štvrtok 17. augusta 2017

Hope - kapitola č.4


***


***
~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~

,,Dobre, Hope, tak...tak skúsim teda najskôr napadnúť ja teba." vysúkal zo seba Rikard. 
Ich výcvik sa presunul do ďalšej fázy a tento týždeň im zaradili aj hodiny boja na blízko. Tí dvaja práve preto teraz stáli proti sebe ako mnohé ďalšie dvojice. Lenže mali by čo najskôr aj urýchlene začať, pretože postarší pán, ktorý ich mal tentoraz na starosti, už po nich začal pomaly škaredo poškuľovať a niečo si popri tom zúrivo čmáral do notesu.
,,Na čo mi to bude?" zamumlala Hope. ,,Aj tak sa takto proti titánovi nikdy nebudem môcť postaviť." dodala takmer nečujne a Rikardovi neuniklo, ako pri tom málinko pokrčila nosom. Nad jej reakciou sa len chabo pousmial, no v podstate mala pravdu. Avšak zabúdala na to, že práca člena légií zahŕňala aj iné, mimo boja s obrami, no na načatie zrovna tejto témy momentálne nebol priestor. Mali by totiž začať trénovať skôr, než obaja dostanú trest. 
,,To je jedno." odvetil jej. ,,K hodnoteniu to potrebujeme, tak teda...Idem na to." Rozbehol sa. 
Nemal síce telesnú konštrukciu niekoho takého, kým bol Alexander Gradzinski, no oproti nej mal už od pohľadu značnú, fyzickú prevahu. 
Teda, aspoň mu to tak vyplývalo a tak si to aj do poslednej sekundy myslel, lenže potom sa k nej dostal. Chcel ju len silno uchopiť a šetrne poslať k zemi, no napokon to bol práve on, kto vďaka nej stratil rovnováhu. Hope sa mu totiž vyhla. Jedna z jej paží spočinula na jeho natiahnutej a tá druhá...ani sám netušil, kde tá v tom bleskovom okamihu spočinula, no odrazu ležal na chrbte a váľal sa v kúdoľoch prachu. 
,,Ako...?" uniklo mu spomedzi pier udivene a s rovnako prekvapeným výrazom sa posadil. Hope mu medzitým už podávala ruku, aby mu pomohla vstať a on ju prijal. 
,,To bolo úžasné, Hope!" vyjachtal zo seba úprimne. Normálne by sa možno zahanbil, že ho k zemi poslala žena, no práve v tomto okamihu videl len to, že si týmto konečne aspoň nejako mohla Hope vylepšiť svoj biedny priemer a aspoň trošku si vypomôcť.    
Tá však ale nemala na rozdiel od neho v tvári toľko nadšenia. Bolo to pre ňu akési automatické, keď sa na ňu vyrútil, keď sa priblížil... Jej telo sa jednoducho tiež pohlo a situáciu vyhodnotilo skôr, než si to ona sama stihla celé uvedomiť a preto nad jeho milou pochvalou iba pokrčila ramenami.  
,,Gruun, ako sa zdá, si ešte väčší lúzer ako táto čudná ženská!" ozvalo sa z diaľky a ani len jeden z nich sa nemusel otáčať, any zistil, komu ten hlas patril. 
Alexander Gradzinski si asi nikdy nenechal ujsť príležitosť si do niekoho kopnúť a aj práve teraz si to mieril ich smerom. Nuž, ako sa tak zdalo, aspoň jeho sparing partner si na chvíľku smel vydýchnuť, pretože sa jeho pozornosť preniesla na nich dvoch. 
Obom im ale bolo jasné, že o Hope ako takú nešlo. Tŕňom v oku pre toho excelentného študenta bol iba Rikard, pretože práve v tých málo oboroch, kde Alexander nebol na špičke, bol na vrchole zrovna tento nižší mladík. V teórii a stratégii na neho nemal nik a bol ďaleko v popredí pred ostatnými, čo horu svalov zreteľne žralo. Tiež síce nebol hlúpy, no nestačilo to, aby mal nálepku číslo jedna na každom predmete. Lenže keď zistil, že to nejde normálnou cestou, začal byť idiotom. Mnohým sa dokonca zdalo, že to bral ako nejakú súťažnú hru a nie niečo, po čom im všetkým nastanú ťažké a život ohrozujúce chvíle.
,,Alebo si možno len mala šťastie?" prehovoril opäť a skúmajúc Hope si ju prezrel od hlavy až po päty. 
,,Chcela by si si to skúsiť so mnou?" navrhol jej vzápätí a v jeho očiach sa mihlo niečo hrozivé. Skôr však, než na to ale stihla nejako vhodne zareagovať, tak učinil Rikard, ktorý sa postavil pred ňu. 
,,Nemáš pocit, že už to preháňaš?" spýtal sa ho. ,, Máš dojem, že..." nedopovedal, pretože za nimi zaznel hrubý hlas dozoru. Ten upozornil na príchod veliteľa, čo znamenalo, že sa všetci museli zoradiť. Tí dvaja mimo Hope stŕpli napätím, ktoré sa medzi nimi za ten krátky okamih stihlo vytvoriť a vymenili si ešte zopár pohľadov, kým sa rozhodli vyhovieť príkazu. 
Všetci nastavaní v rade nenápadne sledovali, ako sa vyššie postavený pozdravil so starcom a následne sa otočil k nim. Každému sa v tom momente vypla hruď a snažil sa pôsobiť reprezentatívne, vzorne a ukážkovo. Našlo sa len málo jedincov, ktorý by nepreukázali toľko záujmu z toho, že ich svojou prítomnosťou poctil samotný Erwin Smith. 
Ten po nich krátko prešiel prísnym pohľadom. O niečo dlhšie sa zastavil svojimi modrými očami až na Hope, ktorú si jednak veľmi dobre pamätal, no na ktorú bol aj tak trošku zvedavý. Vedel o tom dievčati skrz Hanji veľa a tak mu neunikol fakt, že sa jej moc nedarilo. A on už len z tohto malého stretnutia vedel usúdiť, že jej v tvári chýbalo odhodlanie, ktorým sa mohli pýšiť ostatní študenti. Bolo to ale niečo, čo dokázal pochopiť. Stála teraz pred ním len a iba preto, lebo jej to ponúkli ako to najvhodnejšie riešenie. Pre niekoho bez rodiny, bez domova a zabezpečenia tu totiž nebolo veľa ciest. Ani samotné postavenie jeho vernej spoločníčky nedokázalo robiť divy a tak ostala tu. V tábore, do ktorého bola privezená, v ktorom bola ošetrená a ktorý bol zároveň prvým miestom, kde jej dali možnosť niekam patriť. Zabili tým rovno dve muchy jednou ranou. Bola pod dohľadom a mala kde prežívať.
,,Viem, že váš výcvik sa končí až o pár týždňov, no nedalo mi nevyužiť príležitosti, ktorá sa nám naskytla. Podarilo sa nám zajať dvojmetrovú triedu titána a presunúť ho do podzemných, obmedzených priestorov." začal a všetci pri zmienke slova "obor" spozorneli. 
,,Dlhé dni nám slúžil na získavanie nových poznatkov, no po dohovore s nadriadenými sme usúdili, že by nebolo na škodu, keby že ste prvý stret s naším nepriateľom zažili skôr, ako až v prvej výprave za hradbami." Spozoroval, že mnohí znervózneli. Avšak potešilo ho, keď badal aj iné, než len negatívne emócie u podaktorých kadetoch. Jasné, že boli zvedaví. Svet za hradbami bol cudzí pre každého, kto nebol členom légie a on by sa nečudoval, keby že by aj zrovna to bolo dôvodom na ich narukovanie. 


***

,,Chcem, aby ste si boli vedomí toho, že ešte stále nie ste riadnymi členmi légie, takže nemáte povinnosť ísť tam dole." oznámil im Erwin, keď sa spoločne ešte v ten deň presunuli po podzemia. Bol to len malý úsek, väčšinou slúžiaci na výskumné účely, no bolo v ňom aj vybudované akoby malé bludisko. Plné drevených debien, dokonca stavieb podobných malým domčekom. Pravdepodobne sa tu kedysi odohrávala časť výcviku alebo niečo podobné, pretože tá malá simulácia bola viac, než pozoruhodná. 
,,Kto chce, môže ostať tu hore a dianie len sledovať. Ste tu od toho, aby ste sa učili a nijako to neovplyvní vaše hodnotenie." dodal a následne sa veľká skupina študentov trošku prerozdelila. Mnohí ostali na vyvýšenej ploche, no niektorí sa bez váhania presunuli k provizórnemu výťahu. 
Erwin ani len nečakal také číslo odvážlivcov, takže bol až nadmieru spokojný s výberom, ktorý sa k nim dostavil tento rok. Aspoň čo sa guráže týkalo. 
,,Si si tým istý?" spýtal sa ho tmavovlasý muž, ktorý sa na tom celom tiež nechcene podieľal. Tento zbrklý a na rýchlo potvrdený nápad sa mu príliš nepozdával. Navyše, tým deckám dali manévrovaciu prístroj a tam dolu na ňu zasa nebolo až toľko priestoru. Bude ich spomaľovať a bude im skôr na oštaru, nehovoriac už vôbec o tom, že si bol takmer istý tým, že tá amatérska partia spácha na nich aj značnú škodu. 
A potom tu bol ten fakt, že tam dole sa naozaj pohyboval titán. Síce len dvojmetrový, no to číslo samo o sebe moc neznamenalo, pokiaľ oni boli len študentmi a bez štipky skúseností.
,,Nie." odvetil mu Erwin. ,,Preto tu mám teba a aj ostatných, Levi." S malým úsmevom na perách mu venoval pohľad, ktorý on veľmi dobre poznal. Pevne na to zomkol ústa a tiež sa zahľadel smerom k skupinke, ktorá sa rozhodla si to vyskúšať. Netrvalo mu dlho, aby zistil, že medzi nimi postávala aj ona. 
,,Má celkom odvahu, nemyslíš?" spýtal sa Erwin, akoby mu snáď čítal myšlienky. ,,Na to, že sa bije o poslednú priečku, je to celkom obdivuhodné."dodal humorne. 
,,Alebo je len blbá. Rovnako tak, ako ukazujú jej výsledky." zašomral tmavovlasý a pobral sa spolu aj s veliteľom ako medzi poslednými do výťahu.
Ten sa po krátkej chvíľke dostal na samé dno tohto miesta. Ešte pred vystúpením pasažierov, sa k nim Erwin ešte raz otočil, aby znova niečo povedal. 
,,Nezabúdajte, že naši ľudia tam budú s vami. Zasiahnu len čo to bude potrebné, takže vašou úlohou je len vyskúšať si terén a získať pre seba toho čo najviac." 


***

Kráčali malými uličkami už niekoľko minút, no stále sa nič nedialo. Po malých budovách sa spolu s nimi presúvali vojaci, ktorí dávali pozor. Mnohých to však tak trošku znervózňovalo, pretože každým ich prudším pohybom spozorneli ešte viac a očakávali, že sa obor konečne objaví.  
Mnohí chodili už s čepeľami v rukách. Iní sa ich len letmo dotýkali. I keď to bola len cvičná operácia a bolo im oznámené, že to ich hodnotenie nijako neovplyvní, tak predsa len viacerí zavetrili príležitosť minimálne sa vyzdvihnúť o očiach veliteľa. 
,,V pohode, Hope?" zašepkal jej smerom Rikard, idúci vedľa nej. 
Obaja sa na to podujali. On preto, že ho to úprimne zaujímalo a chcel si prezrieť titána z blízka, ak sa teda vážne ukáže a légie ho nezabijú skôr, ako sa k nim čo i len priblíži. A ona jednoducho preto, že šiel on alebo možno aj pre nejaký iný, nedefinovateľný dôvod. 
,,Čo Gruun, už máš v gatiach?" Gradzinki. Bolo úžasné, že ani v takejto situácii nevedel držať hubu a sústrediť sa na to, čo bolo dôležité. 
,,Také princezné ako ty, by sa mali radšej držať vzadu a zober zo sebou radšej aj tú tvoju kamarátku." vyriekol s úškrnom na perách a zrýchlil tempo chôdze, na čo zareagovala celá skupina a mimovoľne sa prispôsobila.


***

Levi ich pozorne sledoval. I keď s tým nesúhlasil a pôvodne nemal v úmysle sa na tom podieľať, tak predsa len to bral vážne. Nikto nechcel, aby si tu niekto zranil. A ani on, i keď by sa zasa naopak nebránil tomu, aby zopár mladých dostalo príručku. 
Kritickým pohľadom prečesával ich malý dav, ktorý sa podľa neho pohyboval ako stádo oviec na čele s poriadnym baranom v podobe do neba vychvaľovaného Alexandra Gradzinkeho a nie ako časť légie. Bol si istý, že ak by toto bolo skutočné a narazil by na nich titán, tak by si mohol smelo vyberať, na kom z nich si ako prvom pochutí. Svojou smiešnou formáciou sa totiž oberali o už aj tak dosť malý priestor a preto už dopredu vedel, ako to dopadne. Debny na zemi už tiež znemožňovali pohyb samotný a tak si začínal pomaly myslieť, že toto malo byť skôr koledovanie si o nepekný zážitok a následné nočné pomočovanie, ako o učenie sa novému. Nuž, Erwin bol vážne sadista. 
Po tej myšlienke očami prebehol po celom okolí. Jeho kolegovia si viac-menej držali svoje pozície a len niektorí ich zmenili, keďže boli zrejme zvedaví na prípadné reakcie študentov. Tí sa zrovna približovali k jeho úseku a to znamenalo, že čoskoro bude ich výprave-nevýprave koniec. 
A naozaj sa to začalo ako zo scenáru, ktorý sa mu premietol v hlave pár sekúnd dozadu. Gradzinki ako pyšný páv, si to mieril rýchlymi, no neopatrnými krokmi s dvojmetrovým náskokom vpred, keď sa v tom z jednej z drevených stavieb vyrútil titán. Mohutným ramenom prerazil stenu z dosiek, za ktorými sa doteraz ukrýval a behom sekundy sa dostal medzi mladíka a zvyšok skupiny. 
Alexander začul za sebou rachot, no bolo to tak rýchle, že sa sotva stihol obzrieť a nieto ešte otočiť a tasiť zbraň. Jeho telo pri pohľade na dvojmetrového obra na okamih nepríjemne zamrzlo a to i napriek tomu, že šlo o akciu, ktorú očakával. Šlo o vec, na ktorú bol pripravený, no aj tak sa mu zreničky rozšírili prekvapením a zaškubalo mu sánkou. 
A nebol jediný, kto ostal stáť ochromený. Mnohí za ním padli na zadok a iní inštinktívne cúvli. Našli sa aj takí, čo tých krokov vzad urobili viac a nezaobišlo sa to aj bez zahanbujúceho sa chvenia. 
Levi sa chystal zasiahnuť. Titán sa práve načahoval za vysokým mladíkom a to znamenalo, že je na čase, aby prišiel o hlavu, pretože v opačnom prípade budú musieť vysvetľovať nečakané úmrtie, v tom lepšom prípade zranenie jedného z najlepších študentov, ktorých mali doposiaľ v tábore vôbec. 
Vytiahnuté meče postískal v dlaniach a takmer sa už odlepil o strechy, na ktorej doteraz stál, keď v tom zaregistroval niečí pohyb. 
Do jeho zorného poľa sa dostalo to dievča, Hope. S rozbehom a s čepeľami v rukách vstúpila na najbližšiu debnu, od ktorej sa odrazila do vzduchu a krátko na to sa za chrbtom titána mihli jej zbrane. 
Alexander údivom zažmurkal, keď sa obor zviezol k zemi. Stihol akurát uskočiť na bok, inak by ho jeho veľké telo privalilo. Jeho oči sa však takmer okamžite odtrhli od titána a smerovali k osobe stojacej za ním. Hope si opakom ruky zotrela malé množstvo krvi, ktoré jej dopadlo na tvár. Odlepiac svoj zrak od zeme, sa na drobný okamih zadívala na Alexandra a venovala mu pohľad, z ktorého mu prišlo aj napriek novonadobudnutej úľave trochu slabo. 

***

,,Môže mi niekto vysvetliť, prečo tento tu sedí pri nás?" spýtal sa Rikard jedovato a vidličkou ukázal na Alexandra, sediaceho hneď vedľa Hope a zároveň oproti nemu. Ten sa zatváril mierne oduto a pevne zomkol ústa vzhľadom na tón, ktorý použil. 
,,Prisadol si." odvetila Hope prosto a nabrala si ďalšie sústo. Prvé dni väčšinou jedlo nechávala nedotknuté, no poslednou dobou zjedla s chuťou všetko, čo jej na tanier naložili. 
,,To bola veľmi chytrá odpoveď." poznamenal blond mladík, ohrnúc pri tom nosom. ,,Ale dobre vieš, že to som nechcel počuť." 
Hope však ani na tieto slová nespustila oči z jedla. Pokojne doprežúvala nový kúsok a až potom opäť prehovorila.
,,Rikard, tento stôl nepatrí nám dvom. Patrí tejto jedálni a tá patrí organizácii, čiže sa tu môže posadiť ktokoľvek len bude chcieť." oznámila mu.
,,To bolo tiež veľmi múdro povedané." ozval sa Alexander a jeho hlava horlivo prikyvovala, aby tým demonštroval, ako veľmi s jej vyhlásením súhlasil. 
,,Nie si ešte smädná, Hope?" spýtal sa jej pohotovo a ona ani len nestihla odpovedať a už sa dvíhal a bežal smerom k stolu s voľnými džbánmi. 
,,To ako vážne?" prehodil Rikard znechutene, sledujúc pri tom horu svalov, ako sa snaží nabrať vodu.
,,Čo sa ti vlastne nepáči?" spýtala sa ho mierne, stále venujúc najviac pozornosti svojej večeri. 
,,Vtiera. Až príliš okato a otravne...Navyše, je to presne ten zmrd, čo všetkých naokolo šikanoval, čo šikanoval mňa a ja nevidím jeden jediný rozumný dôvod, aby sme sa s ním teraz hrali na kamarátov." odsekol jej, no ani to ju neprinútilo odtrhnúť sa od tácky. Nuž, dnes bola výnimočne hladná a rovnako tak výnimočne sa z naplňovania svojho žalúdka tešila. 
,,Pozri, Hope... nie, že by sa mi nepáčilo, že si mu to tam dole natrela a na neho to zrejme zapôsobilo, ja len..." odmlčal sa. ,,Akosi to neviem ešte tak úplne stráviť. Áno, ja viem, že takí ako on sa vždy nájdu a pravdepodobne si tým kompenzuje malého vtáka, no ..." opäť sa zarazil. Práve použil slovo "vták" v spoločnosti slečny. Cítil, ako sa mu hrnie červeň do tváre. Predsa len bol z rodiny, v ktorej si na dobré vychovanie skutočne potrpeli. Avšak jej následná reakcia nenasvedčovala tomu, že by ostala z jeho vyjadrenia zhrozená. 
,,Ja ti neviem, Rikard..." začala. ,,Neviem, či sa bežne takí ľudia nájdu. Neviem presne, ako to tu bežne chodí, pretože som si väčšinu času stráveného tu všímala len samú seba, no niečoho som bola svedkom." Znova si vložila vidličku do úst a prehltla. Mladík zasa spozornel a prestal si podopierať tvár dlaňou. 
,,Bola som tu prvá. Prvá v tábore a ako druhý prišiel on, Alexander. Práve som absolvovala fyzikálne vyšetrenie, aby usúdili, či som na výcvik vhodná po zdravotnej a telesnej stránke. Cez záves v stane som však videla, ako prichádzal aj so svojou rodinou. Pravdepodobne s otcom a starším bratom. Boli to muži rovnako tak stavaní, ako on, oblečení v uniformách, na ktorých sa vynímalo veľa takých tých odznakov, cien..." mávla rukou. ,,Vyznamenaní alebo ja neviem, ako tomu presne mám hovoriť...V každom prípade to bolo ale asi to najviac strohé rozlúčenie, ktoré som tu v ten deň videla. Žiadne objatia, žiadne odvahu dodávajúce potľapkanie po ramene alebo tak podobne. Len prísny pohľad, zopár umelých fráz, slov a jednoduché zaželanie k nadchádzajúcich úspechom, ktoré mi skôr vyznelo ako pripomienka, ako niečo, čo sa očakávalo, ako niečo, čo..." Na krátky moment sa prestala venovať jedlu a očami spočinula na mladom mužovi pred sebou. 
,,Vieš, čo tým chcem povedať?" spýtala sa ho. Rikard po celú tú dobu zdvorilo počúval, i keď si o tom myslel svoje. 
,,Ja len, predpokladám..." začala znova. ,,Že celý tento výcvik je sám o sebe náročný. Ako telesne, tak psychicky a neviem si predstaviť, že by k tomu navyše mal aj niekto odo mňa nejaké príliš veľké očakávania." Vrátila sa k tanieru. ,,Asi to nie je jednoduché, riadiť sa niečím presvedčením a snažiť sa dostať na rovnakú, ak nie vyššiu úroveň, ako rodinní príslušníci, pretože sa inak v ich očiach znížiš. Podľa mňa takýto tlak dokáže človeka prinútiť správať sa nevhodne a dodať mu na nepríjemnej aure, i keď...i keď je to asi vec, ktorá sa ťažko posudzuje, kým si ju sám nezažiješ." dodala ešte, na čo sa Rikard pomrvil na lavici. Nie, tento otrepaný príbeh rozhodne v jeho očiach neospravedlňoval jeho správanie, no z nejakého dôvodu sa na neho mračil o čosi menej, keď ako poslušný psík pribehol naspäť a dolial pohár Hope doplna.  

***

Súčasnosť ~

Všetci stáli na svojich miestach. Eren sa pomaly pripravoval na premenu a mnohé páry očí vzhliadali jeho smerom. Nie každý to už videl a preto si to málokto chcel nechať ujsť. 
Hope tiež skončila so zapínaním svojej výstroje a brušká jej prstov jemne prešli po rukoväti ľavej čepele. Bolo jej jasné, že sa situácia, popísaná z podobného incidentu, pravdepodobne zopakuje. Vyčistia Erenovi cestu a on upchá dieru. Titáni nebudú môcť vstupovať dnu, zaistí sa oblasť a môžu sa začať opravy. Skončí sa táto jedna nudná kapitola a začne sa iná. 
Očami pri tej myšlienke spočinula na Levim a v duchu si zaželala, aby novú stránku príbehu mali spoločnú a bez ďalšieho dlhodobejšieho odlúčenia. Kým bol totiž pri nej, pripomínal jej sľub, ktorý mu dala. Za hradbami ju to vďaka nemu lákalo menej, než pred rokmi. A ona tomu nutkaniu odolávala už len kvôli nemu, i keď si sama nebola sebou istá, ako dlho vydrží. Neverila svojej vlastnej mysli, neverila tomu, čo sa v nej bez jej súčasného vedomia skrývalo a čo mohlo vyplávať na povrch bez toho, aby si to vôbec všimla.  

.
.
.

Akosi som chytila veľkú chuť sa venovať tomuto príbehu a tak pridávam ďalší diel. Trošku som vám popísala okolnosti, ktoré viedli ku vzniku našej trojice- Hope, Rikard a Alexander :] 

***

3 komentáre:

  1. Zaujímavé. Naozaj veľmi zaujímavé, ako sa tí traja dali dohromady a ako si skvelo opísala to, že nie je všetko také, ako sa na prvý pohľad zdá. Nepovedala by som, že Alexander to má v rodine také... podivné a že sa až tak veľmi potrebuje dostať na vrchol, aby neklesol v ich očiach, ale teda veľa to vysvetľuje a páči sa mi, že si nám vyjasnila jeho správanie, za ktoré by sme mu dali asi viacerí preplesk. Takže opäť táto kapitola bola skvelá a samozrejme, že sa mi páči, že sa am objavil Levi, aj keď ten Levi v minulosti... stále je to Levi. ♥
    Som rada, že ti to takto ide a darí sa ti (aj ja chcem! - to bol výkrik z temnoty)
    Teším sa na pokračovanie! ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. nuž Peti, som nadšená, že nás takto hojne zasobuješ materiálom na čítanie :D neviem si pomôcť, ale Rikard mi pripomínal Armina...až kým nezačal rozprávať o Alexandrovi :D to už Armin nebol :D stále viac ma začína zaujímat odkiaľ Hope pochádza a kým bola, pokým ju nenašli Hanji s Levim a Erwinom. a teším sa na ďalšie okamžiky Hope s Levim...moja romantická duša sa nezaprie :D a som zvedavá na ďaľšie príhody našej novovyformovanej trojice :D každopádne, drž sa, veľa motivácie do písania, veľmi sa teším na ďalší diel, tak dúfam, že bude čoskoro (a nie nevyvíjam na teba nátlak) :D

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Okej, dostala som sa aj k čítaniu (a hej, nezabudla som, na svoj sľub...)
    No, zaujímavá kapitola. Bavilo ma čítať o tých troch, pekne si to popísala :) A Erwin... hej, je sadista, rozhodne ním je :D No a Šerbeľ heichou, ako vždy... jeho veľmi výstižné poznámky xD
    Inak Rikard sa mi pozdáva, slušný odtiaľ potiaľ. No a Alexandrovi teda takú rodinu rozhodne nezávidím...
    Okej, trochu chaotický komentár, ja viem, no celkovo sa mi kapitola páčila a teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)