piatok, 26. mája 2017

Hope

***

Pre tú, ktorá si hovorí, že je úbohá a cíti sa mizerne.
Všetci sa tak občas cítime a nuž, v takom období z nás idú len samé, samé a ešte raz samé blbosti a hlúposti. Chcem, aby si vedela, že i ja sa cítim mizerne, no aj keď mojou hlavou teraz víri nespočetne mnoho iných informácií, než tých, ktoré by som uvítala, tak ti chcem ukázať, že sa nehanbím | ok, hanbím :D, ale robím to!| dať von aj niečo, na čo zrovna pyšná nie som. Proste je to prirodzené, že keď sa nám nedá nad niečím sústrediť, tak neplodíme to správne ovocie. Ja ťa plne chápem, ale bola by som rada, aby si sa pozbierala a dala dokopy aj to, o čom si myslíš, že za to nestojí.
Dôkazom je aj tento môj počin. Bez myšlienky, bez hĺbky a bez poriadne deja, zato s miliónom chýb a s preklepmi. Spojenie kúskov, ktoré nejdú dohromady, ale ktoré som napísala, pretože som chcela. Koniec koncov, o tom to je. Že my chceme a nie preto, aby nás niekto súdil, kritizoval a aby sme sa ospravedlňovali. 
Veď už sme tu skôr ako taká malá, internetová rodinka, no nie? Tak čoho sa potom báť? :]

***


Jeho výraz jasne svedčal o tom, čo si asi pomyslel hneď po tom, čo prekročil prah dverí od jej izby.
Bordel.
A to neskutočný.
A jej by sa možno na tvári objavil aspoň náznak zahanbenia, no momentálne ju ani len kúsky bielizne, spadnuté na zemi pri malej, drevenej stoličke, nedokázali dostať do rozpakov. Proste mu len oplácala ten jeho autoritatívny pohľad tým svojim otráveným, ba možno až mierne povokatívnym a občas málinko pokrčila nosom v demonštrácii svojej nechuti k tomu, že sa u nej zastavil.
,,Pomôžem vás s niečím, kapitán?" spýtala sa napokon, keď to ticho trvalo na jej vkus až príliš dlho. V skutočnosti však bola tá otázka úplne zbytočná, pretože veľmi dobre vedela, kvôli čomu prišiel. Totiž, Hanji sa krátko dozadu podarila malá nehoda v labáku a odniesla si to mimo toho miesta aj jedna zo stien, ktoré patrili práve jeho izbe na základni. Tá sa vzápätí stala neobývateľnou a podľa tempa, ktorým sa ju dali robotníci opravovať, tomu ešte tak nejakú dobu bude. A nuž, tu nastáva ten malý, nepríjemný problém.
,,Nie je to jasné?" odvetí jej trochu šomravo, na čo zovrie ušká svojej tašky, respektíve toho, čo po tom malom výbuchu zo svojich vecí zachránil, o čosi tuhšie. Samotnému mu to celkom zjavne tiež nebolo po vôli.
,,Čo izba Erena?" navrhla však ona takmer okamžite.
,,Plná." odpovie.
,,Jean?" skúsila to opäť, no v jej očiach sa už začína celkom jasne rysovať náznak rezignácie. Bolo v podstate jasné, že všetkých obchodil ešte predtým, než si to namieril k nej.
,,Rovnako tak." potvrdil jej domnienku, na čo ona pevne stisne pery.
,,No..." uniklo jej po krátkej odmlke. ,,Tak sa tu teda..." bezmocne rozhodila rukami. Možno by mala ešte chuť zabojovať, no akosi tak tušila, že je to marné. Všetko totiž nasvedčovalo tomu, že osudu, v ktorom zdieľala svoje osobné priestory s niekým, ako je on, asi vážne neunikne.
,,Tak sa tu teda cíťte ako... ako u seba." precedila nakoniec s miernym povzdychom a vrátila sa k tomu, čo robila predtým, než k nej rovno bez zaklopania vošiel. Tváriac sa, že tá ďalšia osoba v jej izbe bola jednoducho neviditeľná, sa jednoducho opäť vyvalila do postele a ako ten najväčší ignorant privrela oťažené viečka. Predsa len už čas výrazne pokročil a ona mala celý dnešný deň na starosti hliadku. Nedalo by sa síce povedať, že to bolo nejako extra moc náročné, no cválať v strehu a v plnej pozornosti niekoľko hodín v kuse na koni pozdĺž hradieb nebolo zrovna niečo, pri čom by sa dalo relaxovať.
Po krátkej chvíli to teda vyzeralo tak, že sa k vytúženému spánku skutočne blížila. Jej vedomie sa postupne akosi tak s jemným uvoľnením postupne strácalo, keď ju jemne striaslo. Na ten podnet si vytiahla prikrývku až ku brade. Posledné dni z týchto kamenných hradieb sálal chlad ešte väčší, než obvykle a ona, ako človek, milujúci teplo a slnko, to vnímala veľmi citlivo. Dokonca až tak, že ju z tej zimy pomerne často vedela chytiť priam depresívna nálada. Navyše, teraz sa k tomu pridružila aj istá mrzutosť z jej návštevníka, ktorý ešte aj teraz s niečím po jej izbe šuchotal. Najradšej by bola, keby že sa čo najskôr niekde zložil a bol by ticho. Dokonca ju napadlo, či si k nej priľahne alebo zvolí nejakú inú alternatívu. V jednom, ani v druhom prípade by na tom nebolo nič čudné. Nebolo by to prvýkrát, čo by takto spala so svojimi spoločníkmi pohromade. Ich misie sa totiž veľakrát nechcene natiahli a tak sa často kvôli nedostatku miest na stanovištiach zložili, kde len mohli. V konečnom dôsledku to v ich radoch nebolo nič výnimočné, i keď...
Jemne si zahryzla do spodnej pery, keď si uvedomila, že by bolo práve teraz v takom prípade na tom niečo iné. Boli tu sami. A ten fakt tej za iných okolností normálnej situácie spôsobil, že ju premkol predsa len trošku čudný pocit. Ten však následne zahnala myšlienkou na to, že kapitán bol asi ten posledný chlap na planéte, ktorý by mal túžbu sa nejakým spôsobom zbližovať.
Nad tou predstavou sa musela dokonca uškrnúť. Sotva sa však kútiky jej úst jemne zdvihli, keď sa posteľ jemne prehla pod ďalšou, tentoraz jeho váhou. Krátko na to jej doterajší výhľad na jednu zo stien zakryl jeho chrbát. Nuž, nebolo sa asi ani čomu veľmi čudovať. Posteľ bola stále lepšia ako studená dlážka.
Bol... Bol to zvláštny muž. Taký, ktorého by ste chceli v určitých situáciach zaškrtiť, no zároveň by ste ho dokázali naozaj vrúcne milovať. A ona zaiste bola ten prípad zakaždým, keď sa stretli. Rešpekt voči nemu sa u nej intenzívne bil s niečím ironickým, čo sa ho taktiež týkalo. Posledné týždne v jeho prítomnosti pobudla viackrát a ich spolupráca bola pravidelnejšia. Avšak ani to nestačilo na to, aby bola s jeho osobou vo svojej posteli tak úplne stotožnená. Prišlo jej to nefér, že takto narúšal jej pohodlie a ona sa musela nesebecky deliť. Hlavne dnes, keď sa jej to vôbec nehodilo.
,,Až neprechladnete, kapitán." prehodila po dlhšom sledovaní jeho nehybných pliec a následne cez neho prehodila časť zo svojej prikrývky. Možno sa v nej pohol aspoň kúsoček z ľútosti nad tým, že on stratil svoje súkromné priestory s najväčšou pravdepodobnosťou nadobro, i keď mu Hanji so sileným úsmevom na tvári tvrdila, že sa ani nenazdá a bude opäť vo svojom.
,,To je od teba šľachetné." ozval sa svojim silným hlasom, na čo sa ona znova pousmiala.
Áno, bola hotový dobrák od kosti. Prebehlo jej mysľou sarkasticky, no svoje oči z neho nespúšťala, hoci ešte chvíľku dozadu sa ich zatvorenia túžobne dožadovala. Keďže závesy mala zatiahnuté a svit mesiaca do jej izby neprenikal, tak ho videla len matne, no bolo to postačujúce.
Z úst jej takmer unikol tichý ston, keď si uvedomila, že tentokrát u nej pomerne s prevahou víťazila tá druhá, romantickejšia emócia, ktorú občas k nemu pociťovala.
Dočerta s vami, kapitán. Pomyslela si a neohrabane sa radšej prevalila na druhú stranu.

***

Zvuk. 
Doterný, nepríjemný tak moc, až mala z toho husiu kožu.
Neochotne pootvorila oči, aby zistila, čo ju takto skoro ráno rušilo. Keď to však zahliadla, vzrástol v nej akýsi čudný nepokoj, nasledovaný priam jedovatou podráždenosťou.
Kapitán Ackerman sa totiž rozhodol v miestnosti pozametať. V takú hodinu! A ona sa nad tým ani len nepozastavovala, pretože poznala túto jeho zvláštnu potrebu mať všetko dokonale čisté. Keď nastúpila do légií, dokonca to sama zažila na vlastnej koži a musela drhnúť drevené dlážky rovno dvakrát, pretože ten prvýkrát mu to tak úplne nevyhovovalo. Potom však, našťastie, bola povýšená a dostala sa na úplne iné pozície a často bola aj v iných oddieloch, takže ju tieto jeho malé rituály už len obchádzali. A bolo rozhodnutá, že ju budú obchádzať aj naďalej!
,,Okamžite s tým prestaňte, lebo vám tu metlu..." začala síce nebojácne, no napokon sa v polovici myšlienky zastavila. Predsa len, bol to jej nadriadený a zároveň to bol človek, z ktorého po celú dobu sálalo niečo, čo všetkých navôkol nútilo ho prosto rešpektovať.
,,Zoberiem." dodala tichšie a hlavne po niekoľko sekundovom, no kvôli ospalosti oprávnenom mlčaní, takže si celkom určite domyslel, čo chcela pôvodne povedať.
,,Určite sa nebudem pohybovať v takom chlieve." reagoval, no vyriekol to rovnako tak, ako aj mnoho iných vecí, takže z toho v konečnom dôsledku necítila nič hrozivé.
,,Myslím to vážne, kapitán." poznamenala a hlavou opäť klesla na vankúš. ,,Rada by som si ešte pospala." dodala a ani sa nenazdala a znova zadriemala. Síce len na kratučkú chvíľku, no aj tak sa jemne strhla, keď sa prebudila opäť. Neochotne sa posadila a spustila nohy z postele, keď usúdila, že by bolo vhodné konečne aj vstať. Bosými chodidlami sa dotkla čistej podlahy a jeden z jej kútikov úst sa nadvihol, keď si uvedomila, že to krátke bývanie s kapitánom môže predsa len mať aj nejaké skutočné, využiteľné plus.
Vystrela ruky nad hlavu s cieľom sa poriadne ponaťahovať, keď si všimla kôpku starostlivo poskladaných vecí na stole. Jej vecí, ktoré boli ešte včera len tak pohodené na zemi.
Úsmev sa jej prehĺbil a so spokojným výrazom v tvári podišla k nim. Pohľadom zablúdila aj k stoličke, cez ktorú bolo tiež niečo prehodené. Košeľa. No tá nepatrila jej.
Očami začala priam hypnotizovať ten kus oblečenia a napokon po ňom bezmyšlienkovito siahla. Opatrne ju zovrela medzi prstami a po kratučkom zaváhaní si ju pritiahla k sebe. Jej líce sa opatrne obtrelo o bielu látku a vzápätí si do nej zaborila nos. Opatrne vdýchla tú vôňu, ktorá nepatrila len praciemu prášku a jemne privrela viečka.
Možno to bolo tým, že sama mala určité potreby.
Alebo možno tým, že to proste chcela urobiť. K sebe samej bola predsa len vždy úprimná, i keď pred ostatnými mlčala a tak ani len nehľadala nič, čím by pred sebou ospravedlnila svoje správanie.
Trvalo to len pár kratučkých chvíľ, zopár sekúnd, kedy nechala plne svoju náklonnosť k nemu vyplávať na povrch a už otvárala oči. S príjemným pocitom sa pootočila a keď kútikom oka zahliadla, že už zrovna nejakú tú dobu nebola v izbe sama, tak prišlo to ľadové vytriezvenie.
Pri pohľade na neho, stojaceho na prahu dverí, sa jej nahrnula krv do tváre a až kŕčovito sa odtiahla od jeho košele.
Tiež síce nevyzeral byť práve pokojným a isté prekvapenie sa celkom jasne zračilo aj v jeho zarazenom výraze, no momentálne sa to s jej zahanbením ani len nemohlo porovnať.
Dočerta.
Dopekla.
To sa mi snáď...
Behom nasledujúceho momentu sa bleskurýchlo sklonila k stolu. Jeho kus oblečenia vrátila na stoličku a oboma rukami siahla na svoju kôpku. Pritisla si ju k hrudi a so stále sa stupňujúcou červeňou v tvári náhlivo vykročila jeho smerom bez toho, aby sa na neho čo i len znova opäť pozrela.
A on sa jej uhol. Rozladene ustúpil na stranu, keď videl, ako sa rútila k dverám a prešla popri ňom, nehľadiac na to, že mala na sebe len košieľku. Dokonca sa za ňou obzrel. Za jej chrbtom a obnaženými nohami, ktorými prepletala tak intenzívne, že sa takmer v rekordnom čase dostala na koniec chodby. Medzitým sa nezastavujúc stihla nemotorne nasúkať do bundy a pravdepodobne sa chystala aj na nohavice a čižmy, ktoré mala pod pazuchami. Viac však nevidel, pretože sa mu stratila za rohom a nechala ho tam stáť s pocitom, ktorý celkom jasne pripomínal rozladenie.
,,Hej..." uniklo mu spomedzi pier hneď, akonáhle ten nečakaný údiv prestal tak dokonale a najmä efektívne ochromovať jeho telo.
,,Hope!" zakričal jej meno, keď začal byť znova schopný normálnych reakcií. Rázne vykročil tým istým smerom a na čele sa mu objavila malá vráska, ktorá perfektne pasovala k jeho celému, zamračenému výrazu. Pridal do kroku a čoskoro sa aj on dostal za ten samý, prekliaty roh s cieľom, že mu jeho podriadená bude musieť podať nejaké to rozumné vysvetlenie toho, pri čom ju prichytil.

***