piatok 25. augusta 2017

Obrat


***


***

originálne, jednodielne

***
Dalibor. Keď ho stretla, bola ochotná urobiť veľa zmien. Zo svojho ľahko nedbanlivého výzoru prešla na dennodenné líčenie, česanie a lakovanie vlasov, aby neboli strapaté a nedajbože viac, ako dva dni neumyté. Ani raz ju nevidel neupravenú. Bola ochotná si kvôli tomu privstať a taktiež nosiť celú tašku kozmetiky do svojej práce, aby sa poprípade tam, ak už vážne nestíhala, mohla pripraviť na stretnutie s ním. Robila, čo mohla, aby mu a jeho vkusu vyhovela. Tenisky už dávno boli zatlačené v botníku úplne vzadu a nelichotivé tepláky rovnako tak hlboko pod kôpkou iných vecí. Vymenila pohodlie za lodičky a šatník za množstvo vecí, v ktorých sa necítila dobre, no ktoré boli dostatočne žensky príťažlivé na to, aby jej aj on občas venoval príjemný pohľad.
Asi...Asi to bolo tým, že jej falošne nadobudnuté sebavedomie z toho, že práve niekto ako on o ňu zavadil, bolo lepšie, než zdravá úcta k sebe samej. Chcela sa mu rovnať. Musela. Chlap ako on, dobre vyzerajúci, starajúci sa o seba a s lepším platom jednoducho vyžadoval istý level, pod ktorý sa nemohla dostať, ak si ho chcela udržať.
I tak však málokedy od neho zinkasovala lichôtku, pochvalu a pekné slová. Sálal z neho chlad a ona si nahovárala, že jej to nevadí. Klamala samú seba a klamala aj okolie. Nikdy by si neposťažovala. Nikdy. Ani len na jeho nevrlosť, aroganciu a ego až do neba siahajúce. Ona nie. Veď prečo by aj?
A to ju popri tom toľko vecí mrzelo. Napríklad aj fakt, že ako dvaja dospelí, s vlastnými príjmami by pokojne už mohli bývať spolu a myslieť aj na niečo viac, ako len chodenie. Lenže tak tomu nebolo. Ona mala svoje bývanie a on to svoje. Trávili čas buď u neho alebo u nej, no prevažne u nej. Dobre vedela, že to vôbec nebolo tým, že by zakaždým mali bližšie jej byt alebo tak podobne. Bolo to tým, že on si ten svoj neustále chránil ako istú svätyňu, do ktorej mohol hocikedy vkĺznuť, keď na ňu zrovna nemal náladu a nechcel sa spoločne s ňou tlačiť v posteli. On totiž nebol na romantiku. Nebol však ani len na tie ostatné veci.
Nemal rád jej rodinu, nemal rád jej priateľov, ktorých bolo, mimochodom, vďaka nemu čoraz menej a menej a vlastne nemal rád nič, čo by ho otravovalo dlhšie, ako pár hodín.
Popravde, bol to hrozný chlap. Presne ten typ, za ktorého hovorilo nafúknuté sebavedomie, nadobudnuté nielen záujmom zo strany žien, ku ktorým sa nikdy nesprával dobre. A vlastne... Nebol taký len k nežnejšiemu pohlaviu. Bol nepríjemný na každého a aj ona sama si bola istá tým, že tí jeho takzvaní víkendoví spoločníci sa aj tak s ním vláčili kvôli všetkému inému, len nie úprimnému kamarátstvu.
Chvíľku sa aj ona považovala za jednu z nich. A cítila sa kvôli tomu zle. Ako niekto falošný, pretože keď to pozlátko opadlo, ona si uvedomila, že takého muža zrejme nikdy nebude môcť naozaj ľúbiť. Lenže osud to tak na potvoru asi chcel, aby jej emócie a najskôr len povrchné sympatie k nemu predsa len vzrástli. A nielen to. Ony sa priam navýšili tak, že si prestala vážiť samú seba a ochotne s ním bola takú dobu, z ktorej mala rozhodne menej, než on. Deň za dňom sa stal nezdravým, úplne chorým správaním z jej strany, ktoré bolo poháňané obavami z toho, či náhodou nepribrala jedno-dve kilá, či jej pleť nevyzerá nepekne unavene a šlo aj o ďalšie malichernosti, ktoré by podľa nej mohli kľudne viesť k tomu, aby sa jeho občasné pohľady po iných ženách mohli stať aj niečím iným, vážnejším a znepokojivým.
A ktovie, možno sa aj tým niečím iným stali. Dnes už na tom totiž toľko nezáležalo.
Už nie. Pretože sa toho veľa zmenilo.
Nie však k tomu, čo bolo pred ním, ale ďaleko, hlboko pod tým, čo bývalo.

***

Hovorí sa, že dvojčatá majú k sebe akosi tak zvláštne blízko. Vraj ich puto je natoľko silné, že bežní súrodenci ho normálne nezažijú a aj keď sa ona vždy len na týmito rečami pousmiala, tak práve dnes už veľmi dobre vedela, že na tom skutočne niečo bolo.
Volala sa Nina. Jej dvojča, ktoré tento svet opustilo už pred niekoľkými mesiacmi a zobrala si niečo z nej bez opýtania zo sebou. Niečo tak moc dôležité a nevyhnutné k tomu, aby ona mohla žiť a nielen prežívať ďalej.
Možno keby že sa mohla na to pripraviť, možno keby to očakávala, lenže bolo to tak náhle.
Autonehoda. Pri tom bola tak skvelá šoférka! A vlastne, ona bola v podstate skvelá vo všetkom. Omnoho lepší človek, ako ona sama. I napriek tomu, že sa narodili spoločne, tak sa ich osobnosť dospievaním vyformovala pre každú inak.
Nina sa nebála prejaviť, či už kladne alebo negatívne. Nina by sa nesprávala tak hlúpo, ako ona a už by rozhodne neklamala samú seba.
Nina ho neznášala a zakaždým tvrdila, že by ho mala čím skôr poslať dočerta.
A ona to začala chápať až po jej smrti. Možno to bolo tým, že niekedy nemala ani len energiu na to, aby vstala z postele a nieto ešte na to, aby sa kvôli niekomu hrala na niečo, čím nebola a čo z duše neznášala. Jej myšlienky na to, ako si ho udržať, vystriedali myšlienky na jej drahú sestru, ktorú tak veľmi milovala a ktorá pre ňu toľko znamenala. Už nemala potrebu sa o seba prehnane starať. Už sa o seba nestarala v podstate skoro vôbec a nebyť matky, ktorá sa behom týždňa u nej niekoľkokrát zastavila a prinútila ju zjesť teplé jedlo, tak by to na nej bolo poznať o to väčšmi. 
Chradla. Pomaly stratila záujem o vonkajší svet a jej denný program sa z normálne pestrého stal jednoduchým, pozostávajúcim z práce a potom spánku. Pokojne spala aj dvojnásobok toho, čo normálne a bolo jej to šumafuk. Telefón bol večne vypnutý alebo na tichom režime. Nemala potrebu sa s niekým o tom neustále rozprávať a čoskoro zistila, že už ani len netúži po jeho prítomnosti. Obmedzila ich stretnutia na minimum a občas sa mu neozvala aj niekoľko dní. Už sa viac o to nestarala. Jediným jej cieľom a útočiskom pre jej boľavé vnútro bola jej posteľ a bezsenné noci. 
Proste to neprechádzalo a to, čo zo začiatku brala ako prirodzenú reakciu svojho tela a mysle na stratu tak dôležitého človeka, len silnelo a pohlcovalo ju to celú. 
Bola nikým. Tak sa vnímala. Svet navôkol ju nebavil a riešila to po svojom nečinnosťou a zanedbávaním všetkého, k čomu mala vybudovaný vzťah. 
Nevládala sa s tým vysporiadať. Nevedela ako a občas sa pristihla, že ani len nechcela.  
Tá prázdnota bola k nevydržaniu.

***

Z tuhého spánku ju zobudil až zvonček, na čo ona ihneď oľutovala, že ho už dávnejšie nevyradila. Neskôr sa však k vyzváňaniu pridružilo aj búchanie na dvere, lenže to už ona pri nich stála a bez toho, aby nazrela cez priezor, kto prišiel, ich prosto otvorila. 
,,No konečne..." zaznel jeho podráždený hlas a pravdepodobne sa chystal rovnakým tónom ešte niečo dodať, no zarazil sa. Zrejme za to mohol jej vzhľad. Sama seba už dlhšie v zrkadle totiž nevidela, pretože jej v práci dali niekoľkodňové voľno a to znamenalo, že ten čas mohla pokojne tráviť pod perinou bez toho, aby ju niečo rušilo. Ani len jeho pohľad ju nevyviedol z miery a nedonútil ju k nejakej výraznejšej reakcii. Nič nepovedala, ani ho len nepozdravila, len...len sa jednoducho zvrtla na päte a pobrala sa naspäť do svojej izby. Počula za sebou zabuchnutie dverí a jeho kroky, no to už bola opäť pod paplónom, s tvárou zarytou vo vankúši. 
,,Celé dni mi nedvíhaš telefón..." začal. Nebola by to prvá jeho debata na túto tému. ,,Ako si to vlastne predstavuješ?" Áno, aj táto otázka už zaznela. A bolo jej to dokonca rovnako tak ukradnuté, ako prvýkrát od Nininej smrti. Predtým by každé jeho čo i len zvýšenie hlasu v nej vzbudilo veľa nepríjemných pocitov a práve teraz jej to prišlo len a iba neškodne otravné. 
,,Hej..." cítila, že uchopil okraj periny. ,,Hovorím s tebou, Saša!" 
,,Čo keby si vypadol?" uniklo jej unavene spomedzi suchých, popraskaných pier, ktoré si celé dni od úzkosti hrýzla a nebola schopná natrieť ani len obyčajným balzamom. 
,,Čo prosím?" ozvalo sa nad ňou, no ona sa ani len neunúvala pootvoriť viečka, aby videla jeho značne vykoľajený výraz. Áno, toto by si tá stará, dobrá Alexandra nikdy nedovolila. Lenže táto nová, alebo skôr to, čo z nej ostalo, mala úplne u riti celú jeho existenciu a aj to všetko ostatné. 
,,Nemám chuť sa s tebou baviť." otočila sa na druhú stranu a perinu si pri tom pretiahla cez hlavu. 
,,Choď preč." zopakovala potichu svoje jasné želanie. Neunúvala sa ani len obzrieť, keď zaznelo tiché, urazené "fajn" a potom už len začula hlasné zabuchnutie dverí. 
Inú reakciu však ani len nečakala. Nie od niekoho, kým bol. On to predsa nemohol chápať. Človek, ktorý sa staral vždy len o seba a svoje dobro jednoducho nemohol vedieť prejaviť empatiu a ľútosť nad tým, čo prežívala. Veď ani len na pohrebe od neho nečakala viac, ako len istú zdvorilú formalitu a gesto, ktoré by zvládla aj cvičená opica. Nehovoriac o tom, že už o to ani len nestála.
O to väčším prekvapením však pre ňu bolo, keď v ten samý deň niekto zaštrngotal kľúčmi a opäť vošiel do bytu. Znova ležala tvárou k dokorán otvoreným dverám a tak aj v prítmí chodby spoznala jeho obrysy. V rukách mal nejaké tašky, ktoré pokladal na zem, kým sa vyzúval. Potom potichu podišiel k jej izbe, no nevošiel dnu. Len privrel dvere, na čo sa ona znova prevalila, rozhodnutá to nechať tak. Nech si robí, čo chce. Aj tak nemala síl na to, aby sa tu s ním doťahovala a hádala. 
S tou myšlienkou znova zadriemala a prebrala sa až o niečo neskôr. 
V miestnosti bola úplná tma a doliehalo k nej len svetlo v podobe úzkeho pásika, predierajúceho sa skrz malú špárku medzi podlahou a okrajom dverí. To znamenalo, že v jej byte stále bol. A ju z nejakého neznámeho dôvodu po dlhej dobe premkla zvedavosť. Bola to prvá výraznejšia emócia po takom čase a ona sa jej neubránila. Posadila sa a zvesila nohy z postele. Bosými chodidlami prešla naprieč izbou, malou chodbičkou a dostala sa až do kuchyne. 
Mala pravdu. Bol tam. Čo bolo však zarážajúce, bolo to, že stál pri sporáku, trúba tiež pustená a niečo horlivo miešal.
,,Čo tu robíš?" vysúkala zo seba, na čo sa on strhol tak prudko, že takmer prevrátil obrovský hrniec.  
,,Nie je to jasné?" odvetil podráždene. Jeho hrubý hlas však bol tým jediným, čo na ňom spoznávala. Pohľad jej totiž padol na jeho mierne spotenú tvár kvôli teplu z varenia a tričko s mastným fľakom asi od oleja. A to veru bolo už vážne niečo pre niekoho tak povrchne dokonalého, kým bol on. V tej chvíli sa dokonca jeden z jej kútikov úst zdvihol v akomsi chladnom úškrne a jej nohy sa mimovoľne pohli smerom k malému jedálenskému stolu, ktorý tu mala. Kedysi dúfala, že ho čoskoro vymení za omnoho väčší a že za ním bude sedieť najskôr s ním a potom dokonca možno s ich deťmi. Avšak dnes už vedela, aká to bola naivná predstava. 
,,Čo máme?" Sama netušila, prečo použila množné číslo a taktiež ani len, prečo sa vôbec pýtala a posadila. Hlad predsa necítila už veľmi dávno a aj keď niečo zjedla, tak iba z donútenia.
,,Ryžu a kurča." odpovedal jej šomravo. Znelo to nevrhlo, no keby že by neskúmala detaily na vyšívanom obruse, ktorý bol možno starší, než ona, tak by zbadala tie jeho rozšírené zreničky a zvláštny výraz, ktorý sa na jeho zachmúrenej tvári objavil len čo tú otázku vyslovila. 
,,Naložím ti?" spýtal sa tentoraz on, napäto stojac pri linke.  
,,Dobre." vyriekla ľahostajne, no kladne, na čo jeho paža pohotovo ako na povel vystrelila ku skrinke s príbormi. Neohrabane a akosi aj tak nervózne jej nakladal jedlo, pri čom mu veľa popadalo pomimo. Samotný tanier mal tiež úplne otrasnú prezentáciu, no keď ho položil pred ňu, len poďakovala. 
Nuž, popravde, netušila, či tá ryža bola viac nedovarená alebo rozvarená. Možno jedno s druhým, ak zmiešal dve odlišné balenia dokopy, no nepovedala nič, i keď cítila na sebe jeho skúmavý pohľad. Vedela, že sa díval na každé jedno sústo, ktoré do seba dostala a že ich veru do seba dostala veľa! Veľa na to, koľko toho zvykla zjesť posledné týždne. Mäso tiež nebola žiadna výhra, no rozhodne to bolo jedlo, ktoré do seba hádzala na podiv schuti. Nakoniec sa jej podarilo vyprázdniť väčšinu taniera a nikto ju k tomu ani len nemusel presviedčať. 

***  

Umývala riad, keď ucítila, ako sa jeho telo k nej zozadu pritislo. Hruďou sa oprel o jej chrbát a jeho dlane spočinuli jedna na linke a druhá na jej boku. 
,,Pribrala si." ozvalo sa jej pri uchu, po ktorom následne prešiel perami. Paža z jej bedra sa pri tom presunula na jej zadok, ktorý demonštratívne stisol, aby jej ukázal, čo tým myslel. 
A ona veľmi dobre vedela, že to nebola výčitka, ale isté slová úľavy. Kilá boli totiž behom posledného pol roka viac než vítané. V jej prípade by to dokonca mohla brať aj ako kompliment, pretože behom ďalších pár mesiacov jej neuchádzalo, ako sa na ňu díval a sledoval každý jej krok smerujúci nielen k chladničke. Taktiež jej neušla tá jeho svojská, no predsa len nápomocná starostlivosť, ktorú jej preukázal a zrejme vďaka ktorej tu stále bola. Napriek tomu sa jej avšak ešte aj teraz ťažko zvykalo na zmenu, ktorou si neobvykle prechádzal on a nie ľudia okolo neho, aby mu vyhoveli.  
Ostal. A to ho o to ani len neprosila, no ani len ho už nevyháňala. Nechala to celé na ňom, pretože jej samej ešte dlho trvalo, kým sa dostala z najhoršieho. Dnes už ale dokázala opäť načerpať aspoň trošku energie na to, aby cez deň dokázala normálne fungovať. Chuť sa síce neobjavila každé ráno, no navrátila sa jej aspoň vôľa. 
A on bol počas toho celého procesu pri nej. Nie je to ironické?
Áno, stále si pri tom zachovával ten svoj hrane frajerský a nedotknuteľný imidž, no ona už dávno zahliadla to, čo bolo pod tým. 
Zakaždým, keď ho nielen intímne odmietla, mohla totiž badať to všetko, čo sa črtalo v jeho očiach. A ona nechápala, že ho zrovna v tých momentoch fyzicky priťahovala a že práve vtedy, keď bola v takom škaredom a odpudivom stave, sa o to vôbec pokúšal. Jednoducho, v tých utrápených chvíľach prestala samú seba vnímať ako ženu, takže aj keby chcela, nemohla ho k sebe pustiť. Avšak jeho pohľady, plné emócií a akejsi nepochopenej potreby a túžby nedokázala ignorovať večne a tak začali spolu znova fungovať aj po tejto stránke. 
A aj teraz. Jemne ju hladil, občas sa sklonil k jej ramenu svojimi ústami a tlačil ju k linke, akoby sa snáď bál, že by mu mohla opäť ujsť, ako tak urobila už mnohokrát predtým, než sa dopracovali do fázy, kedy nemusel viac spať na gauči v obývačke, ale v jej posteli.  
A ona sa ho nikdy nespýtala, prečo neodišiel a prečo zotrvával práve v dobe, keď to s ňou nedokázali vydržať omnoho chápavejší a citlivejší ľudia ako bol on. Prečo jej odrazu niekto tak hrozne namyslený, chladný a pohodlný varil, i keď mu to nešlo a prečo jej robil nákup, upratoval, nešťastne pral, niekedy dokonca žehlil, kupoval knihy, aby vo voľnom čase aspoň čítala, púšťal komédie každý jeden večer, podával hrnček teplého kakaa do postele, podával čaj, kávu, misku s ovocím, puding, tiež nešťastne uvarený so samou hrudkou, jogurt a čakal, kým to nezje, aby to následne on, koho všetci väčšinou obsluhovali, mohol popratať. Prečo ju často viezol do práce a ešte častejšie čakal na jej konci pred budovou a prečo sa ju snažil vytiahnuť do kina, na večeru, na párty a tváril sa pri tom stále tak nad vecou, akoby sa nikdy nič zlé neudialo. 
Prečo?
Nuž, niektoré veci asi navždy ostanú u oboch strán uspokojivo nevypovedané bez toho, aby o nich musela padnúť čo i len zmienka. 

***

3 komentáre:

  1. Veľmi pekný a zaujímavý príbeh, ktorý má z veľkej časti viac realistickejšiu podobu a to sa mi veru páči.
    Nie je bez chyby, ale prejavil sa natoľko, aby vedela, že o ňu zjavne stojí, inak by tam pre ňu v jej najťažších chvíľach nebol. Takže... ten ich vzťah nie je perfektný (v realite taký vzťah podľa mňa ani neexistuje), ale ja som to videla tak, že toto jej obdobie bola ako taká skúška aj pre ten ich vzťah, že čo on urobí a či vôbec niečo urobí. Mne sa páčilo, akým spôsobom jej nakoniec prejavil svoju náklonnosť, aj keď to neboli kvety a Hollywoodske úsmevy.
    Skvelo napísané. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Ako som ti už písala do osobnej správy - ten úvod ma úplne zasiahol, priam šokoval. Lebo sa to až nápadne podobalo niečomu, čo som okúsila na vlastnej koži. Toxické vzťahy... to je téma na veľmi dlhú debatu a ako vidím, tak aj vďačná, čo sa písania týka. Ale potom sa to vyvinulo iným smerom, ako som čakala. Neviem povedať z tých útržkov, že nakoľko moc toxický Dalibor bol, to by sme museli v príbehu pokračovať ďalej a zistiť, či to, čo pre ňu urobil, bolo iba chvíľkové získavanie si jej alebo to naozaj myslel úprimne a od srdca a chcel jej dobro. Ale budeme optimisti a predstavujem si, že v pokračovaní to tak bolo, že mu skutočne na nej záleží :) tým pádom to bol pekný obrat :) u niekoho k horšiemu, u niekoho k lepšiemu :) len je smutné, že sa museli udiať práve takéto srdcervúce udalosti a Alex sa musela dostať na takéto dno, aby ten jeho obrat vôbec nastal. Kladiem si otázku, že ak by sa niečo takéto nestalo, či by sa on zmenil. No, každopádne, zmena prišla, možno to fakt chcelo nejaký impulz, i keď bol práve takýto :( ale bolo to krásne napísané. Ako si opisovala jej situáciu, jej stavy, jej rozpoloženie... Úžasné, ako vždy. Ty si proste PANI spisovateľka, to už všetci dávno vieme a som rada, že po tak dlhej dobe (dlhej na niekoho ako ty, čo je aktívnejší :)) si konečne opäť niečo uverejnila. Bolo to úžasné, takéto reálny príbehy z reálneho života majú niečo do seba :) začala som im asi holdovať viac ako klasickým fanfikciám :) a to je zvláštne, lebo kedysi boli pre mňa neatraktívne a nebavilo ma ich čítanie tak moc ako čítanie o niekom, do koho som platonicky zamilovaná :) Takže, tlieskam, si moc šikovná :) Dúfam, že takýchto bude viac v budúcnosti...

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Veľmi pekný príbeh. Má v sebe naozaj veľa. Popravde je to taký kúsok z reálneho vzťahu, veď nič nie je dokonalé a tu to bolo na to patrične aj poukázané. Vo vzťahoch je myslím si dôležité toto uvedomiť a byť schopný pristúpiť na istý kompromis, inak to proste stroskotá. Jednoducho všetci máme svoju dobré aj zlé vlastnosti.
    Aj keď teda je rozhodne otázne, či hlavný hrdina svoje správanie zmenil len na nejakú chvíľku, kým sa jej znova dostane pod kožu, alebo to myslel skutočne vážne.
    Skutočne krásny príbeh, neskutočne sa ti podarilo zachytiť a hlavne popísať tú správnu atmosféru, stav hlavnej hrdinky.
    Len tak ďalej :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)