sobota, 4. februára 2017

I wanna reach you - kapitola č. 9

***


***


~ Druhá stránka~

***

Ďalší týždeň ubehol ako nič. Aomine ho strávil opäť intenzívnym tréningom, ktorý bol už trikrát zakončený príchodom Megumi. Chalani si naťahovanie celkom chválili. Predsa len makali o čosi viac, než obvykle a tak bolo prirodzené, že sa v súvislosti s tým objavili aj určité obavy. Svalová horúčka alebo nebodaj niečo horšie neboli zrovna vítané. Ideálne by bolo, keby že im rovnaký čas Megumi venovala aj pred tréningom, no nikto ju nechcel takto zaťažovať, takže úvodné cvičenie ostalo v réžii každého jedného osobitne. Na rozdiel od nich sa ale Aomine staral o seba sám nielen v úvode, no aj v závere. Nezostal dlhšie ani jedenkrát, no ako sa zdalo, každému to bolo jedno. I Satsuki to nakoniec zhodnotila tak, že je to jeho vec a nútiť ho nebude. Veď akoby to aj niekedy predtým malo cenu. 
Dnes však bol piatok a mali voľno. Aomine si plánoval zdriemnuť dlhšie, no zobudili ho rodičia, keď šli do práce. Pre niečo sa poškriepili. Zasa pre nejakú hlúposť a ešte kým sa za nimi zatvorili dvere definitívne, tak už boli obaja zase za dobre. Len...len Aomine ostal nechcene hore a nepodarilo sa mu opäť zaspať ani po hodine strávenej prevaľovaním na posteli. Napokom to vzdal a postavil sa. Šuchtavým krokom prešiel do kúpeľne, kde si dal rýchlu sprchu a následne si šiel do kuchyne urobiť niečo na jedenie. Zamračil sa, keď ich nástenné hodiny ukazovali sotva pól ôsmej a strčil si do úst lyžicu ovsených vločiek. Nie že by to bolo práve to najchutnejšie jedlo, no bolo rýchle a taktiež ho dokázalo celkom uspokojivo nasýtiť.
Niet nad víkendy, kde ho čakajú bohaté raňajky od mamy. Pomyslel si a nebyť tej rannej hádky, zrejme by mu nejaké stihla spraviť aj dnes.
Uškrnul sa nad tým, akú super mamu mal a s tou myšlienkou dojedol. Rozmýšľajúc, čo s dneškom, sa pobral do svojej izby a zvažoval všetky možnosti. Basketbal nepripadal do úvahy, keďže ho za posledné dni mal viac, než dosť a aj jeho telo si značne potrebovalo oddýchnuť. V duchu zvažoval, aký je dnes vlastne dátum. Mohol by si totiž skočiť po najnovšie vydanie jeho obľúbeného časopisu, pridať k tomu zopár máng a v tom prípade by mal o zábavu postarané.
A presne tak aj urobil. Prezliekol sa do niečoho pohodlného a opustil dom.

***

Mesto, v ktorom žil, bolo fakt až prekliato malé, takže už sa ani len nečudoval, keď ju na tom jednom mieste zazrel. Cez sklo síce videl len jej chrbát, no bol si takmer istý, že to bola ona. Pravdepodobne v kaviarni bola už ako doma a nebol by prekvapený, keby mala špeciálnu členskú kartu so zľavou na tú nechutnú kávu, ktorú ju tam vtedy videl piť. V duchu celkom ľutoval, že sa zastavil a neodpustil si to osudné nazretie dnu. V hlave mu z toho všetkého vychádzali dve možnosti. Buď sa otočí a pôjde domov, kde si v pokoji prečíta všetky tie časopisy, ktoré boli práve ukryté na dve jeho tašky, alebo sa rozhodne ísť za ňou. 
Starý Aomine by bez váhania odišiel. V tom bolo jasno, no pokiaľ šlo o túto čudnú žienku, jeho správanie bolo vždy tak trochu paradoxné. A preto v podstate ešte skôr, než pred seba položil tie dve možnosti, už dávno vedel, ako to asi dopadne
Potichu zanadával, keď jeho paža siahla na kľučku od dverí a otvorila ich. Prisahal by, že priam začul, ako mu niekto alebo niečo tíško hovorí "kašli na to a choď domov", no statočne ten lákavý hlások ignoroval. Pevným krokom vstúpil dnu a šomravo sa pozdravil čašníčke, ktorá práve šla rovno k jej stolu. Aomine sa zo stále bezpečnej vzdialenosti díval, ako pred Megumi pokladá tanierik s poriadnym kúskom koláča a taktiež, čo iné, ako kávu. Znechutene sa zaksichtil, keď si spomenul na svoj nevydarený pokus o vypitie toho nápoja a uprel na ňu svoje tmavé oči. Vyzerala byť plne zaujatá laptopom, ktorý mala vyložený na stole. Len na chvíľku si z uší vytiahla slúchadlá, aby obsluhe poďakovala a následne si ich zasa nasadila a svojím pohľadom sa vrátila k obrazovke.
Aomine opatrne pristúpil, zvažujúc pri tom, čo je vôbec vhodné, aby ju rušil. Napokom sa ale odhodlal. Jemne sa dotkol jej ramena, na čo ona zdvihla zrak od počítača. Pozdravil ju, no tentokrát ho neobdarila rovnakou slušnosťou, ako mladú čašníčku a len mu nepatrne kývla, znova sa pri tom zahľadiac na nejaký film, ktorý mala pustený. 
Daiki  pokrčil nosom nad jej chabou reakciou na jeho príchod, no dnes akosi nebol dostatočne v nálade na to, aby sa nechal tak ľahko odbiť. Bez opýtania teda prešiel na jej druhú stranu k voľnej stoličke, odtiahol ju od stola a pohodlne sa usadil. Chvíľku ju pozoroval, rozmýšľajúc, či ho to dievča vôbec vnímalo. Keď si ho ale ani po tomto nevšímala, prosto sa prisunul k nej o čosi bližšie, aby tiež dovidel na obrazovku. Megumi v tom okamihu zobrala tanierik so zákuskom do rúk a odštipla si z neho poriadny kus. Jej užívanie si tohto sladkého potešenia bolo akosi až zvláštne hltavé a v tom okamihu by povedal, že až nevinne pažravé. Nepamätal si totiž, že by ju niekedy videl takto sa ládovať a o to viac ho to zmiatlo. 
Navyše...Dnes pôsobila akosi inak.  Keď sa zahľadel na jej profil, tak až o čosi neskôr zistil, čo sa mu zdalo byť na nej iné. To dievča momentálne nemalo na sebe ani štipku make-upu, bola v podstate v teplákoch a pohodlne vyzerajúcom bavlnenom tričku a ... a neregistrovala jeho prítomnosť ešte viac, než inokedy. Očami preto tiež skúmavo zašiel k počítaču. 
Prekvapene zažmurkal, keď zistil, že práve pozerala jeden z béčkových hororov, kde lietali vzduchom nielen črevá, ale aj hlavy. Podozrivo sa taktiež zahľadel na višňové želé, ktoré zdobilo jej koláč a nepríjemne mu skrútilo žalúdok. Na chvíľku sa preto odvrátil a citlivo naznačil jednej z čašníčok, že by si tiež rád objednal. Káva to však nebola a ani žiaden zákusok, na ktorom bolo ovocie červenej farby. 
Kým mu mladé dievča donieslo jeho džús, pomarančový, premýšľal o tom, či by Megumi mal nútiť k nejakému rozhovoru. Rýchlo to však zatrhol a usúdil, že je to takto možno lepšie. Od stola ho predsa nevyhnala a okrem toho, že ju ten strašný výtvor, ktorému sa údajne hovorilo film, zaujímal viac, než on sám, tak mu inak nenaznačila, že by ju otravoval. Nehovoriac už vôbec o tom, že to nebolo prvýkrát, čo sa takto k nej votrel a tváril sa pri tom, že to tak má byť
Napokom ho ten trápny dej celkom aj pohltil. Drzo teda siahol na jedno zo slúchadiel, vytiahol jej ho a sám si ho nasadil, aby aj niečo počul. Posunul sa pri tom k nej ešte viac a pohodlne sa oprel. Z nejakých neznámych príčin mu to nebolo vôbec trápne a nemal pocit, že by sa za svoje súčasné správanie mal hanbiť. Taktiež mu to neprišlo nevhodné. Nuž, možno sa starý Aomine nakoniec pomaly vracal späť a tomu to vážne bolo na háku. 
A Megumi na to opäť veľmi nereagovala. Svojimi šedými očami aj naďalej sledovala príbeh, za ktorý by sa jeho autor mal schovávať pred verejnosťou do konca svojho života. 
Len raz prehrávač stopla. Daiki sa vtedy narovnal a čakal, čo bude ďalej, no aj tentoraz mu sotva venovala pohľad. Namiesto toho sa energicky zdvihla, zobrala prázdny tanierik a rýchlym krokom podišla k pultu. Po necelých dvoch minútach sa vrátila s novým zákuskom, kvôli čomu sa Aomine znova začudoval. Mierne pobavene nadvihol obočie, keď sa s chuťou pustila tentoraz do čokoládového cesta a vrátila sa k sledovaniu hororu. Jej jedenie bolo dokonca tak nákazlivé, že si sám požiadal o sladké, i keď mu príliš za normálnych okolností neholdoval. 

***

Netušil, čo to s ňou bolo. Moc si ho nevšímala, no aj napriek tomu nemal z nej zlý pocit. Práve naopak, začínal mať dojem, že sa po prvýkrát v jej spoločnosti skutočne uvoľnil. Dopozeral s ňou tú kravinu a neprehovorili spolu až kým sa na obrazovke neobjavili záverečné titulky. Vtedy Megumi film vypla a zaklapla notebook. Na tanieriku ostal ešte maličký kúsok zákusku, tak sa natiahla po vidličku a zobrala si ho. Očkom sledoval, ako jemne prežúvala a svojim pohľadom tápala po pokladni. Zrejme sa chystala zaplatiť.
,,Uhm..." ozval sa ako prvý, nepatrne sa pri to ošívajúc. ,,Čo joga? Ide to tým našim?" Vedel, že je to veľmi zlá otázka. Jasne tým poukázal na to, že o jej predvádzaní cvičenia vôbec nič nevedel, lebo sa o to, prirodzene, nezaujímal. Avšak už to vyriekol a ako sa hovorí, už nebolo cesty späť alebo...
Nasrať si do vlastného hniezda je viac trefné. Pomyslel si a už len dúfal, aby sa toho Megumi nechytila a aby to len skomentovala rovnako tak stroho a najmä neutrálne, ako vždy.
,,Sú šikovní." odvetila a siahla k svojej malej taške. ,,Taký Wakamatsu je dokonca v určitých pozíciach lepší, než ja." poznamenala ešte a jemu neušiel ten jemný úsmev, ktorý sa v súvislosti s tým objavil na jej tvári. Krátko na to úspešne vylovila svoju peňaženku a vstala od stola s tým, že pôjde zaplatiť, keďže si jej náznaky čašníčky doteraz nevšimli. Aomine ju po počiatočnom zaváhaní tiež nasledoval a zalovil vo vrecku od nohavíc, kde mal peniaze.
,,Vieš, ja som zatiaľ ešte nikdy neostal, lebo..." načal opatrne a duchu uvažoval, akú najvhodnejšiu výhovorku by mal použiť. Potreboval niečo reálne a hlavne uveriteľné.
,,To je v pohode." prerušila ho po chvíli. Nuž, váhal dlho a tak mu to uľahčila. Zrejme to bol taký jej malý, celkom milý zvyk. Uľahčovať nepríjemné rozhovory druhým.
Aomine vedel, že dievča vedľa neho nebolo hlúpe a že s najväčšou pravdepodobnosťou svojím istým spôsobom chápalo, ako to naozaj bolo. Klamať by bolo teda zbytočné. Úplne zbytočné a možno...
Možno by bolo na čase s tým už prestať. Toto predsa nie je on. On sa veciam nevyhýbal a už vonkoncom nemal nikdy potrebu si vymýšľať. 
,,Nie je to v pohode." vypadlo z neho. Jeho modré oči sa pri nej pozastavili a Megumi k nemu zvedavo pootočila hlavu. Obaja už stáli pri pokladni a čakali, kedy mohli konečne zaplatiť.
,,V poslednej dobe sa správam ako idiot, ale toho si si už určite všimla. Teda... Ty ma vlastne poznáš len ako toho idiota..." povedal popravde, sledujúc pri tom tú maličkú vrásku, ktorá sa jej vytvorila na čele. Jej pohľad akosi tak oťažel, zrejme to od neho nečakala. Nuž, ani on sám to od seba nečakal. Znova pootvoril ústa.
,,Mrzí ma to, ja..." chystal sa pokračovať, no prerušila ho čašníčka, ktorá sa napokom uráčila prísť. Megumine oči sa od neho ihneď odtrhli a pohotovo jej podala peniaze. Aomine pevne zomkol pery a keď platil on, tak nenasledoval blondínkin príklad a zaobišlo sa to bez zdvorilého poďakovania.
Podišiel k stolu, kde si už ona balila svoje veci. Notebook šikovne strčila do veľkého puzdra, ktoré si následne prehodila cez rameno.
Ticho vyčkával, až kým sa nenarovnala. Ich pohľady sa znova stretli.
,,Ak..." uniklo jej spomedzi pier. ,,Ak sa ti ten film páčil, mám celú zložku jemu podobných." vyriekla akoby nič, na čo sa tentoraz zasa on zatváril mierne udivene. V skutočnosti bol ten film asi tá najtragickejšia strata jeho hodiny aj pól, akú doposiaľ zažil, ale...ale momentálne sa celkom cítil na to, aby podobným spôsobom obetoval aj ďalší svoj čas.

***

Keď jej prikývol, tak nečakal, že by ho mohla pozvať k sebe. O to zvláštnejšie mu teda bolo, keď už stáli pred dverami novostavby a Megumi strčila kľúče do zámky.
,,Si si istá, že nebudem prekážať?" spýtal sa jej len čo odomkla. Blondínka sa k nemu otočila a s úsmevom pokrútila hlavou. Následne odstúpila od dverí, aby ho ako hosťa prvého vpustila dnu.
Aomine teda prekročil prah dverí a nenápadne sa poobzeral, kým ona za nimi zatvárala.
,,Dáš si pivo? Otec tu tuším nejaké nechal." ponúkla mu a len čo sa vyzula, prešla malou chodbičkou a zabočila doľava.
,,Uhm..." Aomine si tiež odložil topánky a nasledoval ju. ,,Nerob si starosti." vysúkal zo seba, keď sa za ňou dostavil do kuchyne. Na miestnosti bolo vidieť, že je nová. Dokonca by povedal, že až nepoužívaná, tak čisto tam bolo.
,,To nerieš." zamrmlala Megumi pri dokorán otvorenej chladničke a vytiahla z nej plechovku. Presunula sa k horným skrinkám nad linkou a vytiahla z nej poháre. Potom sa natiahla aj za väčším džbánom, ktorý naplnila vodou. Čoskoro do neho postupne pribúdal aj nakrájaný citrón.
Daiki medzitým stál v strede kuchyne a nechýbalo málo k tomu, aby sa začal opäť ošívať. Prišlo mu to tak trošku divné. Byť tu. S ňou. Ako s nejakou dobrou, dlhoročnou kamarátkou.
Bolo až neuveriteľné, ako moc sa atmosféra zmenila. Znova sa preto na ňu skúmavo zapozeral a musel usúdiť, že z nej dnes vážne sálalo niečo iné. Akási vzácna prístupnosť z jej strany, ktorú ešte nemal tú česť takto zažiť. Minimálne teda jemu to tak prišlo. Momentálne sa hýbala inak, rozprávala inak. Dokonca sa aj rozdielne tvárila v porovnaní s jej bežným výrazom.
Mohlo to byť tým, že bola doma? Alebo...
Alebo skôr tým, aký rozhovor spolu viedli pred opustením kaviarne?
,,A čo tvoji rodičia? Umeko spomínala, že ešte stále pracujú v tvojom rodnom meste."  nadhodil len tak, keď už spomenula otca a taktiež aby reč pridlho nestála.
,,Hej, hej..." prikývla a opláchla dosku na krájanie. ,,Chodia sem na víkendy. Teda, aspoň sa snažia." dodala. Hneď po tom zodvihla džbán, na čo Aomine k nej ihneď pristúpil a chopil sa aspoň tých pohárov.

***

Cítil sa nesvoj. Veľmi. Ale len keď sa nad tým hlbšie zamyslel. Totiž, keď sedel na gauči a Megumi strčila USB-kľúč do televízora, tak sa ešte stále nemohol zbaviť toho zvláštneho údivu, do ktorého ho dnes to dievča priviedlo. Nie že by s ňou práve viedol siahodlhé a bohaté rozhovory, no v istých momentoch mu to skutočne pripadalo, akoby tie jeho predsudky boli tou najväčšou hlúposťou, ktorou sa voči nej mohol previniť. Áno, stále bola svojská. Akurát sa k tomu teraz pridala aj jej pozoruhodná vášeň k veľmi zlým filmom, ktoré ju ale očividne bavili. Popravde, nikdy by ju na to netipoval a zrejme aj to bol dôvod na to, prečo ju začal vnímať ako o čosi normálnejšiu. Nuž, práve zistil, že aj to na prvý pohľad chladné a netypické dievča je predsa len v niečom obyčajné. I keď, ak sa hovorilo o nej, tak aj to slovo "obyčajné" malo trošku iné grády, než sa bežne chápalo. Ešte po ceste k jej domu bola tou bežnou Megumi, ktorú doteraz poznal, no s najväčšou pravdepodobnosťou sa jej všetko to nepríjemné, čo sa stalo medzi nimi, podarilo prekusnúť. A Aomine z nejakých príčin tiež nechcel zaostávať. Preto sa napokom uvoľnil podobne, ako v tej kaviarni. Čiastočne aj vďaka tomu, že si ho Megumi taktiež rovnako tak moc nevšímala. Jej oči sledovali práve akúsi mŕtvolne bledo vyzerajúcu dievčinu s čiernymi vlasmi, ktorá sa pokúšala dostať von z televízora. Strašidelná postava bola neprirodzene skrútená a Aominovi hneď napadlo, že tam bude omnoho väčší problém, než len skolióza. Oprel si hlavu o mäkkú výplň gauču a mierne znudene sledoval, ako sa hlavná hrdinka pokúšala pred tým čudom utiecť. Prirodzene, ako vo väčšine týchto filmoch, tak aj tu sa charaktery správali mierne nelogicky a v tom okamihu mu došlo, odkiaľ mu to bolo známe. Tento samotný horor síce nevidel, ale v jeho hlave sa objavilo zopár scén z jednej americkej paródie, ktorá tento námet použila.
,,Nie si hladný?" vytrhla ho Megumi z myšlienok na komédiu a najmä sympatickú černošku, ktorá práve dávala tomu dievčaťu zo studne riadne do tela. Spozoroval, ako sa natiahla po svoj telefón, ktorý ležal pred ňou na stolíku a začala vyťukávala nejaké číslo.
,,Neobjednáme pizzu?" spýtala sa znova, nespúšťajúc pri tom zrak z displeja. ,,Akú máš rád?"
,,To je jedno." vysúkal zo seba Aomine a mierne sa na gauči nadvihol. Počas sledovania totiž stihol skĺznuť omnoho nižšie, než bolo možno vhodné.
,,Zjem hocičo okrem tej s ananásom." poznamenal potichu, keď si spomenul na tú sladko-slanú kombináciu, ktorú vážne nemal rád.
,,Tiež pizzu Hawai zrovna nemusím."odvetila s úškrnom, ktorý jej tvári celkom svedčal. ,,Čo tak klasika? Šunka, nejaké druhy syra a napríklad kukurica?" navrhla a presunula svoj pohľad jeho smerom.
,,Alebo pohľadám leták, aby si si mohol vybrať?" Dokonca sa postavila, že poň zájde.
,,Netreba. Šunka a syr sú v pohode." zastavil ju, na čo sa ona s miernym zaváhaním na neho zapozerala.
,,Fakt mi to nerobí problém." vyriekla a on znova len pokrútil hlavou.
,,Tak dobre..." Opäť sa posadila a behom pár minút im objednala.

***

Nakoniec si požiadali o dve. Z Daikiho krabice ostal sotva jeden kúsok, kým ona mala pred sebou ešte polovicu. Na obrazovke tentoraz bojovali ľudia so zombie a oni obaja spokojne prežúvali. Tak ako aj v kaviarni, sa na chvíľku Aomine pozastavil nad rajčinovým základom na ceste. Hlad bol ale silnejší a tak sa nakoniec do jedla pustil s veľkou chuťou a prestal si tú farbu, evokujúcu krv, všímať úplne. Zato Megumi od začiatku nepôsobila, ako by s tým mala nejaký problém. Asi bola zvyknutá.
Záverečné titulky oznámili ďalší koniec. Blondínka zovrela v prstoch diaľkové ovládanie a vypla film. S jemným povzdychom sa poprenaťahovala a následne sa zasa pohodlne usalašila. Dlane si položila na bruško a zazívala.
,,Chcelo by to kávu." vypadlo z nej, keď si svoje dlhé nohy prekrížila a opatrne vyložila na stolík. Daikimu pri tom jej geste došlo, že sa blondínka vedľa neho nechovala vôbec placho. Neuhýbala pohľadom a ani len nesedela v kŕči, ako to často zvykli robiť v spoločnosti opačného pohlavia iné dievčatá. 
Napadlo ho, či to mohlo byť tým, že už možno mala s mužmi nejaké tie skúsenosti. I keď jemu osobne neprišla príliš sympatická, tak predsa len veril, že niekto ako ona je zrovna ten typ, za ktorým sa chalani celkom so záujmom otáčali. Potom si však ale spomenul na to, ako dopadlo jej stretnutie Kisem. Doteraz síce nevedel, k čomu presne medzi nimi došlo, no ako sa tak zdalo, bolo to pre jeho blond priateľa fiasko.
Očami po nej skĺzol a začal uvažovať, akým človekom vlastne Megumi bola. I keď si ju neprávom zaradil už pri prvom stretnutí, tak teraz tušil, že sa veci mali od jeho prvotných predstáv tak trošku rôzne. Bola ako...
,,Inak..." ozvala sa tak nečakane, až ním jemne trhlo. ,,Ešte k tej chate..." uniklo jej spomedzi pier takmer nečujne a keď pootočila k nemu hlavu, na jej tvári sa objavil až prekvapivo nežný výraz.    
   
.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.


Tento diel je trošku dlhší než tie predtým a neuveríte, no tešila som sa na jeho písanie skoro rok /tak dlho je tento príbeh plánovaný/ :D a teda ostáva mi už len dúfať, že som všetko vystihla tak, ako som chcela a že to konečne nebolo nudné :] Trošku sa nám ľady pohli, nemyslíte? :]
Zároveň som s písaním trošku pohla. Ide to rýchlejšie, keď mám voľno a chcem to využiť, pretože keď pôjdem do školy, aktivita blogu zasa poklesne -.- a ja mám rada písanie skoro za sebou :] - robí ma to akosi tak zvláštne spokojnou :]  

Inak, ja som netušila, že v Japonsku je vek plnoletosti až ten dvadsiaty -.- Mám rada anime, mangu, ale o Japonsko ako také sa nezaujímam. Som rada, že viem hlavné mesto :D , takže ma mrzí, ak to kazilo dojem a zároveň ďakujem za upozornenie. Aspoň som sa niečo nové naučila :] 

P.S. milujem tie vaše komentáre :*

***

6 komentárov:

  1. Povídka se ti opět povedla, opět byla perfektní a především hrdinka. Jsem docela zvědavá, jak jejich rozhovor bude dál probíhat. Mám sice svůj typ, ale zatím si ho nechám pro sebe ;) Haha dneska mám na tvé povídky štěstí :-)


    Co se týká toho dojmu, tak mi to plnoletost rozhodně nezkazila já sice vím o Japonsku něco víc, ale ne vždy se tím řídím a popravdě mě k tomu zišťování přinutila až povídka s Akashim ;)

    PS: Jistě se to netýká jen mě takže: Milujeme tvé povídky ;)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Bože, to čo za horory kukali. Tie krváky boli v pohode, to by som sa aj ja k tým dvom pridala, ale keď tam dali tú babu z Kruhu, tak to je od malička moja nočná mora, takže som sa tu za noťasom kvalitne kyslo a znechutene zatvárila, keďže roky rokúce prekonávam svoj strach z detstva (uznávam, že som bola riadne hlúpe zvedavé dieťa -_-)
    No ale späť k tomu príbehu. Megumi prekvapila aj mňa, ale zas nesúď knihu podľa obalu a presne tu to platí. Že mohla pôsobiť vtedy povrchne, flegmaticky a podobne, ale pritom je to normálna baba, ktorá sa len rada vkusne oblieka a skrášľuje si tvár, takže... som rada, že Daiki zistil, že to je v pohode baba. A prišlo mi milé, keď uvažoval nad tým, že už musela maťt nejaký vzťah alebo niečo s nejakým chalanom za sebou, nejakú skúsenosť, keď nevyzerá na to, že by bola nervózna a strnulá z jeho prítomnosti. Vždy mi tým pripomenieš, že Daiki je ešte vo fáze vyvíjania sa nie len po fyzickej stránke, ale aj po tej psychickej.
    Som rada, že sa chalan prekonal a nakoniec zašiel za ňou do kaviarne a konečne pustil farbu a zachoval sa trošku ako chlap, lebo sa k nej nesprával zrovna najlepšie a jeho sklamanie v láske si vybíjal na nej - ja som mala z toho takýto dojem.
    Takže som zvedavá, čo Megumi také zo seba citlivé vypustí, lebo to vyzerá byť niečo vážne, aj keď človek nikdy nevie, tak nebudem radšej vymýšľaj konšpiračné teórie. :D :)
    No veľmi príjemná kapitolka, dobre sa to čítalo a konečne nastalo začínajúce zbližovanie tých dvoch a žiadne točiace sa kolo okolo Umeko.
    Mne vôbec neprekáža, že si nevedela o tom, že v Japonsku sú ľudia dospelí od 20ky. Rešpektujem, že si to v príbehu dala od 18 a myslím si, že tie dva roky hore-dole vôbec neprekážajú a nezohrávajú veľkú rolu v príbehu, preto mi prišlo zbytočné na to upozorňovať. :)
    Som rada, že sa ti s písaním takto darí a že si blogu vdýchla viac života vďaka tomuto príbehu. Dúfam, že ťa to bude držať aj naďalej a aj cez školu, že sa budeš držať. :)
    Teším sa na ďalšiu kapitolku. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Teda, Petrika, takto to utnúť v tom najlepšom? Toto sa robí? :) Ale dobre, viem, že toto sa robí. Presne takto, robíme to všetky, ktoré píšeme :D každá jedna, tak ti nemám čo vyčítať. Ale teraz si ma zanechala takou zvedavou, že to slovami ani opísať nejde. Jeden by až povedal, že sa schyľuje k... Ale fajn, takže si budeme musieť počkať na ďalšiu časť. Dúfam, že to bude pokračovať presne tam, kde skončili a neurobíš nejaký skok do budúcnosti, keď už u nej Daiki nebude, to by ma asi šľak trafil :D moc chcem vedieť, na čo sa Megumi chystá.

    No a teraz k nejakému komplexnejšiemu hodnoteniu - od jednej kapitoly k druhej sa mi zdá, že sa stále viac a viac do tejto poviedky ponáraš a zrejme ťa tento príbeh skutočne baví, pretože je to badateľné. Pokiaľ samotného autora jeho písanie baví, tak tým viac baví potom aj čitateľov ho čítať. A toto je toho dôkazom. Za tých 9 kapitol, ktoré si nám doposiaľ ponúkla, som stihla tvoju novú OC Megumi celkom slušne spoznať. I keď je to veľmi uzavretá osoba, záhadná a neyvspytateľná, predsa len si nám už niečo z nej aspoň čiastončne predstaviť. A poviem ti, teda, že Megumi je asi tá najzvláštnejšia OC, o akej som čítala (a tým nemyslím nejaké odveci Mary Sue z crappy fanfikcií, ale z výberu fakt kvalitných ff). A ja mám veľmi rada zvláštne. Jej charakter začína byť stále viac a viac páčivý a preto ma o nej tak moc baví čítať. Už to nie je len o Aominem, už je to aj o nej :) Je taká... proste svojská, ale dobrým spôsobom. Páči sa mi a taktiež sa mi páči v kombinácii s Aominem. Mám rada netradičné páry, veď ty vieš.

    Megumi ma prekvapila ako všetky situácie z uplynulých kapitol zvládla s prehľadom a chladnou hlavou. Týmto si ma získala, aj môj obdiv. Je tak vyspelá, že je mi to sympatické. A pri tom stále ľudská, čo si podčiarkla napríklad tými filmami :) to sledovanie u nej s Daikim bolo čarovné ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Takýto koniec... proste musím od neho začať :D takto to seknúť? :D Bola ako.... K tej chate.... mňa tu porazí, ja sa tak chcem dozvedieť, ako a čo. Teraz nebudem spávať, ale v hlave si budem robiť všetky možné konšpiračné teórie. A teraz po poradí. Vážne, ako skoro každú kapitolu, obdivujem pokoj Megumi. Ale možno je pri Daikim pokojná práve preto, lebo vie, že on ide po jej sesternici? Je to možné?
    Čo sa týka filmov....nechápem ju troška, ale tak každý máme svoj štýl. Ale rovnako ako ona, nemám problém sa najesť za každej okolnosti. Osem rokov obedov s našou triedou a ich kecami ma to naučili.
    Som zvedavá, ako sa tí dvaja dajú dokopy. Veľmi ma to zaujíma. Teším sa na pokračovanie. A dala by som si pizzu :) Urobila si mi riadne chute.

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Ja viem, všetko mi trvá celú večnosť, ale keď mám potom viac času, tak je z toho prúser ako aj teraz. No, ale k veci... Časť ako taká bola veľmi pohodová, taká výstižná a pre mňa sčasti aj celkom 'známa' vec. Megumi mi bola už nejaký čas celkom sympatická, aj keď niekedy mi až nápadne pripominala Aomineho xD V každom prípade aspoň mne tak pripadala, tu ma však aj trochu prekvapila, že až takto veľmi sa vykašľala na svoje zvyčajné vystupovanie :D
    Inak s tými zlými filmami som tak často aj ja xD Koľkokrát som pochodila, že mne sa niečo páči a hodnotenie to má 'odpad' xD
    Nuž teda k tejto časti asi toľko, potom ešte súkromne dodám, čo som chcela, lebo telefón ma nemá rád a mizne mi text xD

    OdpovedaťOdstrániť
  6. Aomine sa zjavne mení, keď sa k nej rozhodol ísť do tej reštaurácie :D A zaujímalo by ma, aké mangy a časopisy by to čítal... No ale k veci. *veľmi veľa kričania a kňučania a rozhadzovania rukami* oni sú takí zlatí!! Ako si k nej sadol a potom si od nej zobral to slúchadko, proste ten obraz v mojej hlave... awwwww. Navyše sa mi neskutočne páčili jeho myšlienky a komentovanie, vidno, že Megumi ho zaujíma a o opaku ma nepresvedčí :D No a Megumi má rada krvavé, béčkové horory? Okay. Náhodou je to celkom zlaté a príde mi ešte reálnejšia, než doteraz, naozaj sa mi páči, ako si ju spravila, celkovo máš jedny z najlešpích postáv, o akých som kedy čítala ^^
    A teraz... TEN KONIEC!!!! Aaaaaaah. Ja viem, že si si už vyslúžila veľa obviňovania za to, ako nás napínaš, ale aj tak sa k nim idem pridať a pekne sa na to posťažovať. Síce, druhá vec je, že som ešte dve kapitoly pozadu, takže by som asi nemala sťažovať. Ale také konce sú skutočne hrozné!! (Ale všetci ich milujeme, nebudem klamať :D)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)