piatok, 10. februára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 11

***


***

~Darček~

***

Čo mu sadlo na nos? Spýtala sa v duchu, keď sa postavila z karimatky. Snažila sa pri tom nedívať jeho smerom, no v tejto chvíli bola skutočne zvedavá. Keď včera od nej odchádzal, vyzeral byť v dobrej nálade, tak prečo na ňu gánil zakaždým, keď sa mu k tomu naskytla príležitosť?
,,S výdychom sa pritiahnite čo najviac." Kútikom oka sa zahľadela, ako sa tiež snažil v sede zohnúť a uchopiť svoje chodidlo. Opatrne prechádzajúc pomedzi nich pristúpila k Satsuki a jemne jej zatlačila na lopatky, aby jej tým pomohla sa dostať čelom ku kolenám čo najviac. Rovnako tak urobila aj u ďalších. Dostala sa až k Daikimu, ktorý aspoň tento cvik bol ochotný ako tak urobiť. Sklonila sa k nemu a položila svoje dlane na jeho chrbát.
Aomine na kratučký moment zmeravel, keď cez látku trička ucítil jej dotyk. Blondínka sa totiž za neho presunula ako taký duch a tak to, prirodzene, nečakal. Jeho telo sa v tom okamihu naplo, takže aj keď vnímal ten malý tlak z jej strany, tak sa jej ním nepodarilo pohnúť ani o centimeter.
Megumi si počas cvičenia všimla, že mladík vedľa nej je sústavne v jednom kŕči, tak jej to vôbec neprišlo divné, i keď možno trošku komické. Po pár sekundách bojovania s jeho stuhnutým svalstvom teda svoje úsilie vzdala a vrátila sa k svojej podložke, aby predviedla ďalší cvik.
A Aomine sa cítil ako taký slon v porceláne. Väčšinou nevedel, čo sa robilo a keď už sa aj začal chytať, tak sa mu to obvykle nepáčilo. Predsa len tu neprišiel kvôli tomu, takže po necelej polhodinke už len posedával a sem-tam sa zložil na karimatku celý. Prechádzal pri tom očami po svojom tíme a mierne nadvihol obočie, keď videl smrteľne vážny výraz v tvári Wakamatsua, ktorý toto cvičenie očividne bral s ozajstným rešpektom. Pohľadom sa veľakrát zastavil aj na Megumi. Jej pohyby boli pri prechádzaní z jednej pozície k druhej boli až neuveriteľne plynulé. Nebyť priliehavého športového oblečenia, vďaka ktorému jasne videl, ako sa jej napína štíhle svalstvo, tak by si dokonca pomyslel, že ju to nestálo žiadnu námahu. Zato jeho priatelia okolo sa už miestami pekne triasli a ich doteraz hlboké, pravidelné dýchanie sa zmenilo na plytkejšie.
,,Tak a teraz si na pár minút uvoľníme." vyriekla Megumi a všetci si automaticky ľahli na chrbát.
Nuž, konečne niečo pre neho. Pomyslel si tmavovlasý mladík, ktorý však preležal väčšinu hodiny.

***

Chýbalo málo a zaspal by. Strhol sa až na to, ako sa väčšina jeho priateľov hlučne postavila a poberala sa pomaly do šatne. A Megumi taktiež neušlo, že mal blízko k tomu, aby začal spokojne pochrapkávať. Taktiež videla, že sa pri cvičení nešiel zrovna pretrhnúť a že mnoho odignoroval. Možno by jej to malo byť nepríjemné, ale akosi nad tým príliš nepozastavovala. Predsa len nebola ten typ, ktorý by sa za každú cenu potreboval nutne rozčuľovať. Obvykle si zastávala prístup, že ak ľudia okolo nespolupracovali, tak si ich teda radšej nevšímala. Avšak dnes by klamala samej sebe, keby že by tvrdila, že ho ani len občas neskontrolovala. Predsa len s ním včera strávila väčšinu dňa. A ten deň nebol až tak obyčajný. Mala narodeniny a na tie mala vždy svoje určité rituály v podobe pozerania hororov a napchávania sa nezdravým jedlom. V ten jediný dátum sa nestarala o to, ako vyzerá. Ani sa len nad ničím nezaoberala dlhšie, ako pár sekúnd a jedinou dilemou, ktorú vtedy riešila, bol výber nasledujúceho filmu, keď ten predchádzajúci skončil. Zaujímavé však bolo, že jej to takto pekne vychádzalo aj s ním. Aj keď preferovala svoju malú, súkromnú a svojskú oslavu, tak v skutočnosti mala pocit, že jej jeho prítomnosť celkom aj padla vhod.
Kľačiac na zemi nahádzala do tašky svoj uterák a fľašu vody. V telocvični bolo pomerne dosť horúco, takže celkom uvítala možnosť sprchy v šatni. Takto sa potom po ceste domov mohla ešte staviť v kaviarni a dopriať si pól hodinku vo svojom obľúbenom prostredí. To miesto mala v tak krátkom čase naozaj rada. Milovala to ticho a pokoj, ktoré tam panovali. Kaviarnička totiž nebola nikdy úplne preplnená ako tie v jej rodnom meste, ktoré naopak boli povestné tým, že boli večne napraskané nielen študentmi, ale aj staršími ľuďmi. Nie že by to bolo tak, že by ju všade prítomní spoluobčania znervózňovali, ale v poslednej dobe preferovala skôr niečo iné. A to niečo iné našla práve tam. Navyše, mohla si tam čítať bez toho, aby ju rozbolela hlava po neprimerane úsilnom sústredení, ktoré musela zvyčajne vynaložiť v hlučnejších podmienkach. A to pre ňu bola naozaj príjemne bonusová výhoda.
Navyše, doma tí dvaja workoholici určite ešte teraz na rýchlo vybavujú emaily a pracovné telefonáty, takže im len bude vyhovovať, keď sa niekde zdrží a až neskôr spoločne oslávia jej sviatok.
Postavila sa a prehodila si tašku cez plece. Očami pri tom na krátky moment spočinula na Daikim, ktorý sa sa taktiež konečne rozhýbal a stál teraz len pár metrov od nej. Znova sa stretla s tým istým pohľadom, ktorý k nej vysielal po celý ten čas a tak máličko zvraštila obočie.
,,Čo?" vypadlo z nej trošku viac útočne, než sa aj sama cítila a aj výber slovka nebol zrovna ten správny. Avšak muž oproti nej tiež nebol práve stelesnením prívetivosti, takže si tým moc nelámala hlavu.
Aomine ostal chvíľku zaskočený jej mierne drsným tónom hlasu, no netrvalo mu dlho, aby si spamätal. Akoby len tak vyrukoval s tým, že mu mohla spomenúť, že mala včera narodeniny a následne si strčil ruky do vreciek, ako mával vo zvyku. Dával si pri tom dobrý pozor na to, aby to vyznelo neutrálne a nie ako niečo, čo mu ráno tak nečakane zdvihlo tlak.
,,Takže ak chceš, kľudne ťa dnes niekde zoberiem." navrhol jej jednoducho a pokrčil pri tom ramenami, keďže ho nič lepšie zatiaľ nenapadlo a lámať si nad tým hlavu taktiež nemienil.
,,Ty ma teraz ako pozývaš?" spýtala sa Megumi opatrne, pretože si nebola istá, či správne pochopila. Preniesla váhu svojho tela na jednu z nôh a dokonca mimovoľne naklonila hlavu na bok, ako ho tak skúmavo pozorovala. Akosi jej to nesedelo. Ešte nedávno si totiž bola stopercentne istá tým, že ten mladík mal chuť vziať nohy na plecia zakaždým, keď sa náhodou stretli alebo keď v jej prítomnosti mal byť cielene viac, než pár minút.

***

Megumi zvažovala, či to bol dobrý nápad. Na darčeky a pozvania si nikdy nepotrpela, pretože zakaždým z toho mala taký ten istý pocit, že tomu dotyčnému potom niečo dlží. A to bola jedna z vecí, z ktorými nebola nikdy tak úplne stotožnená. Lenže mladý muž po jej pravici vyzeral až moc odhodlane na to, aby ho odmietla. Vedela, že ide len o čisté zdvorilostné gesto. Bolo to akoby ten tmavovlasý mladík mal akýsi čudný zmysel pre takú všeobecnú spravodlivosť a správnosť celkovo.
Nuž, to že na ňom niečo muselo byť vedela už dávnejšie. Nebolo to jeden raz, čo počula o ňom od Umeko, lenže Megumi brala celé jej rozprávanie vždy tak trošku s rezervou a bez toho, aby to zbytočne komentovala a nebodaj sa vypytovala.
Radšej si totiž utvárala svoj vlastný obraz, i keď veľakrát sa veru nemusela ani tým zaťažovať, keďže nebolo veľa ľudí, ktorými by sa musela zapodievať. 
S tou myšlienkou zdvihla k nemu zrak a zapozerala sa na jeho profil. Snedá pokožka, tmavé vlasy a rovnako tak oči. Jeho črty už dávno neboli chlapčenskými. Taktiež neboli práve typické a tuctové a jej sa páčili. Všimla si toho už vtedy, keď sa s ním zoznámila, pristúpila k nemu a potriasla si ním rukou. Ešte teraz sa jej celkom jasne v pamäti vynáral ten detail toho neskutočne príjemného tepla, ktorý z jeho dlane sálal. Sama netušila, prečo sa jej v mysli vrylo práve niečo také. Dokonale si to ale potvrdila aj vtedy, keď sa jeho ruky dotkli jej pokožky po druhýkrát cestou na tú chatu, kedy ju preniesol cez mláku. A keďže nikdy nemala problém priznať si, ako na ňu kto pôsobil, tak aj teraz uznala, že Aomine u nej jasne evokoval príklad pekného, mladého muža.

***

Zoberie ju na tú kávu.  To bol plán a pokojne jej kúpi aj hocičo sladké, na čo bude mať chuť. 
Teda, aspoň tak si to myslel, kým spoločne neprechádzali okolo jedného z mnohých obchodov, kde mali do určitej hodiny otvorené aj v sobotu. Šlo o predajňu zmiešanej obuvi, kde on sám občas zastavil. Takže nebolo divné, že ho práve teraz znova obchod upútal a očami zo zvyku prebehol po výklade. 
,,Chcem sa na niečo pozrieť." zamrmlal a uchopiac Megumi za lakeť ju strhol na svoju stranu. Spoločne sa dostali dnu a stále ju jemne ťahajúc, sa Aomine spolu s ňou zastavil až pri regáloch s vystavenými teniskami. Zrak mu ihneď padol na jedny konkrétne dievčenské a úplne prirodzene sa po ne natiahol. 
Megumi mu venovala spýtavý pohľad, keď sa s nimi v rukách k nej konečne otočil. Tváril sa pri tom tak zvláštne, až ju premkla veľmi nepriaznivá predtucha. 
,,Nie." zamumlala skôr, než on.
,,Vyskúšaj si ich." vyriekol akoby ju prepočul.
,,Nie." zopakovala o čosi pevnejším hlasom, no to on ju už nie zrovna citlivo postrčil k malej taburetke, o ktorú narazila pätami. 
,,Nemôžeš mi kupovať tenisky..." povzdychla si, keď sa posadila. Tú kávu by zobrala ako tak, ale toto vážne nepripadalo do úvahy. 
,,Vyskúšaj si ich..." nabádal ju. Krabica s miernym buchotom dopadla k jej chodidlám a on sám si pred ňu čupol. Zahľadel sa do jej tváre a mlčky jej naznačil, že odtiaľto pravdepodobne neodídu, kým tak neurobí. Lenže Megumi mu to hravo a rovnako tak neústupne opätovala. Chvíľku to dokonca tak vyzeralo, že sa tí dvaja spolu viedli akýsi malý, pomyselný a tichý boj.  
,,Nie, Aomine, to je príliš..." zaprotestovala zas. ,,Veď ma ani nepoznáš, nemôžeš..." Zhíkla, keď nečakane uchopil jeden z jej členkov a rovnako tak náhle ho zdvihol do výšky. Megumi pri tom stratila rovnováhu, zošuchla sa zadkom dozadu a len tak tak sa dlaňami stihla zachytiť dlážky za sebou predtým, ako by zletela z taburetky úplne.
Začula, ako si Daiki zamumlal nejaké číslo. Došlo jej, že to bola jej veľkosť topánky, ktoré bolo jemne vryté na vonkajšej strane podrážky, na ktorú on ešte stále upieral zrak. Následne dokonca vybral jednu z tenisiek a priložil ju k jej nohe, aby si tým potvrdil, či rozmer naozaj sedel. 
Potom sa bez slov zdvihol aj so škatuľou a nechávajúc ju za sebou sa pobral k pokladni. Megumi pri tom nevyriekla ani jedno jediné slovko. Srdiečko jej ešte stále zrýchlene búchalo od toho šoku, ktorý jej ten tvrdohlavý mladík tak drzo prihodil. Mierne rozladene sa vybrala za ním s tým, že sa ho ešte pokúsi od toho odradiť, no kým došla k pultu, mal už zaplatené. Pevne kvôli tomu zomkla pery a zamračila sa. 
Nepáčilo sa jej to. Vôbec.  
,,Dám ti za ne peniaze." povedala rozhodne. Avšak len čo siahla na dno svojej tašky po svoju peňaženku, už jej on pevne zvieral zápästie. Následne jej nekompromisne strčil do dlane tašku s kúpenými teniskami a hrozivo na ňu zagánil. 
,,Je to darček." Nielen narodeninový. Pomyslel si, no to bolo niečo, čo jej určite nemal v pláne vešať na nos.
Spokojný sám so sebou ju krátko na to pustil. 
,,Tak teda ďakujem." vysúkala zo seba. ,,Je to od teba veľmi štedré." dodala, no to sa on už otáčal na odchod. A ona nech sa teraz cítila akokoľvek trápne a hlúpo, tak jej aj tak na perách vysadol úsmev, ktorý sa miešal s náznakom úškrnu. 
Toto mu bude síce musieť raz poriadne splatiť, no v skutočnosti to považovala od neho za veľmi svojsky milé a bola za to na jej vlastné začudovanie z nejakého nepoznaného dôvodu v podstate vďačná. Nestávalo sa jej totiž bežne, že by jej niekto takto neohrabane a zároveň príjemne zaželal.   
Jej nohy sa teda pohli za ním a čoskoro už kráčala vedľa neho.
,,Prečo práve ružové?" spýtala sa len tak, narážajúc pri tom na farbu svojho darčeka. 
Aomine sa trošku zarazil. Čo prečo ružové? Prebehlo mu mysľou. Keď ich jednoducho zazrel, prišli mu ako tie najvhodnejšie pre ňu, i keď...Videl na nej vôbec niekedy niečo ružové? Zamyslel sa síce nad tým, no odpovedať si nedokázal. V hlave sa mu rysoval len jeden postačujúci dôvod na to, prečo vybral práve tú barbie farbu a nuž, znova šlo len o jeho skreslenú a možno dosť nepresnú predstavu o tomto dievčati. 
,,Prečo? Nepáčia sa ti?" ozval sa šomravo, na čo ona s úsmevom pokrútila hlavou. 
,,Sú perfektné." odvetila mu pobavene. ,,Len ma to zaujímalo."

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.  

Ahojte, 
tak, dnes sa mi znova s písaním zadarilo a viete, ja nie som ten typ, čo by si niečo nechával do zálohy, takže to pridávam hneď po dopísaní rovnako tak, ako vždy :] ... som nedočkavá :D a áno, som psychopat, ale robím, čo môžem, kým vôbec môžem :D 
      
 ***

5 komentárov:

  1. Nuž aspoň niekomu sa darí a mne dávate dnes ale poriadne zabrať, síce môžem za to len ja sama. V každom prípade aktualizácia mi prišla vhod.
    Takže Megumi vyfasovala tenisky, a ešte k tomu ružové :P fajn Daiki, aj tak sa dá, hoci trochu som sa už zľakla, či budem rovno čítať akúsi KnB verziu Popolušky xD Ale nie, no xD Inak 'pozícia mŕtvoly' - či ako tomu hovoria u nás xD - naozaj láka trochu si pospať xD Aj mne aj sestre sa už podarilo zachrápať kvôli nej na konci jógy, hlavne pri tej dlhšej verzii xD Ale však čo, sranda musí byť, no.
    Inak je to príjemný dielik, taký milý :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Daiki mi vyrazil dych. Nečakala som, že už teraz by jej kúpil tenisky. Myslela som si, že si pôjdu sadnúť, aj keď... po kúpe tenisiek možno bude nasledovať aj to, no to sa nechám prekvapiť.
    No a Megumi. Ejha, zaujal ju. No ale koho by Daiki nezaujal? Bolo to od neho milé, no nie že urobil krok vpred, on skočil. :D Chlapec to parádne spestril. :)
    No som zvedavá, že čo bude nasledovať ďalej. Veľmi zvedavá. :]

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja by som si tiež pospala. Nevravím, že ma joga nebaví. Je to celkom fajn, ale dneska, keď si toto čítam, tak by som proste dopadla ako Daiki. Zaspala by som. Bez nejakých problémov. Ale rozhodne toto bola veľmi milá kapitola. Aomine je tak neskutočne nevypočítateľný, že dokáže stále niečím prekvapiť. Ružové tenisky ma dostali. Ako som to čítala, tak som si začala spievať. Kráľovná bielych tenisiek ..... a potom kukám... sakra, ružová by sa tam viac hodila, ale je to dlhé... hm tak nič.... to len tak od veci na poznamenanie :) Jak jej pozrel veľkosť. No tiež by som najskôr protestovala, pretože sa vážne veľmi dobre nepoznajú, ale práve preto to asi bolo také milé :) Teším sa na pokračovanie :) že kedy ju v tých teniskách uvidíme ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Och, Aomine na hodine jógy... to by som chcela aj vidieť, nie len o tom čítať xD Ale naozaj som sa na ňom zabávala, úplne som si vedela predstaviť, ako by sa pri tom tváril :D
    Navyše v tejto kapitole mi prišiel Aomine najviac... Aominovský. Taký... trochu lenivý a to, že sa vôbec nestaral o tú hodinu jógy a potom, ako jej len tak náhodne, z rozmaru, kúpil tenisky... Neviem, čím to bolo, ale naozaj mi pripomínal toho Daikiho z KnB, pritom ten tvoj je väčšinou iný (milší). No ale velice som si ten pocit užívala :D Naozaj som mala na tvári úškrn celý čas, čo boli v tom obchode... Ja som tiež čakala kávu, alebo niečo také, a on zrazu tenisky... Och, tento príbeh mám vážne rada, mám chuť Megumi a Daikiho proste strčiť k sebe alebo zavrieť ich do izby, nech si tam vyznajú lásku, lebo oni sú spolu až moc zlatí a potom mám z toho taký fangirl-pocit a shipujem ich viac než hocičo.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ha! Tak toto teda bola skutočne nesmierne zaujímavá a super časť. Každá jedna pasáž mala šťavu a tie správne "gule" a ja som sa počas čítania prenáramne bavila :) skutočne to bolo parádne, či už hodina jógy, ktorej sa konečne zúčastnil aj Aomine (presne som vedela, že pri tom bude spať xD ale prekvapila si ma tým, že sa vôbec zapojil, to by som netipovala :D ale o to lepšie), alebo ten stret s Meguminimi rodičmi v minulej časti :D

    No azda najviac sa mi páčila tá pasáž, kde smie nahliadli dovnútra Meguminej hlavy. Takže sa jej Aomine páči! :D Noo, niet sa čomu diviť. Je to fešák, veď my vieme svoje a Megumi má podľa tohto dobrý vkus :D a moc jej kvitujem to, že si hneď priznala, že ju Daiki priťahuje a nerobí okolo toho žiadne okolky a ceremónie, ako zvyknú či už anime, alebo manga postavy robiť :) ďalší plusový bod pre Megumi :D A ten darček od Aomineho - to bolo také rozkošné ale aj ležérne a cool zároveň. Snáď vieš, ako to myslím :D proste sa to na neho dokonale podobá, je úplne "in character" :)

    Teším sa na to, akoto celé bude pokračovať :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)