pondelok, 8. augusta 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 23

 ***


***
,,To nemyslíte vážne." zašomrala som takmer nečujne a uprene som sledovala čiernovlasú mladú ženu, postávajúcu pri dverách, ako práve zvoní na zvonček od nášho bytu.
Toto...toto mi už naozaj prišlo ako sprostý, no hlavne veľmi drzý a provokačný vtip.
S poriadnym nádychom som sa narovnala a vstúpila na prvý schodík. Andrea ma ihneď zaregistrovala, pretože sa takmer okamžite otočila a jej akési momentálne čudné, veľmi nekľudné oči vyhľadali tie moje. Trvalo to však len chvíľku, pretože následne sklopila rozladene svoj pohľad. Nad tým jej gestom som sa ironicky uškrnula a zdolala som ďalšie schody. Prestala som sa však na ňu dívať. Radšej, pretože by som sa mohla neovládnuť a namiesto toho hajzla prefackať rovno ju. 
,,Ahoj, Sára..." pozdravila ma opatrne a tým ma prinútila predsa len zdvihnúť hlavu.
,,Je...Haizaki nie je doma?" spýtala sa ma síce potichu, ale ako si tak nervózne. Musela som si zahryznút do jazyka a zároveň napočítať aspoň do päť, aby som jej hneď niečo otrasné neodsekla. Drobnému uchechtnutiu som sa ale neubránila a následnej som pokrútila neveriacky hlavou. 
,,Netuším." odvetila som, sama na seba hrdá za to, ako som celé túto situáciu zvládala a otvorila som si vchodové dvere. Tak ako predtým, ani teraz som nemala chuť to riešiť, aj keď by som možno mala. To...
To by som nebola ja. Nikdy som totiž nebola ako tie ženské, čo sa neváhali začať tĺcť niekde na diskotéke a štekať po sebe ako besné. Ja...Vždy som bola skôr za jednoduché ignorovanie a aj keď to bolo vážne ťažké a pravdepodobne by mi uľavilo, kebyže jej to všetko vykríknem do toho jej tupého ksichtu a vytrhala jej zopár tých jej čiernych škutov. Nechcela som sa však tým ponížiť. To vážne nie. Myslím, že už som dostala aj tak poriadne tvrdú ranu a urobiť tu scénu by znamenalo... 
Pevne som zomkla pery. Už aj bez toho som sa tak cítila
Ponížene, ublížene. A ak som si vtedy myslela, že to, čo mi urobil Jakub, ma ako ženu urazilo, tak to som sa veľmi mýlila. Oproti tomu, čo som prežívala teraz, to bolo nič. Úplne, slabé, bezvýznamné nič.
,,On...on sa ešte nevrátil? Nevieš..." začala opäť na mňa rozprávať, no môj mrzutý výraz ju zrejme zastavil, pretože náhle zmĺkla a neisto začala prešľapovať z miesta na miesto.  
,,Vieš...ja..." prehovorila znova, ale to už som ja prechádzala úzkou chodbičkou k výťahu. Úprimne, nemala som síl vyliezť tie štyri poschodia a tak ma celkom potešilo, že bol pristavený. Nastúpila som teda a Andrea sa do neho na moje počudovanie natlačila tiež. Nadvihla som obočie. 
,,Sára...prosím, môžem..." Opäť sa začala ošívať. ,,Môžem na neho počkať?" vysúkala zo seba takmer nečujne a ja som mala pocit, akoby ma obliali studenou vodou. Všetky svaly na tvári mi stuhli a spomedzi pier som pomaličky vypustila vzduch. Zaplavila ma úplne nová ťažoba miešaná s niečím neskutočne odporným a to znechutenie, ktoré sa domáhalo nejakého toho vyventilovania, bolo takmer neznesiteľné. 
,,Fajn." prehodila som, no v mojom hlase sa určite jasne črtalo všetko to, čo ma teraz tak moc zdolávalo a čomu som ja skutočne nechcela dať voľný priebeh v tak malom priestore, akým bol náš výťah. 
Stlačila som číslo štyri a pohli sme sa. 
Nuž, ako sa tak zdá, asi sa tomu vážne dnes už nevyhnem. Pomyslela som si trpko a znova sa vo mne niečo pohlo. Ten smútok bol však odháňaný zlosťou a napätím, ktoré mnou lomcovali a ja som skutočne prestávala chápať, ako je možné, že je táto celá situácia voči mne až tak moc nefér. 
Vážne otrasný vtip. Poznamenala som v duchu a očkom som hodila po nej. Jej telo sa mierne chvelo a vlastne...vlastne celá pôsobila čudne. Až teraz som si uvedomila, že to večne upravené a príťažlivé dievča tu teraz stojí v akýchsi vyťahaných a nie práve lichotivých teplákoch a tričku na ramienka. Jej tvár zdobila nepekne rozmazaná linka a kruhy pod očami, ktoré by mohli konkurovať aj tým mojim, nehovoriac už o tom, aká moc bledá a strhaná bola. Normálne by som proti tomu nemala nič, tiež som bola za pohodlie a tak podobne, ale...ale toto nebola tá Andrea, ktorú som poznala. Hrýzla si podráždene spodnú peru a netrpezlivo sledovala čísla poschodí, ktorými sme prechádzali. Niečo...niečo mi tu nesedelo. Ale...ale zaujímalo ma to vôbec?
Odvrátila som sa. Nuž, skonštatovala som, že ani ja by som sa asi necítila najpríjemnejšie pri niekom, koho partnera som celý víkend obrábala a potom sa bez štipky hanby ukázala a požadovala to, čo práve ona. Pri tej myšlienke som sa vlastne musela pozastaviť a opäť som nechápavo potriasla hlavou. 
Prečo si to nechám? Prečo...prečo toto vôbec robím?
Výťah sa zastavil a obe sme vystúpili. Otvorila som byt a taktiež sme obe vstúpili dnu.
Neviem, či za to mohla tá únava, vyčerpanie a akási otupenosť a rezignovanie, ale v tomto momente som zlyhávala tak moc, ako som len mohla. Jedna moja časť kričala, až to celé zarazím hneď v tejto chvíli, až...až tú kravu vyhodím a následne počkám na Haizakiho a vyriadim si to aj s ním.
Pevne som zomkla pery a znova sa zhlboka nadýchla, keď mi v tom náhle poďakovala. Ona...
Ona sa vážne otočila ku mne a povedala "ďakujem"?
,,Čo prosím?" reagovala som. Buď si myslela, že som úplne sprostá alebo...dopekla, čo sa tu vlastne dialo
,,Ja...ďakujem, že si mi dovolila poč..." chcela zopakovať, lenže ju nečakane naplo a ja som úplne zmeravela. 
Andrea si dala okamžite ruku pred ústa a rozbehla sa smerom do kúpeľne, kým som ja na pár sekúnd primrzla na mieste.
,,To..." vydýchla som a moje nohy sa konečne mimovoľne pohli. Zastavila som sa až na prahu dverí a dívala som sa, ako sa ona skláňa nad misou
Zvracala. Ona...
Neviem, ako dlho som tam len tak stála, no keď začala rukou šmátrať v snahe dosiahnúť na toaletný papier, omámene som podišla k umývadlu a zobrala do rúk škatuľku vreckoviek. Podala som jej ju a pri pohľade na jej červené oči a čelo, jemne sa lesknúce od potu, ma niečo bolestivo pichlo.
Andrea, ona...mohla by byť...? Smutne som sa zahľadela na jej skláňajúcu sa hlavu. Práve utierala podlahu, asi to tak úplne nestihla a naťahovala som po ďalší kapesník. 
,,Prepáč, ja..." zamumlala.
,,Som teraz strašne nervózna a no...vidíš, čo to so mnou robí." dodala a venovala mi ospravedlňujúci sa pohľad. 
,,Nervózna?" zopakovala som po nej takmer nečujne a mierne som naklonila hlavu. Podozrievavo som prižmúrila oči a uprene som sa na ňu zahľadela. Jej výraz sa zmenil z toho akéhosi utrápeného na zmätený a tentoraz to bola ona, kto na sa na mňa pozeral spýtavo.
,,Tebe..." jej pery sa pohli. ,, Tebe o tom Haizaki nepovedal?" dokončila opatrne, pri čom si opäť začala hrýzť peru. Odrazu sa jej v tvári črtala ďalšia emócia. Akési... akési rozladenie v spojení so zahanbením a...
,,Čo tým myslíš?" vypadlo zo mňa skôr, než vo mne odznel prvotný šok z toho, čo sa lákavo núkalo ako vysvetlenie tejto celej, nepríjemnej situácie.


***


Andrea sa v tej kúpeľni po dlhšom zaváhaní a určitom zvažovaní, predsa len rozhovorila. Povedala toho dosť a vo mne sa vďaka tomu nahromadilo neuveriteľne veľa protichodných emócií.
Bolo to zvláštne, bolo to...
Obe sme teraz mlčky sedeli za stolom v kuchyni, každá pohltená vo svojich myšlienkach. Sledovala som ju, ako si pomaličky pochlipkávala mätový čaj, ktorý som jej na ten podráždený žalúdok urobila a odrazu som sa sama cítila trápne. Vyzerala stále vystresovane, ale oproti tomu, aká bola vo výťahu, to bolo o čosi lepšie a miestami len jej nepokojné oči, ktorými neustále vzhliadala k dverám, odrážali jej momentálny, nezávideniahodný stav. Vyčkávala. A ja vlastne s ňou a keď napokom zaznel zvuk otvárajúcich sa dverí a hlasné šomranie, rovnako obe sme aj spozorneli. Andreou až tak trhlo, no z miesta sa nepohla. Za to ja som sa dlaňami zaprela do stola a za jeho pomoci sa postavila. Pomalými krokmi som vošla na chodbu, kde už on stál vo dverách a podráždene zo seba skopával topánky. Keď sa jeho hlava zdvihla a naše pohľady sa stretli, na kratučkú chvíľu stuhol. V jeho tvári sa vystriedalo hneď niekoľko emócií od prvotného zneistenia po akúsi mrzutosť a až hnev. Pevne zomkol pery a ja som videla na ňom, ako moc sa to snažil potlačiť
,,Bože, Sára, skoro..." začal, neprestávajúc ma pri tom prepaľovať očami. Jeho postoj síce pôsobil zúrivo, ale ja som badala na ňom to isté rozhodenie a ošívanie. Nebolo mu všetko úplne jedno, aj keď sa to snažil skrývať. A ja, ako človek, ktorý ho poznal aj z iných stránok, som sa práve teraz nebála tvrdiť, že bol dokonca istým spôsobom až ustráchaný. Lenže všetko to bolo pod tou maskou prísnosti a istej tej jeho sebavedomej prirodzenosti, ktorou to celé chcel prebiť. No ja som to aj napriek tomu videla.  
Neschoval to. Mala som to pred sebou ako na striebornom podnose.
,,Skoro ma porazilo, keď som sa konečne dostal k svojej nabíjačke v aute a našiel som si od teba tú správu!" oznámil mi rozhorčene a ja som sa pohla. Urobila som tých pár krokov, ignorujúc to, ako jeho pohľad náhle stvrdol. Akosi sa tak napol a jeho pery sa zachveli, keď som bola od neho už len kúsok a...
,,Sára, ja...ja to všetko..." Objala som ho. Pevne. 
,,...vysvetlím." To posledné slovo dopovedal takmer šeptom. Zrejme očakával niečo oveľa búrlivejšie a dokonca agresívnejšie, ale ja som nič také neplánovala. Ja...len...
Úľava. To bolo to, čo som momentálne cítila. Neskutočne oslobodzujúcu a uvoľňujúcu úľavu, zbavujúcu ma všetkých tých ťaživých emócií, ktoré som doteraz v sebe držala.

*** 

Boli sme v obývačke. Obaja a už sami. Andrea sa zdržala asi len slabú polhodinku. Zhovárala sa so Shougom o tom, čo tak naliehavo chcela vedieť, kým som ja bola vo svojej izbe, aby som im dopriala trošku súkromia. Potom jej on zavolal taxík a odprevadil ju až vonku.
A teraz sme sa už asi desať minút v tichosti vyvaľovali na pohovke. On, sediac so zaklonenou hlavou, zatiaľ čo som ja ležala, s chodidlami vyloženými na jeho kolenách. Ešte sme nemali moc času a priestoru na to, aby sme celú tú vec konečne spoločne uviedli na pravú mieru a ako sa tak zdalo, ani jeden z nás sa do toho ani teraz práve nehrnul. Vedela som, že by som mala niečo povedať. Na jednej strane som mala priam potrebu začať konverzáciu, ale na tej druhej sa zasa jeden kúsok zo mňa k tomu už nehodlal vracať, teda, aspoň nie v tejto chvíli a a chcel si konečne dopriať odpočinok, pretože sa mi pomaličky, ale isto už oči zatvárali. Ten adrenalín, stres a napätie ma akoby doteraz držali na nohách a akonáhle to zo mňa opadlo, rázom som sa cítila akási zvláštne mľandravá a doľahla na mňa veľká únava. 
Haizakiho dlane zatiaľ pokojne spočívali na mojich členkoch a len sem-tam palcom prešiel po mojej pokožke. Z jeho paží sálalo príjemné teplo, ktoré som ako jediné bola schopná akceptovať aj v týchto horúčavách. Zároveň ma to uspávalo ešte viac. Tie jeho jemné dotyky a jeho blízkosť.
,,Ako si si mohla myslieť, že by som to urobil?" preťal tú odmlku medzi nami a tým ma prinútil opäť nadobudnúť pozornosť.
,,Dal si mi k tomu veľa dôvodov." odvetila som potichu, pri čom som sa mierne pomrvila a viac som si stiahla vankúš pod hlavu.
,,Mal si mi zavolať." dodala som a aj keď som chcela, aby tón môjho hlasu vyznel viac karhavo, dokázala som do neho dať len určitú dávku frustrácie a vyčerpania.
,,Kebyže tuším, že to takto dopadne, tak to urobím, ale ...bože, Sára, nechcel som ťa tým zaťažovať, predsa len si sa potrebovala sústrediť na učenie." vydýchol a jeho brušká prstov z ľahúčka prešli po mojom lýtku.
,,Netušil som, že sa to takto poserie. Keď mi v sobotu neskoro večer Andrea zavolala, najskôr som si myslel, že si zo mňa len strieľa, ale keď sa mi následne rozplakala do telefónu, nedalo mi to." rozprával o tom, o čom som už ja od nej vedela.
,,Andrea nie je zlá baba, len je hlúpa a naivná a...a je to ten typ, čo nedokáže byť sama. Dala sa s Kaedom dokopy a mňa to úprimne aj potešilo, pretože ten chalan mal už v tej dobe toho poriadne za ušami a ja..." na moment sa odmlčal a opäť sa ma dotkol. A znova a znova. Akoby...akoby v tom našiel určité malé rozptýlenie od toho tlaku, ktorému takmer celý víkend čelil. A ja som v tom momente bola rada, že som mu mohla poslúžiť ako antistresový vankúšik
Kaeda, mladík, o ktorom hovoril, bol ten samý, čo mi vtedy oblial pivom knihu a chorobopis. Ten opitý nevychovanec, vďaka ktorému som sa vtedy rozčúlila do nepríčetnosti a všetkých Shougových známych vyhodila z bytu.
,,Fakt som si myslel, že by mu mohla pomôcť, že...že by sa spamätal. Nečakal som, že do tých drog padne ešte viac a že si dokonca nájde aj takú partiu. Vedel som už predtým, že si niečo dá, ale vždy to bolo ešte stále niečo...niečo relatívne neškodné...Dopekla, veď mňa by ani vo sne nenapadlo, že by šiel s tou bandou na chatu, zobral medzi tie choré hlavy aj Andreu a predávkoval sa tam." povzdychol si, na čo som sa ja mierne prevalila a uprela na neho svoje oči. Vyzeral zničene a ja som priam mohla cítiť, že mu ten nešťastný chalan nie je tak úplne ľahostajný. Ten pohľad na neho, úprimne, trápil aj mňa a tak som sa neubránila tomu, aby som sa konečne posadila a jemne ho uchopila za pažu. Pohladenie mi opätoval a taktiež sa na mňa pozrel, ale venoval mi iba trpký úsmev. Netrvalo to ani dlho a už sa odo mňa odvracal.
 ,,Šiel som tam. Ju som našiel zamknutú na záchode, pretože keď jej začalo dochádzať, že niečo nie je tak úplne  v poriadku, chcela s ním hneď odísť, ale..." Cítila som, ako sa jeho telo naplo. Jeho výraz akosi tak zvážnel a neušlo mi ani to znechutené pokrčenie nosom.
,,Ostatní začali byť na ňu agresívni a ona sa zľakla a on bol úplne mimo...Nikoho z nich okrem nej tam nezaujímal, preto mi volala, asi nemala komu, my...najskôr sme ho chceli len dostať domov, lenže on nereagoval vôbec na nič, tak..." začal znova rozprávať.
,,Zobrali sme ho do nemocnice a ostali sme tam pri ňom. Vieš, Sára, ten chalan nemá nikoho. Vychovávala ho jeho stará mama a tá zomrela už dávno...Vždy bol problémové decko, ale odvtedy to s ním išlo dole prúdom a... a nakoniec to dopadlo až takto... Nedvíhal som ti a nemohol som s tebou hovoriť, pretože sme celú noc behali s Andreou... alebo teda, presnejšie, ja som behal, pretože ona je, ako si sama videla, z toho všetkého úplne na nervy...Bol som u neho doma, zbalil som mu nejaké veci a doktori sa nás stále niečo vypytovali, stále bolo niečo treba a ja..." Pevne zomkol pery a ja som dlaňou prešla po jeho zápästí.
,,Ráno sme sa s Andreou rozhodli, že sa aspoň trošku prespíme a tak sme prišli do bytu, ale len pre to, že sme z toho celého cirkusu boli vážne unavení a ona býva ďaleko, čiže..." zmĺkol a ja som si všimla, ako rozpačito sa na mňa zahľadel. Jeho pery sa opäť zachveli a následne ich pevne stisol.
,,Sára, ja..." zaváhal. ,,Ja viem, že nie som z tých najsprávnejších a ani som len nikdy nebol, ale...Prisahám ti, že medzi mnou a ňou k ničomu nedošlo. Nechal som ju spať u seba a ja som bol v tvojej izbe. Kebyže... kebyže viem, že sa toto stane, tak to všetko zariadim úplne inak, lenže ono sa to potom všetko ešte viac skomplikovalo, dozvedela sa o tom polícia a museli sme to včera riešiť aj s ňou, preto si nás videla spoločne odchádzať...a počas toho sa mi vybil mobil a nedostal som sa už k žiadnemu z tvojich hovorov. Ja..." Jeho hlas bol tvrdý, ale díval sa na mňa tak naliehavo, až mi to bolo nepríjemné. Nerozumela som tak úplne tomuto jeho stavu, veď...veď mi to už bolo vysvetlené a ja som to predsa pochopila, takže som nevidela dôvod na to, aby... aby bol stále takýto nervózny.  
,,Keď sa na to tak spätne pozerám, fakt to bolo odo mňa hnusné. Mal som ti zavolať, mal som ti hneď vysvetliť, čo je vo veci, lenže počas týchto dvoch otrasných nocí plných vybavovania a riešenia jeho sračiek som nad tým vážne neuvažoval a nedošlo mi, že..."
,,Zachoval si sa správne." prerušila som ho opatrne a narovnala som sa.
,,Urobil si správnu vec, Shougo a..." Znova som stisla jeho pažu vo svojich.
,,A aj keď to vyzeralo všelijako, tak... tak sa to nakoniec urovnalo." dodala som a pokúsila som sa o úsmev, ktorý zrejme vyznel trošku silene, ale na viac som sa momentálne nezmohla. Pravda totiž bola taká, že mi to všetko ešte stále nebolo tak úplne jedno a aj keď väčšina toho negatívneho zo mňa vyprchala, predsa len vo mne ostalo ešte niečo z toho hnusného pocitu, ktorý mi pripomínal, akú nechutnú skúsenosť sme my dvaja práve spolu prekonali. Nepáčilo sa mi to a jedna moja časť stále určitým spôsobom protestovala a nedokázala tak úplne pustiť to všetko, čo sa v predchádzajúcich hodinách udialo.
Skôr, než som to ale mohla ešte raz celé zanalyzovať, sa ku mne Shougo naklonil a... a vtlačil mi pusu na čelo. Asi...asi sa mu to žiadalo a ja som tiež spokojne privrela viečka pod vplyvom horúčavy jeho úst a pomaličky ma začala zmáhať ďalšia vlna únavy, s ktorou som bojovala už aj počas toho, ako on rozprával. Nie, že by ma to nezaujímalo a ani som len nechcela pôsobiť ako tá, čo ho nevypočuje, ale už som, popravde, nevládala ďalej logicky premýšľať a nad niečím uvažovať. To bol ten zvyšok mňa samej, ktorý zasa priam gigantickou rýchlosťou chcel zabudnúť na toto všetko a nechať to plávať. Ignorovať to, že človek, na ktorom mi záleží, šiel uprostred noci sám po svojich dvoch priateľov a nezvážil riziká, ktoré mohli nastať. Vlastne to napokom skončilo tak, že som sa na neho hnevala tak či onak. Ak som ho chcela ešte pred dvoma hodinami fackať za podvádzanie, tentoraz by to bolo za to, akú moc sprostú a nerozvážnu povahu mal. Vlastne som si odmietala vôbec predstaviť, čo všetko sa mohlo stať. Pevne však verím, že keď bude moja myseľ sviežejšia, ešte sa k tomu vrátim a dám mu kompletnú prednášku o tom, čo to je zodpovednosť za seba samého a hlavne o tom, že s ním nie som len pre parádu, ale aj kvôli veciam, ako bola táto. V podstate ma asi najviac mrzelo to, že sa s tým čiastočne neobrátil na mňa. Trošku ma to urazilo ako niekoho, kto sa považuje za jeho priateľku a osobne sa mi bolo proti srsti to, že som mu nemohla pomôcť. A aj teraz. Isto to nebral až tak hrdinsky, ako sa ma o tom snažil presvedčiť. Jeho bývalý priateľ a teraz už len známy, ako mi tvrdil, si narobil neskutočne veľa problémov a bolo jasné, že to bude mať ešte nejakú tú, nie práve príjemnú dohru. Vedela som, že s ním prerušil kontakt už dávnejšie, ale aj tak tam šiel, aby mu pomohol. Trpezlivo načúval Andreine vzlyky a neustále otázky ohľadom toho, čo bude a ako to bude, dva dni sa nezastavil a ja som bola na neho za to všetko naozaj hrdá.
Pootvorila som pery s tým, že prehovorím, avšak predbehol ma.
,,Mrzelo by ma, kebyže sa to medzi nami pokazí." vyriekol potichu a ja som svoje ústa opäť zavrela. Ja...
Klamala by som, kebyže tvrdím, že tie slová pre mňa nič neznamenali. Práve naopak. V tejto chvíli boli viac, než vítané a nútili ma k ďalšiemu, tentoraz už krajšiemu úsmevu. Zahľadela som sa do tých jeho, pre mňa tak moc pekných očí a vedela som, že to myslel úprimne. Momentálne bol ten muž vedľa mňa tak čitateľný, ako nikdy predtým a pre mňa to bola istá, práve teraz veľmi cenná zmena.
Potrebovala som to. Potrebovala som to strašne moc a tešilo ma, že to pokrčené vnútro, ktoré vo mne ostalo po tom veľkom zapochybovaní, sa postupne aj vďaka tomuto gestu zasa vyrovnávalo a stávalo príjemne hladkým.
Sklonila som sa k jeho tvári a pritisla svoje pery na tie jeho. Jemne som sa o ne párkrát obtrela a venovala mu ďalší bozk na líce. Keď sa som odtiahla, pôsobil na mňa síce stále trošku skleslo, ale to sme v podstate boli obaja.  
Pritúlila som sa k nemu. Len tak jemne a on sa ku mne pridal.
,,Poďme...poďme si ľahnúť. Som unavená a ty tiež." skonštatovala som.
Po spánku nám bude lepšie, tým... tým som si bola istá
,,Dobre." zaznelo mi niekde pri uchu a už sa dvíhal. Postavil sa a spýtavo sa na mňa zapozeral, keďže som aj po hodnej chvíli ostala stále rozvalená na gauči.
,,Chcem...chcem aby si ma odniesol." vysvetlila som mu.
,,Odniesol?" Na jeho perách sa objavil úškrn. Asi prvý za dnešný deň a ja som bola úprimne zaň vďačná.
,,Áno. Ako princeznú." zatiahla som trošku viac, ako som pôvodne chcela a natiahla som k nemu svoje paže. Párkrát zamrkal, akoby spracovával moju prosbu, no nakoniec sa uchechtnul a pokrútil hlavou. Takmer okamžite sa ale po mňa sklonil a vyhodil si ma do náručia. Ostal so mnou chvíľku len tak stáť v strede obývačky a jeho, teraz už usmiata tvár, šibalsky sledovala tú moju.
,,A ja som teda zlý drak, ktorý princeznú Sarušku unáša?" spýtal sa pobavene a poriadne mnou ešte jedenkrát nadhodil, na čo som ja tlmene zapišťala a kŕčovito ho chytila okolo krku.
,,Shougo!" zahromžila som. Výšky. Tých som sa bála. Nech boli akékoľvek. Malé, veľké...všetky boli zlo.
Lenže aj napriek tomu, že mi tým privodil zimomriavky, predsa len na tom bolo niečo čarovné.  
Tá náhla zmena atmosféry. Myslím, že sme boli radi za ňu obaja.  
,,Čo? Nezabúdaj, že ja som tu ten zlý." ospravedlnil svoje konanie a znova sa uškrnul.
Hovado. Prebehlo mi mysľou a on sa pohol. Ani som sa nenazdala a boli sme v izbe. 
,,Počkaj..." zašomrala som, keď pristúpil k posteli a chystal sa ma na ňu položiť. Skúmavo sa na mňa zahľadel, ale znova sa so mnou na rukách narovnal, čakajúc na to, čo som mu chcela .
,,Mohol...mohli by sme ešte na chvíľu takto ostať?" spýtala som sa takmer nečujne. Bola to trápna požiadavka, ale úprimne, mne sa to naozaj takto neuveriteľne moc páčilo.  
Nuž, aj ja mám svoje maniere. A potrebovala som ich uspokojiť a tak som len mlčky čakala na jeho reakciu, ktorou bolo len milé pousmiatie.
,,V poriadku, princezná." odvetil mi po tom, čo si tvár zaboril do mojich vlasov
Oprela som sa hlavou o jeho rameno a máličko som sa pomrvila. Cítila som sa príjemne, keď ma takto držal vo svojom náručí. Kebyže o sebe neviem, aká moc skazená dokážem byť, tak by som si ako tá sladká, nevinná princezná možno aj skutočne pripadala.
,,Stačí dovtedy, kým zaspím." oznámila som mu šeptom a zároveň mi zaškubalo kútikmi úst, keď mi došlo, že by som bola vážne schopná si to od neho trucovito vynucovať. 
,,Žiaden problém." ozval sa sebavedomo a ja som sa ani len nemusela dívať a sa vedela som, že sa tiež vyškiera.
Jasné, pán dokonalý. Počastovala som ho v duchu a pri pomyslení na to, že to oslovenie nie je tak úplne od veci, sa mi ústa skrivili do úsmevu.   
Pretože minimálne v tejto chvíli skutočne dokonalým bol a aj po tom všetkom nakoniec ostal byť mojím.
,,Ľúbim ťa, Shougo...a nezabudni, až kým nezaspím." zamumlala som do jeho trička.
Tá druhá časť vety bola na pripomenutie a tá prvá, nuž, tá mi akosi tak vypadla.
Nakoniec... Nakoniec som tie slová predsa len vyslovila a najzaujímavejšie na tom bolo, aké jednoduché mi to odrazu prišlo. Krátko na to sa mi zazdalo, že ma jeho paže stisli o niečo viac, ale nebola som si tým istá. A keďže som ani nijakú odozvu v podstate nečakala, takmer ihneď som sa ponorila do toho niečoho príjemného a sladko upokojujúceho, čo mi práve svojou prítomnosťou tak ochotne ponúkal.

.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

Nasledujúca kapitola



Takže...priznajte sa, vy ste mu neverili! xD :D
Úprimne, celkom ma táto časť potrápila a nie som danou štylizáciou a vykreslením moc spokojná, ale tak stále sa učím a stále skúšam niečo nové- hádam to nebolo moc chaotické a kostrbaté ... Tá zápletka- čo vám poviem, bolo to v osnove a chcela som to takto urobiť :] ...vymyslieť niečo, čo by ste možno nečakali alebo by vás len tak nenapadlo :] 
AAA nasledujúci diel bude s najväčšou pravdepodobnosťou už posledný a čo sa týka formy, možno vás prekvapím :] / zasa si fandí...ehm  /
Takže dúfam, že som to nezmrvila. Ono sa inak v každej poviedke vždy u mňa nájde kapitola alebo rovno viac, ktoré sú krízové :D - nuž, taká moja značka :D 
Majte sa zatiaľ pekne a vďaka za komentáre k predošlému dielu :] 

***
    

6 komentárov:

  1. Moc krásně napsáno a přiznávám, že jsem čekala šokující rozuzlení ale úplně jiného rázu :D Takže jsem Haizakimu vlastně moc nevěřila. :D ale tak jednou se vážně zamilovat musel :D
    Jinak to rozhodně kostrbaté nebylo a v rámci popisu se mi líbilo, jak jsme se všechno nedozvěděli hned. Člověka pak napadá mnohem více možností...
    Takže ještě jedno: Bylo to bezvadně napsané, jako obvykle.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Bože, no já nevím on je schopen všeho... I když na druhou stranu jsme měla pocit, že by to mohlo bát nějak nedorozumění, vždyť naši Sarušku miluje a už od minulých dílech je jasné, že by něčeho takového asi nebyl schopný... Ale všechno je možné a hlavně u něj... Ale musím říct, že tohle se ti povedl, tohle jsme vůbec nečekala, takže mě to velice příjemně překvapilo a potěšilo...
    A už teď mi je líto, že příští díl bude poslední, ale myslím, že ty nás okouzlíš dalšími úžasnými povídkami! :) Už teď se na ně těším! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ono ten koniec bol tak krásne romantický! Pohladenie pre moje čiastočne romantické srdiečko :-D Úprimne, po posledných dvoch kapitolkách som o Haizakim mierne pochybovala. Ale som neskutočne rada, že to bolo presne naopak! Nechoval sa ako grázel, ale v podstate ako záchranca. Záchranca Haizaki...áno, to sa mi páči :-) a ešte sa mi páčilo, ako na to Sára reagovala. Proste si ich všetkých rozumne vypočula a všetko bolo v poriadku. A tak sa nakoniec princezná Sáruška zamilovala do zlého sivého grázlovsky dobráckeho draka Haizakiho a žili spolu šťastne až do smrti :-D klobúk dole, teším sa na pokračovanie a na tvoje ďalšie dielka ;-)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Mno, takže, pripájam sa aj ja ku komentujúcim a hlavne k tým, čo boli očarení *_* Vážno to bolo moc krásne, ten koniec... romantika, ale presne taká, aká sa mi páči, čiže nič gýčové ani presladené, ale niečo také, čo skrátka zahrá na strunu, pohladí dušu a urobí roj v bruchu :) Oni dvaja sú proste tak nádherný pár... vážne. Ako si mi písala, že je u teba Shougo č. 1 teraz, teda hlavne tvoj - ani sa ti nečudujem. Proste si ho touto poviedkou povýšila na nový level, napísala si o ňom tak, že sa človek do neho akosi musí zamilovať (a to sa stalo asi aj tebe :D). No a Sára je k nemu úplne presne pasujúca, do jej charakteru sa zaľúbiť - to je tiež samozrejmosť :D Ono... ja obdivujem jej sebaovládanie, fakt. Počas čítania som s ňou úplne súcitila. Jej myšlienkové pochody boli podobné mojim. A viem si predstaviť, že to v nej vrelo. Preto má u mňa klobúk dolu a môj obdiv za to, že dokázala s Andreou normálne komunikovať, nevynadala jej, neurobila scénu, neškriekala na ňu a napokon ju vypočula. A urobila dobre, lebo sa to všetko vysvetlilo :) Vôbec som nečakala, že za tým bude niečo takéto :O môj prvý tip bol, že ten Haizaki sa naozaj s ňou zahrával a druhá možnosť bola, že by zostala tehotná ešte z ich predošlých "eskapád", než prišla do jeho života Sára. Ale som rada, že to bolo napokon úplne inak a hlavne, že nič nestojí medzi Sárou a Shougom :) Lebo si neviem predstaviť, že by sa od seba mali oddeliť. Niektorí proste patria k sebe a niekedy sú šťastné konce nutné :) Moc sa teším na ďalšiu kapitolu, že ako to všetko ukončíš a som zvedavá na tú formu, asi to bude niečo špeciál :) Je mi ľúto, že táto poviedka už prakticky končí, lebo bola úžasná... myslím, že toto bolo tvoje najlepšie dielo zatiaľ a určite ho po dopísaní neodlož do prachu, ale skús s ním niečo podniknúť, ako si plánovala :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Krásne napísané :) Naozaj príjemne sa to čítalo a ja sa aj priznávam, neverila som mu, ale tak nie, že by na to nebol dôvod, haha. Ale to je jedno, hlavné je, že je to medzi nimi v pohode, heh.
    Som teda zvedavá na tú formu konečnej časti, aj keď mi je ľúto, že to už končí :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Dala si tomu kvalitný prevrat. Nečakala som, že to bude až takéto skvelé a dobre premyslené. Ja som dúfala a tušila, že to možno bude nejako inak, ale zas sa to predbiehalo. Či bude šťastný koniec alebo smutný, lebo nie každý príbeh sa môže skončiť dobre, autor predsa vie prekvapiť.
    Ale, som rada, že sa to vysvetlilo a že po sebe nevrieskali ani nič podobné, ale že si to dokázali v kľude vysvetliť, lebo predsa len mal jej to povedať a nie sa správať ako keby ju vážne podvádzal, aj keď si to zrejme neuvedomil, lebo muži rozmýšľajú inak, ako ženy.
    No ale krásne to bolo, i keď to s tou princeznou ma vážne pobavilo, ale bolo to zlaté. :)
    Tak idem teda dokončiť čítanie. ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)