nedeľa 13. augusta 2017

Hope - kapitola č. 2


***


***


~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~

Očami prebehla po okolí. Na cvičisku nebola sama, no spolu s ďalšími minimálne dvadsiatimi ľuďmi. Tí sa však na rozdiel od nej prihlásili k výcviku dobrovoľne a podaktorí aj s istým nadšením v očiach, keď si predstavovali, akú veľkú službu populácii tým preukazovali. 
Ona sa prihlásila, pretože jej to navrhli
Od prebudenia v lese ubehlo už niekoľko týždňov a jej tu stále bolo všetko neznáme. Neznámi ľudia, neznáme miesta, okolie... dokonca nespoznávala v zrkadle ani len samú seba. 
Bol to zaujímavo zvláštny pocit. Nepatriť nikde a zároveň nemať ani len potrebu byť niečoho súčasťou. Bol to pocit prázdna, taký ten, ktorý zažijete krátko po prebudení. Emócia tak málo výrazná, no zato otupujúca. Ako keď zaspávate a všetky starosti opúšťajú vašu myseľ, keď sa vám hlavou nepreženie vôbec, ale vôbec nič. 
A ona práve s týmto vnútorným stavom sledovala, ako jej pripevnili kolo pása a nôh popruhy. Vraj to malo slúžiť na výučbu manévrovania. Tesne pred hodinou im ukázali balancovanie vo vzduchu za pomoci špeciálnej výstroje a od nich očakávali, že sa čoskoro priblížia k ich úrovni zručností. 
Zavesili ju k drevenej konštrukcii rovnako tak, ako aj ostatných. Boli nastavaní v rade a na mnohých videla, že sa nevedia dočkať, kedy sa konečne po prvýkrát odlepia od zeme, aby mohli zaujať vedúcich. Počula, že žiaci s najlepšími výsledkami mali právo voľby. Tá znamenala napríklad aj relatívne pokojnú a bezpečnú prácu za najvnútornejšou hradbou. Samozrejme, to bol asi cieľ minimálne polovice z nich. Zabezpečenie rodiny, takmer bez námahy a tam bližšie k stredu bol navyše stopercentne lepší život. Teda, aspoň tak jej to hovorila Hanji, tmavovláska, ktorej tvár videla častejšie, ako iných a zároveň mladá žena, ktorá na ňu dohliadala. 
Netušila, prečo to robila. Nevidela len jeden jediný dôvod na to, aby vynakladala toľko úsilia.
,,Začnite!" ozval sa mohutný hlas ich dozoru a väčšina z nich sa na ten povel dostala do vzduchu. Mnohí sa však zároveň aj veľmi rýchlo vrátili na zem a to nie zrovna pekným spôsobom.
Tiež sa opatrne odrazila. Behom krátkeho okamihu však obe jej nohy vyleteli do vzduchu. Tlmene zhíkla a nebyť toho, že sa pohotovo zachytila jednou rukou dreveného stĺpika, tak by tiež pobozkala hlinu pod sebou. S pevne zomknutými perami sa vrátila opäť do začiatočnej pozície a očami zablúdila k mladíkovi vedľa nej, ktorému to celkom išlo. Jeho obrovské telo sa síce stále jemne triaslo a až kŕčovito napínal všetky svaly, aby sa mu podarilo zachovať si rovnováhu, no bol asi jediný, kto sa udržal v tomto stave dlhšie než pár sekúnd. Len čo si všimol jej pohľadu, venoval jej trošku arogantný a jemne pyšný úškrn, na čo sa ona s nečitateľným výrazom odvrátila. 
S myšlienkou na to, prečo vôbec toto absolvuje, to skúsila znova. 

***

,,Podľa toho, ako Hope neustále pozoruješ, si jej možno chcel dať meno ty a nie ja." prehodila Hanji s obrovským úsmevom na perách smerom k mužovi, stojacemu vedľa nej a s hraným podozrením v podobe prižmúrených očí sa na neho zahľadela. 
Nie, nebola hlúpa. Vedela dôvod jeho občas až okatého záujmu a veru, zvedavosť voči opačnému pohlaviu to nebola. Neveril jej. Ešte stále nie. A ona sa mu ani len nečudovala, pretože samej jej aj po mnohých úvahách okolnosti jej zjavenia sa v lese prišli znepokojivé. Snažila sa však na to myslieť čo najmenej. Rozhodla sa, že sa pokúsi veriť v svoj úsudok a hlavne v ten malý, vnútorný hlások, ktorý jej našepkával, že to dievča, ktoré sa práve zdvíhalo z prachu po páde, pre nich nepredstavovalo nebezpečenstvo.   
Levi na jej poznámku nereagoval. Neprestával sledovať mladú ženu, ktorá sa momentálne s výcvikom trápila asi najviac zo všetkých prítomných. Nebyť jej pomerne dobrých reflexov, tak by už dávno bola na ošetrovni s rozbitou hlavou. 
Nuž, ak mala byť nepriateľom, tak minimálne vo vzduchu ich pravdepodobne nikdy neohrozí. 


***  

Súčasnosť ~

Všetci sa cítili tak trošku zvláštne, keď boli opäť takto po kope a práve na tomto mieste. Mnohým síce zrada Bertolta a Reinera prišla ako dávno minulosť, no niekde v hĺbke predsa len cítili, že stále ide o vec čerstvú a aktuálnu. Ani jedného z nich po onej udalosti zatiaľ nestretli a ich neaktivita bola viac, než podozrivá a vyvolávala v ich radoch obavy, ba občas až istú paranoju. Falošné bitie na poplach sa stalo istou nočnou rutinou, kedy si stráž veľakrát každého väčšieho titána zmýlila s kolosálnym alebo rovno obrneným. Bolo to však prirodzené, pretože všade navôkol panoval taký stav, ktorý nútil členov légie až k prebytočnej predvídavosti. Každý sa jednoducho bál útoku. Nikto si nechcel nechať na zodpovednosť fakt, že by sa niečo mohlo podceniť a stať sa osudným. Navyše, ich nepriaznivá situácia bola ešte o to viac podčiarknutá momentálnou nedobrou štruktúrou hradieb, čo všetkým prítomným pripomenulo, prečo tu prišli. 
Stáli na streche jednej z vyšších budov, pretože sa po úzkych uličkách potulovalo zopár titánov. Niektorí z nich stáli pri stavbe a nelogicky sa načahovali ich smerom. Báť sa však nik zatiaľ nemusel, pretože šlo o nízke triedy. Len také, ktorým defekt v hradbe dovolil preniknúť dnu. 
,,Som Hope Zoe." prehovorila k nim mladá žena, čím si upútala ich doteraz chabú pozornosť. Rovnako ako oni, aj ona sa dostala na strechu pomocou výstroje krátko po ich príchode, no doteraz si ju príliš nevšímali. Jednak za to mohla obrovská diera v hradbe, ktorá aj napriek zlému nočnému osvetleniu upútala väčšinu párov očí a potom jasne zavážil aj fakt, že sa im stratila z dohľadu, keď sa o niečom zhovárala so zvyšnými, pre nich zatiaľ cudzími členmi légie. 
,,Velím tomuto oddielu a najbližšie budem aj vašou nadriadenou." poznamenala, no jej vyhlásenie vôbec neznelo ako od iných vodcov. Hlas mala síce výrazný, no tichý. Navyše, mnohým to prišlo skôr ako obyčajné konštatovanie a nie ako niečo, čím by chcela hneď v úvode pôsobiť autoritatívne a dať všetkým najavo, kto tu mal hlavné slovo. 
,,Toto sú Alexander a Rikard." predstavila dvoch mužov, ktorí doteraz za ňou mlčky stáli. Jeden obrovský, dobre stavaný, ktorý sa však tváril úplne vážne, keď rozprávala a potom ten druhý, o dosť nižší, no zato pôsobiaci uvoľnene.
,,Okrem mňa sa môžete s akýmkoľvek problémom alebo otázkami obrátiť aj na nich. Plne im dôverujem a sú to skutočne skúsení vojaci, ktorí majú tento terén a momentálnu situáciu veľmi dobre zmapovanú." dodala, na čo Alexander, tá obrovská hora svalov za ňou, hrdo vypol hruď a neskôr aj prebral iniciatívu.  
,,Kvôli pokročilému času a nedostatku svetla začneme s opravou zajtra."oznámil. ,,O čo by sme vás ale s veliteľkou radi požiadali, je to, aby ste si dnešnú noc zobrali na starosti hliadku. Ona a naši ľudia sme sa o túto oblasť starali už pár dní a redukovali titánov na zvládnuteľný počet, takže by sme prijali trochu odpočinku." oboznámil ich jednoducho s požiadavkou z ich strany a odpoveďou mu bolo súhlasné prikývnutie všetkých zavolaných.     


***

,,Mal som dojem, že si bola unavená a chcela si si oddýchnuť." vyriekol Levi akonáhle ucítil, že sa jej telo k nemu zozadu tuho pritislo. 
Prvú stráž si zobrali na starosti Jean, Mikasa a Eren, takže si zatiaľ krátil čas v obytnej zóne jednej z najväčších budov, ktorá v tejto oblasti bola. Do tejto chvíle však neboli sami. Sedeli v rovnako provizórnej zasadačke ako na stanovisku predtým a skôr, než šli všetci aspoň na pár hodín zaľahnúť, prebehlo ešte menšie dohadovanie sa ohľadom zajtrajška. Tak či onak, v každom prípade ale mohol čakať, že skôr či neskôr za ním príde, len čo sa naskytne príležitosť.
,,Tie dva mesiace boli pre mňa až príliš dlhé na to, aby som sa ešte aj teraz držala ďalej." odvetila mu na to Hope a svojím lícom sa oprela o horúcu pokožku jeho krku. Jej paže sa ovinuli okolo jeho pása ešte tuhšie, akoby si z neho v čo najkratšej chvíli chcela ukradnúť čo najviac. 
A on to vnímal rovnako, i keď jeho povaha mu dovoľovala byť zdržanlivejším a v mnohých ohľadoch sa javilo jeho vystupovanie voči nej istým spôsobom aj ako chladné. Únava sa však u neho ani po náročnom presune akosi nedostavovala a aj jej prvé náznaky zmizli len čo ju dnes večer znova uvidel. 
,,Mala by si si ísť ľahnúť." poznamenal napokon, zatiaľ čo ho ona stále drvila vo svojom náručí. Síce to nevyznelo tak dobre, ako to bolo mienené a myslené, no Hope na jeho gestá a občasné výpovede doposiaľ nikdy nezareagovala inak, ako kladne. Takže sa aj teraz len jemne pousmiala.
,,Nemaj obavy, dlho ťa nezdržím." zamumlala do jeho košele a aj naďalej si užívala jeho teplo a vôňu, až kým si on sám nevynútil trochu slobody. Jej paže skĺzli pozdĺž jeho bokov, keď sa jej vymanil a následnej k nej otočil. 
,,Vážne sa chceš obrať aj o tú malú možnosť aspoň ako tak sa vyspať?" spýtal sa, no z jeho hlbokého pohľadu sa dalo vyčítať, že odpoveď neočakával. A ani ju len nedostalNa jej tvári sa opäť iba objavil úsmev a krátko na to jej dlane spočinuli na jeho lícach. O pár sekúnd neskôr sa k nemu natiahla a svoje pery pritlačila k tým jeho, čím sa jej takmer okamžite dostalo určitého uspokojenia. Objímajúc ho jednou rukou sa tou druhou dostala opatrne do jeho vlasov a jemne ich pohladila. Jeho doteraz príliš nespolupracujúce ústa sa nakoniec tiež pohli v lenivom odplatení jej privítania a až vtedy sa s dobrým pocitom odtiahla. 
,,Som rada, že si tu, Levi." povedala potichu. V jej hlase bola okrem istej neskrývanej nehy aj dávka vyčerpania a jej unavené oči dokonale vypovedali o tom, že boli predchádzajúce dni pravdepodobne náročné aj na ňu. Nič to však nemenilo na tom, že v nich mala i niečo ďalšie, rovnako tak priamočiare, akou zvyčajne bola aj ona sama.       

***

Jeho myseľ sa v prítomnosti jej horúceho tela nechala istým spôsobom obmedziť. Zobral ju do náručia už po druhýkrát a svojimi ústami opäť raz prechádzal po jej odhalenom ramene. Jeho pozornosti neunikla tenká, no zato dlhá jazva, o ktorú sa vzápätí jemne obtrel perami. Brušká jeho prstov pri tom hladili ďalšiu z mnohých, tentoraz na jej boku, siahajúcu až k pupku. 
Bolo to zvláštne, no občas sa pristihol pri tom, ako jedna z jeho častí chcela, aby vďaka jeho starostlivosti zmizli. Hope mala totiž toto na sebe a aj vo vnútri veľa. Omnoho viac pochmúrnych zákutí, s ktorými sa dlhé obdobie musela vysporiadávať. A on bol pri tom. Pri tom všetkom, čím si jej stratená osobnosť doposiaľ prešla a bol svedkom toho všetkého, čo stálo medzi ňou a jej momentálne aspoň ako tak pokojným vnútrom, o ktorom mal isté pochyby.   
Nepáčilo sa mu, keď sa stala veliteľkou, pretože to znamenalo, že nik počas misií jej oddielu nekontroloval jej správanie a ani len úsudok. 
Nepáčilo sa mu ani len to, že jej pridelili túto prácu.
Neveril jej. No už sa tá nedôvera týkala niečoho úplne iného a on veľmi dobre vedel, že i keď sa jej neľahká situácia zdala byť dávno hlboko zakopaná, tak sa zrejme ešte veľmi musela premáhať, aby slovo, ktoré mu kedysi dala, dodržala.   
S touto nevábivou myšlienkou sa od nej odsunul a posadil sa na posteli. Zohol sa po svoju košeľu a pocitom, že najbližšie hodiny strávi tam vonku, si ju s miernou nevôľou na seba natiahol.    


.
.
.

Tak toto bol druhý diel. Rozhodla som sa opäť rozhýbať a ďakujem svojim ženuškám, že ma tak milo upozornili na to, že na tieto moje výplody čakajú |čakáte, že áno? O.o| Ste zlaté, kočeny :* a ja dúfam, že sa Vám tento príbeh bude páčiť a že z neho budeme mať aspoň niečo :]
Zároveň dúfam, že ste predstavovanie Hope prežili bez ujmy -.-
...už sa asi viac predstavovať nebude :D

***

3 komentáre:

  1. Ahááá~ Konečne som sa dožila pokračovania! Som rada, že si to zvládla dopísať :)
    Bola to fajnová časť, stále taká začiatočná, no zato predsa len o niečom vypovedá.
    Ehm, keďže píšem tento komentár, tak som predstavovanie Hope prežila, aj keď dosť som sa na tom uškŕňala a koniec koncov som sa najviac šúľala na tvojej poznámke tuto na konci xD Stále však trvám na tom, aby sa viac nepredstavovala, lebo u mňa naozaj hrozí výbuch smiechu :D Prepáč, stále mi je to dosť smiešne xD
    Ale v každom prípade sa mi časť páčila, spríjemnila si mi večer touto kapitolou a som zvedavá, čo všetko sa ešte o Hope dozvieme - tajomné to dievča, zatiaľ :D
    Tak držím palce, aby ti písanie šlo ako po masle! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. .....Krása! :D tákže, pár bodov na úvod:
    1) Meno Rikard a Alexander zaraďujem medzi svoje obľúbené (Alexander k nim už patril) :D
    2) Páčilo sa mi, ako si Hope vykreslila hneď na začiatku (pri tom cviku udržania balansu). Nie ako nadanú členku légie okamžite pripravenú zabíjať titánov, ale ako úplne normálneho začínajúceho vojaka, ktorý sa strepe na nos, keď ho dajú do popruhov. (Lebo už som tuším niekde čítala aj také diela, kde bola hlavná postava hneď od začiatku nadaná a veľmi sa mi to nepáčilo.)
    3) Och môj bože, romantický Levi je proste úžasný! :D ako v rámci jeho romatickosti :D Páči sa mi, že už aj takto relativne a úvod si nám dopriala trošku romantiky, takže tvoje skákanie z prítomnosti do minulosti veľmi oceňujem :)
    4) V podstate trošku bod číslo 3 - ten presun z prítomnosti do minulosti, ktorý si si pre túto poviedku zvolila. Musím povedať, že nepôsobí to zmätočne, ľahko sa v tom človek zorientuje už len tým, že tieto skoky nerobíš doslova po pár riadkoch a často, ale pekne po dlhších odstavcoch :) a zároveň, aspoň pre mňa je to také pútavejšie čítanie, lebo sa tam deje viac vecí, či už v minulosti alebo v prítomnosti :D a udržuje to človeka v napäti, že ako a prečo sa stala tá vec v prítomnosti - viď príklad, že ako sa Hope a Levi dali dokopy a kedy sa tak stalo a ako na to reagovala Hanji a podobne :D takže nesmierne sa teším na pokračovanie, lebo je to Levi, lebo som zvedavá ako sa to celé bude pekne vyvíjať, tááákže Peťula, drž sa, snaž sa, nech pri tebe múza stojí, lebo chcem pokračovanie! :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Veľmi pekne napísaná kapitola. Páči sa mi, ako si nás oboznámila s minulosťou a prepojila to s tou prítomnosťou. Dobre sa mi v tom orientovalo a necítila som sa stratene. Ďalej Hope je zaujímavá, no príde mi stále stratená, aj keď sa má k Levimu. Mám z nej zmiešané pocity, ale nie zlé. Takže som zvedavá, čo sa z tejto postavy vyvinie a taktiež aké súvislosti s tým nastanú. :) Teším sa na pokračovanie.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)