piatok, 14. októbra 2016

The shadows and monsters.

***


Nadväznosť na príbeh Anna - má dve časti.
/Tie nájdete tu/

Typ : originálne, krátky rozsah

Skôr za účelom môjho vyventilovania.


***
Prečo ja? Prebehlo jej mysľou, keď jej rukami prebehol ďalší z mnoha zmarených životov.
,,Prečo?" zašepkala do ticha tmavej uličky a nechala bezvládne telo klesnúť pozdĺž jednej zo stien starých, opustených budov.
S prázdnymi očami, ktoré bývali kedysi plné nádeje, si premerala mŕtveho muža a už si ani len nedokázala uvedomiť, že sa nad svojimi činmi ani len nepozastavovala. To, že opäť niekomu zobrala to najcennejšie, už akoby ani len vôbec nevnímala. Celé to bolo pod akýmsi len veľmi slabo prehľadným závojom, cez ktorý sa dívala už tak dlho, že úplne zabudla, aká je skutočnosť.
Ostal len už zmätok a nekončiaci chaos, ktorý tak rád trýznil jej už aj tak dosť chabú a pobláznenú myseľ.
A po boku týchto zúfalých emócií tu bola prítomná aj tá vôňa vzduchu, nasýteného smrťou. Udierala jej do nosa neprestajne a ešte väčšmi dráždila jej rozbúrené zmysly, ktoré nemala pod kontrolou.
S výrazom, ktorý nenapovedal nič, sa odvrátila od svojho krutého činu a chrbtom ruky si zotrela pramienok krvi, ktorý jej tiekol po brade. Neprítomným pohľadom sa zadívala do diaľky, v ktorej sa črtala mestská cesta, z ktorej strhla toho úbožiaka, vracajúceho sa počas tmy domov.
Zafúkal k nej nepríjemný vietor, no ani ju len nestriaslo. Hoci bolo nepríjemné, mrazivé počasie, tak bola veľmi jednoducho odetá. Kútiky jej úst sa dokonca zdvihli v pološialenom úškrne, keď jej došlo, ako dlho to už je, čo ju naposledy cítila. Teda minimálne na jej tele, pretože tú nechutnú trpkosť, ktorá by sa dala spájať s chladom, tu bola neustále.
,,Mučíš ma..." zamrmlala podráždene a dlaňou spočinula na svojom hrudníku. Prsty kŕčovito zakvačila do látky svojich šiat a hlboko sa zaryla dlhými nechtami do svojej pokožky. Možno sa tak pokúšala cítiť aspoň niečo, hocičo, čo by jej napovedalo, že sa nerozpadáva len zvnútra.
,,Zobral si mi všetko..." zašepkala nezmyselne a urobila zopár opatrných krokov.
,,Zobral si mi všetko!" zvolala o čosi hlasnejšie, na čo sa jej chôdza stala menej istou. Vzápätí preto skončila pri tej istej stene, ako jej obeť. Zmorene sa o ňu oprela chrbtom a hlboko zaklonila hlavu. Jej dych bol prerývaný, hlasitý a občas jej spomedzi pier unikol až bolestivo zúfalý ston.
,,Ja...ja nechcem..." prehovorila po chvíľke a opakom ruky si zaclonila výhľad na bezhviezdnu, nočnú oblohu.
Tieto veci bežného sveta akoby ani len neboli pre ňu. Už sa nedokázala nadchnúť pre krásu noci a čaro toho tajomného, čo ľudský rozum chápať nevedel. Už nie a preto aj keď mala myšlienky len veľmi nejasné, predsa len niekde tam hlboko tušila, že jej niečo ukradli.
,,Ja vážne nechcem..." zopakovala a odlepila sa od múru.
,,Ja..." hlesla a jej nohy sa znova pohli.
Sotva sa však dostala z uličky a k jej ušiam znova doľahla vrava a smiech. Mladík tam niekde za jej chrbtom pravdepodobne nebol jediným, kto sa dnešný poriadne neskorý večer rozhodol stráviť v okolitých podnikoch. A to aj napriek varovaniam, ktoré im v meste v týchto časoch priam prízvukovali.
A ona znova pocítila tú úzkosť a neskutočne obrovský hlad, aj napriek tomu, že to bolo len pár minút dozadu, čo sa kŕmila. V jej hlave bola zasa tá samá hmla a opar, ktoré zatieňovali úplne všetko správne a ľudské, na čo by mala mať aspoň nejaké tie spomienky. Smútok a strach vystriedala neukojená lačnosť a rázom z jej utrápeného výrazu nebolo nič, čo bolo na nej chvíľu dozadu badateľné.


,,Hmm..." Prstami si zašla do rozstrapatených vlasov, aby si ich uhladila. Následne nimi klesla k tenkému kabátiku a zapla si tých pár gombíkov, ktoré jej ten úbožiak pri svojom zúfalom pokuse o záchranu uvoľnil.
Skupinka mladých ľudí medzitým prešla popri nej, no v tieni budov si ju nevšimli. Zato ona dokonale zavetrila tú lákavú vôňu, ktorá z nich šla a budila v nej tú jej temnú, divokú časť, bažiacu po krvi.
,,Džentlmeni!" zvolala na nich zvonivým hlasom a vystúpila na chodník.
Štyria mladí muži sa za ňou prekvapene otočili, ale len čo si ju premerali svojimi podguráženými pohľadmi, ich údiv sa zmenil vo výraz, o ktorom by sa dalo povedať, že bol až trošku slizký.
,,Potrebujete niečo, slečna?" spýtal sa jej jeden z nich a nezabudol sa pri tom uškrnúť na svojich spoločníkov.
,,Áno. Myslím..." začala. ,,Myslím, že som sa stratila." dodala a na jej perách sa objavil nevinný úsmev. Úsmev, ktorý kedysi mávala ešte ako dieťa.
,,Takže stratila?" zopakoval po nej ten samý a kútiky jeho úst sa zdvihli ešte viac.
 ,,Presne tak." pritakala. ,,Boli by ste takí láskaví a pomohli mi nájsť tú správnu cestu?" Pristúpila bližšie, neprestávajúc pri tom hrať svoju sladučkú rolu, ktorá bola pre ňu už automatickou.
,,Ako by sme len mohli odmietnuť prosbu tak pôvabnej slečny?" poznamenal, keď sa k nemu dostala omnoho bližšie, než to slušnosť a spôsoby kázali.
Ostatní zúčastnení to tiež celé pozorovali s miernym podozrením. Avšak prestali sa tomu jej správaniu čudovať, keď si uvedomili, že už predsa len videli podobné ženy, ktorým rovnako tak chýbala hanblivosť.
,,Och..." Zdvihla svoju ruku k jeho hrudi. ,,Neviete si predstaviť, ako moc ste ma potešili." vyriekla a koketne mu nahliadla do očí, ktoré jej plne prezrádzali, ako moc na neho to jej nečakané gesto zapôsobilo.
,,Ešteže sa stále nájdu muži..." Dlaňami sa posunula k jeho krku, na čo sa jeho telo naplo.
,,...ktorí vedia, čo sa patrí." dokončila takmer šeptom a jej prsty prešli až k dlhším vlasov na jeho zátylku.
,,Ako som už povedal, slečna, nenechám vás v núdzi." odvetil jej, snažiac sa pri tom vyznieť čo najviac mužne.
,,Ďakujem vám, uhm..." Na jej tvári sa objavilo malé zamyslenie. ,,Ako sa vlastne voláte?" spýtala sa ho a opatrne sa postavila na špičky. Postrehla, ako na kratučký moment zatajil dych a preto sa znova pousmiala, tentoraz ale povzbudivo.
,,Thomas, slečna. " odpovedal trošku priškrtene.
Nebolo to tak, že by predtým nemal so ženami skúsenosti, ale na tej pred ním, ktorá sa ho tak bez ostychu dotýkala, bolo niečo, čo ho prosto nútilo takto reagovať.
,,Thomas..." V ústach sa priam pohrala s jeho menom a provokačne si oblizla pery, zatiaľ čo ju on neprestajne a značne omámene sledoval. Odrazu akoby všetko navôkol zmizlo a bola len ona.  Dokonca neregistroval ani len tie poriadne uštipačné a výsmešné poznámky, pochádzajúce od jeho priateľov. Poľavil v ostražitosti, ako len mohol a dostal sa až do určitého tranzu, v ktorom videl len tú neuveriteľne moc čarovnú a krásnu ženu.
,,Ďakujem vám, Thomas." zamumlala, lenže krátko na to jej zvodný pohľad nahradilo niečo iné.
Netrvalo to dlho a ulicou sa roznieslo nechutné zapraskanie, ktoré bolo nasledované zošuchnutím, teraz už bezvládneho tela na chodník.
V tvárach zvyšných mužov sa takmer okamžite objavilo zdesenie, no žiadny z nich nevydal ani len hlásku. Skôr totiž, než ich mozgy plne spracovali, čo sa práve pred nimi udialo, padli ďalší dvaja. Trasúc sa na zemi, sa im z rozpáraných hrdiel nepretržite valila krv, ktorá v nej ešte viac umocňovala túžbu po zabíjaní a istú zvrátenú úľavu.
Ten posledný sa ešte pokúsil o útek, ale bolo to rovnako tak márne, ako u toho, ktorý padol kvôli nej dnes ako úplne prvý.
Keď ho zrazila k zemi a nohou surovo pristúpila krk, tak sa jej ústa znova skrivili do toho čudného úškrnu. Muž pod ňou sa metal a vydesenými očami pozoroval tie jej bez žiadnych výraznejších a najmä ľudských emócií.
Jej stále rovnako krásne črty boli tvrdé a sálalo z nich nebezpečenstvo. Jeho dvaja priatelia medzitým prehrali nad týmto nespravodlivým osudom a pod ich nevládnymi telami sa vytvorila obrovská kaluž tmavočervenej tekutiny, takmer siahajúca až k nemu.
A ona pri tom nemyslela na nič konkrétne, len...  
Len na to niečo dôležité, na čo práve teraz opäť zabudla. Nevedela, čo to bolo, ale niekde v podvedomí cítila, že sa to z nej vytratilo a že jej to chýbalo.
Avšak nech sa snažila akokoľvek, tam vnútri bola len nekonečná prázdnota a ten zvláštny ošiaľ, cez ktorý momentálne nedokázala vidieť, čím sa stala a kým práve bola.
Chvíľku sa s ním ešte hrala. Lámala a drvila končatinu za končatinou, až ju napokom jeho výkriky prestali baviť a umožnila mu vydýchnúť poslednýkrát.
So záujmom si potom ešte hodnú chvíľu obzerala štyri telá, ktoré skántrila. Na kratučký okamih sa v nej dokonca usadil drobný pocit bezmocnosti, ktorú zrejme rovnako, ako v tomto okamihu ona, vnímali aj tí chudáci. Najčudnejšie na tom bolo, že jej tá emócia nebola vôbec cudzia, ale akási až desivo moc blízka. Akoby niečo podobné už zažila na vlastnej koži, no nebola si schopná viac spomenúť.
Žiadne odpovede neprichádzali. Tak to bolo stále.
Tá tma bola totiž veľmi silná a ona bola na jej zdolanie až príliš zlomená a zmenená.
Preto napokom len nespokojne zomkla pery a odišla skôr, než stihli vyjsť na ulicu tí, ktorých táto jej malá, krvavá hra zúfalstva, vzbudila uprostred noci.

***

6 komentárov:

  1. OU... Tak to bylo famózní... Všechno bylo tak úžasně popsané, to počasí... br... Úplně mě omrazilo z toho... Vážně dobrá práce Petrika! :)
    Ty její pocity a to jak je pak mučila, to prostě nemělo chybu... :3
    Bylo to trošku kruté a morbidní, jak ho lámala, ale i tak jsem nevycházela z údivu, vážně moc dobrá práce! :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Ďakujem :] zasa až taká paráda to nebola xD, ale si veľmi zlatá, že si si to prečítala :]

      Odstrániť
  2. Neskutočné. Bolo to desivé, psychopatické, smutné a zaujímavé. Tá pieseň sa k tomu neskutočne hodila. Predstavila som si to až tak, ako keby som to pozerala niekde v kine, aj keď asi by to nebol príliš príjemný pohľad na to, čo sa dialo s mladými mužmi predtým, než skonali, ale jej pocity... No neuveriteľné.
    Rozmýšľam akurát, že akú spojitosť to má s predchádzajúcou časťou. Ten muž z prvej časti jej nakoniec zničil život a preto je teraz takáto? Je to zahalené veľkou tajomnosťou a takou temnotou. : ]
    Teší ma, že si zverejnila takýto zaujímavý príbeh a že ti to pomohlo sa vyventilovať.
    Ešte raz, veľmi pekne napísané.

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Prepáč, hore som sa zle vyjadrila a už som to opravila. "Anna" má dve časti :] a možno ak by si niekedy čítala tú druhú, tak tam nejakú tú nadväznosť nájdeš xD
      Inak ďakujem veľmi pekne za názor a komentár :] veľmi si ma potešila :]

      Odstrániť
    2. Jáj! Ja som si z tých dvoch prečítala len jednu, lebo som si myslela, že tá druhá je táto! *debil face* Prepáč! Zle som si to vysvetlila, tak idem dobehnúť aj tú druhú časť. Ja som si jednoducho myslela, že táto tretia časť je tá druhá. *facepalm*

      Odstrániť
  3. Super! Toto mi dobre padlo prečítať. Bolo to trochu psycho, temné, tajomné, bolestivé, morbídne. Skvelé, veľmi sa mi to páčilo. V poslednej dobe mám náladu na takéto príbehy, takže tento mi naozaj bodol. Napísala si to naozaj úžasne :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)