piatok, 3. marca 2017

I wanna reach you - kapitola č.14

***


***
~Všetko najlepšie~

***

Program... Megumi netušila, čo si mala pod jeho veľmi všeobecnou požiadavkou predstaviť. Premýšľala o tom dokonca po celý ten čas, čo sa mala chalanom a Satsuki venovať. Vŕtalo jej totiž hlavou, že nedokázala prísť na nič, o čom by si myslela, že by sa mu mohlo páčiť. Obyčajným posedením niekde v cukrárni to určite nechcela riešiť, no akosi tak tušila, že možnosti sú pomerne dosť obmedzené. Navyše, potrebovala sa zamyslieť nad tým, čo o tom mladom mužovi vlastne vedela a z toho všetkého jej vychádzalo akurát to, že by možno nepohrdol niečím pohybovým.
A v tom bol problém. Svojím chabým hraním basketbalu by ho asi na jeho narodeniny veru moc nepotešila a ako tak prechádzala jednotlivé možné aktivity, tak cez ne nakoniec aj tak urobila hrubý, pomyslený škrt. Jednak so žiadnou z nich predtým nemala väčšie skúsenosti, pretože, popravde, na základnej škole nehrala ani len vybíjanú a na druhej strane, chcela pripraviť pre neho už niečo poriadne, ak by sa mala do toho vážne pustiť. Kvôli tomu dokonca presedela celé nasledujúce popoludnie za počítačom a pozerala všemožné stránky mesta s ponukami zábavy a relaxu. A aj práve teraz ešte stále húževnato behala očami po obrazovke a len občas si odpila zo svojej kávy, ktorú mala položenú hneď vedľa klávesnice. Jeden z jej kútikov úst sa zdvihol v náznaku úškrnu, keď sa dopracovala až k zoznamu obsahujúcemu galériu a múzeum. Aj keď Aomina nechcela podceňovať, tak ale akosi tak vnútorne cítila, že by to nebola dobrá voľba, i keď nezavrhovala možnosť, že by ju mohol v tomto smere pokojne prekvapiť. Čoskoro však bola už taká zúfalá, že predsa len klikla na mini ukážku výstav, ktoré by v týchto kultúrnych zariadeniach mali byť v termíne jeho narodenín ešte stále aktuálne. Potom sa dostala aj k programu miestneho kina, no tam dopadla úplne rovnako. V tom momente si uvedomila, že s ním nikdy neviedla normálny, bežný rozhovor. Ich stretnutia, nech už boli akokoľvek náhodné, mali zakaždým podobný a niekomu by sa zdalo, že až nudný priebeh. A to ju viedlo k myšlienke, že ten chalan ju aj napriek tým mnohým, určite nie vždy príjemným situáciám, vždy oslovil opäť a zas a znova. A to s najväčšou pravdepodobnosťou viedlo k tomu, prečo svoju malú úlohu brala zodpovednejšie, než mnohé iné veci, ktoré boli súčasťou jej dní. Nikdy nemala problém s tým, aby svoj voľný čas trávila osamote s knihou v ruke, pri dobrom filme alebo pri joge. Vzhľadom na určité okolnosti jej to takto ba až vyhovovalo, no na tom tmavovlasom mladíkovi bolo niečo, čo spôsobilo, že trošku vykĺzla zo svojej obvyklej neutrálnosti a často až ľahostajnosti.
Toto jej správanie bolo takou jej typickou vizitkou. Ak sa s ňou niekto chcel zblížiť, nebránila sa tomu, no zároveň to nikomu svojím zvláštnym, pre niekoho až nezaujatým postojom, neuľahčovala. Mnohých to v konečnom dôsledku odradilo, no nikdy sa nezdalo, že by ju to mrzelo a už vonkoncom nie, že by sa trápila. Proste taká bola či mala šesť rokov, či bola na strednej... Nič sa doposiaľ nezmenilo a možno predsa len niečo málo áno. A to niečo málo mohla bez pochýb asociovať s ním.
Obrazovka si znova získala jej plnú pozornosť až keď sa dostala k jednej zaujímavej reklame. Len čo ju to po kliknutí na odkaz presmerovalo na domovskú stránku, tak v ponuke spoznala jednu zo svojich dávnejších, priam návykových aktivít, ktorej kedysi venovala more času. Jej oči sústredene behali po riadkoch textu, takže sa čoskoro dostala na samotný záver úvodného článku. Jemne zomkla pery a v mysli sa jej vynorila jedna jediná, no zato dosť podstatná otázka.
Je možné, že by to zvládla udýchať? 
Prvý astmatický záchvat dostala, keď chodila ešte do škôlky. Jej rodičov to vyplašilo na toľko, že ju ihneď odhlásili z detského zariadenia a jej matka dokonca ihneď opustila svoje zamestnanie a začala pracovať len na polovičný úväzok, aby na ňu doma sama mohla dávať pozor. Začiatky zvládania jej zdravotného stavu boli ťažké. Trvalo im istú dobu, kým si na to zvykli a dokázali jej obmedzeniu prispôsobiť bežný režim dňa. Výsledkom toho však bolo aj to, že Megumi trávila väčšinu času len s rodičmi. Na škole bola oslobodená od telocviku, takže tieto hodiny presedela väčšinou na lavičkách. Otázka toho, či treba nutne astmatika odstrihnúť od telesných výkonov, je síce mnohokrát diskutabilná, ale väčšina učiteľov, na ktorých narazila, si jej prípadný vyvolaný záchvat nechcela brať na zodpovednosť. Neskôr už sama bola skôr za to, aby tento čas mohla tráviť podľa seba.
Taktiež aj tiché miesta počas veľkých, obedňajších prestávok, kedy sa detská po jedle väčšinou hrali na školských ihriskách a najmä nekonečná zásoba kníh, ju tak trošku dištancovali. Nikdy to však nebrala ako niečo, na čo by sa mala sťažovať, akurát že to o to viac dopomohlo definitívne vytvarovať jej sociálne cítenie práve tým opačným smerom. Jednoducho k istým veciam nemala vzťah, no zároveň jej to ani len neprekážalo. Až v druhej polovici základnej školy sa jej veľmi výrazne polepšilo. Astma bola na toľko dokonale kontrolovaná, že jej to otvorilo nové vrátka. Zo začiatku si ich však nevšímala a len ľahostajne okolo nich prechádzala. Neskôr sa však vďaka istým okolnostiam stretla s tým, čo jej ponúkali na zrovna otvorenej internetovej stránke. Pohľad na veľmi vyhovujúce, otváracie hodiny ju dokonca zaviedol myšlienkami do obdobia, kedy prestala mať pred športovými aktivitami zábrany a plnými dúškami si užívala pohyb, ktorý by jej roky dozadu rodičia nikdy nepovolili. Teraz si sebou však nebola istá. Záchvaty sa jej totiž po dlhej dobe takmer úplného ticha vrátili a tak netušila, ako by to dopadlo, keby že sa tam s Aominem vydala a obaja si poriadne zahrali. Jedným si však bola istá a to tým, že by sa mu tento nápad mohol naozaj pozdávať. Navyše, bola to tá najlepšia možnosť, na akú doposiaľ narazila a akosi tak podvedome tušila, že by sa pri tom obaja rozhodne mohli zabaviť.

***

Megumi pri pohľade na bežiaci pás vo fitness centre najskôr krčila nosom, no napokon predsa len naň stúpila. Siahla na malé gombíky a začala nastavovať jednotlivé parametre. Pás sa pod jej nohami krátko na to pohol a ona začala kráčať. Na začiatok si zvolila rýchlu chôdzu, ktorá sa jej ale bude po niekoľkých minútach stupňovať.
Jej pauza od všetkého, pri čom sa mohla trošku viac zadýchať, bola už dosť dlhá. Jednoducho to už nebolo len o tom, že sa tej myšlienky na Daikiho narodeniny z nejakého neurčitého dôvodu nechcela vzdať, ale hlavne aj o niečom úplne inom. Za uplynulé dni bol ten jeden termín akoby spúšťačom prehodnotenia jej stavu. Počas tejto doby uznala sama sebe, že si opäť dovolí veriť vlastnému telu a tomu, že ju nesklame. Takže aj keď zariadenie čoskoro preplo na vyššiu úroveň a ona musela odliepať nohy od pása o čosi častejšie, tak to brala stále pomerne dobre. Istá obava z toho, že ju pľúca predsa len zradia, tu bola stále, no nechystala sa robiť predčasné závery skôr, než si to vyskúša. Kútikom oka sa dokonca zapozerala na malú, neďalekú lavičku, kde si okrem uteráka a fľaše s vodou nenápadne položila aj svoj inhalačný sprej. V duchu si pomyslela, že keby ju teraz videla jej mama, tak by si ju tu rovno pred všetkými prehla cez koleno a dala jej na zadok. Následne by na scénu nabehol aj jej otec a vystriedal by ju vo chvíli, keby už ona s trestaním svojej dcéry nevládala.
Megumi sa pri tej myšlienke trpko pousmiala a následne ju zahnala, pretože sa rýchlosť bežiaceho pása opäť zvýšila a vyžiadala si tým znova jej plnú pozornosť.

***

Aomine očkom hodil po Megumi, ktorá si zrovna zapínala čiernu vestu. Ani sa nenazdal a deň jeho narodenín bol tu. Popravde, nečakal od toho a najmä od nej veľa. Síce jej povedal, čo by si želal, no aj tak bol po celú tú dobu v tom, že to dievča nakoniec pre neho prichystá niečo klasické
Keď ho však zaviedla pred hracie centrum, ktoré stálo v samom centre ich mesta, tak sa jeho okruh odhadov značne zúžil. Obrovská budova poskytovala mnoho spôsobov, ako si ozvláštniť deň, medzitým aj dve hracie dráhy na bowling, niekoľko stolov na ping pong, obrovskú telocvičňu na rôzne využitie, kaviareň, reštauráciu a mnoho ďalšieho. Jediné, na čo vtedy nepomyslel, bola tá jedna aktivita, ktorú si tu sám ešte neskúsil. A o to väčším prekvapením bolo, keď Megumi zastala pred obrovskými, vstupnými dverami, na ktorých stálo "Laser Game". 
,,Si si tým istá?" zamumlal Aomine, keď v rukách zovrel zvláštne vyzerajúcu pištoľ. Sám už mal vestu dávno na sebe a nebol si tak úplne istý tým, či je to dobrý nápad. Nehovoriac už o tom, že si nedokázal ani len predstaviť, ako sa niekto, ako bola ona, vôbec k niečomu podobnému dostal. 
Odpoveďou mu však bolo len jednoznačné prikývnutie a taktiež postrehol ten jemný úsmev, ktorý sa objavil na jej perách. Preto z nej nespúšťal pohľad a sledoval, ako prechádza k malému boxu.
,,Aké si dáme pozadie?" spýtala sa. Ku každej hre sa dal totiž nastaviť nejaký zvukový sprievod. Zoznam obsahoval najrôznejšie soundtracky z všelijakých filmov, bežné rádiovky a až po Beethovena a jemu podobných. 
Aomine výber nechal na nej. Megumi tam teda niečo postláčala a potom sa s tým rovnakým úsmevom k nemu otočila. 
,,Tu sú senzory." Ukázala na štyri neveľké kruhy, ktoré sa vynímali na jej veste. ,,Vzadu je tiež jeden veľký." Otočila sa, aby ho mohol vidieť. 
,,Tie sa snaž trafiť. Pozri..." Podišla k nemu bližšie a prstom ukázala na prepínanie na jeho zbrani. ,,Keď ťa zasiahnem, tak ťa to na chvíľku vyradí z hry. Zahráš mŕtveho." Tentoraz sa nepochybne uškrnula a Aomine v tom celkom zreteľne vyčítal isté darebáctvo. A nuž, nebolo mu to tak úplne príjemné, keďže netušil, čo ho čakalo. 
,,Na konci sa nám sčítajú body. Jedno kolo trvá tak pätnásť-dvadsať minút." ozrejmila ešte a potom mu nechala priestor na otázky. Aomine sa však k nim moc nemal a tváril sa, že všetkému porozumel.
,,Fajn. Tak pôjdeme?" vyzvala ho a spoločne vstúpili do arény. Daiki bol na tomto mieste po prvýkrát a preto očami so záujmom prebehol po umelo vytvorenom prostredí. Okolo nich boli neukončené steny tvoriace bludisko, debny a rôzne iné atrapy, medzi ktorými sa hráči mohli pohybovať a taktiež ukrývať.  
Postavili sa na štartovné značky. Otočili sa čelom k sebe a v tom momente v Aominovi opäť vzrástol akýsi zvláštny nepokoj. Svoj zrak uprel na podlahu a v zornom poli sa mu taktiež objavili tie ružové tenisky, ktoré jej kúpil. Z nejakého dôvodu mu celkom aj polichotilo, že ich nosila. Bola to asi tá samá a istá vec jeho mužského ega, i keď to predsa len bolo na neho trošku čudné a netypické. 
,,Naozaj si si istá?" zopakoval svoju otázku, ktorú jej položil len chvíľku dozadu. Zároveň sa spustilo odpočítavanie do začatia hry, čo jeho nervozitu ešte viac vyburcovalo. Predsa len netúžil po tom, aby sa tu rovno pred ním to dievča udusilo len kvôli tomu, že mu chcela na jeho narodeniny dopriať niečo nové a rozhodne originálne. 
,,Som v poriadku." odvetila mu a on sa nemohol ubrániť dojmu, že to z jej úst vyznelo až príliš ľahkovážne. Opäť sa pri tom oba kútiky jej úst zdvihli do úsmevu, ktorým ho ale ani tentokrát stopercentne nepresvedčila. Nepáčilo sa mu to. Vtedy na tom ihrisku ju nevedel donútiť ani len k trošku rýchlejšiemu tempu, takže si vážne nedokázal predstaviť, aký charakter bude mať tento ich ďalší, spoločný súboj.  
Zato Megumi sa to pozdávalo až príliš. Tešila sa. Veľmi. Bolo to už tak dávno, čo si túto hru zahrala naposledy a odkedy test s bežiacim pásom a aj tie ďalšie, ktoré absolvovala, dopadli dobre, tak sa nevedela tohto okamihu dočkať. Aj posledná návšteva lekárky ju celkom povzbudila v tom, že by sa postupne, pomaličky mohla znova začať venovať čomukoľvek. Nebolo síce vylúčené, že sa nemôže niečo stať, no od rána na nič negatívne ani len nepomyslela a v podstate ani len nemala v pláne si tým hranie nejako pokaziť.
,,Nemaj strach. V taške mám inhalátor." poznamenala akoby len tak a následne na neho žmurkla.
,,To nie je vtipné." odvetil jej šomravo. Vážne to nebolo ani len za mak vtipné! Lenže Megumi sa aj naďalej tvárila veľmi pohodlne, ba až, povedal by, že vzrušene.
To z toho, že tu prišli, mala vážne až takú radosť? Prebehlo mu hlavou a keď sa lepšie zapozeral do jej tváre, musel usúdiť, že ju takto predtým asi nikdy ešte nevidel. Tá Megumi, ktorá momentálne stála pred ním, pôsobila neuveriteľne živo. Tak veľmi, až to začínalo byť nákazlivé. Keby že tu nie sú obavy o jej zdravotný stav, tak by celkom zaiste bol aj on sám tým, ktorého výraz by bol podobný.
,,Aomine?" oslovila ho jemne, na čo on spozornel. Jeho oči sa spýtavo vpili do tých jej a mimovoľne pri tom zovrel v rukách svoju zbraň o čosi tuhšie. Bolo to asi po prvýkrát, čo sa mu jej črty zdali tak neuveriteľne moc jemné. To dievča vždy pôsobilo uvoľnene, no práve teraz v nej videl toho akoby omnoho viac. Jej šedé, obvykle nezaujaté oči sa mu zdali o čosi tmavšie, výraznejšie a rovnako tak úprimnejšie. Nechcene sa zahľadel aj na jej ústa a uvedomil si, že tento náhly pocit bol natoľko zhodný s tým na ihrisku, až ho to pomerne ľahko vyviedlo z miery. Rovnako tak bravúrne, ako aj vtedy, sa mu to ale podarilo z mysle vyhnať a tak sa mohol opäť sústrediť.
,,Všetko najlepšie!" uniklo jej spomedzi tých pier, ktoré ešte chvíľku dozadu boli predmetom jeho intenzívneho očumovania a nepríjemne ním trhlo, keď zaznel zvuk ohlasujúci začiatok hry.
Megumi sa ako na povel energicky zvrtla a rozbehla sa k najbližším atrapám. Díval sa na jej chrbát až dovtedy, kým sa mu celkovo nestratil za veľkým debnami. Potom už len pevne zomkol ústa, no následne sa trošku arogantne zaksichtil. Pobavene mu zaškubalo kútikmi úst a s myšlienkou, že si jej narodeninový darček užije čo najviac, zdvihol svoju zbraň nad hlavu a vykročil.

.
.
.
ĎAKUJEM za prečítanie.

***

2 komentáre:

  1. Megumi je také zlaté dievča. Tak svedomito a precízne sa pripravovala na program, ktorý si nachystala pre Daikiho... to je také milé. Vážne. Normálne ma to dostalo. :)
    A Daiki... ach.. keď si predstavím ten jeho vzhľad a to ako sa tváril pri nej... *in love*. Úžas. ♥ Páči sa mi, keď je taký starostlivý a bojí sa o ňu.
    No veľmi podarená kapitolka. Som zvedavá, ako to ich stretnutie dopadne a či to Megumi zvládne až do konca bez zdravotných komplikácii.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Súhlasím s Citruštek. Megumi i mne pripadá ako zlaté dievča, aj keď teda svojské :)
    A dúfam teda, že Daiki si tento svoj pekný darček naozaj užije - len aby sa niečo nepokazilo :)
    Pekná kapitolka a som zvedavá na pokračovanie :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)