sobota, 28. januára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 7

***


***


~Iný pohľad~

***

Kým sa dovnútra napokom vrátila aj Megumi, Aomine už dávno sedel znova vo svojom kresle s ďalším ukoristeným balíkom čipsov. Keď prešla kolo neho, aby sa dostala k ostatným, tak v krátkosti na nej spočinul svojím pohľadom, no z jej kamennej tváre nedokázal vyčítať, ako obvykle, vôbec nič. V tichosti sa posadila na svoje obvyklé miesto, kde ju ihneď oslovil Wakamatsu a začal jej horlivo niečo rozprávať. Následne jej dokonca vtisol do rúk svoj telefón a prstom ťukal do obrazovky. Asi jej niečo ukazoval. Možno nejaké fotky zo zápasov, keďže pre svetlovlasého mladíka bolo typické, že si rád uchovával spomienky týmto spôsobom a taktiež aj preto, že zachytil, ako sa medzi nimi tesne predtým, než sa k nim znova pripojila, strhla debata o basketbale. 
A Megumi opäť počúvala. Teda, aspoň na to vyzerala, i keď zdanie mohlo klamať a s tou myšlienkou mu prebehla hlavou otázka, či sa naozaj pre to, čo sa stalo vonku, hnevala. V podstate, aby bol úprimný, to, čo jej povedal, ho začalo tak trošku mrzieť už akonáhle zabuchol tie nešťastné dvere.  
Bolo mu jasné, že príjemné jej to určite nebolo a taktiež vedel, že od nej momentálne nemohol očakávať nič, no spôsob, akým vošla dnu, ho trošku zneistil. Kľudne by totiž čakal nejakú znechutenú, nazlostenú grimasu, poprípade by prijal aj to, ak by mu oduto ukázala svoj prostredník, no ona nie. Megumi len podišla k gauču a ani sa len na neho nepozrela. Nehovoriac už vôbec o tom, že mu bola práve posadená bokom a tým pádom sa vyhla s ním akémukoľvek očnému kontaktu. Namiesto toho v prstoch zvierala stále mobil jeho spoluhráča a pokojnými očami pozorovala malú obrazovku. Občas slabo prikývla a aj keď si on nebol kvôli celkom hlasno pustenej hudbe tak úplne istý tým, o čom presne sa bavili, tak akosi tak nadobudol pocit, že ju to zrejme príliš nebavilo. Predsa len si spomenul na to, ako strávila čas na tribúne počas ich zápasu a za to krátke obdobie, čo ju poznal, si ju z neznámych príčin zafixoval ako tú, ktorá moc o športy záujem nemala. A bolo to vlastne prirodzené, vzhľadom na to, ako pôsobila a ako sa správala. 
,,Megumi, že ostaneš na noc?" prosebný hlas Satsuki prevýšil ostatné a ako na povel sa všetky páry očí upreli na blondínku, ktorá si práve odpíjala so svojej vody. Tá si pomaličky odtiahla pohár od pier a jej výraz sa zmenil na trošku rozladený.
,,No..." Svoj pohľad zdvihla Daikiho smerom, no ten pohotovo pokrčil ramenami, aby jej tým dal najavo, že je mu to jedno a že je na nej, ako sa rozhodne. 
Megumi sa preto vrátila k Satsuki a jemne prikývla, čo zjavne viacerých potešilo. A Aomineho svojím spôsobom tiež, keďže nebol vôbec v nálade, aby sa teraz v noci vracal domov. Ani sa mu len, popravde, do tej tmy nechcelo a ako sa tak zdalo, mäkké kreslo mu bolo viac pohodlné, než by čakal. 

***

Ako prví padli v boji Yoshinori a Wakamatsu. Satsuki sa snažila vydržať čo najdlhšie, ale krátko po nich sa tiež vybrala na poschodie do jednej z postelí, aby si trošku oddýchla. Hudba v chatke sa stíšila a aj na zvyšných štyroch statočných bolo vidieť značnú únavu. Ich tempo debaty sa pomaličky znížilo a Sakurai, vyvalený na gauči vedľa Megumi, bol už v polospánku.  
,,Nie je ti chladno, Megumi-chan?" spýtal sa Imayoshi a natiahol sa po svoj tenký sveter, prehodený cez operadlo stoličky s tým, že jej ho ponúkne. Teplota v miestnosti na noc totiž trošku poklesla a ona bola len tričku s krátkym rukávom. 
,,To je v pohode. Ďakujem." slabo sa pousmiala, keď nesúhlasne pokývala hlavou. Imayoshi jej úsmev opätoval, no aj napriek tomu ho položil vedľa nej, ak by si to náhodou rozmyslela. A Aomine ich, ako nenápadný pozorovateľ, celý čas očkom sledoval, uvažujúc o tom, či sa bývalému kapitánovi ich tímu mohla Megumi páčiť. Viedli spolu vcelku jednoduchý, tichý rozhovor a čo bolo zaujímavé, bol fakt, že sa v konečnom dôsledku aj ona trošku viac rozhovorila. Nuž, možno na tom nakoniec nebolo nič čudné, keďže Imayoshiho vždy považoval tiež za niekoho, kto bol skôr iný a svojský, než obyčajný a ako sa tak zdalo, tí dvaja si pravdepodobne rozumeli. 

***

Z tvrdého spánku ho nepríjemne prebudil až zvuk vyzváňajúceho a vibrujúceho telefónu vo vačku. Protestne zamručal, pomrvil sa a šmátrajúc po mobile ho mrzuto začal vyťahovať z vrecka od nohavíc.  
Zaspal. Rovno na tom kresle
,,Kto do pekla..." zašomral, no akonáhle zbadal, kto mu takto skoro ráno volal, okamžite spozornel a únava ho prešla. Vystrelil z gauča a stále sa dívajúc na displej rozmýšľal, či si to meno skutočne dobre prečítal a či ešte stále náhodou nespal. Toto jeho rozčarovanie však trvalo len pár sekúnd, pretože sa krátko na to pohol k dverám a vyšiel von z chatky, aby mal jednak väčšie súkromie a taktiež, aby všetkých dnu nepobudil, ak už sa teda tak nestalo. 
,,Áno?" ozval sa do telefónu, keď napokom zdvihol. Taktiež pocítil jemný záchvev a príjemný tlak niekde v hrudníku, keď začul jej hlas. Zaželala mu dobré ráno a zároveň sa ospravedlnila, že volá takto skoro, no odôvodnila to tým, že cez deň sa k mobilu príliš nedostane. A jemu v tom momente bolo úplne jedno, že spal sotva tri hodiny a že sa iných okolností by niekoho iného poslal hneď do nie zrovna lichotivých miest. 
,,Mám sa dobre. Stále trénujeme a..." odvetil jej na otázku. ,,Čo ty?" Popošiel ešte trošku ďalej od chatky, akoby sa snáď bál toho, že by ho niekto mohol počuť. Bol jednoducho rád, že mu zavolala a neodbavila ho len prostou správou a tak nechcel, aby ich niekto teraz v ich rozhovore vyrušil. 
Na perách sa mu objavil dokonca malý úškrn, keď mu popisovala bežný deň v tábore a všemožné zážitky s deťmi, ktoré veľmi nespolupracovali. Znela pri tom síce mierne pohoršene, no on sám dobre vedel, že to človek ako ona znášala veľmi dobre a že ju tí drobci určite mali radi.
 ,,Megumi?" Pokrčil nosom, keď sa v rozprávaní dostali až k tomu dievčaťu a mimovoľne v ňom začalo narastať napätie. Spomenul si na včerajší večer a na to všetko, čo s ním súviselo. 
,,Poďakovať? Za čo?" Tvár sa mu skrivila do udivenej grimasy, ktorá sa neprestala stupňovať po ďalších slovách, ktoré Umeko vyslovila. Pevne zomkol pery a tentokrát sa v jeho tvári objavili aj určité rozpaky miešané so zahanbením. 
Vraj...Vraj jej Megumi spomínala, ako jej robil spoločnosť v kaviarni a ako ju zoznámil s jeho rovnako pohodovým kamošom. Zmienila sa aj o jeho pomoci s jej ťažkým nákupom, pokusom o poradenie dobrého kníhkupectva a o pozvaní na chatu.   
Áno, to všetko urobil, lenže... 
Lenže jeho kamarátka o tom do telefónu hovorila ako o nejakom príjemnom, dobrom zážitku, ktorého bol on sám tvorcom a nie ako o spleti trápnych, zreteľne silených situácií, ktoré boli pravdou. 

***

Volali ešte spolu zopár minút, no potom sa museli rozlúčiť, pretože Umeko potrebovala ísť nutne k deťom. Aomine sa teda chcel vrátiť do chatky, keď ho upútala niečia postava v diaľke.
Spoznal v nej Imayoshiho, kráčajúceho po úzkej cestičke.       
,,Dobré ránko, Aomine-kun..." pozdravil ho čiernovlasý mladík, keď k nemu dostatočne pristúpil a pokúsil sa o svoj typický úsmev, ktorý sa však zmenil v hlasné zívanie. 
,,Kde si bol?" spýtal sa ho Daiki, dvíhajúc pri tom obočie. Jeho mobil totiž ukazoval sotva sedem hodín ráno, takže bolo nanajvýš čudné ho tu takto stretnúť. 
,,Ale..." Mávol nad jeho prekvapením mladík rukou. ,,Bol som odprevadiť Megumi do mesta." poznamenal akoby nič a prešiel šuchtajúcim krokom popri ňom. 
,,Ako to? Ona už odišla?" Tá skutočnosť ho celkom vyviedla z miery. Kedy to stihla? Spala vôbec?
,,Jo. Hovorila, že má na dnes ešte nejakú prácu, takže keď sa zbierala na odchod, nemal som na výber a šiel som s ňou. Predsa len som ju nechcel nechať ísť samú." odvetil mu. Potom spoločne vstúpili do chatky, kde sa Imayoshi rovno pobral do malej kuchynky a nalial si do poriadne veľkého pohára čistej vody. 
,,Pozri... To dievča tu dokonca predtým upratalo." poznamenal len tak, len čo sa napil a porozhliadol sa po umytých a uložených riadoch, ktoré včera v tak hojnom počte využili. 
,,Dokonca trošku pozametala a utrela ten zasvinený stôl." Znova si poriadne lognul a vyzeralo to tak, že sa nad niečím krátko zamyslel.
,,Bolo to od nej milé." prehodil po chvíli. ,,Pôsobila síce prísne a s jej výškou z nej sálalo miestami až niečo mrazivé, no zrejme je to len jej prirodzená aura a inak je to fajn dievča... Odkiaľ že ju to poznáš?" Vrhol mierne skúmavý pohľad na Aomineho, čím ho vytrhol z jeho nie príliš pokojných myšlienok. A ten mu niečo iba potichu odsekol, na čo Imayoshi už veľmi nereagoval, pretože pomaly postojačky zaspával. Namiesto toho si napustil ešte jeden pohár a pobral sa o poschodie vyššie, aby dospal tú dlhú, značne vyčerpávajúcu, ale zato zaujímavú noc. 

***

Ryouta práve kráčal z práce domov a hlavou sa mu preháňalo veľa nepríjemných vecí. V práci to nemal momentálne zrovna ružové a začínal byť z toho značne nesvoj, nehovoriac už vôbec o únave a nervozite, ktorú pociťoval.
Totiž, Yumi Nageyama, bývalá modelka a veľké zviera v japonskom, módnom priemysle, bola sakramentsky hroznou šéfkou a aj keď už s ňou spolupracoval, tak to tentokrát bolo ešte viac zlé, než obvykle. Mala prehnané nároky a ofrflala takmer všetko. To by ale mladík ešte ako tak zniesol, keďže dobre vedel, že chválu a uznanie z jej úst začuje len horko-ťažko. Lenže v týchto dňoch ich súril čas. Obvykle sa to robilo tak, že letné kolekcie a reklamy na ne sa robili na jar, niekedy dokonca už v zime, lenže odrazu si úplne nečakane tá stará korytnačka zmyslela, že stihne ešte jednu sériu letných fotiek pre augustové vydanie magazínov. Situácia sa teda mala tak, že ostával už necelý týždeň pred koncom druhého letného mesiaca a oni nemali hotovú ani polovicu a dokonca momentálne nemali ani dostatok modeliek. Väčšinu z tých dievčat, ktoré chceli s Yumi spolupracovať, poslala ona s plačom preč a drvivá časť z tých zvyšných odišlo urazených po jej kritike. Stará dáma bola v tomto smere dosť krutá a aj samotný Kise od nej dostal mnoho zdrbov. Avšak všetko, na čo siahla, premenila na kvalitné a profesionálne dielo a aj to bol dôvod, prečo s ňou takto nešťastne aj naďalej spolupracoval. Bola niečo ako japonská verzia Mirandy Priestly z filmu Diabol nosí Pradu a robiť s ňou sa skutočne vyplatilo a bolo to aj patrične ohodnotené. Človek si len musel pri nej osvojiť dve veci a to: neklásť odpor a počúvať jej hundranie jedným uchom dnu a druhým von. 
Povzdychol si, keď si svojimi myšlienkami pripomenul, že nastávajúce dni budú peklo. I keď bol trpezlivý a v tomto biznise prosto vedel chodiť, tak už bol unavený z toho, že zakaždým, keď celé hodiny strávil pózovaním a spĺňaní každého jej pokynu, to napokom ona zas a znova všetko zavrhla a oznámila im, že zajtra to musia prerobiť. Následne ich všetkých nazvala neschopnými, čo nikomu na nálade moc nepridalo.
"Doveďte mi niekoho schopného. Hocikoho!" Zazneli mu v hlave jej slová a pohoršene zanadával. Ako keby flegmatické modelky, ktoré by vydržali jej sťažovanie, len tak rástli na stromoch! Prebehlo mu mysľou, na čo sa kyslo zaksichtil a pošúchal si koreň nosa. Nepredpokladal, že by sa tento projekt mohol takto nepekne natiahnuť a ak nebude šéfka čoskoro spokojná, bude musieť zrušiť zmluvu s jednou značkou, ktorej sa na prvý augustový týždeň prisľúbil. A to nebude dobré. Jednak bude pokutovaný a na druhej strane, sa na tú spoluprácu na rozdiel od tejto súčasnej úprimne tešil. Avšak čo zmohol? Akonáhle sa pokúsil osloviť nejakú zo svojich známych kvôli výpomoci, tak mu dotyčná takmer zakaždým zavesila len čo spomenul meno "Nageyama". A popritom on sám by to nebral zasa až tak tragicky. Ak bolo dievča zaujímavé, robilo to, čo malo a znieslo nejakú tú občasnú poznámku, tak si mohlo naozaj slušne zarobiť. Navyše, nemali už veľa času a tak si bol istý tým, že skôr, či neskôr tá ježibaba bude musieť povoliť. 
Veď topiaci sa slamky chytá, no nie? Napadlo mu a ani si len neuvedomil a postupne prechádzal tou jednou ulicou. Približujúc sa k známej budove mu odrazu začalo dochádzať, že sa v týchto miestach rada zdržiavala istá sympaticky vyzerajúca blondínka, ktorá by svojim vzhľadom určite hravo zapadla medzi jeho kolegyne. 
Nad tým nápadom sa pousmial a v očiach sa mu zjavilo niečo živšie, než v nich bolo doposiaľ. Mimovoľne dokonca zrýchlil krok a nemohol sa dočkať, kedy nazrie cez sklenenú stenu do vnútra útulnej, známej kaviarničky, aby zistil, či tam aj dnes Megumi trávila svoj čas.  

.
.
ĎAKUJEM za prečítanie. 

Ahojte,
opäť zas kratšia kapitola, no vyhovujúca môjmu členeniu.
Hádam Vás to baví :] aspoň trošku :D. 
Inak, čoskoro budem mať viac času, takže by aj pribúdanie nových dielov mohlo byť častejšie. Viete, ja sa nerada s niečím babrem príliš dlho a tak by som sa aj s týmto príbehom chcela už poriadne posunúť. Dúfam len, že to so mnou a touto story aj naďalej vydržíte! :D Ja si toho nesmierne moc vážim a viem, že to píšeš stále dookola, ale mám pocit, že je to tak správne. Poukázať na svoju radosť z vašich geniálnych ohlasov a komentárov :] 
P.S. ten posledný odsek berte s rezervou. Môj záujem o módny priemysel pozostáva z toho, že idem do obchodu, kúpim si niečo na seba a tým to hasne :D Nemám o tom informácie :] 

***

3 komentáre:

  1. No, aj napriek tomu, že som oboznámená s Meguminou povahou ma prekvapilo, že sa zachovala tak, ako sa zachovala. Vzala to v pohode a buď Daikiho chápe alebo je až taký flegmatik, že to s ňou jednoducho nehlo a nerieši to.
    Skvelo som si ju vedela predstaviť s Imayoshim, ani neviem prečo... ale naozaj mi tá ich spoločná scéna sadla, že sa rozprávali, ponúkol jej sveter a tak podobne. Prišlo mi to milé a príjemné spestrenie, ktoré bolo zakončené jeho odprevadením. Takže Imayoshi ku každému až taký nepríjemný nie je, alebo teda.. taký nesympatický alebo ako by som to nazvala.
    No a po pravde, neužila som si Daikiho rozhovor s Umeko, lebo je to len jednostranné a je vidieť, že u nej nemá šancu. (Uf, to bolo odo mňa možno škaredé.) Ale veľmi pekne si opísala jeho pocity, keď mu zavolala. To bolo vážne pekné, akurát... podotýkam, že je to jednostranné a dúfam, že ho o čoskoro prejde, lebo to tam robí menšiu neplechu, ktorá mi je proti srsti.
    No a ten Kise je snáď všade. :D To je neuveriteľné. :D A keď začala reč o modelingu, hneď ma napadlo, že ho napadne určite Megumi, keďže už bolo zdôraznené, že je nadpriemerná vysoká (vrámci japonských dievčat) a jej povaha je taká, že tú staršiu prepnutú modelingovú tetu by mala zvládnuť ľavou zadnou a nepohne to s ňou.
    No to už je len moje konštatovanie, len som tým chcela povedať, že by sa jej to veľmi hodilo a som zvedavá, či na ňu Kise bude mať šťastie a natrafí na ňu aj teraz. :) A ešte by ma zaujímalo, kedy sa Daiki odľúbi!
    Teším sa z toho, že budeš mať na písanie viac času a aj náladu a ja nemám čo vydržať, lebo mne sa páčia aj úvodné kapitoly, aj oddychové. Tvoje kapitoly majú hlavu a pätu, každá prinesie niečo nové a niečo aj priblíži mne ako čitateľke.
    Ešte raz, veľmi príjemná kapitola. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Obdivujem... proste obdivujem jej kľud, ja večný cholerik by som na niečo také nebola. Asi by som vybuchla, bola zdutá, alebo niečo také, ale určite nie v pohode. ... avšak na druhej strany, by som rovnako upratala :) to ja zvyknem na chatách a cudzích bytoch :) hlavne, keď sa tak trocha pije :)

    Nejdem sa vyjadrovať k telefonátu, pretože je to o tom istom. Nemyslím to v zlom, voči poviedke. Musí to tak byť, je mi to jasné. Ale Aomine stále lipne na niečom, čo nebude mať. Nie že by som ho dokonca nechápala, dobre to chápem, ale už by sa cez to mal vážne dostať... je tak troška masochista nie? :D Takto sa ničiť :)

    Chudák Kise... no nemá to ľaké, ale čo už s ním, keď je tak pekný? :D Len nech pracuje pekne ďalej, ale veľmi ma zaujíma, či Megumi bude v kaviarni a ako na to zareaguje :)

    Teším sa na pokračovanie, toto bola veľmi pekná kapitola. Teraz mám chuť ísť na chatu .....

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Páči sa mi atmosféra, v ktorej sa nesie tvoj príbeh. Taká odľahčená a značne útulná... Potom to celému príbehu dodáva taký milý nádych a dobre sa to číta. Neviem, to ma len teraz tak napadlo.
    Daiki... hej, už by sa mohol posunúť ďalej vo svojom živote a nelipnúť tak na Umeko... Ale na druhej strane chápem, prečo to ešte neurobil a páči sa mi, že to neurobil. Jasné, je to pomalšie, nedeje sa všetko hneď a zaraz, postavy sa vyvýjajú... ale mne sa to naozaj páči, pretože je to oveľa reálnejšie a oveľa viac rozvíjaš ten vzťah a charaktery postáv a môžeme sa do nich viac vcítiť a viac ich spoznať... Ja neviem, proste sa mi páči, že ešte stále má rád Umeko. (To ale neznamená, že sa neteším na čas, keď už bude s Megumi, neviem sa dočkať a už chcem aby boli spolu :D Asi si trochu protirečím...)
    No a náhodou ten posledný odstavec si napísala úplne super, bolo tam veľa drobností, ktoré sa mi páčili a celkovo som mala pocit, že si v takej oblasti profík a vieš, ako to chodí :D Neviem, písala si to dosť sebaisto a potom má človek pocit, že áno... tak to v takej branži je. A už som veeeľmi zvedavá, čo na to povie Megumi. Nemám najmenšieho tušenia, ako zareaguje. Stále je pre mňa taká záhadná :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)