streda, 8. februára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 10

***


***

~Neprezradený fakt~

***

,,Inak..." ozvala sa tak nečakane, až ním jemne trhlo. ,,Ešte k tej chate..." uniklo jej spomedzi pier takmer nečujne a keď pootočila k nemu hlavu, na jej tvári sa objavil až prekvapivo nežný výraz. 
Aomine v prvotnej reakcii pootvoril svoje doteraz mierne ospalé oči ešte viac a o pár sekúnd neskôr už priam hypnotizoval tie jej náhle zjemnené črty. Trpezlivo a s miernym napätím vyčkával, čo mu chcela. Stále zo seba kvôli tej scéne nemal moc dobrý pocit a preto dúfal, že sa k tomu po jeho neucelenom ospravedlnení v kaviarni už nebudú vracať. Avšak ako sa tak na ňu díval, nemal odrazu dojem, že by sa v ňom začali hromadiť negatívne emócie. Bola v ňom len istá, malá zvedavosť
,,Viem, že to nebola moja vec." poznamenala až mierne ospravedlňujúcim tónom. ,,Ja..."
,,Nepovedala si nič zlé." prerušil ju opatrne. Bolo to tak. Vážne nepovedala, len on vtedy nebol sám sebou. A vlastne už dávnejšie sa to s ním vlieklo.
,,Nenapadlo ma, že by ťa to mohlo tak nahnevať. Popravde, bavili sme sa a ... " na moment sa odmlčala, no neprestala sa mu dívať do tváre. 
,,Neviem, možno..." prehovorila znova, no aj tentokrát jej citlivo skočil do reči. 
,,Pozri Megumi..." nadýchol sa a zvažoval, koľko z tej v týchto dňoch vzácnej úprimnosti si môže ešte dovoliť a či ju už dávno neprečerpal. Ako tam ale tak sedel a sledoval tie jej šedé oči, tak si v duchu nakoniec pomyslel, že blondínka pred ním by zrejme mohla byť tou, ktorej by o tejto záležitosti mohol povedať pravdu. Alebo teda aspoň malý kúsok z nej, ak ju už ona náhodou nevedela celú. Navyše, dnes si už predsa povedal, že by bolo na čase prestať s tým jeho vyhýbaním sa nielen jej, ale aj všetkým navôkol a začať sa skutočne správať ako ten starý, dobrý Aomine. 
A ten naozaj nikdy nemal problém s úprimnosťou. Nehovoriac už vôbec o tom, že ani on sám toto svoje nové, osvojené a hlavne obmedzujúce já, nemal rád.
,,Ja a tvoja sesternica máme trošku zvláštny vzťah." vypadlo z neho. ,,A ja som na ten náš vzťah háklivý." A šlo to dokonca ľahšie, než si pôvodne myslel. Díval sa, ako sa Megumi po jeho slovách zamyslene zapozerala inam a znova sa na gauči narovnala. 
,,Povedal si jej to niekedy?" spýtala sa potichu, upierajúc svoje oči na vypnutý televízor. 
,,Nie." odvetil rovnako tak nevýrazne. Jedným z dôvodov, prečo o tom nikdy takto otvorene nehovoril bol aj ten, že nemal chuť počúvať o tom, že si za to mohol sám. A to bola v podstate pravda. Prestal sa snažiť, len čo vycítil, že jeho slabosť voči Umeko opätovaná nebude a tak to aj dopadlo. Lenže práve teraz bol už aj ako tak pripravený na to, aby mu niekto konečne povedal to, čo on sám vedel už dávno. 
,,Podľa mňa si sa zachoval správne." vyriekla, na čo sa Aomine na sedačke tiež pomaly narovnal. Chvíľku spracovával jej slová, ktoré tak úplne nechápal. Napokom mu to ale nedalo.
,,Ako to myslíš?" zamrmlal. 
,,No..." Mierne sa pomrvila. ,,Viem len o tom, že Umeko toho chlapca, Kagamiho, mala rada už krátko po tom, ako sa spoznali. Vo všeobecnosti síce platí názor, že by si človek mal ísť za tým, čo chce, no podľa mňa je sebecké vešať niekomu na nos svoje city, pokiaľ tá druhá osoba má v hlave už dávno niekoho iného." Opäť sa k nemu otočila, tentoraz však celým telom. 
,,A ty, ako sa zdá, si bol veľmi nesebecký." Jeden z jej kútikov úst sa zdvihol v súcitnom úsmeve. 
,,Je to len môj názor, ale stojím si za tým, že nie je hrdinstvo utrápiť v pocite viny toho, koho tak veľmi chceme len preto, aby sme uspokojili svoje vnútorné potreby." dodala ešte a jej úsmev sa zmenil v akýsi až ironický úškrn, ktorým jasne demonštrovala, ako to vnímala. 
A Aomine pohltený v tom, čo mu Megumi povedala, zo seba nedostal hodnú chvíľu ani hlásku. Spomenul si na to, akým milým a dobrým človekom to hnedovlasé dievča bolo a odrazu vedel, prečo sa tak rozhodol. Nechcel ju trápiť. Nie ju. Tieto dni sa však na to tak nepozeral a bolo až zahanbujúce, že mu to zrovna to blond dievča muselo pripomenúť. V podstate si začal vyčítať, že sa v tej dobe nezachoval inak a jeho mrzutosť bola len dobre a cielene skrytá ľútosť nad tým, že svoju náklonnosť tak rýchlo odsunul. Takže ten fakt, že mu jeho rozhodnutie zrovna niekto takto uznal, mu neskutočne moc padol vhod. 
A Megumi akoby vycítila, že práve teraz potrebuje trošku priestoru a preto znova siahla na diaľkové ovládanie. Zapla jeden z tých ďalších príšerných filmov a na moment sa dokonca vytratila. 
Keď sa po nejakom čase vrátila, položila mu na kolená misku plnú čipsov a na nič sa nepýtala. Potichu sa usadila a svoju pozornosť venovala mužovi so zjazvenou tvárou a v pruhovanom svetri, ktorý práve obrazovke dominoval. 
Nakoniec to bol sám Daiki, kto napokom rozprúdil novú, uvoľnenú debatu. Poznamenal, že mala hrozný vkus a že si nikdy predtým nepomyslel, že by niekedy týmto spôsobom ochotne strávil takmer celý deň. Nebral si pri tom servítku pred ústa a s úľavou pociťoval v každej jednej bunke svojho tela, ako sa opäť pomaličky vracal k tej svojej typickej, bezstarostnej stránke. Iróniou však ostávalo, že to bolo práve vďaka tomu jej čudnému postoju a zvláštnosti, ktorá sa mu doteraz tak veľmi priečila.  


***

,,Vďaka za dnešok." zamumlal, keď už stál pri dverách a opúšťal jej dom. Jeho pobyt pri nej sa až nečakane predĺžil a upozornila ho na to až jeho mama, ktorá mu zavolala, keď ho doma nenašla ani po dlhšom čase po jej príchode. 
,,Ja ďakujem za spoločnosť." odvetila, opierajúc sa pri tom o rám. 
Hodnú chvíľku na seba ešte zazerali a vďaka tomu medzi nich padlo mierne ťaživé ticho. 
Obaja mali tak trošku z toho druhého príjemne zmiešané pocity a ich malé váhanie ukončil až Aomine, ktorý sa rozlúčil ako prvý. Nenápadne sa otáčajúc pri bránke zistil, že Megumi vo dverách ešte stále čakala, kým sa nevytratí úplne. Dokonca si všimla jeho letmého pohľadu a tak mu jemne zakývala, na čo on už ale príliš nereagoval. Len jej pokynul hlavou a vydal sa svojím smerom.

***

Nasledujúce ráno Aomine podráždene kráčal po chodníku a mieril si to rovno k Megumi domov. Totiž, ráno sa mu znova podarilo prehodiť zopár slov s Umeko a tá len tak medzi rečou spomenula, že jej drahá sesternica mala včera narodeniny.
To strašné dievča mu to za celý ten čas, čo s ňou strávil, ani raz nepoznamenalo! A on sa kvôli tomu cítil tak trošku podvedený! Keby že to vedel, tak...
Tak by jej aspoň zaželal, ako sa patrilo. No on nie. Namiesto toho o ničom netušiac ju prepadol v kaviarni, votrel sa do jej blízkosti a pojedajúc všetko, čo pred neho položila, strávil hodiny na ich pohodlnom gauči!
,,Ženská jedná..." zašomral si sám pre seba a vošiel cez bráničku do dvora. ,,A to som jej ja dobre že včera neplakal na ramene..." prehodil otrávene.
Zmieniť sa oproti tomu o svojich narodeninách hádam nie je až taký problém! Prebehlo mu hlavou a s tou myšlienkou sa zastavil pri dverách, kde dal svojej mysli ešte pár sekúnd na schladenie a potom rázne stlačil malý zvonček. S odhodlaním, že jej zablahoželá aspoň takto skoro ráno a pozve ju na tú jej hnusnú kávu, to ešte párkrát zopakoval a škodoradostne sa uškrnul pri predstave, že možno tým blondínku zobudil. Dvere sa po chvíľke otvorili, no na jeho prekvapenie v nich nestála rozospatá Megumi, ale akýsi vysoký, celkom slušne stavaný starší muž, ktorý sa netváril príliš nadšene.
,,Uhm, dobré ráno..." vysúkal zo seba Aomine, keď mu došlo, že práve stojí s najväčšou pravdepodobnosťou pred Meguminim otcom. Niekde v pamäti zalovil a spomenul si, ako mu včera hovorila, že sa jej rodičia na víkend zvykli zastaviť.
,,Kto to je, drahý?" ozvalo sa niekde za mužom, ktorý sa automaticky uhol žene s tiež pomerne dobrou výškou a príjemne vyzerajúcou tvárou.
,,Dobré ráno!" pozdravila ho s úsmevom. ,,Potrebujete niečo?" Aomine na nej ihneď spoznal tie šedé oči a blond odtieň vlasov, ktoré malo aj to zvláštne dievča.
,,Prepáčte." odvetil. ,,Chcel...chcel som len zistiť, či je Megumi doma. Nechcel som rušiť." vysvetlil opatrne, na čo sa pani znova pousmiala.
,,Tak ty asi budeš ten kamarát, ktorý s našou Meg včera tak ochotne strávil celé jej narodeniny, že áno?" spýtala sa a Daiki si všimol, že aj doteraz mierne prísny výraz muža vedľa nej zjemnel.
,,Nuž..." rozmýšľal, ako by vhodne zareagoval. Zasa až takým dobrákom, ako to vyznelo, rozhodne nebol, ale ako sa tak zdalo, Megumi mala zjavne v prekrútení trápnej reality v niečo príjemné talent.
,,Meg šla von." prerušila ho dáma. ,,Spomínala nejaký..." Očkom hodila po svojom mužovi, aby jej pomohol.
,,Basketbalový tím." vyriekol ten sucho, na čo ona horlivo prikývla.
,,Áno, áno! Presne tak. Vraj im pomáha s naťahovaním po tréningu." Znova sa usmiala. ,,Ale kde presne to majú, to neviem."dodala ešte a trošku sa zachmúrila.
A nuž, Daikiho v tom okamihu napadli len dve veci. Prvá bola tá, že nemal ani len páru o tom, že dnes mali mať nejaký tréning, takže ten fakt, že znova zabudol, bol už vážne žalostný.
A tá druhá? Satsuki ho za to zabije. Teda, minimálne poriadne vyhreší.
,,Uhm... To som netušil." poškrabkal sa po zátylku. ,,Ešte raz sa ospravedlňujem..." dodal a napokom sa už len slušne a najmä rýchlo s nimi rozlúčil. Nezabudol sa aj poďakovať a pobral sa rovno do haly. Nemal zo sebou síce svoje veci, ale ak už stihlo to dievča z domu odísť, zrejme budú už s tréningom končiť.
No, toto mu nevyšlo. Pomyslel si len čo sa po pár krokoch zahľadel na svoje zápästné hodinky. Tie ukazovali na jeho veľkú smolu už pár minút po deviatej, čo ho prinútilo k trpkému povzdychu.
No nič, aspoň ich pôjde pozdraviť.

***

Megumi sa nepatrne pousmiala na mladíkov, ktorí k nej poslušne naklusali s podložkami v ruke. Pozdravila sa im a sama rozviazala svoju karimatku, ktorú vzápätí vystrela na podlahe.
Keď ju Momoi vtedy na chate požiadala, aby im občas venovala nejakú tú hodinku, tak súhlasila, ale skôr zo zdvorilosti. Myslela si totiž, že to tých mladých mužov nebude príliš baviť a taktiež neočakávala rešpekt, ktorí jej ale oni prejavili už od prvého cvičenia. Predsa len sa skôr stretla u opačného pohlavia s úsmevným a až mierne humorným pohľadom na jogu, ktorému sa ale ona chcela vyvarovať. Avšak už po prvých minútach zistila, akú silnú disciplínu tento tím mal a zakaždým, keď sa jej niečo, hocičo opýtali, bola príjemne prekvapená. Pozorne ju počúvali, robili tak, ako im povedala a nik si, na jej počudovanie, nesťažoval. Za tých pár stretnutí im urobila primeranú, no zato celkom efektívnu zostavu. Pridala veľa uvoľňujúcich cvikov, aby si ich telo zakaždým vedelo aj skutočne oddýchnuť a ako sa tak zdalo, začalo ju to aj samú baviť. Prinútilo ju to dokonca premýšľať o tom, že časom mohla navštíviť nejaký spoločný kurz a nechať sa obklopiť ľuďmi s rovnakými záujmami. Ani nie tak preto, aby mohla časom získať nejaký certifikát, keďže v tom nebola zasa až tak dobrá, ale skôr kvôli zvedavosti a potom aj nejakému tomu posunu.
Posadila sa do lotosového sedu, ktorý sama zvládla len nedávno. Jej kĺby s ňou dlho odmietali spolupracovať a aj teraz, keď konečne ako tak povolili, tak jej predsa len táto pozícia nebola ešte stále tak úplne príjemná. Bola však rozhodnutá sa toho malého nepohodlia čím skôr zbaviť a to vyžadovalo istú vytrvalosť, ktorá jej v tomto smere ale našťastie nechýbala.
Chalani urobili rovnako tak, akurát s tým rozdielom, že využili možnosť jednoduchého, tureckého sedu. Jemne jej trhlo kútikom úst, keď videla, že výnimkou bol opäť len Wakamatsu, pri ktorom začínala mať dojem, že by predvádzanie pokojne mohol začať robiť namiesto nej a bol by v tom dokonca lepší. S tou myšlienkou očami prebehla po zúčastnených a zistila, že dve žinenky sú voľné. Tá úplne vzadu bola pre Daikiho, ak by si to náhodou niekedy v budúcnosti chcel vyskúšať. Popravde, tej možnosti nik neveril, ale Sakurai ju tam vždy vystrel aspoň aby sa nepovedalo. Tá druhá bližšie k nej však patrila Satsuki, ktorú naposledy cvičenie tiež oslovilo. Megumi preto natiahla krk a pohľadom tápala po telocvični s tým, aby ružovovlásku našla. Nechcela, aby začali bez nej. I chalani sa sem-tam obzreli, no v hale očividne nebola.
,,Počkáme..." poznamenala blondínka skôr sama pre seba a svoj pohľad uprela na okraj svojej krikľavo zelenej podložky.
Znova hlavu zdvihla až keď jej v ušiach zaznelo hlasité nadávanie od osoby, ktorú hľadali. Jej karhanie sa šírilo sa od masívnych, vchodových dverí a následne sa k nemu pridal aj ten známy hlboký a tak trošku šomravý hlas.
Do telocvične krátko na to vstúpil Aomine s rukami vo vreckách a za nim kráčala manažérka Touou. V tom okamihu tá mladá žena vyzerala ako malá, zúrivá bojovníčka, ktorá sa chystala každú chvíľu toho mladíka roztrhať na drobné kúsky. Daikiho tvár však nevyzerala nejako zvlášť rozrušene a už vonkoncom nie kajúcne.
Megumi na ružovovláske badala, ako veľmi sa premáhala, aby na jeho adresu neutrúsila aj niečo ostrejšie. Momoi ale asi nakoniec usúdila, že to s takým človekom, akým bol on, nemalo cenu, takže ho napokom len buchla drobnou päsťou od hnevu do ramena a fučiac ako divý býk sa pobrala k svojej karimatke. Rázne sa na ňu posadila, skrížila si nohy do sedu a s mierne pulzujúcou žilkou na čele privrela oči.
,,Môžme teda začať?" spýtala sa po krátkom okamihu Megumi, dokonale skrývajúc pri tom to malé rozladenie, ktoré v nej vyvolali tí dvaja. Ostatní tomu síce nevenovali príliš veľkú pozornosť, z čoho mohla usúdiť, že to asi nebolo po prvýkrát, no ju samú to divadielko trošku udivilo.
Očami taktiež nenápadne zablúdila ponad rameno Sakuraia a zistila, že Aomine sa na prekvapenie všetkých tiež postavil k tej jednej, voľnej podložke. Šúchajúc si pri tom lakte, sa na moment trošku nesvoj porozhliadol a pokrčil nosom.
Megumi si vďaka tomu mimovoľne spomenula na včerajšok a zadívala sa na neho viac, než možno chcela. Uprene sledovala, ako sa opatrne posadil a v momente, keď sa ich pohľady stretli, málinko stŕpla.
Aomine totiž na ňu v tom momente zazeral, akoby mu snáď zjedla večeru.

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.

:] :*

***

4 komentáre:

  1. Ty kokos, no konečne sa normálne porozprávali a že Daiki pustil farbu a že prestane reč o Umeko, lebo som na ňu v tomto príbehu dostala alergiu, aj keď viem, že za to nemôže, len mi vadilo, že Daiki sa nedokázal odpútať od myšlienok o Umeko. Ach... No Daikimu sa muselo veľmi uľaviť po tej jeho úprimnosti. No a teším sa z toho, že vidíme trochu viac do Megum a... Heheh... Tie pohľady.. Odteraz si ho bude rada obzerať, muahaha *devil face* A som zvedavá či a ako sa jej Daiki potom prihovorí, keďže mu nepovedala o svojich narodeninách, aj keď ju v tomto chápem, lebo mali celkom vážny rozhovor a kedy by mu to oznámila? Možno jej to nepripadalo vhodné alebo podstatné - nerobí si z toho ťažkú hlavu. No to je len taká moja teória. Veľmi sa mi to celé páčilo, užila som si to a dúfam, že sa s nami o pokračovanie podelíš čo najskôr. ^^ (ospravedlňujem sa za prípadné chyby, som na mobile)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. A Daiki sa nedíva na viacerých tak, akoby mu zjedli večeru? :P No dobre, inak tiež fajnový dielik, doteraz mi Aomine pripadal trochu otravný, ale teraz si polepšil trochu - ja vlastne ani neviem prečo mi pripadal otravný, možno preto lebo ja mám radšej Aomineho z anime a ten mi taký nepripadal.
    Takže asi toľko momentálne odo mňa, lebo tento krám ma čím ďalej, tým viac nenávidí asi -.- a okrem toho všetko som napísala tuším, čo som v krátkosti chcela :D Teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Megumi je naozaj zvláštna, ale nakoniec využila svoje narodeniny a prežila ich tak ako chcela ona. Takže to, že mu priamo nepovedala, že ich má, tiež niečo viac napovedá o jej povahe. Niekedy si aj ja želám, aby som narodeniny mohla prežiť, bez toho aby o tom niekto vedel. Pre môj dátum narodenia, to je ale často nemožné. Nuž .... zvykla som si. Megumi je veľmi milá osoba,a súhlasím s jej názorom na konanie Aomineho. Bolo vidno, že mu to padlo vhod, že to počul od niekoho nahlas. Hádam sa z toho raz v tejto poviedke dostane.
    Ale posmiala som sa na tej predstave, kedy došiel ku nim domov taký napajedený a jej nikde, a potom ako sa s pokrčeným nosom poskladal na karimatku. My vieme prečo sa tváril akoby ju išiel zabiť, no pre ňu to vážne mohlo byť prekvapujúce. Ale prvý krát som v tejto poviedke postrehla nejaký náznak pohľadu Megumi na celú vec, presne tu pri konci, ako sa ona obzerala, ako ona počula, ako sa zapozerala. Už to nebolo, že ju Daiki videl ako niečo robí... prišlo mi to také príjemné a nejak iné ako pred tým. Také osobnejšie.... veľmi sa mi to páčilo :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Som rada, že sa porozprávali o Umeko, Daiki by sa teraz mohol pomaly pohnúť ďalej. Navyše Megumi sa správala veľmi múdro a všetko, čo mu na to povedala, bolo dokonalé k danej situácií. Navyše ich to poriadne zblížilo a Aomine ju má určite oveľa radšej. To ani nehovorím o tom, že za ňou chcel zase ísť :D On za ňou všade chodí, ako také šteniatko, aj keď si to ešte neuvedomuje :D Ale vážne - najprv do kaviarne, potom domov, potom zase domov, potom na jógu... To niečo hovorí o jeho citoch a prístupe k nej :3
    (Btw, ona mala narodeniny?! Čože? Ach ja ani neviem, ako sa mám z toho cítiť! Neviem, či mám byť šťastná, či nahnevaná, či smutná, či aká... ale zase sa v tom prejavila Megumina skromná a svojská povaha, keď mu o tom nepovedala...)
    Hmmm a ten pohľad... som zvedavá, čo má zase za problém. Hlavne, nech si svoju zlú náladu nevybíja na Megumi, to on zmeškal tréning a nikto ho predsa nenútil robiť jógu. Nech je pekne ticho a naťahuje si svaly, najlepšie tak, aby mu pri tom bolo dobre vidieť zadok a možno by sa hodilo dať dole tričko... z profesionálnych dôvodov, samozrejme...

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)