pondelok, 2. januára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 4

***


***


~Pozvanie~

***

Kise mal ešte jednu snahu zavolať svojmu priateľovi, no tentokrát ho Aomine zrušil ihneď. Nemal totiž vôbec náladu počúvať jeden z jeho výlevov. No tak sa stretli a čo ako? 
Dobre, istý podiel na tom mal aj on sám, to nepopieral, ale nerozumel, prečo z toho robil takú vedu. 
Navyše, slovo "huckať" sa mu zdalo byť vzhľadom na situáciu až moc prehnané, ale to bolo asi tak všetko, čo sa týkalo toho blonďavého mladíka. Nemohol síce povedať, že by ho nemal istým spôsobom rád, ale práve pre túto jeho vlastnosť by s ním zrejme každý deň nedokázal byť.
,,Aby sa neposr..." mal chuť si povedať sám pre seba, no vtedy sa ozval jeho telefón znova. Zlovestným pohľadom skĺzol k mobilu, položenému vedľa neho, no na jeho počudovanie mu však nevolal Ryouta, ale jeho spolužiak a zároveň aj spoluhráč Sakurai.
Pár sekúnd na jeho kolonku s menom len tak zízal a najskôr zvažoval, že by ho tiež ignoroval, ale napokom sa premohol a po chvíľke mu to zdvihol.
,,Čo chceš?" zamrmlal, nenasledujúc pri tom Ryove slušné pozdravenie. A ten už pri znení Aomineho podráždeného hlasu začal mierne habkať, čím si už vonkoncom nepomohol.
,,Chata cez víkend? A že musím prísť?" ozval sa šomravo a škrabkajúc sa pri tom po zátylku, tú ponuku zavrhol skôr, než sa vôbec nad ňou lepšie zamyslel.

***

Vedel, že sa skôr, či neskôr s ňou znova stretne. Predsa len to bolo malé mesto a ako sa zdalo, obzvlášť Megumi sa rada po ňom túlala. Tentokrát ale na ňu nenatrafil v cukrárni, ale v obchode s potravinami, kde si chcel zájsť kúpiť krabičku nanukov, na ktoré dostal chuť. Teplota sa totiž opäť vyšplhala na poriadne vysoké hodnoty a aj napriek tomu, že už sa schyľovalo k večeru, to nevyzeralo na to, že by sa mali zmierniť. Rozhodol sa preto si tou mrazenou pochúťkou vypomôcť sám a kvôli tomu teraz stál pri chladiarenskych boxoch a očami hľadal to, po čo prišiel. 
Pre zmenu to bola tentokrát ona, kto sa prihovoril jemu. Teda, pokiaľ sa tiché, prosté pozdravenie dá vôbec nazvať prihovorením. Jednoducho sa zjavila kúsok od neho, otvorila si box s mäsom a nejaké vybrala. Bez toho, aby sa pri ňom dlhšie pozastavila, si vložila balenie do košíka a otáčala sa na odchod. 
Aomine najskôr toto ich ultrakrátke stretnutie považoval za skôr to ideálnejšie, no napokom mu to nedalo a po malom vnútornom boji ju následoval až do oddelenia s ovocím. Istú chvíľku mal zo samého seba dokonca dojem, že ak by ich niekto pozoroval, určite by si pomyslel, že je nejakým úchylom, čo sa zakráda za mladou slečnou. Pravda ale bola len polovičná. Úchyl nebol, no zakrádal sa naozaj. V mysli sa mu totiž vybavil Kiseho telefonát a ako ju tak mal pred sebou, uvedomil si, že v tej onej záležitosti vďaka svojmu ignorantskému postoju nevie vlastne nič. 
Nakoniec však usúdil, že je to možno tak aj lepšie. Sám preto uchopil jeden zo sáčkov, ktoré boli na stojane a pristúpil k debnám. 
,,Ako to ide?" spýtal sa jej akoby nič a aby pri tom nepôsobil príliš vtieravo, začal si naberať ovocie tiež, snažiac sa pri tom pôsobiť tak, že to bol jeho prvotný zámer. 
A Megumi, či už si jeho malej nervozity všimla, alebo nie, sa správala v podstate rovnako, ako vždy. Akurát, že jej odpovede boli ešte strohejšie, než normálne a aj tie jablká mali viac jej pozornosti, než samotný Daiki. Tomu to zasa bolo viac-menej jedno. Hlavne, že nepôsobila nahnevane. A v podstate, keď sa nad tým hlbšie zamyslel, ani na tom mu nezáležalo. Nebolo by to prvýkrát, čo by bol niekomu tŕňom v oku a čo by niekoho nejakým spôsobom vytočil. 
Lenže na druhej strane, tí ostatní neboli, na rozdiel od Megumi, sesternicou Umeko.  

***

,,Uhm, vyzerá to tak, že ideme rovnakým smerom..." ozval sa opäť krátko po tom, čo spoločne opustili veľkú budovu obchodu. Vlastne sa jej držal po celý zvyšok nákupu a skončili aj pri spoločnej pokladni.
Megumi nevyzerala na to, že by jej jeho prítomnosť vadila, no ani po viacerým, pre neho netypických snahách, s ňou nedokázal rozprúdiť nejakú tú väčšiu debatu. Sem-tam dokonca musel, ako aj v tomto momente, potlačiť túžbu čo najskôr sa od nej vzdialiť, ale ako ju tak videl s tými dvoma obrovskými taškami, plnými nielen ľahších surovín, predsa len sa v ňom ozvalo niečo z jeho mužskej hrdosti. A preto k nej pristúpil a siahol na jej nákup.
,,Zoberiem ti to." ozrejmil jej krátko, keď mu venovala spýtavý pohľad a nečakajúc na jej odpoveď, jej z rúk zobral rovno obe tašky. Tie sa síce pripojili k tej jeho malej, no aj tak sa nedalo povedať, že by to pre mladíka Aomineho vzrastu bol problém. 
,,To nemusíš..." vyriekla, ale to si to on už mieril pekných pár krokov pred ňou, úplne ignorujúc jej protesty.
Pár sekúnd na to Daiki za sebou začul zvuk klopkajúcich sandálikov a ako už bolo pre neho zvykom, aj tentoraz ohrnul nosom pri pomyslení na to, či to dievča vôbec má nejakú tú normálnu a hlavne pohodlnú obuv. Kútikom oka sa na ňu dokonca zahľadel, keď ho napokom dobehla a nenápadne sa uškrnul.
Avšak táto jeho chvíľka pobavenia zmizla len čo si znova spomenul na to, čo jej pôvodne chcel. Mal totiž tak trošku potrebu sa jej spýtať na to stretnutie s Kisem, no netušil, ako by vhodne začal. Hlavou mu behalo napríklad to, či jej ten mladík náhodou nepovedal niečo nepríjemné alebo či si náhodou na ňu nejakým spôsobom nedovoľoval. Veril síce, že jeho priateľ nepatril k tým hnusným, nevychovaným hulvátom, no taktiež mal informáciu o tom, že v poslednej dobe v rámci vzťahových záležitostí zvykol občas prestreliť a správať sa ešte zvláštnejšie, než inokedy. Teda, opäť to nebolo o tom, že by sa Aomine o podobné klebety zaujímal, ale dostalo sa to k nemu úplne nechcene od Satsuki, ktorá si miestami o toho blond mladíka robila starosti.
,,Uhm..." predsa len sa odhodlal. ,,Počul som, že sa Kise s tebou stretol." poznamenal na oko len tak.
,,Vieš, myslím toho basketbalistu, s ktorým som ťa zoznámil. "dodal pre istotu, znova sa skúmavo zapozerajúc na jej profil. Potichu čakajúc na jej reakciu, mimovoľne zmiernil svoje tempo a mierne napäto zovrel ušká na taškách o čosi silnejšie.
..Bolo to asi pár dní dozadu." vyriekla bez nejakých známok vzrušenia a automaticky sa prispôsobila jeho pomalšej chôdzi.
Aomine nespokojne zomkol pery, pretože to nebola odpoveď, ktorú chcel dostať a tak si v duchu pripravil otázku, vďaka ktorej by zistil, čo potreboval.
,,A čo? Prebehlo to dobre?" vysúkal zo seba a keď si uvedomil, že sa vlastne pýta úplne cudzej ženskej na jej pseudorande, tak sa neubránil ďalšej znechutenej grimase.
Navyše, tentoraz jej vyjadrenie nechávalo na seba o čosi dlhšie čakať, čo bolo samo o sebe nepríjemné.
,,Vieš..." uniklo jej nakoniec spomedzi pier a tým na seba strhla jeho plnú pozornosť. ,,...že toto vôbec nemusíš robiť?" dokončila a obzrela sa jeho smerom. Svojimi šedými očami sa zahľadela do jeho tváre, čo v ňom ten čudný pocit vystupňovalo ešte viac.  Nehovoriac už vôbec o tom, že ani toto nebolo tým, čo chcel počuť.
,,Čo tým myslíš?" spýtal sa šomravo, keďže jej otázke v podstate ani len nerozumel. Dokonca sa aj zastavil a celým telom obrátil k nej.
,,Myslím tým, že..." znova sa rozhovorila. ,,...že sa nemusíš nútiť so mnou rozprávať a tráviť čas." ozrejmila mu. A prirodzene, ani teraz veľmi nerozumel, teda chápal, čo tým chcela povedať, ale nerozumel, prečo to vlastne povedala, takže sa jeho zachmúrenie prehĺbilo ešte viac.
,,Počkaj..." rozhodol sa jej podať nejaký vhodný argument. Bolo mu jasné, že herectvo a predstieranie tiež neboli jeho silné stránky, no celkom ho prekvapilo, že jeho "nútenie", ako to aj ona sama nezvala, bolo až tak moc očividné a okaté.
,,Pozri..." prerušila ho. ,,Ja netuším, či niečo Umeko dlžíš, či si jej niečo sľúbil alebo..." na moment sa odmlčala a na jej perách sa objavil drobný, ledva badateľný úsmev.
V tom okamihu Aomine stuhol a z nejakého neznámeho dôvodu ho premkol priam paranoidný pocit, že Megumi toho možno vie omnoho viac, než by sa mu páčilo.
,,V každom prípade toto nie je skutočne potrebné." poznamenala napokom pokojne a jeho aj teraz, ako už aj predtým, udivil ten jej zvláštny, neutrálny spôsob, ktorým sa opäť vyjadrovala. A čo sa týkalo jeho samotného, tak iní by sa možno v tejto situáciu pokúšali aspoň o nechápavý úsmev, no on sa úplne otvorene mračil. Pretvárka totiž vážne nebola nikdy tým, čoho by sa v živote držal. Plne jej preto cez svoj momentálny výraz ukazoval svoju nie práve príjemnú úprimnosť a vykašlal sa aj na to malé snaženie, o ktoré sa doteraz pokúšal. Vedel síce, že jeho hnev nie je opodstatnený, no predsa sa cítil viac ako len podráždene.
Možno bolo tým, že bola tak priama, možno tým, že spomenula Umeko alebo prosto tým, že z toho všetkého cítil istú, nenápadnú narážku. 
Zato Megumi nevyzerala na to, že by ju jeho odutý ksicht nejako rozladil. A to bolo ešte horšie. Ťažko ale povedať, či skôr pre neho alebo pre ňu. Mal totiž sto chutí tie tašky, ktoré teraz kŕčovito zvieral, praštiť na zem a bez ďalších slov odtiaľ odpochodovať. A aj by tak ihneď urobil, nebyť toho, že sa niečo z jeho ega tomu nápadu statočne vzoprelo.
Mlčky sa teda pohol, rozhodnúc sa na to radšej nereagovať. A ona ostala tiež ticho a celkovo bez rečí sa niesol aj zvyšok ich spoločnej cesty. Napadlo ho, že to možno nechcela ďalej zbytočne rozpitvávať a jednoducho to nechala tak. Skutočnosť bola taká, že to, čo mu zdelila, hrubo ignoroval a jej to zrejme bolo jedno. Vlastne tak na neho pôsobila neustále. Akoby ju nič nezaujímalo.
Momentálne bol za to ale rád, pretože kým sa dostali pred novostavbu, ktorá predstavovala jej súčasný domov, tak zázračne stihol vychladnúť. Očami dokonca skúmavo prebehol po prázdnom dvore, na ktorom bolo treba ešte veľa toho urobiť a mysľou mu prebehlo, čo mu Umeko vtedy povedala.
Megumi tu vraj bývala zatiaľ sama, pretože jej rodičia ostali v starom dome kvôli pracovným povinnostiam.
Prišlo mu to tak trošku zvláštne a úprimne, nedokázal si tak úplne predstaviť, že by takto fungoval on sám. Na to bol až príliš naučený na teplé, pravidelné jedlo od svojej mamy a občasný, nie vždy vítaný príchod oboch rodičov do jeho izby. Nehovoriac už vôbec o iných veciach, ako boli nákupy, pranie jeho oblečenia a tak podobne.
,,Ďakujem za pomoc." vytrhol ho z dúmania jej hlas a najmä to, že si od neho šikovne zobrala svoj nákup.
Daiki si v miernom rozladení takmer automaticky strčil ruky do vreciek od nohavíc a a zamrmlal tiché "nie je zač".
Krátko predtým, než sa s ním rozlúčila, sa na jeho prekvapenie Megumi málinko pousmiala a zaželala mu príjemný zvyšok dňa. Svedčalo to minimálne o tom, že nech už bolo to dievča akokoľvek svojské, tak si predsa len pravdepodobne vážilo toho, že jej pomohol.
A on, sledujúc pri tom jej vzdiaľujúci sa chrbát, si prvýkrát naozaj pomyslel, že možno tie všetky veci okolo nej až príliš nafukoval.
A možno aj preto za ňou ešte raz zakričal, kým si stihla vôbec vytiahnuť kľúče a zmiznúť za dverami.
,,Héj, Megumi..." zaručal tým svojím obvyklým tónom. ,,Nechceš ísť na chatu?" navrhol jej vo chvíli, keď sa za ním zvedavo otočila.
,,Chatu?" zopakovala, zatváriac sa trošku pobavene. Teda, aspoň jemu sa to tak zazdalo.
,,No..." poškrabkal sa po zátylku. ,,Bolo by to zajtra. Môj basketbalový tím to vymyslel a trvajú na tom, aby som prišiel a nuž, ak nemáš čo robiť, tak by sme sa tam mohli na chvíľku zastaviť spolu." vysvetlil a mierne sa narovnal.
,,Nebola by si tam samé dievča!" dodal rýchlo, keď zbadal jej trošku zmätenú tvár. ,,Bude tam aj Satsuki. Možno si ju zazrela na tom jednom zápase... Je to také dievča v našom veku... s ružovými vlasmi a robí nám manažérku..."ozrejmil jej, aby náhodou nedošlo k zbytočnému nedorozumeniu.
Avšak Megumi sa aj napriek jeho slovám netvárila veľmi presvedčene a aj napriek vzdialenosti medzi nimi celkom jasne videl, ako sa jej na čele urobila malá vráska.
,,Je to akcia s tvojimi priateľmi. Všetci sa tam poznáte a ja by som nerada..." chystala sa odvetiť, no Aomine jej pohotovo skočil do reči.
,,Nemyslím si, že by ďalšia osoba niekomu vadila. Takže o to sa nestaraj, sú to pohodoví chalani." poznamenal, no posledné tvrdenie vyriekol o čosi tichšie, pretože si v tom okamihu spomenul na to, že pravdepodobne príde aj ich psychopatický ex-kapitán Imayoshi. A ten bol asi tak všetko, len nie pohodový. O tom sa jej ale, prirodzene, radšej nemienil zmieniť.
,,Pozri, ak budeš teda chcieť, tak prídi zajtra o ôsmej večer do mesta. Pred ten obchod, v ktorom sme boli dnes. Tam sa môžeme stretnúť, keďže predtým pôjdem ešte niečo nakúpiť."dodal a tým jej rozhodovanie v podstate uľahčil.
Ak príde, tak príde. Ak nie, tak nie.
Megumi po krátkej chvíľke súhlasne prikývla a ich stretnutie sa potom už ďalej zbytočne nepredlžovalo.
Rozlúčili sa a Aomine sa lenivou chôdzou dostal domov za necelú polhodinu.
Avšak s jablkami a bez nanukov, ktoré pôvodne tak veľmi chcel.  

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie. 

***

4 komentáre:

  1. Bolo to zaujímavé. Veľmi zaujímavé a vážne si to tak pekne napísala, že som si to vedela dobre predstaviť. Megumi pôsobí na mňa tak, že je nad vecou a hocičo ju nerozhodí. Či už Kise, Aomine alebo hocikto iný. Je fajn, že je odkázaná sama na seba, lebo vyzerá byť taká odolná. A síce sa dotkla Aomineho citlivej stránky, lebo nielen on mal z toho taký pocit, ale aj ja, nemyslím si, že to bolo v zlom.
    No a som rada, že Aomine neurobil scénu, lebo po pravde, neviem si to príliš ani u chlapa predstaviť. Predsa len muži rozmýšľajú inak ako ženy a skôr ženské majú sklony urobiť takúto scénu, že sa na niečo také urazí a odpochoduje preč. Takže páči sa mi, že Aomineho opisuješ aj ako celkom reálnu mužskú postavu. Dosť to na mňa zapôsobilo, aj keď to bola možno maličkosť, že sa ho to dotklo, ale... jednoducho ich rozhovor na mňa zapôsobil. Aj to, keď chcel zistiť, že ako bolo s Kisem a veci okolo toho.
    Tí dvaja sa mi spolu páčia, aj keď tam nie sú extrémne náznaky záujmu z Meguminej strany... za to Aomine sa nám trošku "tvaruje" alebo ako by som to napísala.
    No naozaj, vydarená kapitolka a ja som len zvedavá, či Megumi príde. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No... to nám ale nakúpil... žiadne nanuky, len jablká (nie že by neboli zdravé a nemala som ich rada, ale predsa len to nie sú nanuky :3 ) a potom jednu babu na chatu. Už si viem predstaviť, ako tam Megumi príde a bude sa tváriť, že ju celá tá chata nezaujíma. Teda.. teraz som si tak uvedomila, že ona asi moc nemá dôvod tam ísť. Ale aj tak nejak cítim, že tam príde. Proste taký vnútorný tušák.. aby potom mohol nastať vnútorný rozpor Aomineho nad tým, že prečo prišla. ..... Asi som zapla "Freudovský komplex" :D

    Tieto ich stretnutia ma vždy pobavia. Ako sa Aomine vždy tak silene snaží. Po pravde, ja som vážne čakala, že potom tie tašky hodí na zem a pôjde si po svojom. Ale predsa len je to JEJ sesternica čo??
    Teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ufff, toto bol strašne moc super diel :D aj som si hovorila, že už by títo dvaja mohli mať konečne nejakú dlhšiu interakciu a akoby si vypočula moje tajné želania. Ako sa mi minule páčila Megumi s Kisem, tak s Aominem sa mi jej interakcie páčia snáď ešte viac :D neviem, čím to bude, možno tým, že sú obaja úplne kompletne rozdielni, ako sa len dá, hotové protipóly, jeden by až povedal, že sa k sebe absolútne nehodia. A práve to sa mi na tom páči najviac :D kombinácia neskombinovateľného... ja to zbožňujem, keď sa začnú "priťahovať" úplné protiklady, o to zaujímavejšia je potom romanca medzi nimi ^^
    No a ten nápad s chatou sa mi moc páči... som zvedavá, či Megumi na ponuku pristúpi a veľmi, veľmi moc dúfam, že áno. Chcela by som ju tam vidieť, že ako sa k nej Aomine bude správať, ako sa k nej budú správať ostatní členovia jeho tímu a hlavne, ako sa bude správať ona :) Predsa len, myslím, že to dievča má kompletne iné záujmy. Určite by to bolo zaujímavé :D

    Inak, tiež sa mi moc páčilo, ako Megumi akosi tak vytušila, že medzi Umeko a Aominem niečo bolo. Je veľmi vnímavá, i keď sa na prvý pohľad nezdá. Proste, charaktery ako ona mám moc rada. Ľudia ich zvyknúť podceňovať, považujú ich za čudných a pri tom sa v nich skrýva veľmi veľa :) je to radosť čítať. Tak už teraz sa teším na ďalší diel a snáď Megumi nenechá Aomineho v kaši a príde ^^ i keď k tomu zaujal postoj typu "ak prídpe, tak príde, ak nie, tak nie", ale zdá sa mi, že by ho jej prítomnosť celkom aj potešila, i keď si to možno ešte tak úplne neuvedomuje. Veď ono to príde :P Nech už je čím skôr pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Ja tak rada čítam tento príbeh :D Hlavne sa teším na pokračovanie - lebo chata, samozrejme. Stále som sa nerozhodla, či si o nej myslím, že pôjde, alebo nie... Lebo ona je taká... svojská :D Presne, ako si to povedala. Taká, že vie, čo chce, vie, aká je, je sebavedomá a taká... svojská :D Ale zároveň je milá, aspoň tak ju ja chápem. A chudák Aomine je z nej zmätený... Chcela by som, aby šla na tú chatu, lebo chcem vedieť, ako zareaguje - aj on, aj ona. Proste si to neviem predstaviť, a tak chcem, aby sa to stalo :D
    Ale najlepšie bolo, ako sa za ňou začal zakrádať v obchode :D To nemalo chybu... Nakoniec si ani nenakúpil, chúďatko xD No nevadí... Aspoň bol gentleman a pomohol jej s taškami :3

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)