štvrtok, 11. augusta 2016

Plán na leto - Poviedka pre Lenku / KnB FF /

***

Červená



Typ: FF
pár : OC x Akashi Seijuro

voľné pokračovanie jednej -poviedky-

venované Lenke

***

Unavene si povzdychla a prehodila si tašku s nákupom do druhej ruky. Normálne jej cesta domov z práce vždy pekne ubehla, no dnes jej to šlo akosi pomalšie. Jednak aj kvôli tomu, že jej doma chýbalo veľa základných surovín a ona musela ísť nakúpiť a taktiež to bol jeden z tých dní, ktoré by najradšej z kalendára rovno vyškrtla.
Od skorého rána v podstate do úplného večera, takmer bez prestávok, o studenom jedle...navyše celkom nervózna a podráždená už aj bez toho, aby jej tieto nálady museli privodiť netrpezliví a nie práve moc milí pacienti.
Nuž, žiadne začiatky neboli jednoduché. Ale toho si bola vedomá už predtým, ale na jej obranu, sama bola len obyčajným človekom a tak mala plné právo sa taktiež občas cítiť pod psa a nebyť stále len pozitívna. Skutočne sa už nevedela dočkať, kedy bude doma, dopraje si príjemnú sprchu a následnej si pustí nejaký film alebo jej obľúbené anime, ktorú ju aj v tomto veku stále držalo.
Fairy Tail. Proste nekonečný príbeh. Pomyslela si a pousmiala sa pri tej myšlienke. Aspoň mala stále čo sledovať, keď už nič iné. Aj tak toho moc vo voľnom čase, ak už teda aj nejaký mala, nerobila a pokiaľ teda nenavštívila brata alebo rodičov, tak sa venovala viac-menej sebe a tomu, čo mala rada.
I keď, pravda je, že posledné týždne strávila úpravou svojho bytíka, ktorý si prenajala, keďže si chcela konečne skúsiť bývanie osamote. Takže bolo prirodzené, že sa ihneď chytila jednej z posledných ponúk, ktorými sa ešte minulý rok celá táto oblasť priam hýrila. Ulovila si tak pomerne pokojné a aj pekné miestočko neďaleko nemocnice, v ktorej pracovala a kde sa pokúšala získať čo najviac skúseností na to, aby raz mohla byť dobrá neurologička.
Máličko zomkla pery, keď si uvedomila, že si život po škole a začiatok získavania poriadnej praxe predstavovala trošku inak a že aj plány o bývaní boli vzdialené tomu, čo pôvodne chcela.
Nešlo o miesto. Nešlo ani len o samotný byt. Vo veci jej nespokojnosti bolo niečo úplne, ale úplne iné.
Pokrútila hlavou a pridala do kroku. Zdvihla zrak od betónu a pozdravila susedu, ktorá práve prechádzala okolo aj s malým dieťaťom na rukách. Chcela zabočiť rovno v svojmu vchodu, ale v tom jej pohľad padol na jedno z áut, ktoré celkom vyčnievalo z tej hromady ďalších.
Zamračila sa, keď si s miernou ťažkosťou- kvôli okuliarom, ale predsa len prečítala jeho poznávaciu značku, ktorú veľmi, ale veľmi dobre poznala. Radšej by bola, kebyže by jej tie čísla nič nehovorili a bola by to len prostá náhoda v type vozidla, no ako sa tak zdalo, jej deň blbec sa, pravdepodobne, chystal na ďalší so série jeho zlomyseľných kúskov. 
Nepríjemne jej skrútilo žalúdok, keď sa jej podarilo vytiahnúť kľúče z tašky, ktoré však zatiaľ nepotrebovala, pretože už asi týždeň mali pokazený zámok na vchodových dverách. Vstúpila dnu. Dostala sa na chodbu a následne prešla k schodisku, pred ktorým sa na moment ešte zastavila a poťažkala uško igelitovej tašky v rukách, kým sa plne rozhodla zdolať prvé poschodie.
Čoskoro prešla aj druhým a čakalo ju už len jedno.
Jej chôdza sa mimovoľne spomalila aj napriek tomu, že necítila nervozitu, ani len hnev, len...len akési znechutenie a trpkú rezignáciu, ktorú si za posledný rok osvojila.
Posledný roh a...Nemýlila sa.
Bol tam. Sedel na najvrchnejšom schode, lakťami opretý o stehná a ako náhle ju zbadal, takmer ihneď sa postavil. Jeho výraz sa ani vonkoncom nepodobal prekvapenému, čiže ju zrejme očakával a aj teraz sa v jeho peknej tvári črtal ten typický ľadový pokoj, máličko zjemnený tým, ako sa na ňu díval.
Pocítila niečo zvláštne, keď ho po takej dlhej dobe opäť uvidela. Bolo to síce len niečo okolo roka a pól, ale jej to prišlo ako minimálne polovica desaťročia. Vlastne ju to nútilo k chabému úškrnu, keď si pomyslela, ako obvykle v dnešnej dobe ten čas letel a...a práve toto obdobie sa paradoxne muselo tak vliecť. Všetky tie myšlienky však zahnala a znova potlačila do toho najtemnejšieho kúta svojej hlavy. Do kúta, ktorý patril jemu a behom tých mesiacov by ho miestami najradšej vymazala a odstránila úplne.
,,Mohol si dať vedieť, že sa zastavíš.“ zamumlala namiesto pozdravu a vyšla tých pár zvyšných schodov. Bez jediného pohľadu na jeho osobu prešla okolo a zastokla kľúče do dverí. Po celú tú krátku chvíľu plne vnímala jeho oči na svojom chrbte a nebyť toho dlhoročného zvyku, budovaného časom, kedy boli spolu, možno by sa aj cítila trošku neisto.  
,,Zmenila si si číslo.“ ozvalo sa za ňou. Nie však vyčítavo, nie karhalo. Bolo to len isté konštatovanie. Nič viac.
,,Nemyslím si, že je to pre teba problém.“ odvetila sucho a vstúpila do bytu.
Áno, nebol by to problém zistiť si ho. Nie pre neho. Ako aj adresu jej bývania.
,,To, že si si ho zmenila a nedala mi o ňom vedieť, som bral ako náznak toho, že ti nemám volať.“ poznamenal a Lenka sa kyslo zaksichtila. Chápala, že to má v povahe. Takéto niečo čudné, možno až desivé, ale za tú netypickú toleranciu a rešpektovanie toho, že si naozaj neželá, aby tak urobil, mal u nej predsa len malé, no bezvýznamné plus.
,,Budeš tam len tak stáť alebo pôjdeš dnu?“ rozhodla sa jeho slová nekomentovať. Radšej. Namiesto toho len mierne spýtavo nadvihla obočie a posunula sa odo dverí, aby v prípade, ak by naozaj chcel, mohol vojsť. A on vošiel. Pokynul pri tom hlavou a aj keď to nebolo u neho časté, práve teraz z neho cítila istú štipku nervozity. Nebolo to však v tvári, na to si dával obzvlášť veľký pozor, ale v určitých iných gestách a postoji, ktorý práve zaujal.
,,Spravím ti kávu?“ ponúkla mu a chcela sa pobrať rovno do kuchyne, no zastavila ho jeho paža, ktorá jemne uchopila jej zápästie. Venovala mu nechápavý pohľad, snažiac sa ignorovať to známe teplo, ktoré z jeho pokožky sálalo a úspešne potlačila ten jemný záchvev, ktorý v nej vyvolal. Jeho neutrálne pôsobiace oči sa vpili do tých jej a jeho dlaň opatrne skĺzla k taške, ktorú tou rukou zvierala. Opatrne ju pustila, keď jej došlo, čo tým myslel a nechala ho, nech jej pomôže.  
,,Rád si dám. Ďakujem.“ odvetil jej, stále pri tom nespúšťajúc z nej svoj zrak. A ona mu len prikývla a
teraz už predsa len máličko rozladená, vošla do miestnosti. Mala sto chutí si za to vynadať a vlastne vynadať aj jemu, ale stále sa ako tak držala a mala v pláne si takto viesť aj naďalej.
Podišla ku kuchynskej linke a otvorila jednu zo skriniek nad umývadlom.
,,Stále ju máš rád v menších šálkach alebo si si za tých osemnásť mesiacov stihol osvojiť nové zvyky?“ spýtala sa, pri čom bola aj naďalej otočená chrbtom a zatiaľ vytiahla aspoň svoj obľúbený pohár.
,,Šálku by som prijal.“ odpovedal pokojne, ignorujúc pri tom ten mierne jedovatý tón, ktorý použila.
Obvykle bola človekom milým, no mala svoje hranice. Párkrát jej aj jej bývalá spolubývajúca na internáte povedala, že by si zo začiatku ani len nedokázala predstaviť, že by dokázala byť na niekoho zlá a nepríjemná. Lenže Lenka taká byť vedela, ak jej dali k tomu dôvod a ani nástroj zvaný irónia a sarkazmus jej neboli cudzie. Práve naopak. A minimálne teraz šli s ňou ruka v ruke ako najlepší kamoši.  
Akashi podišiel k malému stolu, ktorý bol postavený pri okne. Položil tašku s jej nákupom na jednu zo stoličiek, kým ona napustila kanvicu vodou a natiahla sa k polici.
,,Nestoj tam tak.“ zavrčala mierne, keď si všimla, že sa stále ešte neposadil. Síce nezastávala ideológiu „správaj sa ako doma“ u každého, ale toto jeho čakanie na vyzvanie týkajúce sa takmer úplne všetkého, ju už celkom iritovalo. Áno, plne chápala, že toto je pomerne čudná a aj napätá situácia, ale nemienila tomu prikladať moc veľkú váhu. Proste...proste nechcela, aj keď tak tu bolo zopár vecí, ktoré ju už trpko šteklili na jazyku. A ona tušila, že si len tak neposedia ako dvaja priatelia a v pokoji nevypijú ten horúci nápoj.
Pre niečo predsa prišiel.
Po chvíľke položila na stôl dve pripravené kávy a obsadila stoličku oproti nemu. Opatrne prisunula k nemu bližšie šálku, ale jeho skúmavé oči sa na stôl neupierali tak, ako tie jej. Upierali sa na ňu. Pozorne, starostlivo...Zdalo sa mu, že je akási strhaná. Únava a stres z nej len tak sálali a on mal čo robiť, aby potlačil to nesúhlasné zamračenie, ktoré sa mu priam dralo na tvár.
Nepáčilo sa mu to. Nepáčilo sa mu, keď ju takto videl. A aj keď to veru nebolo po prvýkrát, odmietal to ignorovať a zvyknúť si na to. Sledoval, ako si zložila okuliare, aby si mohla pretrieť viečka a následne si ich opäť nasadila na nos.Vždy mu prišli príťažlivé. Na nej.
,,Tak...“ jej pery sa pohli. ,,Kvôli čomu si tu?“
Bola priama. No on ani len nečakal nič iné. Jej hlas bol trošku zmiernený vyčerpaním, ale aj tak z neho cítil určitú tvrdosť a prísnosť. A on odrazu zatúžil po tej mäkkosti a prívetivosti, s akou zvykla s ním komunikovať predtým. Po tom, ako zvykla prehodiť nejakú tú vtipnú poznámku a nezabudla ani na úsmev, ktorý mal tak moc rád. Áno, chcel by to. Chcel by to tak moc, lenže bol si vedomý toho, že si to nezaslúžil. Teda, aspoň nie teraz. Nenechal sa však tým rozhodiť. Mala právo byť mrzutá a nahnevaná. V podstate mohol byť rád, že s ním je vôbec ochotná byť v jednej miestnosti a že ho neposlala preč hneď, ako ho zbadala. Nie, že by jej to aj pomohlo. To...to je už o inom, keďže on veľmi dobre vedel, prečo bol tu a nemienil sa nechať odbiť. 
,,Sľúbil som ti to.“ odvetil krátko, na čo sa ona zachmúrila.
,,Ty si vážne myslíš, že po takom dlhom čase si tu len tak doj...“ pozastavila sa v polovici vety, keď Akashi vytiahol niečo malé z vrecka a položil to na stôl. Zreničky sa jej rozšírili pri pohľade na malú, jednoduchú škatuľku s elegantnou mašličkou a privrela doteraz pootvorené ústa. Jej vnútro sa akosi ta zvláštne rozvlnilo a keď na moment nahliadla do jeho tváre, akoby sa odrazu sama nespoznávala a rozladene sklopila zrak.
,,Každé jedno slovo, ktoré som vtedy povedal, som myslel vážne.“ prehovoril rázne a Lenka si rozpačito zahryzla do spodnej pery. Keď sa znova odhodlala zdvihnúť k nemu tvár, zistila, že tá jeho tiež nie je tak úplne pokojná. Badala v ňom isté napätie, ktoré však takmer dokonale krylo to, ako sa na ňu zapozeral. Tak intenzívne, tak...Určite sa to vo veľkej miere mohlo to, čo práve urobil, no v tom momente sa vážne cítila, ako počas ich úplne prvých stretnutí.
Neisto. Trošku hanblivo. Nevediac pri tom, čo očakávať a hlavne, ako správne na neho reagovať.   
A on jej to rovnako ako vtedy, ani teraz neuľahčoval.
,,Nemusíš to brať ako ten záväzok.“ poznamenal po dlhšej dobe ticha a ona sa akosi tak nervózne pohniezdila. Ako inak to teda mala brať?
,,Ja...“ pokúšala sa nejako vhodne začať, ale slová, ktoré mala pripravené pre prípad, ak by tento deň naozaj niekedy nadišiel, jej neprichádzali na um. Náhle mala v hlave prázdno, sama so seba šokovaná, že ju to dokázalo až tak moc vyviesť z miery.
,,Samozrejme, je to celé iba na tebe a máš času na rozmyslenie, koľko len potrebuješ.“ vyriekol a
tentoraz to bola Lenka, ktorá z neho nedokázala odtrhnúť oči. Ohromene sledovala, ako sa nečakane zdvihol zo stoličky a venoval jej ďalší, pomerne ťaživý pohľad. Po kratučkom momente sa však odvrátil a akosi tak rozladene presunul váhu z jednej nohy na druhú.
,,Chcem ťa mať opäť pri sebe.“ povedal o čosi tichšie a zasa k nej vzhliadol. Ale ani tento ich ďalší očný kontakt netrval to o nič dlhšie, ako ten predtým.
,,Takže to pokojne ber len ako moje želanie byť opäť spolu.“ oznámil jej ešte, ale už sa na ňu nepozrel.
 Namiesto toho sa jej po chvíli otočil chrbtom a bez ďalších slov behom nasledujúcich sekúnd opustil jej byt.

 Netušila, ako dlho sa už na tú vec na svojom stole mračila, ale keď sa s povzdychom konečne natiahla po ňu, premkol ju akýsi nepríjemný pocit. Poťažkala si ju v rukách a rozmýšľala, či by ju rovno mala hodiť do tej jednej zásuvky plnej už podobných vecí, ktoré jej pravidelne posielal. Ani len poriadne nevedela, čo všetko v tých darčekových taškách bolo, pretože ich zakaždým s horkastou emóciou rovno odložila. Vyhodiť ich však nevyhodila. To nedokázala a tak jej to pomaličky zaplnilo priestor v nočnom stolíku vedľa jej postele.
Tento darček bol ale iný. Rozhodne bol iný a rozhodne aj niečo iné znamenal.
Nervózne prstom prešla po zlatej mašličke a spomedzi pier jej unikol ďalší nespokojný ston. Jej mozog akosi tak stále nedokázal spracovať, že to vážne spravil. Že sa ...že sa naozaj vrátil a že...
Pevne zomkla pery a odložila škatuľku na to isté miesto, kde ju on nechal.
Pred tými osemnástimi mesiacmi jej oznámil, že musí odísť. Do Ameriky, kvôli rodinnému obchodu. Na tom by však nebolo nič zlé, kebyže jej neoznámi dĺžku svojho pobytu tam a že už o dva dni musí nastúpiť do lietadla. Možno by to vtedy aj dokázala prekúsnuť, nebyť toho ľadového tónu a spôsobu, akým to povedal. Akoby...akoby sa nič nedialo.
Zhlboka sa nadýchla, aby zahnala tú zlosť, ktorá ju pri spomienke na ten deň ešte stále dokázala pochytiť.
Áno, s odstupom času si máličko uvedomovala, že bola trošku sebecká, ale ona ho vtedy skutočne potrebovala. Bola v strede štátnic a posledný rok na výške nebol veru prechádzka ružovou záhradou. Bolo toho moc. Bolo to psychicky náročné, únavné, frustrujúce už aj bez toho, aby ju v tom tak náhle a bez varovania nechal samú. Nehovoriac o kope iných problémov, ktoré ju v tej dobe trápili, no statočne ich znášala len preto, že bol pri nej. On...
Tak moc ho ľúbila, tak veľmi! Pri ňom dokonca úspešne potláčala niektoré svoje slabšie stránky, len aby bol na ňu hrdý a aby mu mohla ukázať, že dokáže byť rovnako silná, ako on. Bol taký jej motor. Bol tým, čo ju poháňalo, čo ju hnalo dopredu aj napriek tomu, že to bolo ťažké. Bol tým, ktorého iní hľadajú celý život v snahe získať konečne dostatočnú oporu a...a odrazu bol preč.
Behom tých dvoch dní to všetko zmizlo.
Sebavedomie. Motivácia. Chuť.
Nepotrebovala jeho dlhé telefonáty, správy, emaily, darčeky na narodeniny, meniny a Vianoce!
Potrebovala jeho. Jeho prítomnosť, objatie a záujem. A toho sa jej nedostávalo. To, čo v nej vyzdvihol, náhle pokleslo tak moc, ako len mohlo a to bolo to, čo mu nedokázala odpustiť.
Sklamal ju. Sklamal ju ako chlap. A aj napriek tomu, že sa cez to celé dokázala rýchlo preniesť, pretože to tak dané okolnosti vyžadovali, tak aj tak v nej ostala istá dávka zatrpknutosti.
,,A teraz je tu.“ zamumlala šeptom a aj keď nechcela, znova zobrala škatuľku do svojich dlaní. 
Takto jej to sľúbil. Sľúbil jej, že si po ňu príde.
,,Ale čo som ja? Hlavná hrdinka Troch gaštanových koní od Margity Figuli?!“ prehodila ironicky a znechutene sa zaksichtila.
,,Ako si to ten chlap len predstavuje? Čo napríklad také „Prepáč, Lenka“. To nič? To už nie je v móde?“ šomrala si sama pre seba ďalej. Pomaly, ale isto jej však začalo dochádzať, že už tú vec od neho akosi nedokáže pustiť s rúk a to ju prinútilo zamračiť sa ešte viac. Nepriateľsky prižmúrila oči a stisla ju medzi prstami.
,,Oukej. Len...“ ohrnula nosom. „Len sa pozriem. Len...len nakúknem.“ dodala na oko ľahostajne, akoby ju hádam niekto v tom jej prázdnom byte mohol počuť a uchopila vrch.
,,Došľaka...“ vysúkala zo seba, keď na mäkkom mini vankúšiku zbadala zlatý prstienok s červeným kameňom.
„Ty si mi ale nádherný...“ vydýchla nadšene a zdvihla si škatuľku bližšie k tvári. Očká sa jej až tak rozžiarili a len tak-tak potlačila drobnučké zapišťanie, ktorému sa takmer poddala. Nie že by niekedy podceňovala jeho vkus, ale tak toto mu vážne vyšlo.
Náhle však opäť skrivila ústa do otráveného úškľabku a podozrievavo sa na prsteň zahľadela.
,,A tou farbou chcel povedať akože čo? To už si tam rovno mohol dať vyryť obrovské písmeno „A“!“ poznamenala síce rozhorčene, no už sa neubránila tomu, aby ho zo škatuľky vytiahla a poriadne si ho obzrela zo všetkých strán. Vlastne si tak matne spomínala na to, ako mu párkrát pripomenula, ako moc má červenú rada. Teda, nebola to tak úplne pravda. Červená sa totiž dostala do jej rebríčka obľúbenosti skôr až keď ho spoznala, ale nuž, to nebolo niečo, čo by mu musela za každú cenu vešať na nos.
,,Asi by sa nič nestalo, kebyže...kebyže si ho skúsim...“ mumlala si potichu a už nastavovala prst, keď sa náhle zarazila. V tom momente jej došiel plný význam tohto všetkého a jej žalúdok urobil rovno tri saltá vzad aj napriek tomu, že vedela, že to nie s najväčšou pravdepodobnosťou z medicínskeho hľadiska možné.
On si ju chce vziať. On...on sa vážne vrátil, ako hovoril a...
Vrátila prstienok na jeho pôvodné miesto a zatvorila škatuľku. Jej pohoršenie a sarkazmus sa ihneď rozpŕchli a nahradilo ich niečo iné. Akýsi zmätok, miešajúci sa s niečím podobným vzrušeniu a...a taktiež váhanie. Áno, aj to tam bolo. Síce len maličké, veľmi drobnučké a chabé, ale predsa len. Aj keď si doteraz naozaj myslela, že je táto záležitosť už dávno za ňou a nenávratne preč.

***

Tú vec nevyhodila, ani ju len nedala k ostatným. Ostala pekne strašiť na tom stole tak, ako ju tam nechala a dráždila jej zmysly každý deň. Ten prúd emócií, ktorý sa pri nej vystriedal behom tohto krátkeho času, bol veľmi pestrý a keď sa nad tým aj hlbšie zamyslela, aj pomerne desivý.
Neozvala sa mu. Ešte nie. A vlastne ani len nevedela, či by mala.
Celkovo pre ňu nastala dosť zvláštna situácia a ona skutočne netušila, ako by sa mala zariadiť. Zvažovala, že by sa mala u neho zastaviť a prsteň mu jednoducho vrátiť. Len...
Len či to bude skutočne aj tak ľahké, ako si to predstavovala. Predsa len ho naozaj kedysi ľúbila a to, ako na jeho nevyslovenú, no aj tak úplne istú otázku reagovala, ju presvedčilo o tom, že to zrejme všetko len tak nevyprchalo a nezmizlo. Celé ju to robilo tak čudne nespokojnou, keďže bola v tom, že ak sa aj niekedy naozaj ten chlap ešte v jej živote objaví, že ho pošle rovno do pekiel pekelných, ale nestalo sa tak. Neurobila to. Nechalo ho, dokonca ho pustila do svojho bytu.
Hnevala sa pre to tak trošku aj na seba, pretože...pretože ona mu tú šancu už vlastne dala aj bez toho, aby si to uvedomila. Zneistil ju. Úplne. Prinútil ju o tom rozmýšľať. Rozmýšľať o ňom, o nich dvoch a o tom, čo jej ponúkal. Ten neuveriteľný chlap to nakoniec dokázal a ani ho to zatiaľ takmer nič nestálo. Len pár slov, pohľadov a škatuľka, ktorá pomerne jasne naznačovala, čo chcel.
Všetko to vyzeralo odrazu tak...tak prosto, tak prirodzene, lenže ona mala svoju hrdosť. Všetky tie týždne tvrdej driny a snahy o to, aby sa s jeho odchodom vyrovnala, akoby ju teraz nemilosrdne zasiahli a jej hlava bola odrazu plná výjavov a spomienok na ten smútok a ťažobu, čo vtedy cítila.
No už to nemalo tú nechutnú príchuť, ako zvyčajne, už...už to akoby bolo zjemnené, rozptýlené a nie tak úplne ostré. S jej hrdosťou sa začalo biť niečo iné a bol to práve ten pocit, že si pre ňu prišiel.   
Bolo to istým spôsobom veľmi lichotivé, ale Lenka dobre vedela, že to ani zďaleka stačiť nebude. Ale to, že to malo istú váhu, si priznala a potom tu bolo aj jej nepokojné vnútro a to akési šteklivé napätie, ktoré ju od toho stretnutia s ním, otravne sprevádzalo.

***

Nakoniec sa odhodlala. A tak teraz stála pred jeho bytom a pevne zomkýnala pery, sama neschopná odhadnúť, ako to všetko dopadne.
Nepremyslela to. Vôbec. Práveže mala v hlave ešte väčší bordel, než na začiatku, ale tá akási potreba a hlavne zmysel pre férovosť ju napokom dokopala k tomu, aby s tým už niečo spravila. Nemohla byť ticho večne a ani prsteň na jej stole sa zázračne nestratil, aj keď si to veľakrát želala.
Takže skončila tu. Pred tými známymi dverami a po hodnej chvíľke zaklopala.
A zaklopala znova. A znova.
Tak trošku si prišla ako Sheldon z Bing Bang Theory s tým jeho „Penny, Penny, Penny“ a búchaním až kým Penny neotvorila. A nuž, tak ako ona, si aj Seijuro dával akosi na čas, takže po pár sekundách začala byť celkom nervózna. Potichu zahromžila, keď ju dokonca napadlo, že možno ani nie je doma a ona sa toľko chystala úplne zbytočne. Už aj zvažovala odchod, ale v tom sa dvere konečne pomaličky otvorili a ona sa strela s jeho rozospatým pohľadom.
,,Lenka?“ oslovil ju na jeho vkus až moc prekvapene a prstami si ihneď zašiel do vlasov, asi v snahe urobiť z toho svojho hniezda niečo viac príťažlivé. Celé to však pôsobilo skôr komicky a hlavne to bolo čudné. Pre neho čudné.  
,,Ahoj...“ pozdravila ho, skúmajúc pri tom jeho jemne červenú tvár viac, ako bolo vhodné. 
Tak toto vážne nie je normálne. Prebehlo jej mysľou. Podozrievavo prižmúrila oči, bez vyzvania pristúpila k nemu bližšie a položila mu svoju studenú dlaň na čelo. Neušlo jej, ako sa máličko napol, no odignorovala to. Jej paža následne skĺzla aj na jeho líce, kým ho stále sústredene sledovala a jeho pery sa pod váhou jej dotyku jemne zachveli. Bolo to niečo, čo v tej chvíli nedokázal ovládnuť a ona si toho všimla. Mierne vykoľajená tou jeho reakciou, ihneď nemotorne odtiahla svoju ruku.
,,Pocitovo mi to na horúčku nepríde, ale aj tak sa mi to nezdá.“ zamumlala potichu.
,,Podľa toho, čo vidím, sa necítiš práve najlepšie.“ ozvala sa opäť a on len mierne pokrútil hlavou.
,,Nie je to nič hrozné.“ odvetil jej, ale ona už len zo znenia jeho hlasu vyčítala, ako moc slabo sa asi cítil. Chýbala mu totiž tá typická tvrdosť a pevnosť, ktorou normálne disponoval.
,,Uhm...máš lieky? Bol si u doktora?“ spustila vlnu typických otázok a on jej znova len prikývol.  
,,Shintarou mi niečo predpísal a po ceste domov som si ich bol vybrať.“ ozrejmil jej.
Midorima Shintarou. Vedela, že to bol jeho dobrý priateľ a že bol tiež doktorom. Avšak aj keď nechcela podceňovať svojho kolegu, predsa len sa neubránila túžbe na vlastné oči vidieť, čo mu to vlastne naordinoval. Tú požiadavku však rýchlo vyškrtla aj napriek tomu, že ju teda poriadne pálila na jazyku. Bála sa, že by to vyznelo moc vtieravo a na druhej strane mal zasa Akashiho známy už nejaké tie roky skúseností, takže... Doriti, aj tak chcela vedieť, čo mu dal užívať!
Zahryzla si do spodnej pery a premýšľala, ako by sa ho na to opýtala bez toho, aby to vyznelo hlúpo a ani si neuvedomila, že už celkom trápnu chvíľu obaja stále stoja na prahu dverí. Uvažovať o liekoch prestala až keď ju Akashi opatrne uchopil za rameno a posunul viac dovnútra, aby za ňou mohol zavrieť.
,,Ou...nie, ja...ja asi pôjdem, keďže...“ vysúkala zo seba.
S najväčšou pravdepodobnosťou spal a ona ho zobudila, takže ideálne by bolo, kebyže sa vrátil do postele a bude opäť oddychovať.
,,Vyzeráš unavene. Prepáč, nevedela som. Mala som zavolať...“ rozprávala ďalej a on sa akosi tak pousmial, pretierajúc si pri tom stále rozospaté oči.
,,Som rád, že si tu.“ prehovoril uvoľnene a opäť sa na ňu zahľadel. Ich pohľady sa znova stretli a až teraz si Lenka všimla, ako úplne odlišne vyzerá od jeho večne elegantného a trošku upnutého ja. Mal na sebe tepláky a obyčajné tričko, čo tiež nebolo zvykom a jeho výraz odrazu akoby nič neskrýval. Aj keď sa jej ten muž v minulosti vo veľkom otvoril a ona mala tú možnosť nazrieť do jeho vnútra, tak si predsa len nikdy nebola úplne istá tým, či ho skutočne dobre poznala. Každá jeho črta, výraz, gesto boli skôr niečím záhadným, niečím šifrovaným a ona si len málokedy trúfla domyslieť, ako to je aj v skutočnosti. Po čase si na to zvykla a ďalej to neriešila, ale teraz, keď ho takto videla, znova jej to máličko mátalo myseľ.
Tento Akashi bol...bol akýsi prirodzenejší. Áno, to bolo to slovo! 
Nepochybovala o tom, že to je kvôli jeho momentálnemu zdravotnému stavu, ale aj tak to v nej vzbudilo poriadnu dávku zvedavosti.  
Natiahol ruku smerom k obývačke a ona k nej váhavo urobila prvé kroky.
,,Prepáč. Je tu trošku neporiadok.“ poznamenal, keď Lenkin zrak padol na hordy papierov rozložených všade po stolíku a aj po gauči. 
,,Pracoval som a zaspal.“ dodal ešte a začal prekladať jednotlivé dokumenty, aby jej urobil miesto. Keď sa konečne opäť narovnal a vzhliadol k nej, chcel ju vyzvať, až sa posadí, ale jej značne umračený a akýsi nesúhlasný pohľad, ho v tom zastavil.
,,Mal by si byť v posteli.“ vyriekla karhavo.
Seijuro najskôr po jej slovách párkrát zamrkal, no napokom sa mi na tvári usalašil úškrn.
Vždy bola taká. A jemu sa to istej miery naozaj páčilo, teda až dovtedy, kým jej tvrdohlavosť a istá nekompromisnosť, nepresadzovala určité hranice. A vlastne, keď sa nad tým tak zamyslel, to bolo aj tak jedno, vždy jej určitým spôsobom vyhovel, aj keď to možno občas obom tak nepripadalo. I keď sa v ich vzťahu ako ten dominantný zdal byť on, tak aj ona mala v sebe niekedy niečo naozaj panovačné. A niekedy to niekedy bolo dosť časté.
,,Je ti niečo vtipné?“ nadvihla obočie a hlas mala náhle o oktávku vyšší. Občas jej zvykol celkom dobre počuteľne preskočiť, keď sa jej niečo nepozdávalo a zároveň ju niečo provokatívne dráždilo. A nuž, presne taký prípad toto bol. Teda minimálne len jej tak prišiel.
,,Nie, Leni, prepáč." odvetil. ,,Len mám nejakú prácu, ktorú musím dokončiť sám, keďže som si tu doma stále ešte nenašiel novú asistentku." vysvetlil jej a poukázal na dokumenty a počítač.
Jej výraz však nenasvedčoval tomu, že by bola s jeho odpoveďou spokojná. Práve naopak, zachmúrila sa ešte viac a odložila si svoju tašku do kresla, ktoré bolo relatívne najmenej obsadené.
,,Vyzeráš strašne." poznamenala. No nie výsmešne a už rozhodne nie pobavene. Len to poznamenala a keď ho schmatla za lakeť, už úplne zabudla, prečo pôvodne prišla.
,,A do postele..." zatiahla a na jej počudovanie, jej ani moc neodporoval, len si opäť otvoril ústa.
,,Mal by som to dokončiť." namietol, no to už obaja boli na chodbe.
,,To počká." odvetila mu a ako ho tak ťahala cez celý jeho byt, uvedomila si, že sa to vôbec nič nezmenilo. Všetko bolo rovnaké, ako keď tu bola naposledy a klamala by, kebyže by tvrdila, že to v nej nič nevyvolávalo. Bolo to zvláštne. Veľmi a kebyže tu nie je jej syndróm alá " ako správna doktorka sa miešam do vášho zdravia aj mimo nemocnice", asi by sa tým aj viac zapodievala.
,,Musím to zajtra odoslať, ešte je tam toho dosť na prepísanie." ozval sa, no omnoho menej rázne, akoby to od neho za iných okolností čakala. Takže ani keď strhávala perinu z jeho postele, neubránila sa tomu, aby ho aspoň očkom nepozorovala.
Nuž, tak nakoniec to je tiež len človek. Pomyslela si a pri tej myšlienke sa jej pekná tvár skrivila do akejsi čudnej grimasy. Možno ho v tej Amerike vymenili.
Veľa kukuričných polí, veľa možností útoku mimozemšťanov. Uškrnula sa, ale len tak nenápadne, aby to nezbadal. Asi by nebol nadšený tým, čo sa jej práve honilo hlavou.
,,Leni, aj tak si tu kvôli niečomu úpl..."
,,Ja ti to prepíšem, zatiaľ si oddýchni." zastavila ho v polovici vety, keď jej došlo, k čomu smeroval. Starať sa o chorého bolo pre ňu omnoho, ale omnoho prijateľnejšie, než riešiť malú škatuľku, ktorá teraz ležala na dne jej kabelky v tom jeho vkusnom kresle.
,,To nebude potrebné." pokúšal sa vyznieť prísne, ale s tým výrazom "asi za chvíľu odpadnem" by momentálne nevystrašil ani malé mača, nieto ešte ju, tú, ktorá s ním bola roky
,,Jedol si?" Úplne ignorovala, čo práve povedal. Namiesto toho ho zasa húževnato postrkovala v posteli.
,,Bol som na obede." zamrmlal a s povzdychom sa posadil. Bolo mu proti vôli, ako sa daná situácia vyvinula, ale v tomto momente ju nedokázal stopnúť. Ju nie.
,,Obede? Je pól šiestej. Čo trpíš stále časovým posunom?" prehodila uštipačne, na čo on pevne zomkol pery. Mala veľké šťastie, že bola ženou, ktorú tak moc chcel, inak by jej raz dva tri ukázal, kde je hranica toho, čo si k nemu ľudia smeli a naopak nemohli dovoliť.
Lenka vlastne bola vždy výnimkou. Výnimkou vo všetkom a aj napriek tomu, že si zo začiatku chcel udržať ten svoj typický postoj, tak sa mu to celé aj tak napokom rozpadlo. I keď síce za časy svojho najhoršieho správania považoval práve prvý ročník na strednej a veľa sa toho u neho po ňom zmenilo, predsa len si zachoval svoju tvár a neradil sa práve k tým najmilším aj ďaleko po štúdiu. Lenže ona to niečo málo v ňom vedela akosi tak pevne uchopiť a priam nasilu ťahať von. Ona...
,,Tie materiály v modrom fascikli." vyriekol z ničoho nič rezignovane a pohodlne sa uložil.
,,Hm?" Zvraštila obočie.
,,Treba mi prepísať už len materiály v modrom fascikli. Je položený na stole vedľa počítača." zopakoval o čosi zrozumiteľnejšie. Lenka sa na moment zatvárila začudovanie, no vzápätí sa len spokojne pousmiala a s tým rovnakým úsmevom sa aj pobrala preč.

***

Pustila sa do toho hneď po tom, čo mu objednala niečo pod zub. V reštaurácii im to netrvalo dlho a tak behom polhodiny už našľapovala po schodoch s kuracou polievkou a aj s druhým jedlom. 
Potichu za sebou zatvorila dvere od bytu a podišla k jeho izbe. Opatrne nakúkla, či náhodou nespal a keď sa on len s povzdychom pretočil na bok, pokojne vošla dnu.
,,Jedlo." oznámila sucho a Akashi si s miernym pobavením obzrel umelohmotné boxy, ktoré pred neho položila.
,,Niečo sa ti nezdá?" spýtala sa mierne podráždene.
,,Nie, nič. Všetko v poriadku, ja len, že si šikovne objednala." odvetil jej a na jeho tvár vysadol drobný, no pre ňu jasne provokatívny úsmev. Lenka nad tým jeho gestom pokrčila nosom a pevne zomkla pery. 
,,Tak prepáč. Asi si čakal, že ti sama niečo uvarím ako v nejakej romantickej dorame, ale vieš, to by trvalo omnoho, ale omnoho dlhšie a navyše, nemáš tu ani nič poriadne, čo by som mohla použiť." bránila sa.
,,Z čoho ty vlastne žiješ?" spýtala sa mierne rozhorčene. 
,,Tie dni som sa stravoval mimo domu. Kvôli práci." vysvetlil a zobral do rúk lyžicu.
,,Kvôli práci..." fľochla.  
,,Keď budeš chorý, vychudnutý a bez síl, som zvedavá, ako ti to tá práca oplatí!" V jej hlase zaznelo znechutenie, no následne si pomyslela, že ona je tou pravou, čo by toto mala súdiť. Tiež pre ňu práca veľa znamenala a tiež jej stravovacie návyky vyzerali občas všelijako, lenže...Dopekla, tu nešlo o stravovacie návyky, ale o to, že práve kvôli tej práci ju tu nechal! 
Seijuro chápal jej útočnú náladu a ani jej ju nedokázal vyčítať. Nechcel zároveň ani len prilievať viac oleja do ohňa, tak to radšej nekomentoval. Nakoniec túto nepríjemnú situáciu vyriešila až Lenka, keď sa náhle postavila z jeho postele.
,,Idem pokračovať v prepisovaní. Ak budeš niečo potrebovať, len zakrič a...a pi ten čaj!" Prstom ukázala na sklenený čajník, z ktorého teplého nápoja zatiaľ moc neubudlo. 
,,Ten som varila ja." zašomrala a bola už takmer na prahu dverí. 
,,Z lásky." dodala ironicky, keď sa k nemu následne otočila ešte predtým, než definitívne opustila tú miestnosť. 
Akashi ostal na chvíľu sedieť trošku zarazený, ale napokom sa nad jej malým výstupom iba pousmial a spokojne si vložil do úst ďalšie sústo.  
Bol rád, že je tu. Bol veľmi, veľmi rád. 
A jediné, čo mu momentálne vadilo, bolo to, že oba jej prstenníky boli stále voľné

***

Doťukávala poslednú stránku, ktorá v zložke bola. V podstate jej to zožralo celkom dosť času a keď klikla na "uložiť", zmorene si povzdychla a trošku sa ponaťahovala. Na gauči síce neostala, aby sa zbytočne moc nehrbila, ale ani kuchynská stolička nebola moc pohodlná.
,,Otrok hlási, že dorobil svoju prácu." zamrmlala a následne zvažovala, čo ďalej. Otvorila si internetový prehliadač a vybehla na ňu rovno stránka s prihlásením sa do emailovej schránky. Asi ju mal tak nastavenú ako domovskú a už-už chcela zadať link na nejaký online magazín, že si aspoň niečo počíta, keď sa na moment zastavila.
Očami znova vyhľadala tie dve kolonky na meno a heslo a ironicky sa uškrnula. 
Možno tam má fotky nejakých tých načančaných dcérušiek svojich obchodných partnerov. Prebehlo jej mysľou a kyslo sa zaksichtila. Vedela si živo predstaviť, aké "utrpenie" pre neho bola pravidelná účasť na všetkých tých večierkoch a podujatiach. Nehovoriac už vôbec o tom, že občas unikla na internet nejaká tá fotka, ktorá ju nie práve potešila. Záležitosti, ktoré boli posledné mesiace náplňou tej jeho podarenej práce, boli totiž v nedávnej dobe pomerne médiami sledované a tak sa sem-tam objavilo niečo- článok, video, rozhovor...Nebolo toho veľa, ale zakaždým jej to vedelo zdvihnúť tlak.
Až omnoho neskôr to prestala sledovať. Prestala sa zaujímať a snažila sa od neho odpútať úplne. A ono sa jej to aj úspešne podarilo a bolo by to tak aj naďalej, kebyže sa jeho výsosť nevrátil.
Hnevala sa. Stále
Lenže aj napriek tomu bola práve teraz tu. Možno jej to prišlo tak prirodzené, postarať sa o človeka, ktorý jej bol tak blízkym. Áno, asi tak to brala, teda, minimálne tým aspoň ospravedlňovala svoje konanie.   
,,Dva, tri, nula, tri, jeden, deväť, deväť, šesť." ozvalo sa nečakane pri jej uchu a ona od ľaku takmer až nadskočila. S vyčítavým pohľadom a s dlaňou pevne pritisnutou na prsiach sa pootočila a stretla sa s jeho pokojným výrazom.
,,Chceš ma zabiť?" zavrčala, pričom jej hlas opäť zakolísal. Hneď na to sa však zatvárila mierne nechápavo.
,,Dva, tri...Čo prosím?" zopakovala po ňom. 
..Dva, tri, nula, tri, jeden, deväť, deväť, šesť...Heslo." Hlavou kývol smerom k obrazovke a odrazu Lenka stŕpla. 
,,Počkaj...Ja...Ja som nechcela..." vysúkala zo seba. Len sa zamyslela, nemala v úmysle sliediť!
,,To je jedno." odbil ju, na čo ona skúmavo prižmúrila oči. Ako sa tak zdalo, asi mu už bolo lepšie a priateľský Seijuro bol dávno preč. Ale nad tým moc nepremýšľala, skôr to boli tie čísla. Boli jej akési známe a keď si v duchu ešte raz všetky povedala, nakoniec si z nich pospájala svoj dátum narodenia.
,,Heslá od účtov, kreditných kariet..." Mykol plecami. ,,Dám ti ich všetky, ak si to želáš." dodal akoby nič a uprene sa na ňu zahľadel. 
,,To je od teba milé." odvetila so sarkazmom. Vlastne tak úplne nerozumela tomuto jeho postoju a ani významu toho, čo jej práve zdelil. Prišlo jej to zbytočné a nemohla si pomôcť, taktiež v tom našla aj štipku akejsi arogantnosti, ktorá ju na ňom vždy trošku odpudzovala.
,,A nie si moc originálny." odsekla, narážajúc na jeho heslo od emailu a prstom ďobla do skla na počítači. 
,,Nepotrebujem byť originálny. Svoj účel si to plní." poznamenal ľadovo.
,,Vidím, že už ti je lepšie, asi by som mala ísť." vysúkala zo seba. Začala sa cítiť pri ňom pomerne nepríjemne a tak chcela vstať, no nedovolil jej to. Jeho dlaň pevne zatlačila na jej rameno a tým ju prinútila ostať sedieť. Druhou rukou sa zaprel o stôl a naklonil sa k nej. Jeho oči sa intenzívne do nej vpili a každá črta jeho tváre náhle stvrdla. Málinko ju pohľade na jeho prísnu tvár striaslo a mierne pootvorila ústa s tým, že mu znova niečo odvetí, ale predbehol ju. 
,,Mrzí ma to." zašepkal takmer nečujne a ona rozpačito sklopila zrak. Boli to totiž slová, ktoré by od neho nečakala a zároveň to bolo to, čo ju v tom momente priam priklincovalo k tej nešťastnej stoličke. Posadil sa vedľa nej, pričom položil svoju pažu na jej operadlo, akoby sa snáď bál, že by mu mohla újsť. 
,,Tak moc ma to všetko mrzí. Ja...Prepáč mi to." pokračoval a jeho výraz zmäkol. Tá uhladená elegancia sa akoby stratila a keď sa opäť obzrela, znova v ňom bolo niečo z toho muža, ktorého tu dnes v byte našla. 
,,Nemal som ťa tu nechať samú, nemal som..." Jeho pery sa jemne zachveli a následne rozladene pokrútil hlavou.
,,Ver mi ale, že musel som odísť a tiež tie mesiace neboli pre mňa ľahké, lenže aby som mal..." odmlčal sa a jeho pohľad znežnel ešte viac.
,,Aby sme my dvaja spolu mohli mať raz kľudný život, bolo to nutné. Môj otec..." Pevne stisol pery. 
,,On by mi s tým nikdy nedal pokoj a tak som musel odísť do Ameriky a podniknúť zopár krokov na to, aby daný obchod definitívne patril mne a aby ma už on nemohol do ničoho viac nútiť. Vieš, mohol som odmietnuť. Mohol som sa mu na to vykašľať hneď, ako mi to prikázal, ale tým by to neskončilo." rozprával, neprestávajúc sledovať jej mierne prekvapenú tvár.
Popravde, nečakala to. Nečakala, že by sa jej s niečím podobným zveril, že by bol odrazu tak úprimný a pôsobil tak rozhodene. On nie. On taký nebol. Nebol z tej skupiny ľudí a predsa len tak teraz vyzeral. Jeho hlas bol síce stále kľudný, ale v jeho očiach sa plne zračil nepokoj. Nútilo ju to čiastočne prijať myšlienku, že možno nie je jediná, ktorá má z toho všetkého rozbitú a poničenú myseľ.
A tá jeho je pri tom vážne silná a o to viac ju to prekvapovalo.
,,Prečo si mi to takto nepovedal už predtým?" spýtala sa. Nie vyčítavo, len so záujmom a možno tiež trošku rozladene. 
,,A čo som ti mal povedať? Že za to môže môj otec? Skutočne si nemyslím, že by ma to nejako ospravedlňovalo." Jeho pery sa skrivili do akéhosi znechuteného úškrnu, čím jej dával jasne najavo, že jemu by to rozhodne ako vysvetlenie nestačilo. A ona v tom okamihu v podstate tiež nevedela, či by ju to uspokojilo. Či by to mohlo ovplyvniť jej konanie a názor na danú vec.
Celé to totiž bolo pre ňu až moc krehké, až moc... 
,,Pozri, ja..." Narovnal sa a zašiel si rukou do vlasov. Jeho oči na kratučkú chvíľu bezcieľne blúdili, no nakoniec sa opäť vryli do nej. 
,,Ja len chcem, aby si vedela, že si mi nikdy nebola ľahostajná a že ti nedám vydýchnuť dovtedy, kým sa mi nerozhodneš dať druhú šancu." Aj keď to malo zrejme pôsobiť skôr ako niečo oznamovacie, nemohla sa ubrániť pocitu, že v tom bolo opäť raz vložené aj niečo panovačné a nekompromisné.  
Pokrčila rozladene nosom, pretože jej na um len ťažko prichádzali tie správne myšlienky. Jej telo sa však po nemalom momente kŕčovito naplo a tentokrát sa úspešne postavila. Mierne pri tom do neho drgla a priam zúrivými krokmi sa dostala do obývačky a k svojej taške. Akashi sa postavil a ju mlčky následoval. Pozoroval, ako sa skláňala ku kreslu a niečo podráždene hľadala v kabelke. 
Otočila sa na neho mrzuto, keď sa jej tú malú škatuľku predsa len podarilo vyloviť. Seijuro mierne naklonil hlavu a sledoval, ako ju Lenka otvárala a vybrala z nej prstienok. Počastovala ho ešte jedným hnevlivým pohľadom a potom si ho nemotorne nastokla na prst.
,,Takže toto je to, čo vážne chceš?" spýtala sa ho a zamávala mu svojou, teraz už ozdobenou rukou pred tvárou. Netušila, kde sa v nej tá zlosť brala. A možno to bol len akýsi obranný mechanizmus, ktorým sa voči tomu tlaku a ťaživému, nerozhodnému pocitu, chránila. Taktiež si tak trošku uvedomovala, že momentálne nie je tak úplne v poriadku a jej správanie ju v tom len utvrdzovalo. Vlastne si kvôli tejto malej reakcii začala pripadať dosť mimo, ale potrebovala už trošku z tej pary upustiť.
Dusila sa. Áno, to bol ten výraz, ktorý to dokonale charakterizoval a keď pocítila ten kúsoček studeného kovu na svojej pokožke, prekvapivo akoby to všetko, čo ju ťažilo, odrazu povolilo
,,Vlastne..." Na jeho perách sa objavil malý úsmev. ,,Vlastne som ti ho chcel nasadiť sám." dodal opatrne, na čo Lenke nepríjemne zaškubalo sánkou. Nepamätala si, že by bol niekedy takýto drzý a provokačný. 
,,Počujte, vaše lordstvo, myslím, že by ste mohli preukázať trošku vďaky aj za toto tu, čo som bola ochotná dovoliť." prehodila, opäť trošku afektovane, ale to bolo pochopiteľné. Dnešok bol pre ňu jedna obrovská zmes toho všetkého, čo sa na ňu pomaličky rútilo po celú tú dobu. Doteraz sa to znášalo nad ňou a ona sa tomu úspešne vyhýbala. Lenže teraz to úplne nelogicky a celkom dobrovoľne, nechala na seba spadnúť
,,Ďakujem." ozval sa, na jej počudovanie, takmer okamžite. Nebolo to uštipačné ani posmešné, bolo to pokojné, úprimné a jej to opäť zobralo slová.
Vyhral. A bol si toho vedomý.
Svedčal o tom najmä ten neskutočne uspokojujúci pocit, ktorý sa v ňom usadil pri pohľade na jej, pomaličky sa dostavujúce zahanbenie.  
,,Naozaj som ti za to vďačný." zopakoval a pristúpil k nej. Sebavedomo k nej natiahol pažu, no ona ho bez váhania po nej okamžite capla.
,,Nezabúdaj, stále nie sme v žiadnej romantickej dorame." prehodila.
Červenovlasý sa na moment zarazil a v jeho očiach sa zalesklo prekvapenie, ktoré by ju za iných okolností celkom aj pobavilo, nebyť jej momentálneho rozpoloženia. Zasa sa zohla k svojim veciam a ani tentoraz si Akashi neodpustil ten drobný náznak úsmevu, ktorý v ňom vyvolala hneď po tom, čo ho ten prvotný údiv opustil. Dokonca pobavene pokrútil hlavou, ale len tak, aby si toho nevšimla. Nechcel ju viac rozdráždiť.  
,,Idem domov. Zajtra skoro vstávam do práce." oznámila mu, no už sa na neho ani len nepozrela. Namiesto toho rýchlo napochodovala k dverám od bytu a začala sa obúvať.
Chcela zdrhnúť. A to čo najrýchlejšie!
,,Odveziem ťa." ponúkol sa jej a ani sa nenazdala a už stál pri nej aj s kľúčmi v ruke.
,,To nie je treba." odsekla mu a rýchlo vkĺzla na chodbu.
Seijuro nad jej reakciou len mierne nadvihol obočie a potichu si povzdychol, keď mu došlo, že to bude mať s ňou ešte poriadne ťažké. Tiež však rýchlo prekročil prah dverí, aby mu náhodou tá tvrdohlavá, no výnimočná žena nezmizla.   

***

,,Čo tak táto? Alebo táto? Tá je medzi zákazníkmi veľmi obľúbená a častá." rozplývala sa mladá, celkom príjemne vyzerajúca žena nad fotkami ukážok svadobných výzdob. Mala ich pekne usporiadané vo veľkom albume a práve ich ukazovala Lenke, ktorá stŕpnuto sedela na gauči a očami behala od jedného obrázku k druhému. 
,,Vyzerá to nádherne a každý si to zatiaľ vždy len pochvaľoval." oznamovala jej aj naďalej, zatiaľ čo si ona začala nervózne žmoliť rukáv trička. 
Dali sa opäť dokopy, aj keď to nebolo práve ľahké a nuž, došlo aj na ten posledný krok, ku ktorému medzi ľuďmi, ktorí chcú byť spolu, dochádza. Zo začiatku jej to prišlo tak trošku ako sen. Všetko máličko rozmazané, všetko akosi potlačené a ona sama to nevnímala až tak intenzívne, akoby by mala. Teda, až doteraz, kedy si konečne plne uvedomila, čo sa okolo nej vlastne dialo.
Očami ho vyhľadala. Bol tam pri nej, sedel v kresle napravo a tiež ju pozoroval. Jeho oči sa so záujmom vpíjali do nej a tým malým úsmevom, ktorý jej venoval, ju zrejme chcel povzbudiť. Lenka od neho ale odvrátila zrak a znova si začala prezerať fotografie pred sebou.   
,,Ja sa vážne budem sa vydávať. " zamumlala omámene.
,,Ako prosím?" Chytila sa toho hneď mladá obchodníčka a keď k nej Lenka rozladene zdvihla hlavu, tiež sa na ňu príjemne usmiala.
,,To nič, prepáčte." vysúkala zo seba pohotovo a keď sa žena znova pohltila do svojej práce, zatvárila sa znechutene.
Obrúsky, svietniky, kvety...Chceli od nej každučký, čo i len najmenší detail a jej sa to prestávalo páčiť. Bol v tom chaos a prišlo jej to zbytočne prehnané. Navyše, nemala pocit, že by sa na tom mala nejako extra zakladať, veď na svadbe boli predsa iné veci prednejšie a dôležitejšie. Nie blbé kamienky, lupienky a XY ďalších hlúpostí!
,,Vidím, že máte prsteň s nádherným červeným kameňom, tak by možno červená bola krásne symbolická." poznamenala slečna a ona pevne stisla pery.
,,Hej, červená bude...bude fajn." odvetila a snažila sa, aby tón jej hlasu vyznel čo najmenej šomravo. 
Po chvíľke ďalšieho utrpenia a vykladania, nakoniec tá žena predsa len zmĺkla. Ich takmer nekonečná hodinka aj pól sa práve skončila a Lenka si skutočne vydýchla, keď konečne opustila ich byt.
Unavene sa zvalila na pohovku a po chvíľke sa k nej pridal Akashi aj s pohárom vína v ruke. 
,,Červené." poznamenala. ,,Vďaka." dodala a poriadne si odpila, keď jej ho podal.
,,Nemáš červenú rada?" spýtal sa akoby nič a pohodlne sa oprel. 
,,Milujem červenú." odvetila bez rozmýšľania a natiahla sa za jeho pažou. Stisla vo svojej dlani tú jeho a jej hlava pomaličky klesla k jeho ramenu.
,,Tak v čom je problém?" prehovoril jemne a dotkol sa jej ruky aj to svojou druhou. Jemne ju pohladil a následne si ju zdvihol k ústam a vtisol na ňu bozk. Jeho pery boli príjemne horúce a na ňu to malo istý, až čarovne upokojujúci účinok. 
,,Pozri. Ak sa ti to nepáči, môžeme to celé zrušiť a urobiť to jednoduchšie, menšie...kľudne to môže byť len záležitosť nás dvoch." vyriekol mäkko a ona sa narovnala. 
,,Záležitosť len nás dvoch?" zopakovala neveriacky. ,,Moje kamarátky by ma zabili. Moja mama by ma zabila!" zašomrala, na čo sa Akashi uškrnul .
,,A nesmej sa! Vieš, že je to rázna žena!" okríkla ho síce, ale tiež jej trhlo kútikom úst.
,,Chcel som tým len povedať, že som si myslel, že to bude takto lepšie a ušetrí nám to čas, keď to necháme na niekom inom a my si len povieme, čo by sme radi. Nečakal som, že by ťa to mohlo až takto vystresovať." podotkol.
Samozrejme, že bola trošku nesvoja! Predsa len ich oboch čakala veľká zmena a bolo to prirodzené, i keď veľmi nepohodlné.
,,Leni..." Prisunul sa bližšie a celým telom sa k nej naklonil.
,,Ver mi, na moju mamu by si ani ty nestačil." uchechtla sa a odložila pohárik na stôl.   
Boli od seba vzdialení len máličko, dokonca mohla cítiť jeho príjemnú vôňu a ak by sa tiež nahla, dotýkala by sa ho. Zahľadená do jeho tváre opäť vyhľadala jeho pažu.
,,A možno by ti dala milosť." vyriekla a venovala mu milý pohľad. Keď boli takto sami, bola vážne rada za to, že si vtedy tak trucovito ten prsteň predsa len zobrala. Asi...Asi to tak malo byť
Preskákať si tým, dať tomu voľnejší priebeh a čakať na výsledok. 
Objal ju okolo ramien a pritiahol si ju k sebe. Pod bruškami prstov nahmatala látku jeho košele a jeho horúci dych ju zlákal na toľko, že sama pritisla svoje pery na tie jeho. Poriadne ho objala okolo krku, kým si obaja navzájom vychutnávali hladkosť úst toho druhého. Nebolo to nič, čo by ešte nepoznali, ale s každým novým zblížením tohto charakteru predsa len v tom našli niečo nové. Jeho dlaň jemne prešla po jej stehne, pohladila bok a skončila na chrbte. Z tých dotykov sálalo príjemné teplo a keď jeho prsty zašli pod lem jej trička, jemne ju to pošteklilo, na čo ona sebou máličko trhla.Tlmene sa zasmiala a chcela sa odtiahnuť, no nedovolil jej to. Namiesto toho na ňu opatrne zatlačil a skončila chrbtom pritlačená k pohovke, zatiaľ čo sa on nad ňou skláňal. Jeho tvár sa znova priblížila k tej jej a nie práve nežne ju opäť ochutnal. Jeho lakeť spočinul kúsok od jej hlavy, aby sa lepšie podoprel a druhou rukou zašiel do jej vlasov. Jeho ústa sa pomaly, no dôkladne pohli a uväznili jej spodnú peru, ktorú následne pečlivo potrápili. Zopár neposlušných pramienkov jej zastrkol za ucho a skĺzol dlaňou po jej krku až ku zapínaniu od jej blúzky. Uvoľnil zopár gombíkov a sklonil sa k tomu miestočku, ktoré tým odhalil. Prešiel po ňom zľahka a pocítil vzrušenie. Miloval vôňu jej pokožky, tú hebkosť a všetko to, čo v ňom každučký dotyk jej tela vyvolával. Miloval túto ženu a aj cez jeho na emócie strohé a vyrovnané vnútro, pri nej predsa len dokázalo niečo z toho chudobne citlivého zakaždým o čosi povyrásť.Vedel, že si raz nájde ženu, že bude mať deti, ale...ale nikdy by ho nenapadlo, že mu to samému môže toľko dať. Jemu, ktorému navonok nechýbalo vôbec, ale vôbec nič. Jemu, ktorý nikdy nevyzeral, že by po týchto veciach až tak veľmi túžil. Vlastne si to tak sám donedávna myslel.
Že je nad vecou.
Že to má pod kontrolou.
No mesiace bez nej mu jasne a nekompromisne ukázali, že mu niečo chýbalo a že to, čo doteraz bral stále trošku povrchne, malo omnoho hlbší charakter, než sa mu pôvodne zdalo.
Pevne ju uchopil okolo pása a spolu s ňou sa zdvihol. Znova sa posadil a vytiahol si ju na kolená. Jeho horúca dlaň tentoraz spočinula na jeho líci, kým tá druhá ju pevne objímala. Uprene sa jej zahľadel do tváre. Do tej jemne červenej a príťažlivej tváre, ku ktorej mal obrovskú túžbu sa zasa skloniť a ukradnúť si tak zopár ďalších príjemných chvíľ. No s predstavami o tomto zážitku celkom statočne bojoval jej výraz, z ktorého momentálne nemohol spustiť oči. Jeho paža ju na moment pustila, aby zasa našla tú jej.
,,Som rád, že si sa ho rozhodla nosiť." Narážajúc na prstienok po ňom jemne prešiel palcom, nespúšťajúc pri tom z nej pohľad. Tá vážnosť a uhladenosť práve na túto chvíľu priam kúzelne zmizla a nechala priestor len tomu, čo momentálne bolo v ňom. Jeho oči znežneli a ona zahliadla ten tak moc vítaný kúsoček z toho, čo jej sľubovalo, že svoje rozhodnutie neoľutuje. To nemalé vzrušenie, ktoré ju doteraz priam zmáhalo, sa začalo miešať s niečím ešte sladším a tiež si začala uvedomovať, že to niečo veľké, čo k nemu cítila, zrejme ešte stále nenašlo svoje hranice. Vždy to bola tá samá emócia a predsa len s určitou malou, no aj tak badateľnou zmenou. Možno sa ich vzťah stále vyvíjal. Možno to bolo úľavou, ktorá ju poltila, keď on tak príjemne a hlavne efektívne zahnal to napätie. A možno v tom bolo milión ďalších vecí, ktoré však práve teraz nechcela nechať narúšať tú nádhernú otupenosť, ktorá schvátila jej hlavu v tom okamihu, čo jej on privodil toľko slastných pocitov. A tak sa len úprimne pousmiala, aby mu dala najavo, že to vníma rovnako. Že je práve teraz šťastná aj napriek tomu, že musela riešiť debilné svietniky, svadobný sľub a tisíc iných sprostostí, od ktorých by niekedy najradšej ušla, ale na cestu si rozhodne pribalila aj jeho. Lenže to boli opäť záležitosti, ktoré bude musieť riešiť až zajtra, pozajtra a ďalšie dni potom.
Nie teraz. Teraz mala svoju malú, osobnú pauzu a preto minimalizovala tú vzdialenosť medzi nimi tak moc, ako to len šlo a náruživo sa vpila do jeho pier.  Pier, ktoré na ňu už netrpezlivo čakali, pretože ani na moment nezaváhal a vďačne jej oplatil všetko, čo mu ona zrovna tak nesebecky ponúkla.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

.

Fú...čau, pani Akashi-ová :D,

vyzerá to tak, že som ťa úspešne predala do Ázie xD a teda hádam ti je jasné, že za to budem chcieť extra dózu muffinov, poprosím potom tie čučoriedkové, čo mám tak moc rada :D.
Priznám sa, skoro som vypustila dušu, kým som to napísala, ale konečne je to hotové a ja len môžem dúfať, že sa ti to aspoň trošku páčilo a že ťa to aj istým spôsobom potešilo. 
Vieš, že ťa mám veľmi rada, Leni a nuž, ty máš zasa rada jeho a tak som sa rozhodla, že sa teda výnimočne podelím, keď už máme obe tak skvelý vkus :D a myslím, že to bolo štedré celkom xD - háh, smejem sa. Fakt budem teraz tŕpnuť dovtedy, kým sa mi k tomu nevyjadríš a už mi ostáva len pripísať, že som ti vážne chcela spraviť radosť a že dúfam, že som to nedomrvila veľmi :]

***

5 komentárov:

  1. Klaniam sa ti, ó, veľká Petra. Vážne. Celý čas ako som tot úžasné, famózne, perfektné, presne vystihujúce... (ďalšie pozitívne suoerlatíva) dielko čítala, tak som sa usmievala ako slniečko na hnoji. Proste bola som šťastná, že toto niekto pre mňa spravil, že si pamätal aj celkom detaily mojej povahy a môjho života (heslo mojich narodenín je vau, takisto si vystihla aj moju, niekedy nie práve najpríjemnejšiu povahu. A to,že som aspoň v tvojej poviedke neurologička, ma príjemne zahrialo pri srdiečku) :-D Akashi bol úžasný, aj keď to, že ma takýmto spôsobom požiada o ruku...no nečakala som to. Ale vlastne, keby niekoho Akashi žiadal o ruku, tak by to bolo asi takto nejako. Také "nenásilné" postavenie pred hotovú vec. Vlastne by ma ani neprekvapilo, keby neveste len oznámil, že svadba bude vtedy a dostaviť sa má nanurčité miesto :-D Ale bola to perfektná žiadosť. A riešiť detaily nemám rada. A malé svadby sú top. A nie, ani Akashi by na moju maminu nemal. Každopádne Peti, z celého srdiečka ti ďakujem za tento úžasný príbeh. Som z neho nadšená a asi celý deň sa budem prihlúplo usmievať :-D skladám klobúk dole a za toto máš u mňa nie jednu, ale rovno dve dózy tvojich obľúbených muffinov. Vlastne asi dlhodobú zásobu muffinov. Si poklad, ďakujeeeem. :-)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Téda... Ó, veľká Petra... ja akosi nemám slov :O Ty si snáď nabrala ďalší nový level, alebo čo. Akosi mám v hlave otupno a ani neviem, že ako to poriadne napísať. Jednu vec ti musím povedať - ja to nechápem. Nechápem, že ako môžeš písať o Akashim takýmto spôsobom. On je neuveriteľne komplikovaná postava, sakra ťažká na písanie (čo som sa s ním ja už natrápila) ale to, čo dokážeš ty, to je ako z iného sveta. Proste, touto poviedkou si nás utvrdila o tom, že on je tvoje parketa. Nik iný by nemal mať právo o ňom písať, len ty :D myslím... ale nie, žartujem. Čo týmto chcem povedať - ty dokážeš písať o Akashim tak presne, že má človek pocit, že je to tvoja postava, ktorú si vytvorila ty, dala si jej charakter a hlavne - dala si jej dušu. Oni sú tie postavy v tom anime/mange celkom obstojne predstavené, ale je to predsa len športový žáner, takže ich vlastné, vnutorné charaktery nedostali taký priestor a nemali sme ich možnosť spoznať z iných uhlov, vnímať ich viac komplexne. A vďaka tebe, sa to všetko mení. Ty tým postavám dávaš niečo viac - dávaš im dušu, tak by som to možno nazvala... Proste, počas čítania som mala úplne pocit, že Lenka a Akashi naozaj existujú (teda, Lenka existuje :D to viem, aby sme sa chápali), že Akashi je skutočne reálny žijúci a dýchajúci a zmýšľajúci človek, že to už nie je iba fiktívna anime postava, ale je to niekto, koho poznáš a koho máš dokonale naštudovaného. Vážne... akoby tam pri tebe niekde bol, akoby si ho sledovala a opisovala presne to, čo sa dialo... bolo to tak moc skutočné a tak úžasne napísané, že mi až behal mráz po chrbte. A potom tu bol ten ich vzťah - oni dvaja spolu. No, myslím, že nasledujúce slová sa ti asi moc páčiť nebudú, ale - dokonale sa k sebe hodili. Vážne. Myslím, že týmto si ho Lenka zarezervovala na doživotie a už jej na neho nemôžeme ani jedna šáhnuť :D Nie po tomto... lebo z tej poviedky mám taký dojem, že oni dvaja proste patria k sebe *_* Takže si si týmto vykopala vlastný hrob a budeš sa asi fakt musieť poohliadnuť po nejakom novom idole :D Neboj sa, ešte je ich veľa na svete. Všetko to bolo tak úžasne premyslené a vyšperkované :) od začiatku až do tej krásnej záverečnej scény. Každá jedna situácia, každé slovo, každá minúta z príbehu bola presne taká, aká by mala byť. Bol to presne taký Akashi, aký by mal byť a i jeho najväčší fanúšik pod slnkom by po dočítaní tejto poviedky bol nadmieru spokojný. Absolútne nič tomu nechýbalo. Dokonca ma to milo prekvapilo :) A niektoré tie detaily - heslo ako dátum jej narodenín, červený prstienok, Akashiho malé chvíľky, keď sa nad Lenkou vždy iba pousmial, pretože je tak moc miluje, aj keď bola trošičku nevrlá, jeho trpezlivosť, jeho uhladenosť, serióznosť, ale aj drobnučká šibalskosť, ktorú ukrýva za tým naškorbeným povrchom... Bol úžasný :) A nebudem klamať - aj som tej Lenke počas čítania závidela :D a to vieš, že ja mám iných favoritov, čo sa KnB týka. Myslím, že po tomto do neho nebudete zamilované len vy dve s Lenkou, ale už aj ja a všetci ostatní, čo si toto prečítajú :) Naozaj to bolo výborné a ja si neviem ani len predstaviť, že čo bude ďalšie. Teraz som na rade ja a už teraz sa klepem od nedočkavosti, jak moc sa teším :3 Itachi v tvojom podaní - myslím, že tú poviedku nebudem schopná ani dočítať, lebo ma zabije záchvat fanúšikovania :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Wau... ľudia, ja sa normálne cítim vinná, že vôbec nepíšem! A že už nechodievam tak často na vaše blogy. Juj, za to by som si nafackovala, ale to by bolelo a mamka by sa divila, prečo to robím XD
    Ooooo, nedokončená romanca je super záležitosť, čitateľ proste vpadne do deja a broď sa bahnom minulosti, smrteľník XD Akashiho stále nemám rada, ale príbeh som si aj tak užila plnými dúškami :3 Tie povahy sú úžasné, vidieť ich tak v reálnom živote: "Gimme a popcorn I wanna to watch"
    Riešenie svadby a podobných záležitostí je pre mňa niečo veľmi, veľmi vzdialené, ja by som už niekoľkokrát chytila nejaký záchvat alebo čo XD proste nervák, no XD ale Akashi je ukážkový snúbenec, len nech si ju pekne drží, aby mu neutiekla.

    Vopred ti sľubujem, že ak sa niekedy vydám na sever, prídem ťa navštíviť a donesiem ti kopu mafinov. :*

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Veľmi sa mi Aakashi páči v tomto príbehu. Nie je dokonalý, snažil sa tak pôsobiť a pritom urobil chybu, ktorú si aj nakoniec priznal, čo bolo veľmi sympatické. Inak, samozrejme, opäť sa budem opakovať, ale tvoje písanie sa mi veľmi páči a teším sa na tvoju ďalšiu tvorbu. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)