piatok, 23. septembra 2016

Plán na leto - Poviedka pre Noe / originálne /

***

Želanie



 ↑ červená musí byť :*

Typ : originálne
na základne jednej jedinej požiadavky :D
/ a aj s tou som mala napokom problém, ty púčik xD /

venované blogerke Noe

***


18+ !

STRETNUTIE

Nicolas sa potĺkal uličkami v podzemí mesta. Nebolo to tak, že by mu to robilo obzvlášť veľké potešenie. Skôr bol rád vo svetle a na očiach ostatných, lenže z nejakého dôvodu sa mu už nedalo ignorovať ten zvláštny prúd energie, ktorý odtiaľto zachytával čoraz častejšie. Počul už mnohokrát o určitých javoch, ktoré sa zvykli občas stať, ale tentoraz sa s tým na živo stretol po prvýkrát.
Artefakty. Tak tomu hovorili. Boli to magické vzácnosti, ktoré boli mnohými vyhľadávané a taktiež predstavovali niečo výnimočné, na čo chcela siahnuť nejedná bytosť. Boli tak trošku záhadou a nemalým tajomstvom, o ktoré sa však on sám predtým nikdy nezaujímal. On nie. On nepotreboval nič. Teda, aspoň o ničom takom nevedel. Samozrejme, že tu bolo zopár vecí, ktorými si svoj život rád okorenil a využíval toho naozaj dosť často, ale už dávno nebol tak chtivý a horkokrvný, ako zopár storočí dozadu. Jeho prvé roky démona boli búrlivé a všade, kam prišiel, za ním ostávala len spúšť, no potom z toho akoby vyrástol a žil tak, aby to neprovokovalo nikoho, kto by mu mohol vážnejšie uškodiť. Nemal rád problémy a nemal rád, keď do jeho súkromnej zóny vnikol chaos a zmätok. Lenže tieto posledné dni to bola práve tá sila, ktorá ho volala a nepríjemne rušila jeho dennú rutinu. Avšak aj keď to vyzeralo skôr ako niečo, čo mu vadilo, predsa len to v ňom vzbudilo určitú zvedavosť. A tak bol práve teraz tu a skúmavým pohľadom prečesával okolie, v ktorom sa mu nie zrovna najlepšie orientovalo. Všade bola tma, vlhko a taktiež mu do nosa udieral nepríjemný zápach, ktorý vďaka svojim vyvinutejším zmyslom vnímal viac, než by si želal. Navyše, nepoznal to tu. Za celý svoj život si nepamätal, že by tu niekedy zablúdil a tak len tá čudná energia, ktorá postupne silnela, mu napovedala, že išiel tým správnym smerom.
Keď konečne zahliadol slabučké svetielko pred sebou, jeden z jeho kútikov úst sa zdvihol do úškrnu. Ráznym krokom vykročil vpred a zahol za roh. Jeho úsmev sa prehĺbil ešte viac, keď sa v jeho zornom poli objavilo to, kvôli čomu tu bol.
,,Nie je to tak zlé." poznamenal si sám pre seba, sledujúc zdroj toho zvláštneho svetla. To, na čo sa díval, mu trošku vzdialene pripomínalo flautu, jemne sa vznášajúcu a akoby zo skla. To množstvo farieb, ktoré mala, sa do seba vzájomne vpíjalo a vytvárali obraz niečoho, čo sa nedalo tak presne popísať.
Pristúpil bližšie a oblial ho prúd tepla, ktoré ho na kratučký moment prinútilo zastaviť a spozorniť. Akonáhle však usúdil, že mu nič nehrozí, znova sa pohol. So záujmom si premeriaval ten predmet, zamýšľajúc sa nad tým, či ide skutočne o to, o čom sa toľko hovorilo. Celkovo tých informácii bolo málo, keďže všetky tieto záhadnosti, ktorých pôvod a ani dôvod sa nedali dostatočne vysvetliť, boli väčšinou zničené alebo teda niekde pod zámkou tých, ktorí o nich nemienili rozprávať a taktiež ich neplánovali ukazovať svetu.
,,Vraj mi dáš to, po čom túžim." zamrmlal takmer nečujne, nespúšťajúc pri tom svoje tmavé oči z tej príjemnej harmónie tvarov, ktoré mal takmer na dosah. Jedna z mála povestí, ktoré o týchto zvláštnostiach kolovali, bolo to, že ti to splní tvoje želanie. Preto boli aj toľko ospevované a najmä vyhľadávané. Avšak Nicolas netušil, či niečo na tomto svete má vôbec takú hodnotu, že by to naozaj chcel. Sny a chtivosť boli totiž niečo, čo už mu dlhšiu dobu nič nehovorili a možno aj preto nenechal to volanie len tak na pokoji a rozhodol sa následovať ho. Bola v tom len čistá zvedavosť, aj keď, popravde, moc tým rečiam neveril. Ale napriek tomu tu teraz stál.
Nemal čo stratiť, tých sobôt, ktoré môže stráviť niekde v bare po boku nejakej tej peknej slečny, bude v jeho prípade ešte veľa, takže nevidel dôvod na to, aby jednu obetoval aj takýmto spôsobom.
,,Tak sa mi ukáž." vyriekol chrapľavo a natiahol svoju pažu k artefaktu. Na jeho počudovanie nezacítil kov, ani len nič pevné, len to samé teplo, ktoré akoby sa teraz stupňovalo, no predsa len nepálilo. Žiara okolo taktiež nabrala na intenzite a keď sa to stalo pre jeho zrak už neznesiteľné, privrel oči. Drobné chvenie, postupujúce od končekov jeho prstov po celej jeho ruke ho takmer prinútilo sa stiahnuť, no trpezlivo vyčkával. Ten jemný tlak náhle povolil a on konečne pootvoril oči. Biele svetlo sa vzápätí stratilo a...a nič. Artefakt zmizol spolu s tým všetkým a on na svojej pokožke znova ucítil ten chlad, ktorý ho sprevádzal po celú tú cestu na toto miesto. Takmer už niečo šomravé utrúsil s tým, že s ním táto vec pekne vybabrala, keď...keď jeho pohľad padol na zem. Zreničky sa mu rozšírili a prekvapene pootvoril ústa.
,,Dopekla..." vydýchol, dívajúc sa na nejakú ženu, nehybne ležiacu takmer pri jeho nohách. Jej dlhé vlasy jej zakrývali tvár a...telo sa mu mierne naplo, keď mu došlo, že je úplne nahá. Očami skĺzol po tom všetkom, čo mu bolo ukázané a keď sa jemne pomrvila, zarazil sa znova a o krok poodstúpil. Sledoval, ako sa dlaňami zaprela a pomaličky si kľakla. Jej drobná paža vkĺzla pod neposlušné pramienky, odhrnula si ich z tváre a so zmätenými očami vzhliadla k nemu. Z toho jej pohľadu sa mu urobilo až akosi nevoľno, no tentoraz úspešne potlačil tú čudnú triašku. Mimovoľne sa znova vzdialil, na čo sa v jej tvári zjavilo akési zdesenie. Prudko sa pohla s tým, že sa chcela postaviť, no ledva tak urobila a kolená sa jej podlomili. Klesla znova k zemi a zúfalo na neho pozrela.
Čo má toto, doriti, znamenať? Prebehlo mu mysľou. Je toto nejaký vtip? Pevne zomkol pery a s určitým napätím jej pohľad tvrdo opätoval. Ten jej na jeho reakciu akosi tak posmutnel, vpíjajúc sa pritom do jeho rozladených očí. Prečo sa na neho tak dívala? Tak...?!
Strhol sa, keď zacítil prítomnosť ďalších ľudí. Strážcovia.
Potichu zaklial. Celé tie roky s nimi nemal jeden jediný problém a ak ho tu teraz chytia, rovno si nejaký urobí. A to bolo niečo, čo nemienil dopustiť. Nepotreboval to. Nemal o to záujem. Lenže...
Pohľadom opäť zablúdil k nej.
,,Prepáč." vyriekol a zvrtol sa na päte. Nechcel sa do ničoho zapliesť.
,,A..." ozvalo sa za ním skôr, než stihol čo i len vykročiť. Jeho telo sa nepríjemne naplo a keď sa k nej opäť otočil, trošku ho to zmohlo. A ona akoby si všimla to drobné zaváhanie a znova sa pokúšala postaviť na nohy. Sotva však urobila prvé, veľmi chabé krôčiky, znova spadla a ním pri tom jej tvrdom náraze až tak trhlo. Lenže ona akoby v tom momente nevnímala bolesť, ani len tú špinu a chlad navôkol. Jej hlava sa zas len k nemu zdvihla a tentoraz aj natiahla svoju pažu jeho smerom. Pery sa jej jemne zachveli a v tvári sa jej zračilo isté očakávanie, miešajúce sa s určitou dávkou strachu.
Znova šeptom zanadával. Dokonca sa aj nervózne obzrel za východom a vzápätí z jeho úst vyšla hneď celá reťaz vulgarizmov. Svojej rozohnenej mysli však rozkázať nedokázal a skôr, než si stihol uvedomiť, čo vlastne robí, sa už k nej skláňal a dával si dole svoju koženú bundu. Rýchlo jej ju prehodil okolo nahých pliec a pohotovo si ju vyhodil do náručia. Ignorujúc pri tom ten zvláštny, nehorázne roztomilý výraz, ktorý sa jej náhle usadil na tvári, odtiaľ ihneď aj s ňou vypadol.

***

Keď sa im podarilo prekĺznuť popri strážcoch a nepozorovane ju dostal do svojho bytu, ešte sám sebe neveril, že tak naozaj aj spravil. Lenže čo mu iné zostávalo?
,,Čo si zač?" zašomral si popod nos, aj keď už vedel, že je to zbytočné.
Neodpovedala. Len...len sa tak zakaždým na neho zvláštne zapozerala, čo ho nútilo sa cítiť značne rozladene. A aj teraz, keď ju bral zo svojho sprchového kúta, sa do neho vpíjala svojím pohľadom. Opatrne nadvihla paže, až jej okolo tela môže obmotať uterák, ktorý mal už dávno pripravený v rukách.
Skutočne to práve robím?  Prebehlo mu mysľou, keď ju bral opäť na ruky a spolu s ňou sa presunul do spálne, kde ju posadil na posteľ. Jeho telo bolo stále nepohodlne napäté a k tomu všetkému sa pridala aj tá čudná horúčava, ktorá sa akoby navyšovala zakaždým, keď sa ich oči stretli. Nebolo to tak, že by predtým nahú ženu nevidel, to nie, len...Ten jej výraz. To dievča pred ním sa tvárilo, akoby to všetko bola snáď tá najprirodzenejšie a najnormálnejšia vec na svete. Umyť ju, osušiť, postarať sa. 
Bol z toho nesvoj. A nemal ani len najmenšieho tušenia, čo by s ňou mal urobiť. Možno ju tam mal nechať, možno ju mal niekde zaviesť alebo...
Kľakol si pred ňu a zapozeral sa na jej nepekne odreté kolená. Tie ranky boli v miernom kontraste s jej čistou, zaujímavo sfarbenou pokožkou a boli zároveň tým jediným, čo bolo na nej nelichotivé. Doteraz si totiž nevšimol ani len jednu jedinú jazvičku a tak mu to z nejakých neznámych dôvodov prišlo tak trošku aj ľúto. Pažou sa natiahol za lekárničkou, ktorú stihol zobral ešte predtým, než vošli do bytu a otvoril ju. V tom momente bol vďačný za všetky tie predpisy, zákazy a nariadenia, ktorými sa riadil dnešný svet, pretože v opačnom prípade by niečo také, ako dezinfekcia a leukoplasty, neboli práve jeho bežnou výbavou, ktorú by mal poruke. On také veci nepotreboval. A ak sa už aj zranil, obvykle to bol len problém, ktorý netrval viac, než pár sekúnd. Lenže jej rozbité kolená boli stále rozbitými, takže z toho mohol usúdiť aspoň toľko, že démonom nebola.
Jemne uchopil jej lýtko, snažiac sa ignorovať, akú hebkú pokožku mala. Zaznamenal to už omnoho skôr, no zakázal si na to myslieť, i keď to bolo ťažké. Neodpustil si však letmý pohľad  k jej tvári, no ako predpokladal, ani teraz sa na nej nečrtali známky nejakých výraznejších emócii. Svoje oči upierala jeho smerom a miestami to v ňom evokovalo dojem, že je jej celá táto situácia na míle vzdialená a nerobí si z toho vôbec ťažkú hlavu ako on. Žiadne zahanbenie, žiadne rozpaky. Zato on si teraz pripadal ako za svojich mladších časov, kedy na tieto veci reagoval citlivejšie. Ospravedlňoval sa však tým, že je stále len trošku mimo a hlavne zmätený z toho, ako sa celý ten jeho malý výlet do podzemia takto vymkol spod kontroly.
Nastriekal trošku dezinfekčného roztoku na jej poranenie a ňou vzápätí trhlo.
,,Prepáč." vysúkal zo seba, keď zvraštila tvár do bolestnej grimasy. Možno ju mal upozorniť, lenže stále si nebol ani len istý, či mu vôbec rozumela. Zatiaľ nevyriekla ani len jedno jediné slovko a jeho to pomerne dosť znervózňovalo.
Urobil tak aj s druhým kolenom a situácia sa zopakovala. Zobral medzi prsty leukoplast a obe jej ich prelepil.
,,V pohode?" spýtal sa jej, dúfajúc, že by na isté nepohodlie upozornila. Ona sa však naďalej tvárila rovnako, ako predtým. Až teda na tie dva výrazy spájajúce sa so štípaním dezinfekcie.
,,Takže ty si tým, po čom som tak moc bažil?" prehodil potichu a vzápätí sa pobavene uškrnul. Brušká jeho prstov sa stále spočívali na jej pokožke a neubránil sa ďalšiemu prílivu pálivých emócií, ktorým dopomohol jej celkový vzhľad. Nie, že by sa predtým nedíval, ale doteraz nemal na detailné pozorovanie až toľko priestoru. Jeho dlaň sa mimovoľne presunula na jej stehno, ktoré bolo rovnako tak príjemné na dotyk.
,,Dopekla..." zachrapčal a omámene sledujúc jej peknú tvár sa druhou pažou zaprel do matraca. A ona naďalej sedela bez pohnutia tak, ako ju v podstate on sám uložil. Neodťahovala sa, ani nič podobné, len...len jej drobná paža spočinula na tej jeho, na čo on málinko stuhol. Ucítil to príjemné teplo, ktoré mu bolo známe už z podzemia. Odrazu mal neodolateľnú túžbu povaliť ju do perín a nechať to zájsť omnoho ďalej, no stačil jediný pohľad na jej príťažlivé pery skrivené do milého úsmevu, aby nadobudol pocit zahanbenia. A keď chvíľku na to zdvihla tú samú pažu k jeho tvári a akosi tak skúmavo prešla prstom po jeho ústach, s poriadnym sebazapretím sa odvrátil. Postavil sa a taktiež aj poodstúpil, nedovoliac si pri tom už na ňu drzo zazerať.
,,Uhm...potrebuješ..." Pažou si zašiel do vlasov. ,, Potrebuješ niečo na seba." dodal potichu a veľmi rozhodene pristúpil k veľkej, masívnej skrini, ktorú tam mal. Hľadajúc niečo, čo by toho na nej zakrylo čo najviac, sa pokúšal dať dohromady, no ani po hodnej chvíli sa tak úplne nezbavil toho stupňujúceho sa tlaku v nohaviciach.

***

O tom, že ani sveter o niekoľko čísel väčší tomu rozhodne moc nepomohol, sa presvedčil o niečo málo neskôr v kuchyni, keď stál pri linke a s panvicou v ruke. Sotva jej ho prevliekol cez hlavu, zistil, že je hladná. Nie, oznámila mu to sama, ale hlasné zaškvŕkanie jej žalúdka ho uviedlo tým správnym smerom. A tak tu teraz stál, s ňou po boku. Kázal jej, aby počkala pri stole, no namiesto toho tichými krôčikmi, ktoré jej už taký problém zrejme nerobili, pristúpila až k nemu. Ako tak pozorne sledovala dianie na sporáku, sa ho neustále dotýkala a lícom sa takmer opierala o jeho rameno, čo jeho sústredeniu moc nepomáhalo. Nerozumel tomuto jej čudnému správaniu a taktiež sa mu to ani moc nepozdávalo. Nebolo to nepríjemné, to by klamal, len... 
Očami sa na kratučký okamih odtrhol od vajíčok a skúmavo sa na ňu zahľadel. Niečo na jej konaní mu pripomínalo tak trošku malé dieťa. Držala sa pri ňom, akoby ho poznala už roky a dôverovala mu. Bolo to veľmi zvláštne vzhľadom na situáciu, v ktorej obaja boli. Navyše, sú to sotva tri hodiny, čo sú spolu. On bol pre ňu cudzí. Úplne a predsa len sa k nemu už tam dole v podzemí naťahovala a dívala sa na neho očami, ktoré akoby si priam pýtali jeho starostlivosť. Uvažoval o tom, že by tie reči ohľadom artefaktu mohli mať nejaký reálny základ a teda ona je tým želaním, no aj tak to bolo nanajvýš čudné. Žena. Z mäsa a kostí. Veď to nejde len tak!
Odtrhol od nej pohľad a natiahol sa ku skrinke nad hlavou. Zobral jeden z tanierov a opatrne naň preložil obsah z panvice. Zo šuflíka vybral vidličku s príborom a spolu s ňou v pätách prešiel k stolu. Položil jedla a citlivo ju usadil aj napriek tomu, že začínal byť z toho jej motania sa okolo, naozaj podráždený. Sám si sadol oproti.
Mierne rezignovane si povzdychol, keď sa takmer ihneď postavila a vybrala si stoličku vedľa neho, pri čom si ju ešte aj prisunula bližšie k nemu.  
,,Nemusíš sa báť, ja ti neutečiem." poznamenal síce mrzuto, no akonáhle sa znova zadíval do tých jej úprimne pôsobiacich očí, neubránil sa malému úsmevu.  
,,Tvoje jedlo." prehodil a prisunul k nej tanier. Ešte chvíľku z neho svoj zrak nespúšťala, ale napokom sa predsa len pozrela smerom k stolu.
,,Takto nie!" Chňapol po jej ruke, ktorou takmer zašla do horúcej praženice. ,,Použi vidličku." dodal o čosi miernejšie a sledoval, ako sa trošku odtiahla a mierne zahanbene sklopila pohľad. Dlane si položila na stehná a jemu sa zazdalo, že v nej práve videl aj štipku urazenia. 
,,Aha..." Sám jej nabral trošku. ,,Takto. Skús si to." Chcel jej vidličku podať, no ona sa k nej náhle sklonila a zobrala si sústo priamo od neho. Len čo prehĺtla, mierne odula spodnú peru a jemu z toho jej až mierne komického výrazu ušlo uchechtnutie. Pobavene však trvalo len chvíľku, pretože si opäť uvedomil, ako moc mu bola blízko. Mohol dokonca cítiť jej jemnú vôňu a to bol dostatočný impulz na to, aby jeho telo znova zareagovalo. 
,,Ak s tým neprestaneš..." zamrmlal a nabral ďalšiu porciu. ,,Môže sa stať, že si ťa tu vážne budem chcieť nechať." adresoval jej tie slová. Keď sa tentoraz pousmiala ona, začalo mu dochádzať, že mu pravdepodobne rozumie. To gesto bolo sympatické, ako aj jej výraz, v ktorom tentoraz zazrel aj niečo tak trošku šibalské. Jej pohľad akoby sa určitým spôsobom zmenil, ale nebol si tým istý. Jasná bola len tá jeho náhla rozpačitosť, ktorú sa snažil všemožne maskovať.

***
PREKVAPENIE

Zobudil sa na akýsi jemnučký tlak. Spokojne sa pomrvil a obrátil sa na bok, pričom pevne objal osobu ležiacu vedľa seba. Akosi...akosi sa tak pozabudol. Bol ešte v polospánku a ani mu len neprišlo divné, že sa zmohol na takéto gesto. Obvykle sa takto nesprával a len vážne zriedkavo si u seba nechával niekoho na noc, takže to bolo nanajvýš zvláštne, že mal odrazu takú potrebu po nežnostiach hneď takto ráno. Avšak bolo mu dobre. Telíčko, ktoré si privinul k sebe, v ňom vyvolávalo veľa príjemných pocitov a tak v pamätí tápal po tom, ako vlastne tá minulá noc prebiehala. Nič zaujímavé sa však v jeho mysli nedostavovalo. Netrvalo to ani dlho a po prvotnom vytriezvení sa zarazil. Mierne zmätene pootvoril oči, ktoré mu okamžite spočinuli na peknej a stále oddychujúcej tvári. Chvíľku mu trvalo, kým si definitívne uvedomil, že včerajšok nestrávil tak, ako zvyčajne, ale že sa mu prihodilo niečo, s čím sa v ten večer nedokázal vysporiadať. Trošku sa pri tej spomienke zamračil, no nespúšťal z nej zrak. Vlastne ju nechal vo svojej spálni s tým, že on na čas osídli svoju obývačku, lenže len čo opustil miestnosť, ona okamžite vstala, šla za ním a následne sa k nemu opatrne pritúlila na gauči. Nepodarilo sa mu ju od seba odohnať a tak či chcel, či nie, obaja nakoniec skončili v jeho posteli, kde minimálne jemu trvalo, kým konečne zaspal. Jednak svojich konaním dokonale narúšala jeho tú osobnú zónu, na ktorú bol tak háklivý a taktiež aj isté pohodlie. Popravde, v tom momente sa cítil skutočne zvláštne. Intímne gestá mu neboli cudzie, no nikdy predtým nezažil, že by sa ho niekto sústavne dotýkal a tak trucovito sa dožadoval jeho pozornosti. Navyše, ona vôbec nereagovala na jeho občasné zavrčanie a povzdychnutie. Tie akoby ani len nevnímala a len sa stále zdržiavala po jeho boku. Miestami mu to pripomínalo malé deti, ktoré občas zazrel v obchodoch a tam vonku s rodičmi. Tiež sa ich tak kŕčovito držali a nechceli od nich odtrhnúť.
Lenže ona nebola dieťaťom. A bolo to nanajvýš čudné. Aspoň tak mu to pripadalo, no aj napriek tomu tieto zvláštne emócie neboli tými jedinými, ktoré pri pohľade na ňu prichádzali. Bolo tam toho viac. Omnoho, ale omnoho viac. Opäť ucítil tú jemnú vôňu, ktorá sa jeho bytom niesla už včera a jeho telom premkla túžba, keď sa máličko pomrvila a spočinula na svojom chrbte. Očami skĺzol o niečo nižšie a takmer ihneď sa ozvala ďalšia dávka napätia. Podoprel sa v lakti a mimovoľne sa k nej sklonil.
Takže ty si môj typ? Spýtal sa v duchu, snažiac sa ignorovať všetko to lákavé, čo na neho práve doliehalo. Tá náhla príťažlivosť, čo z nej sálala ho udivovala natoľko, až sa sám nad sebou musel pousmiať. Netušil, čo sa mu konkrétne páčilo. Bol s vysokými, aj s nízkymi, s tmavovláskami aj blondínami. Nevyberal si podľa niečoho špecifického, teda, aspoň mu to doteraz tak neprišlo.
Bruškami prstov jemne prešiel po košeli, do ktorej ju tiež sám navliekol a zastavil sa pri najvrchnejšom gombíku, ktorý mala zapnutý. Odopol ho a jeho telo sa kŕčovito naplo. Už dávno nezažil takto moc silnú reakciu pri pohľade na kúsok odhalenej, ženskej pokožky, no tá jej akoby k dotyku priam zvádzala. Nie, že by ju predtým už takto nevidel, no momentálne to vnímal akosi tak inak, ako včera. Pažou sa presunul k jej boku, okolo ktorého mala ovinutú prikrývku a dlaňou pevne spočinul na jeho krivke. Bolo to až zaujímavé, ako moc uvažoval o tom, či by si mohol dovoliť aspoň zlomok toho, čo sa mu práve teraz odohrávalo v hlave. Divné bolo už len to, že o tom vôbec premýšľal, pretože sa normálne nezdráhal a robil tak, ako sa mu zachcelo. Avšak pri nej bola akási zábrana. Možno to bolo tým, ako sa správala a možno tým, ako na neho pôsobila. Lenže všetko sa to bilo s tým, čo v ňom vyvolávala a ako ho k sebe lákala. To fyzické chcenie bolo tak silné, že si ani len neuvedomoval, že sa k nej už skláňal na toľko, že sa nosom jemne obtieral o pokožku medzi jej prsiami. Jeho dych sa stal o čosi plytším a s myšlienkou, že si toho ukradne naozaj len trošku, svoje ústa nakoniec jemne pritisol na to miestočko. Privrel oči a ten priam dusivý tlak málinko povolil. Na kratučký okamih pocítil až úľavu miešajúcu sa so spokojnosťou a opatrne pohol perami, aby z nej okúsil viac, než pôvodne plánoval. Možno sa to nehodilo a bolo to od neho trúfalé, ale neskutočne moc to chcel. Nehovoriac o tom, že práve teraz prekročil tú hranicu, kedy bol ešte schopný ignorovať reakcie svojho tela. Navyše, bol to len bozk. Jeden jediný. Len akési testovanie a šla z toho aj istá zvedavosť, predsa len všetko okolo nej bolo záhadou. Akonáhle však ucítil dotyk vo svojich vlasoch, momentálne stuhol. Prichytila ho. Zdvihol svoju hlavu a keď sa stretol s jej nežným úsmevom. Takmer okamžite v tvári pocítil páľavu. Rýchlo a priam vyplašene sa od nej odtiahol a posadil sa. Ruky na kolenách zovrel v päste a úplne nelogicky začal tápať očami po podlahe. Po chvíľke si však odkašľal a chystal sa načať rozhovor k tejto trápnej situácii, ktorá nastala.
,,Ja..."
,,Prečo si prestal?" Zaznel mu v ušiach jej pokojný hlas, na čo on až tak primrzol. Kŕčovito sa vystrel a zahanbenie akoby až tak vzrástlo.
,,Ty...ty rozprávaš?" vysúkal zo seba a snažil sa pri tom znieť pevne, no istý údiv aj tak neskryl. Jeho oči sa stretli s tými jej priateľskými a ona len akosi tak pokrčila ramenami.
,,Asi si už zvykám." odvetila mu a jej úsmev sa ešte viac prehĺbil.
,,Zvykáš?" zopakoval po nej, absolútne netušiac, o čo tu ide. Myslel si, že nedokázala hovoriť.
,,Presne tak. Ešte nie som tak úplne..." V pamäti akoby lovila to správne slovo. ,,Vyrovnaná." dodala po kratučkej odmlke a na chvíľu z neho spustila pohľad. Keď sa však ním opäť k nemu vrátila, mala ten samý, nežný výraz.
,,Bolo to príjemné." poznamenala. ,,Čo to znamená?" položila mu otázku, mierne pri tom krčiac čelo a jemu nejakú dobu trvalo, kým mu došlo, že narážala na tú pusu.
,,Nuž, toto...toto obvykle urobí niekto, keď...keď..." Nečakal to. Bolo to...bolo to vážne divné a ako sa tak díval na ňu, trpezlivo čakajúcu na to, čo z neho vypadne, nedokázal sa ubrániť ďalšiemu trápnemu pocitu.
,,...keď voči tomu druhému prechováva určité sympatie." dodal napokom, starostlivo voliac slovník.
,,Aha..." hlesla a prisunula sa k nemu. A on ju pri tom sledoval takmer až s určitým podozrením, nehovoriac už vôbec o tom vnútornom rozpoložení, ktoré náhle zažíval. Nič z toho nebolo pre neho nové, no aj napriek tomu sa správal tak, ako sa správal. V istých momentoch ani sám seba nespoznával a bolo mu to nepríjemné.
,,Takto?" ozvala sa opäť, keď sa dotkla jeho ramena a sklonila sa. Znova sa napol a v okamihu, keď sa jej jemné pery nežne dotkli jeho hrude, zadržal dych. Pripadal si ako idiot. Veľký a neschopný idiot a keď nakoniec pomaličky vydýchol, nepotlačil ten drobný záchvev, ktorý prešiel celým jeho telom.   
Pozoroval, ako sa znova narovnala a vpila svojimi skúmavými očami do tých jeho. Tvárila sa stále rovnako prívetivo a on si začal uvedomovať, že to, čo zatiaľ len vyzeralo na problém, ním aj v skutočnosti bolo.

***

Nepamätala si svoje meno. Nepamätala si vlastne nič, ale zato sa k nemu správala ako k niekomu, koho poznala už roky a preto boli prvé dni pre neho priam kritické. Nevedel, čo s ňou. Informácie, ktoré si zohnal, mu boli na dve veci, pretože aj keď kontaktoval zopár šikovných ľudí s poriadnym prehľadom, nedopracoval sa k ničomu. A tak ju mal stále u seba a jej sa to, zreteľne páčilo. To, že by ju vyhnal, mu popravde, ani len na um nezišlo. Takže netušil, kto je, odkiaľ sa vzala, len...len mal na ňu chuť. Obrovskú! Už sa mu stalo, že stretol ženu, ktorá ho telesne veľmi priťahovala, no s ňou sa obvykle potom vyspal a následne aj rozlúčil. Určite teda s ňou nezdieľal priestory bývania a už vôbec s ňou nebol dvadsaťštyri hodín denne. A najhoršie na tom bolo, že ona akoby sa nad jeho reagovaním ani len nepozastavovala. Taktiež sa nezdalo, že by jej isté veci prišli divné a nevhodné. Rea bola v tomto veľmi svojská. Áno, tak ju volal po jej súhlase, ktorý bol v podstate automatický. Vlastne mu to prišlo, že sa nad tým ani len nepozastavila, no jemu to tiež mohlo byť jedno. Mala meno a to veľa uľahčovalo. Minimálne komunikáciu a z psychologického hľadiska to bol taktiež určitý pokrok. Aspoň pre neho. 
,,Rea? Všetko v poriadku?" zakričal. Práve ju čakal pred kabínkou v jednom z obchodov a skúšanie jej trvalo na jeho vkus akosi pridlho. Avšak nejaké to oblečenie potrebovala. V jeho tričkách chodiť večne nemohla, pretože to bolo jednak voči nej neúctivé a ani jeho premáhaniu to taktiež nepomáhalo. 
Záves sa odhrnul a to ho vytrhlo z predstáv, ktorým sa zasa neubránil. Vyšla von s mierne odutým výrazom a zahľadela sa na neho s tým, že čakala na jeho zhodnotenie. 
,,Ako sa v tom cítiš? Sedí to dobre?" spýtal sa jej. Zámerne síce nevyberal nič vyzývavé a sexy, no aj tak sa zakaždým presvedčil, že aj v obyčajnom tričku a nohaviciach vyzerala dobre. 
Rea len akosi tak pokrčila ramenami a zaksichtila sa trošku kyslo, na čo sa on musel pousmiať. Už po prvom nákupe, ktorý spolu urobili, mu totiž došlo, že z toho asi nemala taký zážitok, ako väčšina žien. Sám sa odvážil jej kúpiť len niečo málo, čo si mohla obliecť práve na tento väčší nákup a doteraz bol rád, že sa do jej rozmerov celkom slušne aj trafil. Zvyšok však chcel nechať na jej vlastné rozhodnutie, no ona toho nadšenia v súvislosti s touto aktivitou moc neprejavila.
,,Vyzeráš v tom pekne." poznamenal a jej reakcia, úplne v kontraste s tou predtým, nenechala na seba dlho čakať. Jej tvár sa málinko rozžiarila a o čosi s väčšou chuťou sa vrátila do kabínky. Vždy to tak urobila, keď ju pochválil. Z šiat nejakú veľkú radosť nemala, no zazdalo sa mu, že z tých jeho pár zdvorilých slov áno. Občas to pôsobilo trošku smiešne, no okrem pobavenia to v ňom zanechávalo aj niečo iné. 
Zvykal si na ňu. A to pomerne dosť rýchlo.

***

,,Ďakujem..." zamumlala a očarene zovrela ten kúsok látky v rukách, ktorý jej práve kúpil. Nikdy by si nepomyslel, že by ju práve veľká, jednoduchá šatka mohla natoľko zaujať, aby sa jej znudená tvár dokázala takto rozžiariť. Na kratučkú chvíľu sa mu jednoducho stratila a našiel ju stáť pri doplnkoch, prstami skúmajúc zrovna tento kúsok. Jej oči sa vtedy s neskutočným záujmom vpíjali do tej sýtej červenej farby, ktorá sa mu ako jediná zdala na tom inak nudnom kúsku dobrá. Avšak tá vec v ňom vzbudila vďaka jej milej reakcii taký silný dojem, že ju musel ihneď aj zvesiť z vešiaka a prejsť s ňou až k pokladni. Nechcel si to moc priznávať, ale tá jej chutná zmena v ňom vyvolávala dokonca až určitú hrdosť z toho, že ju naozaj dokázal úprimne potešiť. V podstate sám netušil, kde sa to v ňom tak náhle bralo. Na týchto veciach mu nikdy nejako extra nezáležalo, ale z nejakého dôvodu, pokiaľ šlo o ňu, naberalo to trošku iný spád. Pre pohladenie vlastného ega rád zanechával dobrý pocit v druhých, ale žeby sa kvôli tomu nechal rovno pretrhnúť, tak to veru nie. Pri nej sa ale akosi tak viac snažil, i keď to ale všemožne zahováral a odôvodňoval. 
,,Netypoval by som ťa na červenú." poznamenal akoby nič, keď opustili nákupné centrum a prechádzali podzemných parkoviskom. Rea po jeho slovách konečne odtrhla zrak od ich posledného nákupu a zdvihla k nemu hlavu. 
,,Je to pekná farba." odvetila mu krátko a s úsmevom na perách si omotala šatku okolo krku. Málinko sa zamračila, keď ju visačka nepekne poškriabkala a prstami ju okamžite uchopila. Pomaly došli aj k autu, kým ona s ňou ešte stále vytrvalo zápasila. Nicolas si toho všimol a pristúpil k nej. 
,,Počkaj..." prehovoril mäkko a bez toho, aby ten kúsok poškodil, šikovne cenovku odstránil. 
,,A je to." oznámil jej a až teraz si uvedomil, že bruškami prstov dotýkal jej horúcej pokožky. Vnímal Reiin prehĺbený úsmev a veľkú vďačnosť, ktorú mala priam vyrytú v tvári. Jeho ruka mimovoľne skĺzla na jej krk celá a palcom prešiel po jej sánke, neprestávajúc sledovať každú jej, čo i len menšiu zmenu výrazu. Ten však bol stále čistý. Pripadal mu takmer až nevinne naivný a on v tom krátkom okamihu pocítil niečo síce veľmi sladké, no zároveň miešajúce sa s určitou trpkosťou. 
,,Nicolas..." oslovila ho a on pri zmienke svojho mena vychádzajúce z jej príťažlivých pier akoby precitol a odtiahol pažu. 
,,Tvoje..." hlesla. ,,Tvoje oči." Tentoraz to bola ona, kto pohladil jeho. Jej hebká dlaň prešla po jeho líci a uprene sa na neho zadívala.    
,,Niekedy, ako aj práve teraz, nie sú úplne tak hnedé...Vidím v nich kúsok červenej. " vyriekla a venovala mu ďalší úsmev. A on, mierne vykoľajene, jej otvoril dvere na aute a nechal ju nastúpiť. 
Červená v jeho očiach bola jeho istým démonským rysom. Ten však ale nebýval bežným bytostiam odkrytý

***
ZMENA

Bežne síce nevyspával dlho, ale aj tak ho ranný budíček v podobe búchania na dvere od jeho bytu, moc nepotešil. Mrzuto sa postavil z perín a očkom zahliadol, že ju to vzbudilo tiež. Stále spávali v jednej posteli, pretože iné možnosti vždy s úsmevom na perách a s nevinným výrazom odmietla. A on veru toho kvôli tomu moc nenaspal, pretože sa mu v jej tesnej blízkosti stále nedalo akosi tak úplne uvoľniť. Áno, boli tu isté veci, ktoré sa pre neho stali už istou, každodennou záležitosťou, no akonáhle došlo na jej mäkké telo tlačiace sa k tomu jeho, všetko náhle zlyhalo a ostal len ten chaos a utrpenie v podobe odolávania. Takže kým ona pokojne oddychovala, on hľadel do stropu a premýšľal o všetkom možnom, čo dokázalo odviesť jeho pozornosť od nej. Jedinou útechou mu bolo, že toho odpočinku nepotreboval tak veľa, ako možno napríklad takí ľudia. Nič sa však nemenilo na tom, že to predstavovalo nejaké to obmedzenie. Koľkokrát sa pristihol pri tom, ako skĺzol dlaňou po jej páse a zadíval sa na ňu viac, než bolo vhodné, no to bolo asi tak všetko, na čo sa zmohol. 
Inak sa jej totiž nedotkol, aj keď teda veľmi a občas až bolestne chcel. 
Potichu si niečo sám pre seba zašomral a v povzdychom opustil izbu hneď po tom, čo jeho netrpezlivý a hlavne nečakaný návštevník na seba opäť hlasno upozornil. Nikoho nečakal, takže to znamenalo len jedno.
Stráž. V ich svete totiž existoval určitý systém, bez ktorého by si takí, akým bol aj on, robili to, čo by sa im len zachcelo a preto vzniklo niečo, čomu sa v devätnástom storočí  začalo hovoriť stráže. Šlo o skupinu pôvodne ľudí, ktorí obsiahli určite množstvo duchovnej energie a dávali v podstate pozor na poriadok. K ich povinnostiach patrili nielen hliadky, ale aj zabavenie všetkého, čo sa vymykalo spod určitých medzí. Taktiež robili občasné kontroly a nuž, taká jedna zavítala k nemu práve dnes.
,,Vitaj..." zamrmlal, keď pootvoril dvere a zistil, že sa nemýlil. Na chodbe stál mladík, ktorého meno si nedokázal zapamätať ani po tých mnohých interakciách, ktoré s ním zažil. Vedel o ňom len toľko, že je skutočne nepríjemný a že ak by si vytvoril v jeho prítomnosti problém, žiadny úplatok by mu nepomohol. Avšak nebolo to tak, že by sa ho alebo jemu podobných Nicolas bál. Robil proste iba to, čo bolo treba, aby mal pokoj. O iné sa nestaral a preto bol ochotný aj prekúsnuť ten fakt, že by v živote ani jeden z tej organizácie nemohol bojovať o titul miss sympatia.
,,Bailey Nicolas?" Prehodil muž namiesto pozdravu, na čo démon pobavene nadvihol obočie.
,,Je toto vážne nutné? Tieto vaše úvodné formulky?" spýtal sa uštipačne. ,,A teraz sa mi predstavíš a vymenuješ čísielka tých vašich zákonov, ktoré vám umožňujú ma budiť takto skoro ráno?" dodal trošku mrzuto a oprel sa o rám dverí.
,,Len som sa chcel uistiť, či ste znova nezmenili meno. Donedávna ste bol Mitchell a vyše jedno storočie dozadu Myers a hrali ste na potomka aristokrata z Nemecka." odvetil mu pokojne a Nicolas sa uškrnul. Títo ľudia sa nenechali len tak ľahko vyprovokovať. Áno, boli hrdí, vedeli byť hnusní a aj ironickí, ale nie výbušní. Mali nervy z ocele, ktoré sa jednoducho prísne vyžadovali pri práci s magickými bytosťami, pretože žiadny konflikt navyše nebol vítaný. Pokiaľ by to nebola taká banda sráčov, možno by si aj zaslúžili Nicolasove uznanie, no kvôli zopár veciam mu boli skôr na smiech. Avšak jedno im mal za pravdu, nejaký ten poriadok tu byť musel.
,,Bailey sa mi páči. Možno si ho nechám dokonca na dlhšie." prehodil akoby nič a z tváre mu neschádzal ten mierne provokačný úsmev.
,,To je vaša vec. Od toho, aby som vám poradil, tu nie som." poznamenal mladík automaticky.
,,Žiadne konflikty? Zdržujete sa stále v tomto byte, či máte aj iné?" začal klásť typické otázky.
,,Som vzorný občan a milujem svoj domov." odpovedal Nicolas s hranou sladkosťou. Ak sa niekedy jeho sarkastické ja naozaj rado prebúdzalo, bolo to práve v týchto chvíľach.
,,Tak to ma teší, pán Bailey." vyriekol sucho a odrazu pohľadu skĺzol od jeho tváre niekde ponad jeho plece. Démon sa pootočil s tým, aby zistil, čo ho tak zaujalo a pocítil nepríjemný tlak hneď, akonáhle zbadal za sebou stáť Reu, mimochodom stále v pyžame, ktoré by jej najradšej zakázal. Jej ospalé oči si zvedavo obzerali mladíka pred ním a aj keď si to Nicolas nechcel pripustiť, ani v najmenšom sa mu to nepáčilo. Pohľadom sa vrátil k ich návštevníkovi a odtrhol sa od rámu dverí. Priam trucovito sa vystrel tak, aby mu na ňu úplne znemožnil výhľad.
,,Priateľka." odpovedal na jeho nevyslovenú otázku a jeho hlas znel tvrdšie, než pôvodne zamýšľal.
,,V poriadku." odvetila mu stráž a na jeho perách sa objavil drobný úsmev, ktorý sa démonovi taktiež nepozdával. Odrazu akoby vzduch okolo nich oťažel a tá stále relatívne uvoľnená atmosféra nabrala na úplne novom charaktere.
,,Vlastne by ma už asi ani nemala prekvapovať prítomnosť žien v tomto byte." prehovoril po chvíli mladík.
,,Myslím, že prázdny byt by ma prekvapil viac...A to bude všetko, tak nabudúce. " dodal ľahostajne a mierne kývol hlavou na odchod, na čo Nicolas pevne zomkol pery. Obvykle ho tieto stretnutia len otravovali, no dnes ho z nejakých príčin ten chlap akosi tak trošku vytáčal. Preto mu aj to gesto neopätoval a bez zbytočných slov rovno zabuchol dvere. Poodstúpil od nich a otočil sa k nej. Z toho miesta sa ani len nepohla, no čo ho celkom nemilo prekvapilo, bol jej výraz.
,,Rea?" oslovil ju opatrne. Za tú dobu, čo bola u neho, ju nevidel ani len jeden jediný raz sa mračiť.
,,Stalo sa niečo?" prehodil, no ona len akosi tak ohrnula nosom a zvrtla sa na päte. Zmätene sa díval na jej chrbát a na to, ako ho odignorovala a odpochodovala do kúpeľne, kde sa rovno aj zamkla.

***

Najskôr nemal ani len najmenšie tušenie, prečo sa tak správala. Po tom, čo strážnik odišiel, s ním neprehovorila, aj keď sa on, celkom nezvyčajne, aj snažil. A tak sa stalo, že celý deň presedela v obývačke a prepínala jeden televízny kanál za druhým, kým sa on len tak poflakoval po byte. Možno by si inokedy bol pomyslel, že by mu to takto aj vyhovovalo, ale spokojnosť sa akosi nedostavovala. Skôr tu bola istá mrzutosť, ktorá sa ho držala. Vlastne mu aj tak trošku vadilo, že si ho nevšímala, no nemienil si to priznať.
Rea bola síce tou, ktorá do jeho života stúpila nečakane a sám sa s tým ešte nezmieril, ale na druhej strane sa z nejakého dôvodu málinko obával predstavy, že by sa ráno zobudil a posteľ vedľa neho by bola prázdna. Nevedel odhadnúť, ako by na to zareagoval. Nebola to síce dlhá doba, čo ju tu mal, ale asi to stačilo na to, aby to takto na neho pôsobilo.
Zamračil sa a odpil si z plechovkového piva, ktoré mu spríjemňovalo zatiaľ osamelý večer v posteli. Internet bol plný nezáživných vecí, i keď ho normálne tieto výdobytky modernej doby dokázali zabaviť. Inými slovami, nudil sa. Očkom sem tam hodil k dverám, ku ktorým pomerne silno doznieval zvuk z televízie a zachmúril sa ešte viac. Dochádzalo mu, že jej náhla zmena nálady z prítulného mačiatka na niekoho, kto nevnímal jeho prítomnosť, mala čo dočinenia s tou zmienkou o tých ženách, ktorú ten debil z rána prehodil. Teda, aspoň to jediné mu z toho všetkého vychádzalo, aj keď teda nerozumel tomu, ako je možné, že to prosté konštatovanie malo takú váhu. Navyše nechápal, prečo ju to tak nahnevalo. Áno, vodil si tu ženy, ale posledná tu bol už vážne dávno pred ňou, takže nevidel dôvod na to, aby sa s ním celý deň nebavila.
Nervózne ťukal do klávesnice, keď jeho pozornosť upútalo niečo úplne iné, než farebná obrazovka. Na okennú parapetu dopadli prvé kvapky a krátko na to sa spustil poriadny lejak. Zbiehalo sa k nemu už od obeda a s prvým zábleskom, ktorý sa objavil tam vonku, sa vypol prúd.
,,No výborne..." preniesol podráždene v tme a odložil laptop. Nielen, že s ním Rea odmietala komunikovať, ale mu aj samotná príroda znemožnila nejako si krátiť ten čas. V duchu dokonca zvažoval, či nebolo toto všetko náhodou vecou karmy, no napokom sa mysľou vrátil k tej, ktorá tu s ním bývala.
,,Rea?" zakričal jej meno a zapozeral sa na otvorené dvere. I napriek tomu, že sa nesvietilo, jeho zrak pracoval lepšie a tak ho to moc neobmedzovalo. Avšak to samé nemohol povedať o nej a preto sa radšej postavil a pomalým krokom sa pobral do obývačky.
,,Rea? V poriadku?... Malo by to každú chvíľu naskočiť." prehovoril z chodby a vtedy udrel blesk znova. Začul akési tlmené zhíknutie a čoskoro sa k nemu pridal aj dupot jej bosých nôh po podlahe. Takmer mu ušlo hlasné uchechtnutie, keď jej telo tvrdo narazilo do toho jeho a ona ho kŕčovito objala okolo krku.
,,Hej..." vydýchol. ,,Je to len búrka." poznamenal mierne pobavene, ale tiež si ju privinul. Kým sa ona tak úpenlivo tisla k nemu, jedna z jeho paží spočinula na jej chrbte a tá druhá vo vlasoch.
,,No ták..." zamumlal jemne a prvotný výsmech sa z jeho hlasu vytratil.
Triasla sa. A to celkom dosť. Dokonca ju prešla aj tá jej odutosť. 
,,Rea..." oslovil ju mäkko. Uvedomil si, že je to pravdepodobne jej prvé stretnutie s takýmto počasím. Normálne by sa takejto reakcii schuti zasmial, no spôsob, akým sa tisla svojim lícom k jeho uchu, jasne svedčal o tom, že sa naozaj bála. Sám teda utužil toto ich nečakané objatie a snažil sa pri tom vnímať len jej strach a nie to príjemné, čo v súvislosti s tým na neho tak náhle doľahlo.

***


S tichým povzdychnutím sa pretočil na druhý bok a jemne ju pohladil po hlave. Búrka stále trvala a aj to jej rozrušenie akoby sa len a len stupňovalo. Pôvodne si toho nechcel moc všímať, ale keď po druhýkrát zakňučala do vankúša, tak rezignoval. Popravde, ani jemu ten blázinec tak vonku moc príjemný nebol. Trvalo to akosi dlho a tak začínal trošku chápať tú jej nervozitu. Alebo bol len možno mrzutý z nej samej a z toho, ako sa k nemu opäť silou-mocou tlačila. A aj teraz, hneď toho jeho gesta využila a schúlila sa k jeho hrudi. Letmo sa obtrela perami o jeho nahú pokožku a následne ho pošteklila svojim horúcim dychom. Jeho telo na to takmer ihneď zareagovalo a spustil sa ten obvyklý scenár, ktorého ona bola tvorcom. Nemal ani len poňatia, ako to vnímala a doteraz ani len netušil, či si vlastne uvedomovala, ako moc ho provokovala. A to bol jeho problém. Keby ho normálne iná žena takto zvádzala, poriadne by jej to oplatil, lenže pri nej si nebol istý tým, či vôbec rozumela týmto veciam. Rea bola stále tajomstvom. Chovala sa inak, rozprávala inak, myslela inak. A on bol z toho zmätený. Žiadny návod k nej totiž nejestvoval. Nemal nič, o čo by sa mohol oprieť, čoho by sa mohol chytiť, aby jej dokonale porozumel a tak sa bál. Bál sa ju vystrašiť svojou túžbou, svojou lačnosťou po nej, ktorá nemala vôbec, ale vôbec normálny podklad. Keďže svoje pátranie na čas odložil, začal si miestami skutočne myslieť, že tu Rea bola naozaj len a iba pre neho. Že si to niekde v hĺbke svojho pošramoteného vnútra skutočne takto želal a že je výsledkom jeho chcenia. 
Nebola človekom. Nebola démonom, vílou, čarodejnicou a ani nikým iným, o kom vedel, že prebýval na tomto svete. Len proste odrazu bola tu, bola pri ňom a držala sa ho. Bez dôvodov, bez vysvetlenia...iba s poriadnou dávkou prirodzenosti a niečoho, čo ho k nej ťahalo. Už dlhšie sa jej chcel dotýkať s takou ľahkosťou, ako to robila ona, no práve v tomto momente akoby to bolo o čosi silnejšie. Prestať sa tomu brániť a...možno by to mal prijať, možno... 
Jeho paža klesla k jej tvári a jemne jej prešiel po líci. Zastavil sa pri brade a než si plne uvedomil, čo vlastne zamýšľal, jej už jemne dvíhal hlavu. Zaregistroval, ako pootvorila oči a aj cez tú tmu celkom zreteľne videl, ako sa jej v tvári črtala malá zvedavosť. Pozorovala ho s určitou otázkou a on si plne všímal, ako veľmi sa snažila zahliadnuť toho čo najviac. Bolo mu ale jasné, že sú to len jednoduché obrysy, cez ktoré ho vnímala, no momentálne si ani viac neželal. Lomcovala ním totiž až istá živočíšnosť a to by mohol byť pohľad, ktorý by ju dokázal trošku zneistiť. A preto využil tejto chvíle. Sklonil sa k nej, kým na to vôbec mal a pritisol svoje ústa k tým jej.
Akonáhle ucítil mäkkosť jej pier, zlomil sa v ňom všetok odpor. Jeho paža inštinktívne siahla na jej pás a bez zaváhania si ju prisunul k sebe ešte viac. Neušlo mu, ako málinko stŕpla a prstami nesmelo prešla po jeho ramene. Iná odozva však z jej strany zatiaľ neprichádzala a tak ju sotva stihol poriadne pobozkať a zatúžil po niečom viac. Opatrne sa prevalil nad ňu a uväznil ju pod sebou. Hruďou sa zľahka dotýkal tej jej a jeho dlane klesli k jej hlave. Túžobne ich zaboril do jej rozstrapatených vlasov a znova sa zľahka obtrel o jej pery.
,,Rea..." zachrapčal, skláňajúc sa pri tom k jej uchu. ,,Ak je ti to nepríjemné, ak..." Sám ale netušil, či ho jej nesúhlas skutočne aj dokázal stopnúť. Momentálne bol totiž pohltený tým krásnym ošiaľom, ktorému dal zelenú a tým napätím, ktoré ho sužovalo. Jeho telo si priam pýtalo uspokojenie. A ona, stále mierne zmätená, len potichúčku ležala a upierala svoje nežné a teraz trošku aj rozpačité oči na neho. Prekvapil ju. Nikdy predtým ju takto neobjal, nikdy predtým...
Avšak bolo to všetko, len nie nepríjemné. Bolo to nové, iné a zvláštne, ale bol to zrovna on, kto si to žiadal. Nechápala síce tomu všetkému, ale akosi tak tušila, že by mala nejako zareagovať, že by mala niečo urobiť, ale dlho neprichádzala na to, čo a hlavne ako. Opatrne a značne nesvoja sa teda nakoniec nadvihla a vtisla mu bozk kúsok pod kľúčnou kosťou presne tak rovnako, ako aj vtedy, keď ho prichytila. Hlava jej pomaly spadla opäť na vankúš a s horúčavou v lícach sa zahanbene odvrátila. Dúfala, že to nevyzeralo moc zúfalo a že nepôsobila nemožne a hlúpo.
Nicolas to ale videl úplne, ale úplne opačne. Akonáhle sa jej hebké ústa dotkli jeho pokožky, prekvapením síce znehybnel, ale následne ho zalial akýsi sladkastý pocit. S pôžitkom sa vrátil k jej tvári a zašepkal jej niečo, čo ju prinútilo sa zapýriť ešte viac. Pobozkal ju na spánok a s poriadnym vdýchnutím jej jemnej vône sa prisal na jej krk. Nosom a ústami prechádzal po každej čo i len najmenšej priehlbinke a pažou zablúdil k jej ramenu. Pevne ho zovrel a dostal sa až dole k jej ruke, ktorú uchopil a posunul vyššie, aby ju taktiež obdaroval jemnou pusou.
Dala mu svoje áno.
Uchopil lem jej trička a pomaly jej ho pomohol prevliecť cez hlavu. Nechcel vyzerať nedočkavo a tak sa pokúšal byť trpezlivým, i keď z čŕt jeho výrazu sa dalo úplne jasne vyčítať, že mu to nešlo rozhodne najľahšie. Tvárou sa opäť priam zaboril do odhalených miest jej tela a citlivo sa obtieral o každý jeden dostupný kúsok. Nepamätal si, že by to v týchto momentoch bolo u neho zvykom, ale momentálne akoby chcel preskúmať a patrične si užiť všetko to, čím ho tá žena posledné týždne takto rozkošne trýznila. Bruškami prstov sa posúval stále nižšie, až ich vsunul pod jej bavlnené kraťasy. Stiahol jej ich, pričom si obe jej nohy oprel o svoje rameno. Horúcimi dlaňami pohladil jej členky a krátko na to pritlačil svoje pery na jej chodidlá. Neušlo mu, ako sa napla pod prílivom tej slastnej emócie a zatajila dych, keď ju poláskal o čosi vyššie a dostal sa k stehnám. V posteli mal za svoj nehorázne dlhý život už veľa žien, ale aj tak mal dojem, že je jeho vzrušenie pri pohľade na jej jemne rozpačitú  tvár o niečo silnejšie. Nespúšťajúc z nej oči, do nej s citom vnikol prstom. Rea sa zachvela a zahryzla si do spodnej pery, jemne pri tom privierajúc viečka. Jej výraz mu napovedal, že sa jej to páčilo a to spoločne aj s tým, aká bola vnútri uzučká a horúca, v ňom znova znásobilo túžbu. Málinko sa k nej naklonil a opäť pobozkal jej ústa. Ucítil jej dlaň na svojom zátylku a pousmial sa nad spôsobom, akým si ho k sebe tisla. Prstami zašla do jeho vlasov a potichu vydýchla, čo jeho spokojnosť ešte viac vystupňovalo. Na kratučký moment sa však jej stratil z dosahu a hlavou spočinul medzi jej stehnami. Ochutnal ju. A znova a znova. Keď mierne vyplašene zatlačila na jeho plece, len zovrel jej drobné zápästie a pritisol ho naspäť k matracu.
Aj napriek jej reakcii však nemal obavy, pretože ten sladučký ston, vychádzajú z jej príťažlivých úst, svedčal o tom, že toto jej náhle zazmätkovanie nebolo dôkazom toho, že by si to rozmyslela. Vlastne aj tá myšlienka ako taká bola pre neho takmer smiešnou. Nebol totiž vôbec v nálade prestať. 
Bolo neskoro a hodlal jej to nekompromisne dokázať tým, ako sa práve zamýšľal o ňu postarať.
Horúcimi ústami ju nútil k vrcholu a keď sa po poprvýkrát prehla v slastnom kŕči, pocítil spokojnosť. Bozkávajúc jej bruško vyčkával, kým sa trošku upokojí a potom sa dostal opäť nad ňu. Zovrel medzi perami jej ušný lalôčik a uchopil jedno z jej kolien.
Bola tak sladká, tak...
,,Chcem to vidieť znova." zamrmlal a z úst sa mu vydral tlmený povzdych, keď sa do nej konečne dostal. Takmer ihneď začal vnímať tú horúčavu a zmesku tých najlepších pocitov, ktoré mu vôbec mohla poskytnúť. Vzbudila v ňom niečo majetnícke, niečo, čím ho dostala úplne.

***

Uvedomoval si, že miestami nebol tak úplne nežný a že na ňu občas zatlačil viac, než si zaslúžila, no nedokázal si pomôcť. Nemal dosť. Vôbec a len čo sa ledva stihla spamätať po ďalšom masívnom prílive neskutočne príjemných pocitov, ju už pretáčal na bruško a pevne uchopil za boky. Znova do nej vnikol, na čo sa jej z úst vydral mierne bolestný povzdych. Nicolas sa sklonil k jej šiji a trošku zahanbene zamumlal do jej vlasov ospravedlňujúce slová.
Už dávno sa mu všetko nevymklo spod kontroly tak, ako práve teraz. Svoje konanie však naivne odôvodňoval tým, že si za to tak trošku mohla aj sama, i keď niekde vnútri naozaj vedel, že to bolo tým, že bol v tom až po uši. Túto noc síce začal s tým, že si ju pre seba aspoň na kratučkú chvíľu ukradne, no nakoniec to bola práve ona, ktorá mu upla reťaz na krk. A čím viac toto tvrdenie nadobúdalo na reálnosti, tým viac sa cítil stratený. Ak by za to nedostával tak krásnu kompenzáciu, možno by na neho v konečnom dôsledku doľahlo aj isté zúfalstvo a najmä sklamanie z toho, že sa nechal chytiť tak ľahko. 
Možno to tak ale malo byť. Možno si to tak naozaj želal, možno...
Tvárou klesol k jej holému ramenu a vzrušene naň vtlačil bozk.
Nechcel sa tým už ďalej zaoberať. Aspoň nie teraz.     

***
PROBLÉMY

Rea bola jeho. Len a len jeho. Nikdy mu nedala ani len najmenší dôvod na to, aby o tom zapochyboval alebo aby sa začal domnievať, že by sa to raz mohlo zmeniť. 
A popravde, užíval si to. Užíval si to strašne moc, i keď tu stále boli isté pochybnosti. S tým však dokázal žiť, teda až kým jedného dňa neucítil niečo zvláštne. Istý prúd energie, ktorý z nej sálal. Nešlo však o nič známe. Líšilo sa to od toho, s čím sa doteraz stretol a nebol si ani len istý, či to predtým vôbec niekedy u nej zaznamenal. O to viac ho to rozhodilo a vrátil sa k hľadaniu niečoho, čo by mu našepkalo, kým Rea bola. Dokonca s ňou ohľadom toho viedol mnoho rozhovorov, ktoré však nekončili príliš harmonicky. Upozornil ju aj na tie jej drobné výkyvy, ktoré by nebyť jeho opatrení, neboli moc nenápadné a strážcovia by si ich všimli, čo by bol obrovský problém. Lenže táto téma zakaždým dopadla ešte horšie, než obvyklá hádanka o jej pôvode.
Napokom bol nútený usúdiť, že to neviedlo k ničomu a keď to s ňou nešlo po dobrom, pritvrdil.
,,Prečo sme tu?" spýtala sa mierne podráždene, keď vstúpili zadným vchodom do budovy jedného z nočných barov v meste. Nebol by to za poslednú dobu ich prvý spoločný výlet na takéto miesta a ju to už pomaly prestávalo baviť. Navyše, z každej strany jej trhala uši hlučná a podľa nej aj veľmi nevkusná hudba.
,,Máme sa tu s niekym stretnúť." odvetil jej krátko. Nemienil sa s ňou o tom dohadovať, veď už aj tak mal tých hádok, ktorých bolo za posledné dni viac než dosť, po krk. Lenže ako akoby to stále nechápala, že to skutočne bolo nutné.
Pozdravil sa s mladíkom, ktorý tam už na nich čakal a pokynul im hlavou, aby ich následovali. Šli spolu úzkou chodbičkou, na konci ktorej boli schody vedúce dohora. Vystúpili po nich a ten chlapec ich uviedol do pekne prerobených, podkrovných priestorov. Potom ich opustil hneď ako sa objavil postarší muž, ktorý ich privítal s vrelým úsmevom a predstavil sa.
Emillio Rodriguez. Tak sa volal a Nicolas mal obrovské šťastie, že vôbec tohto múdreho muža zastihol v tomto meste. Medzi svojimi bol veľkým odborníkom na všetko to, čo iní rozlúštiť nevedeli a tak sa nádejne domnieval, že by aj ich alebo teda skôr jeho problém dokázal vyriešiť. Preto akonáhle dostal o ňom správu, tak neváhal a kontaktoval ho.
A on bol ochotný ho vypočuť.
,,Slečna Rea, môžem vám ponúknuť čaj?" spýtal sa jej Emillio po tom, čo ich oboch vyzval, nech sa usadia na veľký gauč, kým on sám si vybral kreslo oproti. Pôsobil veľmi prívetivo a príjemne, avšak ona mu to priateľské gesto neoplácala. Práve naopak, bola mierne zamračená a len mlčky pokrútila hlavou. Na sedačke si sadla tesne k Nicolasovi a na cudzinca sa sotva čo i len pozrela. Pánovi však dobrosrdečný výraz z tváre neschádzal a nevyzeral na to, že by ho jej reakcia urazila. Naklonil sa ponad malý, konferenčný stolík a prehovoril opäť.
,,Počul som od pána Nicolasa o vás toho naozaj veľa, ale keď tú vašu obdivuhodne zaujímavú auru môžem teraz takto vnímať na vlastnej koži, je to úplne o niečom inom." poznamenal pokojným tónom, na čo Rea zdvihla k nemu svoj rozladený pohľad. Zahľadela sa do jeho milých očí, ale ani to ju neprinútilo zmeniť svoj postoj voči celej tejto situácii, ktorú si Nicolas vynútil. Nepáčilo sa jej to. Vôbec a on to zrejme vycítil, pretože na malý okamih stiahol. Prehodil zopár slov aj s Nicolasom, pričom po každej informácii, ktorú mu zdelil, očkom hodil aj po nej, akoby ju chcel ubezpečiť, že neplánujú robiť nič za jej chrbtom.
,,Môžem vás požiadať, aby ste mi podali ruku?" spýtal sa jej opatrne a aj keď Rea na moment zaváhala, predsa len mu ju nakoniec podala. Uchopil ju do svojej a druhou jemne prikryl. Démon to celé sledoval a aj keď veľmi zreteľne vnímal jej odpor, nehodlal jej to uľahčiť. Pokiaľ existovalo niečo, čo to by to všetko vysvetlilo a pomohlo jej zvládnuť svoju nestabilitu, bol rozhodnutý sa toho chytiť. Mal na to predsa svoje dôvody, ktoré ho znepokojovali.
Uvedomoval si, že sa k nej nesprával v poslednej dobe moc dobre a že rozdúchaval oheň tak moc, ako to len šlo, ale musel. Nedalo sa inak. Keby sa o nej dozvedala stráž, tak...
Vlastne ani len nechcel pomyslieť na to, že by jej niekto ublížil.
Okrajovo sledoval jej pekný profil a zaznamenal každú jednu maličkú vrásku, ktorá práve kvôli zamračeniu zrovna zdobila jej tvár.
Zmenila sa. Alebo presnejšie povedané, vyvíjala sa. Bolo to zvláštne tvrdenie, ale jemu to tak prišlo. Bolo to akoby sa naozaj spamätávala z toho, že sa náhle objavila pri ňom a učila sa postupne nadobúdať viac čŕt a emócii. Najskôr sa mu jej chovanie zdalo čudné, ale s odstupom času by ho nazval skôr inštinktívnym a ...a časom sa to menilo. Zo začiatku si myslel, že sa tá žena bude usmievať snáď večne, no neskôr zistil, že sa dokáže nielen uraziť, ale rovno aj poriadne nahnevať. Keď si myslel, že to bude on, kto bude stále nad vecou a všetkým tým, čo sa jej týkalo, tak prišla náhle tvrdá rana z jej strany, ktorá ho hravo presvedčila o opaku. Nechcel si to moc priznávať, pretože to bola tak trošku aj vec jeho ega, ale popravde, jej nálady a občasná, až neuveriteľne prísna a tvrdohlavá povaha, ho naozaj niekedy nútili priam sa postaviť do pozoru. Najskôr sa to neobišlo bez frflania, ale potom mu to prispôsobenie pomaličky prestávalo vadiť.
Zvykol si na ňu. Definitívne a preto aj boli tu. Chcel to vyriešiť, chcel...
,,Nikdy som sa s niečím podobným nestretol." prehovoril Emillio a Nicolas spozornel. Zazrel, ako sa Rea zachmúrila ešte viac a krátko na to si vytrhla svoju ruku z tých jeho. Obaja muži ucítili tú zmesku energií, ktoré sa náhle okolo nej vzniesli a démon začínal mať dojem, že je to ešte intenzívnejšie, než predtým.
,,Rea!" upozornil ju. Uchopil jej dlaň s cieľom upokojiť ju, no na jeho prekvapenie sa vyškubla aj jemu a prudko sa postavila.
Nicolas sa zarazil. Bolo to prvýkrát, čo ho takto odmietla. Rozhodene sa na kratučký okamih zahľadel na Rodrigueza, ktorý ich oboch zaujato sledoval.
,,Chcem ísť domov." zašepkala.
,,Nejdeme domov!" odvetil jej prísne, keď sa očami opäť vrátil k nej.
Nervózne si zahryzla do spodnej pery a zachvela sa. Hneď na to však pokrútila hlavou, pevne zomkla ústa a obišla gauč. Bez jediného slova sa vydala na odchod, vôbec nereagujúc na jeho volanie.
,,Prepáčte..." adresoval Emilliovi. ,,Prosím, počkajte, idem po ňu." precedil pomedzi zuby, snažiac sa potlačiť hnev, ktorý v ňom vyvolala. Starší muž mu len pokynul hlavou a venoval chápavý pohľad. Nebol naštvaný, tak ako on. Vyzeral síce trošku udivene, ale to bolo tak všetko. Našťastie.
Nicolas teda opustil podkrovie a rýchlymi krokmi zišiel po schodoch. V diaľke zazrel jej chrbát a znova na ňu zakričal. Podbehol a len čo ju dohnal, ju pevne chytil za zápästie. Prudkým potiahnutím si ju k sebe otočil.
,,Ako si to predstavuješ?!" spýtal sa jej nazlostene. Fakt sa snažil, robil to pre ňu, tak prečo?!
,,Nechcem tu byť." zamumlala potichu.
,,Musíš..." odvetil jej a utužil svoje zovretie, keď sa z neho opäť snažila dostať.
,,Prečo musím?" spýtala sa a tentoraz aj v jej očiach zazrel náznak hnevu.
,,Potrebuje zistiť..."
,,Ty potrebuješ zistiť!" prerušila ho hrubo. ,,Nie ja, Nicolas...Ja som spokojná tak, ako som!" vyhŕkla.
,,Rea..." oslovil ju o čosi jemnejšie, ale tušil, že sa jeho trpezlivosť blížila k istým hraniciam.
,,A keď to budeš vedieť, tak čo?!" spýtala sa ho ostro. ,,Pošleš ma tam, odkiaľ som sa vzala?" Tú otázku takmer vypľula a jemu sa pri vyslovení tých slov urobilo vážne zle. Povolil svoj stisk, čo ona ihneď využila a dokonca od neho poodstúpila o pár krokov.
,,Rea..." jeho hlas zaznel mäkko. On...
Nikdy by to neurobil a o to viac ho zabolelo, že jej také niečo také vôbec zišlo na um.
,,Pozri, Nicolas..." Sklopila svoj pohľad. ,,Ja...ja viem, že si stále myslíš, že som výsledok nejakého tvojho podvedomého želania, ale..." Zdvihla k nemu svoju tvár.
,,Mýliš sa. Mýliš sa tak veľmi a...a nepočúvaš ma..." vyriekla. ,,Nie je to tak, že by som bola tu, pretože si to chcel. Som tu, pretože..." Uhla pohľadom a rozpačito si prekrížila ruky na prsiach.
,,Ja...ja vážne netuším, kým som bola predtým. Vážne nie, ale jedno viem." Uprene sa na neho zahľadela a jeho pri pohľade na jej utrápenú tvár znova premkol ten nechutný pocit.
,,Viem len, že všade okolo bola tma, chlad a...a bola som sama, až kým si..." V očiach sa jej zaleskli slzy, na čo jeho až tak zamrazilo. Celé telo sa mu nepríjemne naplo a črty tváre mu stvrdli.
,,Až kým si sa ma nedotkol. Ja viem, že to znie bláznivo, ale ver mi, to, čo sa tebe zdalo len ako pár sekúnd, to..." Zachvela sa.
,,To mne stačilo na to, aby som do teba nahliadla úplne, aby...aby som ťa spoznala natoľko, že som sa rozhodla..." Hlas sa jej zlomil. A jeho to zabolelo a priam priklincovalo k podlahe.
Nenapadlo by ho, že by to mohla vnímať takto, že by...
Vlastne mu aj týmto svojím vyznaním naznačila, že ho tak trošku prekukla. Nielen strach o jej bezpečnosť bol totiž dôvod, prečo tak moc túžil vedieť, kým je. Malo to aj omnoho hlbší a pre neho citlivejší význam. Tým, že si naozaj začínal pripúšťať, že by celá tá vec s artefaktmi mohla byť pravdivá, si vytvoril v mysli nepríjemnú otázku, či všetko to medzi nimi nie je len faloš. Vyumelkovaná vrúcnosť z jej strany, vynútená jeho želaním.
Dokázal ju ochrániť, keby na niečo došlo. Tým si bol istý, ale čo ho žralo možno o čosi viac bol fakt, že jej správanie voči nemu možno pramenilo z niečoho, čo nebolo skutočné.
A bál sa, že by na to prišla. Bál sa jej reakcie na to, že by si uvedomila, že to, čo cíti, je len výsledok mágie a že nemala v podstate na výber. Avšak...
Avšak práve teraz to poprela. Tvrdila mu, že to tak nie je, že...
,,Ja nepotrebujem vedieť, kto som. Ja...Ja chcem len byť s tebou. To je to, čo mi úplne bohato stačí a malo by to byť aj tým, čo..." odmlčala sa a chrbtom ruky si utrela tvár.
,,Čo by malo stačiť aj tebe." uniklo jej spomedzi pier.
,,Teda... aspoň som o tom bola presvedčená, ale teraz...Keď sa deje toto všetko, tak začínam pochybovať o tom, či to, čo som vtedy tam dole v podzemí cítila, bolo skutočné...či si vážne tým, ktorý by ma dokázal prijať a...a..." odmlčala sa. Neznela vyčítavo. Hovorila to rozrušene a on dokázal postrehnúť to veľké sklamanie, ktoré z toho sálalo. Úprimne, naozaj ho to prekvapilo, ba ochromilo a preto mlčal, neschopný nájsť tie vhodné slová. A ona zrejme od neho ani len nečakala nejakú tú primeranú reakciu, pretože sa krátko na to zvrtla na päte a stratila sa mu za najbližším rohom.
Vedel, že by mal ísť za ňou, ale momentálne potreboval trošku času na spamätanie. O tom, že bola Rea pre neho výnimočnou, nepochyboval, ale teraz si uvedomil, že to všetko bral akosi tak plytšie a najmä sebeckejšie, než ona.
V ušiach mu znova zaznelo to, čo mu povedala a tentoraz triaška prebehla jeho telom.
Hanbil sa. Hanbil sa za seba a to, čo tu práve predviedol.
Pevne zomkol jednu z paží v päsť a hlasno si povzdychol. S myšlienkou, že to musí okamžite napraviť, vziať ju do náručia a presvedčiť ju o tom, že si to všetko nesprávne vyložila, sa jeho nohy pohli smerom, ktorým odišla.
Netrvalo mu dlho a dostal sa k východu. Zatlačil na kľučku od ťažkých, kovových dverí a zostúpil tie dva malé, úvodné schodíky. Keď však zdvihol hlavu, zarazil sa. To, čo tam vonku uvidel, mu rozhodne na nálade nepridalo.
,,Máme tu problém s vašou priateľkou, pán Bailey." ozval sa známy, povýšenecký hlas. Démonove oči sa upreli na strážcu a Reu, stojacu medzi ďalšími dvoma.
,,Nicolas?" vyriekla jeho meno zmätene a v jej tvári sa objavilo niečo, čo mu nerobilo práve dobre.
,,To bude nejaké nedorozumenie." pokúšal sa zahrať, ale akosi tak tušil, že sa z toho len tak ľahko nevykrúti.
,,Žiadne nedorozumenie." odvetil mu tvrdo. ,,Zachytili sme to už dávnejšie, ale doteraz sme nedokázali identifikovať zdroj. Dobre viete, že všetko nezvyčajné treba ihneď nahlásiť. V opačnom prípade ide o hrubé porušenie vašich povinností, ktorými ste sa nám zaviazali." ozrejmil mu krátko a očami na kratučký chvíľku spočinul na nej.
,,Pôjde s nami." prehodil a natiahol svoju ruku jej smerom.
,,Počkajte..." skočil do toho Nicolas. ,,Nemôžeme sa nejako dohodnúť?" navrhol opatrne, sám nevedel prečo. O nejakej tej nádeji na pokojný priebeh tohto tu sa určite hovoriť nedalo, ale bol ochotný to skúsiť.
,,Zákon je zákon, pán Bailey." zamrmlal strážca a démon postrehol ten jemný úsmev, ktorý sa mu na malý okamih objavil na perách. Bolo to, ako keby sa ten hajzel tešil z toho, že mohol opäť niekomu poriadne zavariť a to bolo niečo, čo Nicolasa privádzalo do bodu varu.
Poslednou kvapkou bolo to, ako Reu surovo uchopil za zápästie a bolestivo jej vykrútil pažu dozadu, aby jej nasadil putá.
,,Nicolas!" hlesla zúfalo jeho meno a obzrela sa za ním. V tom momente mu zaškubalo sánkou a už sa mu rozhodne nechcelo byť vzorným občanom. Plne uvoľnil celý, doteraz skrývaný prúd svojej sily a všetok priestor za budovou sa zreteľne osvetlil jemne červenkastým svetlom, ktoré z neho neprestajne sálalo.
,,Porušujete predpisy..." vyriekol strážca na oko pokojne, no ten istý náznak obavy, ktorú v ňom tým činom vyvolal, tak úplne zakryť nedokázal. Avšak stále sa držal, čo sa nedalo povedať o jeho kolegoch, ktorí rovno o niečo ustúpili a netvárili sa práve najvyrovnanejšie.
,,Pusti ju..." zamrmlal nekompromisne a vykročil ich smerom. Mal toho dosť.
,,Vaša priateľka predstavu..."
,,Nepočul si? Pusti ju!" skočil mu do reči démon.
,,Budete mať problém, pán Bailey." skúsil to strážca znova, na čo sa Nicolas znechutene uchechtnul.
,,Celú tú vašu bandu sráčov som toleroval len preto, že som chcel kľud. Nie preto, že by som sa vás bál, ale to je isto niečo, čo vieš. " vyriekol hrozivo.
,,Takže pokiaľ nechceš, aby tu po vás ostal mastný fľak a aby som celé toho prekliate mesto nezrovnal zo zemou, tak ju okamžite pustíš a ty a aj celá tá tvoja skupina zabudnete na to, že tu vôbec niekto taký, ako ona, je." dodal ľadovo a priblížil sa k nim na dosah ruky. Mladík sa na neho díval síce vzdorovito, ale jemný záchvev prezradil, že sa necítil vôbec sebaisto. Stiahol svoje paže z jej zápästí a s hlasným cinknutím jej dal dole putá. Nicolas sa zadíval do Reinej mierne vystrašenej tváre a starostlivo ju uchopil za rameno. Jemne si ju presunul za seba a svoje chladné oči, ktoré pri nej na chvíľku znežneli, znova zabodol do muža pred ním.
,,Takže myslím, že sa nakoniec predsa len dohodneme." prehovoril démon arogantne a týmto svojím gestom mu dal jasne najavo, kto tu mal navrch.
Nikto ju nebude ohrozovať. A ak by sa o to aj niekto ešte niekedy pokúsil, nedaruje mu to.

***
JEDINEČNÁ

,,Môžem hádať ktoré to budú?" ozval sa za jej chrbtom. Boli práve na nákupoch a tentoraz sa s rovnakou láskou v očiach, ako aj vtedy pri tej šatke, zahľadela na topánky. Lodičky v dvoch farbách- čierne a červené, by možno pre inú boli ťažkým rozhodnutím, ale on vedel, ktoré boli jasnými favoritmi. 
,,Prečo to vlastne robíme?" spýtala sa ho, dvíhajúc pri tom obočie. 
,,Máš narodeniny." odpovedal jej a pokrčil ramenami.
,,Ja neviem, kedy mám narodeniny." poznamenala mierne pobavene. Stále sa jej totiž ešte nič nevybavilo. Avšak teraz to už obom bolo jedno. Nezáležalo na tom. 
,,Ale čo by nie. Dnes je to presne rok, čo som ťa stretol." vyriekol akoby nič a uchopil škatuľu so správnou veľkosťou do rúk. 
,,Nemusíš mi nič kupovať. Ak si to chcel osláviť, mohli sme si pokojne urobiť len deň pre seba, niečo dobré zjesť a..." pristúpila k nemu, postavila sa na špičky a vtisla mu malú pusu na pery. 
,,...a venovať sa jeden druhému." dodala, len čo sa odtiahla a venovala mu hrejivý úsmev. 
,,V tom budeme pokračovať, len čo ich zaplatím." odvetil jej s úškrnom a už kráčal k pokladni. Položil svoj nákup na pult a vtedy sa mu vo vrecku od nohavíc ozval telefón. Zvedavo ho vytiahol a zistil, že mu prišiel email. Viac ho však prekvapilo, kto bol odosielateľom

Dobrý deň, pán Bailey!

Musím sa Vám priznať, že od nášho stretnutia ste mi nasadili poriadneho chrobáka do hlavy. Slečna Rea je skutočne neuveriteľne zaujímavou ženou a mňa mrzí, že som ju tak veľmi rozrušil. Pevne však verím, že je to všetko už na dobrej ceste a obom Vám želám len to najlepšie.  
Avšak, aby som sa vrátil k predmetu tejto správy. Nedalo mi to a ešte v ten večer som rozbehol menší prieskum, ktorý priniesol v posledných dňoch aj konečne nejaké to ovocie. Do rúk sa mi dostal historický záznam istého, pre Vás neznámeho filozofa, ktorý opisoval istú, veľmi starú civilizáciu pres naším letopočtom. Šlo o bytosti veľmi podobné ľuďom a predsa len odlišné. Ženy a muži tohto pôvodu žili dlhú dobu izolovane od ľudí, no nakoniec sa rozhodli prijať ich do svojho života. Bolo to od nich vrelé gesto. Ľudia sa totiž podľa jeho slov veľa od nich naučili, avšak tieto bytosti mali svoju morálku a spôsob myslenia na tak vysokej a odlišnej úrovni, že túto spoločnú symbiózu nezvládli. Tento filozof ich popisuje ako tých, ktorí nepodliehali istým, veľmi negatívnym vlastnostiam, ktoré boli inak vo svete bežné . Bolo im to cudzie, nechápali takú nenávisť, chamtivosť, ale akonáhle prišli do kontaktu s ľuďmi, začali sa tieto povahové črty prenášať aj na nich. Keď si to však uvedomili, prišlo veľmi kruté vytriezvenie a sklamanie. To, čo sa im javilo ako dobrá vec, bolo odrazu tvrdo poznačené depresiou a znechutením. Boli dokonca zo seba a ich úpadku tak zúfalí, že sa rozhodli natrvalo odísť. Autor tohto záznamu tvrdí, že zmizli do jedného a priam to vo svojich zápiskoch doslovne popisuje ako "uloženie na spánok".    
Je to veľmi zaujímavý príbeh, nemyslíte?
Úprimne, bolo by odo mňa veľmi trúfalé tvrdiť, že slečna Rea má s tým niečo spoločné, ale na základe informácii, ktoré ste mi podali, si dovoľujem vysloviť túto moju skromnú hypotézu o jej možnom pôvode. To, čo mu sa rozhodnete nakoniec veriť, je len a len na Vás. 
Už mi ostáva len dodať, že dúfam, že to aspoň trošku pomohlo. Slečnu odo mňa pozdravujte a starajte sa o ňu. Možno je moja teória nesprávna, ale s určitosťou viem povedať, že je jedinečná a potrebuje vás. 

S pozdravom,
Emillio Rodriguez. 

Nicolas vrátil mobil na svoje miesto a po vyzvaní predávajúcej zaplatil. Uchopil tašku a s akýmsi zvláštnym úsmevom sa vydal za Reou, ktorá už na neho netrpezlivo čakala. Objal ju voľnou rukou okolo pliec a sklonil sa k nej. Vtisol jej pomerne dlhú pusu do vlasov a pritúlil si ju k sebe ešte viac.
Keď spolu opúšťali obchod, tak sa uprene zapozeral na jej peknú, veselú tvár. Znova sa u neho dostavil ten hrejivý pocit, ktorý sa s ňou toľko spájal. 
Áno, bola jedinečná. Ale to už on vedel dávno, nech bola hocikým. 

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie. 

Milá Noe, 

v prvom rade, konečne som to dala. A ako? Nuž, to neviem. 
Keď si si zadávala tému, mala som predstavu o niečom úplne inom, ale potom som si uvedomila, že by som sa v podstate nechala ovplyvniť Grimmjowom z tvojich poviedok pre mňa a to som nechcela. Nechcela som opakovať a tak som to poňala trošku inak. Nejako mi tento nápad utkvel v hlave a niečo zo mňa sa ho odmietalo vzdať. Možno som tým nesplnila ani to jedno jediné, ale tak hádam to bolo aspoň máličko uspokojivé :] 
Trvalo mi to, ale ty dobre vieš, že mám krízu. Pripomínam Ti to stále :D, ta ne?
Inak, chcela som Ti vážne napísať niečo dobré a neviem, myslela som si, že to vystihnem lepšie, ale nešlo mi to -.-. Neviem, ako to bude pôsobiť, je to veľmi útržkovité a dúfam, že nie moc chaotické a s chybami. Ako sa dá v takom texte orientovať? T-T  
Chcela som Ťa potešiť. Strašne moc a hlavne sa Ti poďakovať. Si úžasná žena a ja najmä ďakujem za tie posledné týždne :] fakt ĎAKUJEM a ospravedlňujem sa za čakanie. 
Neviem, či to splnilo tvoje očakávania, ale je to z lásky xD - to by malo byť hlavné, ako si už raz písala :D / vidíš, ako všetko, čo povieš, môže byť použité proti tebe? :D /
Mám Ťa rada :] takže, toto bolo len a len pre Teba :] 

***

10 komentárov:

  1. Oslovenie, "ty púčik" ma úplne dostalo... krista, kvôli tomu, čo som napísala naposledy ma budú prenasledovať už navždy, tieto vaše mindžoviny o púčikoch, štrbinkách a ja neviem o čom... bah, ale k veci!
    Neviem, kde na tie príbehy chodíš, ale to je proste niečo geniálne. Ani v minulých poviedkach som nedokázala pochopiť, ako ti mohlo napadnúť niečo tak úžasné a originálne... ty dokážeš vymyslieť aj celé životy postáv, históriu, všetko. Ja by som niečo také nedokázala ani kebyže mám na to hneď niekoľko storočí. Nemám taký rozhľad a nedokázala by som si to všetko zosumarizovať v hlave...
    Neskutočne sa mi inak páčila tá scéna, kde sa Nicolas postavil pred Reu a zaumienil si ju chrániť aj napriek tomu všetkému. Že ju uprednostnil aj za cenu vlastnej pohody a bol ochotný urobiť čokoľvek, aby jej nikto neublížil. Potom tu bola ďalšia krásna scénka a to bola práve tá Reina, keď mu hovorila, že jej nezáleží na pôvode, na tom, kým bola, ale na tom, či ju má skutočne rád... a malo by na tom záležať aj jemu. Veľmi, veľmi sa mi to páčilo.
    Chcela by som ti položiť ešte jednu otázku. Aké zadanie si od danej osoby dostala? Fakt ma to zaujíma. Asi nič normálne, tipujem... však Noe. Ale aj tak ma to zaujíma. :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Tak snažila som sa a ďakujem, že si to okomentovala a vyjadrila svoj názor. Veľa to pre mňa znamená, najmä teraz, zlatino :] Veľmi si toho cením a som zvedavá, čo mi na to povie hviezda večera - Noe :D ...a nuž, tá podmienka...ehm ehm, to je naším tajomstvom :D
      ...a teší ma, že sa našlo niečo, čo zaujalo :] fakt mi to v poslednej dobe robí problém a mám z toho obavy, ale vďaka práve komentáru ako tomu od teba sa cítim lepšie :] takže ďakujem

      Odstrániť
    2. A nepodceňuj sa, máš obrovský potenciál, len ho musíš nechať akosi tak plynúť a skúšať to ďalej :] - ja tu budem stále, aby som ťa kopala aj naďalej, i keď som v poslednej dobe zamrzla :]

      Odstrániť
    3. Tak v prvom rade sa vyjadrím k tvojej domienke, že MOJE zadanie nebolo normálne... Fuck you, Miláčik! :D Inak, samozrejme si si tipla správne, ako by som ja mohla dať normálne zadanie, však Noe :P

      Odstrániť
  2. Tento komentár bol odstránený autorom.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. A teraz k hlavnej veci...
    Dokonale si napísala túto poviedku! Okej, som trochu stále vypatlaná, ale posnažím sa vyjadriť nejako normálne... a súvisle, síce neviem, či sa mi to napokon aj podarí.
    Takže som priam unesená Nicolasom aj Reou. Krásne si popísala oba charaktery, vytvorila si im veľmi peknú a zaujímavú minulosť - hlavne teda Rea je veľmi záhadná, čo sa mi neskutočne páči, pretože môžem si domýšľať, namýšľať, uvažovať, vytvárať, kombinovať a bohviečo všetko ešte robiť okolo toho.
    Čo sa Nicolasa týka, sakra, že si ho vytvorila tak fajnového, skvelého :D Páčila sa mi jeho povaha, pretože hoci bol tvrdohlavý, ironický a dlho odmietavý, predsa sa len vedel zachovať správne a bol zlatý, keď si Reu tak pekne chránil. A... wahahaha, bol aj v primeranej miere žiadostivý, nebol ten typický strašný úchyl (ako ja, napríklad... xD), ale práve to bolo na tom super, keďže si sa presne trafila do znesiteľnej miery úchylnosti - AJ KEĎ (áno, Miláčik, ak to čítaš, tak tu máš zadanie, beeeee) som chcela, aby si napísala niečo, o úchylnom démonovi, hahaha. Pekne si jeho charakter vytvorila.
    Čo sa Rei (? Ha? Ako sa to skloňuje? xD) týka, tá jej nevinnosť ma na začiatku brutálne dostala, hlavne to, ako to celé zapôsobilo na Nicolasa. A tiež ako sa pomaly menila, ale predsa len to začiatočné lipnutie na ňom stále pretrvávalo, aj keď asi to tak vôbec nemuselo byť - veď koniec koncov svoj názor i ona zrejme mohla zmeniť a ak náhodou predsa len patrila medzi tú dávnu civilizáciu, tak sa mohla znova "uložiť na spánok", do dobre domnienky si nechám pre seba, je to jedno. Chcela som tým len poukázať na to, že nech sa dialo čokoľvek, nech spravil hocičo a trval na hocičom, stále na ňom lipla, čo mi prišlo celkom sympatické, pretože napriek tomu, mi vôbec nepripadala taká naivná. Zaujímavý charakter si v jej postave vytvorila a to si ja naozaj veľmi cením :)
    Tak príbeh celkovo bol neskutočne zaujímavý a úplne ma pohltil, pretože ako vidím čas už poriadne pokročil a ja som si vôbec ani nevšimla. Bolo zaujímavé, ako na ňu natrafil, i to, ako sa ich vzťah vyvíjal. A samozrejme, môj úchylný anjelik, tá ich spoločná erotická scénka ma dostala. Príjemne sa to čítalo (áno, žiadne púčiky, mušličky, džungľa a ja neviem čo všetko ešte, normálne je to úľava čítať niečo erotické bez týchto pomenovaní xD). Tiež sa mi veľmi ľúbila tá pasáž, keď boli za tým starkým, pretože ponúkol pohľad na to, ako tú celú vec vnímal jeden aj druhý, a že to bolo dosť odlišné, to je isté! Rea krásne povedala, že jej je dobre tak, ako je teraz, že nepotrebuje poznať svoju minulosť, kým Nicolas dostal možnosť vidieť, ako to vníma ona a mohol si uvedomiť, že jemu na tom vlastne tiež nezáleží a že ju ochráni tak, či tak.
    Ten koniec bol tiež dokonalý, dalo to krásnu bodku za celým príbehom.
    Ja som z toho normálne unesená. Zvyčajne sa nezapájam do takýchto projektov, či ako to nazvať, ale toto sa naozaj oplatilo. Absolútne mi nevadilo to, že to trvalo dlhšie, veď sme si to už vyjasnili. Ja sa predsa nikam neponáhľam a okrem toho, na toto sa oplatilo čakať. Takže nevidím dôvod, prečo by muselo byť niečo, čo som písala predtým, obracané proti mne. Myslela som to vážne a ja si neskutočne cením tvoj čas, ktorý si venovala na napísanie tohto krásneho príbehu. Takže ti patrí moje veľké ĎAKUJEM aj tisíckrát :D
    Ďakujem veľmi pekne za tento krásny príbeh a skvelý zážitok z neho prameniaci, tiež ťa mám rada, veľmi si ma potešila - a už sa moc opakujem :D
    Ďakujem :*

    Nááá, robím hovadiny, prepáč... btw, aký to púčik? xD Pche! :D

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Som rada, že sa páčilo :] si to niekedy budem musieť aj ja ešte raz celé prečítať, keď naberiem odvahu :D aaa Teší ma, že si si v tom našla niečo pozitívne, napr. sex scéna bez púčikov :D

      Odstrániť
  4. HaHahahahahhahaha... ja som vedela, že to nebolo normálne!

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Čo... čo to... ty si sa inšpirovala nejakou knihou alebo si to fakt celé vymyslela sama, lebo ja som práve zomrela a som niekde v Atlantíde a nechápem, ako ti to mohlo napadnúť, spracuj to, prosím, do knihy a vydaj, budem od teba chcieť 20% zľavu a podpis s venovaním, bye~

    Hentai no Kame

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Ja som si tento príbeh prečítala už pred niekoľkými dňami, avšak... moja slovná zásoba je chabá až doteraz a každý deň som menila náladu asi každých 5 minút, takže naozaj by nebol dobrý nápad sem písať komentár skôr a ešte aj na... 18+ *devil face* :D
    Bolo to krásne úžasne originálne pútavo tajomne napísané, že už ma asi ďalšie nové prídavné meno nenapadne. :D Dostalo ma to. Celkom ma to dostalo. Neviem, kde na to chodíš, ale zakaždým keď si od teba niečo prečítam, mať chuť svoju "tvorbu" pred tebou ukryť, lebo... lebo vždy to môže byť oveľa lepšie! :D
    A tá erotická scéna... OU ŠIT... :D Skvelo si to napísala aj opísala. Bolo to tak správne perverzné a nadržané. A tiež súhlasím s Noe, že je fajn ako si niekto veci nazvala, resp. nenazvala, lebo... takto je to jednoducho lepšie, čo viac k tomu budem dodávať.. :D
    Je to možno sprosté, že som sa vyjadrila konkrétne k erotickej scéne, ale tak... ja som ja. To tiež radšej nebudem rozoberať. :D
    Samozrejme, že celý priebeh sa mi veľmi páčil. Akurát, že často nečítam príbehy s erotickým obsahom, takže je to v podstate taká vzácnosť, asi preto som sa vyjadrila...
    Veľmi ma oslovili aj charaktery a povahy hlavných postáv. Naozaj si to zobrazila pekne, že akí sú a ako sa vyvíjajú.
    Ja už ani neviem čo mám viac také dodať, lebo už tu bolo všetko povedané/napísané od zvyšných čitateliek, takže.. ja sa ti akurát ospravedlňujem za moje mizerné vyjadrovacie schopnosti. : ]

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)