štvrtok 7. septembra 2017

Assassin´s Creed FF |Pád na dno|

***


***

Pre Farah

***

Mlčky som sledovala, ako sa jeden postarší muž mojím smerom sťažuje. Objednávka sa totiž o deň omeškala a on, žijúc podľa filozofie "náš zákazník, náš pán" si prišiel vyliať svoje škaredé srdce zrovna mne, ktorá som bola sama na firme. Tak som tam len ticho stála za pultom a čakala, kedy si konečne pohoní svoje ego a odíde. Najväčšou iróniou však bolo, že ešte pár mesiacov dozadu by moja reakcia ani zďaleka nebola tak pokojná a neutrálna. Boli časy, kedy sa moje vnútro nepríjemne rozochvelo, kedy som pocítila isté brnenie v rukách a nechutne svrbivý, zvierajúci pocit, ťahajúci sa ako veľké chápadlá naprieč celým mojím telom. Úzkosť by ma pohltila behom pár sekúnd a ľútosť zaliala celú, no teraz nie. Už pár týždňov po podobných situáciach neutekám na toalety, aby som skryla pred kolegami svoje uslzené oči a upokojila svoje roztrasené ja, ktorému obvykle nechýbalo veľa k tomu, aby sa dostalo do podobného rozpoloženia. Nuž, bola som inak stavaná. Predtým, než sa to začalo. Než moje sny a fantázia prevýšili skutočnosť a realitu natoľko, že mi bežný deň v práci nedokázal uškodiť. Už nie. 
Už mi vonkajší svet nedokázal privodiť nič zlé a nepríjemné, pretože už na ňom nezáležalo.   

***

Precitla som, až keď som sa vrátila do svojho malého bytu. Sotva som za sebou zavrela dvere a už som cítila ten nadšený pocit z toho, že som konečne doma. Bleskurýchlo som sa šla osprchovať a ešte predtým som rovnako tak ponáhľajúc sa zjedla svoju večeru. Obliekla som si na seba svoje pohodlné pyžamo a vkĺzla pod perinu svojej postele. S akýmsi neuveriteľným pokojom som zavrela oči. 
Už mi vôbec netrvalo dlho, aby som zaspala ako kedysi. Moja myseľ vedela, po čom túžila. Vedela, čo je pre ňu najlepšie a zbytočné dúmanie pred tým, než ma spánok premôže, tým už nebolo. 

***

Pár minút. Naozaj len pár a ja som sa znova ocitla tam, kde som tam veľmi chcela byť. Ani som si len neuvedomila, že bolo sotva pól šiestej, keď som skončila v posteli a už vôbec som sa nezamýšľala nad tým, ako je možné, že už o takej hodine sním. Nebolo to podstatné, pretože som už znova kráčala nádhernými, starovekými ulicami Ríma. 
V realite som ho navštívila len raz. Vo svojich snoch každú jednu noc, odkedy to začalo. 
Obvykle boli sny len akousi šmuhou. Málokedy v nich bolo niečo normálne, čo by dávalo zmysel a príbeh, lenže asi štyri mesiace dozadu som mala jeden, ktorý bol až moc živý, až moc pekný a lákavý oproti tým predtým. Najzvláštnejšie však na tom bolo, že sa opakoval. Teda, ani nie tak opakoval, ako skôr, že zakaždým, keď som zavrela oči, objavila som sa presne na tom samom mieste a v tej samej situácii, v ktorej som ríšu spánku opúšťala.
Bolo to úžasné. Bol tam pokoj a hlavne, bola som tam z akéhosi dôvodu šťastná. Preciťovala som všetky tie emócie, ako aj v bdelosti s tým rozdielom, že tieto tu boli pozitívne, hrejivé a uspokojivé.
Už ma nezaujímalo, čo sa dialo v tom svete, do ktorého som sa prebúdzala. Ak by som sa na to pozrela inak, možno by som vytušila, že na tom niečo nie je v poriadku. Avšak mne to bolo jedno. Emócia pochybnosti a precitnutia sa nedostavovala. Bola hlboko zatlačená a ja som žila. Žila vo sne, ktorý sa pre mňa stál všetkým.

***

Moje obľúbené uličky, moje budovy, moji ľudia... To všetko som mala navôkol a ani mi len takmer neprišlo, že to nie je skutočné. Celkom jasne som totiž cítila hrejivé teplo slnečných lúčov, ktoré mi dopadali na pokožku a užívala si chuť práve čerstvo upečeného chleba, z ktorého som si stále odtrhávala a plnila ním ústa. Dokonca aj vône tohto môjho sveta ku mne doliehali úplne identicky s tými tam vonku rovnako tak, ako aj všetko ostatné. Medzi snom a realitou bol rozdiel len v období, v čase a v mieste, v ktorom som sa nachádzala. Dokonca som sa pristihla, že mi komunikácia a čítanie v latinčine a iných etnických jazykoch, ktoré sa v tejto dobe používali, problém nerobilo. Avšak keď som to skúsila naozaj, slová mi nedávali zmysel. Ešte stále si pamätám, ako veľmi ma to sklamalo. Vzápätí som však stránku na internete vypla a hnevlivo zaklapla notebook s myšlienkou, že to už zrejme tak skoro neskúsim. Lenže takýchto vecí bolo viac. Vecí, ktoré som v Ríme zvládala a naopak doma mi nešli alebo mi nič nehovorili. Avšak keď som ich vykonávala, pripadalo mi to natoľko prirodzené, ako moja bežná práca a iné aktivity. Možno aj preto som zakaždým pocítila mierny smútok, ale na druhej strane to bolo spočiatku pre mňa určitým spôsobom fascinujúce. Akoby som žila dva rôzne životy, akoby som bola dvoma rôznymi osobami, akoby...   
Náraz
Strhla som sa, i keď som veľmi dobre vedela, že sa mi nič stať nemôže. Očami som rýchlo prebehla po oboch stranách uličky a zistila som, že do voza, ktorý pár sekúnd dozadu prešiel popri mne, vrazil iný. Majiteľ toho prvého z neho zliezol a začal zúrivo nadávať, pretože mu popadala väčšina nákladu. Lenže ten druhý, ten, ktorý toto všetko spôsobil, si ho ani len nevšimol. Jednoducho preskočil z jednej vlečky na druhú a následne rýchlo opustil aj tú. Netrvalo dlho a všetci prítomní zistili, prečo tomu tak bolo. Rovnakým spôsobom sa cez oba vozy totiž prehnalo zopár vojakov. Ten muž, zahalený od hlavy po päty pravdepodobne urobil niečo zakázané, niečo, čo sa v očiach vyššie postavených ľudí zdalo byť nevhodné alebo bol možno jedným z tých zločincov, o ktorých som tu občas začula. 
Hneď, ako mi to prebehlo hlavou, som mimovoľne ustúpila k múru jednej z budov, čo bolo tiež odo mňa trošku nelogické. Avšak nedokázala som si pomôcť. Strach, ako emócia a pud sebazáchovy boli v týchto snoch tiež na rovnakej úrovni, ako v skutočnosti a nevedela som sa ich zbaviť ani po uvedomení si, že mi nič nehrozí. A presne kvôli tomu som urobila ďalší krok vzad, keď mi došlo, že sa daný muž približuje mojim smerom.
Jeho sebavedomá chôdza vôbec nenapovedala tomu, že by sa desil tých, čo ho prenasledovali. Práve naopak, prišlo mi to, akoby ich vnímal len okrajovo, akoby pre neho nepredstavovali nič, len akési okolnosti, ktoré boli nevyhnutné. 
Stála som tam, čakajúc na to, čo sa bude diať. Zažívala som mnohé interakcie, no nikdy nič, čo by bolo takto moc intenzívne. Moje myšlienky sa trochu utriedili, pretože som si stále dookola opakovala, že je to len sen. Presne ten sen, ktorý milujem a ktorý jednoducho nejakým spôsobom pokračovať musí a práve preto sa toto deje. Práve preto sa ku mne tá postava stále približuje a práve...
,,Zobuď sa..." začula som hrubý hlas a chvíľku mi trvalo, kým som si uvedomila, že patril jemu. Zakrytá tvár totiž znemožňovala vidieť pohyb pier a preto som na kratučký okamih ostala zmätená. Potom mnou však opäť škublo, pretože sa prudko zvrtol na päte a vo vzduchu sa zaleskla čepeľ. Tá samá sa v priebehu necelej sekundy objavila v hrudníku jedného z vojakov, ktorý sa k nemu ako prvý dostal na vzdialenosť pár metrov. Sledovala som, ako sa jeho telo s akýmsi sipotom zviezlo na zem a ako jeho tvár padla do prachu. Ten výjav ma paralyzoval natoľko, že som znova zabudla, že toto nie je naozaj. Moje telo sa rozochvelo, akoby som snáď videla reálnu vraždu a precitla som, až keď mojim smerom prehovoril zas. 
,,Zobuď sa!" zaznel naliehavejšie, otáčajúc sa pri tom ku mne a jeho tón tentoraz nebol tak nevýrazný, ako predtým, no miešal sa s istou dávkou hnevu a podráždenia. 
Bol to len drobný moment. Bola som tam, s ním a potom som už len znova ležala vo svojej posteli, s očami naširoko otvorenými, hľadiac na nejaký neurčitý bod na stene.    
Hodný chvíľu mi trvalo, kým som sa konečne posadila. Akonáhle som však tak urobila, mojím telom prešla nepríjemná, tupá bolesť. Moje svalstvo bolo stuhnuté, priam som cítila malé kŕče pri každom, čo i len najmenšom pohybe a v hrdle som mala úplne sucho. Táto reakcia môjho tela ma pomerne dosť prekvapila, no akonáhle som siahla na svoj telefón a zistila, že už bol dávno druhý deň a jeho neskorý večer, tak som usúdila, že sa asi nemám čomu čudovať. 
Prespala som totiž vyše dvadsaťštyri hodín. A to ma zarážalo. 

***

V ten večer som sa k posteli už toľko nehrnula. Dalo by sa povedať, že som sa pre tento večer a túto noc rozhodla trochu si čas pred spánkom predĺžiť. Ako za starých čias. Ironické.  
Klamala by som, keby že tvrdím, že ma to nerozrušilo. Ešte aj teraz, keď som jedla svoje obľúbené jedlo, ktoré som si tesne pred záverečnou ešte stihla objednať, som bola nepokojná a plná pochmúrnych myšlienok. Napadlo ma napríklad, ako dávno to bolo, čo som mala niečo takto dobré. Ako dlho to už je, čo som si s chuťou niečo vyberala a netrpezlivo čakala na dovoz. V pozadí mi dokonca hrala pustená televízia a ja som si uvedomila, že ani len tú som už nejaký ten čas nepozerala. 
Je to možné, že sa všetko točilo len kolo spánku a snenia
Lenže čo teraz? Keď zaspím, objavím sa tam. Presne tam, kde som to miesto opúšťala a ja som sa z nejakého neznámeho dôvodu na to príliš necítila. Po prvýkrát, od kedy tie sny mám, sa na ich pokračovanie akosi tak neteším a z toho som ešte nervóznejšia. Boli totiž tým jediným, čo som mala. Tým jediným, na čom mi záležalo a moje vnútro sa toho odmietalo vzdať, i keď...
Ten muž. Možno...možno ho vojaci chytia a zabijú. Možno ho len odvedú a všetko pôjde rovnako tak dobre, ako predtým, než sa v tej uličke objavil alebo...
Zobuď sa. Tie dve slová. To mi povedal. Ako mohol vedieť, že spím
Pevne som zomkla ústa a zavrela papierový box s jedlom, keďže mi definitívne prestalo chutiť. A pravdepodobne som to len zbytočne moc prežívala. Nech sú tie sny akokoľvek úžasne živé, stále sú to len sny a v tých sa predsa môže stať hocičo, no nie
Zahryzla som si do spodnej pery a siahla po už asi piatom pohári vody, odkedy som sa prebudila. 
Ak mám byť úprimná, na svoju otázku si odpovedať neviem, no odteraz sa znova pekne vrátim k nastavovaniu budíka aj cez víkendy, nielen cez pracovný týždeň, pretože deň bez jedla, vody a akéhokoľvek pohybu je všetko, len nie zdravé a zrejme aj bezpečné.
Bola pravda, že vždy som sa zobudila na nejaký podnet. Hocičo. Zabuchnutie dverí, vyzváňanie, dokonca zatrúbenie vonku pred bytovkou, avšak tentoraz nič. Dokonca to vyzeralo tak, že som sa prebrala na príkaz muža zo sna.
Možno za to mohlo, že okná boli zavreté a telefón na tichom režime, ale aj tak. Nikdy predtým som nespala tak dlho a ani po takmer dvoch hodinách som to ešte nedokázala akosi tak prekusnúť.      
Z dúmania ma vytrhol až zvonček na dverách, ktorý hlasno ohlásil niečí príchod. Na krátky okamih som ostala len tak bez pohnutia sedieť, pretože som zvažovala, kto by ma takto večer mohol navštíviť. Mama a brat boli vylúčení. Tým som si bola istá, no nik okrem nich ma nenapadal. Moji priatelia sa už dávnejšie nepokúšali so mnou nadviazať lepší kontakt, keďže som ich mnohokrát odmietla. Najskôr len kvôli svojim náladám, ktoré mi nedovolili sa s nimi normálne a uvoľnene baviť. Nemala som na to energiu a ani síl a v tej dobe mi to prišlo ako najvhodnejšie riešenie.
Neskôr som ich však odmietala kvôli snom. Radšej som si ľahla. Prespala voľno. Vlastne až teraz to po dlhej dobe opäť vnímam s plným svedomím a trochu ma to núti sa hanbiť.
Moje pocity však boli prehlušené ďalším zvonením a na to som sa napokon zdvihla zo stoličky. Zastavila som sa pri dverách a nakukla cez priezor. Nič poriadne som však nevidela. Plocha, ktorú bolo možné zazrieť, bola úplné prázdná. Na chodbe svietilo len svetlo, ešte stále zapnuté kvôli senzorom a ja som usúdila, že pravdepodobne to dotyčný vzdal a odišiel. A ja som si vďaka tomu, úprimne, vydýchla. Zbytočné interakcie navyše neboli zrovna tým, čomu by som holdovala.
Chystala som sa teda ustúpiť a práve v tom okamihu sa v okienku niečo mihlo. Sotva som zaregistrovala, o čo šlo a ozvala sa rana. Niekto...niekto udrel na dvere alebo... alebo skôr kopol, na čo som sa strhla a krátko privrela oči. Čoskoro sa to však opakovalo a ja som ani len nestihla otvoriť ústa, aby som sa mohla nejako slovne obrániť a údery sa stali tak intenzívne, že som stihla len tak tak urobiť pár krokov vzad, aby ma rozvalené dvere netrafili.
Paralyzovaná som sledovala, ako sa na prahu dverí objavili dvaja muži. Tlmene som zhíkla, keď násilne vnikli do môjho bytu a už vôbec som nečakala na to, aby mi podali nejaký dôvod.
Jednoducho, akonáhle sa moje telo a myseľ spamätalo z toho šoku, že sa zrovna mne niečo takéto dialo, som sa zvrtla a chcela ujsť.
Do kuchyne, do mojej spálne...hocikde, kde by som sa mohla zamknúť. Bola to reakcia môjho tela, ktoré skôr pochopilo, že mi niečo hrozí a to konalo síce bez rozmyslu, no aspoň sa hýbalo. Neprešla som však ani len meter a už ma jeden z nich držal za vlasy. Za sebou som začula zabuchnutie už aj tak dosť rozlámaných dverí a chystala som sa zakričať o pomoc z plného hrdla, no okolo toho sa mi niečo omotalo. Špagát? Silon? Netuším, no odrazu mi to zvieralo krk a ja som začala sebou motať v snahe dostať sa z toho von.
Prečo? Kto a ako?
Myseľ mi zalievalo snáď milión myšlienok, kým som rukami šmátrala a búchala s cieľom sa oslobodiť. Niekoľkokrát som toho, čo ma napadol, trafila, no nepomohlo to. Postupne ma zachvacovala panika a s každým ďalším úbytkom kyslíka sa pomaly menila na číre zúfalstvo. Dusenie bolo asi to najhoršie, čo som dovtedy zažila. Bol to akýsi nechutný pocit pálenia až bolesti, ktorý sa celkom jasne prelietal s okolnosťami a brutálnym spôsobom, cez ktorý k tomu dochádzalo.
Bolo to len náhodné vniknutie? Nie...určite nie.
Museli mať dôvod.
Lenže aký? V živote som nikomu nič nespravila! Nikdy! A už vonkoncom som sa nezaplietla do ničoho, čo by mohlo viesť k niečomu podobnému!
Nechtami som škrabala po svojej pokožke. Chcela som sa prstami dostať medzi svoje hrdlo a tú vec, no nedarilo sa mi. Priam som cítila, ako sa zarývam do svojho vlastného mäsa, no nešlo to. Vyplašenými očami som pri tom blúdila po okolí. Dívala som sa po tom, čo mi bolo najbližšie.
Sošky, ozdobné predmety, čokoľvek! Hocičo, čo by som mohla použiť, no všetko mi bolo odrazu tak moc vzdialené, až mi z toho vyhŕkli slzy a ja som sa pokúsila na ďalšiu vlnu obrany. Prudko som urobila krok vzad a narazila do hrude útočníka. Keď sa k nám priblížil ten druhý, ktorý doteraz zrejme dával pozor na to, aby nevznikli neželaní svedkovia a len nechutne čakal, kým to jeho partner ukončí, tak som ho z celej sily kopla do brucha.
Došľaka! Ako je možné, že ten hluk nikto nepočul?! Nik?!
Musela som niečo spraviť. Dochádzali mi sily a ja som cítila, že dlhšie tomu nevládzem vzdorovať. Nevedela som sa poriadne nadýchnuť a to ani len trošku na to, aby som bola schopná bojovať aj naďalej a s tým sa postupne strácalo aj moje odhodlanie a vyhasínal reflex sebazáchovy. Začalo sa mi zahmlievať pred očami a stŕpnuté ruky prestávali plniť svoj účel. Prehrávala som boj o svoj vlastný život a vtedy sa to stalo.
Ďalšia rana. Prišiel niekto tretí? Napadlo ma ešte predtým, než som sa konečne dočkala slobody. Muž za mnou nečakane povolil a ja som cez ústa okamžite hltavo nasala vzduch do pľúc. Padnúc na kolená som už len zazrela, ako sa nová návšteva vrhá na oboch útočníkov a ako tí končia po nemalej bitke na zemi. Lenže ani v tom okamihu som sa nepýtala. Rýchlo som sa pozviechala a mala v pláne svoj pôvodný plán úteku podržať, no dotyčný ma silno zdrapiť za predlaktie a trhnutím ma stiahol k sebe. Tentoraz som však svojim hlasivkám plne dôverovala. I cez ubolené hrdlo som si bola istá, že zo seba dostanem minimálne niečo, čo zalarmuje celý panelák, no zabránili mi v tom jeho tiché slová.
,,Ak chceš žiť, musíš ísť so mnou." Nič výhražné, nič zastrašujúce. Nebyť situácie, ktorá sa mi diala ešte pár sekúnd dozadu, tak by som to vnímala len ako prosté konštatovanie.

***

Moje ruky, ktoré som mala položené na kolenách, sa mi ešte aj teraz nekontrolovateľne triasli, keď som už sedela v aute na mieste spolujazdca a bola som dlhé kilometre od toho miesta. V hlave sa mi preháňalo kvantum otázok, úvah a teórií. Mnohé smerovali k môjmu bytu, iné zasa k nemu, mužovi, čo držal volant a mlčky šoféroval. Neustále som sa zároveň pýtala samej seba, čo také mi mohlo ujsť, čo také som mohla urobiť, aby mi do domu vpadli dvaja muži a pokúsili sa o to, čo im našťastie nevyšlo. Nech som sa však snažila akokoľvek, na nič som neprišla. Mohli si ma spliesť
Tak to predsa občas býva, nie? Mali zlého človeka? Ale potom ako...
Kútikom oka som sa na neho pozrela. Zatiaľ medzi nás nepadlo ani len jedno jediné slovo. Dokonca som sa ho nemala ani len odvahu spýtať, kam ideme. Moja myseľ bola totiž momentálne v tak roztržitom stave, že nedokázala usporiadať dané myšlienky podľa priority a racionality do toho správneho poradia a rebríčka. Bola som ako ovalená. Dokonca aj bolesť som cítila, i keď tá bola v porovnaní s tým, čo sa mi mohlo stať, ak by on nezasiahol, úplné a bezvýznamné nič. V mojom vnútri sa miešalo hneď niekoľko pocitov naraz a to spôsobilo, že som sa cítila ešte viac zmätene, ako vo chvíli, keď som rozkázala sebe samej sa sústrediť a triezvo premýšľať.
,,Kto boli tí muži?" vysúkala som zo seba prvú otázku. Bola som odhodlaná od niečoho začať a v kútiku duše som dúfala, že mi ten muž bude odpovedať. Predsa len ma zachránil. Nikdy predtým som ho nestretla, z čoho mi vyplývalo len jedno a to, že ten muž o útoku vedel, prinajmenšom tušil. 
,,Poslali ich Templári." odvetil mi, nespúšťajúc pri tom oči z cesty. 
,,Templári?" zopakovala som, zvraštiac pri tom čelo. O nikom podobnom som doteraz nepočula. Teda, rád Templárov, Chudobní ochrancovia Kristovi a chrámu Šalamúnovho, mi bol známy. Učila som sa o nich nielen na dejepise, ale o nikom z dnešnej doby som ani len netušila, že by to meno prebral a existoval pod ním. 
,,Organizácia, skupina, bájny rád..." menoval prívlastky, pričom pri tom poslednom celkom jasne vycítila z jeho hlasu určitú nechuť miešanú s iróniou. ,,Ako len chcete. Fungujú už celé storočia s cieľom vynútiť si ľudskú poslušnosť na celom svete a robia všetko pre to, aby sa im to v budúcnosti aj podarilo." vysvetlil krátko a náhle zišiel z hlavnej cesty, vďaka čomu vo mne znova vzrástol nepokoj. Prirodzene, jeho slová mi absolútne nič nehovorili a už vonkoncom nič nevysvetlili, no necítila som sa byť v pozícii, aby som ho na to upozornila. 
,,A vy ste?" skúsila som to teda inak. Od pohľadu mi prišiel starší, ale mal pekný profil, jednoduché, no tvrdé črty, modré oči a krátky strih... Nebyť toho, za akých okolností som ho stretla, by som ho určite považovala za sympatického. 
,,Ja?" krátko spustil zrak z bahnitej cesty a pozrel sa mojim smerom. ,,Povedzme, že ja som niekto, kto ich nemá rád." Vrátil sa pohľadom pred seba a ja som jeho príklad nasledovala, vďaka čomu som v diaľke zbadala akési budovy. Len čo sme sa priblížili, tak som zistila, že je to pravdepodobne nejaký komplex opustených skladov, čo mi na dôvere voči mužovi vedľa mňa rozhodne nepridalo. 
Ten však bez zbytočných rečí zaparkoval. Vyšiel von a prešiel k mojim dverám, aby mi ich otvoril. Chvíľku som sa zdráhala, no po vyhodnotení situácie, ktorá by nastala v prípade toho, že by bol tiež nepriateľ, som zistila, že by som si pravdepodobne svojím nesúhlasom s vystúpením nepomohla.
Pomalým krokom som šla vedľa neho. Približovali sme sa spoločne k budove a vtedy som opäť otvorila ústa.
,,Čo je to za miesto?" Dokonca som tým smerom ukázala prstom.
,,Dočasná základňa asasínov." odvetil mi pohotovo, nezastavujúc sa narozdiel odo mňa. 
,,Asasínov?" Ten chlap si zo mňa robil srandu?
Inej odpovedi som sa ale už nedočkala, pretože sme obaja vkročili dnu. Na moje prekvapenie toto údajné sídlo asasínov vyzeralo veľmi jednoducho. Nič, len kopa bordelu, špiny a kamenná podlaha. 
Spýtavo som sa pozrela na môjho ochrancu, no ten mi pohľad neopätoval. Namiesto toho sa vydal rovno k jednej zo stien a kľakol si. Až o čosi neskôr som spozorovala v podlahe akési dvierka. Presne také tie, aké bývajú na pivniciach.
Kým som k nemu pristúpila, už ich otváral a mne sa naskytol pohľad na veľmi provizórne schodisko, strácajúce sa v tme. 

***

Tam dolu to bol hotový labyrint. A my sme nemali ani len jednu jedinú baterku alebo hocijaké iné svetlo, aby sme si posvietili. Jemu to však zrejme neprekážalo, pretože ma hneď na začiatku uchopil pevne za ruku a sebavedomo tou tmou viedol. 
Keď sa vtedy jeho teplá dlaň dotkla mojej paže, stuhla som. Až po chvíli som si na ten cudzí dotyk zvykla a trošku sa uvoľnila, i keď momentálne podmienky ma skôr nútili byť v strehu. Nevidela som si ani na dĺžku nosa a tak som sa bála našľapovať. Nebyť jeho rýchleho tempa, ktorému som sa veľmi neochotne prispôsobovala, tak by som sama ušla sotva pár metrov.  
,,Teraz opatrne..." zaznelo mi blízko tváre tak nečakane, až mnou trhlo. Následne som ucítila ďalší dotyk, tentoraz na svojom páse a krátko na to sa zem pod mojimi nohami pohla. Bolo to tak náhle, až sa mi takmer podlomili kolená, no ustála som to. Najmä vďaka jeho pomoci.
Netušila sa, kde sme alebo kam ideme, no potom sa rozsvietilo všade okolo mňa tak ostré svetlo, že som na pár sekúnd musela prižmúriť oči, kým som si zvykla. Keď som ich otvorila, tmavé a vlhké bludisko bolo preč. Namiesto toho som stála na akejsi chodbe, no nemala som príliš veľa času na jej skúmanie, pretože ma môj spoločník znova uchopil za ruku a viedol ma na jej koniec. 
Dvere sa otvorili a my sme vstúpili do obrovskej haly. Tá bola na moje počudovanie preplnená ľuďmi, prístrojmi a vybavením rôzneho druhu. Bolo to akoby ste vošli do nejakého výskumného strediska. Každý si robil svoje, niektorí sa zhovárali a celé to vo mne budilo úplne nový, nepríjemný pocit z toho všetkého. 
V tom momente som si v duchu zaželala, nech je aj toto len jeden z tých neuveriteľne moc živých snov a nech sa konečne prebudím. Istú chvíľu som bola dokonca rozhodnutá tomu plne veriť. 
,,To je ona?" doľahlo k mojim ušiach. Pootočila som sa smerom k žene, ktorá si to k nám mierila. 
Ten chlap jej len mlčky prikývol. Vysoká, tmavá žena očami prebehla po mne a znova prehovorila. 
,,Musíme to z nej dostať." povedala mojím smerom, na čo som sa zháčila.
,,Čože? Čo tým myslíte, že dostať?!" ustúpila som tak prudko, že som narazila do svojho záchrancu, ktorý ma na ten podnet mierne uchopil za obe zápästia.
,,Len pokojne." zaznel jeho tichý hlas, keď sa ku mne zozadu jemne naklonil.  
,,Som doktorka Celerová, Lucy. Nebojte sa, všetko vám vysvetlíme." vyriekla žena a jej dlaň priateľsky siahla na moje rameno. ,,Už sa nemusíte ničoho báť. Tu ste v bezpečí." dodala ešte, no nemôžem povedať, že by to na mňa malo nejaký obzvlášť utišujúci účinok. 

***

Nemohla som uveriť tomu, že som sa im nakoniec rozhodla dôverovať. A už vôbec som nedokázala uveriť tomu, ako som si len mohla ochotne vyliezť na ten operačný stôl! Ležiac na boku, zvinutá v klbku mi to nápadne pripomínalo polohu, akú zaujímajú pacienti pri lumbálnej punkcii. Niečo mi pichli, vraj kvôli bolesti. Došľaka, to, čo mi idú robiť, bude bolieť!
,,Lucy, nemôžeme vás uspať, pretože nutne potrebujem počas zákroku sledovať vaše reakcie." oznámila mi doktorka. ,,Nebude to ale aj tak nič veľké, naša záležitosť je povrchová." To malo znieť upokojujúco?
,,O čo tu vlastne ide?" zašepkala som. Áno, bála som sa. Kým sme prišli do miestnosti, povedali mi, že existujú nejakí Templári a Asasíni, presne tak, ako mi už on, Callum, ako som stihla zistiť jeho meno, prezradil. Jedni bojujú proti druhým a ... a potom to už bolo na mňa trochu mätúce
,,Istá spoločnosť, menovite Abstergo, ktorej členovia sú pôvodne Templári, sa snaží nájsť jeden starý artefakt, rajské jablko. Hovorí sa, že to im prinesie poslušnosť a nimi ospevovaný poriadok, ktorého by tak veľmi chceli docieliť, no jablko sa v priebehu rokov stratilo." rozhovorila sa doktorka a ja som počúvala tak pozorne, ako sa mi vzhľadom na momentálne situáciu dalo.
,,Abstergo prišlo so špeciálnym systémom, vďaka ktorému mohli poslať potomkov asasínov do minulosti a nazbierať od nich potrebné dáta a informácie, ktoré by mohli byť stopou k úkrytu tohto artefaktu. Funguje to na princípe, že pokiaľ zohnali osoby s patričnými génmi a vyslali ju do minulosti, tak ten daný človek akoby prežíval život svojho predka. Lenže pred pár rokmi došlo k vzbure. Callum a mnohí iní čiastočne prekazili ich plány, no teraz sa vrátili s niečím ešte lepším. Našli spôsob, ako systém vracania do minulosti zjednodušiť a minimalizovať. Vytvorili akoby čipy, ktoré implantovali náhodným ľuďom, o ktorých predpokladali, že v danej dobe mali predkov na tých správnych miestach. Takto neustále, bez väčšej snahy zbierajú milióny a milióny dát od týchto nič netušiacich a posúvajú sa stále bližšie a bližšie k jablku."
,,Počkať..." skočila som jej do reči. ,,Vy hovoríte, že mám v sebe nejaký čip? To je nemožné!" silene som sa uchechtla, na čo som rovno bola upozornená, že na nemám hýbať. 
,,Templári majú svoje praktiky. Ak nájdu vhodného jedinca, dostanú sa k nemu a verte mi, že ich to ani len veľa nestojí." odvetila mi, na čo som mala chuť nesúhlasne pokrútiť hlavou a aj by som tak urobila, keby že sa mi oná doktorka práve nešpárala niekde v oblasti zátylku. 
,,A čo to má so mnou? Neviem o tom, že by som podnikla nejakú expedíciu do minulosti." vyhŕkla som na svoju povahu trochu podráždene, no bol to akýsi môj ochranný mechanizmus, ktorý si môj organizmus zrejme zvolil, aby túto situáciu aspoň ako tak zvládol. 
,,Povedz, Lucy..." prehodila. ,,Že mávaš teraz často sny? Sú zvláštne, nemyslíš?" Zarazila som sa. 
,,Kedysi sa toto nedialo prostredníctvom snov. Dnes je to však metóda, ktorá im umožňuje ostať nepovšimnutými. Tebe sa sníva a ty tie sny kvôli ich živosti a pestrosti miluješ. V skutočnosti je to ale kopec chemikálii a ovplyvnenie mozgových štruktúr v tvojom mozgu, čoho výsledkom je úplne nenápadná cesta do minulosti prostredníctvom snívania a zisk všetkého, čo si tam videla, okolo čoho si prešla, všetkého, čo sa ti len vrylo do podvedomia a ty si tomu ani len neprikladala väčšiu váhu. Templári predpokladajú, že by aspoň jeden z mnoha mohol zazrieť artefakt bez toho, aby si čo i len uvedomil, čo má pred sebou a nevedomky tú informáciu posunul ďalej."
Úplne som zabudla, že tá žena držala v rukách skalpel a plne som sa sústredila na jej slová. V žalúdku sa mi pri tom vytváral poriadne nechutný tlak a obrovská guča niekde tam v hrdle za ním nezaostávala. 
,,A je to." vyriekla nadšene, na čo som napokon po krátkom ošetrení konečne na vlastné oči videla, čo to zo mňa vlastne vytiahla. V sklenenej miske bol na samom jej dne skutočne nejaký drobný predmet. Nie však natoľko drobný, aby som nezistila, že ho mám!
,,Ako to, že som o tom nevedela?" spýtala som sa vyjavene. Nevidela som jediné možné riešenie toho, ako sa to vôbec mohlo do mňa dostať a už len samotná predstava toho, že som si niečo také nevšimla, ma desila. 
,,Musela tam byť predsa po niečom takom rana. Aspoň maličká ranka!" Palcom a ukazovákom som demonštrovala svoje tvrdenie. Prišlo mi to úplne nemožné!
,,V podstate si tam mala ranu. Síce už zahojenú, no tieto vecičky..." doktorka prstom ďobla do malej plochej doštičky. ,,Sú na takej úrovni, že krátko po aplikácii ihneď ovplyvnia nervové zakočenia a vyradia príslušné dráhy na to, aby si ho vnímala. K tvojmu mozgu sa jednoducho informácia o ňom nedostala a keď sa pýtaš, že ako..." na moment sa odmlčala a venovala mi veľmi zvláštny pohľad. ,,Nestalo sa ti niekedy predtým, ako sa ti začalo snívať, niečo čudné?" dala mi otázku a ťarcha jej očí mierne nabrala na intenzite. ,,Zvláštne prebudenie sa bez toho, aby si si pamätala, kedy si si šla ľahnúť? Výpadok, časový posun, ktorý si neregistrovala...hocičo, čo ti tak úplne nesedelo, no nemala si dôvod to riešiť?" 
Zamyslela som sa. Na um mi však toho moc neprichádzalo. 
,,Viem len o tom, že od piatka som prespala vyše celý deň, inak..." zasekla som sa v polovici vety, pretože mojou hlavou prebehla jedna spomienka.
,,Halloween." vypadlo zo mňa omámene. ,,Bola som na párty. V jednom klube u nás. Majitelia to zorganizovali len tak na rýchlo, kúpili zopár jednoduchých ozdôb, dokonca zabezpečili celkom fajn jedlo a..." rozpačito som sa na ňu zahľadela. ,,A ja som sa opila. Teda, nasledujúce ráno vyzeralo tak, že som to prehnala, no keď som sa snažila spätne rozpamätať, tak som stále vedela len o pár pohárikoch a ničom inom. Nešlo mi to do hlavy, posledná spomienka boli toalety a potom... potom som sa prebudila až na druhý deň u seba doma. Myslela som si, že...že..." nedopovedala som, pretože sa mi rozochveli pery a pomaly na mňa doľahla váha toho všetkého, čo sa mi dnes prihodilo. 

***

,,Cíť sa ako doma." vyriekol jemne Callum, keď otvoril dvere od svojho podkrovného bytu a naznačil mi, aby som vošla ako prvá. Venovala som mu trochu rozpačitý pohľad, no napokon som prekročila prah a skopla zo seba topánky, ktoré som si len tak-tak stihla obuť ešte predtým, než sme opúšťali moje miesto. 
Nuž, priradili ma k nemu. Prebehlo mi mysľou to, čo mi doktorka povedala ako posledné. Strávila som na tom zvláštnom mieste takmer celú a noc a keď sme opúšťali budovu, už svitalo. Vec sa mala tak, že takých, ako ja- náhodných nositeľov čipov, bolo viac. Dopočula som sa aj, že nie každý mal to šťastie, čo ja. Ku niektorým sa stihli dostať a zachrániť ich. Iných nie. Vysvetlila mi, že sa im čiastočne podarilo heknúť systém, ktorý tá organizácia využívala a že sa tak dostali k viacerým menám. Medzi nimi figurovalo aj to moje a vďaka tomu vedeli, že potrebujem ich pomoc. Dozvedala som sa, že tieto zmenšené verziu akéhosi zariadenia Animus, ktorý bol pôvodne zodpovedný za prenos do minulosti, mali zopár špecifík. Jednak nám škodili ovplyvňovaním a zásahom do našej fyziológie a potom nedokázali fungovať dlhodobo a to, čo sa stalo potom, čo danej technológií došla šťava, bolo rôzne a záviselo len čisto na reakcii danej osoby, ktorá bola sledovaná aj naďalej. Našli sa vraj takí, ktorým sny chýbali a začali sa v tom vŕtať. I keď nebolo možné, aby bežná spoločnosť vedela o Teplároch, tak tu predsa len vždy existovala možnosť, že by pod nátlakom mohlo dôjsť k určitému úniku informácií. 
Tí, ktorí na tom boli ako ja, sa podľa jej slov ukrývajú na tých najrôznejších miestach. Doktorka a aj iní, ktorí sa na tom podieľajú, sa pravdepodobne báli koncentrácie toľkých obetí na jednom mieste a zvolili radšej tento postup. Keď nad tým tak premýšľam, tak ma to tvrdenie znepokojilo. Znamená to totiž to, že moc a možnosti rádu Templárov siahajú tak ďaleko, že je veľká možnosť vypátrania tejto druhej organizácie, ktorú som na teraz brala ako tú správnu stranu. Ak mám byť úprimná, moje odôvodnenie je jednoduché. Zabránili tomu, aby som teraz ležala zaškrtená vo svojo byte alebo na úplne neznámom mieste, takže v tomto smere som rezignovala a aj keď som stále z toho nechutne vykoľajená, tak cítim vďačnosť. Tá mi ale plne dôjde až neskôr. Až vtedy, keď budem môcť znova normálne uvažovať a tie nepríjemné pocity a strach ustanú.   
,,Je to zvláštne..." vyriekla som. ,,Dnes, teda včera som ťa stretla po prvýkrát a už mám s tebou bývať." Pokúsila som sa o úsmev. Bolo to však úplne umelé a silené. Asi mi už vadilo to ticho a chcela som sa rozptýliť aspoň malou, i keď trápnou konverzáciou. Očami som pri tom behala zo strany na stranu a obzerala som si jeho domov. Nebolo to tu veľké. Nábytok bol jednoduchý a nachádzali sa tu len tie veci, ktoré boli nevyhnutné. Podľa toho usudzujem, že pomenovanie "domov" nebolo tak úplne správne. Skôr miesto, kde sa vyspí, niečo zje a chvíľku pobudne.  
,,Popravde..." prehovoril. ,,Nevidíme sa prvýkrát." poznamenal, na čo som sa k nemu otočila. Zahľadela som sa do jeho peknej tváre, v ktorej sa podľa mňa črtalo zopár súcitných emócií. Alebo možno ani nie a bola to len moja predstavivosť, že som to tam videla.
,,Ak mám byť konkrétnejší, tak prvýkrát to bolo v Ríme." ozrejmil mi a mne chvíľu trvalo, kým som si ho spojila s tým záhadným mužom zo sna. Prebuď sa. To mi vtedy povedal a len čo mi prišla tá myšlienka na um, vynorila sa za ňou otázka. Nemusela som ju však položiť, pretože Callum zrejme vycítil, čo som mala na jazyku. 
,,Tiež sme vyvinuli niečo podobné na to, aby sme sa sami mohli dostať do minulosti. Naše prvé stretnutie s čipmi nám umožnilo vytvoriť si vlastnú technológiu." začal. ,,Vieš, niekedy je nápomocné, ak máme zopár ľudí priamo tam. Artefakt je zatiaľ mimo ich rúk, no sami netušíme, ako moc pokročili a čo všetko tento celý ich globálny experiment už stihol priniesť." odmlčal sa a ja som v jeho výraze zahliadla niečo, čo sa mi moc nepáčilo. Presne takto sa totiž tváril previnilý človek.  
,,Mala by som ešte o niečo vedieť?"uniklo mi skôr, než som si to stihla vôbec premyslieť. Callum mi venoval chvíľku na to veľmi zvláštny pohľad a krátko zomkol ústa.    
,,Exspiračná doba tvojho čipu ešte nevypršala." vyriekol a na malý okamih sa zahľadel bokom. Keď sa zrakom opäť vrátil ku mne, jeho pery sa pohli znova ,,Myslím si, že tým, že sme sa tam my dvaja stretli a ja som zasiahol, som z teba urobil cieľ, ktorým by si sa možno nikdy nestala." Díval sa mi uprene do očí a ja som tento drobný kúsok dala k tým zvyšným, ktoré mi už únavne zaťažovali myseľ. Oceňovala som jeho úprimnosť. 
,,Nechceli riskovať, že by som sa vydal za tebou a prerušil im jeden zo zdrojov dát. Čipy posielajú informácie až po dôkladnom uložení a tento proces nie je kontinuálny, takže vedeli, že by sme tým získali najnovšie informácie, ktoré si pre nich nevedomky nazbierala. Prepáč mi to."  Posledné slová dodal tichšie. 
Bol to cudzí človek a v pozícií, akej som bola, by som vonkoncom nečakala ospravedlnenie. A možno by som aj pocítila zlosť a chcela to na neho všetko hodiť, pretože moja momentálne situácia nutne potrebovala vinníka s tvárou, ktorú by som poznala a taktiež meno.
Lenže nič z toho som necítila. Ani len túžbu odbremeniť sa od dojmu, že si za to môžem možno sama. 
Keď som neskôr skúmala tento svoj vnútorný pochod, došla som k záveru, že som mu to nedokázala vyčítať kvôli faktu, že keby som sa na jeho podnet neprebudila, tak by som možno ostala spať navždy. Tie svinstvá, z ktorého jedno som mala v sebe, sa podľa slov doktorky s nami hrali. Nechápem tomu síce príliš po medicínskej stránke, no vykladám si to tak, že ovplyvňovaním nášho mozgu nás tie veci nútili cítiť sa dobre, prežívať sny s chuťou a chcením vraciať sa tam znova a znova. A ja som si uvedomila, ako moc som tomu falošnému životu podľahla. Dokonca až tak, že som na ten svoj úplne zanevrela. 
Napriek tomu, že som sa naposledy celkom zľakla, tak som niekde tam vo vnútri vedela, že by som sa tam znova vrátila a podľahla čaru mnou vysnenej rozprávky opäť.
Možno by som prestala brať telefón úplne a napokon sa vykašľala aj na prácu. Ostala by som vo svojom byte, vo svojej posteli, bez potreby jesť, piť, prejsť sa... Až kým by zo mňa reálne neostalo vôbec, ale vôbec nič, čo by ešte stálo za to.  

***

Nasledujúce ráno som sa prechádzala po byte s veľmi zlým pocitom. Niekedy v tej dobe, keď som prestala myslieť na seba a spomenula som si aj na ostatných, ktorí v mojom živote niečo znamenali, som zaznamenala znova strach. Nie však o seba, ale o svoju rodinu. Callum ma však upokojil, že táto záležitosť je vyriešená a že sa Templári nezaujímajú o mojich blízkych. Fakt číslo jedna, ktorým svoje tvrdenie obhájil, bol ten, že by sa ku mne veľmi ťažko dostalo prípadné vydieranie. Fakt číslo dva bol ten, že predpokladal, že Templári stopercentne využijú to, ako som sa všetkým odcudzila. Tento posledný bod bol neskôr potvrdený tým, že zachytili hovor. Údajne môjho telefonátu s mamou. Prišlo mi to absurdné. Avšak len do chvíle, kým som skutočne nepočula svoj hlas a nielen ten, ale zároveň aj mnou používané frázy, špecifické slová, slang...
V tom momente mi prišlo slabo. Jedinou útechou bol pre mňa fakt, že moje falošné ja oznamovalo náhly presun v práci. Ďaleko od nášho mesta. Samozrejme, bola to strohá správa z mojich úst a tá mrcha-upravený hlasový záznam, ktorý sa vydával za mňa, bola dokonca na moju mamu nepríjemný. Neskôr mi však došlo, že posledné chvíle od môjho definitívneho odchodu z domova som bola nejaká takáto a nebola som na to veru momentálne hrdá. Do očí sa mi dokonca vtisli slzy, keď som počula jej ustarostený hlas, ktorý mi napokon, kvôli mojim mierne hrubým slovám, poprial veľa šťastia na novom mieste. V tom okamihu som sa nenávidela za to, ako som sa posledné mesiace správala a že som všetko zahodila kvôli ničomu, o čom si si myslela, že bol dar. 
Interpretovala som si to tak, že ich vážne z toho chcú vynechať. Zmiznutie celej rodiny by pravdepodobne vzbudzovalo trochu podozrenia, takže sa zamerali len a iba na mňa. Nikdy by som neverila, že to poviem, no uľavilo sa mi, že som v tom sama
Do hlavy mi však nešlo jedno. Prečo ja? Respektíve prečo sa toľko namáhali pri jednom človeku? Podľa slov Calluma a doktorky nás bolo takýchto kvantum a boli sme roztrúsení po celom svete a ja jednoducho pochybujem o tom, že každému z nás spravili takúto pôdu. 
Aj na to som dostala odpoveď. Teda, len istú teóriu. Vraj možno tie posledné nazbierané dáta, ktoré sa im odoslali krátko po ich útoku, mohli byť použiteľné a tak to so mnou ešte nevzdali a nevydarené zabitie berú ako prípadné plus a nie zlyhanie.  

***

Pootvorila som oči a môj zrak padol na holú bielu stenu, na ktorej sa vynímal len televízor. Na pleciach ma príjemne hriala hrubá deka, čo bola stopercentne práca Calluma
Odkedy zistil, že sa ku mne bez žiadnej cenzúry dostalo to, akú rolu asasíni skutočne zohrávajú v spoločnosti a že on sám bol hračkou spoločnosti Abstergo po tom, čo bol usvedčený z vraždy, mi zvykol občas nenápadne prejaviť nejaké milé gesto. Pravdepodobne sa cítil nepríjemne z toho, že by som mohla mať voči tomu nejaké väčšie predsudky. V podstate som sa tak navonok aj javila. Rozprávali sme sa ešte menej, ako predtým a keď už aj k nejakej konverzácii došlo, bolo to len zopár nevyhnutných viet a fráz. Chápem ho, že tú zmenu zrejme pripisoval môjmu zisteniu, no pravda bola inde. 
Jednoducho to už dlho trvalo. Bola som tu zavretá už nejaký ten mesiac a začala som sa obávať toho, že z tohto bytu snáď už nikdy nevyleziem. Aspoň nie z pocitom, že tam vonku mi nič nehrozí, že ma nik neunesie, nezabije, nebude vydierať... Bolo to deprimujúce. Strach a hnev sa pomaly transformoval do frustrácie, ktorá z dňa na deň vzrástla a do bezpríčinnej únavy. 
Už som to zažila veľakrát predtým. Nechuť, akási beznádej, ktorá však bola tentoraz hrubo opodstatnená a mne sa jednoducho nechcelo rozprávať už len preto, že kým to bolo v hlave, tak som svoje emócie dokázala ešte nejako kontrolovať. Vedela som, že ak by som o tom prehovorila, rozpadla by som sa úplne. Rozklepala sa, rozplakala... A keď na tým teraz tak premýšľam, možno by mi to aj padlo vhod, no z nejakého dôvodu som trucovito odmietala. 
Bože, tak veľmi by som chcela ísť von. Prejsť sa, užívať si slniečko, sadnúť na lavičku niekde v parku alebo len vypiť si kávu alebo čaj niekde na terase. Po rozume mi chodilo toľko drobností, ktoré by som chcela. Nič veľké, nič výnimočné, len... 
Samu seba by som prefackala za to, že počas svojej mánie som sa na toto všetko vykašľala a vymenila som to za hlúpe sny, ktoré ma napokon dostali do tak mizernej situácie. Pri spomienke na to, ako som sa ešte u mamy rozčúlila, lebo na nechtiac zobudila a ako som si do mesiaca našla vlastné bývanie len a iba preto, aby sa tak už viac nestalo, moja nechuť voči sebe samej len silnela.
Vtedy som len chcela pokoj. Chcela som byť so svojimi potrebami, ktoré sa motali len a iba okolo jedného. Dokonca som zobrala prvý byt, ku ktorému som sa dostala, nehľadiac na predražený nájom, len aby nebola moja posadnutosť rušená. 
Doktorka mi síce povedala, že mechanizmus čipov akoby navodzoval stav podobný užitiu drogy a že sa nemám viniť za svoje správanie, ktoré bolo ich účinkom vyprovokované, no mne to aj tak nedalo. Niekde vo vnútri som totiž vedela, že som to v sebe mala. Istú nerozumnú chuť uniknúť, keď sa veci nedejú podľa mojich predstáv a ony že sa veru v tej dobe nediali! Bola som tak nešťastná zo všetkého. Z práce, zo vzťahov a aj z toho, že som stále ťažko naberala odvahu a odhodlanie zmeniť to, čo sa mi nepáčilo. 
A sny boli východisko. Boli tým, po čom som vždy túžila.  

***

To, že sme sa spolu moc nebavili ešte neznamenalo, že by sme sa navzájom nevnímali. Vnímali sme sa až príliš a všímali jeden druhého rovnako tak. Skúmavé pohľady akosi tak plynulo prešli do nenápadných dotykov pri dodávaní šálky horúceho čaju, do ľahkého obtretia sa pri prechádzaní okolo a všetky tieto maličkosti spôsobovali, že sa moje vnútro a myseľ nenápadne rozdelili na dve časti. Tá jedna stále bojovala so všetkými tými nepríjemnými pocitmi, pochmúrnymi myšlienkami, no tá druhá patrila jemu. Stal sa mojim rozptýlením a často som sa prichytila pri tom, že jedna polovica prevládla nad druhou a tú následne potlačila tak veľmi, že som zabudla, v akej kaši som bola. Len som si užívala jeho prítomnosť pri spoločných raňajkách, pri spoločných večerách a ľahkých debatách mimo naše problémy. 
Lenže občas získala nado mnou moc tá menej pekná a vábivá strana.
Presne tak, ako aj teraz.
,,Hej..." zatiahol jemne a posadil sa ku mne.
Ako sme si na seba mohli tak zvyknúť? Prebehlo mi mysľou, keď jeho paža ovinula moje ramená a ja som sa ocitla pritisnutá k jeho hrudi.
Bolo z neho síce cítiť, že na podobné situácie nie je zvyknutý, ale aj tak, ako mohol byť tak nežný? Pýtala som sa v tej chvíli, pretože to, čo urobil s tými mužmi v mojom byte malo úplne ďaleko od toho, ako sa správal ku mne. A to sme si stále boli v podstate cudzí. Len dvaja náhodní ľudia, ktorých k sebe priviedol osud, zopár zlých rozhodnutí a aj zopár zlých ľudí. 

***

,,Nevyzerá to ako nič." zamumlala som pri pohľade na nepeknú ranku na jeho líci. 
Tentoraz sa vyparil rovno na niekoľko dní, vďaka čomu som sa nielen poriadne vystresovala, ale aj značne hnevala. Ich strety s Templármi nabrali v poslednom období na intenzite a aj okolnosti a atmosféra nepríjemne bublali, takže bol skôr mimo, ako v byte so mnou.
Nemala som však v úmysle byť podráždená aj po jeho príchode, no z nejakého dôvodu bol až nezvyčajne protivný a tak som tón svojho hlasu nedokázala tak úplne kontrolovať.
A vlastne by som sa aj tak nemala takto správať. Bola som len jeho hosť a človekom, ktorého sa on ujal, aj keď nemusel.
Nemohla som si ale pomôcť a veci ohľadom neho som brala čím ďalej, tým viac osobnejšie a preto som sa cítila nepríjemne, keď medzi nami padlo ťaživé ticho a vzduch bol napitý napätím. Nevedela som sa zbaviť dojmu, že sa ma to týkalo a že som toho bola súčasťou a tak som aj po hodnej dobe odmlky znova prehovorila. 
,,Hovor so mnou, Callum..." 
Nevyriekla som to hnevlivo. Skôr bolo z toho cítiť rezignáciu. Nebudem sa hádať, nebudem z neho niečo na silu ťahať, len... len pár slov, či je v poriadku a či tak bude aj naďalej, či mu môžem s niečím pomôcť, ošetriť mu to, čokoľvek.
Predsa len bol jediným človekom, s ktorým som mala mimo doktorku nejaký ten kontakt a asi bolo aj prirodzené, že som si k nemu časom vytvorila isté puto a zaujímala sa. 

***

K tomuto konfliktu medzi nami došlo tak náhle, že som stále ani len nestihla poriadne zareagovať na to, že ma odrazu pecne zvieral v náručí a tisol si ma k hrudi. Stáli sme v jednej z izieb, keď sa to stalo. Hádali sme sa a potom som vyriekla niečo, čo som ani len tak nemyslela, no v návale emócií mi to vykĺzlo.
Bola som vonku, i keď som to mala zakázané. A on to zistil. Bolo mu však úplne jedno, že šlo len o pätnásť minútovú záležitosť, len malá vzdialenosť cez cestu od bytovky do večierky, aby som si kúpila zopár vecí. Žiadne pretŕčanie, bez iných konverzácií ako tej s predávajúcim, no na tom podľa neho nezáležalo. Podľa neho som urobila niečo zlé a dával mi to aj patrične pocítiť.
Najskôr som sa pokúšala svoj čin obhájiť. Potom som však plynulo prešla do ospravedlnenia, pretože mi došlo, že Callum za mňa istým spôsobom zodpovedá a že mu pravdepodobne záleží na mne aspoň sčasti tak, ako mne na ňom. Lenže moje prepáč akoby situáciu ešte len zhoršilo a on v karhaní pokračoval. A niekedy v tej chvíli, je to asi taká vec ľudskej psychiky, jednoducho keď si človek uvedomuje svoj status, to, čo urobil a cíti sa previnilo, bez nálady, nepríjemne a trochu aj zúfalo, tak má tendenciu utrúsiť niečo, čo by toho druhého mohlo zaraziť a prinútiť ho aspoň na chvíľku zmĺknuť. A ja som tak spravila podobne. Konfrontoval ma otázkami "Čo keby", "Čo ak" a aj keď som vedela, že mi tým chcel dobre a že som to bola ja, kto urobil chybu, tak som to vyslovila.
Mali by ste o starosť menej.
Tak presne zneli moje slová a najviac zúfalé na tom bolo to, že v tom okamihu som tomu vážne verila. Celý môj život bol hore nohami a ja som po chvíľach nádeje prešla znova do stavu, kedy som si už vôbec nebola istá tým, či sa moja situácia vyrieši.
Už ma to unavovalo. Byť stále zavretá, schovávať sa... unavovalo ma dokonca aj to, že som sa zaľúbila do vraha, i keď som tie prvé náznaky svojich pocitov brala ako príjemné plus. A vonkoncom som neznášala, keď prešiel zo svojho tichého módu starostlivého spolubývajúceho do akéhosi chladného, až mierne strach nahaňajúceho človeka, ktorým pravdepodobne bol zakaždým tam vonku, len čo opustil prah bytu.
Čo som ale nečakala, bolo to, že sa Callum po mojom tichom vyhlásení nestiahne, ale že spraví úplný opak. Jeho črty stvrdli a vykročil mojím smerom, na čo som ja o krok ustúpila. Vedela som, že by mi neublížil, no v tom momente bol môj ústup tak trochu inštinktívny.
Lenže ani to ho neprinútilo zmäknúť a dobehol ma.  Pristúpil ku mne tak prudko a podobným spôsobom si ma k sebe hrubo pritiahol, vďaka čomu som úplne stuhla. Moje dlane zľahka spočívali na jeho ramenách a trpezlivo som zatiaľ mlčky znášala jeho ľadový výraz rovnaký ako tá modrá v jeho očiach.
,,Máš pocit, že pre mňa je to jednoduché?" vyriekol potichu a z nejakého dôvodu na mňa jeho slová pôsobili tak trochu hrozivo. Díval sa na mňa vzhľadom na náš výškový rozdiel zvrchu a dokonca sa mi zdal ešte vyšší, než normálne.
,,Ospravedlnila som sa." odvetila som mu nevrlo.
Dochádzalo mi totiž, že na mňa práve skúšal jednu z tých vecí, ktoré v inom prevedení robil s tými, v ktorých chcel vzbudiť rešpekt. A i keď som teda vedela, že je to len hrané, tak ma to urážalo. Urážal ma fakt, že zrovna mňa chce donútiť poslúchať týchto spôsobom a dohovoriť mi.
Akoby ma ten chlap nepoznal a nestrávila som tu s ním dlhé dni!
,,Tak už to bez môjho vedomia," prehovoril znova a jeho pohľad málinko zjemnel. ,,nerob, prosím a rovnako tak ťa žiadam, aby si podobné veci už nikdy nevyslovila." Stále na mňa hľadel tak intenzívne, no už v jeho očiach nebolo toľko chladu a hnevu. Zrejme si uvedomil, že to trochu prehnal a v tom okamihu, keď ma púšťal, to úprimne mrzelo aj mňa.

***

,,Ja..." vysúkala som zo seba. ,,Ja môžem ísť domov?" vyjachtala som jeho smerom, na čo mi on súhlasne s malým úsmevom prikývol. Od toho momentu, čo mi plne došlo, čo to znamená, sa v mojom vnútri rozlialo hrejivé teplo, ktoré začalo tlačiť na všetko to pochmúrne a studené, čo som v sebe doteraz nasilu nosila. Bolesť hlavy akoby švihom zázračného prútika zmizla a nahradil ju akýsi sladkastý opar. Kŕče a nepríjemné brnenie bolo tiež preč a ja som cítila, ako sa mi svaly na tvári uvoľnili a zachmúrený výraz, na ktorý si tak veľmi zvykli, vymenil úsmev. Nevidela som sa, no v tej chvíli som musela žiariť a moje telo sa mimovoľne pohlo k tomu jeho. Priam som sa vrhla do jeho objatia a moje paže ho tuho objali okolo krku. Pritiskajúc sa k nemu som cítila nielen jeho teplo, ale aj to, ako sa mi do očí tlačia slzy, ktoré však v tomto prípade boli vítané a prinášali úľavu. 
Templári padli.   
A to, čo po nich zostalo, mi už ublížiť nemôže. 
Bol to neopísateľný pocit. Pocit slobody, v ktorú som už pomaly ani len nedúfala a odrazu som ju mala znova. V mysli sa mi prehnalo po prvotnom krásnom šoku asi milión vecí, ktoré chcem okamžite urobiť, no aj tie, ktoré musím urovnať
Zájdem do kvetinárstva a kúpim tu najväčšiu kyticu pre moju mamu. Následne ju a aj zvyšok rodiny pozvem na večeru a poriadne sa ospravedlním. I keď viem, že to bude zložité, tak som to práve teraz vnímala ako tú najjednoduchšiu vec, ktorú môžem urobiť. Ozvem sa priateľom, kúpim si hromadu kníh, zjem aspoň milión kopčekov zmrzliny, no ešte predtým je tu niečo. 
Niečo, čo musím urobiť ako prvé.
Odtiahla som sa od neho, no nepustila som ho. Chvíľku som len sledovala jeho peknú tvár. Ten človek pre mňa toľko znamenal. Zachránil ma, dával na mňa pozor...a bolo toho ešte aj omnoho viac
,,Ďakujem." zašepkala som. 
V tej chvíli to moje telo chcelo asi viac, ako hlava, ktorá sa večne bránila a ja som sa k nemu naklonila. Pritlačila som svoje pery k tým jeho a doľahla na mňa úplne nová vlna emócií, o ktorých som dúfala, že tak skoro nezmiznú, i keď som tak úplne nevedela, čo to pre nás znamenalo. 
Po tom páde na dno ma však momentálne tieto záležitosti, ktorým budem musieť neskôr čeliť, zaujímali najmenej. 


.
.
.

Milá Farah, 
v prvom rade Ti chcem zaželať Všetko najlepšie k tvojmu dnešnému sviatku :] 
Týmto darčekom som Ti chcela aspoň trošku spríjemniť tento deň. AC nie je moja šálka kávy. Asi začínam ten fandom dokonca nenávidieť :D a stále som tomu neprišla na chuť, no ty to máš rada a tak som sa rozhodla, že to neobídem a neujdem z boja :D a ja som bojovala, vážne :D i keď to tak možno nevyzerá a skončilo to takto :] ... ty vieš, že ja o tom viem málo, takže si možno našla istzé nezrovnalosti. 
Príbeh je útržkovitý. Strašne som chcela veľa toho vysvetliť a dosť sa mi to aj natiahlo. Dokonca som zvolila 1.osobu ako rozprávača, čo je pre mňa netypické, ahr... a usudzujem, že tentoraz som sa do tvojej postavy asi trafila málo čím, no priznám sa, že pri písaní som mala občas taký chaos, že som sa ani len nezamýšľala nad tým, či by si urobila toto takto alebo hento tak. Takže ak ťa niečo pohoršilo, úprimne sa ospravedlňujem :D a privri očko, dve :D  
Verím, že sa ti rodinka postarala o lepšie darčeky, tak toto tu ber ako snahu aspoň trochu tento deň doplniť aj o niečo takéto :] je to pre Teba a je to z lásky :D :*

***
     

1 komentár:

  1. This is Petrika.
    Petrika knows what hear readers need.
    Petrika makes research.
    Petrika gives them what they want.
    Be like Petrika.

    Peťul, dneska to nebudú omáčky a kilometrový koment. Svoje dojmy som ti už čiastočne napísala včera. Ani nejako momentálne nemám usporiadane myšlienky, preto ti napíšem k tomu všetkému asi toľkoto:
    Naozaj si strašne moc cením, čo si pre mňa napísala, bol to úžasný darček. A ešte viac si cením, že akú námahu si si dala, ako si si urobila podrobný výskum, ako si sa pohrala s postavami, do bodky si ich vystihla (si proste superhrdinka, nepresvedčíš ma o opaku) a ako si poskladala jednotlivé diely do skladačky tak, aby ten príbeh pôsobil dokonale a ucelene. Obdivujem tvoju zručnosť písať akčné scény a z nich plynulo prechádzať na emotívne. Krásne to pospájať, aby to tvorilo harmonický súlad. A vždy to má hlavu a pätu. Vždy, čo je tiež úplne skvelé, lebo moje mnohé príbehy nemajú ani jedno ani druhé niekedy. Si fakt skvelá autorka a ešte lepšia kamarátka a ja som naozaj rada, že si vždy tak pozorná a dokážeš pre svojich čitateľov vytvoriť niečo takéto ♥

    Čo sa týka Calluma, áno, bol úžasný. Nepredstavila si nám ho dopodrobna, každú jednu jeho štrbinku, ale len tak, ako ti to rozsah a forma dovoľovali a bolo to skvelé, lebo sa okolo neho vznášalo akési rúško tajomna. A pri tom, aj čitatelia, ktorí nemajú o AC ani páru, s istotou všetko krásne pochopia a budú si vedieť predstaviť, lebo si to popísala naozaj skvelo, zrozumiteľne a pútavo :) Dúfam, že si to prečítajú aj iní, lebo by bola škoda, keby toto dielko zostane nepovšimnuté, ukrátili by sa tak o skvelý zážitok, aký som mala ja.

    Ďakujem ešte raz. LŤ ♥

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)