sobota, 21. januára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 6

***


***

~Chata~

***

,,Pokoje si vezmi tieto, Megumi-san." vyriekol rozpačito Sakurai a položil suché oblečenie na jednu z postelí, ktoré sa v miestnosti nachádzali.
Totiž, po tom, čo sa s nimi blondínka ako tak blesku rýchlo zoznámila, ju Momoi, ktorá sa náhle tiež zjavila na mieste činu, rýchlo zaviedla do jednej z malých izbičiek na poschodí, aby sa mohla usušiť.
,,Vďaka." odvetila mu jemne, no najskôr si zobrala uterák od Satsuki, ktorá si ju stále s určitou ľútosťou v tvári prezerala.
,,Prepáč..." ozvala sa príjemne vyzerajúca ružovovláska. ,,Dala by som ti niečo svoje, no pôvodne som sa plánovala zastaviť len na večer a potom ísť domov, takže tu nič okrem toho, čo mám na sebe, nemám. " vysvetlila, na čo Megumi nesúhlasne pokývala hlavou.
,,Toto mi bohato stačí, ďakujem." ozrejmila znova nielen jej, ale aj mladíkovi, ktorý ešte stále hanblivo postával pri nich a rozpačito sa ošíval. Popravde, ako sa tak zdalo, z toho incidentu tu robil každý tak trošku väčší problém, než pôvodne bol. Jediná Megumi stále pôsobila pomerne kľudne, až teda na tú malú, oprávnenú rozpačitosť, ktorú predviedla tam vonku.

***

Behom necelých pätnástich minút už zostupovala po malých, drevených schodíkov, čím upútala na seba pozornosť všetkých, ktorí boli v chatke prítomní. Chalani jej smerom vysielali priam kajúce sa pohľady, i keď im neraz, no síce stroho a sucho povedala, že sa nič tak hrozné nestalo. 
Jediný, kto sa netváril nejak obzvlášť vážne a komu na na perách pohrával jemný, no zato veľmi zvláštny úsmev, bol vysoký, tmavovlasý mladík s okuliarmi. Pamätala si z ultrakrátkeho, možno pár sekundového stretnutia predtým, než ju Momoi uchopila za lakeť a ťahala na poschodie.
,,My sme sa ani len nestihli vzájomne predstaviť." poznamenal, len čo zišla k nim a postavil sa z pohodlne vyzerajúceho gauča. 
,,Volám sa Imayoshi Shouichi a hrával som s chalanmi basketbal." Natiahol k nej svoju pažu a ona ju bez zaváhania prijala. 
,,Megumi Mitsuyama." Jej stisk bol správne pevný a už vôbec nie nesmelý, čo na mladíka celkom zapôsobilo. Nebolo totiž veľa ľudí, ktorí by sa v jeho prítomnosti takto prirodzene. Nebol ale jediný, kto si ju premeriaval s nemalým záujmom. Všetci už síce poznali jej meno, no v podstate stále nikto z nich netušil, kým vlastne toto dievča bolo. Navyše, prišla s Aominem, od ktorého by už vonkoncom neočakávali, že si so sebou niekoho privedie. 
Predsa len mal sám problém sa tu dostaviť a povedal im len toľko, že je to rodina jeho známej. Nuž, v súvislosti s jej vysloveným priezviskom mnohým v hlave zablikalo. Sotva si ju však dokázali priradiť k hráčke, ktorá sa takmer celú jednu sezónu prezliekala za chlapca, aby si mohla zahrať basketbal so Seirinským tímom.
Ako prvá si to poskladala Momoi, ktorá nebola len ich priateľkou, ale aj veľmi schopnom manažérkou. Mala totiž pod palcom informácie o všetkých hráčoch, proti ktorým družstvo Touou niekedy nastúpilo, no akosi tak nemala potrebu sa v tom viac vŕtať a ostala bez komentára. To ale nemenilo nič na tom, že to bol práve jej dlhoročný priateľ, kto ju sem dotiahol a rovnako tak, ako aj druhým, sa jej kvôli tomu v mysli vynorilo hneď niekoľko otázok naraz. Takže aj preto, ako aj viacero z chlapcov, k Daikimu neraz zablúdila skúmavými očami. On ale venoval takmer celú svoju pozornosť práve otvorenej plechovke piva a len kútikom oka zazrel na Megumi, aby zistil, či je naozaj všetko tak v poriadku, ako tvrdila.
Kým sa ale nerozčuľovala, nenadávala, neurazila alebo nebodaj niečo horšie, tak mu to nestálo za to, aby sa tým zaoberal viac, než bolo potrebné. 

***

 Čoskoro sa atmosféra v celej chatke prekvapivo príjemne uvoľnila. Či už to bolo Meguminou miernou reakciou a celkovo pokojným správaním, alebo stále pribúdajúcim počtom prázdnych plechoviek, to už nik nevedel a v podstate ani len neriešil. Všetci sa jednoducho po prvej, trápnej hodinke začali baviť. A ten fakt, že bol s nimi niekto cudzí, im sotva vadil. 
Práve teraz sedeli okolo toho jediného malého, dreveného stola, plného nielen jedla, ale aj pohárov s rôznym obsahom a hrali karty.
Pravidlá hry boli prosté. Kto prehral, musel piť a to niečo tvrdšie, ako len pivo. 
Aomine sa tiež zúčastnil a samému sa mu ušiel štamprlík hneď v štvrtom kole. Horšie na tom začala byť ale Momoi a Sakurai, ktorým sa nedarilo už hodnú chvíľku a aj to bolo na nich patrične vidieť. Predsa len, každý v chate s alkoholom nemal neviem aké obrovské skúsenosti a tak to začínalo byť tak trošku aj komické. Jediný, kto aj po piatej prehre vyzeral úplne v pohode, bol Imayoshi a keď prehrala prvýkrát Megumi, prekvapilo ho, že sa bezproblémovo chopila svojho naliateho pohárika. Kopla ho do seba dokonca rovno bez brzdy, ktorú jej Wakamatsu ochotne podával, čím si vyslúžila nejeden uznanlivý pohľad. 
A Aomine sa pri tom obraze musel pozastaviť. Napadlo ho, že Megumi bola vlastne z omnoho väčšieho mesta a taktiež mu prebehlo mysľou, ako sa tak zvyklo hovoriť, že vraj tínedžeri v tých lokalitách boli na určité veci týkajúce sa akcií a párty, zrejme viac zvyknutí. Tou myšlienkou sa však neprestal ďalej zaoberať tým dievčaťom a s miernou zvedavosťou ju nenápadne pozoroval ešte hodnú chvíľu. 

***

Napokom hrať prestali. Ani tak nie preto, že by ich to už nebavilo, no po určitom čase niekto zamenil pravidlo "kto prehrá, ten pije" za " kto prehrá, ten sa vyzlieka".
Daiki sa od nich po zaznení toho návrhu ihneď odpojil a pohodlne sa usalašil do veľkého kresla, ktoré bolo trošku ďalej od miesta diania. Avšak aj keď sa zazdalo, že ho hra už nezaujímala, predsa len ich miestami pozoroval.
Momoi skončila v spodnom prádle, no brala to s nadhľadom, keďže mali v rámci kondičných tréningov nejedno stretnutie na plavárni. Wakamatsu a Yoshinori sedeli na malých taburetkách už len v trenkách a aj Imayoshi bol do pól pása nahý. Jediná, ktorá bola ešte úplne oblečená a bez jedinej prehry počas tejto malej zmeny, bola práve Megumi a ako sa tak zdalo, nikomu sa to moc nepozdávalo.
Aomine znova, ako už aj mnohokrát predtým, o ňu opäť raz zavadil svojím pohľadom a napil sa z obrovskej fľaše minerálky, ktorú si rázne prisvojil už pár minút dozadu. 
Musel uznať, že v Sakuraiových čiernych šortkách a jednoduchom, sivom tričku pôsobila možno o čosi prístupnejšie, než bežne. Svoje dlhé, štíhle nohy mala prepletené v tureckom sede a pravidelne sa nakláňala k stolu, keď vyhadzovala nejakú zo svojich kárt. Dokonca aj jej tvár vyzerala málinko inak, pretože tentoraz jej črty nelemovali prísne rovné a upravené vlasy, keďže tie sa jej začali vplyvom voľného sušenia jemne vlniť. 
Taktiež si všimol toho drobného skrútenia jej pier zakaždým, keď sa jej podarilo hru ukončiť omnoho skôr, než ostatným. Pravdepodobne bola teda súťaživejšia, než by sa pôvodne zdalo a aj keď po každom kole navonok vyzerala tak, že to celé brala až určitým neutrálnym chladom, tak sa v jej očiach celkom jasne zračila nenápadná spokojnosť. 
Potom však Sakurai, červený od hlavy po päty, mal prísť aj o tie svoje jediné boxerky, ktoré mal na sebe a tak sa viacerí zhodli na tom, že by bolo na čase s kartami radšej prestať. 

***

Ako tak čas pokročil, Daiki svoje miesto neopustil a práve do seba dostával jeden zemiakový lupienok za druhým. Ostatní sa zatiaľ bavili v tom istom kruhu pri stole. Chalani sa vzájomne prekrikovali a Momoi ich s mierne nesvojou intonáciou hlasu napomínala. 
Za ten večer padlo mnoho historiek, spomienok a opisov všetkého, čo stálo za zmienku a ako sa tak zdalo, všetci si to užívali. 
V tom okamihu sa Aomine musel znova zamyslieť nad tým, čoho bol vlastne svedkom.
Večne nepríjemný Imayoshi bol tentoraz až zarážajúco normálny a stále sa ospravedlňujúci a plachý Sakurai rozprával, čo mu hlasivky stačili. Satsuki si pre zmenu zasa nevšímala jeho a ani ho len za nič nekarhala a nedohovárala mu. 
A Megumi trpezlivo počúvala. Jej sivé oči behali od jedného k druhému, aby tak zdvorilo venovala pozornosť každému, kto rozprával a občas si odpila zo svojej vody v pohári. V podstate ho to celkom udivovalo, pretože ak by bol na jej mieste on, určite by už začal byť z toho všetkého otrávený. 
Navyše, ľudia okolo nej sa nezdali byť jej prítomnosťou nejako obzvlášť vyvedení z miery, ako býval často on. Usmievali sa na ňu a ich priateľské gestá voči nej vyzerali na jeho vkus až prekvapivo moc dobre. Pri spomienke na to, aké mal on sám s ňou interakcie, začínal dokonca pochybovať, že táto a tá druhá blondínka boli jedna a tá istá. Avšak keď sa nad tým ale tak hlbšie zamyslel a dlhšie ju sledoval, usúdil, že jej správanie nie je až tak moc odlišné od toho, akým bolo predtým, len...
Mohlo by to byť tým, že jeho priatelia reagovali na jej svojsky zvláštne vyžarovanie úplne inak, než on sám?  Mohol by byť problém v ňom a nie v tomto trošku čudnom dievčati?
Na čele sa mu urobila malá vráska, keď si začal priznávať, že to malo istú logiku. Pokrčil nosom, keď si uvedomil, že ho to taktiež málinko rozhodilo. Zároveň mu dochádzalo aj niečo iné a nebolo mu to zrovna dvakrát milé. Uistilo ho v tom, ako moc je ohľadom istej situácie zúfalý a ponúkala sa mu odpoveď, ktorá ho netešila. 
Megumi jednoducho nebola Umeko a ani len s ňou nemala nič podobné.
A možno to bol jediný dôvod, prečo mu bola nesympatická. 

***

Netrvalo dlho a na Daikim boli badať prvé známky nervozity. V hlave tentoraz nemal nič iné, len osobu, ktorá bola práve teraz ďaleké kilometre preč z mesta a nemala ani len čas mu poriadne odpísať na jeho správy.
Nie, že by jej ich poslal nejako extra veľa, no zopár ich bolo a sám v podstate vedel, že to nebolo dobré. Nielen pre ňu, ale ani pre neho a s každým ďalším odoslaním sa cítil čím ďalej, tým viac pod psa.
Pomôcť si s tým ale nevedel. Hlavne v momentoch, ako boli tieto, na neho jeho nespokojnosť doliehala o čosi viac a preto ho neprekvapilo, keď napokom po dlhej dobe vstal z kresla a bez slovka sa vytratil von.
Opatrne za sebou zabuchol a zahľadel sa na telefón, ktorý už hodnú chvíľku zvieral v dlani už tam dnu. Bez ohľadu na celkom pokročilý čas vyťukal číslo, ktoré už vedel naspamäť a priložil si mobil k uchu. Mierne nesvoj prešľapoval z miesta na miesto a pozorne započúvaný do zvukov vyzváňania si ani len nevšimol, že sa dvere za ním ticho otvorili a následne opäť privreli.
,,S najväčšou pravdepodobnosťou už bude dávno spať." ozvalo sa za ním, na čo sa on obrátil. Kúsok od neho zbadal stáť Megumi a akosi tak automaticky mu ruka s telefónom poklesla.
Na tvári sa mu objavil hrane nechápavý výraz a neubránil sa aj menšiemu zamračeniu, keďže dobre tušil, že dievča pred ním vedelo, koho meno svieti na displeji.
Zrušil preto volanie a v akomsi až nelogicky obrannom geste sa narovnal, schovávajúc si pri tom obe paže spolu s mobilom do vreciek od nohavíc. 
 ,,Nemyslela som to zle." podotkla, keď k nej doľahol ten jeho nepriateľský postoj. ,,Keď sme teraz naposledy spolu volali, spomínala mi, že vstávajú niekedy aj pred šiestou, pretože chystajú deckám raňajky a tak podobne. Celý deň sa nezastaví a len čo im skončia denné povinnosti, je rada, že zaľahne." dodala ešte, no ani tentokrát nemal pre ňu Daiki príliš veľa porozumenia. Akoby ani len nevnímal, že to dievča, čo toho samo od seba moc nerozprávalo, práve za ním prišlo a prehodilo tých zopár slov. Jednoducho videl len niekoho, kto tu momentálne vedľa neho stál a nevedomky si do neho rýpol v ten najmenej vhodný okamih. Istá jeho časť mu hovorila, že vôbec neznela výsmešne a že by nemal voči tomu pristupovať týmto spôsobom, no akosi si tak nedokázal dať rady a aj naďalej po nej gánil.
,,Prečo si myslíš, že som volal Umeko?" vypadlo z neho hundravo, na čo Megumi párkrát zažmurkala a sklápajúc svoj zrak sa jemne pousmiala. A bol to presne ten úsmev, ktorý v súvislosti s touto témou už raz na perách mala a rovnako tak, ako aj vtedy, si tým gestom u neho moc nešplhla.
,,No..." začala. ,, S Umeko sme si poslednou dobou písali trošku viac a z jej rozprávania je zjavné, že ste dobrí priatelia. Navyše..."
,,Ou..." hrubo ju prerušil. ,,Keď ste si tak blízke, tak zrejme vieš aj o tom, čo sa jej takmer pred rokom stalo." poznamenal viac ironicky a útočne, než možno chcel. V podstate ani len nechápal, ako sa k tej nepríjemnej téme dostal a prečo mu to v tomto okamihu prišlo na um. Bolo mu to ale úprimne jedno, nech to bolo akokoľvek od veci.
Predsa len, keď si už táto premúdrená ženská trúfala strkať nos do cudzích vecí, tak prečo tu nebola aj vtedy, keď sa to všetko dialo? 
Megumin doterajší uvoľnený výraz po jeho poznámke pomaly stvrdol, čím ho utvrdila v tom, že vedela, o čom hovoril.
Pár sekúnd po tom, čo ju obdaroval ešte jedným chladným pohľadom, prešiel nakoniec bez ďalších rečí popri nej, zanechávajúc ju vonku samú. Netušil, kde sa to v ňom bralo, ale už predtým mal zlú náladu a tentokrát to proste bude ona, kto si to zlízne.  A to, že bol vážne a nie zrovna oprávnene k nej hnusný, mu bolo ukradnuté. Neboli ani len priatelia. To, že ju niekde pozval, nič neznamenalo a už vôbec nie to, že by bolo vítané, aby s ním načala nejakú konverzáciu ohľadom tejto veci.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie. 

Pomaličky sa dostávam tam, kde by som chcela a hlavne k veciam, na ktorých budem omnoho radšej pracovať. Viete, ja totiž neznášam tieto úvodné kapitoly -.- a nerada ich píšem :D 
Ale treba ich, no nie? :] 


***

6 komentárov:

  1. Veľmi sa mi páčilo, ako sa to vyvinulo do príjemnej atmosféry. Konečne sa Megumi preukázala trošku v inom svetle, teda... že sa socializuje a netvári sa, že jej je každý ukradnutý a tak podobne.
    Až ten koniec... Je to nepekné, že sa Daiki trápi kvôli Umeko. :/ Píšeš to vážne veľmi dobre. A po pravde, chápem ho. Jeho problém si opísala naozaj reálne a som rada, že tak odrazu nepreskočí k inému dievčaťu, aj keď som z predošlej kapitoly mala také pocity, že už už nech sú spolu...
    Ale nie, táto kapitola ma vrátila naspäť do reality, že všetko sa nedá len tak ľahko vyriešiť, zrovnať si v hlave a zmieriť sa s tým - myslím tým najmä Daikiho srdcovú záležitosť. A jednoducho opäť táto kapitola niesla v sebe čaro. Je to veľmi prekvapivé, že to napíšem, ale je to čaro reality.
    No a hm neviem čo sa Umeko pred rokom stalo. Chcelo by to si prečítať ten príbeh s Umeko.
    Rozumiem ti. Že neznášaš úvodné kapitoly. Ale, ide ti to a určite ich treba. Je pekné čítať, ako sa to všetko postupne vyvíja a nie tak odrazu a zhurta a neprirodzene.
    Som zvedavá ako Megumi zareaguje na Daikiho, ak vôbec zareaguje, keďže je chlapec napálený a zranený zároveň a vtedy je ťažké asi s kýmkoľvek v takom stave hodiť rozumnú a pokojnú reč.
    Teším sa na pokračovanie. ♥ Ani nevieš ako dobre mi padlo, keď som náhodne a výnimočne v takúto neskorú hodinu zavítala na tvoj blog a našla som pokračovanie príbehu. Ďakujem.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. To na tej chatke... Všetko, čo sa tam dialo... Tak veľmi som sa do toho vedela vžiť :D Musela som sa celý čas usmievať, pretože mne sa stalo presne, presne to isté, na chate, kamrát odišiel von a chcel volať bývalke a ja som ho potom od toho odhovárala... Proste ... ako :D Ako to, že sa stalo presne to isté :D
    No ale čo sa kapitoly týka - stále sa neviem spamätať z toho, ako sa mi páčia tvoje postavy. Aomine a Megumi... Jednoducho obidvaja majú niečo do seba a zamilovala som si ich... Navyše, ked Megumi je taká tajomná - a pila bez brzdy... Chcem o nej vedieť viac :D Taktiež - prišla za ním a rozprávala sa!! To ma perkvapilo a úplne som sa uškŕňala, lebo... Budú spolu. Musia byť. Moje srdce to potrebuje. Taktiež sa mi páči, že ich vzťah sa vyvýja tak pomalšie - aspoň pre mňa je to viac napínavé a viac sa do nich viem vžiť, viac si to užívam ^^
    Som zvedavá na ďalšiu kapitolu. Ako to zoberie Megumi. Ako sa bude k nemu správať. Ako to dá Aomine do poriadku.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Daiki je nejaký poriadne precitlivený, nebolo od neho naozaj nepekné, že sa k nej takto správal. Nič hrozné, predsa nepovedala. No nič, v každom prípade každý reaguje inak a mne sa v podstate Aomine celkom aj pozdáva.
    No a Megumi sa aspoň trochu ukázala v inom svetle než doteraz. Bolo to naozaj príjemné. Aj táto aj predchádzajúca kapitola je veľmi vydarená (v predchádzajúcej som sa šúľala na blonďavej godzile xD)
    Nuž a teraz som zvedavá, ako sa k tomuto správaniu Daikoho Megumi postaví, takže len tak ďalej - a dodávam, že tie úvodné kapitoly málokto píše rád :D
    Teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
    Odpovede
    1. Bože, tá prvá veta, sa prečo vymkla spod kontroly? Opravujem - ostatné ani neprečítam po sebe radšej... - *bolo od neho naozaj nepekné, že sa k nej takto správal.
      :D

      Odstrániť
  4. Mne sa tieto kapitoly páčia. Pripadajú mi trocha psychologické a ja mám psychologické kapitoly rada :) Takže mne sa tieto úvodné kapitoly, ktoré píšeš veľmi páčia. Tá chata sa mi páčila a aj ja som mala také chaty rada :D a picie hry úplne top :D len človek nesmie prehrávať, inak prehrá celú chatu :D a svoje spomienky :)

    Megumi možno vážne nič nebolo do toho s kým volá, ale preto ku nej Daiki fakt nemusel byť hnusný. Ak s ním Megumi po tomto prehovorí tak ju budem obdivovať, pretože ja som tvrdohlavý človek a po tomto by som s ním fakt hovoriť nechcela. Mne veľmi záleží na tom, akým tónom na mňa ľudia hovoria :) :) Teším sa na pokračovanie, som zvedavá ako celá chata dopadne :) čo bude ráno a tak :D

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Petrika moja, opäť som tu dlhšie nebola, čo ma mrzí, ale mala som veľmi zlé obdobie. Takže až teraz dobieham najnovšie diely, čo ma mrzí, ale čo už so mnou. Prv, než pôjdem na poslednú aktuálnu kapitolu, musím napísať niečo málo k tejto - ten koniec. Dosť ma prekvapil, šokoval a zanechal takú rozčarovanú, ale v dobrom slova zmysle. Absolútne som nečakala, že sa to bude vyvíjať takto a o to viac sa mi táto poviedka čím ďalej, tým väčšmi páči. Vôbec by som nepovedala, že Daiki na ňu vytiahne práve toto. Nuž, ešte stále je zahorknutý kvôli Umeko, to svedčí len o tom, že k nej cítil/ešte stále cíti niečo naozaj silné. Ale už by bolo na čase nechať to plávať, zmieriť sa s tým, že mu proste nie je súdená a začať si všímať iných zaujímavých ľudí ( *ehem, ehem* Megumi *kašeľ*), vo svojom okolí :) dúfam, že k nej nebude takýto odmeraný stále, pretože sa to dievča od dielu k dielu stále viac prejavuje ako lepšie a lepšie :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)