nedeľa, 15. januára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 5

***


***

~Žart~

***

Sám netušil, prečo ju pozval. Veď tam napokom ani len sám nechcel ísť a navyše...
Kyslo sa zaksichtil, keď si spomenul na to, že tak vlastne učinil krátko na to, čo mu ona jasne povedala, že podobné akcie z jeho strany nie sú vôbec, ale vôbec nutné.
Nuž, proste mu to ušlo skôr, než nad tým stihol pouvažovať, takže mu teraz neostávalo nič iné, než obetovať tento večer a stráviť ho so svojimi priateľmi a taktiež s ňou.
Áno, bola síce pravda, že už koncom prvého ročníku strednej sa ich vzťahy v tíme výrazne posilnili a on tých ľudí mal svojim spôsobom vážne rád a neváhal by sa za nich postaviť, keby že si to situácia žiadala, len...
Posadil sa na veľký botník na topánky, čo mali doma na chodbe pri dverách a sklonil sa po svoje tenisky. S myšlienkou, že poslednou dobou je skutočne mrzutejší, než obyčajne, si ich nazul a zaviazal šnúrky. Natiahol sa po svoj väčší ruksak a prehodil si ho cez plece. Predtým, ako opustil dom, ešte hlasno zakričal na svoju mamu, aby jej svoj odchod oznámil. Bolo to totiž jedno z tých jej pravidiel, na ktoré pristúpiť musel, ak chcel mať istú svoju voľnosť a hlavne pokoj od jej karhavého pohľadu. A on jej to v podstate nemal za zlé. Jeho mamina sa veľmi starala a on jej bol za to vďačný. I keď, pravda bola aj taká, že ho to ako mladého muža, ktorý bude už čoskoro dospelý, občas trošku iritovalo.
Takže napokom s miernym povzdychom zatvoril za sebou dvere a pobral sa rovno k bráne. Vykročil na široký chodník a vybral sa smerom do mesta. Vonku bol vďaka dažďu, ktorý poobede všetkých milo a najmä vítane prekvapil, príjemný a svieži vzduch. Celé leto sa vlastne nieslo v určitej premenlivosti, v ktorej sa až nezávideniahodné horúčavy striedali s úplným opakom. Dovtedy ani on sám nevnímal žiadne počasie na sebe tak intenzívne, ako práve to cez tieto mesiace. Takže mu ani občasná, malá mláčka vôbec neprekážala a bol vďačný za tú spŕšku.
Keď bolo totiž horko, nedalo sa hrať. Dokonca aj v telocvični sa dokázala teplota vyšplhať na nepekné hodnoty a to už nehovoriac o ihrisku, ktoré zvykol navštíviť.

***

Pomaly sa približoval k supermarketu, keď ho premkla malá zvedavosť, či sa Megumi predsa len rozhodla prísť. Vlastne, nech by sa stalo buď jedno, alebo druhé, nič by sa nezmenilo. Ak tam bude, vezme ju na chatu a tá pre ňu možno nebude až tak zlým zážitkom. Ak nie, môže sa v pokoji vrátiť domov, keďže sa tejto malej akcie zúčastniť neplánoval. 
Avšak nakoniec tam bola. Zazrel ju, len čo do jeho zorného poľa dostala veľká, presklená stena so vstupom do potravín. Stála kúsok ďalej, aby tak nikomu nezavadzala a v rukách zvierala svoj telefón, ktorým si zrejme krátila čas. A jeho samého to tak trošku aj prekvapilo, pretože aj keď nad tým príliš nedúmal, tak bol v tom, že mala skôr viac dôvodov na to, aby sa neukázala. Navyše, išlo o chatu s úplne cudzími ľuďmi. V podstate aj on sám bol pre ňu cudzí a keď si tak uvedomil, že to z jej strany vôbec nie je moc uvážlivé a rozumné, neubránil sa tomu, aby sa mu na čele vytvorila malá vráska.
Kľudne mohol byť jeden z tých zlých, kľudne...
Pozdravil ju. 
Megumi k nemu zdvihla svoju tvár a urobila tak isto. Mobil si okamžite strčila do vrecka od menšej tašky, ktorú mala prehodenú cez plece a Daikimu neušlo, že okrem nej má aj menší ruksak. 
Pohotovo zhodnotil, že ani dnes nevyzerá neviem ako pohodlne oblečená a ani len ako prichystaná na chatu, no aspoň ten plátený batoh ten zvláštny dojem z nej akosi tak vyrovnával. 
Po tom, čo sa od nej odvrátil, bez ďalších slov spoločne vstúpili do obchodu, kde si nezobral košík len on, ale rovno aj ona. 
,,Tiež chcem kúpiť zopár vecí." odpovedala na jeho nevyslovenú otázku a obaja sa pobrali rovno medzi prvé regále. 
,,Čo majú tvoji priatelia radi?" spýtala sa ho, obzerajúc si pri tom poličky plné piva. 
,,Budú radi za všetko." mykol Aomine plecami a sám sa natiahol po kartón plechoviek. 
Megumi mu chvíľku na to venovala skúmavý pohľad, no keď zistila, že jej zrejme s výberom nepomôže, jednoducho siahla po tom istom, ktoré zvolil aj on a vložila ho do košíka. 
Tmavovlasý mladík sa nad jej gestom uškrnul a keď to už vyzeralo tak, že sa chystala od alkoholu vzdialiť, tak sa ešte vrátila k tomu onému miestu a zobrala o jeden kartón viac.
Daikiho pri tom dokonca napadlo, či jemu osobne vôbec to pivo predajú, keďže plnoletý bude až na konci augusta. Doteraz mu to síce vždy vyšlo, hlavne kvôli jeho výzoru, ale dnes by to tak byť nemuselo.
,,Héj, Megumi..." zakričal na ňu. ,,Ty si už mala osemnásť, že áno?" položil jej otázku a jej kladná odpoveď mu bola riešením pre prípad, ak by náhodou pani predavačka spolupracovať nechcela.    

***

Čoskoro mali plné košíky rôznych sladkostí, čipsov a aj taktiež niečoho rozumnejšieho a vydali sa k pokladniam. Len čo zaplatili, mimochodom, bez problémov, sa už viac nezdržiavali. Vyšli von a Aomine im udal správny smer.
Za ten čas sa stihlo už zotmieť, takže si tmavovlasý potichu povzdychol, keď si v duchu pripomenul, aká cesta ich ešte čakala. Chata síce nebola od mesta až tak moc ďaleko, no predsa len bola postavená mimo obytné domy, aby tým, čo si ju prenajímajú, poskytla dostatočné súkromie a relax.
,,Unesieš sa?" spýtal sa jej, reagujúc pri tom na jej plný ruksak a ona len mlčky prikývla.
,,Je to trošku ďalej, tak sa prejdeme..." oznámil jej akoby nič, ak by si to náhodou s tými vecami rozmyslela a chcela pomôcť. Rovnako tak, ako aj včera, nebola síce ideálnou spoločníčkou, no bola predsa len dievčaťom a on, aj keď sa to tak veľakrát nezdalo, skutočne vedel, čo sa patrilo. Teda, možno to ani len nebral ako niečo, čo by sa bežne malo robiť. Jednoducho len videl niekoho, kto je od neho viditeľne slabší a viac dôvodov tým pádom nepotreboval.
Aomine totiž nezvykol nad vecami príliš rozmýšľať. Prišlo mu to proste zbytočné. Takto si komplikovať svet okolo, dúmať raz nad tým, potom nad niečím iným a lámať si hlavu. V podstate, kto ho lepšie poznal, povedal by, že ten mladý muž mal ku všetkému svojský, zjednodušený prístup. A ten nebol vôbec zlý, práve že bol celkom slušne osvedčený a najmä, jemu sa s ním ľahšie a bezstarostnejšie žilo.

***

Po malej chvíľke k nej opäť zablúdil pohľadom a keď tentoraz vážne nemala opätky, len nejaké ľahšie, letné plátenky, tak sa jeho teória o jej výške potvrdila. Stále bola vysoká. A ako tak kráčali, už hodnú dobu a obaja zahĺbení vo svojich myšlienkach, tak napokom opustili pohodlný betón, ktorý nahradila lúčna cestička. Postupne sa vzdialili od svetla pouličných lámp a preto Aomine čoskoro musel vytiahnuť svoj telefón, aby im ním posvietil. Tráva, po ktorej kráčali, bola ešte mokrá od dažďa, takže keď sa objavila prvá prekážka, v podobe špinavej mláky, na celú šírku do blata udupaného chodníka, tak ho to vôbec neprekvapilo.
Zato Megumi automaticky zastala. Striedavo vzhliadla k obom stranám, aby tým zhodnotila, ktorá cesta by bola pre ňu vhodnejšia, no Daiki sa nad tým opäť, ako nad všetkým, moc nepozastavoval. Skôr teda, než stihla zas vykročiť, jej strčil svoj mobil do rúk a nečakane ju uchopil popod pazuchy. Následne ju zdvihol do výšky ako malé decko a dvoma veľkými krokmi spolu s ňou zdolal mláku. Keď ju položil na zem a bral si svoj telefón späť, neušlo mu, ako málinko pokrčila nosom. Krátko na to mu však s veľmi jemným úsmevom na perách poďakovala. A on, trošku udivený jej skutočnou váhou, si ju ešte raz skúmavo prezrel, pretože rátal s väčšou záťažou. Asi to bolo aj tým, že za svoj život veľa žien veru neniesol. Už len pri rozmýšľaní na túto zvláštne hlúpu tému, si takmer ihneď vybavil tú jednu opitú scénku s Umeko. S ňou pravdepodobne neustále a nevedomky Megumi porovnával a to už od začiatku ich prvého stretnutia. Nepamätal si síce úplné detaily z toho oného zážitku, no nejaký ten rozdiel v ich telesných pomeroch tam rozhodne bol, aj keď to teda nebolo to, čo očakával. V podstate si pri tom akosi tak aj cítil, akoby z Megumi miestami robil blond verziu godzilly, čo ho istým spôsobom pre neho z nepochopiteľných príčin pomerne mrzelo. Navyše, možno by ju konečne mohol začať brať ako normálne dievča a nie nejakého ufóna z inej galaxie. A keď nad tým tak premýšľal, mierne podobné pocity mal predtým ešte z jedného človeka. Doteraz mu to ale nejako nedochádzalo, no čím viac interakcií s Megumi zažil, tým viac sa mu začínala podobať na Tetsuyu.
Teda, takého, minimálne stoosemdesiat centimetrového Tetsuyu.

***

,,Už tam čoskoro budeme." poznamenal, keď sa konečne blížili k svojmu cieľu. Dnes sa mu táto cesta k chate zdala obzvlášť dlhšou, než tie predtým, keď sa tu vydal s priateľmi, aby príležitostne oslávili svoje nielen basketbalové úspechy. 
Možno to bolo tou Meguminou spoločnosťou, o ktorej by, nebyť jej tichých, no predsa len počuteľných nášľapov, takmer ani nevedel. 
,,Párkrát sme tu už boli."dodal, keď mu to ticho začalo už prekážať a dúfal, že by z nej napokom mohol dostať viac, než len zopár strohých slov. Kútikom oka sa na ňu s drobným očakávaním zapozeral, no kvôli tme a len slabému osvetleniu z telefóna, toho príliš veľa z jej výrazu nevidel. Čo ale zazrel, bolo to, ako súhlasne pokývala hlavou.
,,Umeko mi toto miesto dnes spomínala, keď som s ňou volala. Vravela, že sa jej tu veľmi páčilo, keď ste spolu si svojimi tímami ukončovali sezónu." vyriekla. 
Vtedy Daikimu došlo, že to bolo s najväčšou pravdepodobnosťou práve vďaka tej hnedovláske, prečo sa nakoniec Megumi rozhodla ísť a že jej rozhodnutie asi nebolo vôbec také ľahkovážne, ako si pôvodne myslel. Takmer sa dokonca nad tou predstavou, ako Umeko svoju nespoločenskú sesternicu presvedčuje, pousmial, no potom si uvedomil, že tie dve spolu vlastne volali. Preto hneď na to stŕpol a okamžite pomyslel na svojho blonďavého priateľa a jeho nešťastné stretnutie s týmto dievčaťom, ktoré zrovna teraz kráčalo po jeho boku. Napadlo ho, že sa jej mohla o tom zmieniť.
,,Uhm...a čo? Má sa tam dobre?" spýtal sa akoby len tak a voľnou rukou si mierne rozladene siahol na zátylok. Bolo až zaujímavé, ako veľmi sa dokázal v súvislosti s tou hnedookou žienkou správať čudne. Šlo o niečo, čomu sa nedokázal tak úplne brániť a práve to možno bolo zdrojom tejto jeho zlej nálady, ktorá u neho panovala posledné dni, ak nie rovno týždne.
,,Vraj má toho veľa." odvetila mu. ,,No napriek tomu znela spokojne." dodala a krátko na to zastala. Jej oči sa upreli do diaľky a on celkom jasne spozoroval, ako sa zamračila.
,,Si si istý, že je to táto chatka?" vysúkala zo seba, na čo sa Aomine pozrel pred seba. 
Niekoľko metrov od nich síce bola malá, známa stavba, no nesvietilo sa v nej, čo ho nemilo prekvapilo.  
,,Musí to byť ono." zašomral síce, no s miernou neistotou začal niečo vyťukávať do telefónu. 
,,Vždy objednávame len túto. Dokonca som poslal Satsuki správu, že behom hodinky sa stavím a ona mi odpísala." uisťoval ju a pohotovo vyhľadal sms, v ktorej tiež stálo, že sa akcia koná tam, kde vždy. 
Medzitým obaja pristúpili bližšie a Megumi si začala chatku obzerať. 
,,Určite som sa nepomýlil..." hundral si skôr sám pre seba a rýchlo našiel číslo svojej kamarátky v zozname. Vytočil ju, ale ona mu ani po dlhšom zvonení nedvíhala, čo ho začalo celkom iritovať. 
,,Možno si z nás robia srandu." ozvala sa blondínka, čím na neho strhla svoju pozornosť.
Aomine sa obrátil jej smerom a zistil, že už stála pred dverami. Sledujúc ju, ako sa chystá zaklopať, ho v tom okamihu z ničoho nič premkol akýsi nepochopiteľne nepríjemný pocit. Skôr ale, než stihol akokoľvek na svoj inštinkt zareagovať, im náhle niekto otvoril.
,,Tu máš, ty ulievač!" zaznel mu v ušiach pobavený smiech jeho priateľov a...
A už len bezbranne sledoval, ako sa sa z dnu vyvalil poriadny pás vody, ktorý doteraz nič netušiacu Megumi zasiahol rovno do tváre.
Tmavovlasému pri tom pohľade doslova padla sánka. Hľadiac na ňu, úplne premočenú, kŕčovito stuhol a nebol jediný, komu sa po tomto dosť nevydarenom útoku na tvári objavil nie zrovna nadšený výraz.
Na prahu dverí stál s vedrom v ruke Wakamatsu a s ústami otvorenými dokorán sa díval na slečnu pred sebou, ktorá si práve dlaňami utierala mokrú tvár. Priam zdesené pohľady jej venovali aj Yoshinori a Sakurai, ktorí danú situáciu sledovali spoza jeho chrbát.
Nuž, mala pravdu. Bol to žart. 
Len mal byť adresovaný jemu. Prebehlo Daikimu mysľou, keď rázne k nej pristúpil a nepekne pri tom zazrel po svojich spoluhráčoch.
,,Hej..." ozval sa opatrne a takmer nečujne. Jeho veľká dlaň rozpačito spočinula na jej útlom ramene, mysliac si pri tom len to, že sa to takto rozhodne vyvinúť nemalo. 
,,Meg..." chystal sa ju osloviť, rozmýšľajúc pri tom, akoby túto hroznú scénu mohol odľahčiť a obrátiť na srandu. Avšak pokiaľ šlo o človeka, akým bola ona, tak ani jemu to v tomto okamihu neprišlo nejako extra vtipné, skôr naopak, pocítil isté napätie. Prečo to tie hovädá urobili?
,,Takéto privítanie som veru nečakala..." uniklo jej spomedzi pier nakoniec ako prvej, pri čom si odhrnula lepkavé vlasy z líc. Na prekvapenie všetkých okolo, nevyzerala nejako obzvlášť nahnevane, skôr len zarazene. Až potom v jej tvári bola už aj istá dávka rezignácie a toho takého výrazu, ktorý zúčastneným napovedal niečo v zmysle "no čo už, stalo sa".
Chápala, že to vedro nebolo adresované jej a tým pohľadom, ktorý Daikimu venovala, mu po prvýkrát dala jasne najavo, čo si v skutočnosti myslela. V jej očiach totiž bolo niečo tak trošku chladne ironické a aj vyčítavé, no netrvalo to dlho, pretože opäť prehovorila.
,,Som Megumi..." zamumlala s novonadobudnutým, vyrovnaným hlasom a natiahla Wakamatsuovým smerom svoju pažu.  

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie. 

Ahojte, 
zasa je to také kratšie -.- , vlastne som pôvodne chcela konečne urobiť väčšiu kapitolu, ale trvalo by to dlhšie a už je to dávno, čo vyšiel posledný diel. Takže som sa rozhodla to rozdeliť a nasledujúca bude potom /hádam, dúfam/ detailnejšia :]
Ďakujem všetkým, ktorý ma príjemne povzbudili pri predchádzajúcej a verte mi, mne, totálne narcistickému človeku, to skutočne veľmi pomáha. Ste úžasné :]












*** 

3 komentáre:

  1. Čóóó! Počúvaj, toto musíš vedieť. Idem na tvoj blog... je 17:54 a pozerám, práve si to zverejnila o 17:54! A ja som si pomyslela, že... to je magické. Potom som prečítala prvú polovicu kapitolky a potom ma brácho uháňal hrať monopoly (a ja, super úžasná najlepšia sestra som išla) a tak som sa k tomu vrátila teraz a je to skvelo, super, úžasné a hlavne ma dostal ten koniec! O_O Počúvaj, Petrika. Ty vieš inak človeka čitateľa prekvapiť! Normálne ma to dostalo. Ale totálne! A inak... naozaj máš talent. Na to, že píšeš príbeh, kde sú postavy teenegeri v podstate a ešte k tomu Daiki je sám o sebe zaujímavá postava... tak to vážne skvelo píšeš.
    No a ten žart ma o tom úplne presvedčil. Naozaj máš u mňa veľké plus za toto. Úplne to spestrilo celý dej, i keď Megumi si na to všetko zachovala veľmi chladnú hlavu...
    No a po pravde, už by Daiki mohol zabudnúť na Umeko. Ale že seriózne -_- Samozrejme, že sa asi tak ľahko odľúbiť nedá. Teda asi určite, ale... to len ja som nedočkavá, tak si to nevšímaj, no!
    Teším sa z toho, že si si našla čas na dopísanie tejto kapitolky. S dĺžkou tejto kapitoly nemám žiaden problém, je to na tebe kde to sekneš, či už to bude dlhšie alebo kratšie. Som veľmi rada, že si to pridala a teším sa na pokračovanie. Som veľmi zvedavá ako to bude, lebo mám pocit, že táto chata by mohla prispieť k ich vzťahu a zblížiť ich.
    Teším teším! ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Aaaaah nová kapitolaaa konečneee ♥
    Som rada, že sa Mugumi rozhodla ísť na chatu... Proste ako spolu išli tou tmou... (nespomínam tú mláku... Nespomínam. Nie nespomínam. Je to nad moje sily. Je to príliš kjut. O tak strašne kjut veciach sa nehovorí. *umieram*)
    A keď dorazili k chate a tam bola tma... Už som sa zľakla, že čo sa stalo, čo ak skončia na chate sami a tak :D Nakoniec to privítanie bolo ešte lepšie, než som si mohla predstaviť :D A tie Aomineho úvahy... ohľadne Megumi... o tom, ako vyzerá, ako sa správa, a na konci ten pohľad, ktorý mu venovala... aaaah. Je to dokonalé, strašne nás napínaš, ja sa neviem dočkať pokračovania!! Už chcem aby sa začali rozprávať... Už chcem aby sa do seba pomaly zaľúbili... Chcem ich spolu. Ach jaj. Tak to vyzerá, keď sa príliš rozohním kvôli vzťahu dvoch fiktívnych postáv...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja mám Megumi tak neskutočne rada :D Ale kým si to nenapísala, tak som si vôbec neuvedomila, že povahou pripomína Tetsuyu .... niečo na tom asi bude. Taký ten večne nezainteresovaný výraz aký mal v tvári... tak teraz si ju viem predstaviť ešte lepšie.
    Ale že s takým pokojom prešla aj ľadovú sprchu, tak to ma dostalo. Ja by som asi riadne zúrila :D Ale ako chlapci to pekne vymysleli, keby zasiahli pravú osobu. No hádam má Megumi aj niečo na prezlečenie :) Inak vyhrá Miss Mokré tričko :D :D

    Teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)