sobota, 1. júla 2017

I wanna reach you - kapitola č. 20

***


***

Vôbec mu to neprišlo, že sú spolu len pár dní. Momentálne mal pocit, že dievča, ktoré mu práve šlo naproti, k nemu patrilo už omnoho dlhšiu dobu. Zrejme to bolo tým, ako uvoľnene sa cítil alebo možno tým, že do toho vpadol síce nečakane, no aj napriek tomu akosi tak plynulo. A preto na jeho tvár vysadol jemný, sotva badateľný úsmev, keď ho pozdravila a on jej to opätoval.
,,Aký si mal deň?" spýtala sa ho krátko na to, čo opatrne siahol na jej zápästie, skĺzol po ňom a preplietol si s ňou prsty. Pre oboch to bol zaiste zvláštny pocit, pretože pri vnímaní tepla z dlane toho druhého obaja tak trošku ustrnuli. Avšak vážne len nenápadne. Možno predsa len im všetko neprišlo tak zrejmé a úplne prirodzené, ako sa na prvý pohľad zdalo. Asi nejaký ten čas bol predsa len na isté veci ešte potrebný.
,,Škola, klasika... " odvetil jej. ,,Ty sa pochváľ..." vyzval ju a kútikom oka sa zapozeral na profil jej tváre.
Vyzerala pekne, ako už u nej bolo pravidlom. Tentoraz to ale Aomine vnímal o čosi viac, než predtým. Teraz sa ho to týkalo. Rovnako tak, ako všetko,  čo s ňou momentálne súviselo.
,,Dnes som bola v tej mojej kaviarni." začala. ,,Už dávnejšie majú na dverách oznam, že hľadajú posily, tak som sa tam bola ohľadom toho spýtať a vyzerá to tak, že by ma mohli od budúceho týždňa zobrať." dodala a na kratučkú chvíľku sa obzrela za jeho tvárou. Aomine vedel už od Umeko, že Megumi mala na rok od školy odklad. Netušil síce, prečo tomu tak bolo. Možno Megumi nespravila prijímacie skúšky, možno nemala dobrý priemer a tak sa radšej nechcel pýtať, aby ju tým neuviedol do rozpakov. Sám nebol zrovna ukážkový študent, no aj keď jemu na tom zrovna až tak nezáležalo, keďže jeho cieľom boli športové univerzity, tak nedokázal odhadnúť, či by téma odkladu nebola pre ňu náhodou nepohodlná a nepríjemná. Keď mu len tak medzi rečou spomenula, že by za ten čas trávený doma chcela aspoň trošku brigádovať, tak jej len chápavo prikývol a ďalej nevyzvedal.
,,Tak teda gratuľujem..." poznamenal, rovnako tak sa vpíjajúc do jej očí. Megumi sa krátko na to pousmiala a svoj pohľad znova nasmerovala na chodník pred nimi.
,,Ďakujem, ale ešte nie je nič isté." vyriekla.
,,Už len za tie tvoje pravidelné príchody a objednávky by ťa mali prijať." utrúsil Aomine šomravo, na čo blondínka bruškami prstov pohýbala po jeho hánkach a jej kútiky úst sa po tej jeho trefnej poznámke zdvihli ešte vyššie.

***

,,Pevne verím, že si aj tento ročný basketbalový turnaj všetci spolu užijeme a že sa zaobídeme bez zbytočných problémov a úrazov..." hovoril svoj prejav jeden z organizátorov každoročného turnaja. Bol to v podstate akýsi predturnaj pred celoštátnym a ako každý rok, ako aj dnes, sa konalo úvodné stretnutie. V dohodnutej telocvični sa zišli všetky tímy pre daný blok a hromadne nastúpení si vypočuli nielen organizačné pokyny, ale aj všetko ostatné, čo sa nasledujúcich zápasov týkalo. V závere si kapitáni družstiev losovali poradie a určili sa aj menšie podskupiny a zároveň jednotliví súperi. Bola to skôr vec formálna, no bola pravidlom, ktoré sa dodržať muselo.
V hale však neboli s inými tímami jediní. Na tribúne sedeli v skupinkách tí najvernejší fanúšikovia basketbalu, ktorí si už teraz chceli obzrieť finálne zostavy. A taktiež Megumi, ktorá prišla s ním. Hovoril jej, že to bude zbytočná strata času, ale ju to ani tak neodradilo a poctila ich svojou prítomnosťou. Teda, ak sa to vôbec dalo tak povedať, pretože Aomine zazrel tú malú knihu v jej taške ešte predtým, než vôbec vyrazili a tak mu bolo jasné, ako si asi jeho priateľka bude krátiť chvíle, kým on ako panák bude stáť v zástupe a tváriť sa, že aspoň ako tak počúval.
A nebol od pravdy ďaleko. Vlastne vôbec nebol ďaleko, pretože keď zdvihol hlavu jej smerom, tak zistil, že si skutočne čítala a hrubo ignorovala dianie okolo. V rukách držala onú knihu a očami sústredene behala po jednotlivých riadkoch. Potom stránku pretočila a vtedy akoby nejakým neznámym pričinením zaregistrovala jeho uprený pohľad a zdvihla ten svoj od textu. Aomine v tom okamihu čakal, že sa možno zahanbí a knihu odloží, no ona mi len krátko kývla a vrátila sa opäť k čítaniu, akoby to bola snáď tá najprirodzenejšia vec, že tribúna slúžila zrovna na takýto účel. A on na chvíľku kvôli tomu pevne zomkol ústa, no napokon sa nad blondínkou len s malým úsmevom pokrútil hlavou.
Nuž, toto bola Megumi.

***

,,Nenudila si sa, Megumi-san?" spýtal sa Sakurai. ,,Akosi sa to tentoraz natiahlo." dodal. Obaja momentálne postávali pri východe a čakali na ostatných. Niektorí už dávno odišli, no telocvičňa sa ešte aj tak hemžila mnohými inými, prevažne pre ňu cudzími tvárami. Mnohí hráči ostali, aby sa popýtali viac ohľadom organizačných pokynov a pravidiel. Obzvlášť menovaní kapitáni, tréneri a taktiež aj manažéri stáli úplne vpredu pri organizátoroch a zisťovali čo najviac. Oproti minulému roku sa toho síce nemohlo príliš zmeniť, avšak keďže predsa len nešlo o žiadny mini školský turnaj, tak nejeden z tímov by bol nerád, keby že by boli penalizovaní len kvôli obyčajnej nevedomosti. 
,,Úprimne, ubehlo mi to tu." odvetila mu. Bodaj by aj nie, keďže dočítala zvyšok knihy, ktorý na ňu čakal už pomerne dlhú dobu. Dlhú dobu na ňu. Asi to bolo tým, že v poslednom období sa k tejto svojej obľúbenej činnosti moc dostať nevedela. Vlastne odkedy sa prisťahovala, tak tých chvíľ, ktoré obvykle strávila sama s knihou v ruke, bolo omnoho menej, než tých v jej rodnom meste.
Očami krátko spočinula na dôvode, ktorý k tomu nepochybne viedol. Aomine stál tesne za Wakamatsuom a ako sa zdalo, aj on pozorne počúval. Teda, možno to len tak vyzeralo, pretože pôvodne sa z haly zbieral medzi prvými, ťahajúc ju za sebou, lenže Satsuki ho aj spolu s ňou rázne stopla a jeho dotiahla späť. Viedlo ju to vlastne k faktu, že akonáhle sa tu s ním dnes objavila, nikto sa na nič nepýtal. A rovnako tak, ako aj pred chvíľou, aj vtedy zvieral jej ruku a ich pohľady jasne svedčali o tom, že to neostalo nepovšimnuté. Akosi to ale nikto v tom okamihu nekomentoval. Možno to bolo tým, že prišli na čas len tak-tak a na rozprúdenie debaty inej, ako týkajúcej sa basketbalu, priestor nebol a bolo nutné sa ihneď zoradiť. A možno by sa tou myšlienkou zaoberala aj dlhšie, nebyť toho, že kútikom oka zazrela, ako do Sakuraia niekto nie veľmi citlivo drgol, keď okolo nich prechádzal.
Mladíkovi ušiel spomedzi pier mierny povzdych a opatrne sa otočil.
,,Čo tu len tak stojíš vo dverách, ty nemehlo?" prehovoril na neho dotyčný hrubo, na čo sa Sakurai zarazil a s následným zapýrením sa potichu ospravedlnil, i keď tak mal učiniť druhý. Bolo však jasné, že ten sa k niečomu podobnému nemal už po úvodných slovách a aj teraz, keď začul hanblivé prepáč, tak sa jeho arogantný výraz nezmenil, ba sa prehĺbil.
Megumi, doposiaľ ignorovaná, sa nad tým gestom zamračila a keď sa chystal definitívne okolo nich prejsť, jej štíhle chodidlo sa nepozorovane dostalo do jeho trasy.
,,Nabudúce nezavadzaj..." poznamenal ešte s nepríjemným úškrnom, no sotva urobil zopár krokov a zakopol. Nechýbalo veľa k tomu, aby spadol, no podarilo sa mu to ustáť. S nie práve priateľským výrazom to bol tentoraz on, kto sa otáčal a akonáhle zistil, koho pričinením sa takmer rozčapil na zemi, tak jeho tvár takmer okamžite pohltil nahnevaný kŕč.

***

Aominemu všetky tie informácie išli jedným uchom dnu a druhým von. V duchu počítal sekundy do čo najrýchlejšieho možného odchodu a taktiež premýšľal, na čo by sa mohol vyhovoriť, aby tým toto zbytočne zdĺhavé stretnutie mohol ukončiť.
Otrávene a s tlmeným povzdychom sa odvrátil od ostatných a vtedy to zbadal. V jeho zornom poli sa objavilo hneď niekoľko postáv. A medzi nimi aj Megumi. Zahliadol ju, ako stojí v tesnej blízkosti niekoho, koho tu všetci a ani celý jeho tím, príliš nemuseli. Za ňou stál už od pohľadu zmätený a značne nesvoj Sakurai. Dokonca v malých náznakoch k nej párkrát natiahol ruku, no nedotkol sa jej. Daikiho oči sa preto znova upriamili na ňu a na jej kamenný výraz, ktorý momentálne venovala tmavovlasému mladíkovi pred sebou. A ten pri pohľade na ňu pôsobil rovnako falošne, ako vždy. Taktiež v ňom postrehol aj známky istej mrzutosti, čo bolo u neho istou predzvesťou, že mali prísť problémy a to Aomineho znepokojilo.
Na čele sa mu kvôli tomu urobila nemalá vráska a preto s pevne zomknutými perami bez zaváhania vykročil ich smerom.

.
.
.

Aspoň takto máličko. Normálne som vyšla z cviku. Síce, v poslednej dobe sa za svoje diela miestami až nanbím, no vtedy som ich aspoň písala s euforickým pocitom :D a zvyšok som neriešila :)


***

4 komentáre:

  1. Tak ty tvrdíš, že si vyšla z cviku, hej...?
    To "určite". -_- To skôr ja by som mala niečo spraviť s mojou slovnou zásobou a vyjadrovaním.
    Pri tebe mám pocit, že sa každú chvíľu venuješ čítaniu rôznych románov, vďaka čomu tak skvelo opisuješ situácie a postavy v nich.
    Po tom všetkom a všetkých povinnostiach, teda už len jedna ťa čaká.. máš môj obdiv. Napísala si to skvelo, aj keď to bolo kratšie.
    Mne to dnes akosi nemyslí a tak nemám tušenia, kto by mohol byť tým odporným chalanom. Vážne mi to dnes nedochádza, za čo sa ospravedlňujem, ale aspoň som ešte viac nabudená na pokračovanie. :D
    Nemáš sa za čo hanbiť! -_-
    Teším sa na pokračovanie. :3

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ale čo by si vyšla z cviku. Je to naozaj vydarená časť. A nemáš sa za čo hanbiť teraz, ani za ostatné svoje diela. To, že ti to - podľa tvojej poznámky - ťažšie, ešte neznamená, že to zlé. Ako som povedala, vydarená časť a ja som zvedavá, s kým to bude mať Megumi dočinenia, pretože očividne som na tom ako Citruštek - dnes mi to nepáli xD
    Tak rýchlo ďalšiu časť :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Toto bol tak skvelý diel :) čítanie som si užívala, i keď kapitola mohla byť aj dlhšia, no som rada aj z to, čo si napísala a zverejnila :) čítalo sa to super a ten koniec bol riadne otvorený :) pridávam sa k skupinke nechápavých - tiež mi tak úplne nedošlo, že kto ten dotyčný mohol byť :D napadol mi akurát tak Makoto :D tak som zvedavá, že ako ho sem - do poviedky zakomponuješ :3 a vlastne, teraz mi ešte zišlo na um, že aj Shougo má tmavé vlasy! pred tým mal sivé a to ma trochu pomýlilo, preto mi ani na u mnezišiel, ale teraz by to dávalo zmysel :D tak som zvedavá, že kto to bude :3

    No a moc sa mi páčia tí dvaja spolu *_* také hrdličky... už sa nehanbia prezentovať sa spolu ani pred ostatnými. Tak to má byť! Viem si predstaviť, že musia byť krásny pár, tak dúfam, že im to dlho vydrží... len vetrím nejaké problémy, ale bez toho by nebolo to správne vzrúšo :P tak sa teším na ďalšiu čsť, že ako to vymyslíš :)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Z toho problémového a hnusného chlapca cítim Haizakiho (dúfam, že sa volá tak ako som to napísala.). Pretože to on je ten, ktorého zvyčajne ľudia využívajú na takéto typy v poviedkach. To bude tým, že on bol taký aj v anime.
    Kapitola sa mi páčila a chystám sa hneď aj na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)