streda, 7. septembra 2016

Crazy NIGHT

***

Všetko najlepšie, Farah!



***

,,Útok na verejného čitateľa, slečna. Pôjdete s nami." zaznel jej tvrdý a značne podráždený hlas v ušiach a ona netušila, či sa má v tej chvíli začať smiať alebo plakať. Najskôr jej to prišiel ako celkom podarený žart, no keď ju dve pevne ruky odrazu zozadu uchopili, ponižujúco opreli o auto a nasadili jej putá, už jej nebolo až tak veľmi do smiechu. Pár sekúnd dozadu ju ani len nenapadlo, že ten to ten mladý policajt mohol myslieť vážne, veď predsa...
Zdesene sa začala obzerať po okolí. Pripútala na seba pozornosť snáď všetkých ľudí, ktorí práve postávali pred klubom. Jej kamarátky jej smerom taktiež vyslali zopár vystrašených pohľadov, no skôr, ako mohli akokoľvek zareagovať, jej už spočinula na ramene tá známa, veľká dlaň a zatlačila ju do auta na zadné sedadlá. Zahundrala zopár nie práve tichých a už vôbec nie lichotivých poznámok a keď si začala plne uvedomovať svoju situáciu, len si otrávene povzdychla a trucovito sa oprela. 
Vypila si. 
Vypila si viac, než zvykla a možno aj práve preto mala v sebe toľko vzdoru a odvahy. Avšak po dlhej dobe sa konečne stretla s ľuďmi, ktorých mala tak rada a tak...tak sa proste nechala uniesť a užívala si večer viac, než by si normálne dovolila. Alkohol tiekol prúdom a tiekol teda hlavne jej hrdlom, lenže jej to tak prišlo správne. Poriadne sa zabaviť a nepremárniť tú jedinečnú príležitosť byť s tými, na ktorých jej tak moc záležalo. Veď už to dávno nebývalo tak často, ako kedysi, tak prečo nie?
A niekedy vtedy, keď bolo ich harašenie na hranici znášanlivosti okolia, sa rozhodli, že sa pôjdu vonku nadýchať čerstvého vzduchu. Keďže sa leto skončilo, nebolo už vôbec dusno a tak im príjemný chladný vánok prinášal úľavu od horúčavy, za ktorú mohla aj ich dnešná veľmi výrazná aktivita v bare. Všetko vonku vyzeralo priam ako idylka. Popíjala kolu v plechovke, aby do seba dostala aj tekutiny iného charakteru, keď sa objavil ten malý zasran, ktorý ich tak húževnato otravoval aj vo vnútri. Tiež nebol zrovna triezvy a občas mala pocit, že by za nimi vliezol aj na dámske záchody a tak sa stalo, že ju vyprovokoval. S veľmi štipľavou nadávkou sa zahnala a hodila jeho smerom práve tú nedopitú plechovku. Netrafila sa. Ale to aj akosi tak čakala. Hádzanie jej moc nešlo, ale čo bolo horšie, bol fakt, že sa len netrafila do neho, ale do niekoho úplne iného. Kŕčovito jej zovrelo žalúdok, keď sa spoza mladíka vynorila osoba v policajnej uniforme a s nie práve nadšeným výrazom v tvári. Vedľa neho stál aj jeho kolega a tomu sa, ak sa jej to len nezazdalo, na tvári mihol drobný, pobavený úsmev. V tom chaose, čo bol vonku, si ich doteraz ani len nevšimla. Zrejme boli na obhliadke. Chlapi sa tu zvykli dosť často pobiť alebo im dal niekto echo kvôli mladistvým, čo sa tu radi dokázali zrúbať viac, než bolo vhodné a nepovšimnuteľné. V každom prípade tu ale boli a jej nedopitá kola sa dosť nepekne, aj v tom nočnom svetle, vynímala na jeho svetlej košeli. Možno by to ešte nejako vysvetlila. Možno by sa z toho vyvliekla a poriadne sa ospravedlnila, ale to by nemohla mať niekoľko promile v krvi a situácia by taktiež musela byť úplne, ale úplne iná, akou bola. 

***

,,Nemyslíš si, že to preháňaš, Aomine?" Zamračil sa Imayoshi na svojho o niečo málo mladšieho kolegu. Zrakom spočinul na hnedovlasej žene, ktorú len pred chvíľou Daiki usadil ako toho najväčšieho zločinca do malej, vypočúvacej miestnosti. 
,,Nemyslím si, že toto vôbec máme v právomoci." poznamenal a kyslo sa pri tom zaksichtil. S kamenným výrazom druhého policajta však nič neurobil. Ten si len šomral niečo v zmysle, že "žiadna mladá pipka si tu z neho dobrý deň robiť nebude" a bez ďalších zbytočných slov mu zabuchol dvere rovno pred nosom. 
Nasrdene prižmúril oči, ktoré ihneď spočinuli na jej tvári, ktorá mu ešte aj v tomto okamihu pripadala provokačne a ráznym krokom podišiel k malému stolu. Hlučne naň hodil zopár čerstvo vytlačených dokumentov. Potom sa usadil a pohodlne oprel, nespúšťajúc pri tom z nej pohľad. Málinko nadvihla obočie nad tým jeho preafektovaným príchodom a na perách sa jej predsa len objavil malý úsmev, aj keď sa ho doteraz snažila potláčať. Alkoholový ošiaľ mal totiž ešte stále nad ňou moc a tentoraz sa nepríjemne zahrával nielen s ňou, ale aj s ním. Nemohla si však pomôcť. Muž pred ňou pôsobil veľmi príťažlivo aj napriek tomu jeho nazlostenému výrazu a ju to v tomto jej stave naozaj nútilo trošku si rýpnuť. Navyše, jej myseľ bola dosť zatienená a všetko, čo robila, jej prišlo tak trošku ako veľmi vzdialený a zaujímavý sen. 
,,Čo to robíte?" zašomral, keď sa jej paža natiahla k malej lampičke, otočila si ju k sebe a zapla. 
,,Vypočúvate ma, nie? Takto sa to robí aj vo filmoch, všetkých kriminálkach a seriáloch..." odvetila mu so stopercentnou vážnosťou, zavierajúc pri tom oči od ostrého svetla, za ktoré si mohla sama. Aomineho v tom momente nezaškubalo len sánkou, ale aj rovno obočím, no po krátučkom okamihu sa už tváril, akoby to snáď prepočul. 
,,Toto mi vypíšete." oznámil jej prísne, hľadiac na papiere. Nejaké z nich jej ihneď aj prisunul.
,,Nemám pero." zamumlala a zobrala do rúk prvú stránku. Netrvalo to dlho a na stole hlasno pristálo to, čo tak moc potrebovala. 
,,Ďakujem." poznamenala sladko a vrhla sa do čítania, ktoré jej ale nešlo tak, ako by malo. Písmenká boli odrazu pre ňu veľmi maličké a nečitateľné. Opatrne zdvihla zrak k mladíkovi a zistila, že ju napäto pozoroval.
,,Nejaký problém?" spýtal sa nepríjemne, na čo ona len rýchlo pokrútila hlavou. Opäť sklopila pohľad a naklonila sa k stolu ešte viac. 
,,Za chvíľu som späť. Zatiaľ to vypíšte." vyriekol stále rovnako ostrým tónom a na niekoľko minút miestnosť opustil.

***

To, že to vážne tak trošku preháňal, si uvedomil, keď si na svojom pracovnom mieste zalieval kávu. Lenže dnešok bol pre neho mimoriadne náročný. Slúžil od rána a ešte sa ho to rozhodli nechať aj na noc. V aute si kvôli svojmu otravnému kolegovi zdriemnuť nemohol a ešte bol aj víkend. A víkend znamenal kopu problémov. Takže bolo prirodzené, že keď ho, už ako dostatočné klbko nervov, nahnevala aj ona, vybuchol úplne. Proste to tak trošku nezvládol, ale momentálne si to mohol dovoliť. Na polícii okrem zopár opilcov a bezdomovcov nebolo takmer živej duše a nuž, keď už tu mal stráviť ešte niekoľko hodín, tak nech spolu s ním trpí aspoň aj niekto iný. 
Spoločne s vodou vo fľaši si tú pripravenú šálku zobral do ruky a pobral sa nazad. Znova vošiel dnu a svoje veci si položil na svoju stranu stola. Dievčina pred ním sa stále krčila nad dokumentmi, ktoré jej tam nechal a miestami to dokonca vyzeralo tak, že jeho opätovnú prítomnosť ani len nezaregistrovala. Mierne sa preto zamračil a ešte viac uprene sa zahľadel na jej sklonenú hlavu. Niečo tým perom, ktoré jej dal, ešte pomaličky písala, takže nezaspala, no trvalo jej to na jeho vkus už akosi až moc dlho. A keď to nakoniec nevydržal, len sa mierne nervózne natiahol k nej.
,,Ukažte mi to!" zahundral a prisunul si papiere k sebe. Pevne zomkol pery, keď úplne v rohu bolo len jej meno alebo teda skôr len nejaká fantasy prezývka akoby z iného sveta. Ostatné kolonky boli prázdne. Len sem tam bol nejaký ten kvietok, hviezdička a smajlík. Čo ho však najviac dorazilo bolo to, keď sa dostal k poslednej stránke, kde zvýšilo na konci trošku voľného miesta a našiel si tam malú kresbičku. 

.....................
..............
........
.....
...
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.
.

,,Obyčajne som v tom lepšia." poznamenala potichu. ,,Ale aj tak si myslím, že to je celkom dobré, nemyslíte? Podstatu som tuším vystihla." dodala a uprela svoje veľké, hnedé oči na jeho mierne červenú tvár. Tá farba však nemala nič spoločné s teplotou, ktorá tu bola o čosi vyššia, než by sa chcelo, ale s hnevom, ktorý ho na pár sekúnd pochytil. Pevne zomkol pery a svoje tmavé oči zdvihol od toho jej diela k nej. Máličko pokrčil nosom a odul spodnú peru s tým, že by ju najradšej pretrhol ako malú žabu, no tentoraz to zvládol lepšie, ako pred tým klubom. 
,,Pekné." zamrmlal, sledujúc pri tom jej usmievajúcu sa tvár a trošku sa narovnal. 
,,Vďaka. Snažila som sa." odvetila pohotovo a tentoraz sa ten drobný úsmev zmenil na akýsi úškrn, ktorý ho prinútil opäť sa neprirodzene napnúť. V podstate ani len presne netušil, čo ho na nej tak moc dráždilo. Bolo to len mlado vyzerajúce dievča, ktoré to trošku prehnalo s alkoholom, no aj tak si nevedel pomôcť. Zobral do rúk svoju šálku a chystal sa z nej odpiť bez toho, aby jej jednu ponúkol tiež. Podľa neho si to nezaslúžila a nech je kľudne smädná, keď má odvahu hádzať po policajtoch plechovky. Dnes mienil byť zlým. Vážne zlým. Navyše, takto to tiež býva v tých filmoch, ktoré spomínala, takže je to vlastne niečo, o čo si sama koledovala. Avšak...vydržalo mu to len ďalších pár sekúnd a nakoniec porazene položil kávu bez toho, aby ju čo i len ochutnal, znova na stôl a spolu aj s vodou, ktorú priniesol, ju prisunul k nej.
,,Dajte si." prehodil akoby nič, mierne sa pri tom odúvajúc a tápajúc pohľadom niekde do strany.
Byť zlým mu vážne moc nešlo. Teda, nešlo mu to pri ženách. Kebyže tu namiesto nej sedel nejaký ožratý mladík, tak...tak by tu vlastne už ani len vôbec nesedel, ale už by sa s najväčšou pravdepodobnosťou chladil v jednej z ciel, ktoré mali na tieto prípady vyhradené. Toto vlastne nebol bežný postup, bol to skôr jeho malý, vlastný postup, ktorý si zvolil ani sám nevedel prečo. Obvykle tie decká nechali vytriezvieť, ráno za nich príbuzní zaplatili pokutu za škody, ktoré napáchali a pustili ich domov.
,,Poprosím si váš občiansky preukaz." žiadal od nej. Keď už nič iné, aspoň zistí, kým toto dievča vôbec bolo, keďže z vypísaných dokumentov moc toho použiteľného nemal. Okrem teda informácie, že asi rada občas kreslila.
,,Nie..." zatiahla a na tvári sa jej objavil nesúhlasný výraz, na čo on nadvihol obočie.
,,Mám tam strašne hroznú fotku." vysvetlila znechutene a demonštratívne si založila ruky na prsiach. Aomine pri tých slovách ostal opäť na chvíľu zarazený, no nakoniec mu zaškubalo kútikom. S drobným povzdychom rezignácie sa priam vyvalil na stôl a poškrabkal sa pri tom na zátylku.
,,A inak..." hlesla. ,,Toto by nebol moc dobrý nápad." Ukázala prstom na šálku, z ktorej šla príjemná vôňa a na čele sa jej urobila malá vráska.
,,Ale smädná som." Siahla po fľaši a ihneď si ju aj otvorila. Daiki si niečo potichu zamumlal a zobral si svoju kávu späť. Rovno sa z nej aj napil.
,,Čo si mi ty za kvietok?" zašomral si sám pre seba pomedzi zuby takmer nečujne, očkom ju neustále sledujúc. Musel uznať, že vyzerala sympaticky a istá dávka roztomilosti tam bola aj v tom máličko podnapitom výraze.
,,Koľko máte vlastne rokov?" spýtal sa akoby nič, no celkom ho to aj zaujímalo. Odhadnúť to číslo si ale netrúfal, keďže to v dnešnej dobe nešlo práve najľahšie.
,,Čerstvých dvadsať štyri...bože, som už stará krava, pán policajt." Znova zalomila rukami a on sa pousmial. Bol o niečo starší, ale nie zasa až tak o moc. Tipoval by ju na menej, no skutočnosť ho milo prekvapila.
,,Uhm..." ozvala sa znova a priam sa natiahla cez celý stôl až k nemu. 
,,Tá košeľa ma fakt mrzí. Viete..." začala opatrne. ,,Veď sa na mňa pozrite, pán policajt." Mierne afektovane sa seba ukázala prstom.
,,Vyzerám ja ako niekto, kto toto bežne robí? Prídem vám ako niekto, kto si robí srandu z iných? Viete...ja..." rozprávala a on pevne zomkol pery, mysliac pri tom na to, ako s ním doteraz komunikovala. Pohľadom dokonca zablúdil aj k papierom, z ktorých stále strašila tá jeho akože mini napodobenina. O tom, že dokázal vzbudiť rešpekt, nepochyboval, ale táto jeho vlastnosť v spoločnosti tejto dámy akosi tak zlyhávala a on nemal ani poňatia, čo by s tým mal podniknúť. 
,,Nie, vôbec, ale vôbec si nemyslím, že ste ten typ." ubezpečil ju, pri čom si odkašľal a trošku sa odtiahol. Vzdialenosť medzi nimi sa totiž tým jej pohybom zmenšila viac, než bolo vhodné. Pre neho vhodné a navyše, bol si takmer istý, že ich Imayoshi určite sledoval cez kameru a už nejaký ten čas sa na jeho účet poriadne bavil. Ale tak na druhej strane si dobre uvedomoval, že si za to mohol sám. On si ju tu priviedol a začal s ňou viesť rozhovor, ktorý nikam neviedol. 
Najzaujímavejšie však na tom bolo, že mu tieto reči do hlúpa neboli až tak úplne proti srsti, pretože mu celkom rýchlo zabíjali čas. A tak sa z toho jeho počiatočného otrávenia pomaly stávalo niečo, o čom si začínal myslieť, že by s tým dokázal vydržať zvyšok noci. 

***

,,Kde ste o takejto hodine zohnali tak výbornú pizzu?" spýtala sa ho nadšene hneď po tom, čo si zo svojho kúska odhryzla. Nakoniec im objednal aj jedlo, keďže sa ich vypočúvanie naozaj pretiahlo na obdivuhodnú dĺžku, nehovoriac už vôbec o charaktere tém, ktoré preberali. Niekedy v strede konverzácie sa dokonca musel postaviť a pre istotu odpojiť tú malú kameru, ktorú tam mali. Radšej. Taktiež sa mu zazdalo, že kebyže si toto všetko nahrával alebo len nejakým spôsobom zaznamenal, bola by z toho celkom fajn kniha, po ktorej prečítaní by ich avšak oboch určite zavreli do blázinca. Lenže jemu to práve v týchto momentoch bolo úplne jedno. Počúval to pomerne rád. Tú slečnu  nečakane počúval rád, až mu to samému bolo divné. Jej fanúšikovanie ohľadom hercov, obľúbených kníh a seriálov, jej práve fangirlovanie a obrovský prehľad  vo veciach, ktoré ju zaujali...V podstate si tieto hodiny takto nepredstavoval ani v tých najbláznivejších snoch a v duchu ďakoval za to, že momentálne nebolo na základni nikoho, kto by mu za tento pokec mohol udeliť riadny trest a narobiť problémy. Vlastne...vlastne mu robila spoločnosť. A ona sa zasa pomaličky, ale isto zbavovala tej alkoholovej clony, ktorá škodila jej zmýšľaniu. Pocit zahanbenia sa však až tak veľmi nedostavoval, pretože naň nebolo priestoru. Ten sa plne prejaví až keď bude zasa sama a plne jej dôjde, čo všetko sa behom tejto jedinej noci udialo. Teraz sa však plne venovala oslavovaniu premiéry ďalšieho filmu, na ktorý netrpezlivo čakala a vysvetľovala, že predstava Channiga Tatuma v úlohe Gambita sa jej až tak moc nepozdávala, ako napríklad takého Iana Somerhaldera. Prirodzene, Daiki sa moc nechytal, ale sem-tam prikývol a tváril sa, akoby bol tým najväčším znalcom Marvelu a všetko mu bolo úplne jasné. A ona postrehla, že to nebolo je niečo, čo by ho neviem ako extra zaujímalo, ale potešilo ju, že ju neprerušoval a len s občasným úsmevom pozorne počúval.
Ten úsmev. Sebavedomý. Trošku viac, než bolo bežné, ale jej to prišlo istým spôsobom sympatické. Z toho muža sálala silná aura a o tom, akú pevnú osobnosť mal, nezapochybovala. Zároveň si musela priznať, že mu to dokonca pristalo. On mal to, čo jej chýbalo. Niečo z toho vystupovania, brania vecí takých, aké boli...Bol trošku takým jej opakom a jej došlo, že len vďaka tomu búrlivému večeru a tomu niečomu zvláštnemu, čo ešte stále v nej odznievalo, je práve schopná s ním hovoriť tak, ako hovorila. I keď, čím ďalej to zachádzalo a ako čas pokročil, tým to bolo pre ňu ťažšie. Popravde, aj by rada prijala zopár ďalších panákov, aby sa dostala do toho samého stavu, v akom bola ešte nedávno. On ako osoba a aj ako muž, ju totiž pomerne dosť zaujal a rada by sa takto spontánne s ním bavila dlhšie, než ako by jej to jej normálne utiahnutá povaha dovoľovala.
,,Ako sa vlastne voláte?" položila mu otázku. Jeho druhé meno zaregistrovala, ale o tom prvom sa nezmienil.
,,Daiki. Aomine Daiki." odvetil jej, na čo sa ona málinko zamyslela.
,,Hmm, Daiki...Veľká žiara? Myslím..." pousmiala sa. ,,Myslím, že sa to k vám hodí." dodala možno trošku živšie, čo ju vzápätí aj donútilo mierne sa zapýriť. Svoj pohľad však z neho nespúšťala a trpezlivo vyčkávala, či to náhodou nevysvetlil tak, akoby by nemal. V jeho tvári sa na kratučký okamih objavil náznak akéhosi pobavenia, ale nebolo to nič, kvôli čomu by sa cítila nepríjemne. Pôsobilo to práveže veľmi efektne a s každou jednou peknou črtou, ktorú si na ňom všimla, pomaličky zisťovala, s akým fešákom v uniforme to mala česť. Opierala sa o lakte, pozorujúc, ako sa jeho kútiky úst každú chvíľku zdvihli do jedného z tých jeho úsmevov a užívala si tento prúser, ktorý si spôsobila. Sám toho síce moc nenahovoril a miestami jej prišlo, že sa vďaka niektorým veciam, ktoré utrúsila, v duchu musel poriadne pobaviť, ale aj tak jej to nevadilo. Mal istú charizmu a osobitý spôsob, pomocou ktorého dokázal to svoje vyžarovanie držať v takých hraniciach, ktoré jej boli naozaj sympatické a nijakým spôsobom ju nepohoršovali. A možno práve preto sa nebála rozprávať a rozprávať stále dookola.
A on to tak trošku cítil rovnako. Dobre sa mu na ňu dívalo. Hlavne naňho príjemne zapôsobilo to obrovské nadšenie, ktoré prechovávala k tomu, čo ju bavilo. V poslednej dobe bol dosť znudený a znechutený z toho každodenného stereotypu a tak mu prišlo vhod vidieť niekoho, kto sa takto úprimne dokáže nadchnúť aj pre niečo, čo by iní brali ako samozrejmosť. Síce mu neušlo, ako sa intenzita jej tárania menila a začala klesať ku krízovým hodnotám, no aj to sa do istej miery páčilo. Svedčalo to o tom, že to zaujímavé žieňa pred ním v skutočnosti vôbec nie je takou, akou sa mu zdala byť zo začiatku.


***

O niečo neskôr sa s ňou musel rozlúčiť. Dokonca ju bol aj zaviesť domov, pretože mu to tak prišlo správne, keď už ju na celú noc nechal trčať spolu s ním na stanici. Vlastne by v rozhovore pokračovali možno aj dlhšie, ale kolo piatej ráno ich vyrušil Imayoshi s tým, že by bolo na čase ukončiť tento ich súkromný piknik, pretože bolo veľmi pravdepodobné, že by si ich šéf privstal, ako to rád zvykol urobiť a prišiel by skôr, než by ho pôvodne očakávali. A nuž, to bolo niečo, čo nechcela ani tak bezstarostná povaha, ako bol Aomine, riskovať. 
Práve hádzal do koša ňou počmárané papiere, keď sa pri niektorých pozastavil. Zadíval sa na tú malú hlavičku, na ktorej stálo "Farah Lulu". Nad tým zvláštnym menom sa len akosi tak pousmial a pobavene pokrútil hlavou. Dopracoval sa aj k poslednej stránke a z nejakého dôvodu tá úplne spodná časť neskončila v odpadkoch, ale pekne poskladaná, vo vrecku jeho nohavíc

***

O týždeň neskôr sa úplne sám a celkom dobrovoľne vypýtal na nočnú a aj napriek Imayoshiho narážkam, sa predsa len zastavil pri tom samom bare. Sám sebe sa snažil nahovoriť, že len začal brať svoju prácu vážne, no nedalo sa mu úplne tak zamaskovať to sklamanie, ktoré ho pochytilo, keď ju tam nikde nezazrel. V podstate sa v tú noc pristavili pri viacerých podnikoch, ale ani tam tú svoju malú, odvážnu provokatérku nájsť nemohol. 

***

Práve šla domov z práce a kráčala po ulici. V ten deň sa vrátila domov v takom čase, v akom aj v podstate plánovala, takže sa vyhla zbytočným otázkam, ktoré by jej zvedaví príslušníci rodinky mohli položiť. Trošku sa za tú noc hanbila, to áno a keď si tak občas celú tú situáciu v hlave premietla, mala veľmi zmiešané a trošku nepohodlné myšlienky, ale aj tak to stále v bolo medziach, ktoré dokázala uniesť. V každom prípade, nech to bolo tak či onak, spozorovala na sebe, že sa v poslednej dobe dívala po policajných autách akosi tak viac, ako predtým. Nuž, klamala by si veru, kebyže by tvrdila, že by ho ešte niekedy nerada stretla. No podľa toho, že na neho nenarazila odvtedy ani len jedenkrát, musela usúdiť, že k tomu asi len tak ľahko nedôjde.
Jedine, ak by sa dala znova zatknúť. Pri tej myšlienke sa musela pousmiať a máličko pokrútila hlavou, aby zahnala všetky tie čudné predstavy, ktoré ju v súvislosti s tým takmer okamžite prepadli. Jej vlastná fantázia zvykla s ňou občas pekne zametať, no bola jej aj za mnoho vďačná. Vedela ju vytrhnúť z nudnej a nie zrovna vábivej reality i keď...
I keď tá realita práve teraz nevyzerala vôbec, ale vôbec zle. Prebehlo jej mysľou, keď zazrela oproti sebe kráčať niekoho, kto jej bol až moc známy. Z jeho mierne prekvapeného výrazu usúdila, že si ju dokázal priradiť a tak jej ani netrvalo dlho a už pocítila prvé znaky páľavy, postupne hrnúcej sa do jej tváre.
Je to vôbec možné, že na neho narazila práve teraz? Napadlo ju hneď po tom, ako sa trošku nesmelo pozdravili. Dnes nemal na sebe svoju uniformu, ale bol v civile a nuž, vyzeral v tom rovnako tak dobre. Pohodlné, príjemne vyzerajúce oblečenie mu sedelo a aj ten mierne vykoľajený výraz spolu s rukami vo vreckách pôsobili zaujímavo.
,,Uhm...dnes máte voľno?" rozhodla sa prehovoriť ako prvá. Nie že by jej vzájomné, mierne čudné obzeranie toho druhého až tak moc vadilo, ale mala potrebu sa mierne aspoň niekde posunúť.
,,Áno...vlastne, konečne som si mohol vybrať dovolenku." odvetil jej. ,,Čo vy? Vyzeráte unavene. Z práce?"pohotovo sa chytil a ona mu prikývla. Hneď na to však medzi nich padlo ďalších pár sekúnd trápneho ticha, počas ktorého obaja úpenlivo rozmýšľali o ďalšom vhodnom kroku. Aomine sa začal tak trošku aj ošívať, zatiaľ čo si ona rozpačito hrýzla spodnú peru.
,,Ja..."
,,Viete..."
Ozvali sa takmer naraz a obaja aj zmĺkli.
,,Vy prvý." ustúpila mu ochotne a spýtavo sa zahľadela do jeho tváre.
,,Chcel..." začal opatrne a nie práve nenápadne sa porozhliadol v snahe niečím si pomôcť.
,,Chcel som si tu niekde dať kávu. Nechceli by ste ísť so mnou?" navrhol jej opatrne a jej sa na čele urobila malá vráska a zatvárila sa, akoby mu tak úplne nerozumela.
,,Uhm...jasné." odvetila, len čo si v duchu zopakovala jeho slová. ,,Veľmi rada." dodala ešte rýchlo a ušlo jej malé, trošku nepodarené, no predsa len prirodzené uchechtnutie. Tiež sa po jej kladnej odpovedi pousmial a očami sa vrátil k tomu miestu, ktoré v ich blízkosti zazrel ako prvé.
,,Čo tak tam?" Kývol hlavou tým smerom. Jej hnedé oči sa skúmavo zahľadeli na malú kaviarničku cez ulicu a bez zaváhania súhlasila. To miesto poznala a mala ho celkom aj rada.
Obaja teda vykročili, držiac si od seba síce určitý odstup, no s akýmsi malým, trošku tajomným, ale veselým úsmevom. Keď jeho veľká dlaň zatlačila na vchodové dvere a nechal ju vojsť prvú, ich pohľady sa na kratučký moment stretli. Z oboch sálalo niečo príjemné, dokonca až hrejivé. A aj napriek tomu, že ona ten svoj sklopila ako prvá a vykročila, ten jeho ostal nej ešte hodnú chvíľku, kým sa konečne tiež pohol. Sledujúc ju až s určitým očarením, ju následoval a spolu si vychutnali kávu, ktorá im obom v tento deň prišla o niečo chutnejšia, než tie predtým.

.
.
.

Milá Farah,
povedala som si, že dnes je toto proste tvoj deň a nechceme predsa smútiť, ani sa príliš zamýšľať, dúmať, filozofovať, pripomínať si a tak podobne, takže vzniklo toto tu vyššie a presne takéhoto charakteru. Dnes by sme sa mali len a len usmievať a ja máličko dúfam, že ti ten príbeh aspoň miestami ten úsmev vykúzlil na perách. Šlo skôr o taký úlet. Menší, väčší nezmysel :] - akosi mi tá myšlienka jednoducho utkvela v mysli a tak som sa ju rozhodla použiť. 
Ešte raz Ti  teda želám len to najkrajšie a poriadne osláv, uži si ten dnešok a preži ho tak, aby si bola šťastná a spokojná :]

***

5 komentárov:

  1. No, takže... v prvom rade sa ospravedlňujem, že mi to s komentom tak trvalo, ale užívala som si čítanie :P Vôbec som nečakala, že niečo dostanem, veď som predsa bola v tom,m že ten Itachi bol akýsi predčasný darček :) už som nič ďalšie nečakala, myslela som, že to bol vrchol a už nič lepšie asi prísť nemôže. Ale mýlila som sa. Petrička, toto bolo tak... tak... ja to neviem ani opísať. Ak by som dnešný deň strávila v depresii a s plačom a úplne na dne (čo bol v skutočnosti presný opak, vďakabohu, možno pomohlo aj tvoje krásne prianie :)), tak by mi stačilo prečítať túto poviedku a všetko by bolo znova fajn. Čo fajn, všetko by bolo skvelé. Pretože ak tvojim cieľom bolo spríjemniť mi deň, potešiť ma a urobiť mi náladu, tak ti vyšiel na milión miliónov percent. Bolo to niečo neskutočné :D Strašne moc som sa zasmiala, bolo to vtipné, podarené, nápadité, vyšperkované do detailov. Niekto tu má úžasnú pamäť na detaily :) strašne veľa vecí som si tam našla, máš ma už prekuknutú. Ty si proste majsterka svojho remesla :D a čítať o Daikim - priznám sa, že by som nemyslela, že mi ešte niekedy bude čítanie o KnB postavách spôsobovať takéto nadšenie, ale znova je to tu. On je proste taká stálica - jeho človek neprestane mať rád. Teda, vlastne, oprava - jeho človek neprestane mať rád v tvojom podaní. Nápad s policajtom bol úplne dokonalý, milujem túto Aomineho alternatívu, živo som to mala pred očami. To s tou kresbičkou - ja som len oči pučila :D strašne geniálne, nechápem, kde ty na tieto super veci chodíš. Človek si povie, že už nevymyslíš nič lepšie, ale ty vymyslíš, zakaždým :D naozaj ani neviem, ako sa ti poriadne poďakovať. Momentálne sa hanbím za ten môj paskvil, čo som akože vydávala za darček pre teba. Na toto sa to nechytá ani z ďaleka. Ako, vážne... klobúk dolu. Všetko bolo tak výborne prešpekulované, dosadené, dopasované. Proste poviedka jak lusk - úplne na mieru. Normálne mi je ľúto, že už bol koniec :D o tomto a na takýto štýl by som vedela čítať veci aj hodinyyy a hodiny. Pri niektorých veciach som žasla a otvárala ústa údivom, že jak si si to mohla zapamätať :) si úžasná a ja ti ešte raz moc moc ďakujem k asi najlepšiemu narodeninovému darčeku, aký som dnes dostala a že som ich podostávala :P takéto veci si cením najviac. Verím, že si sa s tým natrápila, ale výsledok stojí za to. Je to proste mega :D A veselých a úsmevných vecí inak nikdy nie je dosť :) to je pravda a som moc moc rada, že si to poňala práve takto. Ako, ja sa vyžívam v temnote a depresívnych a psycho veciach :D ale prečítať si niečo takéto, to mi práve teraz vpadlo úplne vhod a bola to dokonalá bodka a čerešnička na torte dnešného úžasného dňa. Vidím, že mám okolo seba pár noazaj úžasných ľudí, ktorí vedia, že ako ma potešiť a aj vďaka tomu mi je momentálne úplne úžasne. Ďakuje, že si k tomu prispela veľkým dielom a ospravedlňujem sa za svoju neaktivitu. Tiež sa osrpavedlňujem za formu komentáru, ktorý nemá ani hlavu, ani pätu, ale už mi mozog pracuje na 0,01% snáď som aspoň trošku vysithla, akú ohromnú radosť mi toto urobilo a jak moc sa mi to páčilo. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veľmi veľmi pekný darček. Krásne si to napísala. Od začiatku až do konca sa mi to páčilo, nebolo to vôbec nudné. Dala si všetkému zmysel, aj celkom obyčajným veciam. Naozaj sa mi to celé veľmi páčilo. Celkovo ma oslovuje tvoj štýl písania, pretože to všetkého niečo vložíš, či už niečo symbolické alebo významné.
    Možno je to otrepaný komentár, len... posledné dni sa mi moja slovná zásoba vytráca za čo sa ospravedlňujem...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tak toto bylo moc, představa naší Farah v base! :D
    Oh... to ne... Ale bylo to dokonalé napsané jako všechno... :)Jinak to jak byli v té místnosti pro výslech, to bylo nejvíc! :)
    Parádní, už se těším na další povídky! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Tak, keď sa už aj oslávenkyňa vyjadrila, tak môžem už aj ja, hoci som ti to hovorila už aj predtým :)
    Úplne skvelý darček. Jednoduchý dej, príjemne popísané a vtipné. Pekne zachytené myšlienky oboch postáv. Veľmi príjemne a ľahko sa to čítalo. Bol to celkom originálny nápad - keďže ešte predtým som nič takéto nečítala, tak pre mňa určite. Na postavu Aomineho sa táto jeho alternatívna práca, či ako to nazvať, fakt neskutočne hodí a ty si ho zachytila naozaj dokonale s tým, že si neprekrútila ani tú jeho typickú zväčša znudenú a trochu arogantnú povahu.
    Farah moc nepoznám, takže sa k jej "postave" naozaj neviem príliš vyjadriť, napriek tomu sa mi páčili jej reakcie a myšlienky, boli naozaj podarené.
    Mno, rada by som napísala k tomu ešte niečo, ale akosi sa neviem správne vyjadrovať dnes, takže to už naozaj odkladám. Myslím, že to čo bolo dôležité som spomenula.
    Páčilo sa mi to, tvoja poviedka u adresáta ako vidím zožala úspech, čomu sa i ja moc teším, pretože to bolo skutočne veľmi vydarené :)
    Oh, čo to už trepem? :D Okej, bolo do skvelé, veľmi mi to spríjemnilo vtedy večer. Vydarilo sa ti skutočne veľmi dobre :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)