utorok 26. septembra 2017

Hope - kapitola č.7

***


***

~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~


,,Čo chceš?! Kto ťa poslal, ty suk..." nestihol dopovedať, pretože sa namiesto nadávky z jeho hrdla vydral bolestivý rev. Miestom sa v tom okamihu taktiež rozniesol praskavý, nepríjemný zvuk pochádzajúci z jeho zápästných kostí, ktoré mu po jeho páde na zem s poriadnou silou pristúpila. 
Krátko na to sa jej čižma zjavila pred jeho už aj tak dosť dobitou tvárou. Mužova hlava sa vyvrátila do neprirodzenej polohy a chvíľku na to začal krvácať nielen z úst, ale i z nosa.  

***

Levi mohol očakávať, že sa pár dní po udalosti v hostinci tajne vytratí. Jej túžba po tom, aby sa o sebe dozvedala čosi viac bola pravdepodobne ešte silnejšia, než si pôvodne myslel. Nielen že neposlúchla rozkazy, ale aj porušila pravidlá o vychádzkach, ktoré mali momentálne sprísnené, keďže celé oddiely boli v tomto období pod prísnym drobnohľadom, ku ktorému značne prispela. 
Posledné dva dni bola síce situácia o čosi miernejšia, no aj tak na základni panovalo isté napätie. Bolo to však lepšie. Hope totiž jeden deň predstúpila pred kontrolu po tom, čo jeden z poverených spustil prehnanú buzeráciu voči jednému z mladších členov légie. Otvorene mu povedala, že ľudia z oddielov nerobia nič, kvôli čomu by mali byť pod takým tlakom a keď majú naozaj potrebu niekoho potrestať, nech to tak učinia s ňou. 
Z jej slov pri tom mrazilo všetkých, ktorí toho boli svedkom a jej postoj bol voči nim rovnako tak chladný a ľahostajný. Prehovárala k nim, akoby sa snáď bavila s niekym, kto bol hlboko pod ňou a z výrazu jej tváre sa dalo toho tiež pomerne dosť vyčítať. Aj keď sa to prvotne tak nezdalo, v ten deň si tá žena vybudovala istý rešpekt. Nepríjemné pohľady, ktoré k nej občasne ľudia z tábora vysielali, sa úplne zmenili. Dokonca aj ten dozorca si príliš netrúfol a okrem zopár namachrovaných rečí sa na viac nezmohol. Pravdepodobne mal dobré informácie o tom, aká Hope dokáže byť, keď sa úplne odbrzdí. Pohľadom ba až tápal po okolí a zrejme zhodnotil, že kadetke bolo úplne ukradnuté, čo by sa asi tak s ňou stalo, keby že ho tam rovno pred všetkými uzemní spôsobom, ktorý by od osoby jej vzrastu čakal málokto, kto ju nepoznal. 
Levi sám by netušil, odkiaľ sa to v nej berie. Či to bolo len sebavedomím alebo vážne nedbanlivým postojom, ktorý preukazovala aj tam vonku. 
Momentálne však toho vedel o nej viac. Možno ešte stále viac, než ona sama. 
Už po prvýkrát, keď zbadal vyryté číslo jedenásť na jej zápästí, tak ho dokázal priradiť. Chvíľku si nebol istý, no potom došlo k jednej udalosti za druhou, v ktorom sa mu jeho domnienka potvrdila. Vyplývalo to z jej náhlej sily, ktorú bola schopná zo seba dostať, keď si to situácia žiadala. Jej pohyby, jej reflexy... Zdanlivo mu to pripomínalo jeho samotného. Jej správanie bolo taktiež toho vizitkou a jej telo celkom jasným dôkazom. Popravde, takto väčšinou nevyzeral človek, ktorý by prežil celý svoj život na povrchu a kto iný by to vedel lepšie, než on. 
A možno aj preto mal k nej odrazu tak blízko. Tak blízko, že pri nej neváhal nad vecami, nad ktorými pri druhých ani len nepremýšľal. Bolo to tou určitou podobnosťou, ktorá ich spájala. 

***

Keď kôň v jeho blízkosti potichu zaerdžal, vedel, že sa vrátila. A on tu na ňu po celú tú dobu čakal.
Kráčala tmavou stajňou. Po boku mala koňa, ktorého držala jednou rukou za opraty a svoj pohľad smerovala do zeme. Zahĺbená vo svojich myšlienkach si ho pri tom chabom osvetlení takmer ani len nevšimla, no napokon sa ich oči stretli. 
Jeho tvár sa v prítmí nenápadne napla, pretože aj cez to mizerné osvetlenie mohol úplne dokonale vidieť jej zlomený výraz. 
A jej oči vyzerali podobne. Miešala sa v nich istá dávka rozladenia, nepríjemných pocitov, no zároveň aj akejsi rezignácie, pravdepodobne nad zistením, o ktorom teraz už nebolo pochýb. 
,,Prepáčte, že som porušila nariadenie." hlesla. Bolo to tiché a bolo z toho cítiť únavu, za ktorú s najväčšou pravdepodobnosťou mohli duševné podnety.  
,,Bola som za ním." prehovorila do ticha. ,,Chvíľku sa zdráhal, no presvedčila som ho." Myšlienkami zablúdila k tomu, ako ju jeho strohé informácie zaviedli do podzemia. Dovtedy si ani len nedokázala predstaviť, že by ľudia v takýchto hrozných podmienkach mohli vôbec žiť.
Bez slnečného svetla, ktoré sa značne pripísalo na vzhľade a aj zdraví mnohých, čo tam bývali a s úplne limitovanými zásobami, slúžiaci sotva na prežitie, nieto ešte na aspoň ako tak uspokojivý život.
,,Nikdy som ohľadom prípadného zistenia nemala veľké očakávania." Pohladila veľké zviera po dlhej hrive. ,,Avšak to, čo som tam dole videla..." odmlčala sa, vedúc koňa k jeho miestu. 
Číslo vyryté na jej predlaktí vôbec nesúviselo so stigmou, ktorú možno bežní obyvatelia podzemia mali. Nešlo o značku, ktorá pri prislúchala každému z nich. Šlo o význam, ktorý bol ďaleko trpkejší, než si vôbec predstavovala a spomienkami sa vrátila k miestu, ktorému k číslu jedenásť patrilo.
Ešte aj teraz cítila chlad a tú nechutnú emóciu, ktorá sa prehnala jej telom pri pohľade na špinavé cely plné zúbožených ľudí s číslami síce rôznymi od toho jej, no s rovnakým účelom. 
Bolo to namiesto mien. Ich majitelia sa totiž o také niečo nestarali a číslo bolo pre nich a aj ich zákazníkov omnoho praktickejšie, keď si chceli vsadiť na toho, kto podľa nich mal šancu prežiť.  
Ľudské zápasy. Na život a na smrť s podmienkou, že z arény vyjde vždy len jeden. Človek by ani len nečakal, že v tak zúfalom mieste, akou podzemie bolo, sa mohlo diať ešte niečo horšie, než to, s čím sa tam ľudia museli vysporiadať. A ona toho bola súčasťou.
Žiadna rodina, žiadni stratení a v jej mysli zabudnutí priatelia. Len tma a chlad.
Budúcnosť predstavovala zakaždým len ten jeden deň, kedy bolo na nástenke jej číslo a ona musela vkročiť klietky, ktorej zámka sa otvorila len vtedy, keď ten druhý nedýchal. 
Nedokázala si síce z toho nič vybaviť, no len čo vkročila na ten súkromný terén a videla to všetko, akoby to sama prežívala. Na vlastnej koži vnímala napätie, v útrobách ju nechutne zvieralo a následne sa objavil neuveriteľný hnev a pocit zúrivosti. Keď sa potom objavil muž, ktorý to tam mal zrejme na starosti, ani sa mu len neunúvala odpovedať na jeho otázku, kto je a čo tu robí. Vtedy sa jej myseľ zahmlela a precitla až v okamihu, keď dotyčný ležal v bezvedomí na špinavej dlážke.   
Levi od nej neodtrhol svoj pohľad a pozoroval ju aj počas toho, ako koňa dostala až do jeho ohrady. Rovnako tak sa do nej vpíjal svojimi očami aj po tom, čo za sebou zatvorila malú bráničku a rozpačito sa k nemu opäť otočila. 
Pôvodne si myslel a čakal, že sa na neho bude hnevať. Hnevať za to, že jej to zamlčal. Určite jej došlo, že o tom minimálne nejaké tie informácie mal, takže bol pripravený na búrlivú reakciu a výčitky. 
Lenže Hope sa k tomu akosi nemala. Namiesto toho pevne zomkla ústa a pohľad mu krátko opätovala. Ten jej však nebol tak neoblomný a navonok tvrdý, ako ten jeho.  
,,Viete," pozoroval, ako k nemu zdvihla tvár, ktorou sa okamih dozadu od neho odvrátila. ,,Myslím, že teraz tuším, prečo ste v ten večer nechceli, aby môj rozhovor s tým starcom pokračoval." dodala slabým hlasom, na čo sa na jej perách objavil smutný úsmev. 
,,Pravdepodobne to nie je nič, čo by si človek želal o sebe zistiť." takmer šepkala. 
I keď si stále nič nepamätala, dotklo sa jej to. I bez spomienok to vnímala veľmi intenzívne a osobne. 
A Levi jej v tej chvíli na to nemal čo povedať. Cítil jej frustráciu a znechutenie. Vedel, že to takto dopadne a aj preto sa rozhodol si to nechať pre seba. 
Keď však v tej krčme stretla toho muža, došlo mu, že je len otázkou času, kým si to sama zistí. A preto urobil len niečo, s čím v súvislosti s ňou nemal problém. Jednoducho sa pohol z miesta a uväznil ju vo svojom náručí. Rovnako tak, ako aj ten týždeň dozadu, svoje ústa pritisol k tým jej, i keď sa tentoraz nik nedíval. 


~Súčasnosť ~

Vedela, že ich spoločné kúpanie sa dlho v nevinnom duchu viesť nebude, no aj tak ju prekvapilo, keď jeho dlane pevne zovreli jej pás a ona pocítila mierny tlak. Tvár jej zaliala páľava a vzhľadom na čas, ktorý už v kúpeľni pobudli, sa už začala trochu obávať toho, že by ich tu takto mohol niekto nájsť. Avšak ako sa zdalo, Levimu, ktorý bol pritlačený perami k jej hrdlu, to bolo zjavne jedno.
Nečudo, že keď sa potom obaja dostali do izby, len čo ľahla do perín, tak tvrdo zaspala. 
O to horšie však bolo prebudenie na poplach, ktorý náhle vznikol.  
Hope sa strhla na posteli a prudko sa postavila. Kútikom oka zavadila o Leviho, ktorý už bol na nohách a v rýchlosti na seba hádzal veci. 
,,Čo sa deje?" vysúkala zo seba zmätene, strhávajúc zo seba prikrývku.
,,Neviem." odvetil krátko a z jeho hlasu bolo cítiť podráždenie. ,,Idem popredu. Poponáhľaj sa." dodal a krátko na to sa za ním zatvorili dvere do izby. 
Hope sa teda tiež bleskovo obliekla a vyšla na chodbu, na ktorej sa takmer zrazila s jedným členom jej oddielu.  
,,Čo sa stalo?" spýtala sa mladučkej dievčiny, ktorá kŕčovito v rukách zvierala výstroj. Tvár mala vyľakane bledú a aj pery sa jej roztriasli predtým, než jej podala odpoveď.
,,Diera..." vysúkala zo seba. ,,Všetok materiál, ktorým sme ju včera spravili, sa z nejakého dôvodu zosypal a vytvorila sa ešte väčšia prasklina, než bola pôvodne. Ulice sa hemžia titánmi a to omnoho väčšej triedy, než tí predtým." 
Hope po tých slovách pevne zomkla ústa a na čele sa jej urobila vráska. Zatínajúc ruku v päsť sa bez slova zvrtla na päte a vybrala sa rovno na strechu budovy. 
Len čo vyšla po schodisku a ocitla sa čerstvom vzduchu, vynorila sa pred ňou scéna ako z nejakého nepríjemného sna. Časť mesta bola skutočne zaplavená titánmi a ich množstvo stále narastalo. Očami vzhliadla k bráne a čeľusť sa jej bolestivo napla.
,,Podajte mi výstroj!" zvolala na mladíka, ktorý okrem iných vojakov tiež momentálne bol na budove. Ako jediný však nebehal v zhone krížom-krážom, ale postával opodiaľ v tieni prístrešku pre zbrane a vybavenie. 
Hope si zatiaľ, kým k nej podišiel, stiahla vlasy do vrkoča a pohotovo zhodnotila situáciu dôležitých miest, ktoré musia prioritne ubrániť. 
,,Vďaka." zamumlala, keď si od neho prijala výstroj. Mladík, sklonený k jej zapínaniu, jej dokonca s tým pomohol. Hope ho zatiaľ vnímala len okrajovo, no keď bola s prípravou hotová, predsa len sa mu bližšie prizrela. 
,,Ty..." uniklo jej spomedzi pier. Tú osobu nespoznávala. Tmavé vlasy mu zakrývali väčšinu tváre a po celý čas k nej ani len raz nevzhliadol a neprehovoril. Jeho oblečenie taktiež nezodpovedalo klasickej uniforme, čo ju prinútilo prižmúriť oči menším podozrením. 
,,Kapitánka!" zakričal však niekto z diaľky a vtedy sa jej pohľad presunul z chlapca pred ňou na jedného vojaka, ktorého so sebou priviedol Levi. Ten k nej pribehol a vychrlil na ňu jednu informáciu za druhou, vďaka čomu Hope na chvíľku prestala premýšľať nad tým mladým mužom. Keď sa napokon znova obzrela jeho smerom, už dávno nestál tam, kde predtým. Matne zahliadla ešte jeho chrbát a chcela na neho zakričať, lenže nakoniec bola nútená stratiť na obozretnosti a ísť svojim podriadeným nutne na pomoc. 
Pár minút po tom, čo vstúpila do boja, na cudzieho mladíka zabudla úplne.    

.
.
.
***

3 komentáre:

  1. Ty si trúbka. Nemám pocit, že by si mala akýkoľvek problém s písaním alebo že by si mala nechuť voči tomu alebo nejaké nepodarené obdobie.
    Napísala si to skvelo a opäť som si užívala ich spoločné chvíle. Aj z minulosti, ale aj z prítomnosti. Som prekvapená, že Hope má toľko spoločného s Levim, čo sa týka jej správania a konania. Aspoň ja to tak vidím, ale má to niečo do seba.
    A teda, som rada, že sme sa dostali k jej minulosti a síce to nie je nič pekné, aspoň to nie je až príliš tajomné. : ]
    Zaujímalo by ma, čo ju tak zaujalo na tom chlapcovi, možno to bol niekto z minulosti, koho poznala. Nechám sa prekvapiť. :)
    Teším sa na pokračovanie. ♥

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Okej, skvelé dve časti a som rada, že sme sa čosi dozvedeli z minulosti Hope, aj keď je taká... mno, aká je. Očividne nie príliš šťastná, či super - čo mi však bolo jasné aj zo začiatku.
    A čo sa tejto časti týka, tak som zvedavá na toho mladíka z konca :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Wau... tak toto bolo fascinujúce čítať. Píšeš veľmi pútavo, takže sa to číta ako po masle. To zistenie muselo byť veľmi šokujúce, aj keď teda jej to nenavrátilo spomienky. Ja som len zvedavá, kedy tie spomienky stratila. Alebo skôr prečo ...
    Čo to bolo za týpa na konci? Nejaké ďalšie tajomstvo? Alebo som na niečo zabudla? Dúfam, že nie :/
    Levi s Hope sú veľmi milí párik, je to také korenie tejto poviedky ;)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)