piatok 22. septembra 2017

Hope - kapitola č. 6

***


***



~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~

Bol to jeden z tých zaujímavejších večerov. Mali voľno, čerstvo po misii a niekto navrhol, aby ich šťastný návrat za hradby oslávili. Preto sa aj streli pred základňou a spoločne sa vybrali do mesta. 
Hope sa spočiatku neplánovala zúčastniť, no Rikard s Alexandrom ju presvedčili a tak všetci traja skončili v jednej z krčiem.
Z veľkého džbánu, ktorý na ich stôl doniesla pekná žena s bujným poprsím, pomaly ubúdalo alkoholu a tí dvaja mládenci, ktorí sa jej mali pôvodne venovať, už začali celkom okato poškuľovať po ďalších rovnako tak príťažlivých slečnách, ktoré boli v obrovskej miestnosti tiež. Obaja sa však pri tom tvárili, akoby nič, no tichý smiech a šepkanie dotyčných celkom jasne svedčal o tom, že si ich pokukovanie všimli. 
A Hope medzitým mala stále pred sebou ten jeden nedopitý pohár a len ticho sedela bez toho, aby sa ich pozornosti vôbec dožadovala. Vôbec jej to nevadilo, že si ju prestali všímať. Práve naopak, bola za ich odklonenie záujmu vďačná. Keď si tí dvaja totiž vypili, pravidelne spustili prednášku o tom, aká vraj údajne bola nezodpovedná. Vedela, že to myslia dobre, no počúvala to z každej jednej strany a znervózňovalo ju to.
Kým oni mali celé tie roky, ona mala len malý útržok z nich. Možno aj preto k svojmu životu napokon pristupovala s určitou ľahostajnosťou, pretože nemala nič, čo by ju definovalo. Nemala zážitky, nemala spomienky. A aj keď o tom nikdy otvorene nehovorila, vo vnútri ju to nenechávalo až tak chladnou. Cítila istý nepokoj. Chvenie, ktoré utíchlo len v spánku a objavilo sa len čo ráno otvorila oči. Dojem, že si nemôže v tomto svete nárokovať nič. 
V jej momentálnom stave u nej dokázali vzbudiť kladné emócie len niektorí ľudia. I napriek priateľstvu sa však stále necítila, akoby niekam patrila. Chýbalo jej niečo viac.
Očami krátko prebehla po ďalších stoloch. Boli tu viacerí. Dokonca keď sa opäť otvorili ťažké, drevené dvere, vošlo aj zopár vyššie postavených členov légie, ktorí sa ani len neunúvali v prítomnosti svojich podriadených držať na uzde. Tam vonku to boli ľudia vážení a rešpektovaní, no tu vo vnútri len obyčajní ako každý iný. Tiež sa potrebovali vyventilovať a preto si ich ani len nikto nevšímal viac, ako bolo potrebné. Šlo o isté nepísané pravidlo, nehovoriť o tom, čo sa dialo za múrmi tohto miesta.
Čo ju však upútalo a čomu venovala dlhšie svoju pozornosť bol muž, ktorý sa v tej skupine tiež objavil. Kapitán Levi sa totiž nezvykol ukázať v tejto časti mesta, ktorá slúžila na odreagovanie a zabudnutie a v ktorej nikto nikoho neriešil.
,,Ach, vždy keď vidím..."ozvalo sa vedľa nej a zrak Hope padol na starého muža. ,,Takto mladých ľudí, ktorí riskujú svoj život tam vonku, tak ma to niekde tu pri srdci zabolí." Sledovala, ako sa starec päsťou jemne udrel do hrudníka, pri čom takmer vylial svoj pohár plný piva.
Hope sa na to pousmiala, pretože jej to gesto prišlo na cudzieho človeka až príliš úprimné, čo jej bolo istým spôsobom sympatické. Áno, riskovali svoje životy. Situácia bola síce bezpečná, no to neznamenalo, že neboli nutné isté opatrenia a pravidelný príliv poznatkov o svete tam vonku.
,,Smiem si prisadnúť, slečna?" spýtal sa jej, na čo mu bez zaváhania prikývla, dokonca sa posunula, aby mu tým poskytla viac miesta, pretože si zvolil stoličku vedľa nej. Navyše, Rikard a Alexander sa medzitým osmelili a šli objekty ich záujmu pozdraviť, vďaka čomu bol jej stôl ako jediný takmer prázdny.
,,Ako viete, že som členom prieskumnej légie?" nadhodila len tak, keď sa usadil. Bola v civilnom oblečení a podľa nej nič nenasvedčovalo tomu, že by ju mohol tak ľahko zaradiť.
Mužov kútik úst sa vytiahol v smutnom úsmeve a krátko si odpil.
,,Viete," načal. ,,Nemusíte mať ani len tie svoje uniformy a je z vás cítiť, kým ste a čím si prechádzate. Verte mi, na to mám ja veru nos."
Hope mlčky prikývla a na krátky okamih jej pohľad znova padol na miesto, kde svojho kapitána videla naposledy, kým bola vyrušená.
,,Alebo je to možno aj tým, že táto krčma sa pravidelne hýri vašimi ľuďmi, ktorí tu buď zapíjajú radosť z toho, že oni a ich priatelia prežili alebo naopak smútok zo straty. Po džbáne tohto ich alkoholu je každý tak trochu ako zázrakom otvorenejší." dodal pán, čím opäť upútal jej pozornosť a zároveň vyvolal tými poslednými slovami na jej tvári jemný úškrn.
,,Zdá sa, že to tu už dobre poznáte." poznamenala, na čo on pohodil rukou a znova sa poriadne napil.
,,Ľudia sa radi tvária, že sa majú dobre. Toto miesto mám rád z toho dôvodu, že tu mnoho z nich zvykne zložiť svoju masku. Neviem, čím to je. Či atmosférou..." Zamyslel sa.
Hope nedokázala usúdiť, či bolo na jeho slovách niečo pravdy. Pri zmienke slovo "maska" zomkla ústa v trochu divnej grimase, keďže ju napadlo, že sama nejakú horko ťažko mala, keďže ani len netušila, aké bolo jej pravé ja.
Rikard s Alexandrom vzdali svoje nešťastné flirtovanie a vrátili sa ku stolu. Chvíľku nad starcovou prítomnosťou podozrivo žmúrili oči, no len čo sa s nimi pustil rovnako tak priateľsky do reči, ich zachmúrené výrazy zmizli.
Hope ich počúvala len veľmi okrajovo. Neprikladala ich rozhovoru veľký význam a tak sa znova skôr zahĺbila do svojich myšlienok, kým nebola zasa oslovená.
,,Takže vy ste taká šikovná, slečna?" vyriekol jej smerom neznámy a tí dvaja za ním horlivo prikyvovali. Asi preberali ich najnovšie úspechy za hradbami. Jej samej sa naposledy podarilo získať na svoj účet veľmi pekné číslo, z čoho jej priatelia boli ešte aj teraz mierne unesení.
,,Uhm," vysúkala zo seba. ,,Nemyslím si, že by moja práca bolo niečo, čo by nejako extra stálo za zmienku."
,,A ešte ste aj skromná!" usmial sa na ňu muž, na čo Hope začala trochu rozpačito žmoliť medzi prstami lem svojho trička. Nikdy totiž to, čo robila, nepokladala za šikovné. Pokladala to za nevyhnutné. Nevyhnutné pre ňu a aj keď nekonala tak úplne nezištne, skôr pre seba, tak akurát len registrovala, že z jej služby taktiež benefitovali rôznymi spôsobmi aj druhí.
,,Len robím, čo môžem." vyriekla a zahľadela sa pri tom mužovi vľúdne do očí.
Bol to fajn chlapík. Tým istým spôsobom, ako vystupoval.
,,Čo vás tak poháňa?" Zaznela otázka, ktorá spôsobila, že sa Hope málinko zarazila.
,,Neviem." odvetila úprimne, krčiac pri tom čelo. Následne sa v nepohode natiahla za svojím len zriedkavo dotknutým pohárom. Rukáv na tričku ľavej ruky sa jej tým jemne vyhrnul a odhalil značku, ktorú starec takmer okamžite zaregistroval.
Hope sa poriadne napila a krátko na to jej vnútro zaliala horúčava. Až pár sekúnd na to si všimla, kam sa muž díval a že sa jeho uvoľnený výraz náhle zmenil. Keď sa jeho oči presunuli z čísla jedenásť na zápästí na jej tvár, venoval jej akosi tak zvláštne smutný úsmev, ktorý Hope mierne rozladil.
,,Vy ste to mali v živote ťažké, slečna." uniklo mu spomedzi pier takmer nečujne, čím v nej neistota vzrástla.
,,Čo tým myslíte?" spýtala sa ho, ignorujúc pri tom udivené výrazy svojich priateľov, ktorí tie slová tiež zachytili.
,,Vy viete," zasekla sa. ,,Vy viete, čo to je?" Zreničky sa jej rozšírili. Prstami prešla po svojej pokožke a vyrytom čísle. V jej vnútri sa rozlial úplne nový pocit, ktorý nedokázala prirovnať k žiadnemu, ktorý od svojho prebudenia mala. Žeby?
Napäto sledovala, ako sa starec zarazil a krátko na to sa začal tak trochu ošívať. Napokon sa ale však zdalo, že sa rozhodol prehovoriť. Avšak sotva otvoril ústa, k ich stolu zavítala ďalšia osoba a bez pozdravenia uchopila Hope za predlaktie.
,,Je čas sa vrátiť na základňu." poznamenal Levi spôsobom, ktorý vôbec neznel ako návrh.
Hope sa zamračila a nechystala sa s ním súhlasiť. Čo sa vôbec stará? A prečo vôbec prišiel? Namiesto toho sa pohľadom znova vrátila k mužovi, ktorý však po kapitánovom príchode v očiach už toľko odhodlania na konverzáciu nemal.
,,Pokračujte, prosím..." vydýchla naliehavo, úplne ignorujúc Leviho požiadavku.
Muž sa však neisto pozrel smerom k tmavovlasému, ktorý mu venoval veľmi zvláštny pohľad.
,,Prepáčte, už musím, " ospravedlnil sa. ,,Už musím ísť." Náhlivo sa postavil od stola.
,,Nie! Počkajte..." Hope ho chcela nasledovať, no kapitánovo zovretie jej to nedovolilo.
,,Čo to robíte? Ten muž možno vie..." nestihla ani len dopovedať, pretože už ju ťahal naprieč krčmou k východu. Rikard s Alexandrom sa tiež postavili a chceli ísť s nimi.
,,Vás dvoch sa to netýkalo."oznámil im hrubo, na čo sa tí dvaja zastavili. Pri pohľade na nahnevanú a stále istým spôsobom bojujúcu Hope sa im na tvári objavili veľmi zmätené výrazy, no vedeli, že by mali poslúchnuť, i keď veru váhali.

***

Levi ju napokon bez väčších problémov vysúkal až pred budovu a následne sa s ňou, stále sa motajúcou, dostal až cez ulicu. 
,,Čo máte za problém?!" spýtala sa podráždene, mimovoľne zvyšujúc svoj hlas. Potom sa mu konečne vytrhla. Pravdepodobne sa jej to však ale podarilo len vďaka tomu, že ju nechal.  
,,Robíš si problémy." zamrmlal, postavajúc pri tom tak, že ak by sa rozhodla do toho miesta znova vrátiť, tak jej bude stáť v ceste. Jeho výraz jej to tiež dokonale napovedal, na čo pevne zomkla ústa, aby predsa len trochu vypustila zo svojho hnevu, pretože inak si bola istá tým, že by bola schopná sa tu s ním pokojne aj pobiť.    
,,Ten muž možno niečo..."
,,Je to obyčajný opilec." skočil jej do reči a ona zachytila v jeho hlase niečo nekompromisné. 
,,Nemáte právo sa ku mne takto správať počas môjho voľna. Nezabudnite, že mojim nadriadeným sa stávate až po tom, " prstom ukázala smerom k hradbám. ,,Čo sa ocitám tam vonku." vyriekla rovnako tak tvrdo, zatínajúc päste. Predstava toho, že by mohla prísť o také cenné informácie len kvôli tomu, že Levi Ackerman je taký, akým bol, ju privádzala do nepríčetnosti. 
Neuhla pohľadom, ani keď ten jeho sprísnel. Bola ochotná sa mu postaviť. Inokedy pokojne sklopí uši a bude sa tváriť, že jeho slovo rešpektuje, no nie teraz, nie keď...
,,Sledujú nás." vyriekol tak potichu, že to takmer prepočula. 
,,Čože?" Zatvárila sa nechápavo a jej výraz ešte viac nabral na intenzite, keď k nej kapitán pristúpil tak blízko, že mohla cítiť jeho horúci dych. 
Stuhla, keď sa k nej naklonil a svoje ústa náhle a bez varovania pritisol k tým jej. Jej ruky automaticky siahli na jeho hruď a chystala sa ho odstrčiť, no on akoby to tušil a silno ju objal. Jedna jeho paža ovinula jej pás a tá druhá ramená. Násilím si ju pri sebe udržal, urobiac spolu s ňou zopár krokov. 
Hope spanikárila, keď sa chrbtom ocitla pritlačená k stene jednej z budov. Chystala sa brániť, no v tom sa jeho pery odtrhli od tých jej a ocitli sa veľmi blízko jej ucha. 
,,Vyšším sa nepáči, čo predvádzaš tam vonku. Stále ti neveria a preto prednedávnom vyslali zopár svojich mužov, aby strážili každý tvoj krok." Hope sa po tých slovách prestala brániť a kútikom oka skutočne potom zahliadla cez cestu v jednej z tmavých uličiek niečiu prítomnosť. 
,,Myslia si, že tu nemáš nič, na čom by ti záležalo a čo by poukazovalo na to, že chceš pre spoločnosť za hradbami len to najlepšie." Jeho ústa sa letmo dotýkali jej pokožky. Z diaľky to muselo vyzerať, že sa objímali a už len tá predstava v nej vyvolávala mnoho iného. Tiež značne odlišného od jej obvyklých emócií.
,,Čo tak im ukázať to, čo chcú?" navrhol jej, jemne sa od nej odťahujúc. 
Hope očervenela. Takmer ihneď pochopila, čo tým myslel.
Bolo to zároveň vysvetlením pre počin, ktorý si voči nej dovolil. Ale aj tak, prečo by jej zrovna takto pomáhal? Napriek tomu, že to len hral, predsa len pocítila istú páľavu. Nenápadne sa preto spoza jeho ramena opäť zahľadela do diaľky. 
Stále tam ten človek bol a stále ich pozoroval.
Jej inštinkt jej našepkával, že by sa tejto komplikácie mala naozaj čo najskôr zbaviť. Preto aj zaváhala na len veľmi krátky okamih a už svoje dlane pokladala na jeho plecia a sama sa natiahla po ďalší hraný bozk. 
Znova ucítila chlad steny budovy, ktorý sa dostával cez tenkú látku oblečenia k pokožke jej chrbta. Vnárajúc sa viac do nežnosti, ktorú jej jej nadriadený tak ochotne ponúkol, si nechcene pri tom vybavila scénu v kúpeľni a moment, kedy ju videl nahú. Celé to dohromady spôsobilo, že aj keď sa do toho vrhla bez premýšľania a s cieľom pomôcť si od zbytočných ťažkostí, tak tá horúčava tu bola znova. Ten úvodný pocit bol len jemný, oproti jej momentálnemu stavu len nepatrný. Snažila sa priradiť to tomu, že predsa len bola žena a on muž. Netušila síce, či predtým niekedy niečo takéto zažila, no momentálne to mohla pokladať za svoje prvé intímne okamihy s druhou osobou.    
Kapitánove ústa sa neustále posúvali po tých jej a ona uvažovala o tom, či komplikácie, ktoré v súvislosti s tým, že bola jeho podriadenou, skutočne boli až tak veľké, že sa uchýlil k takémuto kroku.
Naposledy sa sama stretla s vyššími a nebyť jej chladnému postoju voči tomu, ako s ňou komunikovali, tak by z toho nepríjemného stretnutia mohla usudzovať, že jej tí páni dokonca pohrozili. Napadlo ju, či podobnú záležitosť kvôli nej musel riešiť aj kapitán.
V každom prípade však pre osobu akou bol on, zrejme nebol problém urobiť malú scénka takéhoto rázu. A jej to tiež nejako obzvlášť neprekážalo. Levi Ackerman istým spôsobom spadal do kategórie, ktorú by označila ako príťažlivú, keby že by v jej roztrúsenej mysli mala na takého veci vôbec miesto. A malo to v podstate aj niečo do seba. Keď špehovia uvidia, že tu naozaj mala niekoho, na kom jej záležalo, tak by ju mohli konečne nechať na pokoj a prestať s rozoberaním jej správania a statusu. Ukázala by im, ako aj on podobne povedal, že má dôvod pomáhať a neohrozovať nikoho, kto tu žil.
Avšak čo si neuvedomovala, bolo to, že tam spolu v objatí stáli ešte aj dlho po tom, čo zvedavý tieň uličku opustil. Jeho horúce pery sa aj naďalej vpíjali do tých jej, i keď na to nemali poriadne odôvodnenie a ani jeden z nich s ich falošnou náklonnosťou neprestal a neodtiahol sa od toho druhého.

***

~Súčasnosť ~

Hope sa zahnala čepeľami a odstavila tak jedného z titánov, ktorý sa rútil Erenovým smerom. Ten zatiaľ upchával dieru tým, čo boli schopní členovia légie nazhromaždiť. Tentoraz nemali po ruke obrovský kus skaly, takže to trvalo omnoho dlhšie, než vtedy, keď to vo svojej forme titána dal na jednu akciu.Obrovská časť vojakov bola aj na druhej strane a snažila sa vytvoriť priestor. Mali to o dosť ťažšie, no Hope podľa súčasného stavu praskliny usúdila, že to nepotrvá dlho a oni budú môcť začať s čistkami vo vnútri, kde boli podmienky na boj neporovnateľne lepšie.

***

Odstraňovanie obrov, pohybujúcich sa medzi domami sa napokon celkom natiahlo. Niektorí boli už tak moc unavení, že boli vystriedaní. Avšak stále boli pod vedením Hope, okolo ktorej akoby vyčerpanie takmer ani len neprešlo, čo mnohých, hlavne tých, čo s ňou spolupracovali poprvýkrát, pomerne zahanbilo. 
Medzitým dorazila na miesto aj Hanji, značne sklamaná tým, že jej veľa práce neostalo. Chopila sa ale zbraní len čo sa pripravila a napokon odviedla kusisko roboty. Popritom neprestála s malým prieskumom, ktorý si obvykle robila zakaždým, keď prišla do styku s titánmi. Bola ako veľká špongia, ktorá namiesto vody nasávala informácie a nie jedenkrát tým prispela k mnohým poznatkom, ktoré sa dali využiť. 
,,Myslím, že máme hotovo." poznamenala, keď sa zvyšní bojujúci zoskupili na streche jednej z budov. Ich doteraz ostražité pohľady pomaly naberali na uvoľnenosti, keď pri prečesávaní okolia viac už nevideli nebezpečenstvo. 
Trvalo so síce dlho, no vyplatilo sa. Bolo to pre nich ďalšie z drobných víťazstiev, ktoré si mohli pripísať na sa svoj účet. Navyše, straty boli nulové a to práve vďaka plánom Rikarda Gruuna a Armina Arlerta, o ktorom bolo tiež známe, že sa v stratégii vyznal. Hope ich tesne pred akciou požiadala, až predložia návrhy, ako by ich misia bola úspešná a zároveň s minimálnymi obeťami. A oni dvaja dokázali spolu spolupracovať a nakoniec vypracovali plán, ktorý dokonale zabral. Mnohí v tých mladých mužoch videli istú osobnostnú podobnosť. Len Hope a Alexander však dobre vedeli, že ich priateľ dokázal byť v prejavovaní omnoho ostrejší než mladík, ktorého priviedli. Nemohli však poprieť, že im to pálilo obom a perfektne sa dopĺňali. 

***

 Levi takmer zadriemal vo vani napustenej horúcou vodou, keby že by neucítil niečiu dlaň na svojom ramene. Nebolo príliš veľa ľudí, ktorý by ho rušili zrovna pri kúpaní, takže sa okruh možných značne zmenšil na jednu konkrétnu osobu, ktorej jemný hlas preťal ticho priestorov. 
,,Našla som ťa." Jej ruka skĺzla na jeho obnažený hrudník a následne sa vrátila k plecu. Pohladiac jeho líce sa objavila v jeho zornom poli a na jej tvár vysadol unavený úsmev. Nuž, aj ona mala svoje limity a tie si ju dnes po tak náročnom dni našli.
Dívajúc sa do jej tváre nič nepovedal. Ani jej len úsmev neopätoval, pretože v podstate ani len nemusel. Dobre vedel, že príde. Vždy prišla a tak sa len mlčky posunul a mokrými dlaňami sa natiahol k nej. Siahol na jej boky, aby ju tým dostal k okraju vane. Potom jeho prsty prešli po gombíkoch jej košele, na čo sa jej úsmev rozšíril a v očiach sa zjavila nemalá túžba. Pomohla mu s odopínaním.
Netrvalo to dlho a už vchádzala do horúcej vody tiež. Dotýkajúc sa jeho rúk sa usadila rovno na jeho kolenách a svoje paže krátko na to obmotala okolo jeho krku. 
Leviho črty pri tak intenzívnom kontakte s jej pokožkou zreteľne stvrdli a neboli jedinými. Objal ju okolo pásu a sám si ju pritiahol bližšie k svojej tvári. Sledujúc jej zvláštne oči si spomenul na to, ako ju videl nahú pri podobných okolnostiach po prvýkrát a ako sa krátko na to z nej stala viac, než len jeho podriadená.
I keď sa to tak veľakrát nezdalo, Hope mu bola vzácnou. Dokonca aj v dobe, keď svoju náklonnosť voči nej nevedel odôvodniť a ich vzťah bol prevažne telesný. 
Jednoducho sa zamiloval. Svojim spôsobom
,,Nad čím premýšľaš?" spýtala sa ho, presúvajúc jednu svoju dlaň k jeho vlasom. Prstami mu opatrne odhrnula mokré pramienky z čela a jemne palcom prešla po jeho spánkoch. Pôsobila pri tom tak nežne, tak láskavo, že by ju práve teraz pri pohľade na ňu nikto nedával do súvislosti s kadetkou, ktorou bývala a ani len s veliteľkou, ktorej post momentálne zastávala. 
,,Len nad tým, že som rád," Pohladil jej chrbát. ,,že si ma našla." vyriekol tichým hlasom, stále jej uprene hľadiac do očí. Myslel pri tom na tých pár dní, ktoré budú môcť spolu od zajtra stráviť úplne osamote a bez toho, aby sa museli venovať niečomu inému, ako sebe navzájom. 
,,Nie radšej, ako ja." zašepkala a jej pery sa pritisli na jeho teraz už úplne odhalené čelo. Následne sa na kratučkú chvíľu lícom oprela o to jeho a vnímajúc tlkot jeho srdca sa jej v tom okamihu zdanlivo prehnalo hlavou, že už jej nič nechýbalo.  

.
.
.
***

3 komentáre:

  1. dvojnásobná romantika s Levim! Moje srdce plesá radosťou :) Ale napriek romantike, nás stále udržuješ s napätí, čo sa mi páči - respektíve, kto bol ten muž a čo vlastne znamenajú tie čísla? Teším sa na vysvetlenie! :) Peťula, nesklamala si, som rada, že som si mohla prečítať ďalšiu kapitolku...a ešte som chcela dodať, že sa mi páčilo, ako si opísala tú krčmovú časť - hlučno a veselo, oddych po strastiplnej ceste/dni - vždy sa mi páčili takéto scény v knihách a páči sa mi to aj u teba :) teším sa, čo bude ďalej, drž sa! :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Nečítam ma Snk mangu, takže som dosť vyjavená z toho muža a z toho jej čísla a čo to znamená a či ten muž naozaj niečo vie alebo nevie a či Levi niečo vie, ale nepovie jej to, alebo jednoducho vie, že ten muž má len bujné predstavy alebo... no hmýri sa mi veľa myšlienok ohľadom tej veci, ale snáď sa to dozviem čo najskôr. :]
    No a romantika s Levim nechýbala, páčilo sa mi to a dobre mi padlo si niečo také prečítať. Sú spolu milí, podarení a len nech sa takto majú radi aj naďalej. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Túto poviedku MILUJEM! Chytila ma za srdce tematikou, pretože tuto mangu čítam už dlhšie a pozerala som aj Anime, ale aj jedinečným príbehom ktorý si pripravila a rozvíjaš ho každou časťou. Tiež je zaujímave zloženie kapitol, obdobie pred a súčasnosť, ktoré sú navzájom prepojené a dopĺňajú sa. Som zvedavá na jej minulosť asi rovnako ako Hope :) idem hneď na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)