nedeľa, 30. októbra 2016

Reálny

***


Písané ako darček pre Soru
/ dúfam, že Ti nevadí, že som to nakoniec zverejnila, ale asi by som to čoskoro v počítači stratila a chcela by som to mať pohromade, pretože som na tieto veci strašný bordelár -.- / 

***

Zmučene si povzdychla a ledva potlačila zakňučanie, ktoré sa jej priam dralo spomedzi pier. Na to, že bol piatok, jej nálada až tak pozdvihnuto nevyzerala. Pri počúvaní ďalšieho nudného výkladu ich vyučujúcej mala pocit, že namiesto toho, aby sa k nej dostávali dôležité informácie o danej téme, z nej práve naopak niečo skôr vyprchávalo.
Chuť.
Nadšenie.
Energia.
A tak ako obvykle, zablúdila mysľou do svojho bezhraničného, neobmedzeného sveta, ktorý vypadal omnoho lepšie a najmä lákavejšie.
V jej predstavách sa pomaličky rysovalo hneď zopár postáv. Mužských, ale nie tak úplne ľudských.
Vysoké postavy, šibalské pohľady a prívetivé úsmevy. Na prvý pohľad možno hrdinovia s charakterom, ktorý bol bežne využívaný, no predsa len mal svoje neodmysliteľné čaro.
Ochrancovia, provokatéri...a aj tí so správnou dávkou humoru, ktorý celú tú ich príjemnú charizmu dokonale podčiarkoval.
Bolo úplne jedno, či mali hnedé alebo čierne vlasy. Tmavé alebo modré oči, len...
Len im nesmelo chýbať to niečo málo, čo vzbudzovalo záujem a zvedavosť aj u jej často otrávenej a sklamanej osoby. Tá drobnosť, nič zložité, iba ten správny postoj a chovanie sa nielen vzhľadom na dané situácie, ale najmä ohľadom tých hlavných hrdiniek, s ktorými sa ich osudy skrížili.
Áno, bolo to romantické. Bolo to hrejivé a príjemne sa to čítalo, lenže ako každý písaný príbeh, aj tento mal koniec.
A konce vo všeobecnosti veľakrát veľmi nepotešili.  Nie preto, že by boli zlé, ale...
Ale asi preto, že sa s našimi hrdinami a ich túžbami už nestretne. Že si už nebudeme môcť vychutnávať to sladké, jemné zvádzanie a narastanie citov, ktorým sa zo začiatku bránili a napokom si ich chránili tak mocne, že to zapôsobilo na nejednu čitateľku.
Nuž, takí vysnívaní protagonisti jednoducho sú.
Predsa len boli vytvorení ženskou mysľou a tá vždy vedela, čo by potešilo tie, ktoré tento príbeh sledovali. Mužské postavy z pohľadu ženského oka zaujali proste zakaždým. I keď možno nie hneď na začiatku, ale s postupným vývojom naberali to kúzlo, ktoré dokázalo príjemne opantať.
Na základe tej myšlienky dokonca očkom prebehla po svojej triede, konkrétne po jej mužskej časti a krátko na to znechutene pokrčila nosom.
Škoda len, že v reálnom svete to tak nefunguje. Prebehlo jej mysľou . Následne si dlaňou podoprela bradu a zahľadela sa unavenými očami na otvorený zošit, ktorý mala na lavici. Voľnou pažou uchopila ceruzku, vytŕčajúcu z jej peračníka a začala si kresliť. 
Bola to ďalšia z mála činností, ktoré ju aspoň ako tak uspokojovali a preto sa k nej obracala zakaždým, keď mrzutosť dosiahlo takého štádia, že už s tým musela niečo robiť.    
A presne taký moment nastal aj teraz a ona bola pevne rozhodnutá upokojiť svoje rozladené vnútro aj za rizika, že ju učiteľka prichytí a urobí jej pred všetkými zúčastnenými trápnu scénu.
Na papieri sa jej po chvíli už rysoval zatiaľ nie moc určiteľný vzor, keď niekto v triede veselo hlesol.
,,Sneží!“ ozvalo sa potichu, no dostatočne na to, aby to upútalo pozornosť všetkých, vrátene vyučujúcej, ktorej výraz však nezdieľal rovnaké nadšenie.
I ona odtrhla svoj pohľad od lavice a zadívala sa von oknom. Avšak len na krátku chvíľku, pretože krátko na to niekto zaklopal.
Dvere do triedy sa otvorili a v nich stál mladík asi v jej veku. Zdvorilo sa pozdravil a prešiel ku katedre, kde učiteľke odovzdal triednu knihu. Predchádzajúcu hodinu totiž daný vyučujúci akosi vôbec nestíhal pozapisovať potrebné informácie o učebnej látke, takže si ju zobral zo sebou a teraz poslal žiaka, aby ju vrátil.
A ona toho študenta poznala. Bol z vedľajšej triedy a prestúpil k nim na školu minulý rok. V podstate ho tu poznali snáď všetci. Bol to prosto ten stále sa usmievajúci typ, ktorý večne sršal energiou a dobrou náladou.
Mierne odula spodnú peru, keď si uvedomila, že bol vlastne jej presným opakom. A možno aj to bolo dôvodom, prečo sa nevrátila k rozkresleného obrázku ihneď, ale čakala, kým odíde.
Bolo to totiž príjemne, pozerať sa takto na niekoho, kto pôsobil tak prirodzene a z koho zároveň šiel ten takmer až nákazlivý optimizmus. A tak rovnako tak, ako už aj predtým, si dovolila na neho pozerať sa dlhšie, než by možno bolo vhodné. Bol to avšak zaujímavý človek , ktorý jednoducho budil pozornosť  všade, kam prišiel. Bola to pravdepodobne taká tá jeho typická črta a ako sa tak zdalo, vôbec mu to nevadilo.
Ako keby bol na to priam stvorený. Pomyslela si a jeden z jej kútikov úst sa zdvihol v trošku pobavenom úškrne. Nie, nemyslela to ironicky. Teda, aspoň nie tak úplne.
Ach, na čo to zasa myslím. Pokrútila otrávene hlavou a očami skĺzla k svojej kresbe.
Boli to síce len myšlienky, ale akosi ju to tak dokázalo o čosi príjemnejšie naladiť. Vlastne ju dokonca napadlo, že by jeho povahu mohla využiť v nejakom ďalšom z jej príbehov, ak sa dnes dostane k počítaču a nebude mať náladu na nič iné, ako na sladké leňošenie.
A tá predstava ju prinútila opäť na krátku chvíľku zdvihnúť zrak a vtedy už bol pri dverách a slušne sa lúčil nielen s vyučujúcou, ale...Ale sa dokonca  svojím živým pohľadom vpil do toho jej
Bol to len drobný okamih, no bohato stačil na to, aby pocítila mierne rozpaky. Na tvári mal ten samý, milý úsmev, ktorý sa avšak o čosi máličko zvýraznil, keď jej kývol hlavou na odchod.
Aby nepôsobila nepriateľsky, tiež sa pousmiala, no určite pri tom nevyzerala ako on.
V podstate jej to pripomenulo  všetky tie náhodné interakcie, ktoré s ním zažívala v priestoroch školy a sem-tam aj mimo nej.
Nikdy tomu nepripisovala moc veľký význam, ale práve toto jeho gesto, ktoré jej venoval, jej na moment úplne vytesnilo z hlavy všetkých tých hrdinov, na ktorých sa sústredila doteraz.

***

 Mohlo ju napadnúť, že akonáhle ich prekvapí Pani Zima po prvýkrát, tak sa všetci chalani v škole doslova zbláznia. Avšak doteraz jej to ani len na um nezišlo a úplne zabudla na ten hrozný scenár, ktorý sa každoročne opakoval.
Až keď skončilo vyučovanie a ona vyšla z jednej z obrovských budov, tak uvidela tú masívnu paľbu snehových gúľ z ich strany. Protesty dievčat boli hlučné a občas aj také, ktoré sa naozaj nehodili na mladé dámy. A ona si len povzdychla nad tým, že by tie hovadá boli schopné ich utopiť aj v tých pár centimetroch snehu a zostúpila prvý schod s nádejou, že prekĺzne bez toho, aby to rovnako tak schytala.
Prísť domov mokrá a s vlasmi plnými snehu bolo veru to posledné, po čom túžila a keď už bola takmer pri bráne, zazdalo sa, že sa jej to aj podarilo. Lenže ako na potvoru, si ju vtedy všimol jeden jej spolužiak a prihlúpo sa zazubil. Okamžite sa napriahol s poriadnou guľou v ruke a bez jedinej známky citu ju hodil.
Kým sa jeho „pozdrav“ dostal až k nej, stihla ho prekliať v duchu snáď tisíckrát. Nemienila mu robiť radosť a tak sa chystala jeho rane úspešne vyhnúť. Sotva sa však pohla z miesta, keď sa náhle niekto postavil pred ňu a tá malá kôpka snehu sa rozprskla o jeho chrbát. 
,,To sú ale džentlmeni, čo?“ prehovoril na ňu dotyčný a ona párkrát prekvapene zažmurkala. Už po druhýkrát sa dnes stretla s tým príjemným úsmevom a...A s hnedými očami.
Netušila, že ich má tej farby. Doteraz ho vždy videla len so vzdialenosti, v ktorej  bolo jej určenie veľmi klamlivé a v podstate sa o takú informáciu nikdy ani len nepokúšala.
,,Uhm...“ vysúkala zo seba. ,,Nie je to nič nové.“ poznamenala, reagujúc na tú majú vojnu na školskom pozemku. Taktiež k tomu aj demonštratívne pregúľala očami a ruky si vsunula do vreciek od kabáta.
,,Chápem.“ odvetil. ,, Tiež mám rád zimu a občas ma to tiež zláka.“ dodal. Krčiac ramenami, sa krátko na to sa narovnal, no nespúšťal z nej zrak.
A ona si všimla tú jeho váhu a to niečo v ňom, čo bolo až nezvyčajne hrejivé, i keď  bolo práve vonku veľmi chladno.
Možno to bolo tým, ako sa na ňu pozeral. Alebo možno tým, že tu vôbec pri nej stál a takto uvoľnene s ňou komunikoval, alebo...
Spozornela, keď sa jeho ústa znova pohli.
,,Ale aj tak som ťa chcel zachrániť.“ zamumlal po tej krátkej odmlke.  Veľavýznamne pri tom na ňu žmurkol, na čo ona zo začiatku nad týmto jeho vtipným konštatovaním len nadvihla obočie, no neskôr jej spomedzi pier uniklo tiché zachichotanie.
Napadlo ju, že to bolo milé.
Nech už to myslel hocijako.
,,Tak keď už vyzeráš o čosi veselšie...“ prehovoril zamyslene. Mierne sa k nej naklonil a tým ju prinútil si uvedomiť, aký veľký, výškový rozdiel medzi nimi bol. V podstate to nebolo nič čudné, pretože medzi ňou a viacerými takmer vždy nejaký ten bol, ale tento tu by sa niekomu mohol zdať až komický.
Avšak aj tak momentálne tak trošku zvedavo skúmala úplne všetko, čo sa v súvislosti s ním spájalo a prišlo jej to všetko, len nie nepríjemné.  
,,Čo by si povedala na to, kebyže ťa kúsok odprevadím a po ceste úplnou, čírou náhodou by sme obaja dostali obrovskú chuť na horúcu čokoládu a ja by som ťa na ten skutočne úplne, ale vážne úplne náhodný podnet pozval do tej cukrárni, čo je hneď na rohu?“ spýtal sa jej, neznejúc pri tom preafektovane a ani nie trápne. Hovoril to s akousi ľahkosťou, ktorá aj teraz bola, ako už všetko na ňom, veľmi prirodzená. Navyše, stále bola za tou prijateľnou hranicou a nepôsobilo to vôbec arogantne alebo namyslene. A preto nedokázala zareagovať inak, ako ďalším slabučkým pousmiatím.
Čokoláda predsa nikomu neuškodí a...
A prečo by si nemohla aj ona občas dopriať trošku tej pohody a nechať rozplynúť tú masívnu, imaginárnu stenu, ktorú si občas preventívne tak rada stavala?
Takže prikývla a krátko na to na jej ramene spočinula jeho dlhá paža.
Objal ju. Ale len tak priateľsky a netrvalo to ani dlho.
Vnímala to ako niečo, čo sa k nemu dokonale hodilo a úplne to na neho sedelo.
Ale aj tak to v nej z neznámych príčin nezanechalo dojem, že by sa tak správal ku každému.
Svedčil o tom aj ten pohľad, ktorým ju opäť obdaril a to niečo zvláštne, čo zazrela v tej jeho hnedej, ktorá bola pre zmenu vítane reálna a nie len vymyslená.

***


2 komentáre:

  1. Tak toto bolo veľmi ňuňavé. Neskutočne zlaté a myslím si... že radšej toto nebudem rozvíjať ďalej. Čiže si nič nemyslím :D
    Neviem, čo ti na to Sora povedala, ale som si istá, že sa jej to páčilo - teda mne sa to rozhodne páčilo. Bolo to veľmi milé, jednoduché, nevtieravé a predsa trochu nezvyčajné (hlavne ak beriem do úvahy tento svet -.-)
    Nebolo to veľmi rozsiahle, no bolo v tom všetko, čo tam dokonale pasovalo. V niektorých príbehoch je proste menej a jednoduchšie oveľa viac, než keby to bolo dlhé a prekomplikované.
    Takže si šikovná a verím, že tvoj darček oslávenkyňu veľmi potešil :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To bolo veľmi pekné. Zlaté, romantické, ňuňu-pú a pupu-ňú. ^^
    Je to zlatučký darček pre Soru a myslím si, že na to bude mať alebo má rovnaký názor. Spočiatku to bolo naozaj úplne ako v reálnom svete, možno sme sa v tom našli viacerí spočiatku, akurát každá má to svoje pokračovanie, muahaha. :D A čo sa mi páčilo, že tam sneží ^^ Dobre si to využila s tou guľovačkou, vďaka ktorej sa stretli, aj keď... sú z tej istej školy, asi by sa aj inak mohli stretnúť, ale toto je také milučké nevinnučké, že neviem prečo tu používam samé zdrobneninky :D A krásne som si vedela predstaviť, že ako je on vysoký a naklonil sa k nej, božínku... zmäkla som počas tej scény. :]
    Si šikulka šikulkatá :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)