utorok 15. augusta 2017

Hope - kapitola č. 3


***


***

~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~

Hodiny nácviku manévrovania sa spočiatku príliš od seba nelíšili. Hope sa zvyčajne len tak pohojdávala na lanách a keď na ňu dozor začal nepekne zazerať, tak prejavila istú dávku akčnosti. Nakoniec patrila medzi tých posledných, ktorým sa to aspoň ako tak uspokojujúco podarilo zvládnuť, čo znamenalo, že síce môže vo výcviku pokračovať, no stále sa bude musieť absolvovať lekcie navyše. 
Tým sa však netrápila. Robila to automaticky, občas s malým náznakom nevôle, no nebránila sa tomu, i keď stále nevidela jasný význam toho, prečo s tým súhlasila. Jedna z jej častí tušila, že nemala príliš na výber, no informácie z okolitého sveta sa k nej stále dostávali horšie. Respektíve ich prijala, no nevedela, ako s nimi naložiť. Nemala jednoducho nič. Nič, čoho by sa chytila alebo od čoho by sa mohla odraziť. Bola v tom svojom bdelom spánku. Jej myseľ bola spomalená, čo neskôr začala brať ako ochranný mechanizmus vlastného tela pred prebytočným stresom a kopou znepokojivých myšlienok. Nikto však jej stav neriešil. Toto miesto bolo nastavené tak, že sa každý staral len a iba o seba a akonáhle jej prípad prestal byť zaujímavým, tak si ju už nik výraznejšie neasocioval s dievčaťom, ktoré bolo nájdené v lese. Niekedy neskôr sa u nej začala celkom doterne objavovať myšlienka, že sa to možno celé ututlalo. Nechápala tak úplne situácii, ktorá navôkol panovala, no na základe správania nielen vyšších jej intuícia akosi tak napovedala, že oná udalosť bola možno až nežiadúca.
Nepýtala sa. Nesmela sa pýtať. Aj taký pocit občas mala. Väčšinou ju ignorovali alebo s hrane súcitným výrazom v tvári poslali preč so slovami, že jej pomôcť nemôžu. Jediná, kto jej venoval čas, bola Hanji. Lenže ani tej sa o svojich občasných gigantických záplavách zmätenosti tak úplne nezverila. Bola pre ňu cudzia. Rovnako tak, ako každý jeden človek, ktorého v tábore stretla. Na okolie možno pôsobila ako niekto, kto si zvyká alebo sa aspoň o to snaží, no skutočnosť bola málinko iná. Hope nevedela, čo by mala robiť. Nevedela, za kým by mala ísť a ani len, ktorým smerom vykročiť. Preto len akosi tak plávala po prúde a nevytŕčala. Uväznená vo svojej vlastnej hlave, jej vnútro prestalo zodpovedať vonkajšiemu prejavu. Rozhodne si nezvykala. Topila sa.

***

Jedenásť. 
To číslo mala na ľavom zápästí, z vnútornej strany. Vyryté v koži vo forme akéhosi nie príliš vydareného označenia. I keď nezistila, čo predstavovalo, tak sa naň pomerne často a dlho dívala. 
Bolo to niečo, čo by ako jediné mohlo predstavovať stopu. A možno nepredstavovalo nič.
Fáza zaspávania totiž končila. Cítila to a bola čoraz viac vytláčaná inými emóciami. Emóciami, ktoré jej nepriniesli pokojné noci. Začalo sa jej snívať. Teda, ona vedela, že sa jej snívalo. Občas sa dokonca budila s nepokojným chvením a studeným potom na čele. 
O čom jej sny ale boli, to netušila, pretože si ich nepamätala. Po prebudení sa z celistvých príbehov stala zakaždým len veľmi neforemná masa zvukov, hlasov a scén, ktorá sa nedala interpretovať. 
Výsledkom toho všetkého bola únava, bolesť hlavy a nesústredenosť. Teoretické testy robila na trikrát, čím definitívne padla do skupiny tých najhorších študentov. Jej stigma sa preto zvýraznila. 
Nebolo to ale niečo, čím by sa opäť zaťažovala. Výcvik sa stále nedostával do popredia vecí, ktoré by jej dennodenne prechádzali mysľou ako tie dôležité. 
Aj teraz, počas večere, keď sedela za svojim už obvyklým stolom, jej oči radšej sústredene hľadeli na dve bledomodré jednotky vedľa seba, nepekne vynímajúce sa na jej ruke, ako na poznámky, z ktorých mala byť zajtrajšia ďalšia skúška. To číslo ale ani zďaleka nebolo jediným, čo na sebe s potemneným pohľadom pozorovala. 
Z myšlienok ju napokon vytrhol až na zvuk, na ktorý sa strhla. Zvedavo zdvihla hlavu a jej oči takmer ihneď vyhľadali zdroj toho, čo ju vyrušilo. 
Alexander Gradzinsky. Prvé meno, ktoré si mimo toho, patriaceho Hanji, zapamätala. Alexander bol tým mladíkom, ktorý hneď v prvý deň pseudomanévrovania tak veľmi zabodoval. Zároveň bol tým človekom, ktorý si držal prvé miesto takmer vo všetkých kategóriach tréningu, ktorý bol vedúcimi ospevovaný na každom rohu a ktorý bol tým najväčším zmrdom v tábore, keď sa dozor nedíval. A aj práve teraz si zasa na niekoho dovoľoval. Konkrétne na chlapca o dosť nižšieho a útlejšieho vzrastu, ktorý si pravdepodobne len chcel vychutnať večeru, no dostal sa mu na mušku. Ten teraz ležal na zemi, s rukami natiahnutými pred seba a pohodenou táckou s vysypaným jedlom kúsok od neho. Zrejme ho sotil, drgol alebo možno len podkopol.
Prirodzene, neobišlo sa to bez posmeškov a primitívnych poznámok, kým sa ten chudák pozbieral, v rekordnom čase po sebe ako tak upratal a následne sa usadil aspoň so zachráneným kúskom chleba o stôl ďalej. 
Hope v tej chvíli, ako okolo nej prechádzal, postrehla ten jeho výraz. Samozrejme, nevypadal nadšene, no v jeho tvári bolo niečo natoľko inteligentné, že jeho zlosť a rezignovanosť na ňu pôsobila úplne inak, ako tá klasická ofučanosť druhých, ktorí sa dostali do podobnej potýčky.  
Ani sama netušila, že prečo, no odrazu sa dvíhala z lavice. Zobrala svoju tácku s úplne nedotknutým jedlom a po ceste k východu ju položila na ním obsadený stôl. Nehľadiac na jeho mierne nechápavý pohľad ju tam bez slov nechala a vyšla z jedálne. 


***


,,Ahoj..." oslovil ju niekto opatrne. Opäť bola na večeri a opäť usadená na tom samom mieste, keď zdvihla hlavu od taniera a stretla sa s párom zelených očí. V tej osobe ihneď spoznala toho blond chlapca, ktorý sa tu vďaka niečiej pomoci presne včera o takomto čase dvíhal zo zeme.
,,Smiem si prisadnúť?" spýtal sa jej, poťažkajúc pre tentoraz ešte stále obsahom plnú tácku v rukách. 
Hope mu len krátko prikývla. Napichujúc si pri tom na vidličku malý zemiak, mu príliš pozornosti nevenovala, ani keď sa usadil oproti nej a ešte stále spočíval celkom uprene očami na nej. 
,,Som Rikard." prehovoril opäť. ,,Rikard Gruun." dodal pre úplnosť, čím si znova pre seba ukradol jej pohľad. 
,,Hope." zamumlala, tiež sa natiahnúc za jeho ponúknutou pažou. Vysloviť to meno v súvislosti s predstavovaním bolo pre ňu trošku zvláštne a viedlo ju to zas k rôznym myšlienkam, čo spôsobilo, že jej stisk nebol ani zďaleka tak pevný, ako ten jeho. 
Rikard Gruun možno nevyčnieval fyzicky, no už len z tohto gesta mohla usúdiť, že osobnostne na tom bol zrejme vyššie, než väčšina ľudí okolo. A presvedčovala sa o tom každým jedným večerom, ktorý strávila s ním pri jedle z nejakého neznámeho dôvodu a zrovna vďaka jeho iniciatíve. 
     
***

Súčasnosť ~

Hope sa zobudila až neskoro ráno, keď už boli prípravy na prvú vlnu opravy zničenej hradby v plnom prúde. Vzhľadom na ich situáciu sa až moc spokojne celá natiahla na posteli a následne sa prevalila na bok. 
Už to bolo dávno, čo takto tvrdo prespala celú noc, alebo aspoň jej zvyšok. Väčšinou mala plytký spánok a pravidelne sa budila, no tentoraz prvýkrát otvorila oči až v takto pokročilú hodinu. 
Posadiac sa na kraj postele začala pociťovať prvé známky ozývajúceho sa svedomia. Všetci tam vonku už isto tvrdo dreli, kým sa ona ešte stále vyvaľovala v teple perín. Pravdepodobne ju ale až tak moc zrejme nepotrebovali, pretože si bola istá tým, že by ju v takom prípade inak zobudili. Navyše, nepochybovala o tom, že v jej neprítomnosti to Rikard s Alexandrom pohotovo prebrali namiesto nej. A možno sa toho dokonca chopil aj on, Levi. Síce, nebola by dala ruku do ohňa za to, že by ho tí dvaja k tomu tak ochotne pustili, alebo presnejšie, že by ho Alexander k tomu pustil, ale tak pevne verila v to, že chvíľka bez nej toľko šarapaty narobiť nemohla. To ale neznamenalo, že sa chystala si svoj pobyt v posteli ešte náročky predĺžiť a tak rýchlo vstala a dala sa do poriadku. 
Takto sa rozhodne veliteľ jednej z jednotiek správať nemal, no ona sama sa za nejakú vyššiu autoritu nepovažovala. Jednoducho jej pridelili oddiel a jeho členovia ju brali ako niekoho vyššie postaveného. Zatiaľ nestihla pochytiť tie správne návyky a maniere, ktoré by jej mali prislúchať. 
Našťastie to ale fungovalo aj bez toho. Bez zbytočného zvyšovania hlasu, bez vynucovania si umelého rešpektu a bez všetkých tých nutne nadobudnutých vlastností, ktorými disponovali jej kolegovia. Prebrala zodpovednosť po svojom a v podobnom duchu mienila aj pokračovať, kým to bude mať ten chcený osoh.

***

,,Eren Jaeger?" Hope oslovila mladíka len čo vyšla na strechu a zbadala ho. Včera neostalo veľa času na to, aby sa s ním mohla sama pozhovárať, keďže každá komunikácia, ku ktorej došlo, prebehla hromadne. Teraz však mala niečo, čo by mu rada zdelila a chcela využiť moment, kým ostatní pobehovali z jedného miesta na druhé a oni dvaja mali priestor.
Eren sa pri znení svojho mena z jej úst okamžite kŕčovito narovnal a pozdravil sa. Znel až prehnane zdvorilo a Hope v tom cítila aj poriadny náznak stresu. V podstate tohto chlapca vnímala takto už v tom okamihu, čo ho včera po prvýkrát uvidela. Aj keď istým spôsobom chápala, prečo jeho vnútorný stav vyzeral práve takto, tak sa jej predsa len nepáčilo, že kľúčová postava ich misie bol práve uzlík nervov.
,,Mali sme tak trošku šťastie v nešťastí." začala rozhovor a priateľsky ho uchopila za rameno. Spolu s ním sa otočila smerom k hradbe a prstom ukázala na dôvod toho, prečo tu boli.
,,Keď sa ten úsek rúcal, skaly sa o seba zakliesnili a tak nevznikla až tak veľká škoda. Tým otvorom prejdú pri väčšej snahe maximálne štvormetrové triedy, no aj tak nám robí problém dieru niečím vyplniť a zároveň sa ubrániť ich útokom. To je ale vec, ktorá je ti už známa, no čo som chcela tým povedať, je to, aby si si ty samotný dával pozor." Očami skĺzla nazad k nemu a venovala mu slabý úsmev. Potom sa opäť krátko zahľadela na diaľky a jej ústa sa znova pohli.
,,Nedokážeme s istotou odhadnúť, akú stabilitu to má, preto okrem toho, že sa budeš starať o vlastné bezpečie, ťa žiadam, aby si aj pri presuve materiálu, ktorý máme pripravený, bol opatrný. Ten úsek sa môže každú chvíľu zrútiť úplne a časti, ktoré nám doteraz poskytli oporu, môžu kľudne povoliť pri akejkoľvek hrubšej manipulácii." vysvetľovala a on pozorne počúval. Díval sa pri tom na jej tvár, jej profil a nemalé sústredenie v odpočinuto vyzerajúcich očiach. Jej hlas bol tlmený, prívetivý rovnako tak, ako aj jej črty. Vlasy mala zviazané vo vrkoči a až kontrastne sa jej vynímali na bielej košeli zapnutej až ku krku. Jej výraz a reč mu síce dodávali o čosi lepší pocit, no celkovo z nej sálalo aj niečo iné, čo tak úplne definovať nemohol.
Neubránil sa taktiež dojmu, že z ich terajšej veliteľky šiel až akýsi zvláštne desivý pokoj.    

.
.
.

V prvom rade sa teším, že ste mi oznámili, že vám tie skoky z minulosti do budúcnosti nevadia a že vás zbytočne nemýlia. Táto forma sa mi páčila a chcela som ju vyskúšať, takže som rada, že je to takto fajn a nerobí to neplechu. Zároveň ste sa v tomto dieli možno dozvedeli niečo málo viac a asi vám dochádza, že sa príbeh nebude vyslovene točiť len a iba okolo vzťahu OC a Leviho. Áno, tí dvaja tvoria silnú časť deja, no mám prichystané aj niečo iné, ako len nejakú ľahkú romancu a story, vysvetľujúcu to, ako si k sebe našli cestu. 
A som zvedavá už teraz, ako sa Vám to bude s pribúdajúcimi časťami pozdávať :]  

***

3 komentáre:

  1. Tie skoky mi vyhovujú, lebo si to predstavujem tak, ako keby som sledovala film. *.* Je to vážne dobré a niečo iné, čo si zverejňovala doteraz. Beriem to ako príjemnú zmenu, ktorá spestrila nie len tvoj blog a tvorbu ako takú, ale aj spestrila moju fantáziu počas čítania. ^^
    Veľmi sa mi páči, ako to všetko postupne ukazuješ/vysvetľuješ a pritom je to ešte stále dosť tajomné, čo ma priťahuje.
    Skvelá kapitola, teším sa na pokračovanie! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No, na túto desivo pokojnú veliteľku som zvedavá. Fakt som veľmi zvedavá čo je vlastne zač, takže čakám na pokračovanie.
    Inak mne osobne tieto skoky tiež neprekážajú, ja mám rada nové formy. A rozhodne mi nezáleží na tom, aby bolo celé dielo o romantickej zápletke. Momentálne ma viac zaujíma JEDINE Hope a nie jej vzťah s kapitánom Šerbľom :P Viac očakávam od jej minulosti xD Som vadná, ja viem xD

    OdpovedaťOdstrániť
  3. ďakujem ó, veľká Petra :D fakt som sa potešila, keď som navštívila tvoju stránku a našla tu nový dielik Hope :) celkom ma zaujal Alexander s Rikardom, som zvedavá ako sa teda naučia spolu spolupracovať, lebo zo záberov zo "súčastnosti" to vyzerá, že spolu vychádzajú :D budem sa opakovať, ale páči sa mi, že si z Hope neurobila tú hrdinku typu "všetko viem na prvýkrát". Je mi týmto pádom sympatickejšia a som zvedavá, ako sa jej bude dariť. Takisto sa teším na vývin jej vzťahu s Levim (A ako čítam komentáre vyššie, tak sa mi páči aj to označenie, čo použila Noe - kapitán šerbeľ) :D takže Peťula, drž sa, veľa motivácie, nech ťa múza nešetrí a nech my máme čo čítať! :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)