sobota 22. júla 2017

|Littlepieceofme|5|


***


Možno tými všemožnými príspevkami tu na blogu pre mnohé z Vás môžem pôsobiť ako pomerne otvorený človek, čo má nonstop potrebu dávať o sebe istým spôsobom vedieť a prejavovať sa. 
Hah, kiežby to tak bolo. Asi by to bol ten lepší variant, pretože to v podstate robím len tu. Zrušila som svoj instagramový účet |ja doteraz neviem, ako sa to ani len píše| krátko na to, čo som si ho založila, pretože som zistila, s ním aj tak nemám čo robiť. Tak rovnako by som najradšej naložila aj s tým facebookovým, no keďže je to brána k veciam, ktoré sa dejú v škole, tak to neurobím. V každom prípade som tam však nepridala nič osobné už veľmi, veľmi dávno. Zistila som totiž, že so svojim momentálnym pohľadom vlastne ani len nemám potrebu dávať o sebe vedieť práve tým ľuďom, ktorých som si tam za tých 7 rokov nazbierala. Už nemám chuť ukázať, že som sa ostrihala, kúpila pekný top, že zrovna moja tvár vyzerá konečne super bez viditeľných jazvičiek a chrást a že som bola na tom a na hentakom mieste. Minule som zverejnila jednu spomienkovú fotku, no po piatich minútach som si uvedomila, že prípadná reakcia na ňu už pre mňa nemá hodnotu, akú by možno mala, keď som na plochu zavesila originál a príspevok zmazala. 
Áno, sú to také len obyčajné hlúposti, no vedú ma k dvom otázkam.
Som tak moc unavená a otrávená z ľudí tam vonku?
Alebo som len sklamaná zo seba a zo spôsobu, akým prežívam deň po dni?
Jasné, optimista by mi na to mohol povedať, že je to vždy o tom, ako sa človek k tomu postaví a že je to len a iba o tom, ako si to zariadim, lenže je to vážne len tak jednoduché?
Môže niekto ako ja s pocitmi takéhoto charakteru vôbec tým tak hladko prejsť, ako mi mnohí tvrdia?
Viete, snažila som sa. Mnohokrát. Viedla som si motivačný denník, hecovala samú seba a snažila som sa svoje myslenie nastaviť spôsobom, že všetko je to len v mojej hlave a že si sama škodím. Myslela som si, že som pokazená, no po dlhom boji som si začala uvedomovať, že som iba inak stavaná
Rodia sa ľudia, ktorých najväčšie starosti pochádzajú len napríklad z toho, čo si ráno oblečú. Rodia sa ľudia s celkom rozumným postojom k životu a svetu navôkol a potom sa rodia aj takí, ku ktorým sa radím aj ja. Sme tými, ktorí prejdu z hurónskeho smiechu do obrovského plaču behom pár sekúnd. Tými, ktorí sa rozľútostia a cítia sa nesvoji, pokiaľ nie sú vo svojich prirodzene príjemných podmienkach |často len naša izba, posteľ a čaj/káva v ruke|. Mimovoľne nás naše vnútro núti izolovať sa, čo je v podstate základný ochranný mechanizmus, ktorým si pomáhame. Nevadí nám stereotyp a len zriedkavo si naň skutočne sťažujeme. Áno, sme schopní jemne na to upozorniť okolie, no akonáhle máme možnosť, tak sa radšej stiahneme do toho, čo poznáme. 
Obmedzujeme sa. 
Veľmi sa obmedzujeme. A pritom máme od dobrodružstva niekedy len malý krôčik. 
|Tiež sa kvôli tomu trápim| 
A moji najbližší sa ma väčšinou pýtajú, že prečo, že mám definovať svoje obavy a strach. 
A ja neviem odpovedať. A to je tá vec, ktorú sa snažím dlhodobo okoliu vysvetliť, že takí ako ja nepotrebujeme hmotný a ani len abstraktný dôvod, aby sme pocítili úzkosť. Respektíve ten dôvod môže ostatným pripadať smiešny, neopodstatnený a úplne nelogický. Avšak my ho vidíme ako mohutnú, krvilačnú Godzillu, ktorá nás núti paralyzovane stáť na tom samom a istom mieste hoc aj dlhé mesiace.
Reči ako "veď si to tak neber" a "veď to zvládneš" z duše neznášame. Áno, my vieme, že to zvládneme, no nepomáha nám to, keď to od niekoho počujeme. A milujeme, keď stretneme rovnakú osobu, ktorej to netreba vysvetľovať. Osobu rovnako tak stavanú, ako sme aj my.
"Nesúď situáciu, v ktorej nie si." Už si vážne nespomínam, kde som to naposledy čítala, no doteraz mi to utkvelo v mysli. A myslím si, že na tom niečo je. 
Popravde, svojim milovaným to nijako neuľahčujeme a nie sme jediní, ktorí by mali právo cítiť sa pre nepochopenie ukrivdení. Často ich tým tiež trápime, i keď nechceme. Preto by sme mali len podotknúť, že nepotrebujeme slová. Skôr ako "to bude dobré" by ma potešilo "Ok, vidím, že sa ti hlavou premietajú zase tie samé sračky, tak ja si tu teraz sadnem, ak chceš, urob si zo mňa vankúš, ak chceš, objednám ti pizzu a uvarím čaj, kým to neprejde."  
Chcem tým povedať, že nás nemusia ani tak chápať. Len, prosím, nech nezľahčujú situáciu. Pre nich je to možno malý, bezbranný chrobáčik tam na zemi, no pre nás presne tá spomínaná Godzilla a uráža nás to. Nehovoriac o tom, že nás to zároveň odrádza od ďalšej komunikácie na túto tému a že v budúcnosti budeme radšej ticho, ako počúvať, že je to celé len v nás a že to s emóciami zbytočne preháňame. Navyše, cítime sa potom zle. Vážne máme pocit, že sme tými pokazenými
Na malú ukážku toho, čo prežívame, by som zvolila jeden príklad, pretože si možno poviete, o čom to tu točím a aby som to teda upresnila...Predstavte si, že sa bojíte výšky a musíte skočiť bungee jumping. Musíte to urobiť, premýšľajte teraz o tom, akoby to bola nevyhnutná súčasť vášho života a vy nemáte na výber. Ak chcete pokračovať, normálne jestvovať, tak jednoducho musíte. A teraz si zasa predstavte, že osoby ako ja tento obrovský strach zažívajú pri úplne bežných činnostiach ako šoférovanie, verejné vystupovanie, práca, škola, ... 
Spýtam sa Vás, že čo robíte častejšie
Ten bungee jumping alebo tie veci, ktoré som spomenula potom? 
Závidím ľuďom, ktorí žijú v takom tom správnom, prirodzenom pokoji. Ja to však neviem a už som unavená z toho, aby som sa na svoj problém pozerala ako na svoju vlastnú chybu. Nielen že to mojej psychike nepomáha, pretože sa najnovšie dokážem stresovať aj kvôli tomu, že sa vôbec stresujem, ale zároveň ma to núti o sebe pochybovať. A ja vážne nie som až tak slabá, ako mi to z tohto vyplýva. Vážne nie som taká chudera, aby som sa sama pred sebou v duchu zhadzovala a neustále sa ľutovala.
I cez svoju "štruktúru" som tu. Píšem tento článok na blogu, študujem a idem do ďalšieho ročníka. Mám priateľov. Mám Vás. Baví sa so mnou toľko úžasných ľudí. Nehľadím na kvantum, ale na kvalitu a ak by to so mnou bolo vážne až tak zle, tak by som Vami obklopená nebola. 
Nie som ženská, ktorú by si nevážili. Nie som ženská, ktorú by ohovárali na každom rohu a som človek, ktorý dostal na svoj sviatok tak krásne darčeky od spolubývajúcich, od vás... Som ženská, pre ktorú vy ochotne |občas po mojom intenzívnom otravovaní, no predsa len :D| píšete poviedky a ktorej znášate jej vrtochy, ironické poznámky a hraný, logový narcizmus. Som ženská, ktorá je síce citlivá a bojí sa všetkého, no aj tak danými obdobiami akosi tak prejde a ide ďalej. Som baba, ktorú pozvali na chatu a som baba, s ktorou ste boli mnohé z Vás ochotné sa stretnúť aj naživo. 
Som dokonca miláčik svojej rodinky, i keď oni si to stále nechcú priznať :D
A to asi o niečom svedčí, nie?
Takže, ľudia ako ja, neberte samých seba ako tých |už do tretice spomenutých| pokazených. 
Proste sme takí. A ja sa to pokúsim asi prijať. 
Veď my tým všetkým, čo nás čaká, nejako prejdeme. 
So zbytočným plačom, možno aj s panickým záchvatom a bude to ťažšie, no vážne prejdeme. 
Vidím to na sebe a už len tým, že som sa rozhodla tento až zahanbujúco osobný článok naozaj napísať a zverejniť, sa mi uľavilo. Vidíte, písala som ho iba chvíľočku a aká zmena
Sme ako to počasie v týchto dňoch.

*** 

5 komentárov:

  1. Chcela som k tomu napísať viac, no myslím si, že je to koniec koncov zbytočné. Rozumiem, čo týmto článkom chceš povedať a sčasti sa pre to cítim aj tak trochu nepríjemne :D

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Je dobré, že sa ti prostredníctvom tohto článku uľavilo.

    OdpovedaťOdstrániť


  3. (Zvyšok napíšem zajtra. Ale chem, aby si vedela, že si to úplne vystihla. A ďakujem, konečne to niekto napísal.)

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Len jedna veta (možno dve alebo tri): Som rada, že som ťa spoznala, že ťa poznám a že sa naše cesty len tak ľahko nerozídu. A keď prídeš, tak ti spravím tie najlepšie muffiny, aké si kedy jedla. A bude ich veľa. :)

    OdpovedaťOdstrániť
  5. OK já ti třeba až tak moc nerozumím, nejsem asi úplně jako ty, však každý je jiný, ale přečetla jsem si to a líbí se mi, že umíš být k sobě uřímná a ještě to dokážeš napsat. Je jedno že jsi víc pesimista nebo máš občas depku... jsi taková jaká jsi a ty víš, že právě proto tě jaká jsi tě mají lidé rádi. Ono je jedno jedno jestli je čtenář stejný jako ty a pochopí to nebo jiný a nepochopí, důležitá je skutečnost, že se ti ulevilo a proto je to správně.
    Věřím síla člověka je dána tím, jak moc si dokáže pomoct, když má nějakou "krizi" a ty to zvládněš, oceňuju tu sílu. ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)