nedeľa, 27. novembra 2016

From now... I will be here to protect you


***

Typ : originálne, krátky rozsah

Pozn. skôr pohľad na vnútorné myšlienky

/ + nemala som náladu na dôkladnejšiu opravu /


***


Prechádzal obrovskou halou apartmánu a zastavil sa až pred masívnymi, drevenými dverami, ktoré boli poodchýlené a tak ich len potichu pootvoril ešte viac. Zrak mu takmer okamžite padol na mladú ženu, postavajúcu pri obrovskom okne a ten pohľad ho natoľko zaujal, že sa rozhodol vyčkať a dnu zatiaľ nevstúpiť. Namiesto toho ostal na prahu a jeho za iných okolností chladný vzhľad sa zmenil. Jeho prísne črty sa stratili a nahradili ich o niečo jemnejšie a prívetivejšie. Nebolo to však nič nezvyčajné. Slečna, ktorá mala okolo pliec ešte stále prehodené jeho sako a svojimi prázdnymi očami pozorovala svet za sklom, bola už veľmi dlho jeho slabosťou.
Keď ju videl po prvýkrát, tak mala všetko, kým on nič. Bola tým bezstarostným, o pár rokov mladším dievčatkom, ktoré mu kvôli jeho rozbitej pere podávala bavlnenú vreckovku s nepodarenou výšivkou, ktorú ju prinútili urobiť v škole. A on ju prijal, netušiac pri tom, čo si má o celej záležitosti myslieť.
Bol len obyčajnou sirotou, tulákom, ktorého sa ujal starý muž s mocou, o ktorej dovtedy ani len netušil a tak sa jeho prvotný dojem miešal s istou závisťou, ba až odporom k tomu malému, kučeravému stvoreniu, ktoré k nemu pristúpilo, aby mu svojím detským spôsobom pomohlo. V tom okamihu si popravde, myslel veľa zlého a až časom pochopil, že nie je všetko také, aké sa na prvý pohľad zdalo. V podstate mu začínali byť čudné už len tie ich prvé spoločné interakcie a až o niečo neskôr sa dozvedel, že bola len pred nejakou dobou adoptovaná a že nie je jeho nového šéfa naozajstnou dcérou. Mnohí tvrdili, že to tak ten starec urobil z rozmaru, ale on si bol takmer istý, že to dievča si k nemu predsa len našlo cestu a že jeho prejavy rodičovskej lásky boli omnoho úprimnejšie, než by sa hodili na jedného z tých skazených, tvrdých mužov podsvetia.
Avšak to už bolo skoro trinásť rokov dozadu a dnešok bol trpkasto ironický tým, že tentokrát ona stratila všetko, kým on ešte nedávno nadobudol tak veľa. Toho muža, jej otca, pre ktorého pracoval už v tak mladistvom veku, dobehol celý jeho život a zavraždili ho v jeho vlastnom dome. Jej sa priam zázrakom podarilo újsť, keďže to pravdepodobne ten starec čakal, takže keď to vypuklo, mal pre ňu už dávno prichystaný nejaký ten plán. Lenže to neznamenalo, že nebola mnohému svedkom a že si behom svojho necelého mesiaca na úteku neprežila svoje. Bolo to na nej vidieť a aj kvôli tomu mu rysy na moment stvrdli. Vôbec totiž nevyzerala zdravo a jej strhaná tvár toho taktiež napovedala veľa. Nič z toho, čo na nej videl, sa mu nepáčilo, ale na druhej strane cítil obrovskú úľavu, že sa mu ju podarilo nájsť skôr, než tým druhým. V duchu si pri tom veľakrát nadával, že sa o nej neinformoval častejšie a že sa o tom, čo sa stalo jeho bývalému šéfovi, dozvedel až v dobe, keď už tá správa nebola až tak horúca. Bolo to tým, že to už bolo predsa len pár rokov, čo sa vzdal postu jeho strážcu, opustil mesto a na čas aj krajinu. V tej dobe toho proste chcel viac a do života sa mu vstúpila ďalšia vplyvná osoba, ktorá mu to mohla dať. Vzbudila sa v ňom túžba po moci a uznaní v kruhoch, ktoré ho v jeho začiatočníckych časoch považovali za úplný, bezvýznamný odpad a tak napokom odišiel.
Od toho momentu ubehla tak dlhá doba, že keď ho dnes ráno zbadala, ani ho len zo začiatku nespoznala a zaradila ho okamžite medzi tých, ktorí jej chcú ublížiť. Zato on ju spoznal ihneď a v hlave mal ešte aj dokonca teraz celkom jasne vyrytý obraz jej prestrašeného pohľadu, ktorý mu nerobil vôbec dobre. A ona tak, ako už zrejme aj veľakrát predtým, sa dala na útek, ktorý jej ale on úspešne, no zároveň veľmi citlivo znemožnil. Chvíľku jej trvalo, kým pochopila, koho pred sebou v skutočnosti naozaj mala, potom sa hlasno rozplakala a dala mu facku. To jej gesto ho mierne vyviedlo z miery, však prijal so všetkým tým, čo malo znamenať. V tom okamihu si spomenul na jej nie práve pokojnú reakciu na jeho odchod a čosi sa v ňom bolestivo pohlo. Pocítil hanbu miešajúcu sa s určitou dávkou výčitiek, ktoré v ňom odznievali ešte aj v tomto okamihu, keď na ňu neprestajne hľadel a váhavo vykročil jej smerom. V podstate to bolo po dlhom čase, čo sa znova cítil nesvoj. Jeho súčasné postavenie si vyžadovalo od jeho osoby chlad a ráznosť, lenže v jej prítomnosti prebíjalo tieto dve nemilé črty niečo úplne iné.
Pozoroval, ako zvedavo pootočila hlavu, keď ho zaregistrovala a ako sa jej prekvapený pohľad zmenil na spýtavý. Nechal ju samú niekoľko hodín, kým vyriešil isté záležitosti, ktoré sa týkali prevažne jej stavu a tak v podstate toto bol prvý moment od ich stretnutia, kedy mal dobrú šancu s ňou mnohé prebrať.
Alebo teda minimálne byť pri nej.
,,Ostaneme tu cez noc a..." prehovoril monotónne. ,,Zajtra ťa zoberiem niekde inde." dokončil, uprene sa jej dívajúc pri tom do očí, ktoré aj v tomto momente pôsobili ospalo, dokonca až mierne nezaujato. Len mu slabo prikývla a už sa od neho znova odvracala, akoby dianie za oknom bolo príjemnejšie, než jeho prítomnosť a v podstate, nemal jej to za zlé. Bolo mu jasné, že aj napriek tomu, že už jej nehrozilo žiadne nebezpečenstvo, tak bola ešte aj teraz vystresovaná a najmä vyčerpaná. Tá nepríjemná frustrácia sršala z každej jednej bunky jej tela a s každým, čo im len najmenším pohybom, gestom a výrazom ho len utvrdzovala v tom, ako moc to s ňou tam niekde vo vnútri nebolo v poriadku. Plne chápal, že svet, v ktorom sa jej malá rodina a taktiež on pohyboval, nebola pre ňu. Vedel aj to, že by najmúdrejšie bolo zabezpečiť jej aspoň ako takú budúcnosť niekde ďaleko od tohto všetkého, čo sa tu posledné týždne dialo, no nebol si tak úplne istý, či ju chcel poslať preč. Ozývalo sa v ňom totiž trošku z tej sebeckosti, ktorá sa v súvislosti s ňou v ňom ukrývala.  Musel si priznať, že myšlienky na ňu boli pre neho vždy pod akýmsi zvláštnym závojom, ktorý bol raz priehľadnejší a inokedy neprepúšťal vôbec nič. Možno aj preto nemal takú neochvejnú vieru v samého seba a v tom, akoby mohol na dané veci zareagovať. Predsa len ju nikdy predtým nemal takto na dosah, ako práve v tomto okamihu, i keď jeho myseľ úplne paradoxne mala od tej jej ďalej, než by sa zdalo. Najhoršie na tom bol fakt, že on sám bol tvorcom tej vzdialenosti, ktorá medzi nimi práve spočívala. Vždy, keď sa snažila k nemu priblížiť, vždy, keď urobila čo i len najmenší krôčik jeho smerom, on zasa ustúpil a v istých chvíľach jej dal až nepríjemne pocítiť, že bol rozhodnutý si ten odstup udržať.
Nebol voči nej fér, lenže to ani samotný život k nemu.
Avšak vidieť ju takto zlomenú ho donútilo prestať cúvať a keď sa opäť intenzívne pohľadom vryl do profilu jej bledej tváre, začínal chápať, že od tohto momentu sa síce možno už nikdy nedostane na jej hladinu, no bude tu, ak by ho potrebovala a najmä chcela.
Jednoducho to tak bolo. Proste to tak cítil a nedokázal si predstaviť, že by ju ešte raz mohol stratiť spod dohľadu. I keď to znamenalo, že príde o tú svoju vytúženú voľnosť, po ktorej tak moc bažil.
A možno to vôbec nebolo práve takto, možno...
Možno o tú voľnosť chcel pripraviť ju, i napriek tomu, s akým rešpektom s ňou navonok zaobchádzal. Niekde vo vnútri totiž už dávno cítil, že aj napriek tej úprimnej oddanosti, ktorú voči nej stále aj cez svoju nevinnú zradu prechovával, tu bola aj tá nie moc nežná emócia istej zvrátenej radosti. Radosti z toho, že ak by chcel, mohol by s ňou urobiť čokoľvek a že bola na ňom oddnes priam závislá. 
Tá predstava ho uspokojovala. Páčila sa mu a za tú myšlienku by sa mal tiež hanbiť, ale pravda bola taká, že on vôbec nebol ten dobrý. Jeho stránka, schopná jemného citu bola v ňom potlačovaná tak dlho, že aj keď sa teraz znova v jej prítomnosti ukázala, tak on predsa len netušil, ako by sa mal správne zachovať. Predsa len sa toho bilo v ňom tak veľa a istá frustrácia z toho mu zatieňovala zdravý rozum. Takže odrazu prestal premýšľať a akosi sa tak inštinktívne k nej natiahol. Jeho veľká dlaň spočinula na jej útlom ramene, na čo ona k nemu zvedavo zdvihla tvár. Venoval jej však len krátky pohľad a hneď na to si ju k sebe pritiahol. Bokom si ju oprel o svoju hruď a ovinul okolo nej aj svoju druhú pažu. Na kratučký okamih pocítil, ako málinko stuhla, no netrvalo to dlho. Jeho nečakaná vrelosť a ešte stále odznievajúce kamenné vystupovanie, v nej síce zanechávalo mnohé a nie len pozitívne, no nakoniec sa ním nechala objímať. Jednak nemala energiu to dlhšie analyzovať a zároveň to bolo to posledné, s čím mala chuť bojovať. Aspoň na teraz.
V tichosti teda spolu stáli pred tým obrovským oknom, ktorého výhľad ju už nezaujímal. Dívala sa síce niekde do diaľky, ale skutočnosť obrazu pred sebou nevnímala. Jej vlastné myšlienky ju pohltili na toľko, že prvotný kŕč v nej odznel a uvoľnila sa. A on tú zmenu v nej zaregistroval. 
Skláňal sa k nej, dívajúc sa na jej jemne pootvorené pery a oťažené viečka. Držiac ju takto v náručí ho napĺňalo istým sladkastým pocitom, ktorý opatrne pretláčal jeho arogantnosť a egoizmus. V okamihu, akým bol práve tento, si bol o čosi istejší v tom, že jeho posadnutosť nemusí mať nevyhnutne len nepríjemné následky a že ju časom môže mať pri sebe aj cez iné spôsoby, na aké bol zvyknutý.
Ona mu pravdepodobne stále verila. Aj cez to všetko, čo sa udialo a utvrdzoval ho v tom aj fakt, že sa jej rozrušenie pomaličky vytrácalo. Taktiež si všimol, ako pri jednom silnejšom výdychu privrela oči úplne, akoby sa snažila behom tých pár sekúnd z hlavy vyhnať všetko to zlé a načerpať trošku síl. Vtedy sa k nej naklonil ešte viac a bez toho, aby svoj krok zvážil, pritisol svoje ústa na jej čelo. I keď to malo byť gesto, ktoré malo o bezpečí presvedčiť ju, tak značnú úľavu a pokoj pocítil aj on sám. Pri kontakte jeho pier s jej pokožkou ním prešiel príjemný záchvev, ktorý sa mu však podaril potlačiť na minimum. Jeho vnútro ale horelo a takmer ignorujúc to, ako opäť znovu stŕpla, sa presunul k jej mäkkým vlasom a vtlačil na ne ďalší bozk. Utužiac svoje objatie, sa od nej ani na pár centimetrov neodtiahol. Tentokrát tú jemnú triašku nedokázal zastaviť a jeho telo sa úplne vymklo spod jeho kontroly. Pravidelne vdychajúc jej vôňu, jej začal niečo potichu šepkať.
A ona po tom krátkom údive aj naďalej len mlčky stála a načúvala jeho slovám. Znova pohľadom tápala po krajine za sklom, ktorá si opäť nedokázala ukradnúť jej plnú pozornosť. Tá teraz patrila z väčšej časti osobe, ktorá jej v tejto chvíli toho mnoho, no úprimne sľubovala.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

***

2 komentáre:

  1. Zaujímavý príbeh... na zamyslenie. Srší z toho neskutočne veľa rôznych pocitov a emócií a najmä taká... melanchólia a... také zvláštne... Neviem sa k tomu presne vyjadriť. Bolo to krásne napísané, precítené a dokázala som sa stotožniť s postavami, lebo... jednoducho som im dokázala porozumieť a to samozrejme vďaka tvojmu opisu, ktorý je skvelý.
    Síce som spočiatku mala zmätok z toho začiatku, postupne sa mi to rozjasňovalo, keď som čítala ďalej... celé sa to postupne tak predo mnou otváralo, aspoň ja som mala z toho takýto pocit. Som rada, že si sa o to s nami podelila. Krásne napísané.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No, áno, sľuby sa sľubujú, všakže? Oh, bože prečo zase začínam týmto? No nič, poviedka je to naozaj krásna s mnohými emóciami, ako už aj Citruštek spomenula. Celé to má taký pokojný a plynulý priebeh, a to teraz akosi oceňujem, pretože mne samej sa takto v poslednej dobe písať nedarí, takže si mi tu nastavila krásny príklad ako na to, takže za toto ti naozaj ďakujem.
    A ďakujem aj za možnosť prečítať si takýto pekný, pokojný príbeh. Naozaj sa ti vydaril :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)