utorok, 13. decembra 2016

I wanna reach you - kapitola č. 2

***


***
~Druhé stretnutie~

***


Aomine kráčal ulicou plnou ľudí a premýšľal, čo s načatým dňom. Pôvodne ho mienil úplne preflákať, ale už skoro ráno ho Satsuki vytiahla von s tým, aby si s celým Touou tímom dal kondičný tréning. Samozrejme, moc sa mu to nepáčilo, keďže mienil minimálne polovicu prázdnin prespať, ale na druhej strane, mohol byť za to aj celkom rád, keďže dva roky dozadu sa mu jeho lenivosť na basketbalovom turnaji moc nevyplatila. Popravde, nie že by sa tým nejako extra moc trápil a ani to nebolo tak úplne iba kvôli tomu, že sa na väčšine tréningov ani len neunúval zúčastniť. Nič to ale nemenilo na tom, že to vtedy bola prehra v tom, čomu sa venoval a momentálne aj k čomu si znova našiel aspoň ako taký vzťah. Takže si toto ráno síce pofrflal, ale napokom urobil všetko, čo mu bolo povedané a podarilo sa im spoločne skončiť niečo krátko pred obedom.
Takže teraz očami mierne ospalo tápal v snahe zahliadnuť niečo, čo by mu napovedalo, ako stráviť ďalší voľný čas, ale nenachádzal nič, čo by ho dostatočne zaujalo. Teda až dovtedy, kým neprechádzal okolo jednej cukrárne s obrovskou, presklenou stenou a nezazrel za ňou sedieť pri jednom malom stole známu tvár. Dívajúc sa na Megumi, nepríjemne stuhol a v žalúdku pocítil mierny tlak. Odkedy Umeko odišla, ani sa len neunúval na to dievča pomyslieť a ona sa mu práve takto nevedomky musela pripomenúť.
Ohrnul nosom, zvažujúc, či by mal vstúpiť dnu a aspoň čiastočne splniť to, čo sľúbil alebo či by mal rovno zobrať nohy na plecia a správať sa voči nej rovnako ignorantsky, ako doteraz. Nakoniec však zhodnotil, že aj tak nemá čo na práci a nuž, dnes chcel Umeko aspoň poslať správu, takže by bolo vhodné vedieť, čo napísať, ak by sa ho náhodou spýtala na svoju sesternicu. Nakoniec po krátkom zvážení všetkých pre a proti zatlačil na vchodové dvere a vybral sa rovno jej smerom. Kúsok pred cieľom sa však jeho chôdza spomalila a stala sa o čosi menej ráznou, no napokom predsa len pristúpil až k nej.
,,Hoj!" pozdravil ju pevným hlasom, pozorujúc pri tom, ako sa jej tvár pomaly zdvihla k nemu.
,,Ahoj..." opätovala mu to krátko po tom, ako sa do neho jej pohľad skúmavo vpil s cieľom správne ho zaradiť. Lenže to bolo asi tak všetko, pretože sa svojou pozornosťou znova vrátila k svojmu telefónu, v ktorom si niečo čítala.
A to veru nebolo príjemné pre Aomineho, ktorý nad jej jednoduchou reakciou nechápavo zvraštil čelo. Dokonca začal tuho rozmýšľal nad tým, či je ešte čas na to, aby sa zvrtol na päte a okamžite odtiaľ odkráčal. Tá ženská si totiž ani tentokrát v oblasti jeho sympatií rozhodne neprilepšila.
,,Práve som šiel z tréningu a..." prehovoril, ani sám netušil prečo. Strčil si ruky do vreciek od nohavíc a mierne pokrčil ramenami, netušiac pri tom, ako by vhodne dokončil to, čo načal.
,,Náhodou som ťa tu zbadal, tak som si pomyslel, že by som sa mohol odrazu spýtať, či..." Jej oči sa znova na neho zahľadeli a tentokrát v nich tiež nebolo viac, než len niečo veľmi málo od úplnej ľahostajnosti. V tej chvíli to na neho zapôsobilo tak, akoby ju svojim oslovením nebodaj otravoval a rušil od niečoho, čo bolo pre ňu podstatnejšie.
,,...či niečo, uhm... nepotrebuješ alebo tak podobne." dokončil šomravo. Začal sa mierne ošívať, no nakoniec si predsa len zhodil športovú tašku z pliec. Bez vyzvania si prisadol a stolička pod ním hlasno zavŕzgala. Ignorujúc jej málo výpovedný výraz, zakýval na mladučkú čašníčku a tiež si niečo objednal. Nechajúc sa inšpirovať tým, čo ona mala vo veľkom, sklenenom pohári, si vypýtal to isté. Keď obsluha odišla, znova nastalo medzi nimi mierne trápne ticho. Megumi opatrne so slušnosti posunula telefón od seba, narovnala sa a skúmavo sa zahľadela na mladíka pred sebou.
Aomine nemohol povedať, že z nej šlo niečo arogantné, ale akosi sa mu tak v jej prítomnosti byť proste nepozdávalo a začal svoje rozhodnutie ľutovať.
,,Som v poriadku." poznamenala po hodnej chvíľke, na čo sa Aomine zatváril nechápavo.
,,Myslím tým, že nič nepotrebujem."ozrejmila rýchlo, keď videla, že sa nechytal a jemu až teraz došlo, že vlastne reaguje na jeho úvodné slová.
,,Ale ďakujem za opýtanie." dodala ešte a už brala do rúk svoj pohár, z ktorého si poriadne odpila.
Daiki sa na moment nenápadne zaksichtil, keď videl, ako veľmi si z tej kávy usrkla a ani sa nenazdal a čašníčka pred neho položila rovno tú istú. V duchu si premietol, že v podstate túto vec vôbec nemá až tak rád a tak nerozumel, prečo si ju vlastne objednal. Zhodnotil to ako moc nevydarený a zúfalý čin, avšak po krátkom momente sa tomu poddal a okúsil. Tá chuť ho, ako aj čakal, moc nepotešila a tak ihneď siahol k dvom mini vrecúškam s cukrom.
,,A vlastne..." prehovoril znova. ,,Ako sa ti tu zatiaľ páči?" spýtal sa jej, keď sa mu zazdalo, že akosi tak trpezlivo vyčkávala na to, čo by jej ešte chcel. Nie že by ho jej odpoveď aj úprimne zaujímala, ale napokom to bol on sám, ktorý sa jej tu trošku drzo votrel, takže usúdil, že aspoň nejaká konverzácia by bola vhodná.
,,Ujde to tu." odvetila a pohľad jej krátko padol na ulicu za oknom. Aomine sa medzitým odhodlal na druhý pokus pitia svojej kávy, ale zlyhal rovnako tak, ako aj prvýkrát.
,,Uhm, môžem?" Natiahol sa za jej cukrom, ktorý mala stále na svojej podložnom tanieriku a pravdepodobne sa ho nechystala použiť. Megumi mu na jeho malú žiadosť len súhlasne prikývla a tak si ho zobral.
,,Ty necukruješ?" nadhodil inú otázku. V podstate to bol ďalší hrozný variant, ktorý si mohol zvoliť, ale akosi tak cítil, že mu to môže byť jedno rovnako tak, ako celé toto absurdné stretnutie. Možno by to vnímal horšie, kebyže mu to dievča uštedrí zopár škaredých pohľadov, ale ona pôsobila skôr tak, že jej to je tiež úplne ukradnuté. Znova z nej vyšlo len jednoduché "nie", takže už len plánoval čo najrýchlejšie dopiť tú žbrndu, prehodiť s ňou ešte zopár silených viet a odísť. Čím dlhšie totiž pobudol v jej prítomnosti, tým viac si začínal myslieť, že je trošku divná. Na jednej strane jej do reči moc nebolo, ale na tej druhej mi ani nevysielala nejaké okaté a priame signály na to, aby sa odtiaľto ihneď pratal. Ako sa tak na ňu vlastne díval, vnímal ju skôr ako to typické, veľkomestské dievča, ktorej život sa točil okolo úplne iných vecí, ako ten jeho. Kebyže nebol povahy takej, akej bol, možno by si v duchu opäť povedal, že sú to len zbytočné, počiatočné predsudky, ale v jeho prípade mu to bolo jedno.
Opäť sa na ňu nenápadne zahľadel. Mala celkom peknú, súmernú, no na jeho vkus znova až prehnane nalíčenú tvár, dlhé mihalnice, zvýraznené pery a vlasy opäť rovnako rozpustené, ako naposledy. Zrakom skĺzol aj na jej štíhle, mierne opálené paže, ktoré mala voľne položené na stole a aj tentoraz jeho kritickému pohľadu neušli dlhé, pre neho nepohodlne pôsobiace nechty. Taktiež zistil, že aj napriek svojej výške bola útla a čím viac toho na nej skúmal, tým viac začínal mať pocit, že bola ako jedna z tých načančaných, no najmä neprirodzených bárbin v časopisoch.
A takto ponorený vo svojich myšlienkach o čosi neskôr statočne vyhraj boj so svojou objednávkou a chystal sa s ňou rozlúčiť. Keď sa však postavil, jeho pohľad padol na jej obrovskú tašku hneď na stoličke vedľa nej. Mala ju otvorenú a tak v nej jasne zazrel rovno niekoľko menších kníh.
,,Rada čítaš? Tu hneď za rohom je jedno kníhkupectvo, ak by si chcela." zamrmlal, uchopiac pri tom svoje vlastné veci. Knihy síce neboli jeho záľubou, ale v tom obchode mali aj pomerne slušný výber máng, takže to tam celkom poznal.
Narovnal sa a čakajúc, čo mu na to odvetí, sa svojimi tmavými očami vpil do jej tváre. Na moment zvažoval, či ho znova len nejako jemne neodbije. Akonáhle sa ale na jej perách objavilo niečo, čo sa dalo považovať za drobný úsmev, ten pocit zmizol a nahradil ho iný, ktorý mu hovoril, že tentokrát sa témou konečne trafil.
,,V podstate..." hlesla. ,,Bola som tam ráno a tieto tu mám odtiaľ, ale ďakujem." prehodila asi tú najdlhšiu vetu za celý ten čas, na čo jej on len jemne kývol. Jej tón hlasu bol znova veľmi neutrálny a nebyť tej malej zmene v jej výraze, znova by to na neho pôsobilo len a iba nepríjemne.

***

Nakoniec sa rovnako tak sucho aj rozlúčili a každý sa pobral svojim smerom. Zaznamenajúc pri tom ďalšiu, neprakticky vyzerajúcu obuv Megumi, sa nedokázal zdržať nových vnútorných poznámok a v tomto duchu aj pokračovala jeho cesta domov. Sám netušil, prečo ju tak moc riešil. Možno to bolo tým, že sa mu nepáčila a zrejme aj tým, že od sesternice Umeko očakával niečo úplne iné. Toto ich stretnutie ho len utvrdilo v tom, že si jednoducho asi nesadnú a že tieto vynútené interakcie neprebehnú pohodlne. Síce nemohol povedať, že by to dievča bolo otravné a tak podobne, ale niečo na nej sa mu priam priečilo. Bolo až zaujímavé, koľko negatív v súvislosti s ňou sa mu preháňalo hlavou aj napriek tomu, že s ňou trávil nejaký ten čas len dvakrát. Celé mu to jednoducho prišlo akési čudné. Navyše, netušil, čo také by s ňou mohol podniknúť, ak by ju stretol nabudúce. Pokiaľ by šlo o osobu podobnú Umeko, zobral by ju na ihrisko, pozval na zápas, ale Megumi nevyzerala na to, že by holdovala tomuto druhu zábavy. Prosto tak nepôsobila. Skôr si ju vedel predstaviť niekde na pre neho nechutnej kávičke s niekým rovnako tak vyšperkovaným, ako bola ona sama a nie s loptou v ruke a v prepotenom tričku. 
Zamračil sa, keď si uvedomil, že týmto predstavám a hľadaniu vhodného riešenia venoval až moc zo svojho času a neubránil sa myšlienke, že tak robí pravdepodobne kvôli tomu, aby mal viac dôvodov na písanie s Umeko. Taktiež si niekde tam vnútri dokonca aj priznával, že si chcel možno u nej týmto hraným záujmom o jej sesternicu prilepšiť. Bolo to ale logické, keďže ho v podstate nič okrem basketbalu a nej príliš nezaujímalo, no zároveň to bolo aj mierne zahanbujúce. Nikdy by si totiž nebol pomyslel, že by vo svojom stave momentálne zúfalého zaľúbenia mohol padnúť až tak mizerne hlboko.
Avšak napriek tomu znechuteniu sa predsa len natiahol po svoj telefón, stále uložený v bočnom vrecku na jeho taške a začal vyťukávať správu. Jej obsah vyznieval rovnako, ako vždy- plný sarkazmu a trošku iritujúci adresáta. Odpoveď sa ale k nemu ostala až neskoro večer a tá práve naopak bola strohá a zrejme aj uponáhľaná. A to bolo niečo, čo mu rozhodne na nálade nepridalo. 

***

Pár dní na to si Touou dohodol priateľský zápas s Kaijo. Keďže mali členovia oboch tímov veľa voľného času, tak ho chceli ešte pred začatím nového turnaja čo najlepšie využiť. Navyše, obe družstvá sa radili už niekoľko rokov po sebe medzi favoritov, takže zdravá, predsúťažná rivalita nebola vôbec na škodu. Dnešného dňa sa plánovali zúčastniť všetci, takže aj samotný Aomine práve vychádzal zo šatne. Nešiel však rovno k hlavnému vchodu do telocvične, ale vybral sa na obrovskú chodbu, cez ktorú prechádzali najmä tí, ktorí sa bežne prichádzali na zápasy pozerať.
Mal to namierené rovno k jednému z automatov, kde si chcel kúpiť nejaký ten džús, keď jeho pozornosť náhle upútala osoba vstupujúca do budovy.
Pri pohľade na vysokú, chudú blondínu, takmer akosi až pudovo pocítil túžbu schovať sa za najbližší roh, ale jeho ego mu to napokom nedovolilo. Preto len mlčky, bez toho, aby na seba upozornil, sledoval, ako Megumi bez toho, aby si ho všimla, vchádzala do haly.
Čo tu chce? Prebehlo mu mysľou, keď do automatu vhodil mince a do dolného boxu mu na oplátku vypadla škatuľka ananásového džúsu. Zvažujúc, či ju náhodou omylom nepozval alebo sa aspoň o zápase pred ňou nezmienil, sa zohol po svoje pitie a taktiež sa, aj keď s malým zaváhaním, pobral do telocvične. Pohľadom spočinul na tribúne, kde sa okrem obvyklého fanklubu jeho priateľa Kiseho, usádzala aj ona a neubránil sa nie zrovna vhodnému zašomraniu. Napriek tomu sa ale znova pohol z miesta a tentoraz podišiel k schodíkom, ktoré smerovali aj k jej sedadlu.
Keď už nič iné, aspoň ju pozdraví. 


***

Barbína jedna... Pomyslel si, keď počas zápasu opäť nepozoroval súpera, ale očkom hodil po nej. Ich rozhovor bol rovnako tak krátky, ako aj ten predošlý. Vraj ju Umeko požiadala, aby pre potreby Seirinského tímu tento zápas nakamerovala a tak je teda tu. 
A on bol v prvom rade udivený z toho, ako rýchlo sa informácie o týchto veciach šírili a že sa vôbec takto verejne vedelo o niečom tak neoficiálnom, ako je priateľský zápas a nuž, v tom druhom...
Iritovala ho. 
Znova. Jeho! Nielen, že o samotný basketbal nejavila ani najmenší záujem, ale aj...
Zatváril sa kyslo, keď pohľadom spočinul na jej telefóne, podopretom dvoma knihami na voľnom sedadle vedľa nej, len aby ona mala voľné ruky pre ďalšiu, ktorú si už od začiatku hry čítala. 
Keď to zbadal po prvýkrát, ušlo mu síce drobné uchechtnutie nad jej vynaliezavosťou, no to bolo asi tak všetko, čo dokázal na nej dnes znova brať pozitívne. 
A možno to len celé až nezdravo zveličoval a preháňal. Nerobila predsa nič zlé a keď mu Ryouta šikovne ukradol loptu, prestal jej bezvýznamnú prítomnosť vnímať úplne. 

***

Krátko po skončení hracieho času ukončili svoje stretnutie a mnohí sa takmer okamžite pobrali do šatne. Aomine v telocvični zotrval o čosi dlhšie, dívajúc sa pri tom znova na ňu, ako si balí svoje veci do tašky.
Jeho otrávené oči by sa zrejme na ňu upierali ešte hodnú chvíľku, kebyže mu výhľad na ňu nezacloní niečia iná postava.
V tom momente sa nečakane tmavovlasému mladíkovi naskytlo riešenie samo. Malo podobu vysokého, blond basketbalistu, ktorý na základe svojho životného štýlu pôsobil pre Megumi ako omnoho správnejšia voľba, než on sám. 
,,Nabudúce vyhráme, Aomine-chi!" zvolal Ryouta energicky a jeho dlaň v priateľskom geste spočinula na jeho ramene. 
,,Zápas to bol ale dobrý!" dodal ihneď. Na jeho tvári sa objavil ten jeho typický, živý úsmev, ktorý bol v totálnom kontraste s mierne zamračenou a zamyslenou tvárou tmavovlasého. 
,,Počuj, Kise..." zamrmlal Daiki, úplne pri tom ignorujúc jeho slová.
A bez toho, aby dostatočne zvážil, či to, čo sa mu zrovna preháňalo hlavou, bol tak úplne dobrý nápad, prehovoril po veľmi krátkej odmlke znova. 
,,Vidíš tamto dievča?" Hlavou kývol k tribúne, na čo sa jeho priateľ tým smerom zvedavo otočil.

.
.
.
***

ĎAKUJEM za prečítanie. 

Ahr, vy viete, že si nič neviem nechať do zásoby :D 
Takže je tu druhý diel. Nasledujúci asi až niekedy o týždeň, keďže ma čakajú ešte školské povinnosti. 
A znova som Vám veľmi vďačná za mega super ohlasy a za to, že ste na mňa také milé. Popravde, asi ste mi pomohli :] - mám pocit, že sa znova prebúdzam a zbavujem toho hnusného vyhorenia :]
/háh, až to nezakríknem :D/

***

+ bonus... presne takto Aomine posiela správy Umeko :D



4 komentáre:

  1. Megumi mu dávala riadny odfajč. :D Nezáujem, má na háku celý svet a všetko s ním spojené, haha. Je to vážne zaujímavá postava. A Daiki sa ňou zaoberá o niečo viac. Príde mi to, že ho odpudzuje až tak, že ho trošku priťahuje, keď ju tak očumkával.
    Som zvedavá čo bude chcieť od Kiseho a ako sa to celé bude vyvíjať ďalej. :)
    Ja si trpezlivo na ďalšiu kapitolu počkám a prajem ti veľa šťastia a úspechov v škole. :) A, teším sa z toho, že sa zbavuješ krízy. :)
    Ten obrázok je... ♥.♥
    ~~~
    Ďakujem ti veľmi pekne za komentár k poviedke. Strašne ma to potešilo a aj rozosmialo, lebo vývin [po-ké-mon] ma dostalo, hahaha :D Mne potom preplo, vletela som na chodbu a úplne sa nejakom tom čase od srdca rozosmiala. Ďakujem krásne ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nuž, takže konečne som sa dostala k tvojmu novému dielu a rada by som sa teda aj ja vyjadrila :) Bude to síce len v krátkosti, nakoľko tento komentár píšem potajomky v práci ( :D ), tak snáď ma nenačapajú, nemôžem sa príliž rozpisovať.

    Chcem len, aby si vedela, že ma moc teší, že si znova našla chuť a motiváciu do psíania, pretože by to bola obrovská škoda, akeby tento syndróm vyhorenia, ktorý si spomínala pertrvával dlhšie, ako nám je milé. A vďaka tebe som zase ja aspoň čiastočne našla opäť chuť k čítaniu a hlavne k fanfikciám :) Proste, ty si jeden z tých autorok, ktorých hoci aj na istý čas odsuniem na bok (čo ma moc mrzí), ale zakaždým, keď sa k nim vrátim, tak je to vždy ako prvý raz - úžasné :) No a tento diel by sa dal označiť rovnako.

    Moc sa mi páči, ako sa pasuješ s Aominem a jeho nie práve najjednoduchšie zvládateľnou osobnosťou. Som rada, že z neho v tejto poviedke nerobíš len takého perverzného gádža z Hornej Dolnej, ktorý myslí miesto mozgu iba niečim iným (lebo som to často v poviedkach o ňom videla a nepáčilo sa mi to, veď vieš), ale že je tu niekym omnoho, omnoho vaic :)

    No a keďže je niekto omnoho viac, tak si tiež aj zaslúži niečo špeciálne. A mám také tušenie, že Megumi špeciálna bude :) Je veľmi záhadná, netradičná OC, s akou som sa ešte v poviedke na KnB fandom doposiaľ nestretla a to ma úplne namotalo. Proste taká akoby zamyslená princezná, miestami na mňa pôsobí až étericky, akoby sa jej bežný život tam vonku netýkal, že je na tom "inak" ako ostatní jej rovesníci. A teším sa, až nám budeš pomaly po častiach odhaľovať viaceré zákutia jej osobnosti. Proste, úplne chápem, že momentálne Daikiho skôr odpudzuje a možno aj mätie, ale myslím, že tou jej zvláštnosťou ho čoskoro začne veľmi, veľmi priťahovať. Vážne som zvedavá, ako to s nimi dvoma bude :3

    Ten zápas ma prekvapil, že sa tam objavila :D a viem si predstaviť, že ako unudene musela pôsobiť, čo sa nášmu Aominemu zrejme nepozdávalo. Nuž, ale bude si musieť zvyknúť, že ho plánuješ dať s asi tou najženskejšou (alebo skôr najdievčenskejšou) OC, aká sa doposiaľ vo svete KnB fanfikcií objavila :D no a ten Kise na konci... hmm, nasadila si mi obrovského chorbáka do hlavy... Fakt sa nemôžem dočkať, až zistíme, že čo si na ňu obaja chlapci vymyslia. Píš pekne ďalej, teším sa :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Škoda, že tento zápas nie je animovaný :D Veľmi rada by som si pozrela ako niekto Aominemu vzal loptu :D :D to ja len tak na okraj tohoto komentáru. Kapitola je to dobrá, ďakujem ti za ňu. Tá baba sa mne náhodou páči. Ja viem, že by som sa asi nemala moc priznávať, ale aj ja som už pár krát takúto akciu odignorovala čítaním :D Vždy keď ma niekto donútil sa dívať hokejový zápas napríklad :D Tomu športu nerozumiem a vonkoncom ma nebaví.... neviem neviem, či Daiki dostal zrovna dobrý nápad a som zvedavá, čo tomu Kisemu vlastne povie :)

    A posledné, čo musím dodať.. nechce Aomine aj moje číslo? :D :D ale ja by som prijímala len mms od neho :D :D

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Aomine je veľmi kritický xD Ani on nie je lepší xD Ale tak dobre, Megumi je naozaj dosť... nespoločenská sa mi zdá :D
    Mno, som zvedavá na pokračovanie a na to, čo Aomine chce s Kisem - síce, no, je to dosť očividné xD vlastne ma zaujíma čo na to Kise :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)