piatok, 2. septembra 2016

Plán na leto - Poviedka pre Kame / KnB FF /

***

Triangle



Typ: FF
pár: Kiyoshi Teppei x OC x Hanamiya Makoto

/ všetky tri postavy navštevujú rovnakú školu /

***

venované blogerke Hentai no Kame

P.S. ak mi ešte raz niektorá zadá milostný trojuholník, prestávam sa s ňou baviť -.-
/ *myslí to vážne* /

***

Milostné trojuholníky sú na hovno. V každom veku.
Obzvlášť, keď sa tie osoby, ku ktorým človek začne prechovávať niečo viac, než len to, čo by sa dalo nazvať priateľstvom, náhle otočia k vám chrbtom. Nuž, to by ale možno bola tá lepšia možnosť. Ešte tu bola aj iná, omnoho, ale omnoho nepríjemnejšia a tú práve teraz ona pocítila na vlastnej koži. Zas.
Chcela si len užiť trošku slniečka vonku, kým bola veľká prestávka. Nič viac. Tak ako ostatné decká, si aj ona chcela iba vydýchnuť a prichystať sa na zvyšok vyučovania.
Lenže to si asi nemala vyberať lavičku pod školským oknom. Pevne stisla mokré dlane a svoj pohľad uprela pred seba na skupinku chalanov, ktorí sa momentálne náramne nej bavili. Mala tušiť, že hneď, ako sa objavili a hlavne, ako sa objavil on, jej opäť niečo vyvedú, ale doteraz nikdy nezašli až tak ďaleko.
Obliať ju zhora studenou vodou. Pred všetkými, počas školy. On predsa nikdy neurobil nič takéhoto charakteru, aj keď interakcie s ním boli čoraz ostrejšie. No ako sa tak zdalo, nevinné schválne žarty sa skončili a všetko to nadobudlo úplne iný ráz.
Jemne sa zachvela, nie však od zimy. Už dávno studené dni vystriedali horúce a tentokrát po tých prázdninách, ktoré boli už takmer na dosah, túžila viac, než inokedy. Túžila vypadnúť z miest, kde ho mohla stretnúť a kde jej on mohol škodiť.
Už len necelé tri týždne. Prebehlo jej mysľou a pevne zomkla pery. Odtrhla zrak od jeho jemne uškŕňajúcej sa tváre a pomaličky sa postavila. Zopár pramienkov vody z nej okamžite stieklo na zem, kde už bola pomerne veľká kaluž ako výsledok ich vyčínania. Mala mokré vlasy, uniformu...Museli na ňu zhodiť minimálne vedro. Všetky oči na školskom dvore sa momentálne upierali na ňu a poniektorí si neodpustili aj nepríjemné šepkanie. Na to si už ale zvykla. Zakaždým, keď jej niečo spravili, to malo rovnaký priebeh. A zakaždým sa kvôli tomu v nej usadil aj rovnako trpkastý pocit. Najhoršie však na tom bolo, že jeho smerom ani len nedokázala vyslať nejakú tú výraznejšiu emóciu, podobnú hnevu. Jediné, čo z nej sálalo, bola istá frustrácia, miešajúca sa s určitou rezignáciou, ktorá ju priam otupovala a nútila opäť sa stiahnuť. A preto aj namiesto toho, aby sa začala nejako brániť, chcela radšej odísť. Musí sa prezliecť. Už si nemôže dovoliť iba jednoducho opustiť školský areál a ísť domov, ako to spravila naposledy. Vyučujúca ju totiž upozornila, že ak tak urobí ešte raz bez toho, aby sa poriadne vypýtala, tak jej bez diskusie zapíše chýbajúce hodiny ako neospravedlnené. Lenže s čím sa mala vtedy vypýtať? S tým, že ju nechutné texty na jej lavici zarazili tak moc, že nechcela v triede ostať už ani len chvíľu? Úprimne, ani vtedy nechcela veriť tomu, že by boli od neho a ako sa aj neskôr dozvedela, skutočne neboli. Adresovala jej ich tá jeho partia, lenže jemu to bolo jedno.
Pevne zomkla pery a potlačila zachmúrenie, ktoré sa jej dralo na tvár. Statočne s tým bojovala po celú tú dobu a nemienila si to teraz celé pokaziť. Situácia bola zlá. Priam hrozná, ale mala v sebe určitú štipku toho, čo jej zakazovalo kričať, nadávať a robiť okolo toho všetkého ešte väčší rozruh. O to sa predsa postarajú jej klebetné spolužiačky a skôr, než to stihne vychladnúť, urobia jej niečo nové.
Dovolila si ešte jeden letmý pohľad a zistila, že na jeho perách pohrával stále ten istý úsmev. Bola v ňom istá dávka niečoho hrozivého, provokačného a jasne jej to napovedalo, že bol skutočne spokojný s tým, ako teraz vyzerala.
Poriadne si zahryzla do spodnej pery a otočila sa mu chrbtom. Ignorujúc ďalšiu vlnu posmechov na jej adresu opustila školský areál a vydala sa do šatne. Okoloidúci si ju zvedavo obzerali, takže cesta k jej skrinke bola viac nepríjemná, než si pôvodne myslela.
Šuchtavým krokom pokračovala ďalej a keď na kratučký moment odtrhla svoj zrak od podlahy, zarazila sa a jej telom prebehol ďalší záchvev. Bolo to ako naschvál, že ho stretla tiež. Jeho obrovská postava kráčala tou istou chodbou a keď sa ich pohľady, jeho udivený a jej značne zahanbený, stretli, len rozpačito pokynula hlavou na pozdrav a pridala do kroku.
,,Kumiko?" ozvalo sa za ňou síce, no nezastavila sa. Nechcela.
,,Hej, Kumiko!" znova začula jeho príjemný hlas, no ani tentoraz neodpovedala.
,,Čo sa stalo?" spýtal sa jej, keď si jeho starostlivé oči prezreli jej chrbát a následoval ju.
,,Ahoj..." zamumlala, reagujúc, akoby jeho otázku prepočula. Namiesto odpovede totiž vyhľadala svoju skrinku a otvorila ju s tichou prosbou o to, aby tam našla svoje oblečenie na hodinu telocviku. Ak by tam nebolo, musela by zvyšok vyučovania presedieť v stave, v akom bola a to by sa nepáčilo nielen jej, ale aj vyučujúcemu a popravde, netušila, akú výhovorku by v takom prípade mohla použiť.
,,Prečo si celá mokrá?" nenechal sa síce odbiť, no nevyznel ani len tak, že by na ňu tlačil.
,,Malá nehoda." vydýchla, keďže tušila, že toho len tak nenechá. Jedinou úľavou pre ňu bolo to, že taška s úborom bola skutočne dnu a tak sa po ňu natiahla. Zabuchla skrinku a konečne sa na neho otočila. Nabrala trošku odvahy a mierne rozladene zdvihla k nemu hlavu. Stretla sa s jeho hrejivým pohľadom, ktorý však nebol až tak bezstarostný, ako zvyčajne. Na čele sa mu dokonca urobila malá vráska, ako si ju tak obzeral.
,,Nehoda?" zopakoval po nej opatrne a jeho tvár sa zachmúrila ešte viac, čo nebolo pre neho vôbec, ale vôbec typické. On nebol muž negatívnych emócií. On nie a možno aj preto ju tento jeho výraz rozladil viac, než bola. Pocítila preto mierne napätie a zastokla si mokrý, neposlušný pramienok vlasov za ucho. Uniforma ju v školskej, studenej budove začala pomaličky nepohodlne chladiť, nehovoriac o tom, ako ponížene sa práve cítila. Nechcela, aby ju takto videl. Ostatní mohli, ale on...Nebolo jej to príjemné.
,,Presne tak, Kiyoshi, nehoda." zamumlala a odtrhla sa od jeho hnedých očí. Vlastne sa tomu nemala čo čudovať, pretože on sa vždy správal takto. Milo, priateľsky...a pri tom mal dôvod ju ignorovať, ba možno niečo horšie. Lenže on nie. On...
,,Musím sa prezliecť." oznámila potichu a chystala sa ho obísť, keď sa v jej zornom poli objavila ďalšia osoba. Máličko stŕpla a tašku s vecami zovrela v rukách o čosi silnejšie.
,,Tak tu si." prehovoril prichádzajúci a s úškrnom na perách podišiel až k nim. Premeral si ju drzým pohľadom a muža, stojaceho vedľa nej, akoby si ani len nevšimol.
,,Zdravím, Hanamiya." ozval sa teda vyšší, no mladík ho počastoval len nepríjemným úškľabkom a jeho zrak sa vrátil znova k nej.
,,Chalani tam vonku to trošku prehnali, ale budeš v poriadku, nie?" prehodil. Díval sa na ňu, akoby sa nič nestalo, akoby o nič vážne nešlo a on sa naozaj prišiel len uistiť, či je všetko v pohode. Lenže ona dobre vedela, že je tu za iným účelom. Znemožniť a potrápiť ju ešte viac. Vysmiať ju, obrátiť to proti nej...urobiť z nej hlupaňu. Ani to len neskrýval, jeho výraz a jeho gestá ho úplne prezrádzali, len tie slová mali znieť ospravedlňujúco. A ona v momentoch, aký bol práve tento, mala skutočne obrovskú chuť ho za to udrieť, no doteraz nikdy tak neurobila. Možno by mala, len...
,,Hanamiya, čo si zas...?" Chystal sa ozvať Teppei, ale on ho hrubo prerušil.
,,Tak budeš v poriadku?!" zvýšil na ňu hlas. Opäť nereagujúc na Kiyoshiho prítomnosť, pristúpil k nej bližšie, na čo ňou mierne trhlo. Nebyť skriniek za jej chrbtom, určite by okamžite ustúpila, pretože muž pred ňou na moment akoby úplne stratil kontrolu nad tou svojou vlastnou pretvárkou. Nie že by sa ho vyslovene bála, no mala pred ním istý rešpekt a taktiež tu bola aj tá istá paranoja, ktorá v nej na základe toho, čoho bol schopný, pomaličky rástla viac, než bolo zdravé.
,,Hej..." prehovoril Teppei opäť a položil svoju obrovskú dlaň na jeho rameno.
,,Nemyslíš, že to trošku preháňaš?" dodal akosi tak tvrdo a aj jeho, za iných okolností priateľská tvár, náhle zdrsnela. Makoto znechutene nadvihol obočie. Venoval mu ďalší, nie zrovna pekný pohľad, ale nakoniec predsa len ustúpil. Hlasno sa pri tom uchechtnul a pobavene pokrútil hlavou. Keď však jeho zlovestné oči znova vyhľadali tie jej, opäť pocítila nervozitu.
,,Nabudúce buď opatrnejšia." zašomral a ona z jeho hlasu ihneď vyčítala isté varovanie. Nečakane jej smerom hodil niečo, čo držal v ruke a čo si doteraz ona ani len nevšimla. Znova ňou máličko škublo, keď uterák narazil na jej hrudník a ona ho zachytila. Pery sa jej zachveli a ona zarazene sklopila pohľad ešte predtým, než sa im obom otočil na odchod.
Vážne to bolo nepríjemné. Veľmi.
,,Hej..." z toho nechutného ošiaľu ju vytrhol až Teppeiov hlas, ktorý neznel práve pokojne a keď zazrela, ako vykročil za ním, okamžite sa natiahla za jeho rukou. Pevne ju zovrela v tej svojej a mierne za ňu zaťahala.
,,Nechaj to tak, prosím..." zašepkala, keď sa za ňou prekvapene otočil. Jeho výraz pri pohľade na ten jej smutný ihneď znežnel a sám sa začal akosi tak ošívať a tápať zrakom.
,,Kumiko..." oslovil ju mäkko, no tentoraz to bola ona, kto ho prerušil.
,,Fakt už musím ísť. Hodina čoskoro začne a ja..." odmlčala sa a sama očami behala z jedného oporného bodu k druhému, dúfajúc, že sa jej hlas netriasol až tak veľmi.
,,Kiyoshi, ja...ďakujem ti. Maj sa krásne." vysúkala zo seba a bez toho, aby čakala na jeho reakciu, sa mu rýchlo stratila z dohľadu.

***

Čítala si online denníky a spovede ľudí, ktorí prežili druhú svetovú vojnu. V poslednej dobe sa o toto obdobie zaujímala trošku viac a taktiež v ňom nachádzala aj pomerne veľkú inšpiráciu pre príbehy, ktoré občas písala. Vlastne to bola jediná vec, pri ktorej dokázala doposiaľ tak trošku vypnúť a uchrániť svoju rozbúrenú myseľ od tých ťaživých myšlienok. Avšak dnes jej ani to nepomáhalo. História ju tentoraz nedokázala vtiahnuť do svojich príbehoch tak, ako by možno chcela a v duchu sa neustále vracala k tomu, čo sa udialo. No nemala sa čomu čudovať. Aspoň nie po tom, ako sa v škole situácia vyhrotila a ona si po celý zvyšok hodín tajne želala, aby sa čas akosi tak zázračne posunul a mohla ísť konečne domov. 
,,Dnešok bol fakt strašný." povzdychla si a zaklapla laptop. Postavila sa od stola a šuchtavým krokom podišla k posteli, na ktorú sa rovno aj zvalila. Tvár si zaborila do vankúša a hneď, ako privrela oči, sa spomienkami vrátila k mesiacom, ktoré boli úplným opakom toho, čo prežívala teraz. Nie vždy sa totiž k nej ten tmavovlasý mladík správal zle. Lenže to bolo predtým, ako to pokazila. Celé sa to začalo ešte niekedy na začiatku školského roka, kedy ho mala možnosť, vďaka jednej akcii, ako staršieho žiaka spoznať. To, čo sa najskôr zdalo len ako nevinné pokukovanie, prerástlo do niečoho, čo už odrazu nebolo len také plytké a nenápadné. Lenže niekedy v tom období spoznala aj niekoho iného. Ďalšieho študenta o dva ročníky vyššie a celé sa to bez toho, aby si to poriadne uvedomila, pomaličky zamotávalo. Bavila sa s oboma, i keď boli úplne, ale úplne odlišní. Ako biela a čierna. Jeden milý, priateľský, s neuveriteľne čistou aurou, ktorú priam obdivovala a ten druhý zasa tak trošku darebák s niečím tajomným, čo ju rovnako tak lákalo. Najskôr to boli vážne len sympatickí, starší kamaráti, lenže nevydržalo to tak dlho. Postupne sa tá emócia, ktorú pociťovala pri to, že bola v prítomnosti dvoch mladých mužov, ktorí boli pre ňu príťažliví, zmenila. Už neboli pre ňu len šikovnými a dobre vyzerajúcimi športovcami, s ktorými sa dalo porozprávať, už...už tam bolo niečo viac. Stali sa pre ňu tými, na ktorých sa tešila, tými, s ktorými chcela tráviť čas a ani sa len nenazdala a padla do toho úplne. A až vtedy, keď situácia začala byť napätá a ich zábavné, náhodné stretnutia na chodbách školy začali byť plné akejsi inej a zvláštnej atmosféry, zistila, že k nej prechovávajú niečo podobné. A tak sa z toho neskutočne príjemného ošiaľu stalo niečo, čo ju priam dusilo. Netušila, ako z toho von. Nemala toľko skúseností na to, aby to s chladnou hlavou vyriešila a keď na ňu nečakane zatlačili, obaja vediac o sebe navzájom, nezvládla to. Teda aspoň nie tak, ako by chcela. Zaváhala a tak sa jej obaja otočili chrbtom. Jeden úplne a ten druhý, ten jej v podstate stále určitým spôsobom nablízku, no všetko nasvedčovalo tomu, že to už nikdy nebude také, ako predtým. Teppei mal srdce zo zlata. Zachoval sa správne, aj keď nemusel. Avšak to sa nedalo povedať o Makotovi, ktorý sa jej to všetko s najväčšou pravdepodobnosťou rozhodol oplatiť. 
Mohla to nahlásiť učiteľom. Mohla sa brániť, lenže ona nechcela. Nevedela si ani len predstaviť, že by mala na neho žalovať a vytvoriť mu v škole problémy. Dokonca aj napriek tomu, že sa naopak zdalo, že jemu robenie tých jej, vôbec nevadilo. A tak to trpezlivo znášala a odpočítavala dni do dvojmesačného voľna. Dochádzalo jej, že to nie je dobré riešenie. V podstate to bolo priam mizerné riešenie, ale momentálne vážne nemala síl čeliť tomu inak. 
Nevládala. Bola z toho vyčerpaná. 
Najmä ju však mrzelo, aj okrem iných vecí, že niekto, kto ju mal predtým rád, si dokázal takto svoj postoj voči nej zmeniť. 
Veď je to šikana. Zazneli jej v hlave slová jej spolužiačky. Áno, bola to šikana. Lenže ona s tým nemienila nijako pohnúť. Aspoň teda nie teraz. 
,,Milostné trojuholníky sú na hovno." zahundrala takmer nečujne, čo ju už dnes raz napadlo a pretočila sa na chrbát. Pretrela si unavené oči a aj keď by sa pomaličky mala pobrať do kúpeľne a následne ísť spať, tak sa namiesto toho vrátila k počítaču. Zhlboka sa nadýchla a jej prsty sa rozbehli po klávesnici, zanechávajúc slová a myšlienky, ktoré sa jej práve preháňali hlavou, v textovom editore.  

***

Ako sa len toto mohlo stať? Prebehlo jej mysľou, keď na jej lavici pristálo zopár papierov s vytlačeným obsahom, ktorý jej bol až príliš dobre známy. 
,,Rada píšeš o druhých?" spýtal sa jej, na čo ona zdvihla zrak od stola a stretla sa s tým jeho.
,,Bolo to celkom zaujímavé." poznamenal a uškrnul sa. Chcela okamžite niečo namietnuť, no poviedka, ktorú mala pred sebou, skutočne patrila jej a ona doteraz nechápala, ako sa k nej dostal. Navyše, odkiaľ zobral, že písala o ňom? Je síce pravda, že určité charakterové črty by sa možno zhodovali, ale to bolo tak všetko. V ten večer napísala menší príbeh, ale skôr úvahový a všetko to robila naozaj anonymne, tak ako?
,,Neviem, o čom hovoríš." odvetila mu pokojne, keď zahnala prvotné zarazenie. Nemienila sa nechať ním chytiť. To veru nie. Nemal jediný dôkaz o tom, že to bolo jej a ona sa mu nechystala priznať. Navyše, písanie bolo niečo, na čo bola celkom háklivá a to, že takto drzo narušil jej súkromie, mu tolerovať nechcela. Teda nie, že by sa s ním teraz šla hádať, len to bolo niečo, čo už vážne hraničilo s tým, čo by si nechala ochotne znášať. A taktiež nešlo o nič, s čom by sa chcela s ním baviť.
,,Prečo? Je to vážne dobré. Nemusíš sa za to hanbiť." vyriekol a ona postrehla ten čudný tón, ktorý mu pohrával v hlase. Následne obišiel jej lavicu a spokojne sa usadil na voľnú stoličku vedľa nej.
,,Kto by si ale pomyslel, že môžem byť tak inšpiratívny človek?" uchechtnul sa, pričom jednu zo svojich rúk položil na jej operadlo. Prstami voľnej paže provokatívne poklepkal po tej malej hromade papierov, čím si od nej vynútil, aby mu venovala ďalšiu pozornosť. Keď sa nakoniec mierne natočila jeho smerom, iba sa spokojne pousmial a mierne sa k nej naklonil.
,,Si šikovná." zamrmlal a jeho tmavé oči sa na okamžik vpili do tých jej. Kumiko opäť pocítila tú úzkosť, ktorá sa už automaticky s ním spájala a rozladene začala dlaňami žmoliť len svojej sukne. Nemala strach, to nie, len jej to bolo veľmi nepohodlné, nehovoriac už vôbec o tom, že nemala ani len štipku nálady na to, aby bola v jeho prítomnosti. A niečo jej tak našepkávalo, že tú náladu už nebude mať nikdy, aj keď si predtým ešte možno myslela, že by sa dané okolnosti mohli zmierniť. No napriek tomu sa však sama zahľadela do tej tmavej viac, než pôvodne chcela a neuhla pohľadom ani vtedy, keď znechutene cmukol a sám sa odtiahol. Zrakom zablúdil opäť k poviedke a silene si povzdychol.
,,Budem si to čítať každý jeden večer pred spaním." prehovoril ironicky a tak trošku posmešne. Keď sa však tvárou vrátil zasa k nej, tak sa na krátky moment zamračil, pretože si všimol, že ho stále uprene a možno aj trošku s odporom pozorovala. Rýchlo to ale zamaskoval ďalším úškľabkom, ktorý jej bez zaváhania venoval. Dobre vedel, že sa ho nebála a sám zatiaľ netušil, či sa mu to tak skôr páčilo alebo ho tým zbytočne len a iba dráždila.
,,Nuž..." ozval sa zas, keď sa ona ku žiadnemu komentáru nemala, lenže hneď na to im obom v ušiach zaznel školský zvonček. Pre Kumiko to bol momentálne ten najkrajší zvuk, aký len teraz mohla počuť, no svoju úľavu nedala najavo.
,,Nále..." zatiahol na oko smutne a pevne zomkol pery. Na krátky moment za zatváril oduto, no hneď na to ten hlúpy výraz zmizol a nahradil ho ten jeho typický.
,,No nič, škoda." dodal svižnejšie a postavil sa.
,,Tak zasa inokedy." zašomral a jeho dlaň na drobný okamih spočinula na jej pleci. Jemne ho stisol ešte predtým, než sa vydal v dverám a pri nich sa znova k nej ešte otočil a pousmial sa. To gesto však bolo falošné a on sa to ani len nesnažil hrať. Dochádzalo jej však, že aj keď bol ten chlap úplne skazený, aj tak nemala na to, aby ho poslala definitívne dočerta.
I keď teda pravdou bolo, že momentálne nechýbalo veľa k tomu, aby tak aj naozaj urobila.

***

Makoto ju ohľadom jej písanej tvorby viac netrápil a vyzeralo to tak, že si to dokonca nechal pre seba, pretože ani len nezaznamenala nič, čo by nasvedčovalo tomu, že sa o svoj internetový úlovok podelil. Našťastie. A v podstate sa jej tieto posledné dni zdalo, že to všetko akosi tak ustalo, no chvíle bez nepríjemností netrvali dlho. Presvedčila sa o tom hneď toto ráno, keď si svoju skrinku našla mokrú od niečoho lepkavého. Džús alebo niečo iné, natiekol aj dovnútra a ona v duchu zasa len ďakovala, že bola opatrná a po tom, čo jej to vyviedli naposledy, si začala nechávať v škole len to najnevyhnutnejšie. I keď to teda znamenalo, že každý deň nosila ťažké učebnice vo svojej taške. Stále to však bolo lepšie, ako zakaždým pýtať nové. Veď už za tie minulé, čo jej poškodili, dostala peknú prednášku a tak sa rozhodla nič už nenechať na náhodu. 
Zamračila sa, ako sa tak dívala, ako tá tekutina nechutne steká až na podlahu a tentokrát sa už vážne musela ovládať, aby nevybuchla a nezačala to riešiť tak, ako zrejme mala hneď na začiatku. Nerozumela sama sebe, prečo si to nechala. Možno to bolo tým, že stále dúfala, že keď sa na nej dostatočne vyzúri, tak s tým raz predsa len prestane a...a ktovie vlastne, či to spravil vôbec on. V podstate nemusel ani len pohnúť prstom, aby to niekto vyviedol za neho. Mal totiž okolo seba istých ľudí, ktorým len a len vyhovovalo, že si takto občas mohli do niekoho rýpnuť. 
Potrebujem to niečím umyť. Prebehlo jej mysľou a očami zablúdila k hodinkám na zápästí. Ak by si teraz od školníka požičala kýbeľ, mohla by to ešte stihnúť do začiatku prvej hodiny. Zohla po svoju tašku, pohodenú na zemi a s povzdychom sa otočila. Neurobila však ani len jeden jediný krôčik, pretože sa jej oči takmer ihneď stretli s tými Kiyoshiho. Stál na chodbe, len kúsok od nej a...a v rukách zvieral to vedro, ktoré momentálne tak moc potrebovala. Pri pohľade na jeho tvár, ktorá jej jasne hovorila, ako moc mu to je ľúto, pocítila mierny tlak v žalúdku. Nebolo to však nič, čo by sa jej protivilo. Bol to pocit vďačnosti.  A ona mu skutočne bola vďačná a začala si pomaličky uvedomovať, že jeho dobrota vážne nemá hraníc. On...
Tak moc iný. To boli tie slová, ktoré ju napadli. A zároveň to boli slová, na ktoré myslela po celú tú dobu, ako on mlčky, bez jediného zbytočného slova, ktoré by ju mohlo ešte viac rozrušiť, pristúpil k nej a spoločne sa pustili do umývania. 

***

Čakali už len posledné dva dni v škole. A tie boli už aj tak skôr také voľnejšie. Dnes napríklad odovzdávali knihy a tak sa aj ona, ako aj zvyšok študentov, vláčila s poriadnou kôpkou na rukách po chodbe s tým, že ich zanesie do kabinetu. Práve bola na rade jej trieda a vyučujúca to nechala na nich, aby si zašli po skupinkách sami, keďže mala ešte nejakú prácu. V podstate to bola ich posledná povinnosť a potom mohli ísť domov, takže sa aj celkom tešila. Nebolo ani tak veľa hodín a tak bola už mysľou vo svojej izbe a pri svojom obľúbenom seriáli, ktorý pozerala. Dnes by rada skončila s poslednou sériou, takže jej toto načasovanie veľmi vyhovovalo. Navyše...
Máličko pokrútila hlavou, aby zahnala tie pochmúrne myšlienky. Nechcela sa tým zaťažovať aj teraz a tak si zakázala nad tým všetkým, čo sa jej za tento rok udialo, uvažovať.  Pridala teda do kroku, až je čo najskôr vybavená a opatrne obchádzala okoloidúcich študentov, keďže bolo na chodbe vážne živo. Priestory okolo začali byť masami žiakov miestami ba až stiesnené a keď už bola skoro za tým horším úsekom, vtedy niekto do nej silno drgol. Knihy jej všetky do jednej vypadli z rúk a popadali na dlážku. V ušiach jej zaznel pobavený smiech a ona sa ani len nemusela otáčať, aby vedela, že to bol jeden z tých, s ktorými sa Hanamiya tak rád bavil. 
Nereaguj na to. Pripomínala si. Musela si však poriadne zahryznúť do jazyka, aby náhodou neodsekla niečo, čo by sa tej bande idiotov vôbec, ale vôbec nemuselo páčiť. Namiesto toto sa rezignovane zohla a chcela zodvihnúť knihu, ktorú mali najbližšie, no niekto ju pristúpil. 
Tak dosť. Prebehlo jej hlavou a znova sa narovnala. S úplne nečitateľným výrazom ho vyhľadala, ako sa spokojne opieral o skrinky na protiľahlej strane. S úsmevom na perách a s rukami vo vreckách to celé sledoval, pôsobiac uvoľnene a pokojne. 
,,Príde ti to normálne?" adresovala mu tú otázku. Nie naštvane, nie s krikom, len s veľkou dávkou frustrácie. Bola unavená. Vážne bola a aspoň na chvíľku si chcela myslieť, že by ju to aspoň  v tento deň mohlo obísť. 
,,Nemám poňatia, čo tým chceš povedať."odvetil jej na oko nechápavo a rovnako hrane sa zmätene porozhliadol po okolí. Jeho chrbát sa však odtrhol od skrinky a pristúpil k nej bližšie. 
,,Neviem, ale myslím..." zamyslel sa, zvraštiac pri tom obočie. ,,Myslím, že si bola práve len nepozorná a tuto Hara do teba nechtiac buchol. " dodal a uprene sa na ňu zahľadel. Popravde, kebyže ho ešte nedávno nevnímala tak, ako ho vnímala, stopercentne by jej prišlo omnoho, ale omnoho viac ťažko, no práve teraz pocítila len akési jemné skrútenie žalúdka.
,,Nepozorná? Nechtiac?" zopakovala po ňom neveriacky. Jej telo sa kŕčovito naplo a pevne zovrela jednu z paží v päsť. Ako sa mohol takto správať?
,,Presne tak. Nepozorná a nechtiac." Jeho ústa sa znova skrivili do toho úškľabku, ktorým sa ju snažil vyprovokovať zakaždým, keď nastala podobná situácia. A ona v momentoch, aký bol tento, naozaj netušila, čo od nej vlastne chcel, no niečo ju priam nútilo k tomu, aby si dávala veľký pozor na to, ako zareaguje. Ďalej si všimla, že upútali pozornosť viacerých študentov a tak sa jej zazdalo, že by bolo vhodné radšej toto ich malé stretnutie ukončiť, aj keď mala veľa toho, čo by mu rada povedala. Hádka s ním by ale aj tak nemala vôbec žiadny zmysel. Pomyslela si a pokúsila sa zahnať ten trpký pocit, ktorý jej privodil. Namiesto toho len máličko pokrútila hlavou, akoby snáď chcela ten pochmúrny stav zahnať a opäť sa sklonila. Makoto ju následoval a tiež si kľakol oproti nej. Natiahol sa za jednou z učebníc.
,,Nech sa páči." Podával jej ju, tváriac sa pri tom prehnane sladko, no ona ju neprijala.
,,Nechceš ju?" spýtal sa, nadvihujúc pri tom obočie.
,,Fakt je toto všetko nutné?" zašepkala. ,,Naozaj to takto musí byť?" Uprene sa na neho zahľadela. Možno už bolo dosť utekania a kľučkovania.
,,Jasné, že je to nutné. Tvoje knihy sú na zemi, takže ti musím pomôcť." vyriekol akoby nič, ešte aj demonštratívne pokrčil ramenami. Bola to taká jeho malá hra. Hra, ku ktorej sa vracal neustále a hral ju veľmi dobre.
Bolelo to. Naozaj. Tá úzkosť, ktorú v sebe držala po celé tie týždne, akoby teraz ešte narástla a pohltila ju celú. Tá odporná emócia sa drala pomaličky na povrch a ona tušila, že tentoraz to len tak ľahko neodoženie.
,,Mrzí ma, že si myslíš, že som ťa len vodila za nos." zamumlala potichu. Tie slová z nej vyšli akosi tak automaticky a boli úprimné. Síce sa mu niečo podobné snažila povedať už vtedy, no nepočúval.
Jeho tvár sa na kratučký okamih napla a neunikla jej ani tá nepríjemná iskierka, ktorú náhle zahliadla v jeho tmavých očiach.
,,Čo prosím?" prehovoril tvrdo, úplne v kontraste s tým divadielkom, ktoré tu doteraz predvádzal.
,,Viem, že to nebolo odo mňa správne a hanbím sa za to, ale na druhej strane už mám tohto všetkého tu plné zuby." poznamenala takmer nečujne.
,,Toto..." začala znova. ,,Naozaj to nikdy neskončí?" vysúkala zo seba. Nemohlo to ďalej pokračovať. Nie takto. Čakali ju predsa ďalšie roky na tejto škole a pri predstave toho, že sa po prázdninách vráti a budú ju tu zas iba čakať problémy, ju mimovoľne striaslo.
Zahľadela sa do jeho mierne zamračenej tváre a vyčkávala, čo jej odvetí. Pevne zomkla pery, keď sa ani po hodnej odmlke k slovám nemal a chystala sa opäť prehovoriť.
,,Ja..."
,,Ty si vážne blbá." zašomral a následne sa postavil, na čo k nemu Kumiko prekvapene vzhliadla. Jemne sa zachvela, keď si uvedomila, akým spôsobom sa nad ňou týčil a takmer okamžite ju premkol ďalší zlý pocit. Knihu, ktorú mal ešte stále v rukách, pustil na zem a ona reflexne prižmúrila oči pri jej hlučnom dopade na podlahu. Ani si len nevšimla, že sa okolo nich zasa vytvoril zástup zvedavcov, pretože nespúšťala oči z toho tmavovlasého muža. Tušila, že opäť niečo príde, ba to vedela, lenže skôr, než tá myšlienka v jej hlave úplne odznela, jej výhľad na neho znemožnila niečia postava. Mlčky, bez učebníc sa postavila a pohľad jej padol na Teppeiov chrbát. Ako v nejakom zlom filme videla, ako ho naštvane uchopil za tričko a mierne k sebe pritiahol.
,,To by už stačilo, nie?" Začula jeho slová a málinko pootvorila pery s tým, aby pomaličky vydýchla vzduch a nasala ďalší. Niečo bolo zle. Niečo akoby sa v nej v tej chvíli zlomilo a ona si už nedokázala ďalej uchovať svoju tvár. Odrazu jej to celé prišlo neskutočne moc ľúto a skôr, než sa stihla spamätať, ju už pálili oči od sĺz. Opäť sa cítila ponížene. Zasa pred všetkými. Lenže to by ju teraz trápilo najmenej. Bolo to skôr komplexné a vyplývalo to s celej tejto situácie, ktorá nastala.
Videla ten jeho úškrn. Neodpustil si ho ani len v tomto momente, keď pri ňom stál Kiyoshi, za normálnych okolností pokojný a priateľský, no teraz značne rozzúrený. Vysmieval sa jej. Tak to brala a najhoršie na tom bolo, že sa ani v tejto chvíli nezmohla ani len na jednu, jedinú facku, ktorú by si ten chalan zaslúžil. Teppei sa k nej starostlivo otočil, no jej to uniklo aj spolu s tým, ako pri pohľade na jej smutnú tvár stuhol, pretože bola stále zahľadená na mladíka pred ním.
Milostné trojuholníky sú na hovno.
Hlavne to, ako končia, je na hovno. Dralo sa jej na jazyk, no mlčala. Pery sa jej jemne pod všetkým tým tlakom zachveli a rozpačito sa odvrátila. Zvrtla sa na päte a bez toho, aby tým mužom venovala čo i len jeden pohľad, odtiaľ odkráčala.
Kiyoshim tiež prebehla nepríjemná triaška a znova sa zrakom vrátil k svojmu rovesníkovi.
,,Tak teraz si už vážne presiahol všetky hranice, nemyslíš?" adresoval tú otázku vyčítavo, ignorujúc to, ako sa jeho výraz trošku zmenil. Tmavovlasý sa už totiž neusmieval. Ani sa len netváril provokačne a len vyjavene stál na tom istom mieste, akoby k nemu primrzol. Akosi sa ten zvyčajný pocit uspokojenia totiž nedostavoval a preto iba mlčky sledoval, ako ho Teppei opúšťal a vydal sa jej smerom. Krátko na to si povzdychol a rukou si podráždene zašiel do vlasov. Vzápätí nervózne cmukol, paže si strčil do vreciek a všetkým naokolo si premeral tak, že im jasne naznačil, že by prijal, kebyže si opäť idú svojou vlastnou cestou a prestanú hlúpo zazerať.

Počula, ako na ňu Teppei volá, no nemienila zastaviť. Vošla rovno do dievčenských záchodov, aby sa mu takto vyhla a zavrela sa rovno do jednej z kabiniek. Kiyoshi pred dverami síce zaváhal, no po krátkom zdráhaní sa nakoniec do nich zaprel a pomaly vošiel dnu.
Trošku ju zarazilo, keď začula tiché kroky. Nečakala, že by mohol za ňou prísť aj na takého miesto. Mierne ňou trhlo, keď sa dvere, ktoré ich oddeľovali, máličko zatriasli a ona si uvedomila, že sa o ne musel zrejme oprieť.
,,Asi je zbytočné sa pýtať, ako ti je." ozval sa po krátkom tichu.
,,Kiyoshi..." hlesla. ,,Choď domov, prosím..." Hlas sa jej trošku zachvel. Nemohla však za to, že to na ňu všetko doľahlo. Skôr či neskôr by k tomu aj tak došlo a jediné, po čom teraz túžila, je zopár minútiek na to, aby sa upokojila. V podstate si plánovala možno aj trošku pofňukať, aby tak uľavila svojmu uboleného vnútru a nechala to zlé rýchlo odísť, lenže v jeho prítomnosti sa jej nedalo.
,,Viem, že tu nie som vítaný, ale nenechaj sa rušiť." odvetil jej, na čo sa kyslo zaksichtila. Ako sa podľa neho asi nemala nechať rušiť, keď bol práve nalepený na dvere od záchodovej kabínky, v ktorej sa schovávala?
O niečo málo neskôr sa dokonca akoby o ne niečo zošuchlo a takmer nehlučne to skĺzlo až k zemi. Posadil sa. Napovedal jej to drobný tieň, ktorý zahliadla cez škáru. Zmätene naň civela a chcela otvoriť ústa s tým, že ho zasa pošle ihneď preč, no nakoniec ich aj tak len zavrela a zviezla sa k zemi rovnako, ako on.
,,Ja..." prehovoril zas. ,, Len si chcem byť istý, že keď odtiaľ výjdeš, tak budeš v poriadku." dokončil a ona si pritiahla kolená k brade. Normálne by jej bolo nechutné tu takto sedieť, ale momentálne jej toto miesto až tak moc nevadilo. Vedela by si síce predstaviť lepšie, no ak by odtiaľ teraz vykĺzla, musela by čeliť jemu a to nepripadalo do úvahy. Nemala na to. Nie v tomto stave.
Tak moc iný. To bola tá samá veta, ktorá jej chodila po rozume hádam neustále. Ten muž bol tak moc správny, tak moc dobrý, až nadobúdala dojem, že si jeho pozornosť vôbec nezaslúžila.
Ono to vlastne celé s ním bolo zvláštne. Úplne odlišné a na míle vzdialené tomu, aké to bolo s Hanamiyom. A keď sa nad tým tak hlbšie zamyslela, bolo vážne čudné, že ju zaujali takéto dva úplne rôzne typy osôb. A i keď to možno vyzeralo tak, že po tom incidente riešila len toho tmavovlasého muža, nebolo to tak. Teppei mal v tom chaose, za ktorý si mohla tak trošku sama, tiež obrovský kus miesta.
,,Neuznávam násilie, ale pred tými dvadsiatimi minútami by som mu vážne rád zakrútil krkom." poznamenal nečakane, na čo ona párkrát udivene zažmurkala, no nakoniec sa musela pousmiať. Keby len vedel, že mala podobnú túžbu! A nebyť toho kúska úcty, ktorú voči tomu darebákovi ešte stále prechovávala ako k osobe, ktorú mala kedysi veľmi rada, zrejme by ju na tej chodbe pochytili úplne iné emócie a omnoho búrlivejšieho charakteru.
,,Kiyoshi?" oslovila ho. ,,Ďakujem a...a prepáč." dodala opatrne.
,,Nemáš sa za čo ospravedlňovať." vyriekol.
,,Ale mám. " namietla a mierne pri tom odula spodnú pery. ,,Vtedy v zime..."
,,Vážne nie. Aj tak je to z veľkej časti naša chyba. Nemohli sme od tak mladej slečny, ako si ty, čakať toľko veľa. Navyše, my starí capi sme ti to vôbec neuľahčili." povedal tak trošku šomravo, prerušujúc ju.
,,Myslím si, že on to vníma podobne, len vieš..." pokračoval. ,,Má veľmi svojskú povahu a dovolím si tvrdiť, že to takto zle zobral určite aj kvôli tomu, že tým druhým som bol práve ja." Počúvala ho. Pozorne. A klamala by, kebyže by tvrdila, že jej to určitým spôsobom nepomáhalo. Po celú ten čas si to vyčítala a konečne jej niekto povedal, že ten podiel nepatril len jej samej.
,,Neviem prečo, ale už zo začiatku som mu bol tak trošku tŕňom v oku a príde mi, že práve tú svoju nevraživosť voči mne toto obdobie prenášal na teba viac, než si v skutočnosti sám uvedomoval. Nemyslím si, že by to bolo len tebou. Takže sa už netráp. Prehovorím s ním, ak by ho to držalo aj naďalej." rozprával a ju ten nechutný pocit pomaličky, ale isto opúšťal. Cítila neuveriteľnú vďačnosť. Opäť a znova k nemu. Tak moc dobre sa jej počúvali tie slová. Slová útechy, povzbudenia... bez žiadnych výčitiek a ironických poznámok. Ten muž bol úžasný! Naozaj bol a ju tešilo, že mala stále možnosť byť svedkom tejto jeho dobráckej povahy. I keď...
I keď ju to možno máličko nútilo sa hanbiť o čosi viac.
,,Nebudem sa predsa do nekonečna prizerať tomu, čo sa ti kvôli nemu deje." poznamenal ešte a Kumiko po tom prehlásení zaliala páľava. Bola si takmer istá, že sa v tom okamihu začervenala. Príjemný, jemne šteklivý pocit niekde tam vo vnútri citlivo a postupne odháňal všetko to nepohodlné a ozvala sa úľava. Ten odporný kŕč zmizol tiež a ona si potichu vydýchla.
,,Idem von." prehovorila potichu a dlaňami sa zaprela do podlahy. Nemohla tam byť večne, i keď si to v istých chvíľach želala. Trošku nemotorne sa vyštverala na nohy a mierne hanblivo odomkla.
,,Ahoj!" pozdravil ju a privítal hrejivým úsmevom.
,,Ahoj..." oplatila mu to menej smelo a začala sa trošku ošívať. Predsa len to bola čudná situácia.
,,Musím si ísť po knihy." oznámila mu, zazerajúc pri tom do jeho hnedých očí. Na tom jeho pohľade bolo niečo tak moc pekné, tak moc povzbudzujúce a charizmatické, až ju to trošku dojalo.
,,Dobre. Poďme spolu." Opäť sa mu kútiky úst zdvihli a jeho veľká paža ju jemne objala okolo pliec.

Kumiko očami nervózne behala po chodbe, no žiadne učebnice tam neboli. V mysli si už prehrávala, ako dostane vynadané od skladníka, ktorému ich mala dnes odovzdať a ako bude pýtať od rodičov peniaze na ich úhradu. Znova.
,,Hej, prosím vás..." Teppei oslovil skupinku študentov, ktorý debatovali kúsok od nich.
,,Na zemi boli pohodené knihy. Neviete náhodou, čo sa s nimi stalo?" Snažil sa pomôcť, no oni len nesúhlasne pokrútili hlavami a venovali sa zasa svojmu rozhovoru.
Obaja si vymenili svoje pohľady. Ten jeho bol súcitný a ten jej zamračený.
,,No nič, idem to nahlásiť." vysúkala zo seba rezignovane a pokrčila ramenami. Obaja sa mlčky vybrali ku skladu a ona si už v duchu chystala vhodné ospravedlnenie, keď sa z rohu náhle vyrútila jedna jej spolužiačka, s ktorou sa vďaka svojej nepozornosti takmer zrazila.
,,Éj, Kumiko..." zatiahla a len tak tak udržala svoje kopu kníh, ktoré dostala do nového ročníka.
,,Ty si ešte tu?" spýtala sa jej a zvedavo si ju premerala. Jej zrak na moment padol aj na muža vedľa nej, no rýchlo sa očami vrátila znova k nej. Kumiko len mlčky prikývla a skôr, než stihla prehovoriť, ju jej spolužiačka predbehla.
,,Mala som dojem, že som videla Hanamiyu, ako na tvoje meno odovzdával knihy, tak som si myslela, že ti do toho niečo vbehlo a musela si na rýchlo odísť." prehodila akoby nič, na čo sa obaja zatvárili trošku zmätene.
,,Asi som sa mýlila..." bľabotala ďalej. ,,Vy sa predsa nemáte moc v láske, či áno? Alebo mi niečo ušlo?... No nič, idem ja. Zajtra sa uvidíme, pa." rozlúčila sa rýchlo. Zrejme sa vážne ponáhľala.

***

Keď sa napokom dostavila ku skladníkovi, zistila, že to Makoto vážne pre ňu urobil. Pozbieral jej rozhádzané učebnice a zaniesol ich. Netušila presne, čo si má o tom myslieť, no keď sa zahľadela na Teppeia, všimla si, že sa akosi tak zvláštne pousmial, keď im to ten pán potvrdil. S poďakovaním si zobrala svoje nové knihy, s ktorými jej on pomohol a úspešne sa dopravila, aj za jeho pomoci, domov. Deň na to si šla po svoje vysvedčenie a hneď ako im ich triedna učiteľka zaželala pekné leto a pustila ich, pobrala sa rovno domov. Zopár spolužiakov ju volalo do cukrárne, no ona nemala náladu.
Večer sa taktiež malo na školskom pozemku konať jedno podujatie. Zohnali zopár menej známych kapiel a dokonca postavili zopár stánkov s občerstvením. Bolo to niečo, čoho by sa inokedy celkom aj rada zúčastnila, no keď sa jej Kiyoshi prihovoril s tým, či pôjde, len nesúhlasne pokrútila hlavou. 
Nemala na to chuť aj kvôli tým zopár klebetám, ktoré sa ohľadom tej scény na chodbe rozšírili a tak sa rozhodla, že namiesto toho konečne dopozerá Game of Thrones. A tak sa teraz pokúšala sústrediť plne na dej, pevne dúfajúc, že ju ten diel poteší a splní jej očakávania.  
,,Ahhh...nesklamalo!" poznamenala živo a poriadne sa ponaťahovala. Hneď na to vypla hrajúce okno s titulkami a pozrela rovno ďalších zopár stránok. Očami zablúdila aj k času, ktorý jasne hovoril, že sa poobedie prehuplo už do neskorého večera. 
Zábava v škole musí byť v plnom prúde. Napadlo ju a vstala zo stoličky. 
,,Aj tak tam asi nikomu nechýbam." zašomrala mierne otrávene a vtedy jej zrak padol na mobil, pohodený na posteli. Drobnučké svetielko oznamovalo, že jej musela prísť práva alebo má zmeškaný hovor. Zvedavo teda pristúpila a zobrala ho do rúk. 
Moc ma to tu nebaví, keď sa nemám s kým zhovárať. Prečítala si text. Teppei
Moc ma to to nebaví, keď sa nemám s kým zhovárať.  Zopakovala v duchu a zovrela telefón v rukách o čosi viac. Zamyslene si zahryzla do spodnej pery a keď sa ten príjemný pocit objavil znova, zahľadela sa opäť na displej.
,,Doriti..." zamumlala, keď zistila, že je to posielal pred hodinou aj pól, lenže ona to kvôli slúchadlám, ktoré mala na ušiach, nezaregistrovala. 
,,Doriti!" zanadávala hlasnejšie a priam pribehla ku svojej skrini, začnúc sa v nej prehrabávať.   

Ani sa nenazdala a už kráčala po školskom pozemku, priam hýriacim sa množstvom rôznych ľudí. Z mini pódia, ktoré narýchlo postavili, sa ozývala pohodová, rýchla hudba a vyzeralo to tak, že sa naozaj všetci dobre bavili. A jej bolo odrazu jedno, ako by jej náhly príchod mohol vyzerať a na to, že tu pôvodne vôbec nechcela ísť, zabudla úplne. Netušila, či za to mohla len tá jedna, no za to veľmi milá veta alebo v tom bola tá kopa všetkého toho, čo s ním súviselo. To, ako jej pomáhal. To, ako sa jej zastával, chránil ju, snažil sa ju rozveseliť a ako sa celkovo zachoval. Bola to taká zmeska toho dobrého, čo v sebe mal a jej to pripomenulo, prečo si toho mladíka s vždy priateľským úsmevom, začala všímať vtedy viac, než bolo normálne. Vlastne by jej prišlo až divné, kebyže o niekoho, ako bol on, nezavadila pohľadom. Možno nepatril k tým typom, za ktorými by sa dievčatá neviem ako hrnuli, no stačilo sa len prizrieť bližšie a prehovoriť s ním zopár slov, aby zistila, koľko toho na ňom pozitívneho bolo. A jej bolo odrazu nesmierne moc ľúto, že sa k nej v tej dobe tieto poznania nedostali takým spôsobom, akým práve teraz. Ak by dala tomu väčšiu možnosť a plne by v nej ten sladkastý pocit rástol tak, ako v tie posledné chvíle, strávené s ním, určite by sa vyhla mnohým nepríjemnostiam. Najskôr jej to ale prišlo len ako tá vďačnosť, ktorú voči nemu prechovávala a tak to aj brala. Možno to aj skutočne bolo hlavne tým pocitom a odvíjalo sa to od toho, lenže momentálne si nebola istá, či v jej prípade išlo stále ešte len o tento typ emócie. Ovplyvnená tým bola, to nepopierala, lenže...
A vlastne jej bolo aj tak trošku jedno, čo by to malo presne znamenať. Jediné, čo si uvedomovala, bolo to, že to v tomto okamžiku bol pre ňu akýsi impulz. Túžba vidieť ho a pobudnúť pri ňom. Áno, mohla sa mu ozvať v priebehu nasledujúcich dní, ale akosi si tak nedokázala pomôcť a predstava toho, že by premarnila túto príležitosť, jej bola až moc cudzia. Na analýzu svojho vnútra bude mať ešte dostatok času, no práve teraz ona tušila, že nutne musela uspokojiť svoju potrebu ísť za ním. To chcenie bolo možno až nelogické a ťažko sa chápalo, no keď sa tak hlbšie zamyslela, nebolo sa vôbec čomu čudovať.
Očami tápala v tom veľkom dave a postavila sa na špičky, aby dovidela čo najlepšie. Kvôli svojmu nízkemu vzrastu a tomu, že sa zotmelo, moc toho aj tak nezahliadla a tak pocítila menšiu nervozitu.
Možno už šiel domov. Poslala mu správu, no ak mu prišla v tomto hluku, tak boli nízke šance, že si toho všimol. A preto nespokojne prechádzala pomedzi skupinky žiakov, pevne veriac, že tak vysokého človeka, akým bol on, čoskoro nájde. Mrzelo ju, kebyže by sa nestretli. Všimla si, že zopár hŕstok ľudí sa poberalo smerom za školskú budovu a tak ju napadlo, že by to mohla skúsiť aj tam. Vykročila po chodníku, cestou minúc dokonca aj Hanamiyu a tú jeho bandu. Neušlo jej, že o ňu tiež na kratučký moment zavadil očami. Mierne jej kývol hlavou a venoval jej len veľmi nečitateľný a nie dlhý pohľad. Krátko na to sa znova skláňal k plechovke niečoho, na čo nedovidela. Taktiež jedna z jeho paží spočívala okolo krku nejakej zo študentiek, ktorú si však už neobzrela, pretože sa od nich postupne vzdialila. Vlastne sa tým obrazom jej myseľ v tomto okamihu vôbec nezaoberala a rýchlo si to mierila za ďalší roh. Bolo až zvláštne, ako sa jej spôsob vnímania náhle zmenil. Tieto minúty ju ani len nenapadlo sa zaťažovať niečím pochmúrnym a predchádzajúce udalosti boli tak moc vyblednuté, akoby sa to stalo už veľmi, ale veľmi dávno. Bolo jej jasné, že sa k tomu ešte vráti, lenže momentálne to bolo ako akési zvláštne zahmlenie, ktoré jej bránilo v rozptyľovaní tohto charakteru.
Pokrčila nosom, keď sa jej podarilo prejsť okolo celej budovy a nikde ho nezahliadla. Vo vrecku vylovila aj svoj mobil a zistila, že jej ešte neodpísal. Z druhej strany sa teda vrátila na začiatok, kde hudba opäť zosilnela. Práve hrala jedna z tých energetickejších vecí, ktorá dokázala vyburcovať tých mladých ľudí na maximum. Školský pozemok sa náhle stal preplnenejším, omnoho hlučnejším a ona to chcela pomaličky vzdať. Mala pocit, že ak ho nenašla doteraz, tak ho v tomto chaose a zmätku nenájde už vôbec. Preto sa aj celkom začudovala, keď ho napokom v diaľke naozaj aj zazrela. Stál na úplnom okraji davu, vytvoreného okolo pódia a s rukami vo vreckách a drobným úsmevom na perách sledoval kapelu. Jeho vysoká postava nápadne vyčnievala a vďaka svetlám, ktoré dosahovali až k nemu, vedela, že si ho nezmýlila. Jej telo zachvátila príjemná radosť a takmer za ním zakričala. Bolo to akési prirodzené, priam automatické, že ju poltili zrovna tak moc kladné emócie. Prvotná reakcia bola teda veľmi živá a pozitívna, no hneď ako schválne bola nasledovaná istou dávkou zaváhania. Pocítila menší tlak a aj keď sa jej myseľ na okamih zdráhala, nohy sa predsa len pohli jeho smerom. Nespúšťala pohľad z jeho pekného profilu, príjemne vyzerajúcej tváre a keď jej bol už na dosah, natiahla k nemu ruku.
On sa mi neotočil chrbtom. On... Zadržala dych, keď sa jej prsty dotkli jeho pokožky a následne nimi jemne zovrela jeho lakeť. Akási clona zaliala jej vnútro a ona na pár sekúnd prestala rozmýšľať, všímajúc si len toho človeka, kvôli ktorému tu práve teraz bola. To možno trošku sebecké a neuspokojené chcenie, ju hnalo za hranice niečoho, čo jej nebolo až tak moc známe. Jediné, po čom teraz túžila, bolo prekonať tú reálnu a taktiež aj pomyselnú vzdialenosť, čo medzi nimi bola. Chcela sa dostať na tú jeho jedinečnú vlnu, aj keď si to predtým sama zakazovala.  
Chcela na neho konečne dosiahnuť. Na neho a nie niekoho iného.
Kiyoshi sa pod vplyvom jej dotyku takmer ihneď k nej prekvapene otočil. Jeho hnedé oči sa s miernym údivom na ňu zapozerali a máličko sa napol, keď jej druhá paža spočinula na jeho hrudi. Poháňaná tým niečím zvláštnym, zakvačila prsty do látky jeho trička a pevne ho zovrela. Zaťahala zaň, staviac sa pri tom na špičky a opatrne nasala do pľúc trošku vzduchu. Nevnímala veľmi, ako sa mu rozšírili zreničky a vzápätí stuhol. Keď pritisla svoje ústa v tým jeho, cítila len jeho vôňu a príjemné teplo, sálajúce teraz už nielen k bruškám jej prstov. Napätie a pocit nepohodlia sa rozplynuli a plne registrovala len tú peknú emóciu, ktorá sa k nej vďaka mäkkosti jeho pier, dostavovala. A keď sa jej zazdalo, že už to ani len krajšie nemôže byť, ju jeho paže pevne objali kolo pása a pritisol si jej útle telo k sebe ešte viac. Nohami sa zeme takmer prestala dotýkať, tak mocne si ju pri sebe držal a jej sa zazdalo, že jeho náruč sa stávala stále viac a viac horúcou. Nevšímajúc si nikoho a nič okolo, si plne užívala jeho blízkosť a vôbec neriešila, ako zaujímavo sa situácia vyvinula.
Ublížila si už mnohokrát a nie vždy to zavinil niekto iný. A on to pravdepodobne vedel a nečinne to neobchádzal, ako by to urobila väčšina. On nie.
Tušila, že bude mať ešte veľakrát sto chutí samú seba prefackovať za to, že si svoje vnútro utriedila až takto neskoro. Plne si taktiež uvedomovala, že ju mohol pokojne odstrčiť a preto si neskutočne moc vážila, že tak neurobil. Netrvalo to však dlho a aj táto nevábna mienka o sebe samej odišla a začal ju zmáhať iba ten čudne vítaný pocit drobnosti, ktorý pri ňom mala. 
Áno, pri ňom si mohla dovoliť byť malá. Byť hlúpa, nepozorná, neopatrná a slabá. On by to totiž nikdy nezneužil. Teppei to práve naopak akoby tak všetko starostlivo pozbieral a rovnako tak pečlivo uchovával. Inak by tu predsa práve teraz nebol, nepritískal si ju k sebe a ani by len spokojne nespočinul svojim lícom na tom jej. On nekritizoval, on ju bral takú, akou bola, vidiac tam vpredu iba to, čo mal na nej tak moc rád.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

Milá Kame, 
tak, konečne som dopísala poviedku aj pre teba. Vieš, že tí dvaja nie sú postavy, s ktorými by som bežne pracovala, ale minimálne k Teppeiovi určitý rešpekt predsa len prechovávam. Myslím, že si čakala niečo úplne, ale úplne iné, ale tak hádam to bolo niečo, čo ťa nepohoršilo alebo nejako príliš negatívne nenaladilo. Spojila som zopár svojich nápadov a tak vzniklo práve toto. Tuším v objednávke zaznelo slovo "psychologické" a ja som sa asi toho chytila viac, než som pôvodne plánovala. Nie je to neviem aké vášnivé, skôr som to chcela trošku nechať v tej úvahovej rovine :]
Zároveň dúfam, že to nepôsobilo ako z nejakej prehnanej doramy :D i keď je pravda, že tie scény boli také, aké boli :] ...nemám rada milostné trojuholníky a tak som s tým musela bojovať takto.
A ver mi, že ja sama som zbitá ako pes xD- dali mi fest zabrať a ja len teraz môžem dúfať, že ťa príbeh aspoň trošíčku potešil :] Ako stále spomínam, to je cieľ tohto všetkého. Ty si taký ten geniálny expertík, tak hádam to zoberieš s rezervou :D - nemáš ani moc na výber :DDDD 
Mám ťa rada a chcela som ti dať niečo aspoň v takejto podobe. 
Takže, teším sa na tvoju reakciu :] 

***

11 komentárov:

  1. Už dávno som nečítala poviedku s milostným trojuholníkom a dobre mi to padlo a stálo to za to si to prečítať, samozrejme. :) Bolo to veľmi pekne napísané a dlho som nevedela určiť, že s kým asi tak zostane, lebo niektorí to majú radi tak, že zostane s tým "bad boy", ale nestalo sa tak a ja som rada. Normálne som už v tej druhej polovici džala palce tým dvom, tomu "good boy". :D
    Krásne napísané, zaujímavý priebeh a vývoj jednotlivých postáv. Naozaj veľmi pekné. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To bylo tak krásné, vždycky mě udivuje jak dokonale umíš vložit pocity do slov a jelikož je Kyioshi moje nejoblíbenější postava z KnB tak jsi mi udělala velikou radost. Myslím, že se ti to moc povedlo. Vlastně se mi hrdinka dost líbila, ten popis byl takový krásně opravdový.
    Taky promiň že sem teď nic moc nepsala, ale nějak mi nevycházel čas. Každopádně jsem moc ráda že hrdinka si vybrala Teppeie a nepíšu to jen proto, že je to moje oblíbená postava. Spíš je to takhle ještě reálnější no a kdo by mu nefandil. Jinak mě nadchla zápletka, vážně umíš z obyčejného udělat něco neobyčejné.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Veľká vďaka žienky :] už som si začínala myslieť, že je to tak zlé, že sa k tomu radšej nikto nevyjadruje :] takže som strašne rada za Vás názor :] ešte raz ďakujem a vážim si toho :]

    Inak, ja neuznávam moc Hanamiyu, tak som mu OC nemienila nechať xD a Teppei je zlatíčko, postava so strašne kladnou a čistou aurou :] síce o ňom nepíšem, ale tentoraz mi to bolo skutočne príjemné :]

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Je to moc dobré, nechápu jak při svém talentu mužeš pochybovat :D A souhlasím Teppei je zlatý

      Odstrániť
    2. Dobre sa mi takáto chvála číta xD si zlatá :] fakt ďakujem

      Odstrániť
  4. Petri, to bolo dokonalé! Ako to robíš, že dokážeš z každého chlapa, ktorého nemusím, vykúzliť toto?! Naozaj, to je mi sakra záhada... bolo to krásne motivujúce (aspoň pre mňa), celkom rozkošné... hlavná postava bola veľmi, veľmi sympatická, ľudská a milá a Kiyoshi s Hanamiyom boli na tom celkom podobne. Proste ja neviem, čo dodať... veľmi sa ti to podarilo.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak to ma teší, že sa podarilo :] ďakujem za komentár :]

      Odstrániť
  5. Awwwww, úplne ma to dojalo, bolo to dlhé a krásne ♥ si neskutočne úžasná a ja som ti nič nenapísala na narodky...
    S tou šikanou, poviedkami a pocitom frustrácie som sa tak stotožnila, až ma zabolelo pri srdiečku. Stačí sa len pozrieť do minulosti. Hanamiya je tak trošku psychopatický typ človeka, teda, neviem, ako sú na tom jeho chalani, ale z nich mám rada len Haru (aj to len pre bubny a vlasy, meh). Kiyoshi je tu také zlatíčko, anjelik strážny, náš teddybear, ktorý nás chráni pred nočnými morami a bubákom pod posteľou :3 ja pravda, že je okolo mňa kopa typov ľudí (fakt dievča, neviem ako to robíš, ale vieš o mne mnoho, fakt) a opozitá sú úplne super, také vybalancované do extrému a drží to za všetkých okolností. Preto ich aj spolu shippujem, ale to je vedľajšie. Krásnučné, chutnučké, ešte aj GoT si tam šupla, no fakt si ma potešila drahá, musím ti to nejako vynahradiť, čo povieš?

    Hentai no Kame

    P.S. Prepáč, že to čítam takto neskoro, tvoj blog som už niekoľkokrát kontrolovala, no potom som na to zabudla... jejda, veď vieš, posledné dni, zhon a škola...

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Awwwww, úplne ma to dojalo, bolo to dlhé a krásne ♥ si neskutočne úžasná a ja som ti nič nenapísala na narodky...
    S tou šikanou, poviedkami a pocitom frustrácie som sa tak stotožnila, až ma zabolelo pri srdiečku. Stačí sa len pozrieť do minulosti. Hanamiya je tak trošku psychopatický typ človeka, teda, neviem, ako sú na tom jeho chalani, ale z nich mám rada len Haru (aj to len pre bubny a vlasy, meh). Kiyoshi je tu také zlatíčko, anjelik strážny, náš teddybear, ktorý nás chráni pred nočnými morami a bubákom pod posteľou :3 ja pravda, že je okolo mňa kopa typov ľudí (fakt dievča, neviem ako to robíš, ale vieš o mne mnoho, fakt) a opozitá sú úplne super, také vybalancované do extrému a drží to za všetkých okolností. Preto ich aj spolu shippujem, ale to je vedľajšie. Krásnučné, chutnučké, ešte aj GoT si tam šupla, no fakt si ma potešila drahá, musím ti to nejako vynahradiť, čo povieš?

    Hentai no Kame

    P.S. Prepáč, že to čítam takto neskoro, tvoj blog som už niekoľkokrát kontrolovala, no potom som na to zabudla... jejda, veď vieš, posledné dni, zhon a škola...

    OdpovedaťOdstrániť
  7. Už je asi dosť trápne písať komentár toľko veľa dní po uverejnení. Ale musím napísať aspoň toto - bolo to úplne nádherné. Pri tom konci som sa skoro až rozplakala. Strašne ma tento príbeh dojal a hlavne kvôli tomu, že čo si do neho vložila. Toľko emócií a tie osobné pocity Kumiko... Fuu, akoby cez písmená preskočili aj na mňa. Pridávam sa tým, čo sú spokojné, že to napokon bol Teppei. V tejto poviedke si to jednoznačne zaslúžil, aby to bol on a nik iný ♥ fakt nádhera... Presne niekoho takého Kumiko po tom všetkom potrebovala. A som aj rada za to, že Hanamyia napokon nezostal úplný hajzel a zachoval sa aspoň trošilinku férovo :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)