nedeľa, 16. apríla 2017

Déjà vu

***


***

venované Noe

***

Začínať si niečo so svojim šéfom je poriadna hlúposť. Nehovoriac už vôbec o tom, keď to vaše niečo je v podstate, prakticky akoby nič. Žiadne romantické stretnutia, žiadny sex, len... len akýchsi zopár čudesných pozvaní na kávu a obed, počas ktorých sa cítite neuvoľnene a netušíte, čo od toho druhého môžete čakať. A nuž, v takej situácii som bola. A najhoršie na tom bolo, že tým sa daná vec nekončila. Keďže ma párkrát s ním videli kolegovia v práci, tak si automaticky mysleli, že rozbiehame vzťah. Takže pokiaľ sa vyskytlo vo firme niečo nepríjemné, niečo stresujúce, tak už boli pri mojom stole a s tichou prosbou v očiach odo mňa chceli, aby som bola práve ja tá, ktorá to sprostredkuje. Popravde, keby že sme my dvaja naozaj formovali ten náš akože vzťah, o ktorom si tu každý myslel, že ho máme, tak by som s tým nemala problém, lenže ono sa to malo trošku inak.
Vlastne, aby som to uviedla na pravú mieru, tak podotýkam, že som si stopercentne istá, že si môj šéf to, čo so mnou niekedy mienil alebo nemienil, proste rozmyslel. Jednoducho prestal s pozvaniami, znížil našu spoločnú komunikáciu na to najnevyhnutnejšie a nepríjemne gánil. A to zakaždým, keď som sa objavila v jeho zornom poli. Akoby... akoby som mu hádam niečo urobila.
A keď som sa chcela niekomu s tým posťažovať, tak som dostala okomentovanie typu "Nevidíš, aký sexy wŕ pohľad na teba vrhá? Si snáď slepá?". A ja som sa nad tým vždy radšej len pousmiala a viac nerozpitvávala, i keď v duchu som si myslela niečo ako "Hovno wŕ pohľad! Nie je to pohľad, ktorým by mi hovoril, že ma chce, ale pohľad, ktorý mi našepkáva, že keby že vražda nie je zločin, tak ju na mne spácha!". A že mám sakra pravdu! Minule som bola u rodičov a môj otec má nonstop zapnuté tie prírodovedecké kanály. Zrovna tam šiel jeden z tých lepších programov, o šelmách. Ako som tak prechádzala obývačkou, tak som sa normálne zastavila v strede izby a zapozerala sa na toho leoparda, ktorý práve číhal na svoju korisť. Ten výjav mi bol totiž natoľko povedomý, že mi to dokonca vŕtalo hlavou ešte aj vtedy, keď som sa vrátila do svojho bytu!
On, šéf...Myslím, že vždy bol chladný. Odkedy som nastúpila do firmy, tak si držal odstup od zamestnancov a dával jasne najavo, že je to on, kto dáva pravidlá, ktoré my musíme dodržiavať. Proste taký typický, chladný profík v podnikaní a obchode, ktorý si ma však raz vybral ako asistentku na jednom dôležitom stretnutí a následne po ňom sa mi prvýkrát prihovoril s niečím, čo nesúviselo s prácou. A vtedy to začalo. Alebo skôr nezačalo? Ja ani neviem, či tomu vôbec môžem prikladať nejakú váhu, no isté je, že som si tým pekne znepríjemnila svoju pracovnú pozíciu a robotu, ktorú som mala úprimne rada. Je totiž ťažké svedomito makať, keď mysľou neustále ubiehate k tomu, v akej veľmi nestabilnej situácii momentálne ste.

***

,,Čo majú znamenať tie dokumenty na mojom stole?" zašomrala som do telefónu mrzuto. Len čo som ich v krátkosti zalistovala, som totiž zistila, že je to časť podkladov na pondelkové sedenie. A nuž, nemali čo robiť na mojom pracovnom stole, ale už dávno mali byť u šéfa, ktorý však odišiel už pred hodinou. 
,,Čože to odo mňa chceš?!" zahučala som na svoju rovnako starú kolegyňu, ktorú som ešte doteraz považovala za moju dobrú kamarátku, no po tomto, čo mi urobila, by som ju skôr presunula k zoznamu tých, čo moc nemusím. 
,,Ty zo mňa robíš srandu?" spýtala som sa. ,,Tak ty si sa omeškala s vypracovaním a ja sa mám teraz o to postarať?" Hnevala som sa čím ďalej, tým viac. Nemohla predsa odo mňa chcieť až teraz, keď už je dávno po štvrtej, až ich za ňu odovzdám. Lenže jej výhovorky boli natoľko poburujúce, že keby že sa s ňou o tom dohadujem ešte o niečo dlhšie, tak by som vybuchla úplne a tak som jej s poriadne štipľavou nadávkou položila. 
,,Dopekla..." zavrčala som. ,,Doriti, sakra, ..." precedila som pomedzi zuby a namosúrene som zdrapla tú zložku. Čo teraz?  Mohla by som mu skúsiť zavolať, napadlo ma a aj tak som urobila, i keď s každým ďalším vyzváňaním som tŕpla stále viac a viac. Nepáčilo sa mi to. Nechcela som s ním komunikovať, kým som nemusela. Avšak život a svet okolo ma asi nemal rád natoľko, že sa rozhodol mi to ešte viac sťažiť. Šéf mi to totiž nedvíhal a to znamenalo len jedno. Musím...Ahr, doparoma! Musím k nemu domov. 

***

Ani som sa nenazdala a už som sedela vo svojom malou autíčku a smerovala si to k odľahlej časti mesta. Teda, pri pohľade na takmer lesnú cestu, ktorú moje vozidlo zvládalo len tak-tak, by som povedala, že je to skôr samý koniec sveta. Nikdy som tu nebola. Vlastne túto adresu vedel len málokto od nás z práce a aj ja som ju zistila len čírou náhodou. V podstate skôr bolo známe šéfovo bydlisko v strede mesta, blízko kancelárie a šlo o jednoduchý bytík, v ktorom sa zdržiaval cez týždeň. Na víkend vždy odišiel do svojho domu, ktorý bol niekde tu a ako sa tak zdalo, v poriadnom súkromí. Celkom jasne som si totiž všimla značku, poukazujúcu na súkromný pozemok, už poriadnu diaľku dozadu. Bolo isté, že mu to tu patrilo všetko. Buď to, alebo som zablúdila. Momentálne ani len neviem, ktorá z tých možností sa mi zdala v mojom prípade lepšia. Proste ma ten zlý pocit neopúšťal.
Povzdychla som si, keď sa čoskoro spoza obrovských stromov začal črtať domček. Popravde, toto miesto bolo na bývanie viac, než čarovné, to som musela uznať. Taký blízky kontakt s prírodou sa totiž v dnešnej dobe už tak veľmi nevidel. Všetci sa radšej išli pozabíjať o najlepšie byty v centre a málokto mal záujem žiť si takto. Možno aj preto, že to bolo nepraktické. Navyše, samotná cestu tu mi trvala pomerne dlho a tak sa ani šéfovi nečudujem, že tu trávil len voľné víkendy. Avšak predsa len, to jediné, vďaka čomu som mala z tohto miesta nepríjemnú náladu bolo to, že som sa tu nikdy nemohla ísť pozrieť len tak, bez toho, aby sa moja návšteva týkala práce. Nikdy som si neklamala a ani teraz nebudem, jednoducho ma ten šéfov záujem, i keď bol len krátky, skutočne tešil. Ten chlap sa mi páčil od prvej chvíle, čo som k nemu prišla na pohovor. Síce len fyzicky, no čoskoro som zistila, že mal aj istú charizmu, ktorá nevyplývala len z jeho výzoru, ale aj z niečoho osobitého, čo v sebe mal. Takže bolo prirodzené, že mi takáto náklonnosť polichotila.
Zaparkovala som. S miernym zaváhaním som vypla motor a vystúpila. Zahľadela som sa pri tom na domček, nie tak veľký, aký by som možno očakávala. S myšlienkou, že to boli len moje hlúpe, seriálové a filmové predstavy, som vykročila na štrkom posiatu, malú cestičku. Nezastavila som sa, kým som nestála pri dverách a hlasno nezaklopala, keďže zvonček nebol v dohľade. Materiály, ktoré som so sebou priniesla, som si pritisla v miernom napätí k prsiam a a začala som prešľapovať.
Nakoniec som zabúchala na dvere znova. Neviem, či ma skôr nahnevalo, alebo mi odľahlo, že mi nik zatiaľ neotváral. V každom prípade som sa ale začala obzerať po okolí. Možno si vyšiel na prechádzku, keď už má tie lesy na dosah ruky. A možno len nie je doma. Nič to však nemenilo na tom, že som mu tu tie papiere nechcela nechať len tak položené a ani len riskovať, že mu ich tu vietor rozfúka po celom okolí.
Pevne som zomkla pery a pomalým krokom som sa vrátila k autu. Otvorila som dvere, no nenastúpila som. Položila som dokumenty na sedadlo a znova sa očami prebehla po okolí.
Asi by sa nestalo nič, keby že ho skúsim pohľadať alebo áno? S nie veľkou dôverou som vzhliadla k stromom a tej čierňave, ktorá sa rysovala v ich hĺbke. Vzhľadom na to, ako boli zvieratá v posledných rokoch vďaka našej populácií vytláčané a všetkým tým naším humbukom zmätené, tak som už dlhšiu dobu prechovávala istú paranoju voči tomu, čo sa v lesoch mohlo nachádzať. Lenže pokiaľ tu býval on, tak sa tu po okolí zrejme nemohlo pohybovať nič, čo by človeka ohrozilo. A presne na ten podnet som sa pohla z miesta.  

***

Kráčala som už asi päť minút. Dokonca som dvakrát zakričala jeho meno, no bez zjavného úspechu. Pomaly ma chytala zlosť kvôli tomu, aké divadielko som tu zrovna predvádzala. Mala som sa na to jednoducho vykašľať! Rovnako tak, ako to robili aj iní! Veď to koniec koncov ani len nebola moja starosť, tak načo toto všetko vlastne robím? 
Zaškrípala som zubami a moja chôdza sa stala o čosi rýchlejšou. Dávala som mu len ďalších päť minút na to, aby sa nejakým zázrakom ukázal, inak zhola seriem na to, čo s tými dokumentami a tým debilným, snobským stretnutím bude. Proste zbehnem opäť do práce a nechám ich tam. Následne mu pošlem správu, že ich má na stole a ako sa už on sám k nim potom dostane, bude len a len na ňom. 
S pocitom, že takto som to mala zariadiť už predtým, než som sa sem trepala, som prešla ešte pár metrov. Len čo som sa zastavila, som sa s rukami v bok porozhliadla a zašomrala som si popod nos ďalších pár zlovestných poznámok, ktoré mladej dáme rozhodne nepristali.
,,Fajn, mal si šancu..." zamumlala som potichu a zvrtla sa na päte. Sotva som však prešla pár krokov a premkol ma akýsi zvláštny pocit. Pocit, v ktorom sa však už nedominovalo to zahanbenie, s čím som tu prišla, ale emócia úplne iného charakteru. Akási zlá predtucha a tá sa stávala s každým mojim nádychom čoraz viac reálnejšou. Kútikom oka som niečo zahliadla. Jemne som pootočila hlavu a v tom okamihu som prestala dýchať.
Zviera. Obrovské zviera. Puma? Nie, nie... Panter?
Zmocnila sa ma panika, ktorá však navonok bola potlačená úplnou paralýzou. Jedna moja časť nechcela veriť tomu, čo videla. Tá druhá však už takmer neznesiteľne bila na poplach. V tom momente ma opustila všetka logika. Vystrašene som sa dívala do očí toho zvieraťa a srdce mi bilo tak silno, ako nikdy predtým. Bolo také...také... Mala z neho dojem, že vidím každý čo i len najmenší záchvev, ktorý som ja nedokázala odkontrolovať. Bolo ako...?
Kolená sa mi roztriasli úplne a tie odporné pocity vzrástli na toľko, že umožnili dať môjmu telu impulz. Každý jeden sval sa mi napol, opäť som zadržala dych a v tej chvíli som sa úplne nerozumne rozbehla na opačnú stranu. Zhíkla som, keď som za sebou začula zavrčanie a z úst sa mi vydral ďalší priškrtený výkrik, keď na môj chrbát z celej sily to zviera narazilo mohutnými labami a stiahlo ma k zemi. Moje myslenie bolo úplne ochromené, no o cez to mi ostali aspoň základné inštinkty pudu sebazáchovy. Moje ruky automaticky vystrelili k môjmu krku. Šelmy predsa vždy idú práve po tejto časti tela. Hlavu som stiahla medzi ramená a mala som dojem, že umriem už len z toho neopísateľného strachu.
Zahliadla som tú onú, veľkú labu. To zviera ju položilo len kúsoček od mojej tváre a vtedy som silno privrela oči a pokúsila sa schúliť do svojho malého, obranného klbka čo najviac, no zároveň nie prudko. Čakala som útok, no ten neprichádzal ešte hodných pár sekúnd. Zvažovala som aj, že vykríknem, no v hrdle som mala až zväzujúco sucho a už len predstava toho, že by som tým to zviera vyprovokovala, ma v tom zarazila úplne.
Ležiac tam na chladnej, od nedávneho dažďa mokrej zemi, som čakala, čo bude ďalej. Tentoraz mi srdce šlo priam vyletieť z hrude a mala som problém sa čo i len nadýchnuť. Cítila som ho nad sebou. Jemne prešľapol a šuchol sa o moje pravé rameno. Pravdepodobne sa ku mne sklonil, čo vo mne vyvolalo ďalšiu reakciu v podobe rynúcich sa sĺz z mojich očí a priam kŕčovitého zovretia svojej šije a miest krčných tepien.
Zúfalo som zavzlykala, keď som v blízkosti svojho ucha zaregistrovala horúci dych. Oňuchával ma? Zhrozila som sa ešte viac. Myslela som si, že môj momentálny stav už nemôže gradovať a ani sa vyvíjať, no ako sa zdalo, kruto som sa mýlila.
Zaregistrovala som ďalší pohyb a vtedy mi celkom jasne spomedzi rozochvených pier uniklo tiché "nie". Prikrčila som sa, tentoraz nehľadiac na to, či to dané zviera náhodou nejako nepodnieti.
Znova som len čakala, neschopná iného pohybu. Čakala som minútku, dve...ani sama neviem koľko. Až po nejakej dobe sa moje vnútro vplyvom niečoho dalo pomaly do poriadku. Otvorila som oči a veľké laby boli preč. Na zemi som však zotrvávala ešte pomerne dlho, kým som sa odvážila zdvihnúť hlavu. Akonáhle som však tak urobila, moje vnútro zaliala priam oslobodzujúca úľava.
Zviera nebolo v dohľade. Lenže čo ak sa vráti?! Napadlo ma takmer ihneď a rovnako tak okamžite som sa začala bleskurýchlo zbierať na nohy. Bola som však natoľko otrasená a tou myšlienkou opäť vydesená, že som zakopla len čo som sa pokúsila o prvý krok. A nuž, to bolo pre mňa to posledné k tomu, aby som sa rozplakala úplne.
,,Dopekla..." hlesla som slabo a znova som sa zaprela dlaňami do blatistej zeme.
,,Jenna?" V ušiach mi zaznel známy, hrubý hlas. Udivene som sa obzrela a keď som ho tam, môjho šéfa, zazrela stáť pri najbližšom strome, bola som po dlhej dobe naozaj rada, že ho vidím.
,,Jenna!" Intenzita jeho tónu nabrala na váhe a náhlivým krokom sa vydal ku mne. Ani som sa nenazdala a jeho paže spočinuli na mne. Chcela by som podotknúť, že mi pomohol vstať, no pravda bola taká, že ma skôr svojou vlastnou silou zdvihol ako takú handrovú bábiku.
,,Panter!" vyhŕkla som na neho a znova som sa začala splašene obzerať po okolí. ,,Je tu zviera, ono..." z úst mi vychádzala jedna spleť nesúvislých viet za druhou.
,,Jenna...Jenna..." Až keď ma silnejšie zovrel za ramená, tak až vtedy som sa pozornosťou a svojím nekľudným pohľadom plne vrátila k nemu.
,,O čom to hovoríš? Panter?" spýtal sa jej, no akoby tie slová patrili niekomu úplne inému. Jeho oči boli tmavé, až netypicky tmavé a črtalo sa v nich niečo, čo vo mne čiastočne navýšilo nepokoj. Žiaden údiv, žiadne prekvapenie, len...
,,Tu sa žiadne väčšia zvieratá nevyskytujú." vyriekol. I keď to zrejme malo znieť upokojujúco, tak som si nedokázala pomôcť a predsa som v tom zaregistrovala aj niečo iné. Istú autoritu. Pripomínalo mi to tie mnohé situácie, kedy mi on sám a taktiež aj mojim kolegom konštatoval, čo a ako treba urobiť. Znelo mi to skôr ako nejaký povel, ako len nejaké prosté konštatovanie.  
,,Jenna..." Zas ma vytiahol z premýšľania. ,,Čo tu robíš?" položil mi novú otázku, uprene zazerajúc do mojich očí. Pomaly ma púšťal zo svojho náručia a o nejaký ten krok sa vzdialil.
,,Počúvaš ma vôbec? Hovorím ti, že tu bolo..." nenechala som sa odbiť a to, na čo sa ma spýtal, som nechala ísť úplne mimo seba. ,,Zviera! Panter, možno puma, ja neviem! Ale môže sa tu ešte stále niekde potulovať! Musíme..." Stála som si za svojím. Ako mohol byť tak pokojný? Sme tu predsa v nebezpečenstve!
,,Musíme sa odtiaľto čo najrýchlejšie dostať!" zavelila som, nevšímajúc si pri tom jeho potemňujúceho výrazu. Uchopila som ho za jeho pažu a bola som odhodlaná ho z tohto miesta odvliecť aj násilím, ak by bolo treba. Moja vzdorovitosť sa však veľmi rýchlo skončila v bode, kedy som zistila, že moja sila na neho ani zďaleka nestačila.
,,Gabriel! Skutočne..." Panika vo mne znova burcovala.
,,A ja ti ešte raz hovorím, že tu rozhodne nie je žiadna puma, ani panter, dokonca ani len obyčajný rys. Nanajvýš srny a jelene. " prerušil ma chladne a následne jeho skúmavé oči prebehli po mojich špinavých šatách.
,,Celé dni pršalo. Pôda je ešte teraz nasiaknutá. Pravdepodobne si sa pošmykla...mohla si sa udrieť..." Pokrútila som hlavou skôr, než to mohol dopovedať. Vedela som, čo mi tým chcel naznačiť, no ja som to odmietala. Nebolo predsa možné, aby som spadla! Na zemi som skončila kvôli tomu zvieraťu a nie z vlastnej nešikovnosti!
,,To by to vysvetľovalo. Kvôli nárazu si..." Ďalej som nepočúvala.
Sakra, je vážne možné, že sa mi to len zazdalo, prisnilo? Zrakom som znova prešla po okolí. Nie, jeho vysvetlenie na mňa naozaj teraz nezapôsobilo tak, ako by malo. To vážne nie, ale klamala by som, keby že tvrdím, že to nenahlodalo moje presvedčenie.
Navyše...Tváril by sa takto pokojne človek, ktorý by mal pochyby o prostredí, v ktorom žije?
Pomaly som pustila jeho pažu a tú svoju som nechala skĺznuť pozdĺž svojho tela.

***

,,Jenna, kam si myslíš, že ideš?" začula som za sebou. Z toho lesa som takmer utekala, tak rýchlo som túžila sa dostať k môjmu autu, naštartovať a odísť z tejto diery. Gabriel ma po celú tú dobu mlčky nasledoval. Asi ma nechcel zbytočnými poznámkami rozrušovať ešte viac. 
,,Domov..." odvetila som mu mrzuto. Ruky sa mi ešte stále trošku triasli, no už na prvýkrát som stisla správne tlačidlo pre diaľkové otváranie. Len čo som pristúpila k autu, uchopila som kľučku a otvorila si dvere. Krátko na to ale ku mne dorazil môj šéf a pribuchol ich naspäť. 
,,V tomto stave?" spýtal sa ma, dvíhajúc pri tom obočie. Tváril sa pri tom rovnako tak prísne a s odstupom, ako v kancelárii, ako keď niekoho práve posudzoval a nepriamo ponižoval kvôli chybám. Jednoducho, bol rovnaký, ako vždy a vo mne to v konečnom dôsledku spoločne s celým tým nepekným zážitkom tam v lese, vyvolalo tak silnú a náhlu úzkosť, že som mala sto chutí sa znova rozrevať. Ukázal mi tým, že bolo jedno, či som to bola ja alebo moji kolegovia a či som práve zažila nechutnú situáciu alebo nie. 
Ľadový. Taký bol a mne to ešte aj teraz vadilo, ak nie rovno ubližovalo.
,,Mal by som ťa zaviesť do nemocnice, možno predsa len..." ozval sa po krátkej odmlke.
,,Nie!" zavrčala som a tým ho prerušila. Žiadna nemocnica! Čo by som im asi tak povedala? Veď už teraz som sa cítila dostatočne nepríjemne a niekoľkohodinové čakanie na vyšetrenie v aróme dezinfekčných prostriedkov a v prostredí všadeprítomných chorých ľudí som potrebovala už najmenej. Nie, rozhodne nikam inam, okrem môjho bytu, nejdem!
,,Neplánujem si to nechať na vlastnú zodpovednosť, ak by sa ti po ceste niečo stalo." vyriekol a opäť sa svojimi očami na mňa zahľadel tak intenzívne, až mi z toho prišlo slabo. Moje prsty sa ešte stále túžobne naťahovali ku kľučke od tých prekliatych dverí, o ktoré sa on práve opieral.
,,Ostaň tu." navrhol, na čo mnou myklo. No to určite! ,,Aspoň do zajtra, aby sme zistili, či ten úder nie je vážny." dodal a vo mne opäť odoznieval ten pocit, že mi tu niečo nehralo. Vážne neakceptoval inú možnosť, ako tú, že to boli len preludy? Bol si naozaj touto svojou teóriou tak istý?
,,Nie..." vysúkala som zo seba. ,,Uhm, ja si nemyslím, že by bolo vhodné..." Začala som sa ošívať. Nechcela som tu ostať. Aj keby som si odčítala tú scénu v lese, z ktorej mi ešte teraz prechádzal mráz po chrbte, tak by bola moja odpoveď rovnaká. Nie po tom, čo sa medzi stalo alebo skôr nestalo.

***

Toto je vážne ako zlý sen. Pomyslela som si, keď som ho konečne zahliadla vychádzať z domu s malou cestovnou taškou. Keďže som jeho návrh zamietla, vymyslel šikovný kompromis
Pôjde on ku mne. Fakt mazané. Tlieskam. O čo vlastne tomu chlapovi išlo?
Len čo nastúpil, zapla som si bezpečnostný pás. Tentoraz som však vo svojom autíčku sedela na strane spolujazdca, pretože by podľa jeho slov bola čistá provokácia šoférovať v mojom momentálnom rozrušení. Aké starostlivé.
Pohodlne som sa usalašila, keď naštartoval a my sme sa pomaly vydali na cestu. Za iných okolností by mi prišlo zábavné, vidieť ho takto v mojom vozidle, no práve teraz mi po rozume chodilo všetko možné, len nie nič, čo by malo vtipný podtón. Myšlienkami som sa začala vracať k udalostiam v lese, pretože som ani len na minútku nedokázala utíšiť ten otravne hlodavý pocit, ktorý ma nútil to stále dookola analyzovať.
Áno, pôda bola mokrá. Áno, nemala som na sebe zrovna najnovší model horolezeckých topánok, ale aj tak sa moja myseľ proste musela brániť tej predstave, že by som spadla. 
Nenápadne som si preto rukou siahla do vlasov. Bruškami prstov som opatrne prechádzala centimeter po centimetri s cieľom, že nahmatám bolestivé miesto alebo aspoň nejaký opuch. Ako som však takto postupovala, nenašla som nič. Ak by som sa udrela, rozhodne by to bolo cítiť. 
Položila som ruku späť do svojho lona a vtedy som si všimla, že ma Gabriel pozoroval. Pod tým pohľadom som stŕpla a z nejakého dôvodu ma premkol znova ten zvláštny nepokoj. Zvažovala som, či nie som dnes len nadmerne precitlivená a napokon som sa radšej odvrátila. Zapozerala som sa von oknom dúfajúc, že ma obraz okolitej krajinky aspoň čiastočne upokojí.

***

Po tom, čo som otvorila dvere do môjho bytu, som Gabriela zanechala v obývačke so slovami, nech sa cíti ako doma. Ja som sa pobrala do kúpeľne, kde som zo seba dostala zaschnutú špinu na predlaktiach, líci a dokonca vo vlasoch. Potom som sa svojmu návštevníkovi strategicky vyhla s tým, že si skúsim ísť dnes ľahnúť o čosi skôr a to moje malé, psychické zlyhanie prespať. Ešte predtým som mu ukázala, kde je kuchyňa a oboznámila ho, že ľadnička a jej celé vybavenie mu boli k dispozícii. Chcela som mu priniesť aj nejaký paplón, poprípade aspoň deku, no zastavil ma s tým, že to nebolo potrebné. Napokon som ho teda nechala tam a pobrala sa do svojej izby.
Prirodzene, nemienila som spať. Nedalo sa mi. Namiesto toho som schmatla svoj laptop a v pohodlí perín som začala zúrivo vyťukávať do prehliadača jeden výraz za druhým. Behom pár minút som zistila, že sa v našich končinách skutočne nevyskytovali žiadne pumy a ani nič im podobné. Postupne som sa kvôli tomu začala zmierovať so skutočnosťou, že môj mozog vážne na tom mieste nepekne vypovedal službu. Možno som na to ani len nepotrebovala ten pád. Možno som proste len cvok. V podstate som začala spochybňovať aj tú novú vôňu, ktorú som si kúpila do auta, či náhodou neobsahovala nejaké halucinogény. Keď sa nad tým tak zamyslím, tak ten predavač v tom mini obchodíku predsa len vyzeral trošku pofiderne.
Potom som si ale uvedomila, že okrem zrazenia k zemi, mi to moje vymyslené zviera nič iné nespravilo. Napadlo ma, že bolo možno zvyknuté na ľudí a tak sa mi v hlave ihneď vytvorili obrazy tých všemožných potulných cirkusov a zoo, kde boli tieto ochočené bytosti dennodenne v styku s personálom a návštevníkmi. Na ten podnet som spustila lavínu vyhľadávania ďalších odkazov. Tentoraz som sa sústredila na to, či neobjavím náhodou správu alebo článok o nejakej šelme, čo ušla z týchto zariadení a stále sa hľadá. Chytala som sa všetkého, no výsledok bol v závere aj tak nulový. Nič podobné, čo by vysvetľovalo prítomnosť toho zvieraťa, som na internete nenašla a tak som sa znova kvôli tomu len zbytočne rozčúlila.
Škoda, mrzelo ma, že som sa tam po čiastočnom upokojení nevrátila alebo sa aspoň v tom danom momente neporozhliadla po možných stopách, pretože v tej mäkkej pôde by som určite niečo uvidela! A mala by som dôkazPrečo ma to nenapadlo?
Dopekla! Unavene som si povzdychla a následne som pekne zomkla pery. Či som chcela, či nie, to obrovské, čierne stvorenie som aj tak nedokázala vyštvať z mojej hlavy. Skončila som pri rozmýšľaní nad tým, či to predsa len bol panter ako tí, ktorých som ešte niekoľko sekúnd dozadu videla na obrázkoch. Vtedy som nemala príliš času a priestoru na to, aby som sa tým zaoberala. O týchto zvieratách som vedela naozaj len málo, no ak by som to mala teraz nejako skompletizovať, tak by som musela usúdiť, že môj panter, ak to teda bol panter, bol iný. Vždy som síce tvrdila, že z mačkovitých šeliem šlo niečo, čo v mnohých vyvolávalo rešpekt a tajomno, ale keď som sa spätne vrátila k tej svojej, tak tie moje osobné dojmy mnohonásobne prevyšovali tie, ktoré som občas mávala pri sledovaní tých prírodopisných kanáloch. A možno si len domýšľam a moja predstavivosť hrala na plné obrátky. Či už to bolo skutočné, alebo nie, tak to v každom prípade bolo stresujúce, takže bolo pochopiteľné, že takto v reáli som to vnímala úplne, ale úplne inak. Teraz navyše hľadám riešenie a odpovede, ktoré by ma uspokojili a asi aj preto rozoberám danú vec viac, než by som asi mala a hlavne nie dobrým spôsobom, lenže...  
,,Myslel som si, že spíš." ozvalo sa z dverí. Stál v nich Gabriel a netváril sa milo. A ja som už takmer zabudla na to, že som tu nebola sama.
Pozorovala som ho, ako ku mne podišiel a keď zbadal otvorený obsah na obrazovke môjho počítača, tak sa jeho výraz zmenil ešte k horšiemu. Vyvolalo to vo mne pocit, akoby som robila niečo, čo by som nemala. Čo ma však zarazilo viac, bolo to, ako ho bez opýtania uchopil a s následným zaklapnutím nie práve jemne položil nabok. V tej chvíli som zvažovala, akoby by som ho, ako svojho ešte stále šéfa, poslala čo najdiplomatickejšie dočerta, no predbehol ma.
,,Možno sme mali predsa len zájsť do tej nemocnice." adresoval mi, na čo sa sa tentoraz zamračila ja. ,,Nemyslím si." odvetila som mu podobne znechuteným tónom. Gabriel ma však akoby prepočul. Namiesto reakcie prešiel okolo postele k obrovskému oknu, ktorým sa pýšila moja spálňa a zastrel žalúzie, pomedzi ktoré doteraz prechádzalo slabé svetlo z ulíc. V miestnosti sa rozprestrela tma, ktorá mi bola viac, než nepríjemná. Ja nikdy nezastieram. Vždy sa snažím, aby som aspoň trošku videla všetko navôkol a dokázala sa v priestore orientovať aj počas noci, ak by som to náhodou potrebovala. 
,,Mohol by si to vrátiť tak, ako to bolo?" požiadala som ho. 
,,Prečo?" ozvalo sa z toho smeru a ja som len veľmi matne zahliadla jeho obrysy. 
,,Nemám rada tmu." vyriekla som úprimne a mimovoľne som si vytiahla perinu vyše pása. 
,,Bojíš sa?" položil ďalšiu otázku a ja som si živo dokázala predstaviť ten jeho arogantný výraz. Ak som si trúfala ohľadom neho niečo tipnúť, tak to bol fakt, že to stopercentne bral ako istú slabosť. Bolo mi to však jedno. Nebola som prvá a ani posledná, čo nemala dobrý vzťah k úplnej tme. 
,,Ak poviem, že áno, rozostrieš ich?" Sotva padli tie slová a on tak naozaj urobil. Zrejme nebol tým typom človeka, čo by rád niekoho týmto spôsobom trápil a naťahoval. 
,,Je to zvláštne, že si tu." vypadlo zo mňa. Akosi tak automaticky, pri pohľade na neho, na mieste, ktoré mi bolo tak blízke. Na kratučký okamih som vypustila z hlavy pantera a dala som priestor aj iným veciam. Napríklad nám dvom. Asi mi to prišlo ako dobrá šanca si to konečne vysvetliť a uviesť to všetko do poriadku, keďže odo mňa stál iba pár krokov a nevyzeralo to tak, že mal v pláne ujsť.
,,Čudoval by som sa, ak by ti to prišlo prirodzené." reagoval, stále sa zdržiavajúc pri okne. ,,Myslím, že ti dlžím vysvetlenie, no bol by som rád, ak by to mohlo ešte chvíľku počkať." dodal hneď za tým a aj keď to malo pôsobiť ako niečo, čo by moja osoba zrejme mohla ovplyvniť, tak som veľmi dobre vedela, že si nepýtal povolenie. Takže som v konečnom dôsledku nemala ani len najmenšiu chuť mu niečo namietať. Nie preto, že by som na danú vec nemala svoj názor a nechala sa tak ľahko umlčať, no skôr kvôli tomu, že ma už len tou svojou nekompromisnosťou pomaly, no zato vo veľkom odrádzal od toho, aby som sa vôbec ešte niekedy s ním na túto tému bavila. Za to mi ten chlap nestál. Alebo áno?
,,V tom prípade si už vážne pôjdem ľahnúť." povedala som napokon a tým som mu jasne naznačila, že by som ocenila, keby moju izbu hneď teraz bez ďalších zbytočných kecov opustil.
,,Vyspi sa dobre." poprial mi, akoby úplne prepočul môj nepriateľský tón. A potom som už len bez toho, aby som mu to oplatila, sledovala jeho postavu, prechádzajúcu cez celú miestnosť a miznúcu za dverami.

***

Ráno sa Gabriel po skontrolovaní môjho stavu vyparil a ja som si nasledujúcich pár dní zobrala voľno. Netrápilo ma, že vo firme mali roboty vyše hlavy a rovnako tak mi boli ukradnuté aj správy od kolegov, v ktorých ma podaktorí priam prosili o to, aby som svoju dovolenku okresala a vrátila sa čo najskôr. Bolo teda normálne, že len čo som si tam potom bezstarostne naklusala, tak ma privítalo rovno niekoľko nevraživých pohľadov. Keďže som ale žiadne výčitky rozhodne nemala, tak som im len so širokým úsmevom od ucha k uchu popriala dobré ráno a pobrala som sa rovno k môjmu stolu. Na moje prekvapenie ma ani len neznechutilo, že som si tam našla poriadnu kôpku papierov. Jednoducho som ich len odsunula a na ich pôvodné miesto som položila svoj pohár kávy. Moja myseľ bola totiž aj teraz plná iných vecí, ako tých, ktoré priamo súviseli s prácou. Preto ma niečo také, ako nahromadenie papierovačiek, momentálne nedokázalo rozhodiť. 
Celé tie dni som riešila len jedno. Môjho pantera
Moja predstavivosť ma zaviedla k toľkým záverom, že som v určitých momentoch nevedela, či sa mám smiať alebo plakať. Popravde, desilo ma to. Nech to už bolo čokoľvek.
Pokrútila som hlavou, akoby mi to snáď malo pomôcť zbaviť sa tých predstáv. Očami som prebehla po komíne dokumentov a chystala som sa konečne usadiť, keď sa dvere od šéfovej kancelárie prudko otvorili.
V prvom momente ma prekvapilo, že tu o takomto čase už bol. V tom druhom ma zarazilo, že sa z dverí nevyrútila jeho postava, ale nejakí dvaja muži, ktorých som tu v živote nevidela.
Premeškala som počas svojej neprítomnosti toho tak moc? Napadlo ma a zvažovala som, či sa niekedy predtým vôbec plánovali takto skoro ráno nejaké stretnutia.
Zdvorilo som sa im pozdravila, keď prechádzali okolo môjho stola. Odpoveďou mi však bolo len jemné prikývnutie a to ešte iba od jedného z nich. Ten druhý si ma len akosi tak nepríjemne premeral, pôsobiac pri tom na mňa z nejakého dôvodu veľmi vulgárne a tak trošku ako aj tí drsní chlapíci, postávajúci ráno o tretej pred barmi. V podstate bol rovnako tak aj oblečený, čo ma nabádalo k tomu, že to zrejme nebola pracovná schôdza. Ten vychovanejší zasa vyzeral ako málinko pozmenená kópia šéfa, no tú ich podobnosť som nedokázala priradiť ku konkrétnym veciam.
Rozoberala by som ich možno aj dlhšie, keby sa mi čoskoro nestratili z dohľadu a krátko na to sa objavil Gabriel. 
,,Dobré ráno..." vyšlo zo mňa trošku rozladene, no najmä opatrne. Netváril sa totiž prívetivo, ba povedala by som, že jeho tvár vyzerala až neprirodzene napäto. Že by ho tá malá, ranná návšteva nepotešila rovnako tak, ako mňa udivila?
,,Stalo sa...?" Keď sa mi to jeho zazeranie už prestávalo páčiť, tak som sa ho chystala na to opýtať. 
,,Poďme na kávu." prerušil ma. 
,,Teraz?" hlesla som. ,,Ešte sa mi ani len nezačala pracovná doba..." Na tvári sa mi objavil jemný, trochu silený úsmev. 
,,To je nejaký problém?" Nadvihol jedno z obočí. Avšak, nepôsobilo to panovačne, len... len akosi tak neohrabane, čo nebolo u neho zvykom. Sledovala som, ako si pošúchal dlaňou zátylok a následne pokrútil krkom zo strany na strany, zrejme v snahe uvoľniť si stuhnuté svalstvo. Potom sa pohľadom opäť vrátil ku mne a ešte stále, pomerne trpezlivo čakal na moju odpoveď. 
Sama som sa zahľadela do jeho tváre, do tých jeho očí a to v pokuse aspoň niečo vyčítať. Ten jeho výzor, momentálny prejav, ma znenazdajky upútal. A to natoľko, že som sa asi na pár sekúnd, pre mňa však len kratučký okamih, koncentrovala len a len na to, čo som mala práve teraz pred sebou. Nevedela som si to vysvetliť, no v ten obraz vo mne vyvolával pocity, ktoré by iní priradili k tej istej zvláštnosti, zvanej déjà vuktorá zvykla navodiť dojem, že sa daná situácia zdala byť známou, blízkou a už raz videnou
,,Tak..." uniklo mi spomedzi pier. ,,Tak dobre." súhlasila som, ani sama neviem prečo. Pravdepodobne som tak učinila pod ťarchou tých očí, ktoré boli zrejme tým, čo sa mi s tým javom spájalo. S miernym tlakom niekde v žalúdku a nečakane navodenými zimomriavkami som sa dívala, ako sa vybral mojím smerom. Jeho horúca dlaň spočinula na mojom ramene. Ten dotyk ma jemne pálil a nebola som si tak úplne istá tým, čo pre mňa znamenal. Bolo jednoducho pre mňa zvláštne prijímať takéto gesto, zrovna od neho a adekvátne na to reagovať.
V akomsi primeranom objatí sme spolu vykročili. Otrasená tými neodôvodnenými emóciami som v tom okamihu zabudla, že mi na stole už jedna káva chladne a nechala som sa ním viesť s akousi novou, nutkavou myšlienkou, že odpovede by mohli prísť skôr, než by som to čakala.
Presne tak, ako mi to v tú noc svojim spôsobom sľúbil. 

***
  

3 komentáre:

  1. Óch, nával mysterióznosti a napätia a... jednoducho deja vu. Ten názov je neskutočne výstižný a bolo zaujímavé si prečítať niečo takéto. Je to z iného "cesta" a páči sa mi to. :)
    A dobre opisuješ situácie, aj ja by som chcela tak veľmi takto pekne opisovať. Ach, bolo to také úplné, nenútené a potrebné a nebolo tam niečo zbytočné a... ako zvyčajne, čítanie príbehu od teba som si užila. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ňáááá, v prvom rade by som sa asi mala zo srdca poďakovať. Podarilo sa Ti vytiahnuť ma na chvíľu z reality, čo ma hlavne teraz naozaj potešilo.
    Možno som Ti mala napísať hneď po tom, čo som to prečítala, ale mala som pocit, že by som práve v tej chvíli nič súvislé zo seba nedostala, preto som to radšej odložila na dnes, keď sa už predsa len moje dojmy trochu ustália a budem schopná sformulovať to, čo chcem - a to nielen kvôli skorej/neskorej hodine, keď som to celé čítala.
    Takže, iste si spomínaš, keď som Ti vravela, že krátke poviedky nemám moc rada, pretože sa do nich človek nestihne ani len poriadne zažiť a už aj končia. Tak, teraz som zistila, že sa to môže stať i pri dlhých poviedkach, čo ma tentoraz poriadne zamrzelo, pretože keď som sa do toho už poriadne začítala, tak to zrazu skočilo O.o Vlastne ani neviem, ako som sa ku koncu dostala. Všetko to plynulo tak prirodzene, ľahko. Skutočne kvalitne napísané :)
    No, čo sa príbehu týka - v prvom rade si mi pripomenula robotu, ale našťastie som na to celkom rýchlo aj zabudla, už len kvôli tomu, len ten šéf bol tak protivne zaujímavý (čo?! O.o), že mi od toho odviedol úplne pozornosť. Ako sa snažil Jennu prehovoriť, že si to všetko len vymyslela, alebo teda skôr sa jej to prisnilo, či zdalo, keď si udrela hlavu. No a samozrejme jej snaha prísť na to, čo sa to vlastne v skutočnosti stalo, mi úplne odviedli pozornosť od faktu "robota" :D Veľmi zaujímavo si popísala jej myšlienky a jej dohady o tom, čo sa to vlastne mohlo stať a ten nepriamy sľub akéhosi odôvodnenia Gabriela ma len poriadne rozdráždil. Mno a potom to zrazu skončilo. Bez rukolapného vysvetlenia, čo mi však samozrejme neprekáža, pretože takto má to svoje tajomné čaro aj dejová línia a samozrejme dostáva iný rozmer aj názov "Déjà vu".
    A dostávam sa k tomu, čo ma neskutočne potešilo a učarovalo mi: opisy cesty a vlastne celá prítomnosť tej "nekonečnej", čistej prírody. Nech sa k nej dostanem akokoľvek málo, prírodu milujem a vždy som nadšená, ak o nej môžem aspoň čítať, hlavne ak je to takto pútavo a kvalitne spracované. Ten obrázok mi v momente, ako som ho uvidela navodil ten známy, túžobný pocit po pobyte v prírode, po "brúzdaní" na opustených lesných cestičkách.
    Veľmi si týmto príbehom ulahodila mojej duši a veľmi si ma potešila. Patrí Ti neskutočná vďaka za to, že si si dala tú námahu a vytvorila niečo takéto - a ešte pre takého nevďačného, lenivého človeka ako som ja!
    Som Ti skutočne vďačná a týmto príbehom si mi spravila krásny deň. Vždy sa k nemu budem s radosťou vracať - ak odtiaľto zmizne, tak budem zlá :P -, pretože mi poskytol niečo, čo som v poslednej dobe tak málo cítila. Mysteriózny pokoj :)
    Ešte raz, zo srdca Ti ďakujem :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Tak toto ti vyšlo naozaj skvelo :) Perfetkne sa to čítalo a bolo to veľmi zaujímave a pútavé a také správne mysteriózne. Mám aj teróriu, že čo bol ten panter zač, ale to asi už docvaklo viacerým :) a aj sa mi páčilo, že ako si to ukončila :) naozaj veľmi vydarená vec a normálne by som privítala aj nejaké pokračovanie k tomu :) Noe dostala naozaj skvelý darček :) A som rada, že si si moje rady nevzala k srdcu a miesto Gabriela sme nemali Cypriána :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)