piatok, 10. februára 2017

So I'm gonna love you


Typ: krátky rozsah, originálne
Pozn.: nočné písanie pri vínku - dôležité vedieť! :D
/ Och, no čo Vám poviem, mala som trošku sentimentálnu náladu po vzhliadnutí jedného videa a spomenula som si na jednu pieseň. A keď už je to napísané, tak som si povedala, že to sem hodím :] - inak, už je to dávno, čo som napísala takúto sladkú somarinu :D normálne sa asi začnem hanbiť :D  /


***

,,To je v poriadku..." zašepkala. ,,Všetko je v poriadku..." uniklo jej znova spomedzi pier a svoje smutné oči uprela na jeho prísnu tvár. Na tvár, ktorej sa väčšina ľudí radšej vyhla, pretože vždy pôsobila tak chladným dojmom, že to ostatným bolo nepríjemné. Lenže ona bola v tomto iná. Vždy sa na neho dívala s tým jemným citom a s akousi až smiešnou nežnosťou.
,,Budem ťa milovať..." zvyšné slová zanikli. Alebo ich len on prepočul. Svoje rozladenie však dokonale skrýval aj teraz, keď ju mal znova pred sebou. Koľkýkrát to už vlastne bolo?
Budem ťa milovať... Ani to nebolo po prvýkrát, čo to počul. Ponúkala mu to už veľmi dávno, omnoho skôr, než nastal dnešný deň a ona mu dala znova najavo, že stála pri ňom. Bola by mu všetkým, o čo by si len požiadal. Spravila by čokoľvek...
A práve preto to vždy ignoroval. Mrazivým tónom ju zakaždým napomenul a veľmi nepriamo, no zato striktne vytýčil hranice. Lenže dokázal tak urobiť aj teraz?
Nebránil sa predsa tomu už vtedy, keď zistil, že sa stala jeho malou, osobnou slabosťou a povolil svojej mysli o nej premýšľať kedykoľvek sa mu len zachcelo. Avšak aj napriek tomu zatiaľ nikdy nič nedal najavo. Bola ako jeho súkromným tajomstvom, ktorého každučký, čo i len najmenší krok strážil a z diaľky naň dohliadal. Nebolo takmer o ničom v jej živote, o čo by nevedel a čo by nepoznal.
Žeby bolo na čase sa konečne tomu poddať?
Aj tá otázka mu prebehla hlavou, keď sa svojimi prenikavými očami vpíjal do tých jej tak neskutočne úprimných a citlivých. Bol si istý, že ju ranil veľakrát, no ona mu aj tak nikdy nič nevyčítala. Taktiež vedel, že po toľkých odmietnutiach by ju mal nadobro nechať tak, ale jeho čistá sebeckosť vždy zariadila nejaké to náhodné stretnutie a situáciu, vďaka ktorej ju mohol opäť stretnúť a mať na dosah ruky. A najhoršie na tom bolo, že sa na neho ani raz nepozrela s ľútosťou a zakaždým sa na jej tvári objavil úsmev, len čo sa cielene objavil v jej zornom poli.
Bol hajzel. A on to o sebe vedel.
Nehral poctivo. Nehral podľa pravidiel a už vôbec nie tak, aby mala šancu na výhru.
No aj tak dnes cítil ako porazený. Jeho pýcha a arogantnosť ho pomaly opúšťali a nahradzovalo ich niečo úplne iné. Vyvolávalo to v ňom zmätok, ktorý bol u neho tak vzácny a nútil ho zapochybovať o svojich doterajších rozhodnutiach žiť bez nej a predsa len s ňou.
A ona bez toho, aby si tej malej zmeny všimla, sklopila svoj zrak a rozlúčila sa tak, ako aj predtým. Díval sa na jej vzdiaľujúcu sa postavu a usúdil, že dnes už nemal na to, aby to nezvládol tak bravúrne a hrane hrdinsky, ako vždy. S určitým zahmlením jeho mysle a zastretým pohľadom sa vydal za ňou. Jeho kroky sa mimovoľne zrýchlili a potom ju dobehol. Odhodil svoju hrdosť, no stále s istou dávkou chladnej elegancie ju zovrel vo svojom náručí. Až o pár sekúnd neskôr, ignorujúc jej údiv, skĺzol kolenami až k zemi a pevne ju objal okolo pása. Za iných okolností by toto gesto považoval za ponižujúce, no práve v tomto okamihu necítil nič iné, než akúsi zvláštnu úľavu.
Počul, ako ho s prekvapením a obavami v hlase oslovila, no nereagoval na to. Opatrne sa mu vymanila, aby si mohla kľaknúť k nemu a jej horúca dlaň pohladila jeho líce. Prinútila ho zdvihnúť k nej tvár. Tá jej pôsobila akosi tak neisto a taktiež trošku vystrašene. Pravdepodobne si to zle vysvetlila a ani jej len nenapadlo, prečo tak učinil. A až keď mu uniklo tiché ospravedlnenie, tak jej výraz opäť zjemnel.
,,To je v poriadku..." Prstami mu zašla do vlasov a pritiahla si ho k sebe. ,,Všetko je v poriadku..." Svoje pery pritlačila na jeho líce a i keď zatiaľ nie tak úplne chápala pravý význam toho, čo jej povedal, tak sa prisunula k nemu čo najviac. 

.
.
.

ĎAKUJEM za prečítanie.   

***

5 komentárov:

  1. No, aj takéto nálady občas bývajú... Inak, bolo to veľmi pekné... aj romantické... No jednoducho... ach...
    Som v stave, kedy... mhm.. to je jedno.
    Pekne si to opísala, bolo to milé a najmä od toho chlapa, že nebol natvrdlý a išiel za ňou. Bolo to kratučké, ale veľmi milé a myslím si, že tomu nič nechýbalo. Ak má niekto rád takúto peknučkú romantiku, tak mu to určite dobre padne.
    Ospravedlňujem sa za moju nedostatočnú slovnú zásobu, ale...

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Náhodou je to podarené a vôbec to nie je také presladené, ako som si podľa tej tvojej poslednej vety predstavovala. Veľa toho príbeh neprezrádza, ale predsa to stačí na to, aby sme predsa len niečo pochopili, jeho prístup a v podstate aj ten jej.
    Mne oeobne sa to páčilo :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Takéto náladičky poznám. A vínko je vždy dobrým priateľom v takých časoch. Mnohokrát ho považujem aj za ich pôvodcov, ale bojím sa mu to povedať, aby sa náhodou neurazilo, pretože doteraz nám to vždy klapalo spolu po večeroch ;) Bolo to veľmi citlivo napísané. Mne sa to páči, lebo je to také krátke, stručné, nie úplne vysvetlené, len taký jeden list, ktorý rozprúdi myšlienky. Verím tomu, že keby že mám vínko poruke, keď to čítam, tak sa zasním a už len kukám do diaľky :)
    Ja uvítam všetky takéto počiny.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Och joj. Feels. Roztápam sa. Pomoc.
    Neviem, čo som čakala, keď som sa pustila do čítania, ale toto porazilo všetky očakávania. Ja neviem, jasné, že sú vonku ucelené, romantické príbehy so zápletkami a čo ja viem čím, ale toto bolo asi sto krát lepšie. Vystihla si ich vzťah, jeho myšlienky boli dokonalé a pri ich čítaní som sa roztápala zvnútra (po dočítaní zo mňa ostala už len mláka sĺz dojatia) a to, že si nespomenula ich mená tomu dodávalo akúsi silu... Ak toto vzniklo pri poháriku vínka, možno by sa takých vínkových večerov zišlo viac (neber to ako navádzanie k alkoholizmu). Len hovorím, že sa mi to strašne páčilo. A prosím si viac ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  5. Hmm, tak v prvom rade - vôbec to nebolo presladené, ani trochu :) No,neviem, ja si presladené a prečačkané klišovité veci predstavujem úplne inak. Toto bolo podľa môjho názoru úplne precítané, plné pocitov a vnútorného rozporu toho neznámeho hrdinu + čistá a oddaná láska neznámej hrdinky, veľmi veľký kontrast. Práve takéto kontrasty - tento typ ja mám úplne najradšej :) Milujem to, keď aj tí najväčší hajzli, zbabelci a podliaci pocítia niečo takéto. Stačí pár nevinných, ale úprimných a hlbokých citov a začne im to komplikovať ich bad-assovskú image :) Predstavovala som si pod nimi dvoma viacero konkrétnych postáv/párov, ale ani jeden sa na to nehodil tak úplne, čiže to bolo originálne a celé sa to nieslo pod takým rúškom tajomna. Čo sa mi nesmierne páčilo. Mám moc rada spôsob, akým popisuješ a tu som si to tiež krásne užila. Dávam veľký palec hore, normálne ma to dalo by sa povedať aj trochu dojalo. Teraz neviem, či na tom nemá podiel aj blížiaci sa sviatok a moja nešťastná nálada, ale svojim spôsobom melanchólia, ktorá prišla s čítaním tejto poviedky, bola konečne po dlhšej dobe príjemná a za to ďakujem! :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)