pondelok 24. júla 2017

Hope - kapitola č.1


***

Prológ sa nachádza v rubrike tohto príbehu


***

~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~

Nabrala vedomie. Nie hneď, ale po krátkej starostlivosti napokon otvorila oči. Doteraz sa však toho veľa nedozvedeli, keďže zakaždým buď odpovedala "neviem" alebo ostala ticho. Hanji sa s ňou neustále priateľsky snažila nadviazať lepší kontakt ešte aj teraz, keď ju presunuli do voza. Tmavovláska dokonca okolo jej ramien prehodila deku, no mladá žena to gesto a akoby aj všetko navôkol príliš nevnímala. Jej prázdne oči len dezorientovane blúdili z jedného bodu do druhého a občas sa na niečo zahľadela dlhšie, než iba na pár sekúnd. Tak tomu bolo aj pri ňom. Levi ju krátko pozoroval. Inak sa ani nedalo, keďže momentálne bola predmetom všetkých rozhovorov a tak sa stalo, že sa na krátky okamih ich pohľady stretli. On nejako výraznejšie nezareagoval a ona v podstate tiež. Ešte chvíľku sa do neho vpíjala svojim zrakom a potom sa obrátila k Hanji, ktorá na ňu chrlila jednu otázku za druhou. 
,,Prišli sme až po vás..." ozval sa za ním známy hlas a čoskoro sa po jeho boku objavil Erwin. ,,Tak neviem presne, ako to tu celé vyzeralo, no Hanji mi s tým svojim desivo vzrušeným výrazom v tvári povedala niečo v zmysle, že ten titán ju akoby chránil." 
,,Skôr ju nestihol zožrať predtým, ako bol sám zožraný." vyriekol Levi sucho, na čo sa na Erwinovej tvári objavil malý úsmev a rukou si zamyslene siahol na bradu. Áno, tiež mu teória tej milovníčky obrov prišla veľmi nepravdepodobná. 
,,Tak či onak, ako sa dostala za hradby?" vyslovil otázku, ktorá vŕtala hlavou asi všetkým prítomným. Levi však nad tým len ľahostajne mykol plecami. 
,,Môže patriť k tým bláznom, ktorí sú až príliš zvedaví." poznamenal. ,,Nebola by prvá a určite ani posledná, kto sa pokúsil prekĺznuť cez hradby pre svoju sprostosť." dodal a jeho pohľad opäť padol jej smerom. Zistil, že situácia pri voze sa príliš nezmenila, akurát s tým rozdielom, že bolo zrejmé, že už aj Hanji pri jej chabej spolupráci pomaly opúšťalo nadšenie. Jeho nohy sa preto pohli k nim. Prešiel tú krátku vzdialenosť a ignorujúc to, ako sa jeho kolegyňa až rodinkárskym spôsobom snažila prísť na to, čo sa tu stalo, hrubo zboku kopol do voza. Dievčina prižmúrila oči a jemne ňou kvôli nárazu zatriaslo. Hanji ticho zhíkla, pretože jeho nečakaná akcia prekvapila aj ju samú a venovala mu takmer okamžite vyčítavý pohľad. Zato Erwin to celé mlčky pozoroval z toho samého miesta a nič na to nepovedal. Dobre vedel, že ten mladý muž mal svoje vlastné spôsoby na to, aby sa dopracoval k tým správnym odpovediam a tak sa rozhodol zatiaľ nezasahovať.  
,,Hej ty..." zašomral Levi a následne sa natiahol ponad ten istý bočný okraj za dekou, ktorú chvíľku dozadu dostala. Uchopil oba jej okraje tesne pod jej krkom a miernym trhnutím si ju k sebe pritiahol celú. 
,,Vodíš nás za nos?" spýtal sa tvrdo. Bol k nej tak blízko, až cítil jej horúci dych a mohol si všimnúť každučký, čo i len najmenší detail na jej tvári. Mala údivom pootvorené ústa. Jej pravé líce bolo odreté a mala aj zopár drobných škrabancov na brade a pozdĺž sánky. Zmätenými očami bez vydania jedinej hlásky len tápala v tých jeho, čo stále aj tak nebolo reakciou, ktorú očakával. Jeho hrubosť väčšinou mala na ľudí výraznejší vplyv, no dievča pred ním bolo pravdepodobne v rozpoložení, ktoré bolo skutočné a nielen hrané.
,,Levi!" okríkla ho medzitým Hanji a silno ho zdrapla za plášť. ,,Čo to vyvádzaš?!" Postrčila ho od nej, na čo on pustil látku deky a nechal ju tak tým klesnúť zadkom späť na dno voza.    
,,Naozaj si nemyslím, že by nám klamala." zamrmlala tmavovláska. ,,Veď sa na ňu pozri! Nevie ani len, kým je!" trvala na svojom, no jej slová nemali na neho príliš veľký účinok. Áno, vážil si ju ako člena légií a možno dokonca aj viac, no bolo mu zrejmé, že kvôli jej nevšednému postoju voči titánom bola momentálne až naivne a zbytočne moc ohúrená okolnosťami, pri ktorých to dievča našli. A jeho rozhodne zasa len tak hocičo a hocikto neobmäkčí, pokiaľ sa to krížilo so záujmami života za hradbami.   
    
***

,,Myslím, že ju adoptujem." poznamenala akoby len tak Hanji pri večeri, na čo jednému z hlavných veliteľov takmer zabehlo. Všetky oči pri stole zazreli smerom k tej, o ktorej sa ešte aj dnes horlivo diskutovalo a zároveň o ktorej sa skoro nič nevedelo. Tá sedela sama, na samom konci jedálne a vidličkou sa prehrabovala v jedle. Sem-tam niečo hodila do úst, no už od pohľadu bolo jasné, že sa stále na tomto mieste necítila dobre. 
,,Aj tak sa k nej nikto nehlási, tak čo? Dám jej svoje meno Zoe a jej prvé bude..." Na moment sa zamyslela a všetci s nemalým záujmom čakali, čo z ich trafenej vedúcej vypadne. Každý tu vedel, že bola ňou akoby posadnutá a posledné dni sa jej venovala ako malému dieťaťu, no očakávali, že ju to čoskoro omrzí. Zmienka o smiešnej adopcii však potvrdila domnienku o tom, že tak skoro tomu nebude. 
,,Hope..." uniklo jej spomedzi pier. ,,Budem ju volať Hope. Myslím, že sa jej to úplne hodí!" vyriekla nadšene, na čo sa jej prísediaci jemne pousmiali. Nuž, stále to mohlo byť vzhľadom na Hanjinu čudnú povahu niečo horšie, no týmto ich celkom milo prekvapila. 
Nádej. Tá veru musela byť v týchto časoch pomerne často pripomínaná a veľmi ťažko sa v radoch udržiavala. 
Potom sa však ozval niekto, kto neznámu aj práve teraz sledoval svojimi očami s istým podozrením a celú atmosféru tak trošku pokazil.
,,Je to hlúpe meno." prehovoril Levi, za čo si vyslúžil zachmúrenú grimasu nielen od svojej doteraz vytešujúcej sa priateľky. Bez problémov to ale ignoroval a hodil si do úst kúsok chleba. Pomaly ho prežúvajúc zvažoval, čo s ňou asi tak bude. Hanji si zrejme myslela, že presvedčí rodinu, aby sa jej ujali. On však natoľko naivný nebol a dobre vedel, že to dievča s najväčšou pravdepodobnosťou ostane tu. Teda len v tom prípade, že to tmavovláska myslela s tým hlúpym nápadom vážne. V tom opačnom skončí na ulici ako mnoho iných bez rodín a strechy nad hlavou. 
S tou neuveriteľne vtieravou myšlienkou sa od nej odvrátil a odtrhol si z pečiva ďalší kúsok.   

***

Súčasnosť ~

Levi sedel v malej, provizórnej zasadačke, ktorú si na svojom stanovišti na rýchlo vytvorili, aby tu mohli teoreticky riešiť problémy, ktoré sa na nich v poslednej dobe valili jeden za druhým. Harašenie nielen kolosálneho a obrneného titána sa pomaly, ale isto začínalo podpisovať na celkovej stabilite hradby a tak sa im stávalo, že bez väčšieho pričinenia sa čoraz častejšie objavovali väčšie a závažnejšie praskliny na základe porušenej architektoniky. A to pre légiu znamenalo neustále kontroly a taktiež aj nutné, zložité opravy. Stavanie podporných hranolov bolo na dennodennom poriadku a neraz sa museli popasovať s horšími situáciami, ak nejaká časť z hradby náhodou povolila na toľko, že umožnila titánom prienik do dedín. Ľudia boli čím ďalej, tým viac zatláčaní do stredu chránenej oblasti, keď sa légiam zrovna nedarilo napadnuté oblasti urýchlene vyčistiť a znova sprístupniť obyvateľom. 
,,Viem, že v týchto dňoch je toho naozaj veľa, s čím sa musíme popasovať." začal Erwin, keď boli prítomní všetci, ktorých tu dnes potreboval. 
,,Ťažko sa mi dokonca posudzuje, čo by malo alebo nemalo byť našou prioritou, no dnes ráno prišla správa z oblasti posledného stretu s kolosálnym a obrneným, v ktorej som bol upozornený, že tam časť hradby povolila. Ako isto všetci už viete, tie časti, ktoré sú tvorené titánimi telami, sú nepochybne silnými, opornými bodmi, no miesta medzi nimi nás čoraz častejšie zrádzajú. Pár dní dozadu sa do danej oblasti presunul jeden z našich tímov, no jeho veliteľka, Hope Zoe..." Levi a aj Hanji, sediaca pri ňom, pri zmienke toho mena spozorneli. Tmavovláska dala o tom dokonca veľmi výrazne vedieť narovnaním, i keď sa doteraz pomerne okato hrbila na nepohodlnej, drevenej stoličke. Mužova reakcia bola o dosť miernejšia, no v každom prípade to u oboch dokázalo aj po tej nepríjemne prebdenej noci znova naštartovať dostatočnú pozornosť k tomu, čo im Erwin hovoril. A on si toho všimol, nútilo ho to až k úsmevu, no toho sa radšej zdržal. 
,,...nás požiadala, aby sme jej poslali zopár ľudí, spoločne s Erenom." jeho pohľad krátko padol na mladíka, tiež napäto počúvajúceho o probléme. Viditeľne stuhol, keď počul o tom, že si ho vyžiadali, no to napätie sa celkom značne prelínalo s istým hrdým pocitom, vyplývajúcim z toho, že si ho niekto aj po jeho nezdaroch predsa len zavolal na pomoc.
,,Nestíhajú totiž pri masívnom počte vstupujúcich titánov danú oblasť zabezpečiť a zároveň sa pohnúť s opravou zrúteného úseku a preto by najmä teda teba, Eren, chcela poprosiť o to, aby si sa o to postaral tak, ako naposledy." vysvetlil Erwin a aj teraz na neho uprel veľavýznamný pohľad. 
Hanji využila toho momentu, že ju jej vedúci nesledoval a drgla lakťom do Leviho.
,,Počuješ? Pošlú nás tam! Ako to je už dlho, čo sme našu Hope naposledy videli?" zašepkala, snažiac sa pri tom byť čo najmenej nápadná. To nadšenie však skrývala horko ťažko, pretože jej oči spod okuliarov veselo žiarili a aj tón, akým to povedala, jasne napovedal, ako veľmi ju to potešilo.
Následne začal Erwin s vymenovaním ďalších mien, ktorý sa daná vec týkala. Keď však ani po dlhej dobe nepadlo meno "Zoe", tak Hanji pohotovo zdvihla ruku.
,,Pane..." chystala sa mu pripomenúť, že na ňu zabudol. 
,,Ty nie, Hanji." prerušil ju. ,,Ty sa k oddielu pripojíš až neskôr. Zatiaľ ťa potrebujeme tu." ozrejmil jej, na čo tmavovláska po pochopení významu jeho slov nesúhlasne pokrčila nosom. 
,,Ale..." zakúsila sa zaprotestovať, no Erwin sa medzitým začal venovať už úplne niečomu inému. Mierne oduto si preto skrížila paže na prsiach a s pevne zomknutými perami sa oprela o operadlo stoličky, neprestávajúc pri tom na neho gániť. 
Jej nadriadený si toho veľmi rýchlo všimol, no ignoroval to. Predsa len šlo o niečo, čo očakával, takže bol na to vcelku aj pripravený, i keď sa občas zdalo, že mu z toho jej nepríjemného pohľadu dokonca príde slabo od žalúdka. 
Tak či onak, vyhovieť jej nemohol. Nutne tu totiž potreboval aspoň jedného skúsenejšieho človeka. Po poslednej bitke za hradbami, pri ktorej sa im podarilo získať Erena späť, prišli o mnoho dobrých vojakov a tak jeho možnosti boli pri výbere až zahanbujúco malé a smutne obmedzené. 
Čiže buď ona, alebo Levi
Musel sa jednoducho rozhodnúť a napokon usúdil, že ten tmavovlasý muž to možno potreboval väčšmi, ako Hanji. Potreboval ich malý, stále nerozlúštený zázrak menom Hope viac, než jej nepokrvná sestra. 


.
.
.

Ahojte,
tak, prvá kapitola. Trošku kratšia, ale také zrejme budú mnohé. Snáď to až tak nevadí a snáď Vás to až tak neunudí, kým sa dostanem k niečomu zaujímavejšiemu :] 
Neznášam tie rozbehy :D 

***
    

3 komentáre:

  1. Myslím si, že Hanji je dostatočne šialená (v dobrom zmysle slova) na to, aby si niekoho len tak adoptovala :D Leviho si vystihla nádherne (hlavne ako "mladého muža" - ale nuž čo, na svoj vek vyzerá sakra dobre :D) Teším sa na zoznámenie sa s Hope a jej povahou :) Drž sa Peti, som zvedavá, čo bude ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Vyzerá to dobre, na rozbeh je to vážne skvelé a neprekáža mi ani to, že je kapitola kratšia. Hlavné je, že je zaujímavá a že sa dobre číta, čo sa ti podarilo.
    Som zvedavá, v akom vzťahu bude Levi s Hope, pretože... hm.. niečo tam je, len neviem čo, ale ten zadržaný úsmev, hm hm hm! NIEČO tam je *devil face*
    Hanji som si vedela úplne predstaviť, mne sa páči, že je tak správne šibnutá a nadšená z titánov, aj keď.. hm.. odtiaľ potiaľ! Ale mám ju veľmi rada, tak ma teší, že sa tam objavila.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Je to fajn, na začiatok je to plne postačujúce. Tie rozbehy sú veru dosť ťažké a často aj otravné, hlavne ak človek píše s tým, že vie presne o čom to bude, čo bude nasledovať a teší sa na istú časť, no kým sa k tomu dopracuje... fuu, proste, poznáme.
    Čo sa príbehu zatiaľ týka, je to zatiaľ zaujímavé. Som zvedavá, kto vlastne teda Hope je a čo bude nasledovať. A Hanji... oh, bože, tá je švihnutá, ale práve preto ju mám tak rada, pripomína mi niekoho xD

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)