utorok, 27. septembra 2016

Spolubývajúci - kapitola č. 24 - KONIEC

***


***

Potichu sedel medzi škatuľami, plnými najrôznejších máp. Kolená mal pritiahnuté až k brade a zakaždým, keď začul blížiace sa kroky na chodbe, sa prikrčil ešte viac. 
Schovávanie sa v jednom zo školských skladov, plného pomôcok na vyučovanie, možno nebol ten najlepší nápad. Bol mu ale zo šatne tým najbližším miestom, ktoré mohol v jeho stave núdze použiť a preto nezaváhal. 
Málinko sa napol, keď opäť niekoho začul a v duchu dúfal, že je to len ďalší okoloidúci. Keď však tá dotyčná osoba siahla na kľučku a dvere sa s miernym zavŕzganím pootvorili, prepadla ho menšia panika. Chrbtom sa ešte viac natisol k stene, o ktorú sa letmo opieral a v želal si, aby ten niekto v rýchlosti buď našiel to, čo potreboval, alebo naopak uložil to, s čím ho tu poslali. Hlavne len, aby si ho nevšimol. Avšak ako sa tak zazdalo, šťastie mu neprialo ani tentoraz, pretože zvuk, ktorý vydávali topánky jeho narušiteľa, sa rozhodne nevzďaľovali. Pocítil obrovskú úzkosť a na kratučký moment prižmúril oči. Dlho to ale nevydržal a s hlasným zakričaním vykúkol spoza krabice.
,,Nechoď sem!" upozornil na seba a v jeho zornom poli sa objavil niekto v jeho veku. Neušlo mu, ako to dievča, doteraz nič netušiace o jeho prítomnosti, sebou od ľaku škublo a takmer pustila celú hromadu ťažkých atlasov na zem. Akonáhle ho však svojimi očami vyhľadala, počastovala ho mierne karhavým pohľadom. 
,,Vystrašil si ma." poznamenala trošku vyčítavo a poobzerala sa okolo. ,,Čo tu vlastne robíš?" položila mu otázku, na čo sa on zreteľne zahanbil a uhol pohľadom. 
,,Čo ťa do toho..." zamumlal s červenými lícami a dával si veľký pozor na to, aby väčšina jeho tela bola stále bezpečne za škatuľou. 
Poznal ju. Tak trošku. Vídaval s ňou svoju sesternicu, ale on sám sa s ňou nikdy nebavil. Vlastne to bolo tentoraz po prvýkrát, čo s ňou vôbec viedol nejaký rozhovor. 
,,Haizaki?" hlesla a on stuhol, zdvihnúc pri tom svoju hlavu. ,,Nie si ty Haizaki Shougo?" spýtala sa ho presnejšie a chystala sa k nemu vykročiť.
,,Stoj!" zastavil ju znova a ona sa na moment zarazila. Avšak poslúchla a ostala na tom samom mieste, dívajúc sa pri tom na neho trošku zmätene.   
,,Stalo sa niečo?" Mierne naklonila hlavu na bok a poťažkala v rukách masívne knihy. Shougo pocítil páľavu až niekde za ušami a znova rozpačito sklopil pohľad. 
To dievča síce nevyzeralo na to, že by ho chcelo vysmiať alebo tak podobne, ale to nič nemenilo na tom, že mu to bolo veľmi nepríjemné.
,,Ja...ja..." snažil sa vysúkať zo seba a zahľadel sa pri tom na svoje holé nohy. ,,Nemám nohavice." dodal takmer nečujne a automaticky sa prikrčil. 
,,Nemáš nohavice?" zopakovala po ňom prekvapene, dvíhajúc pri tom obočie. Jej hlas neznel pobavene, ale skôr nechápavo a trošku zvedavo. Nešlo z toho nič negatívne, no aj tak ho to nútilo za zapýriť ešte viac. 
,,Vyzliekli mi ich a zobrali." zašomral potichu, no už sa neodvážil nazrieť jej smerom. V tomto okamihu by sa najradšej splynul s tou stenou, pri ktorej sedel. Bolo mu to trápne. Veľmi. Obzvlášť pred dievčaťom, ale čo iné mohol robiť? Teraz mu ostalo len dúfať, že nezavolá aj ostatných, aby ho tiež mohli takto vidieť. 
Mierne ním trhlo, keď sa ozval dunivý zvuk a následne kroky vedúce von zo skladu. Keď sa konečne odvážil nazrieť, čo sa vlastne deje, zistil, že sa v týchto školských priestoroch už nachádzal sám a atlasy, ktoré priniesla, boli pohodené na zemi. 
Dlho sa nič nedialo. Mohol tam sedieť takmer ďalších dvadsať minút, kým sa dvere opäť otvorili. Znova primrzol a prvé, čo ho napadlo, bolo to, že to dievča naozaj o ňom povedalo aj niekomu inému. 
Keď sa však ozval tichý hlas, ktorý poznal, udivene natiahol krk a stretol sa so zmäteným pohľadom svojej sesternice. 
,,Tu si..." zatiahla. ,,Aha..." podišla k nemu a natiahla jeho smerom ruky, v ktorých niečo držala. Rozšírili sa mu zreničky a na jeho tvári sa objavilo prekvapenie. Jeho rifle
,,Sára ma s tým poslala. Zasa ťa šikanovali?" Opatrne mu ich podala a on si ich od nej rýchlo vzal. Hneď ako poodstúpila, si ich natiahol. Postavil sa zo svojho úkrytu a spoločne aj s Klaudiou upustili sklad. Tá sa na neho dívala s určitou ľútosťou, ktorú však on nevnímal, pretože jeho myseľ bola plne zamestnaná niečím úplne iným. 
Chvíľku dozadu totiž ešte ani len netušil, ako sa v tom svojom stave dostane vôbec domov a teraz sa znova mohol voľne pohybovať. 
,,Pozri... Požalovali to na ňu." ozvala sa jeho sesternica a prstom ukázala na opačnú stranu veľkej chodby. Pocítil určitý nepríjemný tlak, keď tam zbadal tých, ktorí ho tak radi trápili. Pevne zomkol pery a na kratučký okamih ho ochromil strach, no ten bol vytesnený hneď v tom okamihu, ako zbadal aj ju. Bola kúsok od nich, spoločne aj s učiteľkou, ktorá sa, ako sa zdalo, netvárila veľmi nadšene. Prišlo mu to, akoby ju za niečo karhala, kým sa tá banda malých hajzlíkov tvárila nevinne a hlavne ukrivdene. 
,,Sára im dala riadnu nakladačku, keď jej odmietli vrátiť tvoje nohavice. Škoda, že si to nemohol vidieť." poznamenala Klaudia a v hlase jej zaznel istý obdiv. Keď sa na ňu očkom pozrel, zbadal aj ten jemný úsmev, ktorý jej pohrával na perách pri pohľade na to vysoké dievča, ktoré malo teraz problém. 
,,Idem sa jej zastať. Chcela som ti ich len doniesť, tak zatiaľ čau." stroho sa s ním rozlúčila a vybrala sa k tej skupinke zhromaždených. Sebavedomo sa postavila pred učiteľku a spustila svoj prejav. 
Klaudia bola v tomto už raz taká. Veľká papuľa, ktorú pre to nemali vyučujúci moc v láske, ale na druhej strane, mu táto jej vlastnosť teraz vyhovovala. On sám by sa totiž asi neodvážil prehovoriť a preto by ho aj mrzelo, kebyže si to tá, ktorá mu takto pomohla, zlízla sama. Vlastne mal z toho všetkého stále trošku zmiešané pocity a jeho detská myseľ istým spôsobom ešte nedokázala spracovať ten fakt, že niečo takéto pre neho niekto urobil. S určitým rešpektom sa preto díval na žiačku, ktorá takmer o hlavu prevyšovala jeho nízku sesternicu a ktorej by on sám bol ledva po ramená. Nenápadne prechádzal okolo, no domov napokom nešiel. 
Ostal. Ostal až kým neprišla jej mama, ktorú si kvôli tomu incidentu zavolali a z bezpečnej vzdialenosti ju pozoroval, až kým sa obe nepobrali spolu preč zo školského areálu. 
Na to, aby mu neviem aká veľká vďačnosť niečo hovorila, ešte nemal síce vek, ale istý dojem to v ňom zanechalo. A ten dojem sa prehlboval zakaždým, keď sa ho kamarátka jeho sesternice zastala a úplne nezištne mu pomohla. A stávalo sa tak častejšie, než by sám očakával. 

Pootvoril privreté oči a povzdychol si. 
Netušil, prečo si na to spomenul práve teraz. Veď to bolo už tak dávno, ale aj tak mu to ostalo v pamäti stále rovnako čerstvé. Akoby sa to stalo niekedy teraz, akoby od toho neubehli roky a nič z toho nevybledlo. Bolo to až zvláštne, že si osoba ako on, zakladal na takejto ponižujúcej spomienke. Navyše, dnes už bolo všetko úplne inak. Už nebol tým malým chlapcom, na ktorého si tak radi dovoľovali. Už nebol ani len takým tým grázlom, ktorého povesť si vybudoval cez strednú. Už...
Opatrne zdvihol pažu k Sárinej hlave, ktorú mala položenú na jeho hrudi a jemne ju pohladil. Prirodzene, netrápila ho s tým "hrám sa na princeznú" tak dlho. Iba pár minútiek, ktoré statočne ustál. No ani v posteli to nemal najjednoduchšie, pretože sa nie zrovna citlivo na neho vyvalila a bola odhodlaná v tej polohe ostať až do ďalšieho rána. Nebola ťažká, to nie, no nebola to tak úplne ideálna poloha vzhľadom na to, na ktoré všetky jeho citlivé miesta tlačila a on sa pri tom nemohol ani len pohnúť. Avšak po tých slovách, ktoré mu stále tak trošku zneli v ušiach, by bol momentálne schopný ustáť hádam všetko. 
Zaujímavé. To, ako zareagoval. To, ako stŕpol a najmä to, čo to pre neho znamenalo. Na týchto veciach si nikdy nezakladal. On nie. Bral to všetko vždy s rezervou a s cieľom vyťažiť s danej situácie čo najviac a slová ako "ľúbim ťa" a úprimné city boli niečím, čo akosi tak rád ignoroval. Nebolo to ani prvýkrát, čo niečo také počul. Boli mnohé, ktoré od neho chceli viac, než len rozptýlenie, ale on nemal záujem. Nejako to tak proste nepotreboval. Nebol na to stavaný a aj to správanie zamilovaného človeka mu jednoducho nesedelo. Vedel, že to nie je správne, ale bolo mu to jedno. 
Zažil pobláznenie, obrovské túžby...Mal rád ženy, žúrky, alkohol a vlastne všetko to dobré, no vo väčšom množstve škodlivé. Lenže to mala rada väčšina, takže sa v podstate ničím ani tak veľmi nelíšil. Jediný rozdiel bol v tom, že on svoje chúťky neobaľoval do pozlátka a niečoho, čo by vyzeralo na prvý pohľad možno prijateľnejšie. Keď niektorú chcel, jednoducho šiel za ňou, keď ho niečo nebavilo, prestal s tým
Avšak po strednej musel svoj život, najmä vplyvom nátlaku so strany rodiny, trošku pozmeniť. Strýko mu dal prácu a očakávalo sa od neho, že začne všetko brať konečne aspoň primerane vážne. Potreboval sa presťahovať a potom mu Klaudia uvoľnila svoje miesto v byte po starkej. A nuž, on to zobral. Nie, že by mal nejako extra moc na výber, ale bral to úplne v poriadku a bez zbytočného prežívania. Bolo to nutné, chceli to od neho a on sa rozhodol ich viac netrápiť. 
A potom stretol ju. Akúsi sesternicinu kamarátku, ktorá už od prvého pohľadu neprejavovala rovnaký záujem o veci, ktoré mal zas rád on. 
Počas tých prvých dní dokonca ani len netušil, ako sa volala. Vedel o nej len toľko, že nevyzerala najhoršie. Nikdy predtým spolubývajúcu nemal, ale neprišlo mu to ako niečo, čo by musel veľmi riešiť. Zo začiatku bola ako tichá myška, o ktorej pomaly ani nevedel. Teda aspoň do tej chvíle, než prvýkrát vybuchla. 
Na perách sa mu objavil malý úškrn pri spomienke na to, ako si dupla nohou a s výrazom ráznej, no pre neho istým spôsobom roztomilej fúrie, vyhnala všetkých preč. Avšak všetko to pobavenie, ktoré vtedy cítil, sa rázom vytratilo, len čo sa dozvedel, kým Sára naozaj bola. Ozvalo sa totiž v ňom niečo z tej starej úcty, ktorú prechovával voči tomu dievčaťu, ktoré tak rád nenápadne pozoroval. 
Nebolo to tak, že by sa mu páčila ihneď. To nie, no akosi mu tak dochádzalo, že by si tá mladá žena zaslúžila z jeho strany kúsok tej férovosti a preto sa začal krotiť. Čoskoro zistil, že rozhodne nie je niekým, kto si nechá len tak po hlave skákať a že v nej predsa len niečo málo ostalo z tej jej detskej bojovnosti. Bolo to síce slabé, ale bolo to tam a tak ju začal skúšať. Doberanie nebolo niečím, čo by mu bolo cudzie a pri nej akoby z toho mal ešte väčšiu radosť, než normálne. Bavilo ho to. Bavilo ho sa okolo nej motať, sem-tam sa na ňu nalepiť a netrvalo dlho a začal to robiť častejšie, než bolo aj na neho normálne. 
Obvykle nevykladal veľa energie na nič. Ani na ženy. Ak aj niektorá nemala záujem, našla sa druhá, ktorá ho mala a tým sa problém vyriešil. 
Avšak so Sárou to začalo byť iné. Síce len trošku, no tá zmena bola citeľná. To, čo zo začiatku bral ako zábavu, ňou prestalo byť, keď sa kolo nej začal motať niekto iný. Dovtedy si len užíval jej prítomnosti, jej poznámok, ktorými ho neváhala odpálkovať a toho, že má niekoho, koho by naozaj mohol nazvať kamarátkou
Pokojne by si so Sárou začal niečo nezáväzné kedykoľvek, kedy by ona súhlasila, pretože to tak to fungovalo aj u tých ďalších žien, ktoré poznal. Navyše, bol na to celkom aj naučený a bral to úplne prirodzene. 
Celkom tvrdo z toho ale vytriezvel hneď po tom, čo vtedy raz urazene odišiel z bytu. Vtedy si uvedomil, že to jej odmietnutie bral úplne, ale úplne inak, ako tie predošlé. Vadilo mu to. Vadilo mu to veľmi a dokonca si neskôr musel aj priznať, že v tom momente žiarlil tak moc, ako už dávno nie. Ona do tej chvíle totiž nikoho nemala, takže sa nad niečím podobným nezastavoval vôbec. Akonáhle však ale k tomu došlo, zobral to tak, ako to zobral- čiže nie práve najrozumnejšie. Nehovoriac už vôbec radšej o tom, koľkokrát sa v súvislosti s ňou urazil a to bol obvykle práve on tým, ktorý urážal ostatných. Bolo to čudné. Čudné na neho, ale bol ochotný si pripustiť, že Sáru naozaj chcel. Takže keď sa naskytla príležitosť, nezaváhal a chopil sa jej. Lenže to typické nabaženie sa, ktoré očakával, neprichádzalo a jemu to nestačilo. 
Ani sa nenazdal a zblížil sa s ňou aj na inej úrovni, ako tej fyzickej. To, že od neho nechcela nič prehnané a taktiež nebola moc romanticky založená, mu len vyhovovalo, ale postupom času sa aj jeho správanie voči nej menilo. Začal do toho všetkého dávať cit, ktorý mu nebol síce moc blízky, ale pokiaľ šlo o ňu, z nejakého dôvodu mu to proti vôli nebolo. 
Uškrnul sa a rukou skĺzol k jej chrbtu. Mierne sa nadvihol, aby jej mohol vtisnúť bozk do vlasov. 
Sára stále spokojne oddychovala a vyzerala dobre. Teraz už áno, ale predtým, keď sa vrátil do bytu, pohľad na jej unavenú tvár nebol práve najpríjemnejším. A on si uvedomoval, že za to z veľkej časti mohol on sám. 
Nenapadlo ho ale, že by sa celá tá nepríjemná záležitosť mohla takto zvrtnúť. Ani mu to len um nezišlo, no ako sa tak spätne na to pozeral, musel usúdiť, že to bolo od neho hlúpe. Avšak v tom náhlom zhone a chaose mu neostávalo veľa času a hlavne energie na to, aby si to uvedomil. Proste mu to nedošlo a ešte teraz cítil kvôli tomu voči sebe menší hnev. 
Nedokázal si totiž momentálne predstaviť, že by sa to medzi ním a Sárou malo pokaziť. Nie teraz
Bolo mu s ňou dobre. Veľmi dobre a taktiež v tom bolo aj niečo viac. Z prvotného a obyčajného záujmu sa stalo to, čo dosť jasne pripomínalo poriadnu zmesku majetníckosti, o ktorej ani netušil, že ju v sebe mal a potom toho druhého, čo tak s presnosťou definovať nevedel alebo skôr nechcel. Minimálne jeho ego s tým zápasilo a nechcelo tak úplne pristať na to, že sa nejakej ženskej niečo takéto podarilo. Nič sa však nemenilo na tom, že to jestvovalo a vedel, že nie je voči tomu vôbec, ale vôbec odolný
Avšak kým to nemalo meno, bolo to pre neho o čosi prijateľnejšie. Aj jeho hrozná povaha to brala omnoho ochotnejšie a s väčším potešením, ktoré si už nemienil kaziť zbytočným dúmaním. 

***

Nakoniec neprespali celý deň, ako si obaja pôvodne mysleli a zobudili sa v dobe, kedy ešte stihli otváracie hodiny Sárinej obľúbenej kaviarničky. Takže len čo sa dali trošku do poriadku, sa tam aj vybrali. 
Čašníčka im doniesla ich objednávku a Shougovi neušlo, ako jeho polovička na neho gánila. Nešlo však o nič, čo by ho nejakým spôsobom rozhodilo a aj naďalej sa díval na jej peknú, no málinko zamračenú tvár s drobným úškrnom. Dobre vedel, že keď bola teraz konečne trošku oddýchnutá a vyspatá, tak mu pravdepodobne chcela daný, dnešno-včerajší incident ešte pripomenúť. A i keď v istých momentoch ani jemu nebolo veru moc do smiechu, predsa len mu to momentálne prišlo trošku vtipné. Bál sa ju však provokovať. Aspoň teda v tomto okamihu a tak len mierne s úsmevom na perách pokrútil hlavou a chcel si k sebe prisunúť svoj koláčik. Sára ho však predbehla, akoby nič uchopila tanierik a potiahla rovno vedľa toho jej. Následne zobrala do rúk malú vidličku a odštipla si z neho poriadny kus. Rovno ho aj ochutnala, na čo Haizaki pobavene nadvihol obočie a s očividným záujmom sledoval, ako si jeho krásna polovička práve vychutnávala jeho zákusok. Bral to z jej strany ako taký nevinný, trošku detinský truc, ale v konečnom dôsledku mu to prišlo naozaj podarené. 
,,Chutí? spýtal sa jej, pri čom sa lakťom oprel o stôl.
,,To si píš, že chutí." zašomrala a stále prežúvajúc zmenšila koláč o ďalšie sústo. 
Takto to pokračovalo, kým sa tanier nevyprázdnil úplne a potom sa pustila aj do toho druhého, ktorý bol pre ňu. A on ju stále pozoroval, neprestávajúc sa pri tom usmievať, pretože mal skutočne dobrú náladu. 
,,Je to čudné..." prehovoril po chvíli. ,,Ale z nejakého zvráteného dôvodu sa mi aj toho tvoje malé napchávanie zdá neskutočne moc príťažlivé." dodal zamyslene a málinko sa naklonil ponad stôl. 
Sára sa na moment prestala venovať jedlu a podozrievavo prižmúrila oči. Zovrela medzi prstami uško šálky svojej kávy a odpila si. 
,,Nevtieraj, Haizaki." odvetila mu nepríjemne, len čo pohár položila späť na stôl.
Lenže ani to ho nerozladilo. Práve naopak, nútilo ho to k úškrnu ešte viac.
,,Možno je to nejaká nová úchylka." prehodil len tak. ,,Však vieš, že sa toho po tom, čo som ťa stretol, u mňa objavilo viac. Napríklad taká tá láska k misionárskej polohe..." začal schválne a neušlo mu, ako sa jej doteraz nasrdený výraz trošku zmenil. V podstate takú milú reakciu od nej aj očakával.  ,,Alebo tá neuveriteľná túžba nosiť tvoje nohavičky a ísť v nich nakupovať." pokračoval ďalej a tentoraz Sáre úplne viditeľne zacukalo kútikom úst, čo ho aj úprimne potešilo. Momentálne totiž akosi tak inštinktívne cítil, že by mal voliť nejakú tú príjemnejšiu taktiku, než to svoje zvyčajné doberanie. Navyše, konečne mali na seba znova čas. Bez stresov, bez všetkého toho negatívneho, len ona a to voľno, ktoré si spolu mohli užiť. 
Musel sa až pousmiať, keď si uvedomil, ako veľmi na túto dobu čakal. On síce nevyzeral na človeka, ktorý by na týchto veciach nejako extra lipol, ale momentálne to tak bolo. Pri nej to tak bolo. 
Nečakane natiahol pažu k tej jej s vidličkou a s práve nabratým kúskom. Pevne ju uchopil a pritiahol si ju k ústam, aby sa aj jemu ušlo aspoň niečo z tej sladkej dobroty, pretože to vyzeralo tak, že sa zatiaľ nehodlala deliť.
Sára sa nad tým mierne zamračila, ale tentoraz vedel, že to bolo len hrané. Vzápätí sa totiž taktiež konečne uškrnula, zobrala zvyšok zákusku a sama ho ním nakŕmila.

***

..Chata? V poriadku, mami..." hovorila Sára do telefónu a on zvedavo sledoval jej mierne zamyslenú tvár. Práve spolu dotiahli deň do totálne nového levelu leňošenia, pretože zvyšok večera strávili na gauči a len prepínali jeden kanál za druhým. Na žiadnu väčšiu akciu aj tak ani jeden z nich nemal náladu, takže im to tako v konečnom dôsledku aj vyhovovalo. Nehovoriac o tom, ako si on tieto chvíľky túlenia v poslednej dobe rád užíval.
,,Kufor? Moment..." Postavila sa z pohovky, čím dokonale zrušila to príjemné pohodlie, ktoré pri nej doteraz mal. Sám sa narovnal a priam automaticky pocítil istú dávku nespokojnosti. Ako malé dieťa schválne mierne odul pery a taktiež sa akože zamračil. Sára si toho očkom všimla a s pobaveným výrazom prevrátila očami, pričom opustila obývačku a prešla cez chodbičku až do svojej izby.
,,Áno, mami, mám ich tu dva. Už som normálne na ten druhý aj zabudla." Jej hlas stále zreteľne doliehal až k nemu.
,,Zajtra prídem domov, tak ho donesiem." Padla ďalšia veta a pri zmienke slova "domov" Shougo okamžite spozornel a tentoraz sa mrzuto zaksichtil naozaj.
Nechcel, aby šla domov.  Celkovo nemal rád, keď musela na dlhšie odísť a zakaždým sa ju snažil všemožne prehovoriť, aby ostala. Čo na tom, že to bolo len občas? Aj tak to bohato stačilo, aby mu to vadilo.
Niečo si zašomral a tiež sa postavil. Šuchtavým krokom si to mieril za ňou a zastavil sa až na prahu dverí. Zrovna sa lúčila a pokladala mobil na stôl. Krátko na to sa k nemu otočila a len čo si ho obzrela, tak sa jej na čele objavila malá vráska.
,,Stalo sa niečo?" spýtala sa ho a podišla k nemu.
,,Nevedel som, že sa chystáš domov." zamumlal akoby nič, krčiac pri tom nosom, na čo sa Sára akosi tak nechápavo pousmiala.
,,No a? Ukončila som semester. Patrí sa to." odvetila mu. Následne si založila ruky na prsiach a oprela sa o zárubňu len kúsok od neho. Zdvihla k nemu svoju tvár a on v tom momente zbadal ten náznak drobnej provokácie, ktorý mala celkom jasne vpísaný v očiach.
A on zažil už množstvo koketných žien, no na tom, ako to robila práve ona, bolo pre neho niečo omnoho príťažlivejšie.
Pozoroval jej jemný úsmev, pekné črty a aj keď sa snažil, jednu zo svojich stránok v sebe nezaprel a zrakom na kratučký okamih skĺzol aj o čosi nižšie. Keď sa potom pohľadom vrátil opäť k nej, ten jej bol akýsi až príliš jemný.
,,Máme prísť spolu." oznámila mu mäkko. Krátko na to ucítil, ako jedna z jej rúk jemne spočinula na jeho páse a jemu znova pri tom geste došlo, ako veľmi miloval, keď sa ho dotýkala.
,,Takže sa neodúvaj." zamumlala a on sledujúc jej pohybujúce sa pery, tušil, že to jeho myseľ nespracováva len ako bežné upozornenie.
Vyzerala tak príjemne, tak vábivo... a to všetko v spojení s tým lákavým teplom, ktoré vychádzalo z jej dlane spôsobovalo, že jeho telo nezostávalo a zareagovalo tiež.
Prstami voľnej ruky si zašla do vlasov, aby si zopár pramienkov zastrčila za ucho a on už vtedy vedel, že momentálne chcel minimálne bozk. Preto aj prekonal tú malú vzdialenosť medzi nimi, sklonil sa k nej a napokom si ho aj ukradol. Ucítil, ako sa jej drobné paže ovinuli okolo jeho pása a sama sa k nemu privinula. Plne vnímal mäkkosť nielen jej úst, ale aj tela a ten pocit nespokojnosti rázom vyprchal. Rozliala sa v ňom jemná, sladučká horúčava, ktorú si vážil čoraz viac a sám ju objal ešte tuhšie, aby si to celé mohol poriadne vychutnať.
Byť s jedným človekom nakoniec nebolo až tak komplikované, ako si pôvodne myslel. Niečo mu však našepkávalo, že by k tomu nemuselo dôjsť pri každej, že by...
Odtiahli sa od seba a ona mu ešte jemne pošúchala rameno predtým, než sa znova vybrala do obývačky.
Shougo sa na pár sekúnd z miesta ani len nepohol a len ju s určitou nehou, ktorá v ňom vyvolávala množstvo otázok, pozoroval.
Ľúbil ju. O tom nebolo pochýb.
Úprimný úsmev na jeho tvári sa však po kratučkej chvíľke zmenil na ten jeho typický, sebavedomý úškrn a hneď na to urobil zopár veľkých a rýchlych krokov. Dobehol ju a jeho dlaň nie práve citlivo pristála rovno na jej zadku, na čo sa ona strhla a počastovala ho nie práve najmilším pohľadom. Ako zvyčajne, nezabudol prehodiť aj zopár nevhodných poznámok, ktoré mu ona s radosťou vrátila.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie celého príbehu. 
/Každý komentár si nájdem, takže aj keď to nie je zrovna aktuálny príbeh, tak si rada prečítam Váš názor a zhodnotenie :]/

Ahoj,
tak máme to za sebou. Už v úvode by som sa inak rada ospravedlnila tým, čo na tento príbeh stále čakali. Dosť som sa oneskorila, ja viem, ale na druhú stranu sa ani len nikto nesťažoval a nepripomínal mi to :D, tak som sa toho chytila a venovala sa radšej poviedkam pre Vás.
Bol to taký suchší koniec, ale myslím, že sa to dalo očakávať. Tá kapitola už ani nebola neviem ako moc nutná, ale keďže sa to celé nieslo v ja-rozprávaní z pohľadu Sáry, chcela som urobiť aj menší obraz toho, čo sa dialo v Haizakiho hlave :]. U neho som ale ja-formu nevolila, lebo no...viete xD, ako by to asi vyzeralo a on- forma mi prišla prijateľnejšia :]
Pôvodne malo toto tu byť vecou pár dielikov. Nápad prišiel na základe spojenia 2 jednorázových vecí, ktoré som plánovala a potom som zistila, že ma baví písať o týchto dvoch psychopatoch xD a natiahlo sa to. 
Haizaki Shougo nie je moja obľúbená postava. Fakt nie, ale akosi prišla táto myšlienka a po určitých úpravách som zistila, že sa mne osobne táto jeho verzia pozdáva. Myslím, že bude ešte dlho v mojej hlave a robiť tam bordel :D
Inak...celé sa to malo niesť v duchu žartu, irónie. Prvotná myšlienka okolo tohto nápadu bola taká, že humorne ukážem reálnosť vzťahu. Čiže možno až taká paródia, ktorá sa však vyvinula nakoniec takto.
Nečakala som, že to takto potrvá. Pôvodne som mala byť vec môjho zimného voľna a vidíte, že sa to skoro dočkalo zimy ďalšej :D 
Čítala som si celý príbeh nedávno a miestami som sa chytala za hlavu, no miestami som si všeličo pripomenula a taktiež sa nasmiala :]
Sára a Shougo ma bavili. Veľmi moc :] a ja dúfam, že aspoň trošku bavili aj Vás.
Ďakujem každému, kto to čítal, hodnotil...Veľa to pre mňa znamenalo a pôsobilo to celkovo na moje odhodlanie vôbec k tomu sadnúť a vymýšľať až do konca. 
ĎAKUJEM.


***

6 komentárov:

  1. Ne.... Už je konec... :'(
    Petrika nevím, co ti k té celé povídce mám povědět. Možná jen to, že to bylo naprosto dokonalá povídka, kterou si ráda přečtu znova, jak tvoje minulé povídky... :)
    Haizakiho styl vyznání lásky, lep po prdeli.... :D To by nebyl Haizaki.
    Nechala si v něm tu jeho "zlou" povahu, ale přesto se nějak tak citově "vyvinul" což je naprosto v této povídce úžasné. Mám ráda, když postavy projdou změnou, ale zachovají si tu svou starou povahu... :)
    Nevím, co dál... :) Jen asi to jsem zvědavá, co dalšího nám připravíš... :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nááááh, koniec? Hmm, škoda toho, bavilo ma to. Bolo to vtipné, občas trochu vážne. Proste malo to všetko, čo by príbeh mal mať a hlavne... nebolo to prekliate prekomplikované (ja neviem, v poslednej dobe mi komplikované, trojuholníky, šesťuholníky, dvadsauholníky..., tak trochu lezú hore krkom, pretože je to dosť klišé a väčšina ľudí sa už ani nezameriava napríklad na vzťah ako taký tých dvoch ľudí, ale skôr na to, aby sa to poriadne skomplikovalo, vstupovala medzi nich jedna osoba za druhou a podobne... no a ešte sa opovažujem frflať xD). Malo to pekný, plynulý spád, bez zbytočností. Sem-tam okorenené (bez púčikov!).
    Naozaj som si čítanie tohto príbehu vychutnávala. Bolo to fajn a je škoda, že je už koniec.
    Inak, pokojne si mohla použiť ja-rozprávanie aj na Shouga, to, že je chlap ešte neznamená, že by to bolo divné (ak som správne pochopila dôvod, samozrejme), je to predsa tvoj príbeh a tvoj chlap bude taký, akým ho chceš mať ty xD Okej, trepem.
    Takže pekne napísaný príbeh, je mi ľúto, že je koniec, no budem čakať na ten ďalší, ktorý pre nás pripravíš (pripravíš, hej? xD) :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Och... ách... uch... toto bolo krásne, dokonalé, nádherne zakončené. S istotou môžem prehlásiť, že som nikdy v živote také prekrásne zakončenie príbehu ani nečítala... Veľmi sa mi páčilo, že si opísala aj pohľad Haizakiho. To, ako to celé vnímal, jeho myšlienky, pocity, spomienky. Bolo to niečo neuveriteľné. To, ako si to celé krásne spracovala, vrátila sa k starým veciam a mnohé, aspoň z môjho pohľadu, vysvetlila. Taktiež si neviem predstaviť, že by bol Shougo taký uplakaný štupeľ. :D Ale jednoznačne by to možné bolo. Ľudia sa dokážu neuveriteľne zmeniť po určitých príhodách a podnetoch. Rozhodne ma však obraz malého Shouga pobavil. Aj Sára sa teda zmenila... kto vie, čo ju k tomu prinútilo... Tie ich naťahovačky na záver boli proste niečo, čo k nim neodmysliteľne patrilo. Som rada, že sa Haizaki nezaprel a mimo tých krásnych myšlienok ohľadom nej, v ňom ostala aj tá jeho typická arogancia a nezbednosť. (pfuj, ten môj slovník! xD Fakt je mi ľúto, že som sa nezmohla na niečo lepšie) Sára opäť bodovala s jej vzdorovitosťou a čerešničkou na torte bol ten zákusok... normálne som ju videla! Vyčarilo mi to prinajmenšom úsmev na perách. (ak si odmyslím tlmený smiech predtým) Ah... no, už asi končím. Neviem, ako to mám ešte podať, ale tento príbeh je jeden z mojich najobľúbenejších... asi budem musieť prehodnotiť My sweet princess a znova si oba príbehy od začiatku prečítať...

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Už sa nejdem ani ospravedlňovať za to, že veľmi dlhý čas na celý blogový svet úplne kašlem a k tomuto som sa dostala až zahanbujúco neskoro. Nemalo by to zmysel, asi. Viem, že na moje bláboly a vysvetľovanie nie si zvedavá, preto píšem rovno to, na čo zrejme si - môj názor na tento diel.

    Nuž, je pravdou, že sme ťa postupne prestali kopať k ďalšiemu písaniu, ale ako si to spomenula v závere - možno to bolo aj tým, že každý bol nažhavený na tú jeho poviedku na prianie od teba a tak boli Sára a Shougo odsunutí na istý čas do ústrania. Ja si však myslím, že im to prospelo, pretože keď si sa k nim opäť vrátila, tak bolo vidno, že si písala čerstvo oddýchnutá s novou múzou a chuťou :) Musím moc pochváliť výber rozprávania - mňa osobne posledná časť z pohľadu Haizakiho nesmierne potešila a prekvapila. Páčilo sa mi ja-rozprávanie v Sárinom podaní, veľmi dobre sa to čítalo, jej myšlienkové pochody a jej celkovú osobnosť som si moc obľúbila, ale vždy som tak trochu alebo aj viac bola zvedavá na to, že ako to celé berie Haizaki. A som skutočne rada, že si nám umožnila nahliadnuť na celú situáciu aj z jeho strany :) a máš pravdu - on rozprávanie bolo lepšie, pretože, úprimne - Haizakiho osobné myšlienky by sme zrejme čítať nechceli :D teda, možno aj chceli, ale zostali by sme všetky zhrozené, je to predsa len chlap a ešte aj miestami nechutný a perverzný. Takže takto to bolo lepšie. A bolo z toho všetkého úplne jasne a hladko cítiť, že ako sa zmenil, nie úplne, ale čiastočne. Ako písala Dechi - citovo vyspel. Uvedomil si, že mu môže byť dobre aj s jednou a tou istou ženou. A som rada, že to bola práve Sára, ktorá mu to ukázala. Oni dvaja sa mi ako pár k sebe neskutočne moc hodili. Možno by som mohla dokonca napísať, že som si ich zo všetkých tvojich OC x KnB postava párov obľúbila najviac.

    Tento celý príbeh bol tak skvelý, každý diel som si tak moc užívala, že mi je normálne ľúto, že je to len fanfikcia. Osobne by som ti radila, kúsoček to prepísať, rozšíriť a šup s tým niekam, hocikam, len aby ti to niekde uverejnili. Takéto niečo by mohlo zaujať (a ja si myslím, že by aj určite zaujalo) aj širší okruh čitateľov ako iba pár ľudí z blogu. Popremýšľaj o tom ešte :)

    Aby som nezabudla - tak nesmierne sa mi páčil aj ten pohľad do jeho minulosti - konečne sme boli svedkami ich prvého stretnutia a toho, že kde to všetko začalo. Som rada, že to všetko napokon dopadlo takto. Som rada, že toho krpca vtedy šikanovali a že o objavila práve ona. Že sa ho zastala a že po rokoch je z nich takýto úžasný pár. Fandila som im a fandím im aj naďalej, akoby to boli skutočne reálni ľudia. Chcem ti za túto poviedku zložiť skutočne veľkú poklonu, lebo je to jedna z tých naj fanfikcií, aké som kedy čítala. A to píše človek, ktorý prevažnú väčšinu svojho života strávil práve čítaním fanfikcií. Tak snáď pochopíš, že čo som tým myslela. Som nesmierne rada, že si pre nás písala niečo takéto a snáď to dalo niečo málo aj tebe, ako autorke. Veď predsa, každým jedným dielom sa vyvíjame a zdokonaľujeme. A ja pevne verím a akosi tak aj z tvojho písania cítim, že táto poviedka neprospela iba nám - čitateľom ale v prvom rade aj tebe :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Peťulííík, úžasné to bolo. Už od začiatku ma tento príbeh zaujal, pretože mal práve tak nezvyčajný pár. Kto by si už len-tak vybral práve Haizakiho a napísal o ňom príbeh? A hlavne príbeh, ktorý by čitateľov prinútil na Haizakiho zmeniť názor a mať ho aj celkom v oblube? No minimálne mňa to prinútilo :D Nielen z Haizakiho si spravila niečo, o čom sa dobre číta (a sem-tam aj dobre pozerá, keď si pridala nejaké obrázky, alebo sa zapojila do činnosti moja fantázia :D ), ale si mu stvorila aj priam dokonalú polovičku. Sára bola jednoducho zlatíčko, osoba, s ktorou by som sa naozaj rada stretla, keby niekde reálne existovala. Na týchto dvoch "psychošov" som sa tešila zakaždým, keď som navštívila tvoj blog a vyskočilo mi, že si pridala novú kapitolku :)

    A ešte čo sa mi páčilo, tak bolo to, že predsalen sme sa dozvedeli aj o tých "psycho šialených" myšlienkach, ktoré mal Haizaki...a možno práve vďaka tomu som si ho obľúbila ešte viac :) Každopádne Peti, vďaka, že si to napísala. Užívala som si každú kapitolku. Drž sa a píš ďalej, nech ťa múza neopúšťa. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Prosím ťa, ty už netrep toľko o suchotách v tvojich kapitolách alebo nedostatočnej akčnosti, lebo už mám toho naozaj dosť.
    Celý príbeh, od začiatku až do konca, bol veľmi pekne realisticky podaný, spracovaný a opísaný. Charaktery postáv boli neskutočné a vďaka tebe som si Shouga obľúbila. Sára... ach Sára... alebo Petrika? Ups, to mi... VYPADLO *úškrn*, k tej netreba veľa písať, lebo to všetko zvládla dobre. Je silná, ale má city. Zachovala si chladnú hlavu, keď to bolo treba, čo dokáže málokto, lebo veľakrát človek nepremýšľa a povie alebo urobí niečo, čo mu možno len na chvíľu spraví radosť, ale vystrieda to dávka pocitu viny alebo dokonca aj prázdnota.
    Táto časť bola úžasne spestrená z Haizakiho pohľadu a som ti za to vďačná, lebo ten príbeh si to priam pýtal. Určite sme každá jedna čitateľka chceli nazrieť aspoň trošku do jeho hlavy a je skvelé a pekné od teba, že si nám to umožnila.
    Je fajn, že to nebolo ja-rozprávanie, lebo podľa mňa je veľmi náročné, aby všeobecne žena ako taká písala z pohľadu ja-rozprávanie muža. Takže takto si to krásne pekne diplomaticky vyriešila a nepotrebuje to žiadnu inú formu.
    Je naozaj príjemné čítať, ako sa pozerá na Sáru, na čo pri tom myslí a že sám uznal, že je v tom niečo viac a že sa nakoniec dopracoval k tomu, že ju ľúbi tiež.
    Neviem, čo by som mala viac dodať.
    Len, že... naozaj píšeš krásne a som rada, že v tom pokračuješ aj naďalej. Ďakujem ti za taký krásne romantický, erotický, realisticky a aj vtipný príbeh. Malo to všetko, čo mi vyčarilo úsmev na tvári, prekvapenie, úškrn, ale aj určité vzrušenie (no toto teda bohovo vyznelo, teraz si budeš myslieť, že ti stalkujem príbehy a robím pri nich neviem čo xD)
    ĎAKUJEM. ♥

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)