na tom chodníku som stála ešte hodnú chvíľku a márne som sa snažila prekusnúť ten pocit akejsi nervozity a napätia, ktoré ma náhle zasiahli. Nie, nechcela som robiť unáhlené závery, nie...to...to vážne nie.
Pohla som sa konečne z toho jedného miesta a prestala som zarazene civieť na tú cestu, za zákrutou ktorej sa mi úplne stratili z dohľadu.
Andrea. Ona...
Ja vlastne ani len neviem, ako to medzi nimi skončilo. Jednoducho, prestala chodiť na byt a...a niekedy v tej dobe sme sa ja a Shougo zblížili. Nikdy som sa ho na bývalé nepýtala. Veď prečo by som to aj robila? Jednak som o informácie toho typu nestála a jednak...
Pevne som zomkla pery a šuchtavým krokom som sa dostala pred náš vchod. Nemotorne som v taške šmátrala v snahe nájsť kľúče a usúdila som, že ma to celé vyviedlo z miery viac, než by som kedy očakávala. Keď som konečne vošla dnu, ihneď som si privolala výťah. Dostala som sa s kufrom na naše poschodie a len čo som si odomkla a následne za sebou zabuchla dvere, nedalo mi to a siahla som do vrecka po telefón. Vyhľadala som si ho v zozname a vytočila.
,,Shougo?" prehovorila som, len čo sa po celkom dlhom zvonení konečne ozval.
,,Kde si?" spýtala som sa o čosi tichšie, pevne zvierajúc mobil v ruke.
,,Moment, počkaj...hej..." Nenechal ma však dohovoriť.
Zavesil. Vraj... 
Vraj teraz nemôže. A ja, aj keď som sa vážne veľmi snažila, som pocítila takmer okamžite druhú vlnu tej ťaživej úzkosti. Oprela som sa o dvere a zaklonila hlavu. Netrvalo to dlho a...a ucítila som v ústach kovovú príchuť. Od...od tej nervozity som si rozhrýzla spodnú peru.
V hlave sa mi síce vynorilo milión nevinných dôvodov, prečo bol s ňou, ale niekde vo vnútri sa ma predsa len niečo tvrdo pýtalo, či...či skutočne práve v tejto chvíli a za týchto okolností dokážem vôbec myslieť takto pozitívne a hlavne bez podozrievania.
Znova som sa zadívala na displej telefónu a pomaly som napísala správu, ktorú som následnej aj odoslala.
Kedy prídeš domov? 
Jednoduchá otázka. Len tá. Nič viac.
Posunula som sa od dverí, vyzula a dovliekla svoju batožinu do svojej izby. Kľakla som si k nej a začala som vybaľovať veci. Očkom som taktiež hodila po hodinkách na svojom zápästí. Bol najvyšší čas si opäť začať niečo opakovať, ale ako som tak presúvala tie knihy a skriptá na posteľ, zistila som, že ma v tejto chvíli trápia asi najmenej.
Úprimne, nechcela som si ani pri najmenšom pripustiť, že išlo skutočne o to, čo ma napadlo ako prvé a tak som si celkom hrdinsky teda napokom predsa len otvorila jednu z tém a začala čítať. Po chvíľke som si však uvedomila, že častejšie, ako riadky textu, sledujem svoj telefón, položený vedľa mňa.
Neodpísal. A bolo to už pól hodiny.
Potrebujem sprchu. Prebehlo mi mysľou. Horúcu a najmä poriadne dlhú sprchu.

Vyšla som z izby a prešla do kúpeľne. Samozrejme, nedalo mi to a cestou som nazrela aj do jeho miestnosti. Vyzerala byť uprataná. Dokonca mal aj ustlané, čo bola, inak, ďalšia vec, nad ktorou som sa pozastavila a musela som premýšľať, či je Shougo naozaj tak poriadkumilovný alebo...alebo to za neho urobil niekto iný.
Nakoniec som ale len s chabým úsmevom na perách pokrútila hlavou, tak moc paranoidná som sa v tom momente cítila a...a aj keď sa ten trpkastý pocit stále pokúšal preraziť na navrch, predsa len som mu to nedovolila.
Nič to neznamená. Nahovárala som samú seba, no spôsob, akým ma Haizaki odbil v telefóne a to, že sa stále neozval zvuk prichádzajúcej správy, ma robil značne nesvojou. Ale niečo mi našepkávalo, že by som mu mohla viac dôverovať, veď...veď predsa nič také nenasvedčovalo tomu, že by bol medzi nami nejaký problém. Možno len Andrea niečo potrebovala, možno Shougo, on...
Aj keď to síce v poslednej dobe bolo vážne chaotické, aj tak sa zdal byť celkom spokojný a nikdy mi ani len nič nenaznačil, takže sa pokojne mohlo len...len niečo stať a...
Kľud, Sára. Povzbudila som sa v duchu. Nikdy som predsa nechápala známe, ktoré zakaždým organizovali pomaly už pátranie, keď sa im priateľ dlhšie neozval. Vždy mi to prišlo hlúpe a komické. A ja nuž, som  teraz nechcela pôsobiť rovnako hlúpo a smiešne. A tak som konečne vstúpila, síce mierne napätá, no už pomerne menej neistá, do kúpeľne a uchopila len svojho trička. Chystala som si ho pretiahnuť cez hlavu, ale zarazila som sa v polovici pohybu. Rýchlo nadobudnutý pokoj zmizol úplne a nahradilo ho niečo úplne iné pri pohľade na čierny, nechutne ťahajúci sa vlas na dne sprchového kútu.
Pustila som svoje oblečenie a nechala ho opäť skĺznuť na boky, pričom som pootvorila som pery a prerývane sa nadýchla.
Andrea bola dnu a...a použila sprchu.
Toto...toto bolo niečo, čo...na čo som už nemala žiadne vysvetlenie a ani ospravedlnenie. 
Pri tej myšlienke som sa zachvela a opäť som potrápila svoje ústa svojimi zubami. 
Zlosť... podráždenie, výbuch, nervozita, stres...To boli emócie, ktoré síce dokázali potrápiť, no ja som ich vždy vnímala ako tie lepšie. Bol to taký prostý, ľudský, obranný mechanizmus pred psychickou bolesťou a práve v tomto okamihu by som...by som uvítala hociktorú z nich. Lenže práve to, čo sa usadilo vo mne, bolo im na míle vzdialené. Akási otrasná otupenosť, miešaná s rovnako nepríjemným sklamaním a...a bolo tam ešte niečo, avšak to som už nedokázala definovať. Alebo som možno len nechcela. 
S tým, že som úplne zabudla, na čo som sem pôvodne išla, som sa vrátila do izby. Takmer ako v nejakom zvláštnom tranze som pristúpila k posteli a sklonila sa po mobil. Opäť som ho vytočila.
Po pár sekundách sa mi z hrdla vydralo akési mne samej cudzie, priam bolestivé zakňučanie, keď som tentokrát začula len a iba jeho odkazovú schránku.

Sedela som na gauči a digitálne hodiny na satelite ukazovali už niečo po dvanástej. Telefón som stále mala položený na stehne a nepravidelne som nechtom poklepkávala po jeho displeji. Občas som privierala oči v snahe aspoň ako tak uľaviť svojmu rozhádzanému vnútru, ale...ale nepomáhalo to.
Mala...mala som neskutočnú chuť sa stratiť. Aspoň...
Aspoň na chvíľu vypnúť, zmazať tie emócie, ktoré ma pohlcovali a napísať mu poriadne škaredú správu, ktorá by dokonale vyjadrovala všetko, čo som mu práve teraz chcela alebo možno aj nechcela povedať.
Avšak nemala som síl. Nie teraz. Nemala som túžbu, odhodlanie.
A čo som vôbec, ja naivka, čakala? Objavila sa prvá výčitka. Výčitka však nie venovaná jemu, ale sebe samej. Niekto by mohol povedať, že si za to v podstate môžem sama, ale tak...
Skutočne to má byť takto? Takto to vo svete chodí?
Je to fér?! Fér, že ja dám niekomu šancu, otvorím sa mu a...a on to všetko podupe?
Áno, nešla som do tohto vzťahu s nejakými ružovými vyhliadkami a bola som tak moc skeptická, ako len človek môže byť, no...no ono to prerástlo. Prerástlo to do niečoho, o čom som si myslela, že toho človek ako ja nie je schopný. Ja...Konečne som bola odhodlaná brať nejaký vzťah vážne, konečne mi na tom záležalo, konečne som mala pocit, že aspoň kúsoček z toho pekného, o čom večné romantičky celý život iba čítajú, postihlo aj mňa a že...
Na líci ma pošteklila prvá slza. Chrbtom ruky som si ju však ihneď zotrela, ale tým sa to neskončilo, pretože sa ako na povel začali z mojich ubolených očí rinúť ďalšie, nasledované tlmeným stonom.
Mimovoľne som si spomenula a priam živo som mala pred sebou to, ako som na tomto gauči strávila noc, keď tu bola Mirka a...a ako tu bol on so mnou a...a...
Čo sa stalo? Prečo...Prečo tak náhle? V mysli sa mi objavili tieto dve otázky a nech sa snažila na ne neviem ako moc odpovedať, nedokázala som to.
Veď...veď všetko sa zdalo byť v poriadku. V úplnom!
Žiadna hádka, žiadne ochladnutie, žiadne ignorovanie...nič, čo by bežne predbiehalo to, čo mi práve urobil.
Lenže...vedela som ja vôbec, ako to naozaj býva?
Mohla som to súdiť? Mohla som o tom špekulovať a rozmýšľať? Ja?! Čo som sa na vzťahy a veci medzi pármi dívala z takej diaľky, akej len mohla a nikdy sa v ničom nevŕtala viac, než bolo treba?
Pobavene som sa uškrnula a povzdychla si.
Potreboval vôbec Haizaki niekedy predtým dôvod na to, aby od seba tie ženy odkopol, podviedol, ublížil im? Mal niekedy potrebu im niečo vysvetľovať?
Toto boli fakty. Fakty, ktoré by ma mali uviesť na pravú mieru, lenže...
Aj tak som stále mala pocit, že v tom bolo niečo iné, že...že to so mnou bolo iné, ako s nimi!
Odmietala som prijať, že patrím k tej istej skupine, že som len...len jedna z nich.
A možno to bola chyba. Snívať a naivne si namýšľať, že niekto jeho povahy by si odrazu dokázal vážiť niekoho natoľko, aby bol k nemu úprimný a čestný.
Spomedzi pier mi uniklo silené uchechtnutie a už azda po stýkrát som zovrela mobil v dlani. Trasúcimi prstami som začala vyťukávať novú, tentoraz omnoho dlhšiu správu.
Žiadne nadávky. Žiadne vety podmienené hnevom.
Len smútok, ktorý som práve cítila a všetko to, čo mi moje ubolené vnútro našepkávalo.
V tej chvíli mi to prišlo ako kedysi dávno, pred mnohými rokmi, keď som si sama postavila veľmi pekný hrad z kociek, knižiek a vlastne všetkého, čo som našla doma a dalo sa použiť. Ako malému, nešikovnému dieťaťu mi to dalo naozaj zabrať, trápila som sa s tým celé hodiny a bola som až ohromujúco trpezlivá. A aj keď to stálo veľa síl, tak som sa z výsledku tešila. Tešila som sa strašne moc a...a potom prišla návšteva s neposedným, nevychovaným deckom, ktoré potrebovalo len tri sekundy na to, aby zničilo to, čo som si ja budovala celý, celučičký deň.
Potiahla som nosom a natiahla sa po balíček vreckoviek, ktorý ležal na stole.
Môj vzťah s Haizakim bol niečo ako ten môj vysnívaný hrad.
A bolelo ma to práve teraz taktiež rovnako, ako vtedy, keď som oň prišla.  

Napokom sa mi na chvíľku podarilo zadriemať, ale ani som sa nenazdala a zazvonil mi budík.
,,Toto je snáď len zlý sen... Prosím, nech je to vážne len zlý sen..." zamumlala som šeptom a natiahla sa za telefónom, ktorý mi oznamoval, že sa mi jednak ten hajzel ani len neunúval odpísať a...a že mám akurát tak slabých štyridsať minút na to, aby som sa dala do poriadku a opustila byt, ak chcem tú skúšku vôbec stihnúť.
Skúška.
,,Dopekla..." vydýchla som zmorene a pretrela si unavené oči. Na to, že so si včera pozrela holé nič, som radšej ani len nemyslela a už teraz ma prepadávalo zlé tušenie, že to bude hotová katastrofa. No čo bolo ešte horšie, ani len teraz ma moje štúdijné výsledky moc nezaťažovali.
Prevalila som sa na bok a posadila sa.
,,Chcem umrieť." poznamenala som zničene. Mala som dojem, ako by ma celú noc niekto tĺkol palicou a o nejakom tom oddychu, ktorý mi tie slabé dve hodinky spánku mali poskytnúť, sa už vonkoncom hovoriť nedalo.

O niečo neskôr som sa šuchtavým krokom dostavila do kúpeľne, kde ešte stále sprchový kút zdobil ten nechutný kúsok DNA Haizakiho ex a...a teraz už zrejme aj znova jeho priateľky, poprípade tej, čo mu práve rozťahovala nohy alebo... A ja vlastne ani len neviem, ako by som ju mala nazvať
Natiahla som sa ku kohútiku a spláchla som ten vlas do odtoku. Prešla som vodou celú dĺžku mini vaničky a až potom som zo seba zhodila šaty. Rýchlo som sa osprchovala, ako tak upravila a nahádzala som do tašky zopár vecí. Potichu som opustila byt, zamkla za sebou a už teraz som sa tešila na to, ako sa čo najskôr vrátim späť, pobalím si všetky veci a doslova utečiem z tohto prekliateho paneláka.

O dobré dve hodiny som sa už aj vracala naspäť.  
Ani to nebola tá predpovedaná katastrofa, ani to len netrvalo dlho
Obvykle som totiž vždy pustila pred seba spolužiakov a odpovedala medzi poslednými, no tentoraz som sa postavila ako prvá a aj s nie práve ukážkovou prípravou som si sadla pred skúšajúcu. Prečítala som, čo som mala na papieri a ona sa ma potom začala ešte pýtať. Niečo som vedela, niečo ani nie.
Ale nakoniec som mala známku v indexe, ktorá by ma za iných okolností určite veľmi potešila, ale momentálne mi to bolo jedno. Hlavne, že tam nejaká bola a že...Nuž, to je už aj tak jedno.
Slnko ma nepríjemne cez tmavú blúzku pálilo a ja som sa nevedela dočkať, kedy sa prezlečiem do niečoho pohodlného a následne zavolám otcovi, nech po mňa a moje veci príde. Ak by aj nemohol, zbalím len to najnevyhnutnejšie a pravdepodobne odtiaľto vypadnem skôr, než sa môj spolubývajúci uráči vrátiť.
Áno, chcela som si s ním zopár vecí objasniť a doriešiť, ale tento deň som sa na to vážne necítila. Dnes...
Dnes som len túžila prísť domov, objať svoju mamu, nechať si od nej uvariť niečo fajné a...a spať.
Navyše, bála som sa svojej reakcie na to, ak by sa mi odrazu objavil pred očami. Bála som sa, že ma to zlomí a že o sebe samej zistím, že som ešte slabšia a citlivejšia, než som si pôvodne myslela.
Väčšinu som mu už aj tak povedala v tej správe a...a na ten zvyšok, ktorý sa textom vyjadriť nedal, musím mať dostatok energie a síl.   
Možno ho prefackám. Možno. V takom prípade by som bola rada, kebyže si to zaucho pamätá ešte poriadne dlho. A...a možno sa na neho v konečnom dôsledku nebudem chcieť už ani len pozrieť.
Neviem. Netuším, čo bude. Práve teraz je to ešte príliš čerstvé a tak moc pre mňa nepríjemné, že sa naozaj neodvažujem odhadovať, čo bude po tom.
Nehovoriac o tom, že jedna moja časť by vážne uvítala aspoň...aspoň niečo z jeho strany.
Vysvetlenie, vyjadrenie... hocičo.
Nevedela som síce, ako by mi to mohlo pomôcť, keďže všetok, i ten sebemenší plamienok nejakej tej nádeje bol nenávratne pošliapaný. A aj napriek tomu, že som takmer celú noc snažila nájsť novú, inú možnosť, neprišla som na nič, čo by mi napovedalo, že to stále môže byť úplne inak, než to vyzeralo.
Takže som sa na to mohla dívať z každého uhla a stále som mala ten istý výsledok.
Strohé telefonáty celý víkend. Nedeľa večer a on bol s ňou. Nedvíhal, neodpisoval, vypol si telefón, aby som ho zrejme nerušila pri činnosti, ktorú som si bez toho, aby som nepocítila to nechutné zovretie, nedokázala už ani len predstaviť a...a ani sa nevrátil domov.
Odpoveď bola jasná, mala som ju priamo pred nosom. A aj keď som sa tomu snažila doteraz všemožne brániť, pomaly som ju začala akceptovať a prijímať.
Všetko to totiž dohromady dokonale zabilo tú dôveru, ktorú som voči nemu chovala. Momentálne mi z nej neostala ani len tá malá, drobučká štipka, ktorá sa ma tak intenzívne a vytrvalo držala aj počas celej tej doby, čo som čakala na to, kedy sa mi konečne ozve a...a povie niečo. Čokoľvek, čo ma prinúti zasmiať sa nad svojou hlúposťou a najmä domýšľaním, avšak...Neurobil tak. A pravdepodobne už ani neurobí.
Pevne som zomkla pery, keď som pocítila, že na mňa opäť prichádza ľútosť a mala som len málo k tomu, aby som sa znova nerozplakala.
,,Fakt krásny začiatok prázdnin." poznamenala som smutne a náhle ma striaslo.
A následne ma striaslo znova a znova.
Začala som akosi tak tušiť, že sa novej vlne plaču zrejme nevyhnem, ale aspoň že už som bola len kúsoček od vchodu. S pohľadom zabodnutým do zeme som sa vyhýbala okoloidúcim a až keď som sa dostala k nášmu schodisku, som sa odvážila zdvihnúť zrak a...a myšlienka na plač ma rázom prešla.
Pootvorila som pery a následne ich opäť pevne privrela.
Niečo sa vo mne nechutne naplo a ja som potlačila ten dusivý pocit nečakaného prílivu zlosti, ktorý ochromil celé moje telo. Prílivu zlosti, ktorý som ale chcela v sebe mať včera, v noci a aj ráno.
,,To nemyslíte vážne." zašomrala som takmer nečujne a uprene som sledovala čiernovlasú mladú ženu, postávajúcu pri dverách, ako práve zvoní na zvonček od nášho bytu.
Toto...toto mi už naozaj prišlo ako sprostý, no hlavne veľmi drzý a provokačný vtip.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola


.
Ú, takže som stihla aspoň toto. No, je to také skôr pocitové a nie akčné. Chcela som si to vyskúšať a tak neviem, posúďte samé, či mi tie opisy vyšli alebo nie :]. Každý človek na podobné veci reaguje asi inak a teda...takto reagovala Sára :]...aaa skutočne to nie je jednoduché- vyjadriť to, ale je to výzva! :D a časom sa tomu priučím hádam lepšie :]. To je úplne také, že máte o tom jasnú predstavu a chcete to podať slovne a odrazu zistíte, že...ehm...a teraz čo? ako? kde? :D :]
.
***

6 komentárov:

  1. Wow, na to, že si to nazvala "neakčnou" časťou, to podľa mňa bolo akčné až-až. Hlavne si nám poskytla pohľad na Sárino "trápenie", čo bolo veľmi dôležitou súčasťou vývoju deja. Bolo to skutočne niečo... wow, Petrika, popísala si tie pocity dokonale. Ako keby si to práve sama zažívala (Bože chráň!). Úplne som sa do toho počas čítania vžila a bolo mi jej neskutočne ľúto. Mala som čo robiť, aby som sama potlačila slzavé údolie, úplne to zahralo na citlivú strunu. Takéto niečo je fakt nechutné a nemala by si tým prechádzať žiadna dobrá kočka :( a Sára je dobrá kočka, ja som si ju moc počas čítania obľúbila, za tých 22 kapitol som sa s ňou zžila, zamilovala som si jej charakter, jej spôsob zmýšľania, jej obavy, starosti, radosti, túžby a hlavne jej sarkastické poznámky a zábavné myšlienky, či tie odjeby, ktorými Haizakiho zvykla počastovať. Tak moc ma mrzí, že ten hajzel ju takto trápi... mohol mať aspoň toľko chochmesu a odpísať jej, aspoň jedna hlúpa sms by sa patrila, keď už nič iné. Stále však nejako tajne dúfam, že sa to celé vysvetlí a bude to úplne inak, ako sa zdá. Že Andrea s ním nebude paktovať, ale bude u nich na byte prespávať z núdze, alebo čo... proste niečo, čo ich dvoch vráti opäť k sebe, lebo oni k sebe patria :( aspoň tak sa mi to zdalo... Je pravda, že kurevníci nie sú dobrí partneri pre život, ale myslela som, že Shougo je lepší ako len to. Snáď nám to v budúcich častiach dokáže, inak neviem, neviem. Ak by jej naozaj takto drzo zahýbal, tak by u mňa klesol na plnej čiare. Stále sa modlím, aby to bolo len nedorozumenie. Sáruška si zaslúži byť šťastná a s ním! Tak snáď sa mi môj OTP nepotopí :P
    Inak, ešte dodám, že sa mi nesmierne moc páčia tie prirovnania a metafory, čo využívaš. Úplne ma dostala tá pasáž so stavaním hradu, bolo to krásne prirovnanie a úplne sa tam hodilo. Jooj, chuderka... nemám rada, keď sa moje obľúbené postavy takto trápia. Ona je taká ľudská, tak skvelo napísaná :) myslím, že s týmto tu by si mala šancu uspieť aj niekde inde ako len na blogu, tak držím laby a budem sa tešiť na ďalší diel. Tento ma potešil a zarmútil zároveň. Snáď v ďalšom Sáruška zažije niečo lepšie a henten pako jej to vynahradí :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ufff, okej, takže čo sa stalo? Ja som vytretá asi viac než by sa patrilo, preto sa tu moc rozpisovať radšej ani nebudem.
    Pekne si to napísala, ale ako Farah spomenula, je dosť nepríjemné čítať, ak sa postavy, ktoré si človek obľúbil takto trápia - fajn ja viem, odo mňa to asi vyznie naozaj divne, nevadí...
    Takže asi toľko. Vydarená časť :) A som zvedavá na pokračovanie, ako inak :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Eeeeeh... uh...ááá, mááám t-- nie nemám. Neviem, ako vyjadriť, že táto poviedka je niečo neuveriteľné. Už pár krát som sem došla, že sa k tomu konečne poriadne vyjadrím... ale došľaka! Je to proste dokonalé!

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Co mi to děláš Petrika!? Ty mě přivedeš infark... ts... Jsem zvědavá, jak to všechno dopadne... Nevím, co ti k tomu napsat, možná jen to, že jako ikdyž je to teď takové drama je to super, ale ta poslední scénka. Být Sarou tak to se mnou na těch schodech asi sekne...

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Som úprimne zvedavá ako toto Haizaki vysvetlí, ale naozaj sa správa nanajvýš čudne. Som naozaj zvedavá, čo z toho všetkēho vznikne. Ale veľký obdiv Sáruške za to, že zvládla tú škúšku v stave, v akom bola. Vau, silná to žena :-) Už sa fakt neviem dočkať ďalšieho dielu, lebo fakt, ty to vieš napínať,ako by môj otec povedal, ako gumu na gatiach :-D takže šup do písania ďalšieho dielu! (Ten jemný a nenápadný nátlak si nevšímaj) :-D Paráda, klobúk dole :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Mne vôbec neprekáža takáto pocitová kapitolka, veď sa v nej udialo toho dosť a strašne ma mrzí, ako to vyzerá, no po pravde, ako inak by to aj vyzeralo? Keď našla ten vlas a všetko si to pospájala... No mňa by napadlo to isté. -.-" Ak nie, aj horšie... A to jej trápenie... Aspoň že jej dobre dopadla skúška, aj keď ju trápi viac Shougo...
    No a ešte tá štetka zazvonila. -_- To je vrchol. Som zvedavá, čo chce. -_-

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)