utorok, 28. februára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 13

***


***


~Malá, pomalá, no prvá spoločná hra~

***

Stála za pletivom, ktoré obkolesovalo basketbalové ihrisko a už nejakú tú minútku svoje oči upierala na tmavovlasého mladíka, ktorý si na asfalte užíval svoju malú, súkromnú hru. Keď sa lúčila s Ryoutom, myslela si, že sa poberie hneď domov, no potom ho cez ulicu zbadala. Navyše, ihrisko mala po ceste a nebolo by to po prvýkrát, čo ho mala možnosť ho tu takto zazrieť. Už aj predtým, keď zakaždým opustil halu po tréningu, si ho tu potom všimla, keď sa vracala z jogy, ktorú mala s jeho tímom. Z pravidelných poznámok na jeho prístup k stretnutiam mohla usúdiť, že kedysi to bolo takmer zázrakom, ak sa vôbec ukázal a vraj až poslednou dobou sa to trošku zlepšilo. Ten chalan na prvý pohľad preto vyzeral lenivo a taktiež tak, že sa rád drine vyhýbal. No Megumi tušila, že opak bol pravdou. Skôr by ho priradila k tým, čo mali problém so skupinovou spoluprácou a boli samé "ja, ja, ja, ja, ja!" a to veru neznamenalo, že by na sebe nepracoval, len...
Podišla k bráne do areálu ihriska. Predtým ju nikdy nenapadlo, že by ho šla rušiť, no dnes to akosi tak cítila na to, že by ho mohla aspoň pozdraviť. Naposledy spolu boli deň po jej narodeninách, kedy od neho dostala tenisky, ktoré už mali čestné miesto v botníku. Vtedy ho dokonca opäť pozvala k nim domov, pretože si bola istá, že rodičia pre ňu pripravili nejakú tú malú oslavu. Bolo to od nej úplne spontánne a napokon jej to prišlo aj správne. Aomine však zdvorilo odmietol a potom sa už pár dní nevideli.
Pristúpila k hracej ploche v momente, keď sa jeho telo dalo znova do pohybu. Aomine sa zopár rýchlymi krokmi dostal pod kôš, poriadne odrazil od zeme a celé jeho telo sa natiahlo k cieľu. Dlhá paža značne prevýšila obruč a pretlačila ňou loptu.
Sledovať ho takto, pri takto zdanlivo jednoduchej ukážke jeho sily, v nej vyvolávalo jemný záchvev, miešajúci sa s aj akousi motiváciu. Vedela si totiž úplne bohato predstaviť, že týmto spôsobom hry dokázal vyburcovať nejedného nadšeného hráča a aj vlastne ona sama celkom jasne cítila to provokačné napätie, aj keď nikdy predtým nič podobné nehrala. Najzaujímavejšie však na tom bolo to, že kým sa vtedy na tom jednom zápase nedokázala sústrediť ani len na pár minút ich hry, tak práve teraz by ho hravo dokázala pozorovať aj dlhšie. A jej dochádzalo, že to pravdepodobne bolo tým, že tu bol sám. Basketbal šiel mimo ňu. Kým ho ale hral on a zrovna týmto spôsobom, že jej jednoducho bol na očiach a nedalo sa ho nepovšimnúť, tak možno predsa len trošku dokázala prejaviť o tento druh športu nejaký ten záujem.
Aomine pevne dopadol oboma nohami na zem a až vtedy zaregistroval niečiu prítomnosť. Zvedavo sa preto obzrel a na jeho tvár vysadla mierne prekvapená grimasa, keď zistil, že o koho išlo.
,,Ahoj..." vyšlo z neho a zohol sa po loptu, ktorá sa už stihla od miesta dopadu kúsok odkotúľať. Neušlo mu pri tom, ako mu Megumi zakývala a značne otrávene sa zaksichtila. Jej úprimný výraz ho donútil pozdvihnúť jeden z kútikov úst. Zovrel basketbalku v rukách a jedným plynulým pohybom ju hodil jej smerom.
,,Ťažký deň?" spýtal sa vo chvíli, keď blondínka pred seba zdvihla ruky. Díval sa, ako ju nie práve ukážkovo zachytila a postrehol aj to, ako pri náraze jej dlaní o drsný povrch gumy, prižmúrila oči.
Už len z toho málo vedel usúdiť, že zrejme nie veľmi často držala v rukách loptu.
,,Tak trošku." odvetila mu krátko a na jeho prekvapenie zo seba opatrne skopla znova na pohľad nepohodlné topánky. Následne si prehodila loptu do jednej ruky, zložila si malú tašku z pleca a nechala ju skĺznuť k obuvi.
Aomine zaujato sledoval, ako bosou nohou vstúpila na betón a podišla zopár krokov jeho smerom. S nenápadným pobavením nadvihol jedno z obočí, keď si všimol bordového laku, ktorý zdobil jej nechty a aj naďalej pozoroval jej chodidlá, ktoré sa zastavili len kúsok od tých jeho. Jej oči sa zahľadeli na kôš, vzdialený niekoľko metrov. Aomine pri pohľade na ňu zažmúril a trpezlivo čakal. Z nejakého dôvodu ho totiž vážne zaujímalo, čo to dievča asi tak urobí, keďže akosi tak tušil, že vidieť ju práve takto, je jeden z tých vzácnejších a rozhodne nečakaných okamihov.
Megumi sa ale potom len natiahla a amatérsky spoza hlavy hodila basketbalku oboma pažami.
A nuž, to bolo niečo, čo ho celkom sklamalo, i keď práve netušil, že prečo.
,,Tak to bolo dosť mizerné." poznamenal Daiki, keď lopta sotva lizla obruč. Blondínka však nad tým len pokrčila ramenami a netvárila sa, že by ju to nejakým spôsobom zahanbilo.        
,,Zahrajme si." navrhol Aomine a len čo zašiel po loptu, rovno jej ju aj opäť prihral.
,,Neviem hrať basketbal." Zovrela ju po druhýkrát mierne neisto a aj na jej tvári sa objavil výraz, ktorý svedčal skôr o tom, že s jeho nápadom príliš nesúhlasila.
,,Ale no tak..." zatiahol mladík a aby jej ukázal, že to naozaj myslel vážne, tak sa rovno pred ňu postavil do obrannej pozície. A ako sa zdalo, Megumi to po chvíľke zrejme presvedčilo, pretože pomaličky začala s driblovaním. Jej práca s loptou však bola rozpačitá. V úplnom kontraste s tým, ako pokojne sa pri tom tvárila. Akoby si z toho vôbec nič, ale vážne nič nerobila a jemu to istým spôsobom bolo celkom sympatické.
Pohol sa vpred a ona automaticky ustúpila. Keď sa priblížil ešte viac, dokonca sa mu postavila bokom, aby basketbalku od neho udržala čo najďalej. S jej nulovými skúsenosťami jej to však sotva pomohlo a čoskoro jej ju zobral. Tentoraz to bola ona, kto mierne nadvihol obočie nad jeho provokačným úškrnom a vymenili si pozície. Ich hra mala veľmi nízku intenzitu a rýchlosť. Obaja sa miestami pohybovali ako dva slimáky. Ona preto, lebo netušila, čo robiť a on kvôli nej.
Práve sa chystal vyskočiť, no ako sa ukázalo, aj keď basketbal nepatril k Meguminým záujmom, tak mala predsa len istý zmysel pre hru a tak to nebolo až tak jednoduché, akoby čakal. Postavila sa mu do cesty a dokonca sa spolu s ním dostala do výšky. Pri tejto situácií si Aomine znova uvedomil váhu jej jedného, celkom výnimočného telesného parametra. Na neho to však, samozrejme, ani zďaleka nestačilo a tak ju hravo prevýšil. Jej prsty sa ani len nedotkli lopty, no za to sa jej podarilo o neho neplánovane obtrieť.
A on ihneď ucítil cez látku trička ten letmý dotyk. Vôňa, ktorú okolo nej registroval len čo vstúpila na ihrisko, sa mu odrazu zdala o čosi sladšou. V tom kratučkom okamihu pocítil akési zvláštne napätie, ktoré ho zmiatlo a preto mierne rozladene, no napokon predsa len hodil. Megumi sa po tom, čo dopadla na zem, len lenivo obzrela a následne pevne zomkla pery, keď zistila, že si na svoj účet pripísal ďalšie dva body.
Zato Aomine v tej chvíli prestal uvažovať nad výsledkom už úplne. Nerozumejúc tomu, nad čím to vlastne teraz myslel, mu nejakú tú dobu trvalo, kým sa zasa uvoľnil. Počas týchto pár minút mala dokonca Megumi loptu viac, než by ktokoľvek čakal a on tušil, že je to tým, že od toho incidentu jeho oči väčšmi než basketbalku, sledovali jej dlhé nohy v šortkách. Dokonca sa nad tým aj mierne zahanbil a len dúfal, že si toho Megumi nevšimla. Nevedel si však pomôcť. Celkom jasne mu určité jej telesné partie bili do očí a momentálne si získavali jeho pozornosť tak, ako nikdy predtým. Spomenul si taktiež na jej fotografie, ktoré zahliadol na internete a to mu výrazne v jeho súčasnom stave neprilepšilo. Práve naopak. Zazdalo sa mu totiž, že pohľadom blúdil k tým nesprávnym miestam ešte častejšie.
Možno bol len zvedavý, možno...
Okamžite sa nútil k iným myšlienkam, aby tie predošlé zahnal. Sústredil sa radšej opäť na ich spoločný, jednoduchý duel a nakoniec to začal pomaly vypúšťať z hlavy s tým, že bol predsa len chlap a že by bolo skôr čudné, ak by na tú vec nezareagoval vôbec.

***

 Ich hra sa stále vliekla a jemu to už prišlo nudné. Usúdil, že Megumi bola opatrná najmä kvôli tomu, že bola bosá, no aj tak mal chuť to dievča rozhýbať viac. Sám preto skúsil zvoliť nové tempo, no ona sa ani po piatich minútach nechytala a takmer doslova za ním iba kráčala. Chápal, že od nej nemohol chcieť to, čo obvykle vyžadoval u svojich turnajových súperoch, ale...ale aj tak mu to nedalo
A Megumi cítila ten nenápadný nátlak z jeho strany a pochopila, čo by asi ten tmavovlasý mladík od nej chcel.
,,Prepáč, ale na toto ja nemám." poznamenala, keď svoju hru uviedla do úplne nového, maximálne pohodového levelu a to aj napriek jeho pomerne slušným snahám.  
,,Nabudúce si zahráme poriadne, keď budeš obutá." zamumlal, keď jej problém definitívne priradil k jej holým chodidlám a drsnej ploche betónu. 
,,Uhm..." Nesúhlasne pokrútila hlavou. ,,O to nejde." dodala s malým úsmevom a Aomine sa na to nie zrovna lichotivo a hlavne nechápavo zaksichtil. 
,,Som astmatička." odpovedala mu na jeho zatiaľ nevyslovenú otázku. Jej pery sa pri tom skrivili do trpkého úškrnu, ktorým jasne demonštrovala to, že by za iných podmienok na jeho požiadavky určite rada pristúpila.  

***
   
"Astma."
Aomine to slovíčko zadal do internetového prehliadača už krátko po tom, čo prišiel domov. Vedel približne, že o aké ochorenie ide a taktiež aj to, čo to asi tak obnášalo, no jeho znalosti boli príliš chabé na to, aby sa s nimi uspokojil. Jednoducho ho premkol akýsi zvláštny záujem, keďže sa mu o tom Megumi pred odchodom už bližšie nezmienila a on sám sa v tej chvíli na nič nevypytoval, keďže mi to neprišlo vhodné.
Otvoril si teda prvú stránku a začal čítať.
Čoskoro zistil, že ide o chronické, zápalové ochorenie dýchacích ciest, pre ktoré nie je charakteristický len dlhodobý zápal, ale aj zvýšená citlivosť na dráždivé podnety. Ďalej našiel, že za symptómy, ako pocit tiesne na hrudníku a dýchavicu, sú zodpovedné práve tieto dráždivé faktory. Tie vyvolajú bronchospazmus- dýchacie cesty sa prudko stiahnu, čím znemožnia prúdenie vzduchu. Spúšťačmi takéto astmatického záchvaty môžu byť stres, studený vzdych, výpary, alergény, dym a taktiež telesná aktivita.
Pri tom poslednom za zamračil, no stránku neprestal sledovať. Prešiel aj na pár riadkov z odseku venujúcej sa liečbe, kde sa dočítal, že u ľudí s týmto ochorením je nutná určitá disciplína a pravidelná kontrola, aby sa dosiahla stabilizácia a optimálny stav bez väčších ťažkostí.
A Aominovov výraz po týchto slovách ešte viac povädol. Sám nikdy osobne nedržal nejaký extra režim. Pravdepodobne si Megumi musela bežne dávať celkom pozor, čo muselo byť pre ňu zaiste obmedzujúce. V podstate jedného takého obmedzenia bol dnes aj on sám svedkom a nedokázal si predstaviť, že by mal byť na jej mieste. I keď veľakrát utrúsil niečo, čo mohlo na iných, ktorí ho nepoznali, pôsobiť, ako že ho basketbal a celkovo pohybové aktivity nezaujímali, tak v skutočnosti šport naozaj miloval a asi by sa ho nevedel len tak ľahko zdať.    
Postupne sa v článku dostal až k záveru, v ktorom stálo "vhodné pre astmatikov". Očami len zbežne prebehol text a zastavil sa už iba pri jednej poznámke, nad ktorou sa mu nedalo inak, ako pousmiať.
Stálo tam: Správne vedená joga pomáha k nácviku relaxácie a dychových cvičení.
Spomenul si pri tom na Megumi a na to, ako im precvičovala. Nuž, aj keď o tejto súvislosti doposiaľ netušil, tak nemohol nesúhlasiť. Jednoducho sa to nej hodilo. A určite nielen kvôli astme.

***

Nasledujúce dni boli opäť o niečo znesiteľnejšie a tak sa celý Touou tím vrátil znova k tréningom. Aomine práve sedel na lavičke a po takmer dvoch hodinách hry dopĺňal pitný režim. Do uší sa mu pri tom z každej strany dostávalo, ako si väčšina jeho priateľov krátila horúce chvíľky na kúpaliskách. Satsuki tiež nezabudla spomenúť, že si nechcene spálila ramená, ktoré ju boleli ešte aj teraz. A niekedy v tejto chvíli si Daiki uvedomil, že on za celé letné prázdniny kúpalisko ešte ani len raz nenavštívil. Nieže by mu to nejako extra chýbalo, no zatiaľ zakaždým si vyčlenil aspoň zopár dní aj na tento druh zábavy. Avšak ako tak nechcene počúval ďalej, tak kúpaliská boli preplnené rovnako tak, ako vždy. Niekto si dokonca posťažoval na to, že si sotva našiel nejaké to voľné miestočko pre svoju osušku a že bazén ako samotný tiež nebol žiadnou výhrou. Takže napokon dospel k záveru, že mohol byť vlastne aj rád, že sa tomu vyhol. Negatívne na tom v konečnom dôsledku bolo akurát iba to, že ho to nútilo uvedomiť si, že o dva týždne sa končí august. Takže sa čoskoro pôjde opäť do školy a to mu vlastne pripomenulo, že sa rovnako tak blížil aj dátum jeho narodenín.
,,Dai-chan!" zvolala na neho Satsuki a tým ho vytrhla s dúmania. ,,Ako oslávime tento rok tvoj sviatok?" spýtala sa nečakane, na čo sa Aomine málinko zarazil. Čítala mu snáď myšlienky?
,,Uhm..." poškrabkal sa po zátylku. ,,Nemám žiadne konkrétne plány." poznamenal nakoniec a zasa siahol po fľaši s vodou. Skutočne na ten deň nič neplánoval. V podstate si na tom ani len nejako extra nezakladal, no jeho kamarátka vždy trvala na nejakom drobnom oslávení. Poprípade, ak sa jej ho občas nepodarilo presvedčiť, tak ho zakaždým minimálne navštívila, aby mu osobne zablahoželala.
,,Ešteže si to pripomenula, Momoi-san." ozval sa krátko na to Sakurai a čoskoro sa stalo to, po čom Aomine túžil snáď najmenej. Jeho priatelia sa okolo neho zhŕkli a začali bez toho, aby sa ho čo i len opýtali, navrhovať plány na jeho narodeninový deň. Nebolo by to síce prvýkrát, no nepáčilo sa mu to rovnako tak, ako aj rok dozadu.
Debata sa začala stupňovať a tak si ani len nevšimli Megumi, ktorá práve vstúpila do telocvične. Zvedavo sa zapozerala ich smerom a i keď nechcene, tak takmer ihneď zachytila v súvislosti s tmavovlasým mladíkom, sediacim uprostred toho malého davu,  slová ako "narodeniny" a "oslava". Na chvíľku sa preto pozastavila pár metrov od nich s tým, že im len dá svojim pozdravom vedieť o svojej prítomnosti a následne sa vydá sa svoje obvyklé miesto, aby ich v živej konverzácii nerušila. Napokon ju ale predbehol samotný Aomine. Len čo si ju všimol, zdvihol pažu do vzduchu a jemne jej zakýval, čím na ňu strhol pozornosť celého tímu. Akonáhle ju zbadali, tak sa zazdalo, že ich Daiki už vôbec nezaujímal. Po milom privítaní sa prestali úplne zaoberať jeho narodeninami a začali sa pripravovať na hodinku, ktorú sa im chystala Megumi obetovať.
Mnohí zašli rovno do skladu s náradím, aby si priniesli karimatky a niektorí sa pobrali ešte rýchlo do šatne, aby sa pred cvičením osviežili.
Megumi si behom toho nemalého čakania prisadla k Daikimu, ktorý sa pravdepodobne opäť nechystal naťahovania zúčastniť. Mimovoľne si pri tom pripomenula ich nedávne stretnutie a to, že sa mu zdôverila so svojim zdravotným problémom. Síce sa o tom po odznení termínu "astma" viac nebavili, no celkom viditeľne videla v ňom po tom okamihu zmenu. Netušila, či ju istým spôsobom ľutoval alebo sa hádam nebodaj bál, že by sa jej náhle prihoršilo, ale od tej chvíle sa proste k hraniu už moc nemal. Na základe práve tohto podnetu sa potom  každý pobral svojou cestou, ktorú mali do určitej doby dokonca spoločnú, no moc toho počas nej nenahovorili.
,,Takže budeš mať narodeniny?" ozvala sa a tým prerušila to mierne hlúpe ticho. V podstate sa ho na ne chcela spýtať už skôr, no zakaždým buď zabudla, alebo na to nebol tak úplne vhodný moment.
,,Hej." odvetil potichu a hodil si takmer prázdnu fľašu do tašky. Následne sa natiahol po uterák a ten skončil rovnako.
,,Občas mám pocit, že to prežívajú viac, než ja sám." poznamenal, narážajúc tým na svojich priateľov a postavil sa z lavičky. Prehodil si svoj batoh cez rameno a chystal sa odísť.
,,Je niečo konkrétne, čo by si si želal?" vyslovila tú otázku aj napriek tomu, že jej neušiel ten mierne otrávený podtón, ktorý mu zaznel v hlase. A jeho to zrejme znova zastihlo nepripraveného, pretože párkrát udivene zamrkal a dokonca presunul svoju váhu z jednej nohy na druhú. Jej spýtavý a až trpezlivo očakávajúci pohľad ho začal trošku ťažiť.
,,No..." Chcel povedať, že si neželá, aby si kvôli nemu robila starosti, no napokon sa zastavil hneď na začiatku vety. Najskôr mal síce sto chutí jej nejakým spôsobom jemne naznačiť, že skutočne nemieni svoje narodeniny riešiť viac, než to bude nutné, no z nejakého dôvodu mu tie slová na jazyk neprichádzali. Ak by mal byť k sebe totiž úprimný, tak v ňom celkom vzrástla zvedavosť.
,,Vymysli nejaký program." vypadlo z neho bez dlhšieho premýšľania, na čo sa Megumi objavila na čele malá vráska. Darčeky v klasickom zmysle slova rozhodne nechcel a už tobôž nie od dievčaťa, akým bola ona. Avšak nejaké prekvapenie, úplne iného charakteru, ho zatiaľ pre neho z neznámych príčin pomerne lákalo.
,,Program?" zopakovala po ňom a jej tvár sa zo sústredenej zmenila na akúsi zamyslenú.
,,No program. Na ten deň." zamumlal, myknúc plecami. ,,Nejakú aktivitu....Hocičo, čím sa zabavíme."

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

Ospravedlňujem za za kvalitu textu, no akosi sa v tých vyjadreniach strácam a nedá sa mi na písanie tak úplne sústrediť. Znova som dielik dopísala v menšom zhone, ale tak dúfam, že je to istým spôsobom čitateľné :D a že nič tak hrôzostrašne nebilo do očí. Mám pocit, že sa zhoršujem -.-, občas už aj v PRAVOPISE, sakra! T-T, ale neviem, ako by som to zmenila. Asi mám blbé obdobie. 

           ***

2 komentáre:

  1. Netrapoš, Petrika. Tvoje vyjadrovacie schopnosti sú na dobrej úrovni a naozaj nemám pocit, že by si sa zhoršila. Čítalo sa mi to dobre a myslím si, že tie situácie a dané osoby vieš popísať natoľko dobre, že si to ja ako čitateľ viem dobre predstaviť (teraz čítaj to MOJE vyjadrovanie, kde som x-krát použila "dobre" -_-)
    A bolo to milé vidieť Megumi ako hrá basketbal s Daikim na boso. Prišlo mi to strašne zlaté. :3 A od Daikiho je milé, že si prečítal niečo viac o jej chorobe. Aspoň vie, aké má Megumi podmienky a môže to patrične využiť. :)
    No a som zvedavá, čo Megumi vymyslí na Daikiho narodeniny. Celkovo som zvedavá na to ich priateľstvo, akým smerom sa to bude uberať a hlavne, kto všetko nakoniec oslávi Daikiho narodeniny, lebo mne ešte hrmí v hlave aj Kise. :]
    Príjemná kapitolka, teším sa na ďalšiu. ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Astmu som naozaj nečakala. Ako som to čítala, tak si vravím, že možno ju začne baviť basketbal, rozbehá sa a chytí sa a budú spolu hrávať. Ale potom stále spomaľovala a ja som tušila, že v tom niečo bude. Astma ma aj tak prekvapila.
    Ja už som takto hrala v lete bosá na betóne... je to horor, pretože človek má pocit, že mu horia nohy. Nie je ani tak problém povrch, ktorý je drsný, ale to ako je neskutočne prehriaty od slnka.
    V každom prípade zaznamenávam iskru a posun, keď si Megumi uvedomuje, že pozoruje Aomineho.
    Ja som sa vždy chcela dať na jódu, ale sama začínať nechcem, nemalo by to efekt podľa mňa a na kurzy som sa ešte nedostala :D raz možno ;)
    Teším sa na pokračovanie, táto poviedka ma veľmi baví a rada ju čítam :) Tá narodeninová atmosféra a tajomný program naozaj hecuje :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)