štvrtok 20. júla 2017

I wanna reach you - kapitola č. 23

***


***
~Provokácia~

***

Kise veľmi dobre vedel, že to, čo práve robil, nebude mať pravdepodobne v budúcnosti zrovna peknú dohru, no nemohol si pomôcť. Do Meguminej kaviarničky ho to ťahalo zakaždým, keď okolo nej čo i len prešiel a keď zistil, že tam ona začala dokonca brigádovať, tak sa mu naskytlo rovno omnoho viac možností sa s ňou vidieť. A on to nevedel prosto nevyužiť a preto rovnako ako tie dni dozadu, sa aj dnes zastavil a objednal si. Síce len niečo malé a ani sa neplánoval zdržať príliš dlho, no plne si uvedomoval, že to robil náročky. Niekde tam vo vnútri sa s tým akosi tak nechcel zmieriť. Možno aj kvôli tomu chodil väčšinou tesne pred zatváraním. To totiž znamenalo, že Megumi pôjde domov a keďže už dávno začala byť tma aj v skorších hodinách, tak po ňu obvykle, aby nešla sama, chodil Daiki. Áno, tušil, že si tým kopal u svojho priateľa vlastný hrob, no vždy sa v ňom ozvalo niečo škodoradostné, keď ho tmavovlasý zazrel, ako vychádzal von. Predsa len to bol on sám, kto ich zoznámil. Dokonca mu to vyznelo tak, že chcel, aby sa s Megumi zblížil a nakoniec to skončilo práve takto, že sa tí dvaja dali dokopy. A on žiarlil. Ťažko povedať, čo skutočne k blondínke cítil, no minimálne to bol pocit akéhosi nezmyselného a neopodstatneného ukrivdenia, ktorý v sebe mal. Nehovoriac o tom, že tých pár stretnutí, ktoré s ňou zažil, boli pre neho naozaj príjemným spestrením a aj to bol dôvod toho, že začal týmto spôsobom trucovať. Zistil totiž, že sa mu toho ťažko vzdávalo. Nechcel to len tak utnúť. Ani ak by malo ísť len o priateľstvo. 
,,Nech sa páči." vyrušila ho z myšlienok tá, kvôli ktorej prišiel a krátko na to položila pred neho objednávku. Na tvári mala pri tom ten jej prívetivý výraz, ktorý priam hrubo kontrastoval s tým chladným, ktorým mu občasne tam vonku venoval jeho priateľ. Zrejme túto súčasnú situáciu odmietala riešiť. Pri jej charaktere a povahe bolo dokonca možné, že sa nad tým ani len nepozastavovala, že ho tu mala od jej nástupu takmer dennodenne. Vždy bola rovnako zdvorilá a ani len náznakom nedala na vedieť, že by jej jeho prítomnosť vadila. A to bol pre neho asi ten správny podnet na to, aby neprestal. Aomine sa preto na neho mohol ksichtiť koľko len chcel. Kým Megumi jeho smerom vysielala stále tú istú vlnu, tak mu to bolo jedno.

    ***

Bola sobota večer a Touou čakal úplne prvý zápas sezóny. Napätie v šatni však nebolo až tak veľké, aké by sa možno očakávalo. Dôvodom bol fakt, že ich súperi boli úplní zelenáči a aj keď ich nikto nechcel podceňovať, tak sa mnohí naladili skôr na pohodový zápas, ako na niečo väčšie, čo ich bude neskôr čakať s tímami s overenou kvalitou.
Len čo sa Aomine prezliekol, vyšiel na chodbu, na konci ktorej už pomerne jasne videl nemalý zástup ľudí, čo sa prišli pozrieť. Očami po dave chcel len letmo prebehnúť, no potom sa zastavil na jednej z postáv. Zistil, že mu daná osoba kývala a netrvalo dlho, aby v nej spoznal Umeko. S úsmevom na perách sa teda vydal jej smerom a ona nasledovala jeho príklad.
,,No vitaj!" pozdravil ju. Odkedy sa vrátila z tábora a odkedy vôbec nastúpila na univerzitu, s ňou poriadne nebol a tak mu prišli za dobré sa s ňou aspoň takto stretnúť.
,,Čau, čau, čau!" vrátila mu to rovnako nadšene a obaja v tej chvíli potlačili chuť jeden druhého objať.
Predsa len mali kedysi veľmi blízky vzťah. V podstate ho mali stále, len s určitými obmedzeniami, ktoré spôsobili, že k sebe postoj istým spôsobom zmenili.
,,Tak ako?" spýtal sa jej. Myslel tým školu, ten tábor a v podstate aj Kagamiho. Umeko sa rozhovorila, v krátkosti vystihla to najdôležitejšie, keďže obaja vedeli, že veľa času nemajú.
,,Na víkendy chodím domov. Teda, už druhý víkend som doma. Je to tak lepšie a v podstate, asi by mi to tu všetko ohľadom turnajov chýbalo a nielen to, čo ti istotne nemusím vysvetľovať." povedala s úsmevom a on pochopil, že tým myslela jedného z jeho najväčších, basketbalových rivalov.
,,A čo ty?" vrátila mu otázku. ,,Počula som, že ty a Meg..." Jej úsmev trošku zmenil charakter.
,,Uhm..." Aomine sa trošku zarazil. ,,No, ja a Megumi... My dvaja sme spolu." vysúkal zo seba. Pred ňou mu to akosi tak šlo ťažšie, i keď netušil, že prečo. Nebolo to tým, že by sa za to hanbil alebo nebodaj chcel niečo skrývať, len...
,,Chápem." poznamenala Umeko. ,,Príde dnes?" dodala, na čo Aomine prikývol.
,,Príde, ale trochu neskôr. Začala robiť v jednej kaviarni v meste, takže mi písala, že sa zdrží." odvetil jej, premýšľajúc, koľko asi tak bolo hodín, keď si odkladal mobil do vrecka tašky a tú následne nechal v skrinke. Megumi by už mohla skončiť a byť tu čoskoro.
,,Je úžasná, že?" Vytrhla ho z dúmania. Párkrát zažmurkal a zadíval sa na tmavovláskinu tvár, ktorá momentálne pôsobila veľmi zvláštne.
,,Áno." vyriekol Aomine. Bola. Pre neho teraz už určite. I s tými jej zvláštnosťami.
,,Som rada, že ste sa dali dokopy." poznamenala. ,,Megumi, ona..." na moment sa odmlčala.
,,Je to vážne skvelý človek." dodala napokon a krátko na to sa medzi nimi rozprestrelo tak trošku ťaživé ticho. Obaja si vzájomne hľadeli do očí a Aomine nevedel, čo viac by k tomu mohol dodať. Keď sa však chystal konečne prehovoriť, Umeko ho zastavila.
,,Ak sa mám priznať, tak som mala o teba trošku obavy." vyriekla, na čo on len znova zavrel ústa.
,,Vieš, keď sme sa spoznali, tak si stále len vtipkoval. O všetkom a tak som si na chvíľku myslela, že všetko je v poriadku, že... že my dvaja sme v poriadku s tým, ako to všetko pre nás dopadlo..." neprestávala.
,,Lenže potom som cítila, že medzi nami narastá isté napätie. Nebolo to hneď, až neskôr a ja...ja som si začala uvedomovať, že to všetko zrejme nebola len obyčajná sranda a že som sa možno nezachovala tak, akoby som mala..."
,,Umeko..." chystal sa jej do toho zasiahnuť, no nedovolila mu.
,,Neprerušuj ma, prosím..." zatiahla, na čo on ihneď zmĺkol. Videl to na nej. Na perách mala veľmi jemný úsmev a jej oči vyzerali byť úprimné, no nezakryla to isté rozrušenie, ktoré zo svojich slov mala.
,,Potom sa blížilo leto. Moja brigáda, čas strávený s Taigou a ty s tou svojou zmenou v správaní. Došlo mi, že si prestal hrať. Došlo mi, že niečo nie je v poriadku a začala som sa kvôli tomu cítiť veľmi zle. Lenže čo potom, že som sa cítila zle ja? Tá, ktorej sa v podstate nič nestalo?" Jej tvár sa skrivila do smutnej grimasy, ktorá jasne hovorila o tom, že ju to trápilo. A jemu to nerobilo dobre. Stále to bola tá jeho Umeko. Kamarátka, ktorú ešte donedávna ľúbil. V každom prípade ale na nej spozoroval, že chce pokračovať a tak ju nechal rozprávať.
,,Nebolo to tak, že by som chcela od teba, aby si dal na Megumi pozor. Bože, niekto ako ona niečo také vôbec nepotrebuje! Skôr, ja..." pevne zomkla pery. ,,Skôr som dúfala, že by ona mohla dohliadnuť na teba." vypadlo z nej, no len čo zbadala jeho udivený výraz, rýchlo zareagovala ďalším dodatkom.
,,Nie, nie...Meg o tom, prirodzene, nič nevedela, vieš ona... ona..." Siahla si na zátylok. ,,Ona je človek, ktorý ani len nepotrebuje niečo vedieť." Opäť sa kútiky jej úst zdvihli a krátko sa zapozerala iným smerom.
,,Vieš...keď sa mi stal ten incident." Vrátila sa pohľadom k nemu. ,,Nikto o tom nevedel a v tej dobe prišli Meg s rodičmi na návštevu. Všetkým vtedy stačila historka s nekvalitnou farbou na vlasy, spojenou s mojou nešikovnosťou, iba... iba ona na to nič nepovedala. Len... len sa na mňa tak zvláštne zapozerala a v tom okamihu som mala dojem, že mi moja sesternica snáď vidí až na dno žalúdka.... Od tej jednej jedinej návštevy bola u nás Megumi skoro každý týždeň. Dovtedy sa o stavanie ich domu moc nezaujímala, ale zrazu bola v našom meste pomerne často, i keď jej pôvodné bydlisko nie je veru za rohom a samozrejme, vždy sa u nás zastavila. Vypila si svoj čaj, kávu a šla domov. Nikdy o mojich krátkych vlasoch a ani o ničom, čo by naznačovalo, že by o nejakom mojom probléme tušila, nepadlo ani len jedno jediné slovko. Jednoducho u nás tú hodinku presedela, odpovedala na bežné mamine otázky a občas sa na mňa zadívala rovnako tak, ako v ten prvý raz." vravela to tak, akoby mu silou mocou chcela niečo vysvetliť a ozrejmiť.
,,Chcela som tým povedať, že moja sesternica nemusí byť vôbec informovaná, aby tým svojim až desivo zvláštnym spôsobom vytušila, že sa niečo deje. Nechodila k nám, aby som sa cítila nepríjemne. Chodila k nám pravdepodobne preto, aby mi tým mohla poskytnúť možnosť sa o tom kedykoľvek pozhovárať a ja som jej za to dodnes vďačná, i keď som sa jej s tým zdôverila až po dlhšom čase." Niečo na tom, čo však Umeko rozprávala, bolo. Tá svojská ženská si aj v jeho prípade úplne nevtieravo dokázala dostať k veciam, o ktorých s nikým dovtedy nehovoril. Megumi bola prosto tým navonok neuveriteľne moc chladným typom, vyrovnaným a až mrazivo pokojným. Pôsobila tak, že ju veľa toho nezaujímalo a predsa len...
Pri týchto jej slovách si však potom mimovoľne vybavil tú hlúpu výčitku, ktorú jej vtedy na chate adresoval. Jeho tvár pri tej spomienke stvrdla a bolo zvláštne pocítiť ešte aj teraz, ako zle ju v tej dobe odhadol. Znova ponorený vo svojich myšlienkach plne prepásol ten jemne zahanbený a tak trochu aj ospravedlňujúci sa výraz Umeko, ktorý jasne svedčal o tom, že to tak úplne jednoduché nebolo asi pre nikoho.
,,Samozrejme, to že ste si vy dvaja dali dokopy nebol zámer." uškrnula sa, aby to pochopil správne. ,,To vážne nie, ale ako som už spomínala, som za to vážne rada. " dodala.
A on bol tiež rád. Príliš si to zatiaľ nepriznával, no na Megumi nepochybne bolo niečo, čo ho nútilo k istým pocitom, ktoré ho príjemne hriali. Muselo na nej niečo byť, inak by si k sebe nenašli cestu.
,,Asi už budem musieť ísť." poznamenal napokon Aomine, keď zazrel, že už aj jeho spoluhráči sa pomaličky presúvali do telocvične. Umeko chápavo prikývla.
,,Tak veľa šťastia!" popriala mu ešte, na čo sa tmavovlasý mladík uškrnul a tú narcistickú poznámku o svojej basketbalovej veľkoleposti, ktorá sa mu na jej podnet objavila v mysli, si nechal tentoraz pre seba.

***

Boli už rozostúpení a čakali na úvodné vyhodenie lopty, keď ju kútikom oka spozoroval. Popri vchode sa mihol pás blonďavých vlasov, ktorý zmizol pri malom schodisku vedúcom na tribúnu. 
Stihla to. Akurát tak včas. 

***

Bol to dobrý zápas. To vedela posúdiť aj ona, ktorá loptu držala v ruke naposledy len a iba kvôli nemu. Keď sa dostala na tribúnu, spozorovala Umeko, ako jej kývala a tak si sadla k nej. V tej chvíli bol už zápas načatý a halou sa ozývali nielen nadšené výkriky z lavičiek. Rozhodla sa, že tentoraz bude aj ona vzorným divákom a že nechá svoju plnú pozornosť dianiu tam dole.   
Prvý kôš. Druhý.
Tretí. A to všetko zatiaľ jeho zásluhou. 
Megumine oči len matne prezrádzali kúsok z takej tej pravej, hrdej radosti, že ten mladý muž, ktorý sa prevažne staral o zábavu a atmosféru tam dole, bol ten samý, ktorý ju v týchto dňoch objímal. 

***

Čakala vonku, pretože v hale sa už pred koncom stretnutia začal hromadiť dusný, horúci vzduch, ktorý nebol príjemný nikomu. Postávala pri bráne, teraz už sama. Doteraz jej robili spoločnosť Umeko s jej priateľom, no tí dvaja sa s ňou potom rozlúčili s tým, že sa ešte niekde ponáhľajú. Dlho však tak neostala, pretože sa jej smerom začala približovať ďalšia z mála známych postáv, ktoré v tomto meste poznala. Ryouta.
,,Ako to, že som ťa tam dnu vôbec nezbadal?" vychrlil na ňu s úsmevom na perách, len čo k nej prišiel. I on, ako aj jeho zvyšní priatelia, si nenechal ujsť prvé kolá turnaja, i keď jej prítomnosť v hale áno. Jeho tvár však aj napriek tomu neskrývala nadšenie, že ju mohol, okrem iných miest, stretnúť aj tu.
Megumi mu na to len kývla plecami. Potom si všimla, že jeho pohľad, doteraz smerujúci k nej, sa preniesol niekde ponad jej rameno. Zvedavo sa preto otočila a v tom momente sa ocitla v Aomineho náručí. Tmavovlasý mladík ju nečakane pevne uchopil okolo bokov a prudko zdvihol so širočizným úškrnom do výšky. Na krátky okamih ustrnula, no jej ruky ihneď spočinuli na jeho ramenách.
Chcel ju jednoducho zozadu prekvapiť a keďže sa mu to tak úplne nepodarilo, tak urobil aspoň takéto náhle gesto. Možno ani tak nie je pre ňu samú, ako pre tú druhú osobu, ktorá tu bola v jeho očiach práve navyše.
,,Dobrý zápas, nie?" vybafol na ňu, zatiaľ úplne ignorujúc svojho priateľa. Áno, o jeho malých výletoch do kaviarne a náhlej záľube v tom mieste si myslel svoje.
,,Ako vidím, stále máš dostatok energie." prehovorila Megumi, narážajúc na to, že ešte stále nebola nohami pevne na zemi. A on si ju držal pri tele a nepúšťal ju ani po niekoľkých ďalších sekundách. V tvárach oboch sa pri tom zračilo isté pobavenie, i keď to jej malo podobu len cukajúceho kútika úst.
,,Zdravím, Kise..." oslovil ho napokon ako prvý, keď ju pomaly spustil opäť na chodník. Jeho dlaň s avšak stále zľahka dotýkala jej chrbta a nemal v úmysle ju nechať klesnúť.
,,Aomine." opätoval mu, vynechávajúc však tú malú, drobnú príponu, ktorú zvykol k jeho menu pridávať.
,,Čo povieš na hru?" spýtal sa Daiki akoby nič.
,,Ušlo to." odpovedal mu na otázku, schovávajúc si pri tom ruky do vreciek od nohavíc. Jeho pohľad pri tom na moment spočinul znova na nej. Nuž, takúto situáciu mohol čakať.
Nakoniec si vymenili už iba zopár silených a možno aj mierne neprirodzených slov.
Potom sa každý pobral svojim smerom.
Kise sám a Aomine s Megumi.

.
.
.

Ahojte,
tak, znova zo mňa niečo vyšlo a ja prisahám, že v mojej hlave a v mojich predstavách to bolo asi miliónkrát lepšie :D, no keď som začala písať, tak...no -.-
Ahr, snáď to zapôsobilo tak, ako malo :]

***

3 komentáre:

  1. Nerob si starosti, je to fajn kapitola. Na scéne sa znova objavil aj Kise, ktorý ako vidím, veľmi rád provokuje Daikiho. No, ale koniec koncov Megumi s jeho prítomnosťou v kaviarni problém nemá a obťažovať ju neobťažuje, tak by aj Daiki mohol trochu ubrať z tej svojej žiarlivosti xD
    Tá záverečná časť bola však podarená :)
    Som zvedavá na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Príjemná kapitola. Čakala som niečo viac dramatizujúce s Umeko, lebo bol do nej zaľúbený, ale vyzerá to tak, že Daiki sa cez to dostal na 100% a ich rozhovor mi prišiel fajn. Trochu ma prekvapilo, že pre Umeko to bola práve Megumi, ktorá mala dohliadnuť na Daikiho, ale tak zadarilo sa.
    No a Kise... no neviem rozmýšľať ako chlap, ale chápem ho trochu a chápem aj Daikiho. Zrejme to chce čas, aby si uvedomil, že mu to zjavne s Megumi nie je súdené a naňho niekde čaká iná fešanda.
    Tiež sa mi páčila scéna, kde Daiki dal dosť najavo, že s kým Megumi chodí, aj keď pre Kiseho to muselo byť určite nepríjemné, ale život je raz taký.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ďalšia úžasná kapitola :) tu sme mali po tej minulej romantike trošku inej "akcie". A som rada :D A vieš aj, že za čo som rada, že si zbytočne zápas nenaťahovala a neopisovala každý detail o ňom :D lebo asi by som momentálne nemala na basket ako taký moc chuť... radšej si prečítam viac omáčok z tohoto :P ako... mám dosť :D Kise... fuuha, ten sa dostal do dosť divnej situácie. Nezávidím mu to. Predsa len, Aomine mu nie je cudzí a takto sa zapozerať do dievčaťa, ktoré je momentálne "prakticky" jeho... Hmm, bude to mať ťažké. Kto vie, že či sa bude pre to trápiť. Som zvedavá, dúfam, že bude v niektorej z kapitol aj pasáž s jeho vnútornými pocitmi (ak sa do Megumi zaľúbi). Hmm a milujem túto chlapskú rivalitu :3 najmä medzi týmito dvoma postavami :) Ako si ju Aomine pritiahol pred ním k sebe :D dobre si "označkoval teritórium." :D Teším sa na pokračovanie :D

    Ozaj, bola som aj rada za tú časť s Umeko... že si to tak trošku medzi sebou "urovnali" :) Oficiálne dostal povolenie randiť s jej sesternicou, tak nech si ho užije naplno :P

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)