piatok, 12. augusta 2016

Plán na leto - Poviedka pre Farah / Naruto FF /

***

Druhá šanca



Typ: FF 
pár : OC x Itachi Uchiha

na základe minimálneho množstva informácií, ktoré o tomto anime mám a taktiež toho, že si ani z toho mála moc nepamätám, 
som sa rozhodla vo veľkom ignorovať originálny príbeh 

/dopredu sa úprimne ospravedlňujem, ak tým tú osôbku pobúrim, nahnevám, sklamem alebo niečo horšie,
ale nešlo mi to tak, ako by som chcela/

***

venované blogerke Farah

***


,,Budete v poriadku, len vydržte!" vyriekla rozrušene, keď kolenami tvrdo dopadla na zem vedľa jeho tela. Sama netušila, čo sa deje, no všimla si toho ako jedna z prvých a jej vedomie, aj keď práve teraz veľmi zneistené a zmätené, ju prinútilo okamžite zareagovať. Rýchlo si so seba teda stiahla svoju mikinu a ešte na kratučký moment zaváhala, kým sa ho napokom dotkla. Jej ruky sa citlivo zapreli do jeho ramena a opatrne ho pretočila na chrbát, dávajúc pritom pozor na hlavu, pod ktorú mu následne dala svoj odev.
Netušila, s čím to mala dočinenia, ale robila, čo bolo nutné alebo aspoň to, čo si jeho momentálny stav práve vyžadoval. Opäť na neho položila svoje horúce dlane, aby aspoň ako tak zmapovala, ako je na tom jeho telo a takmer ihneď vypustila maličký prúd jasne zelenkavej čakry. 
Zakašľal, na čo ona spozornela a zdvihla zrak od hrudníka k jeho tvári. Otvoril viečka a chvíľku mu trvalo, kým sa jeho mierne neprítomný pohľad stal o čosi viac sústredeným. Jeho tmavé oči sa na drobný okamih vpili do tých jej rozladených, no potom ich presunul k svojej paži, ktorú si zdvihol takmer pred tvár. Aj napriek únave a bolesti, ktorú zrejme pociťoval, sa zatváril zarazene a zreničky sa mu rozšírili. 
,,Ako...?" uniklo mu spomedzi pier a ruka mu znova bezvládne klesla. 
,,Netuším." odvetila mu šeptom, nespúšťajúc z neho svoj zrak. Bol...Bol tak iný, ako jeho podoba vyvolaná Edo Tensei, bol...  
Rýchlo sa spamätala a odvrátila sa od neho. Svoju pozornosť opäť plne upriamila na svoju prácu, ktorú tentokrát odvádzala s takou precíznosťou, ako nikdy predtým.
,,Pomôžeme vám." oznámila mu ešte a silou mocou zahnala všetko to, čo ju doteraz rozptyľovalo. V tomto momente bola skutočne rada za to, že narábanie s čakrou na veľmi jemných úrovniach jej problém nikdy nerobilo, inak by mu mohla skôr ublížiť, ako byť užitočnou. Avšak nemohla si pomôcť, pretože to, čoho bola ešte necelé tri minúty dozadu svedkom, ňou hlboko otriaslo. 
Náhodou bola len niekoľko metrov od neho, keď definitívne porazili Uchiha Madaru a ninjovia vyvolaní technikou vzkriesenia začali pomaličky opäť opúšťať ich svet. V tej chvíli jej oči bez jediného žmurknutia uprene sledovali jeho postavu a bola si istá, že zmizne rovnako, ako už urobila väčšina, lenže nestalo sa tak. Ozval sa výbuch, ako reakcia na tú zmesku obrovských síl, ktoré sa na tak krátkom úseku stretli a vlna žiarivej energie miešajúca sa s rozvíreným prachom pokryla behom krátkej doby takmer celú oblasť. Vtedy si síce zakryla tvár pred tým ohromujúcim tlakom, no aj tak to spozorovala. Vyparil sa. Úplne, ale tak nejako inak, ako tí ostatní a krátko na to sa objavil akýsi nový záblesk, ktorý nedokázala priradiť k ničomu, čo poznala. Opäť to netrvalo dlho a keď to pominulo, zazrela ho tam stáť znova. Najskôr si myslela, že sa jej to sníva, že upadla do bezvedomia a všetko je to len výsledok jej fantázie a toho, v čo tak trošku dúfala, aj keď boli šance nulové. Behom pár sekúnd jej ale došlo, že bola stále hore a že to, čo videla, nebola žiadna halucinácia. Keď sa jeho silueta nečakane zviezla k zemi, jej nohy sa bez uváženia pohli a následne rozbehli jeho smerom. 
A tak bola teraz tu. Pri ňom.
Žiadny klam. Nič také. Telo pod bruškami jej prstov bolo pravé a aj keď sa to odkláňalo o všetkých zákonov a poznatkov, ktoré za svoj život nazbierala, vedela, že sa nemôže nechať tým ovplyvniť. Teraz bol len ďalším zraneným. Veľmi špeciálnym zraneným. A potreboval jej pomoc

***

,,Čo ak je len nejaký ďalší trik?!" rozčuľoval sa jeden z Kage, netušila ktorý, keďže ich po hlase všetkých nepoznala a práve drzo pokukovať po nich nechcela. Avšak minimálne na tejto nemocničnej chodbe ich počul snáď každý, kto len prechádzal okolo.
Hneď na to, ako toho muža spolu s ňou našli, ho presunili do tohto zariadenia a celá tá situácia, ako sa zdalo, nerozhodila len ju, ale aj všetkých ostatných. Nikto totiž nedokázal podať rozumné vysvetlenie na to, čo sa stalo. A desilo ich to. Bolo to ale prirodzené, keďže ľudia sa večne báli toho, čomu nedokázali porozumieť. A nuž, teraz nedokázali porozumieť tomu, ako je možné, že mŕtvy Itachi Uchiha, privolaný ako obyčajná bábka najskôr Madarom a následne oslobodený od jeho vplyvu, je opäť medzi živými. Padli už aj teórie o rôznych časopriestorových jutsu, ktoré mohli byť odozvou na nepriateľove vyčínanie, ale všetko to bolo len a len v rovine čisto teoretickej a tá bola viac než neuspokojivá. Neverili mu. Jednoducho tento zázrak odmietali prijať. Niektorí sa dokonca búrili, no iní ho zasa zastávali. Uchiha Sasuke, jeho priamy príbuzný, dokonca vyhlásil druhú vojnu Konohe, pokiaľ jeho bratovi čokoľvek urobia. A stalo sa toho vlastne omnoho, ale omnoho viac. A všetko behom necelého dňa. V podstate tie názory už ani nestíhala poriadne sledovať, keďže bolo nutné priložiť každú zdravú ruku najmä k pomoci zraneným a obnove takmer polovice zničenej dediny. Bola to tak trošku aj irónia. Zvíťazili, no nikto neoslavoval a ani len neodpočíval. Ten kolobeh sa nie nie uzatvoriť a určitá frustrácia bola ešte aj teraz, už v podstate lepších časoch, cítiť na každom rohu. Akoby si ľudia ešte stále neuvedomili, že je koniec a že si konečne môžu vydýchnuť. Ani sa to moc nelíšilo od toho, čo bolo ešte včera. Ako vtedy, tak aj dnes, behala z jedného miesta na druhé a robila, čo bolo v jej silách. A aj teraz, keď si mohla dopriať zopár minút pre seba, nevybehla von niekde na lavičku, ako to občas zvykla spraviť. Namiesto toho sa nenápadne prešmykla cez skupinu hádajúcich sa vyšších a vkĺzla do jednej z izieb, kde sa stále v bezvedomí zotavoval ten, ktorý bol predmetom ich nevraživej diskusie.
Miestnosť bola osvetlená len slabučkým svetlom z prístrojov, no ona aj tak viac nepotrebovala. Potichúčky pristúpila k jeho posteli a jej oči sa znova zvedavo zahľadeli na jeho spiacu tvár. Behom tých dvadsaťštyri hodín sa pri ňom zastavila rovno niekoľkokrát a ako aj počas iných vizít, tak aj teraz opatrne zobrala do dlaní jeho pažu a na pár sekúnd sa koncentrovala len na prúd jeho čakry. Sama sebe vykladala, že je to len bežný postup, obzvlášť, keď ide o tak ťažký prípad, akým bol on, lenže neoklamala sa tak úplne. Totiž to príjemné teplo, sálajúce z jeho mierne drsnej pokožky, ignorovať nemohla a vlastne ani ten pocit, ktorý pri tom mala. Tá jednoduchú emócia, ktorú si ponechala už od toho okamihu, čo na bojisku k nemu pribehla, ju sprevádzala po celý ten čas a ona sa ju ani len nesnažila odohnať. Neha. To bolo to, čo ju teraz napĺňalo, spoločne s obrovským rešpektom, s ktorým pečlivo sledovala každé jedno zákutie jeho esenciálnej energie.
Uchiha Itachi.   
Zradca a hrdina, chladnokrvný vrah a milujúci brat zároveň. Dve strany, ktoré delili vnímanie jeho osoby spoločnosťou. A radili aj ju samú k tej, pre ňu nekompromisne správnej časti. 
Hrdina a milujúci brat. Nič iné pre ňu nebolo a to bol jej neoblomný názor. Na iné veci jej vďaka jej hanblivej a trošku uzavretej povahe, siahnuť mohli, ale na tento fakt nie. Za ten bola ochotná sa hádať a kľudne aj pobiť, tak moc jej jeho smutný príbeh učaroval. 
Neprišlo jej to až reálne, že toho muža mala teraz pred sebou a starala sa o neho. Nie po tom, akú nespravodlivosť videla a preto sama trošku váhavo prijímala túto myšlienku.
Druhá šanca. Nie zázrak. Tak tomu hovorila ona a bola neomylne presvedčená, že on si ju skutočne zaslúžil. Minimálne ako to niečo, čo by mu čiastočne vynahradilo to všetko, čoho sa vo svojom živote obetavo vzdal.  

***

Pečať. Doživotná. 
To bolo rozhodnutie väčšiny členov novej rady ohľadom neho a zároveň to bolo niečo, čo ona nemohla akceptovať. Aj po takmer mesiaci aj pól ho mali za možné riziko a stále ho dávali dohromady s Uchiha Madarom. A to bola podľa nej úplná hlúposť, pretože kebyže je v ňom čo i len štipka čakry toho krutého muža, vycítila by to. Nikdy sa síce nepovažovala za moc silného bojovníka, ale čo sa týkalo týchto vecí, mohla byť na seba právom hrdá. Niečo také by jej neušlo. Určite nie. Nie pri ňom, veď ho kontrolovala stále, viackrát za deň. Navyše, aj napriek tej intenzívnej starostlivosti, ktorú mu poskytovali, nebol na tom stále moc dobre, takže nejaké extrémne kroky z jeho strany boli viac, než vylúčené. Jeho čakrová sieť bola úplne vychýlená a ona, ako človek, čo sa taktiež vyznal v pečatných technikách, vedela, čo by tento typ jutsu s ním urobil. Zničil by aj ten maličký pokrok, ktorý urobili, nehovoriac o tom najhoršom, čo by mohlo v jeho prípade nastať. Nie teraz. Pečať bola jednoducho vylúčená a to bol aj dôvod, prečo si dovolila pred novým Hokage, Kakashim Hatake, otvoriť ústa viac, než bolo vhodné a nuž...
Preberiem za neho plnú zodpovednosť! Áno, to boli tie slová, ktoré jej bez rozmyslu vykĺzli a jeho brat s jeho priateľmi sa toho chytili ako topiaci sa slamky. Nasledovala ďalšia reťaz zúrivých hádok, no na jej počudovanie, to nakoniec odsúhlasili. Sasukemu ho do starostlivosti dať nechceli. Potrebovali totiž nejakú úplne nezúčastnenú osobu s objektívnym zmýšľaním a preto bola aspoň v ich očiach vyhovujúca. Jej názor, ako človeka, ktorý ho mal celý deň na očiach, zavážil. Jednak to taktiež bolo riešenie na všetky tie spory, súvisiace s ním a na druhej strane, každému odľahlo, že to niekto takto dobrovoľne prebral, i keď pod mnohými podmienkami. A ona si skoro za to doma vlasy vytrhala, keď jej plne došlo, čo vlastne vyviedla a na čo sa podujala. 
Zodpovedať za neho. 
Mať ho pod dohľadom. 
Ubytovať ho u seba.
Jeho...
Doteraz si jasne spomínala na to, ako zaliezla pod perinu vo svojej mäkkej posteli a zúfalo zakňučala do vankúša. A keď konečne ako tak zmierená s tým, že si v podstate sama na seba uplietla bič, prišla na ďalší deň do práce, bolo jej oznámené, že odmietol.
Bolo to pre ňu ako facka. A aj keď sa možno mala skôr radovať, že sa jej neuvážené prehlásenie nakoniec vyriešilo samo, tak opak bol pravdou. Bola...Bola akosi tak sklamaná. Áno, to bolo to správne slovo.  
A zahanbená. Najmä teraz, keď jej oznámili, že ho dnes mala dnes opäť na starosti, čo znamenalo, že za takých päť minút bude musieť vôjsť do jeho izby a vyšetriť ho. Po tom, čo ju odmietol
A tak teraz stála za tými dverami, ku ktorým by sa inak celkom ochotne hrnula, ale momentálne toľko nadšenia v sebe nemala. 
Pevne zomkla pery a o čosi pevnejšie zovrela tácku s liekmi, ktoré mu dávali. Presunula si ju do jednej ruky a opatrne zaklopala predtým, než definitívne vstúpila dnu. 
,,Dobré ráno..." pozdravila, o čosi menej smelo, ako obvykle. Tentoraz sa však nedívala, ako sedel na posteli a pokynul jej hlavou, ako to mal vo zvyku, pretože svoj zrak uprela takmer okamžite na stolík, na ktorý aj odložila svoje veci. 
Bolo jej to nepríjemné. Veľmi. Nehovoriac o tom, ako na neho celkovo asi teraz musela pôsobiť. Lenže ona to nemyslela vtieravo a ani nejako podobne, proste...
,,Tieto sú na bolesť." Podala mu plastový pohárik s pilulkami bez toho, aby sa na neho čo i len pozrela a on si ich ochotne od nej zobral. 
,,Ďakujem." ozval sa jeho pokojný hlas, na čo si ona trošku nervózne zahryzla do spodnej pery a natiahla sa aj za vodou, ktorú tiež zobrala so sebou, aby tie tabletky mal čím zapiť. Tentoraz už ale nazrela do jeho tváre, prekonávajúc ten nechutný pocit, ktorý mala. Koniec koncov to bol jej problém a neprišlo jej ani len vhodné, aby tu okolo neho chodila ako taký duch, aj keď by sa jedným takým práve aj rada stala.
Skúmavo sa teda na neho zadívala, aby si začala svoju prácu konečne robiť poriadne a usúdila, že vyzerá už omnoho zdravšie a silnejšie, ako pôvodne. Jeho stav bol vlastne pomerne záhadou. Jeho telo bolo záhadou, nech už prišlo opäť k životu hocijako. Nič sa však nemenilo na tom, že to bol problém, pretože netušili, či k tomu pristupujú správne a aj keď reagoval celkom dobre, stále to nemuselo nič znamenať.
Snažila sa nevyzerať moc zaujato, aj keď to bolo, ako na sebe časom spozorovala, pri ňom veľmi ťažké. Nedokázala však potlačiť túto svoju stránku. Ten chlap predsa len patril do klanu, ktorý už sám o sebe vyvolával neskutočné množstvo otázok a on sám bol v histórii postavou, ktorá rozhodne stála za pozornosť. 
,,Môžem?" spýtala sa ho a poukázala na jeho pažu. Mlčky ju k nej natiahol a ona ju zovrela v tých svojich. Máličko prižmúrila oči, čo jej zvyčajne pomáhalo k sústredeniu, no po chvíli jej začalo dochádzať, že dnes jej ani tento trik nevýjde. Na čele sa jej urobila jemná vráska, keď nezistila, čo tak moc chcela a v duchu mala sto chutí si poriadne vynadať sa to svoje rozhodenie. Pravda bola taká, že sa vážne necítila vo svojej koži a tak len veľmi potichu, ale vážne potichu vyriekla svoju prosbu.
,,Prepáčte..." vydýchla. ,,Smiem...smiem sa pozrieť aj na hrudník?" vysúkala zo seba. Normálne o to pacientov nežiadala, pretože obvykle sa starala len o prúdy čakry, kým liečbu a operácie vykonávala len výnimočne. Lenže v tejto chvíli jej čítanie z ruky nestačilo. A mohla si za to sama, spolu s tým jej večne lietajúcich prúdom obrovského množstva myšlienok, ktoré ju priam naháňali a hlavne obmedzovali.
Vedela zazmätkovať. Niekedy až príliš, no nezdalo sa, že by mal niečo proti, pretože takmer okamžite uchopil len svojho trička a prevliekol si ho cez hlavu. A i keď nechcela zazerať, jej reakcia bola určite znova viac, než neprimeraná. Na moment dokonca zaváhala, kým k nemu poriadne pristúpila a dúfala, že ešte nestihla očervenieť. Svoju dlaň opatrne priložila na jeho hruď a aj keď to tak urobila už veľakrát predtým, tentoraz nedokázala potlačiť ten záchvev, vyvolaný tým mierne trápnym pocitom, ktorý sa v nej usalašil. Chvíľku jej to trvalo, ale nakoniec sa jej podarilo vyhľadať prvé klbko, ktorého sa mohla chytiť. Svoje oči privrela úplne a držala sa toho bodu, ktorý jej ukázal cestu. Stretla sa už s mnohými sieťami, ale tá jeho bola neuveriteľne zaujímavá. Zložitá, veľmi rozšírená. Praxou si všimla, že čím bola úroveň ninju vyššie, tým viac chaoticky to vyzeralo. A on bol rozhodne vysokej úrovne. Stále sa jej v ňom ťažko orientovalo, no oproti tomu, čo to bolo na začiatku, to už pre ňu bol celkom pekne načatý hlavolam. Našla drobný výkyv a prúdom svojej vlastnej čakry ho šikovne napravila. Jej zmysly síce zabávali mnohé veci, no aj tak držala bravúrne. Aj keď sa veru tá príjemná vôňa, ktorú vďaka tomu, ako moc blízko bola, nevšimnúť nedala a rovnako ani to zaujímavé napätie, ktoré jeho prítomnosť vyvolávala. Možno by sa tomu za iných okolností aj potešila. Tieto emócie boli pre ňu vítané, aj keď sa ich občas obávala, lenže nie dnes. Nie po tom incidente a po tom, ako sa kvôli tomu cítila.
,,Je všetko v poriadku?" zaznelo blízko jej ucha, na čo ňou mierne trhlo.
,,Uhm...áno, prepáčte, trošku mi to trvalo." ospravedlnila sa a svoju pažu rýchlo stiahla. Poodstúpila a uhla pohľadom, keď sa natiahol po svoje tričko a opäť si ho obliekol. Do tváre jej vystúpila mierna páľava a ona tušila, že to nemá nič dočinenia s tým pekným, slnečným počasím.
,,Všetko sa zdá byť v poriadku." oznámila mu takmer šeptom. Očami znova vyhľadala tie jeho a pootvorila pery s tým, že prehovorí, no na kratučký okamih sa v tej jeho čiernej stratila úplne. Až teraz si uvedomila, aký moc hlboký pohľad ten muž mal a že sa na pár sekúnd do neho totálne, ale totálne ponorila.
Mal svoje čaro. Neskutočné čaro, teda minimálne pre ňu
,,Lucy?" prehovoril, čo ju opäť vtiahlo do reality. ,,Voláte sa tak, že áno?" spýtal sa jej a ona horlivo prikývla. Teda, až po tom, čo trošku nechápavo prižmúrila oči a v duchu si zopakovala jeho otázku ešte raz. Úprimne, cítila sa dosť hlúpo a už teraz sa videla, ako bude zas fňukať do vankúša a zároveň si premietať celú túto smiešnu situáciu v hlave stále a stále dookola, kým sa od hanby nebude chcieť prepadnúť pod zem.
,,Ohľadom vašej ponuky..."
,,Viete..." prerušila ho. Trošku neslušne, no jeho stále pokojný výraz nenasvedčoval tomu, že by mu to vadilo. Len stíchol a uprene sa na ňu zadíval, čím jej dal najavo, že môže pokračovať.
,,Viete, ja chápem, ako vám to celé muselo pripadať." začala neisto. Pery sa jej jemne zachveli a ona nepotlačila nutkanie začať sa tak máličko od mrzutosti ošívať.
,,Ale verte mi, nemyslela som to zle, len..." znova zmĺkla. Vedela, že by sa mu mala dívať do tváre, keď s ním hovorila, ale momentálne bola rada, že bola vôbec schopná niečo povedať.
,,Len mi to neprišlo voči vám fér, aby vám niečo také spravili." dokončila, keď konečne k nemu zdvihla zrak. Jeho tvár bola stále kľudná, taká o niečo lepšia od neutrálnej, no nevypovedala o ničom. Čakala by prekvapenie, možno pousmiatie alebo naopak, otrávenie, znechutenie... Lenže ako moc hľadala, aj tak nič z toho nemohla nazvať poriadnou emóciou. Nesálalo ale z neho nič zlé, nič nepriateľské a to ju predsa len aspoň mierne upokojovalo.
,,Nechcem vám robiť starosti a myslím, že už som aj tak vytvoril dosť problémov." poznamenal a jej sa zazdalo, že zazrela v jeho črtách určité zamyslenie. 
,,Vašej štedrej ponuky si vážim, ale nie je to dobrý nápad." ozval sa znova a ona mlčky prikývla. Nepodal to však prísne, ani len panovačne alebo spôsobom, ktorý by jej mal dokázať, že ako hlúpo jej nápad vnímal. Len to prosto akosi tak skonštatoval a ona mala dojem, že to bolo naozaj úprimné.
,,V poriadku. Tak...Tak ja pôjdem." vyriekla.
Keď podišla k stolíku, aby si vzala svoju tácku, uvedomila si, že sa jej zmocnila akási príjemná úľava. Mala radosť z toho, že sa k tomu dostali a že to nakoniec možno vôbec nezobral tak, ako si ešte pred svojim príchodom myslela. Ten drobný stres odišiel, ale z nejakého dôvodu to nebolo tiež úplne ideálne.
Chcela mu pomôcť. Skutočne.
,,Ak..." zvrtla sa na päte, keď už bola pri dverách a on k nej zvedavo zdvihol hlavu.
,,Ak by ste si to rozmysleli, moja ponuka stále platí. Mám obrovský, prázdny dom, čiže o miesto núdza nebude, takže..." Uchopila kľučku.
,,Pokojne si to nechajte prejsť hlavou." dodala, kým sa definitívne rozlúčila a na jej perách sa objavil povzbudivý úsmev. Aj za toto sa schová minimálne na nejakú tú hodinku pod paplón,  toho si bola istá, ale tej silnej potrebe vyjadriť sa ešte raz, sa jednoducho neubránila.

***

Nakoniec predsa len súhlasil.
A bolo to zvláštne. Minimálne jej to tak prišlo a dokonca sa už ani rituálny nárek v posteli nekonal. Robila správnu vec, o tom ju nik nepresvedčil, no aj tak sa jej v deň jeho prisťahovania zmocnili pochybnosti. Predsa len si privádzala cudzieho muža do domu a lepšie to nepremyslela. Napokom bola vážne poháňaná tou úctou, ktorú voči nemu prechovávala a už jej len ostalo dúfať, že rada čoskoro prehodnotí svoje nariadenie a on bude môcť byť voľný. V podstate to tiež nemali ľahké. Ak by ho vzali do väzby alebo uskutočnili svoj pôvodný plán ohľadom pečate, jeho brat Sasuke by sa vzbúril. Na druhej strane, kebyže mu dajú hotovú slobodu a potvrdia sa slová tých, čo mu nedôverovali, padla by škoda na ich hlavu.
Ona to vlastne vyriešila. Prebrala to na seba a zároveň ulahodila jeho príbuznému, ktorého v živote nevidela tak pokorného a vďačného. Aspoň čo si ho pamätala, keď boli ešte deťmi v ninja akadémii.
Povzdychla si a položila čisté periny na futon v jednej z izieb, ktorú mu priradila. V podstate ho chcela najskôr nechať, nech si vyberie sám, ale keďže sa všetko zomlelo tak rýchlo, nemala času nazvyš, aby dala celé sídlo do poriadku. Pravidelne totiž udržiavala len miestnosti, ktoré sama používala, pretože tu už dlhšiu dobu žila sama. Jej klan bol nestály. Väčšina z nich sa stala anbu a mnohí sa taktiež skôr vydali vlastnou cestou, čiže to tu celé ostalo len a len na ňu. Mala Konohu rada a nezlákal ju spôsob života, ktorý si vybrala jej rodina. Pokojne si vystačila s tým, že bola užitočná tu a viac nepotrebovala. Miestami, keď bola nahnevaná, dokonca rozmýšľala, že by to tu celé rozpredala alebo rovno zavrela, poprípade začala prenajímať, no to by znamenalo, že by samú seba pripravila o kľud a ticho, ktoré tam moc mala rada. Navyše, predstava toho, že by sa jej to tu hýrilo inými ľuďmi, sa jej nepáčila. Avšak aspoň teraz bola za veľké priestory svojho domova skutočne vďačná. Možno sa s ním ani dokonca nebude moc vídať, možno...

***

Stála za dverami s táckou v ruke. Tentokrát však na nej neboli lieky a to bola veľmi prijateľná zmena.
,,To som ja. Urobila som čaj, nedáte si?" zvolala mierne a krátko na to sa dvere roztiahli a v nich stál on. Pod ťarchou jeho pohľadu sklopila ten svoj a pousmiala sa, keď poodstúpil, aby mohla vôjsť.
,,Nie je vám tu zima? Dnes je akosi chladnejšie a hlavne v tejto časti domu sa teplo udržuje horšie." poznamenala akoby nič a položila tácku ma malý stolík. Keď sa narovnala, zistila, že ju skúmavo pozoruje, čo ju trošku rozladilo a prinútilo ju nemotorne si zastoknúť neposlušný pramienok vlasov za ucho.
,,Prepáčte. Nevyrušujem vás?" spýtala sa opatrne. Nemala v úmysle ho naháňať, veď už tu bol pár dní a okrem nutnej kontroly jeho zdravotného stavu, ho vždy nechávala samého, no tento večer mala trošku potrebu načať nejakú tú komunikáciu.
,,Nie. Vôbec. Ja len, že ste si nemuseli robiť starosti. Už aj tak ste toho urobili pre mňa veľa." odvetil jej zdvorilo a jej sa na pery vďaka tomu dral ďalší milý úsmev.
,,To nie sú žiadne starosti." zamumlala tíško. ,,Nalejem vám teda?" dodala a keď prikývol, šikovne sa zvrtla a prichystala rovno dve šálky. Usadili sa oproti sebe a ona natiahla k nemu jednu z paží s horúcim nápojom.  
,,Nech sa páči. Opatrne ale, je to horúce." upozornila ho. Jeho brušká prstov sa jemne dotkli tých jej a boli príjemne teplé, ako vždy. Potešilo ju to, pretože by bola nerada, kebyže jej tichý, nenáročný hosť vplyvom týchto narýchlo vykúzlených podmienok, zamrzol.
,,Ďakujem. Je výborný." prehovoril na ňu po tom, čo si pomaličky odpil a ona sa opäť len pousmiala. Ten muž sa vážne vedel správať. Jeho gestá, spôsob rozprávania...Imponovalo jej to. Veľmi. Navyše, vôbec sa pri ňom necítila až tak moc hanblivo, ako pri iných. On sa totiž choval veľmi prirodzene a ona akoby sa na to čiastočne naladila a miestami úplne vypustila svoju občasnú plachosť a nesmelosť. Áno, dokázal u nej vyvolať rozladenie, ale nebolo to niečo, s čím by si musela dlho lámať hlavu. Z neho totiž nikdy nešlo nič, čo by nasvedčovalo tomu, že by ju niekedy mohol vysmiať alebo počastovať uštipačným pohľadom.
,,Nenudíte sa tu?" ozvala sa po chvíli a poobzerala sa. Nemal tu toho veľa.
,,Viete, v tej miestnosti oproti vám, je veľká hromada kníh. Ak radi čítate, bez ostychu si odtiaľ vezmite, čo len budete chcieť." oznámila mu a priložila si šálku k perám, pričom uprela na neho zrak. I keď väčšina ľudí, čo zažila ešte časy Uchihov, tvrdila, že si všetci v tom klane boli podobní, tak jej on predsa len prišiel od Sasukeho iný. Jeho hlasy nemali až tak sýtu čiernu farbu a aj jeho oči pôsobili úplne inak. Tak akosi menej živo, akoby im niečo chýbalo a tak rýchlo, ako aj prišla tá myšlienka, ona presunula svoj pohľad opäť na čaj a pevne zomkla pery.
Tak toto je výraz človeka, ktorý si toho toľko zažil. Prebehlo jej mysľou a mimovoľne sa zachmúrila. Bolo to nespravodlivé. Voči nemu. Nielen predtým, ale aj teraz ten človek nemohol nájsť aspoň trošku šťastia. Namiesto toho, aby mu vynahradili život, ktorého sa v ich záujme vzdal, mu strpčovali aj tento.
Nový život. Pri tých dvoch slovách ju napadlo, že by ju celkom aj zaujímalo, aký názor má na svoj návrat on. Priebežne to najvyšší uzatvorili ako tú časopriestorovú techniku, o ktorej sa už debatovalo a ktorá pravdepodobne mala možnosť vzniknúť na základe toľkých silných čakier, ktoré boli v tej dobe na bojisku. A to, že výsledkom bol on, považovali za obyčajnú náhodu a zhodu okolností. Teda, to si mysleli aspoň tí, ktorí stáli za ním. Tá druhá skupina mala na to úplne iné a najmä znepokojivé vysvetlenie.   
,,Vlastne..." ozval sa a tým ju vytrhol zo svojich úvah. Zvedavo k nemu zdvihla hlavu.
,,Chcel som sa vás spýtať, či by som mohol využívať dvor za sídlom. Rád by som čo najskôr chcel znova trénovať, ak by vám to teda neprekážalo." požiadal ju.
,,Tréning?" prižmúrila oči. ,,Oh, v poriadku, len...len sa neprepínajte." dodala rýchlo, i keď s predstavou cvičenia až tak moc stotožnená nebola. Zakazovať mu to ale právo nemala.

***

Užívala si príjemnú, horúcu sprchu. Bolo to síce len chabé potešenie po tak náročnom a stresujúcom dni, ale stále lepšie, ako nič. Tá vec s Itachim už nebola taká čerstvá a tak sa aj tí najväčší skeptici napokom rozhodli trošku poľaviť v ostražitosti a dovoliť jej ísť aspoň pre dnešok do nemocnice. Mali totiž urgentný prípad. Celá skupina anbu, utáborená blízko Konohy, bola minulú noc napadnutá a nikto doteraz ani len netušil, kto by za tým mohol stáť. Tí ninjovia však boli na tom skutočne zle, že už len samotný pohľad na ich doráňané telá, vyvolával zimomriavky. Našťastie pre nich, prežili všetci, no šlo o vec, ktorá sa nedala ignorovať. Počula dokonca, že Hokage ešte nad ránom zvolal zopár tímov a nariadil im prečesávanie lesov, ale iná správa sa k nej už nedostala a to ju držalo v napätí. Od konca vojny neboli žiadne iné útoky zaznamenané a tak tento náhly zvrat bol viac, než znepokojujúci. A nebola to ani zďaleka jediná vec, ktorá jej na nálade nepridala. Bol to aj samotný Itachi, ktorý jej nedával spávať. I keď sa mu veľmi polepšilo, badala na ňom niečo zvláštne. S tými drobnými výkyvmi v jeho rovnováhe sa stretávala takmer každý deň, aj keď sa ho naozaj snažila ich zbaviť definitívne a tak jej pomaličky dochádzalo, že sa možno na to dívala z úplne iného smeru, než by mala. Áno, zo začiatku bol na tom aj telesne dosť zle, ale teraz už nemal dôvod na to, aby mal takéto problémy. Je pravda, že všetko ohľadom jeho tela bolo stále niečím, čo nerozlúskli, ale nebolo na ňom nič abnormálne a iné. Takže sa začala prikláňať k názoru, že je to všetko zásluhou jeho vedomia. Ten človek sa jej nikdy neposťažoval a ani len nevyjadril nechuť alebo pohŕdanie a preto sa jej to ťažko posudzovalo, no akosi tak vnútorne cítila, že nebol v poriadku. A ju to trápilo. Trápilo ju to viac, než by ju malo, ale svojim pocitom nerozkázala. Občas mala dokonca dojem, že presedlala na vyššiu úroveň vnímania a tým, ako dennodenne s ním pracovala a dávala na neho pozor, sa akoby nevedomky dostala na jeho vlnu. Niečo jej našepkávalo, že by to mala chápať, že je to normálne vzhľadom na to, čo sa okolo neho deje a čo sa udialo, no aj tak ju to žralo. Sem-tam sa jej zazdalo, že s jeho bratom bol iný, že sa usmieval, že...že bol spokojný, ale netrvalo jej dlho, aby si všimla, že sa tá osoba stále sužovala. Nebolo sa ani čomu moc čudovať. Našľapoval po veľmi tenučkom ľade a ona začala pomaličky, ale isto nenávidieť ten pocit, ktorý jej nahováralo, že nemôže urobiť pre neho viac. Aspoň nie za týchto podmienok. 
Pootvorila privreté oči a uchopila kohútik, aby zastavila prúd vody. S povzdychom sa natiahla k uteráku zavesenému na háčiku a keď sa ho chystala z neho stiahnúť, na moment akoby primrzla na mieste. Jej telom prešla nepríjemná triaška, keď vycítila niečiu a hlavne pre ňu cudziu prítomnosť. Jej hosť to nebol, to by spoznala ihneď a tak sa neubránila menšej panike. Rozhodne sa nestávalo, že by sa niekto potuloval takto moc blízko okolo sídla. Pri spomienke na to, že okno, aj keď so zastretými žalúziami, nechala predsa len mierne pootvorené, sa jej srdiečko rozbúchalo o čosi silnejšie. Takže keď napokom začula akési šuchnutie, okamžite trhla osuškou a vyskočila z vane tak vyplašene, až takmer zakopla o jej okraj. Nestihla sa ani len do nej poriadne zabaliť a priam s tlmeným zapišťaním vbehla do svojej izby, pripravená čo najrýchlejšie opustiť aj tú. Dvere dovnútra sa však rozvalili skôr, než ich ona mohla otvoriť a tak v plnej rýchlosti do niekoho vrazila. V izbe nechala zhasnuté a ten úzky pás svetla ťahajúci sa z kúpeľne k nim sotva dosiahol. Nevedela, o koho ide a keď ju ten dotyčný pevne uchopil okolo ramien, chystala sa vykríknuť opäť. Stačilo však ale len jedno jediné slovo z tých známych úst, ktoré zaznelo niekde blízko jej ucha a rozmyslela si to.
,,Čo sa stalo?" spýtal sa prekvapene.
,,Niekto..." začala. ,,Niekto tam bol. Vonku!" hlesla rozrušene a keď zdvihla k nemu tvár, doteraz takmer zaborenú v jeho tričku, zahliadla ten okamih, kedy sa jeho tmavé oči zmenili na červené. 
Sharingan. A nie hocijaký.
Do nosa jej udrela jeho vôňa a až keď začala plne vnímať prsty jeho ruky a horúcu dlaň na svojom nahom chrbte, došlo jej, že je ešte stále v jeho náručí. Jemne sa zachvela a pažami si pridržala uterák k prsiam ešte tuhšie. Cítila, že sa červená a so sklopeným pohľadom sa takmer opäť nosom dotýkala jeho hrudníka. Nehovoriac už vôbec o tom šteklivom napätí niekde v podbrušku, vyvolanom jeho dotykmi a tým, ako si ju k sebe privinul. 
,,Nikoho nevidím." oznámil jej.
,,Ale...ja..." zazmätkovala. Bola si stopercentne istá, že niekoho zaregistrovala.
,,Možno sa vám to len zdalo." vyriekol, pričom sa k nej mierne naklonil a jeho ruka skĺzla pozdĺž jej tela.
Pevne stisla pery a zatvárila sa rozpačito. Naozaj sa jej to mohlo len zdať?
,,Možno máte pravdu. Viete..." Povzdychla si. ,,Dnešok  bol pomerne nepríjemný a navyše sa tu stal ten útok. Možno tieto okolnosti dohromady s mojou predstavivosťou urobili svoje." priznala si, aj keď si tým vôbec nebola istá.
,,Asi ste len vyčerpaná." odvetil jej, no stále neopúšťal jej prítomnosť. Aj keď sa jej už nedotýkal, predsa len nepoodstúpil ani o jeden krôčik, čo jej na hanblivosti neubralo.
,,Ale ak by ste sa cítili bezpečnejšie, môžem ísť ešte skontrolovať okolie." poznamenal, akosi až príliš mäkko na jeho obvyklé vyjadrovanie. Vyvolalo to v nej zvedavosť a tak sa odvážila znova zdvihnúť hlavu. V tej tme veľa z jeho čŕt nevidela, ale aj to málo stačilo na to, aby ju to rozhodilo.
,,To...To nebude potrebné." vysúkala zo seba, no tentoraz zrakom neuhla. ,,Ďakujem vám." Niečo ju akoby nútilo čeliť mu. Mohol to byť ten jej veľmi osobný záujem o jeho osobu alebo to bolo len vyvolané danými okolnosťami. V každom prípade bolo na ňom niečo priam hypnotizujúce. O tom, aké výnimočné oči tento človek mal, pochybovať nemohla, ale aj tak tomu príťažlivému vplyvu tak úplne porozumieť nedokázala. Jej telo sa takmer mimovoľne k nemu naklonilo, keď sa jeho pery znova pootvorili.
,,Mali by ste sa obliecť, inak nachladnete." navrhol. V tom momente sa z toho sebou privodeného ošiaľu dostala a len zarazene prikývla. Otočil sa jej chrbtom, aby jej poskytol dostatok súkromia. Neodchádzal však, za čo bola vďačná, pretože bola z toho incidentu stále tak trošku nepokojná. A on si toho zrejme všimol a zachoval sa takto správne.
Pristúpila k skrini a otvorila jej veľké dvierka tak, aby sa mohla za nimi rovno aj obliecť. Keď sa na tým tak zamyslela, zachovala sa akosi až moc a na ňu netypicky zbabelo. Netušila však, odkiaľ sa ten veľký strach náhle v nej zobral. Bola pravda, že na priame boje sa nikdy moc nezameriavala a aj keď mala v rukáve zopár techník, ktoré by mohla využiť na obranu, tak nakoniec zrejme pud sebazáchovy vyhral.
Asi to skutočne bude tým stresom. Prebehlo jej mysľou a rukou naslepo šmátrala v snahe nájsť tričko.
,,Prepáčte, že som vás takto hlúpo zmobilizovala. " ozvala sa. Naozaj si pripadala kvôli tomu teraz trošku previnilo.
,,Asi moc často nezažívate kričiacich a utekajúcich ninjov." pokúsila sa o vtip. Potrebovala sa nutne rozptýliť, nech to už znelo akokoľvek zúfalo.
,,Ak by to bolo na mne, bol by som rád, kebyže v podobných prípadoch vždy len utekáte a kričíte." začula a na kratučkú chvíľu stŕpla.  
Čo tým myslel? Zvraštila obočie a konečne nahmatala vec, ktorú hľadala.
,,Viem, že je to ironické." zamumlala takmer nečujne. ,,To ja by som sa mala starať o vás." dodala o čosi živšie a pousmiala sa. Vytiahla svoje oblečenie a vtedy jej ušiach zaznel dupot unáhlených krokov. Prudko sa otočila práve vo chvíli , keď sa spoza skrine objavila jeho postava a uväznila ju medzi policami s vecami.  Mierne sa prikrčila a od ľaku pustila tričko na zem. Takmer ho nasledoval aj uterák, nebyť toho, že si ho reflexne stihla pridržať.
,,Prečo máte stále pocit, že sa musíte o mňa starať?" spýtal sa síce mierne, no ten zvláštny podtón jej neunikol. Svojimi prenikavými očami sa vnáral do tých jej a jeho na oko pokojný výraz práve teraz veľmi bojoval s niečím, čoho si všimla aj ona.
,,Ja..." Nezdalo sa jej, že by povedala niečo, čo by ho mohlo nahnevať alebo pobúriť. Tak prečo?
,,Možno len nie som na to zvyknutý." vyriekol náhle a rukou sa jemne zaprel do jednej z políc. Jeho hlava poklesla medzi jeho ramená a jeho zrak skĺzol niekde k podlahe. V tomto momente pôsobil úplne, ale úplne inak, ako doteraz. A ju by to určite istým zvláštnym spôsobom až fascinovalo, keby tomu lepšie rozumela. Konečne mala totiž dojem, že videla viac, ako normálne.
,,Viem, že to všetko na vás možno pôsobí čudne, ale..." prehovorila. ,,Vy si to skutočne zaslúžite a keď tí ignoranti nedokážu pochopiť, že by skôr mali hľadať spôsob, ako sa vám odvďačiť namiesto toho, aby vám to komplikovali, tak..." Jej hlas bol tichý, ale pokojný. Zrejme viac, než by v tejto situácii mal byť, ale z nejakého dôvodu sa necítila nepríjemne, aj keď ju na kratučký moment vydesil. Vlastne pri tom mužovi nikdy nič nevnímala ako niečo, čo by ju ohrozovalo a narúšalo jej priestor. V určitých chvíľach síce nedokázala bojovať s tým napätím, ktoré sa medzi nimi vytváralo, to veru nie, ale...
,,Vždy ste tak priateľská, milá... Mal by som vám to oplácať." poznamenal a jeho pohľad sa opäť premiestnil od zeme k nej. Chcela sa pousmiať, ako obvykle, no potom prehovoril znova.
,,Lenže to, ako sa na vás pozerám v posledných dňoch, nie je ani zďaleka tak čisté, ako vy." zamrmlal a ona nepotlačila ten jemný záchvev, ktorý prebehol celým jej telom. Polica pod jeho pažou potichu zapraskala, keď na ňu preniesol viac zo svojej váhy. Sklonil sa k nej tak, až sa takmer dotýkali nosmi, nehovoriac o jeho dychu, ktorý ju priam šteklil na perách.
,,Smiem si nahovárať, že za tou všetkou snahou je aj niečo iné, než len vaše dobré srdce?" hovoril to tak tíško, tak jemne a opatrne a jej začalo dochádzať, že tie pokojné slová sú vlastne niečo ako volanie o pomoc.
On volal o pomoc a pýtal si ju od nej. Nie od svojho brata, ktorého neskutočne miloval a ani od tej hŕstky tých, čo ho podporovali.
Osamelosť. To bolo to, čo teraz z neho sálalo a tá emócia priam nepekne narážala aj do nej. Ten muž pred ňou bol...on...
Toto vážne nie je fér. Pomyslela si trpko. Prišlo jej to neskutočne moc ľúto. To všetko.
Toto skutočne...Samú ju to bolelo. Ten pohľad na neho ju nútil vypnúť a ona sa tomu aj ochotne poddala. Jediné, čo bolo teraz dôležité, bol on a jeho smútok, predierajúci sa konečne von.
Jej paža sa váhavo zdvihla k jeho tvári a pohladila jeho líce. Bruškami prstov jemne zašla do jeho vlasov a pomaličky si ho k sebe pritiahla. Oprela si jeho čelo o to svoje a on v tej chvíli akosi tak s úľavou privrel viečka. Žiadny údiv ani len malé prekvapenie, jej gesto prijal s vďačnosťou.
Dotyk jej o čosi neskôr opätoval, keď jeho ruka spočinula na jej ramene a následne upokojujúco prešla cez krk až k sánke.
Tiež bývala často osamelá. Avšak ak mala práve teraz v sebe čo i len kúsok toho hrejivého pocitu, ktorý vám obvykle musí niekto predať, aby ste ho vlastnili, bez jediného zaváhania mu ho podarovala celý.

***

Pootvorila oči a svetlo predierajúce sa cez škáry v žaluziach jej zlovestne naznačovalo, že bude musieť za chvíľu vstávať. Protestne zamrnčala a pretočila sa na druhú stranu. Šmátrajúc po posteli vyhľadala jeho pažu a jemne ju uchopila. Po pár sekundách jej to ale prestalo stačiť a tak drzo vkĺzla pod jeho perinu a tvárou sa pritisla k jeho plecu. 
Od toho večera ubehlo už veľa času a za tú dobu sa toho aj veľa zmenilo. Itachiho konečne prestali podozrievať, celá tá tajomná vec s jeho návratom sa ututlala a nuž, ona zasa musela chodiť do práce. Malo to tam rada, ale už si aj stihla odvyknúť od tých rýchlych, skorých rán a do starých koľají sa jej zaraďovalo pomerne ťažko.  
,,Nechcem..." zatiahla rozospato a pritúlila s k nemu ešte tuhšie. 
Ucítila, ako sa pohol. Prevalil sa jej smerom a krátko na to ju jeho silná paža objala okolo ramien.
,,A čo tí všetci, čo potrebujú tvoju pomoc?" ozvalo sa pri jej uchu, na ktoré vtisol jemnú pusu. Hneď na to sa presunul k jej čelu, ktoré pobozkal tiež a jedno drobné poláskanie sa ušlo aj jej ústam. 
,,Tí počkajú." zamumlala mu do pier a keď pootvorila oči, zistila, že sa usmieval. Jeho tmavé oči nežne mapovali jej tvár a plne odrážali všetko, čo v ňom v tom okamihu bolo. 
,,Tak to som potom rád, že keď som bol v nemocnici ja, tak som čakať nemusel." prehodil akoby nič, ale ten jemný provokatívny výraz nedokázal skryť. A ona sa po tých slovách okamžite posadila a podozrievavo prižmúrila oči. 
,,Ale, ale..." s hranou vážnosťou pokrútila hlavou. ,,Zdá sa, že si osvojujete umenie podpichovania, pán Uchiha, ale viete, že vy ste boli veľmi špeciálny pacient." uškrnula sa a celom váhou sa na neho zvalila. Podoprela sa svojimi rukami, voľne položenými na jeho hrudi a uprene sa na neho zahľadela. V jej očiach sa zračila obrovská neha, ktorá sa zasa dostávala do kontaktu s tou emóciou, ktorú jej ponúkal on. Už to ale nebol len ten cit, ktorý k nemu prechovávala už predtým. Líšilo sa to. Zmocnelo to. Z toho rešpektu sa stalo niečo nové, lepšie.
Natiahla sa a vtlačila mu na ústa poriadny bozk. 
Nebola síce veľa krát zaľúbená, no aj tak jej niečo zašepkávalo, že to všetko okolo robila správne. Dôkazom jej totiž bol ten jeho úsmev, ktorý na ňom vydávala už omnoho, ale omnoho častejšie. Zároveň to bolo aj niečím, na čo bola hrdá. Pustil si ju k sebe a podelil sa s ňou o to krehké, hrejivé málo, čo mu po všetkých tých krivdách ostalo. Pevne to uchopila, opatrovala...a ono to začalo rásť.
Nočné mory a pochybnosti sa vytratili, nebolo pre nich dosť miesta, keďže ich tak pozorne zapĺňala inými, krajšími vecami. A aj keď si to žiadalo veľa trpezlivosti, tak postupne robila z toho človeka niekoho, kto radostne prijímal tú druhú šancu, ktorá mu bola poskytnutá.
S láskou aj naďalej ochutnávala jeho pery a v duchu karhala samú seba za to, že si neprivstala skôr. Mohla si tak pre seba ukradnúť viac jeho pozornosti a hlavne tej starostlivosti, ktorou teraz viac obdarovával ju, než ona jeho. Akosi si tak miestami vedeli svoje roly vymeniť a nezdalo sa, že by im to prekážalo. Práve naopak. Dodávalo im to niečo, čo im obom chýbalo
,,Prídeš ma čakať aj dnes?" spýtala sa ho, keď sa od neho odtiahla a nechala hlavu klesnúť opäť pod jeho bradu. 
,,Samozrejme." odvetil. Bola to hlúpa otázka
Chodil po ňu do nemocnice každý jeden deň. Zima sa pomaly blížila a spolu s ňou sa skracovali dni. Tma prichádzala o čosi skôr a on ju preto nikdy nenechal ísť samú. Útoky síce ustali, no nikto nestrácal na obozretnosti. Aj keď možno oni dvaja občas v tom návale šťastia zabúdali. 

***

Bolesť. A plač...niekde blízko nej.
Otvorila oči a pohľad jej spočinul na tú spúšť všade okolo. Niekto ju ťahal za ruku a keď zdvihla svoju hlavu, zistila, že je to malé dieťa, sediace pri nej. Pomrvila sa, ale nedokázala sa pohnúť, pretože vyše polovice jej tela bolo pod mohutným kusom stropu. Všade naokolo bol dym a vzduch bol sotva dýchateľný. V hlave jej nepríjemne trešťalo a chvíľku jej trvalo, kým si dala znova dohromady, čo sa vlastne stalo. Matne si spomínala na to, že práve vykonávala svoju prácu, keď sa ozvala ohlušujúca rana a všade začalo horieť. Vybehla na poschodie, kde mali svoje miesto deti a pomáhala im všetkým dostať sa z budovy. Jedno však chýbalo a tak keď ho konečne našla, prišla druhá rada výbuchov a strop nielen pod náporom ohňa povolil.
Nemocnica sa stala terčom ďalšieho útoku- to bolo niečo, čo im bolo všetkým hneď jasné. Lenže nemali o tej skupine, ktorá im stále úspešne unikala, žiadne informácie. Šírili sa len špekulácie o tom, že tu po Madarovi ostali niektorí, ktorí jeho šialený plán na stvorenie ideálneho sveta uznávali. Týmto vyjadrovali svoju nespokojnosť s dočasným mierom, ktorý panoval vo všetkách krajinách. Konoha ani len nebola jediným cieľom, podobné veci sa odohrali aj v mnohých iných dedinách, čo tú teóriu podporovalo. Napadať bezmocných a tých, čo sa nedokázali brániť, bolo svinské, ale účelné. A ju to vytáčalo zakaždým, keď k tomu došlo, no oproti tomu, čo cítila teraz, sa to porovnávať ani len nedalo.
Zaprela sa voľnou pažou a jej telom prešla nová vlna pálivej bolesti. Opäť svoje oči uprela na chlapca, ktorý sa k nej skláňal a svojou drobnou silou sa jej snažil pomôcť. Stále sa cítila otupená, no vedela, že veľa času nemajú. Odvrátila sa smerom k dverám a zistila, že východ je stále voľný, tak jemne uchopila jeho zápästie a pritiahla si ho bližšie k sebe. To, že nabrala opäť vedomie, ho trošku upokojilo, no slzy sa po jeho tváričke aj tak stále rinuli jedna za druhou. 
,,Jiro..." oslovila ho. ,,Teraz musíš byť veľmi statočný a..." ukázala prstom k dverám. 
,,Choď na chodbu a ak je schodisko ešte celé, skús sa dostať čo najnižšie." namáhavo vydýchla. V tom prachu sa jej ťažko hovorilo a aj tá váha, ktorá práve spočívala na jej tele, ju obmedzovala. 
,,Ak...ak to nepôjde, dostaň sa k oknu a upozorni na seba. Všade vonku je pomoc." Snažila sa podať dieťaťu pokyny čo najzrozumiteľnejšie, no chlapec len nesúhlasne pokrútil hlavou.
,,Musíš!" zvýšila na neho hlas a o čosi naliehavejšie zaťahala za jeho rukáv. Budova sa mohla každú chvíľu zrútiť celá, nemali priestor na dohadovanie!
,,Bež!" kričala na neho. Aj keď na moment ešte zaváhal, predsa len sa napokom postavil a neistými krokmi od nej poodstúpil. 
,,Ty to zvládneš." hlesla povzbudivo a on jej venoval ešte jeden uslzený, nerozhodný pohľad, kým sa konečne rozbehol a opustil horiacu miestnosť. 
Pevne zomkla pery a chvíľku sledovala jeho slabučký prúd čakry. Dúfala, že nájde východ a keď sa jej stratil úplne, sústredila sa opäť na to, aby sa sama dostala von. 
Zakašľala, keď sa jej ďalšia dávka dymu dostala do pľúc a začala si uvedomovať, že sa tu skôr zadusí, než sa jej podarí aspoň čiastočne vykĺznuť. Nahromadila v sebe zvyšky síl a zatlačila znova.
A znova. A znova. Uvoľnila si úspešne svoju druhú ruku a tentoraz jej to šlo o niečo ľahšie. Váha nad ňou povolila a keď už nechýbalo veľa k tomu, by sa oslobodila, jej doráňané telo vypovedalo definitívne a s bolestným stonom sa zviezla opäť k zemi. Nechcela sa poddať panike, i keď to pre ňu nevyzeralo práve ružovo a aj v tej horúčave, sálajúcej k nej zo všetkým strán, sa za akúkoľvek cenu snažila zachovať si chladnú hlavu. Spomedzi pier pomaly vydýchla vzduch a nasala ďalší. Oči ju pálili nielen od dymu, ale aj od toho nechutného pocitu náhlej bezmocnosti, ktorý ju pomaličky, ale isto prepadával. Tvárou zúfalo klesla k podlahe a aj keď to malo skôr vyzerať ako gesto rezignácie, bolo to únavou
Jej myseľ to totiž odmietala ešte vzdať.
Tam...tam vonku na ňu predsa čakal niekto, kto ju potreboval. S tou myšlienkou presunula svoje odreté dlane bližšie k svojmu telu a...a vtedy sa jej zazdalo, že ho ucítila. Jeho! Ten prúd energie, ktorý už poznala takmer naspamäť. Netušila však, či by to nemala prikladať len nedostatku kyslíka a svojej predstavivosti. Keď jej však zaznelo jej vlastné meno v ušiach a zazrela vo svojom zornom poli niečiu postavu, vedela, že sa nemýlila. 
,,Itachi..." zašepkala úľavou, keď si k nej kľakol a s nie práve pokojným výrazom sa zaprel do toho prekliateho stropu. Netrvalo to dlho a dostal ju von. 
,,Itachi..." znova vyslovila jeho meno, keď sa k nej skláňal a so zdeseným pohľadom uchopil jej tvár do svojich dlaní. 
,,Dostanem ťa von." zamrmlal mäkko po tom, čo si ju privinul k sebe a svoje pery tuho pritisol na jej čelo. Nikdy predtým ho takého nevidela. Tá stena vyrovnanosti bola rázom preč a ostal len zreteľný stres a rozpoloženie. 
,,V ten večer si mala pravdu. Skutočne tam niekto bol."povedal, keď sa s ňou opatrne postavil a podoprel ju. Jeho oči akosi nezvyčajne nervózne tápali po okolí a jej došlo, že myslel tým ten okamih, kedy tvrdila, že sa niekto potuloval v blízkosti jej domu. 
,,Neviem, čo sú zač, ale nevidím ich." Hovoril o sharingane. A dávalo to logiku. Tí, čo za týmto stáli a boli zodpovední aj za tie napadnutia, museli mať niečo špeciálne, inak by ich už dávno chytili. Nech sa však zamýšľala nad tým hocijako, neprišlo jej na um nič, s čím by sa doteraz stretla. Poznala tých, čo dokázali dokonale maskovať svoju čakru, no oči, aké mal on, nedokázal obalamutiť len tak hocikto.
A možno...
Poriadne si zahryzla do spodnej pery, keď si pripustila, že dôvodom nemusia byť vôbec ich zvláštne schopnosti, ale fakt, že Itachi nie je ešte stále tak úplne zotavený. Jeho telo si predsa prešlo niečím, čo bolo zatiaľ mimo ich chápania a ani ona sa nikdy neodvážila tvrdiť, že je už všetko s ním v poriadku.
Tento fakt bol niečím, čo ju začalo opäť priam dusiť a vyvolalo to v nej pocit ťažoby. A nebola jediná, kto sa tak cítil. Toľko neistoty už dávno nezažíval a najmä teraz, keď išlo o ňu.
Budovou silno otriaslo, čo bolo jasné znamenie, aby odtiaľ urýchlene vypadli. Skôr však ale, než stihli urobiť čo i jeden krok, sa podlaha pod nimi prepadla. Pohotovo ju uchopil okolo pása a pomerne hladko, no trošku rozhodení, dopadli o poschodie nižšie. Ani tu však nemali veľa času na spamätanie, pretože krátko po páde, ich takmer ihneď zaregistrovala a museli sa začať brániť.

***

Pevne ju zvieral v náručí, keď spolu s ňou na rukách vychádzal z budovy a ona prstami kŕčovito zvierala látku jeho trička, kým ju on viedol pomedzi dav preč. Jej telo sa vplyvom jej liečivej čakry začalo už pomaly regenerovať a aj keď vedela, že by mala ísť pomáhať ostatným raneným, tak plne ignorovala celý ten veľký rozruch, čo všade panoval. V tej chvíli jej boli úplne ukradnutí a ani len nepomyslela na to, že by sa od neho mala odtrhnúť. 
Nevedela úplne, čo presne sa tam vnútri udialo. Bolo ich veľa a v momente, keď bol on ohrozený, nezaváhala a upútala na seba všetku ich pozornosť. Istú chvíľu bol nepriateľ len pár krôčikov od nej a vtedy niekedy sa všetko zmenilo. Priestor navôkol akoby stratil svoj tvar a stalo sa niečo, čo nedokázala príliš posúdiť. Akonáhle to ale pominulo, ležali blízko nej štyri mŕtve telá. Pohľad na ne však netrval príliš dlho, pretože jej ho takmer okamžite znemožnila jeho postava a o pár sekúnd neskôr, ju už odtiaľ bral preč.
Jej paže, pevne omotané okolo jeho krku, svoj stisk nepovolili ani na okamih a húževnato sa lícom opierala o horúcu pokožku toho jeho. Nakoniec si to vynútil až sám, keď ju posadil na jednu z lavičiek, ďaleko od nemocnice. Čakala, že si prisadne k nej, ale namiesto toho si kľakol pred ňu, klesol na kolená a jemne ju objal okolo pása. Tentoraz to bol on, kto sa schovával do jej trička a dlaňami pevne spočíval na jej chrbte. Jej pery sa pri tom výjave zachveli a pocítila priam úzkosť. Jej ruka automaticky spočinula na jeho vlasoch. Chcela, až to pôsobí upokojujúco. Na oboch
Ulica bola prázdna, všetci sa premiestnili pred nemocnicu a aj keď prešli celkom hodný kus, tak to ticho, ktoré medzi nimi nastalo, bolo pravidelne rušené hlasmi a pokynmi, ktoré siahali až k nim.
Neostali tak ale dlho. Bolo to len vzácnych pár minút, ktoré on aj ona potrebovali na to, aby strávili ten šok z toho, ako ľahko práve mohli jeden o druhého prísť. 
A keď sa mlčky postavil a natiahol k nej svoju pažu, rovnako bez slov ju prijala.
V mysli sa jej vtedy vynorila spomienka z detstva. Na seba samú a na deti okolo. Každý mal svoj sen. Mnohí chceli byť Hokage, iní najsilnejšími na svete a aj ona mala niečo, o čom snívala. 
Nájsť spriaznenú dušu a ochraňovať ju
Po určitom čase jej to prišlo naivné, detské a hlavne hlúpe. Neskôr sa nad tým už iba pousmiala a pokrútila hlavou nad svojím poblázneným, mladším ja, lietajúcim stále len v oblakoch
Teraz ale mala na to trošku odlišný názor.  
Vnímala to tak, že jediné, čo bolo po celý ten čas hlúpe, bolo rozhodnutie tú myšlienku zavrhnúť a zabudnúť na ňu úplne
Ťažko povedať, či niečo ako spriaznená duša naozaj aj existovala. Možno to bol len výplod fantázie tak intenzívne a výnimočne emočne vystavaných ľudí, ku ktorým patrila aj ona. 
V každom prípade ale v tom mužovi, ktorý teraz kráčal vedľa nej, našla niekoho, kto rozhodne za tú ochranu stál.

***

,,Dobrú chuť." popriala mu slabým hlasom, keď pred neho položila tanier s raňajkami. Sadla si oproti nemu a pustila sa do tých svojich, aj keď síce na ne nemala moc chuť. Nútila sa však k tomu, pretože ich čakal dlhý a náročný deň. Konoha bola kvôli tej nešťastnej udalosti na nohách a pomoc sa vyžadovala aj z ich strany.
Odkedy včera večer opustili trosky nemocnice, moc toho spolu nenarozprávali. Obaja boli totiž už aj tak dosť pohltení v tých otrasných myšlienkach, nieto aby o nich museli ešte aj hovoriť.
Svoj pohľad neprítomne upierala na jedlo, ktoré potrebovala dostať do žalúdka, kým ten jeho smeroval k jej unavenej tvári. Očami sa vpíjal do každej jemnej črty, do každého neposlušného pramienka, ktorý lemoval jej peknú tvár tak moc starostlivým spôsobom, akoby sa to snáď všetko chcel naučiť naspamäť. Nedokázal z nej spustiť zrak ani v noci, keď sa obaja otrasení vrátili domov.
Bál sa, že by sa mu stratila. Že by sa rozplynula ako to všetko, čo kedysi v živote mal a musel to nechať za sebou. Bál sa rovnako aj v tom okamihu, keď ho vlastné telo neposlúchalo a vystavil ju tak svojou neschopnosťou nebezpečenstvu. Za tie roky bol na dne viackrát. Každé to dno malo rovnako horkastú príchuť a ona ho z jedného takého vytiahla. Urobila tak v dobe, kedy sa už viac necítil živým, aj keď sa ním vďaka niečomu, čo sám nedokázal vysvetliť, opäť stal.
,,Nechutí ti to?" ozvala sa nečakane a on si ani len nevšimol, že sa natiahla pažou až k jeho strane a zakryla ňou tú jeho. Zahľadel sa na ich spojené ruky a v tej chvíli plne vnímal to príjemné teplo, ktoré vyžarovala. Bolo to to isté teplo, ktoré vystriedalo ten chlad, ktorý ho trápil, až kým ho ona toho nezbavila.
,,Urobím ti niečo iné?" navrhla mu a jej jemné oči, tentoraz zaujato sledujúce tie jeho, znežneli ešte viac. Pod ťarchou toho milého obrazu, sa mu pery jemne zachveli a pocítil niečo zvláštne. Tú emóciu, ktorú pri nej cítil čoraz častejšie a predsa len vždy bola máličko silnejšia.
Stolička pod ním sa hlasno odsunula, keď sa náhle postavil a naklonil sa ponad stôl až k nej. Uchopil jej tvár do svojej dlane a ignorujúc jej mierne prekvapený výraz, pritisol svoje ústa na tie jej.
V tejto chvíli sa mu to tak žiadalo. Bol to prostý impulz, úplne prirodzený, vyvolaný touto jednoduchou, ale dojímavou situáciou.
Druhá šanca neprišla s tým, že sa vrátil. Druhá šanca prišla s ňou.  
.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.
.

Milá Farah, 

v prvom rade Ti musím povedať, že som nechcela tvoju 10- ročnú lásku nijako zhovadiť, ale ako si to tak spätne čítam po oprave, hádžem len samé palm féjsy. 
Vlastne, kebyže mám vyjadriť všetky pocity ohľadom tejto postavy a hlavne pocity, ktoré k nemu prechovávaš ty, nebolo by to na jednorázovku, to vieš. Chcelo by to niečo úplne iného rozsahu a ja som teraz akosi všetko to, čo som chcela, natisla do tohto tu. A chcela si zbližovanie, čo sa nedá spraviť na pár strán, preto to aj je také útržkovité T-T a ja to nemám rada, lebo mi to nejde :D
Ohľadom teba som sa trošku odrážala od tvojich OC a ich správania a podľa toho som sa ťa aj pokúšala vystihnúť. Hah- chňápeš, lásko, nebola som si istá tým, či by si s ním komunikovala tak, ako so mnou xDDDDDDD
Ďalej...úprimne dúfam, že to nebolo až tak domrvené. AAA možno Ti to príde také skôr o zmýšľaní, ale ja si osobne myslím, že kebyže má on šancu na nový začiatok, bolo by to fakt citovo náročné a hlavne silné - preto som to aj poňala týmto spôsobom, chcela som Itachiho, ktorý sa s tým všetkým vyrovnáva a nie úplného dráždivého sexoša [ čo aj je xD ], z ktorého by všetci padali na riť. Taktiež sa mi k nemu nehodilo a hlavne k tomuto, čo som napísala, nič extra divoké a totálne nespútané - to nechávam na tvoju fantáziu :D 
A asi posledná vec, nechala som sa inšpirovať tvojím rešpektom voči tomu charakteru a preto som aj v úvode načrtla ten záujem :] 
Robila som s tou postavou, ako sa mi len dalo a hlavne, bol to totálny prieskum :D- ja ho nepoznám, vážne, čiže šlo o zoznamku z rýchlika a...neviem, chcela som takýto charakter poviedky. 
Takže toto je môj nepodarený, alternatívny koniec :D, bojím sa, že to bolo moc cukrové, ale vy dvaja ste také cukríky :] - vieš, že ja píšem trošku iným spôsobom, ale mala som pocit, že by ti toto mohlo vyhovovať viac a tento plán na leto nepíšem podľa seba, ja to skôr píšem ako niečo, o čom si myslím, že je forma, ktorá vám vyhovuje. Dosť sa pri tom ovplyvňujem aj tým, čo preferujete a je to veru risk xD - čiže chcem tým povedať, že kebyže si ja mám napísať príbeh o Itachim, zrejem zvolím niečo úplne iné. Je to zaujímavé :D
Už mi ostáva len dúfať, že ťa to aspoň máličko potešila, aj keď ktovie, no...-.- 

 A aha, Itachi sa usmieva. Konečne :] ...
-tá postava si vážne zaslúžila niečo iné, než pre neho pripravili
 a niečo lepšie, než som pripravila ja -.-














***

4 komentáre:

  1. Prestaň byť taká sebakritická... taká prehnane sebakritická! Napísala si to krásne a Farah sa to určite bude páčiť! Ja si myslím, že Itachiho si vystihla perfektne, keďže som Naruta sledovala až na koniec, tak ja som si tiež Itachiho obľúbila a milovala som pasáže s ním, lebo je to úžasná, zaujímavá tajomná postava, ktorá nesie v sebe hlbokú myšlienku a ja jednoducho z neho nemôžem. *.* Bolo to také precítené, celý ten príbeh, ich vzťah, ich myšlienky a pocity, starosti a radosti... Jednoducho krásny krásny krásnučký príbeh, že som bola sama z Itachiho hotová. Patrí ti môj obdiv, lebo máš úžasný talent na písanie.
    Už viac k tomu ani nemám čo dodať... Iba to, že sa teším na tvoju ďalšiu tvorbu. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Jaaaj, bože, ty trúbka! Tie tvoje kecy... a potom prídeš s niečim... takýmto. Wow... Ja vlastne ani neviem, že čo poriadne napísať. Môj mozog práve zažil úplné zresetovanie, vybuchnutie a znovuzrodenie. Už som ti to písala, že som nikdy nemala v pláne u niekoho objednať poviedku práve s ním. Ale potom som spoznala teba ako spisovateľku a na poslednú chvíľu mi napadlo, že ak niekomu verím v písaní tak moc, že by som mu "zverila" môjho Itachiho, tak si to jednoznačne ty. A napokon som to urobila - objednala som si poviedku s ním. Už teraz môžem povedať, že to bolo asi najlepšie rozhodnutie, aké som kedy urobila. Nesmierne moc som sama sebe vďačná za to, že som ťa požiadala práve o toto. Pretože kto vie, či by sme sa niekedy dočkali niečoho s ním od teba. Možno áno, ale pravdepodobne asi ani nie. Ale teraz... konečne sa tak stalo. A ja môžem smelo vyhlásiť, že ak bolo tvojim cieľom ulahodiť týmto projektom svojim čitateľom, tak u mňa ti to vyšlo úplne na celej čiare. Áno, Itachi je skutočne postava, ktorú milujem už desať rokov, možno to bude aj viac... No postupom času stále prichádzali nové a nové mánie a Naruto fandom bol vždy potlačený do úzadia. Ale nikdy som ho tak úplne nevypustila, táto osoba proste bude mať permanentné miesto v mojej hlave a mojom srdci (preboha, toto znie tak blbo a otrepane, ale inak to ani neviem vyjadriť) no a vďaka tebe som si uvedomila, že u mňa bude navždy číslo jedna. A čítať o ňom niečo takto moc úžasné a tak úplne moc "na mieru" bol neskutočný zážitok. Akoby vďaka tebe ožil. Znova. Úplne si to vystihla tým, že by si skutočne niečo takéto zaslúžil. Je to úplná pravda. A som nesmierne rada, že v tvojej poviedke sa toho dočkal. Že konečne dostal to, čo si zaslúžil. A som aj rada za to, že si to poňala práve takýmto spôsobom. Myslím, že sa to lepšie poňať už ani nedalo. Opäť raz si prišla s príbehom, ktorý mi učaroval (a tento raz ešte o jeden level viac ako predošé, lebo to bolo osobné a išlo o srdcovú záležitosť), bol tak dokonale premyslený a vyšperkovaný, že mám z toho v hlave fakt ešte stále guláš. Písala si, že ho nepoznáš, že si nie si istá, že či si to vystihla dobre, že písanie na Naruto fandom ti nie je také blízke - ale ja neúshlasím a neverím ti! Veď ako by si potom mohla napísať niečo znova takým spôsobom, akoby si tie postavy sama vymyslela? No ako? Nechápem to, vážne. Obdivujem tvoju schopnosť - tvoj dar písať o postavách. Je to vždy neskutočný zážitok, človek má pocit, že mu ožívajú pred očami. Skutočne som mala namále, aby som sa počas čítania nezosypala. Bol to neskutočný príval emócií. Znova to všetko na mňa doľahlo - s ním. Je mi tak strašne moc ľúto, čo všetko sa mu udialo. Je to "iba" fiktívna postava, no i napriek tomu mi kvôli nemu ide puknúť srdce. Aj v jeho mene ti strašne moc ďakujem, že si mu dala druhú šancu. Že si mu umožnila siahnuť opäť aspoň trochu na ten drobný úlomok šťastia, lebo on si to fakt zaslúži. Ty, Petrika, si ho úplne pochopila. Pochopila si, že o čo v prípade tohoto charakteru ide a podarilo sa ti ho vystihnúť dokonale takého, aký skutočne je. Pretože toto je ten reálny, skutočný Itachi. Nie schovaný za tou maskou, ktorú nosil celé tie roky v Akatsuki. Konečne si mu dala možnosť ukázať sa vo svojom pravom svetle ♥ a mňa to totálne položilo. Pretože kvôli tomu, že je takýto, ho milujem.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. pokračovanie:

    Áno, je pravda, že si mohla o ňom písať ako o sexy badassovi Itachim z Akatsuki, ktorý nás vlastne prvotne všetky pobláznil :D Áno, aj tohoto Itachiho žeriem, ale som rada, že si tak neurobila. Naozaj, úprimne. Som rada, že si to podala takýmto spôsobom, že to nebolo ako píšeš divoké a nespútané (lol :D), pretože máš pravdu - takto sa to hodilo úplne najviac. A ja by som snáď ani viac spokojná byť nemohla :) viem si predstaviť, ako moc náročné bolo o ňom písať, no naozaj ti chcem vyjadriť neskonalú vďaku, že si mi dala možnosť o ňom čítať. Už strašne dlho som po tom túžila, no doposiaľ som nikomu dostatočne v tomto ohľade nedôverovala. Som rada, že som napokon dala šancu tebe. Vyplatilo sa a viac, ako som čakala. Ešte stále som z tejto poviedky úplne mimo, takže je tento komentár dosť divný a odveci a nespĺňa vlastne ani svoj účel, ale dúfam, že aspoň čiastočne pochopíš, že čo som tým chcela povedať. Snáď nájdem v budúcnosti nejaké rozumnejšie a zmlysluplenejšie slová, akými sa ti zavďačiť, dnes to bude iba tento chaotický blábol bez poitny. Ale za to môžeš ty - urobila si mi v hlave guláš :D a taký ten najlepší a najpríjemnejší guláš, aký môže byť :P ďakujem ti, strašne moc a som neskonale šťastná, že si s týmto projektom za nami prišla. Vznikajú z neho úplne geniálne veci a ja si teraz prajem mať taký ten prístrojček, ako mali Muži v čiernom na vymazanie pamäti, aby som si túto poviedku mohla znova prečítať po prvý raz a potom ešte raz a zas a znova ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Drahá, ja ti neverím! Really! Ak niekto vystihol a naozaj pochopil Itachiho do plnej hĺbky, si to ty. Napísala si to miliónkrát lepšie (s výnimkou Smajli, tá skoro furt píše Uchihacest) než akákoľvek iná blogerka (a to som prečítala pomerne veľa ff, ďakujem pekne.) Okrem toho, spravila si všetko tak, aby to ulahodilo práve Farah a TY sa asi teraz divíš, čo si to spôsobila. Zasej feels, zožni Farah :D
    Aj mne trochu vyhŕkla slzička, pretože Naruto tvoril istý čas väčšinu môjho života a Itachiho som najskôr nechápala, nechápala som ani fangirls, ktoré boli úplne vedľa z toho studeného čumáka (moja guilty pleasure je Kisame :D) a keď sa jeho schránka, rozumej bariéra rozpadla, konečne som... pochopila. A vďaka tebe som mala možnosť pochopiť znovu a to je niečo, čo je veľmi výnimočné.

    Hentai no Kame

    P.S. Čítala som to medzi prvými, ale chcela som nechať Farah prvý koment (diabolský citrón...)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)