utorok, 6. decembra 2016

I wanna reach you - Prológ

***


***

~Umeko Mitsuyama~

***

Sledoval ju, ako mu niečo s tým svojským, no príjemným úsmevom na tvári vysvetľuje. Jej pekná tvár vyzerala uvoľnene a tie jej hnedé oči, ktoré tak moc miloval, pôsobili ešte aj dnes na neho príťažlivo. Pozorne sa však díval aj na jej iné, jemné detaily, každú malú vrásku, ktorá sa jej pri rozmýšľaní vytvorila na čele a on si veľmi dobre, i keď nechcene, uvedomoval, že je v tom kolotoči zmiešaných pocitov stále tak trošku uväznený. 
Myslel si, že ho to čoskoro prejde a prestane mať o ňu záujem tohto charakteru, ale ono sa tak nestalo ani po tých týždňoch od posledného turnaja. Vlastne aj vtedy, ako práve dnes, sedeli v tejto kaviarni a viedli spolu rozhovor. Ona mu ďakovala za všetko, čo pre ňu urobil a on, ako obvykle, utrúsil na jej účet zopár ironických poznámok, ktoré však ona zobrala s ľahkosťou rovnako tak, ako aj inokedy predtým. 
Umeko Mitsuyama už raz totiž bola taká. Milý, malý človiečik, ktorého on s obľubou vyhľadával a tváril sa pri tom, že išlo len o čistú náhodu, pretože jej iné doposiaľ nikdy nepriznal.
Celé sa to v podstate bilo s jeho prirodzenosťou a správaním, ktoré zaujímal ešte než ju poznal. Taktiež to bolo pre neho ešte stále aj trošku nepohodlnou záležitosťou, s ktorou však už nebojoval a istým spôsobom ju prijímal takú, aká mu bola naservírovaná.
Takže aj teraz plne chápal, že bol do nej stále zahľadený. 
,,Nie je to odo mňa správne, že ťa o to žiadam..." vytrhol ho z dúmania jej tichý hlas. ,,Ale vážne netuším, na koho iného by som sa obrátila." dodala po malej odmlke.
,,Vieš, netušila som, že sa prisťahuje už na toto leto a..." znova stíchla a on ju mlčky počúval, tentoraz už naozaj.
,,Tomu táboru som sa sľúbila, takže ak by som to takto náhle zrušila, nebolo by to vôbec dobré..." Dlaňou si podoprela bradu a mierne nespokojne odula pery.
Aomine si zatiaľ, čo bola ticho, v hlave premietol jej monológ o sesternici, ktorá mala o pár dní prísť do mesta a zabývať sa. Moc informácií síce nepochytil, pretože ho to príliš nezaujímalo, ale nejakú tú predstavu o tom, čo od neho Umeko žiadala, mal.
A samozrejme, moc sa mu to nepáčilo, no už v tomto okamihu si bol istý, že jej to zrejme nedokáže odmietnuť.
,,Nehovoriac už vôbec o tom, ako moc sa tam teším." nečakane si povzdychla a kyslo sa na neho zaksichtila, aby tým dokonale demonštrovala to, ako sa práve ohľadom tejto situácie cítila.
Istá frustrácia z nej sršala už akonáhle sa stretli a niečo málo tušil už zo správ, ktoré si naposledy vymenili. V podstate mal informácie o tom, že si vybavila brigádu na leto. Mala ísť na celé dva mesiace robiť animátorku v jednom detskom tábore a to rovno spolu s celým Seirinským tímom, ktorého súčasťou bola ešte nedávno.
Nenápadne pri tej myšlienke otrávene zomkol pery, keď sa práve nedívala, pretože si uvedomil, akú dlhú dobu ju neuvidí. Vlastne s tým vídaním to bude už len a len horšie, keďže toto je jej posledné leto pred vysokou školou a pôjde na internát. A potom keď sa už aj vráti na víkend, strávi ho s Kagamim a na neho si sotva nájde čas tak, ako doteraz.
Možno by to koniec koncov mal brať pozitívne a skúsiť sa riadiť pravidlom "zíde z očí, zíde z mysle", avšak aj napriek svojmu flegmatickému postoju si nebol až tak úplne istý, čo to s ním urobí.
Mal to dievča rád. Proste mal a nedokázal sa toho zbaviť, i keď mu dochádzalo, že už teraz toho istého basketbalistu svojím správaním celkom poriadne dráždil. Síce nie že by ho to neviem ako trápilo, pretože si rád do Taigy občas rýpnul, no na druhej strane cítil, že to niekedy naozaj preháňal.
,,Pozri, Daiki..." prehovorila opäť a jemne sa naklonila ponad stôl. ,,Ja vážne nechcem, aby si s ňou trávil všetok čas, len..." pokrčila nosom. ,,Len ak by si jej to tu trošku poukazoval, poprípade, aby sa mala na koho obrátiť, ak by tu mala s niečím problém. Vieš, väčšinu času tu zatiaľ aj tak strávi sama, pretože jej rodičov z roboty ešte nepreložili a musia si kus práce urobiť ešte tam." vysvetľovala.
,,Naši vlastne aj trvali na tom, aby bola nejaký ten čas u nás... alebo aby aspoň dala vedieť, keď bude niečo potrebovať, lenže naša Megumi je v tomto akoby z úplne iného sveta." poznamenala Umeko s ďalším povzdychom a na jej tvár vysadla opäť vtipná grimasa, na čo sa aj Aomine musel uškrnúť.
,,Sa nesmej! Ti prisahám, že odkedy sa to dievča naučilo samo chodiť, jesť a rozprávať, tak nepotrebuje k svojmu životu nikoho! Fakt, nepoznám viac samostatného človeka!" povedala vážne a nezabudla pri tom dramaticky rozhodiť rukami tak, že skoro prevrátila svoju šálku kávy.
Aomine na to len pobavene pokrútil hlavou a neprestával sa usmievať. Nikdy ju nevidel takto preháňať, ako keď práve rozprávala o svojej sesternici. Toto však bol len zlomok z toho všetkého, čo o tej Megumi od nej už počul. Väčšinu z toho nevnímal, ale sem-tam musel byť pozorný, aby Umeko neurazil tým, že by jej dával príliš jasne najavo, že ho to nezaujíma.
,,Takže..." ozval sa napokom konečne aj on. V krátkosti zhrnul, čo od neho tá drobná hnedovláska, ktorá sedela oproti, asi očakávala a ona mu po tom, čo súhlasil, že pomôže, úprimne poďakovala.
V podstate to malo aj tak byť len niečo, čo by mohol bez problémov a väčšej námahy zvládnuť.
A navyše, bolo to pre ňu a tie jej čokoládové oči, z ktorých sa mu aj v týchto momentoch ťažko spúšťal zrak, i keď patrili niekomu inému.

***

ĎAKUJEM za prečítanie.

.

Ahojte,
popravde, myslela som si, že toto snáď už ani neuzrie svetlo sveta. Viete, s písaním je to u mňa teraz veľmi, ale veľmi ťažké, lenže ak by som sa konečne už ku niečomu neprinútila, asi by som sa zbláznila. V podstate mi nie je jedno, že to so mnou teraz takto vyzerá a stále sa pokúšam s tým niečo robiť. Lenže mám dojem, že ak nezačnem už teraz a stále to budem odkladať, tak sa k tomu už nikdy nevrátim a momentálne sa ešte necítim na to, aby som sa od toho vedela odpútať úplne.
Takže zverejnenie prológu berte ako ten najväčší zúfalý čin, ktorý som mohla urobiť, ale musela som :D / bez plánu, bez premyslenia, bez uváženia možných dôsledkov .../ ale! idem zabojovať.
V škole ma čakajú ešte necelé tri blbé týždne a potom chvíľka voľna, takže by si teoreticky pohla k tomu sadnúť a niečo vymyslieť. 
A ja vlastne ani len netuším, prečo Vám to takto oznamujem. Asi pre svoj lepší pocit :] ... ako neviem, či tu o toto tu vôbec stojíte, ale tak tú anketu som nemohla ignorovať. Veľa z Vás zahlasovalo, i keď si teda skôr myslím, že sa niekomu podarilo zrejme kliknúť viackrát a preto to číslo bolo také, aké bolo :D Nuž, v každom prípade si plním svoj maličký záväzok a tým aj končím tento prejav :]  
/ Ahr... tento výlev je pomaly dlhší, než samotný prológ -.- /

***

6 komentárov:

  1. Moc krásně napsané. Ty máš pro tohle vážně cit. Hlavně umíš perfektně popsat emoce a to jak se kdo v dané chvíli cítí v závislosti na tom jak u toho vypadá. Abych pravdu řekla znám spoustu autorů, kteří umí skvěle popsat děj, okolí, ale je jen málo těch kteří umí tohle. Výjimečné. Jsem ráda, že jsi to sem přidala.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aha, aha, na čo som tu ja práve na Mikuláša narazila~ Potešilo ma to, aj keď úprimne sa priznám, akosi sa mi čítať nechcelo (nie, nielen toto, som proste lemra...). Napriek tomu som si to prečítala a je to zaujímavý začiatok. To "zíde z očí, zíde z mysle" mi síce na malú chvíľu pripomenulo pesničku, ktorú sme spievali na stužkovej, čo ma trochu otrávilo (no hej, takéto akcie nie sú nič pre mňa... väčšinou...), ale ten koniec s čokoládovými očami, ma rozosmial... vlastne ani neviem prečo, pripadá mi to tak strašne zlaté~ ňáááá, boha, šiblo mi. No nič, bolo to zlaté a ešte keď som si k tomu predstavila Aomineho, no koniec (pretože samozrejme moja fantázia mi nedá pokoj a bohvie prečo predstavila som si ho v tak trochu inom štýle, než v akom si Aomineho zvyčajne predstavujem... no fajn, nebudem sa tu rozkecávať o blbostiach...). Proste som tým chcela povedať, že sa mi to páčilo a som zvedavá na pokračovanie samozrejme. Naozaj ma zaujíma aká bude Megumi - aj keď nejaké to info už o nej odznelo.
    A dievča moje zlaté, teraz si ma naštartovala! Napriek tomu, ako si ty teraz s písaním, mne sa po prečítaní tvojho prológu fakt veľmi chce písať, takže hor´ sa do toho - aj ty! :D
    Držím palce~ :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Zaujímavé. Páči sa mi to a rada si prečítam pokračovanie. A... to je asi všetko z mojej strany. Som rada, že si sa k tomuto dokopala a podelila si sa o to s nami. Držím ti aj palce, aby sa ti darilo v škole a mala si tie všetky povinnosti čo najskôr za sebou.
    Až teraz je to asi všetko z mojej strany.
    Tento komentár už suchší byť nemôže, ale posledné dni... veď vieš.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Jej, nová poviedka - teším sa! :D Daiki je pán, jeho povaha mi je veľmi sympatická a na to nové dievča sa tiež teším, čo z nej opäť vykúzliš. Som fakt zvedavá, Peti, takže drž sa, veľa inšpirácie, pretože, to čo vytvoríš, si vždy rada prečítam - však vieeeš, hlavne keď hlavné postavy sú z KnB. Teším sa na ďalšiu časť! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ja som poviedku ona je on čítala (vlastne som čítala všetky poviedky), ale tak som ju hltala, že som ani nekomentovala. No rozhodla som sa to zmeniť, lebo si myslíš, že každá spätná väzba je pre autora dôležitá. Alebo si namýšľam? No to je jedno. Idem k veci.

    Umeko som mala v prvej sérií veľmi rada a po pravda ja som sa tak troška celú dobu modlila aby skončila práve s Aominem, aj keď mi bolo jasné, že to tak vôbec nedopadne a ani by nemalo. Takže toto pokračovanie na jej sesternicu a Daikiho ma potešilo. Len to vyzerá, že jej sesternica bude z úplne iného súdka ako Umeko. Som zvedavá, ako sa s tým popasuje a čo vlastne bude tá jej sesternica zač :)
    A veľmi sa mi páčila táto veta: "Ti prisahám, že odkedy sa to dievča naučilo samo chodiť, jesť a rozprávať, tak nepotrebuje k svojmu životu nikoho!" Prišlo mi to také reálne. Asi presne takto by som aj ja preháňa a prirovnávala.

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Hmm... Ja by som sa zrejme po tak nekonečne dlhom čase, čo som komentárovo mlčala, ani nemala ozývať, a predsa musím. Nechcem tu písať siahodlhé osprevedlňovania sa za to, že som strašne moc dlho na celý blogový svet úplne kašľala, pretože to už i tak nie je podstatné. Ale na úvod len chcem, aby si vedela, že ma to naozaj mrzí :( že som sa takto od vás všetkých odcudzila a nenašla som si na vás a vaše poviedky, či príspevky už vôbec ani malinký zlomok času. Bolo to odo mňa naozaj nepekné a najradšej by som sa prepadla pod blogovú zem. Ale tým, že sa tu budem teraz kajať a spínať ruky v prosbách o odpustenie už veľa vody nenamútim. Predsa len, mala by som sa vyjadriť k tomu, k čomu názor ťa zaujíma najviac - a síce názor na tvoju novú poviedku :)

    I keď to možno vyzeralo presne opačne, občas som na tvoj blog predsa len na malinkú chvíľku skočila a robila som presne to, čo všetci blogeri z duše neznášajú - nekomentovala :/ ale o tejto poviedke viem už dlho, veď si mi o nej už dávno sama písala a už vtedy som na to reagovala tým, že je to skvelý nápad. A môj názor sa nezmenil ani po tej dlhej dobe. Stále sa mi to nesmierne moc páči. A keď som uvidela, že ju naozaj budeš písať, tak som si povedala, že na toto si už ten čas musím naozaj nájsť, aj keby sa čokoľvek dialo. Tiež som hlasovala v ankete a dúfala som, že sa do písania naozaj pustíš. Ohromne si ma tým potešila a hoci opäť reagujem až trápne neskoro, reagujem (a to je u mňa momentálne neičo ako výkon roka :D).

    Ty dobre vieš, že Ona je On bola vždy moja srdcovka a tak to aj zostane. Vďaka tejto fanfikcii som sa zamilovala do tvojho písania, preto je tak skvelé vidieť, že sme sa so všetkými postavami a príbehmi z nej nemuseli nadobro rozlúčiť. Kagami a Umeko sú môj OTP a preto tak trošku dúfam, že im občas aj v tejto poviedke dáš málinko priestoru, i keď to bude primárne o Daikim a Megumi :) Rada by som si aj o tejto dvojici ešte niečo opäť prečítala. Ale, na druhej strane, nemôžem poprieť, že sa teším na čítanie o Daikim. Konečne kapitolová poviedka o Aominom v tvojom podaní, to je ako splnený sen :)

    Teraz k samotnému prológu - hoci bol krátky, úplne mi stačil, aby som vedela, že sa to opäť raz bude niesť v duchu "podľa gusta Farah". Nesmierne sa teším, až nám perdstavíš Meguni - ako novú postavu (btw, jej meno je super, kde si na to prišla? veľmi zaujímavé, japonské, ale nie otrepané :)) - aký jej dáš charakter (asi aj trošku tuším, ale viem, že ty to ešte aj ozvláštniš) a ako navzájom s Daikim k sebe zapasujú.

    Z týchto prvých pár odstavcov je jasné, že Aomine má ešte nejaké city k Umeko, nečudujem sa mu, predsa len, vieme, čím si v prechádzajúcem poviedke spolu prešli :) Tak som zvedavá, že ako sa ti podarí postupne ho odmilovať z jednej a "primilovať" k druhej :D sesternica ako sesternica, no nie? Ale nie, viem si predstaviť, že tie dve by nemohli byť už viac rozdielenejšie, alebo mám aspoň také tušenie. A tá posledná veta - och, čo mi to robíš? Brnkla si na citlivú strunu. Keby neviem, že sa pre Daikiho chystá niečo dobré, tak by mi ho bolo aj opäť ľúto. Ale takto sa skrátka len teším, že čo príde, čo si pre náš pripravíš a ako to podáš :) Počas čítania ma chytila taká krásna sladkastá nostalgia a prechádzam rovno na prvý diel. I keď sa mi možno nebude dať komentovať všetky a stále a na čas, budem sa snažiť, aby som aspoň občas nejakú reakciu zanechala, lebo viem, aké moc dôležité to pre autora je :) a ja chcem, aby si mala motiváciu písať toto ďalej (aj iné veci, ku ktorým sa tiež plánujem vrátiť), pretože to určite bude stáť za to :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)