nedeľa 24. septembra 2017

I wanna reach you - kapitola č. 28


***


***

~Darčeky~

***

Len čo vyšla z ambulancie, Aomine sa postavil zo sedačky v čakárni a netrpezlivo sa pozrel jej smerom.
Megumi sa nad tým milým gestom vľúdne pousmiala.
,,Všetko je v poriadku." oznámila mu, keď k nemu došla a úsmev jej z tváre neschádzal. Už po ceste do nemocnice mu vysvetľovala, že ide len o bežnú prehliadku, ktorú ona ako astmatik pravidelne od detstva podstupuje. Ako sa však zdalo, jej priateľ to stále bral tak trochu vážnejšie, než by musel a dokonca kvôli tomu vynechal aj dnešnú školu.
Po poslednom záchvate navštívila svoju lekárku o čosi skôr, než bolo plánované a dostalo sa jej tak po konzultácii nových pokynov. Odvtedy sa však nič neudialo, takže nebol dôvod na obavy.
,,Tak to ma teší." zamrmlal Aomine, ktorému sa tiež zdvihli kútiky úst. V posledne dobej bol z Meguminho zdravotného stavu dosť na ihlách a veru, nedarilo sa mu svoj nepokoj pred ňou skryť. Avšak vedieť, že je všetko tak, ako má byť, bolo pre neho istým spôsobom upokojujúce, i keď nie tak úplne postačujúce. Obzvlášť preto, že sa jeden stresujúci faktor nedávno objavil v jej prítomnosti. Ten faktor mal aj meno. Volal sa Yumi a okrem svojej prvej návštevy taktiež už raz zavítal do kaviarne, kde Megumi pracovala. Vedel síce, že to dievča je úplne neškodné a že sa pravdepodobne vážne pokúšalo s ňou len znova trochu zblížiť, no nebol si tak úplne istý tým, aký by to mohlo mať v konečnom dôsledku na Megumi dopad.
V ten večer, keď sa mu vyrozprávala, bola iná. Viac neistá a taktiež málinko rozladená. Netrvalo to dlho, ale aj tak.
V ten deň dokonca dostal odpoveď na svoju otázku, prečo Megumi mala rok odklad od školy. Bolo to na žiadosť jej mamy, ktorá náhle zhoršenie jej stavu pripisovala vyčerpaniu a stresu zo záverečných skúšok na vyššej strednej a z nasledujúcich prijímacích testov. Pokiaľ šlo o astmu, ktorá ju trápila od detstva, tak bola v tomto jej mama nekompromisná a Megumi jej v podstate aj tak nechcela robiť zbytočné starosti a bez väčšej debaty súhlasila. Neskôr Aominemu dokonca prezradila, že jej mama to s ňou ako malou nemala ľahké. Jednak kvôli nej opustila milovanú prácu a ostala medzi múrmi bytu, ktorý ju časom deprimoval. Vystresovaná sa vraj budila v noci, aby ju kontrolovala a robila všetko pre to, aby jej ochorenie čo najviac uľahčila. Aj to bol dôvod, prečo Megumi výraznejšie neodporovala. Vedela, čo to pre jej mamu znamenalo a ako veľmi sa bála. Navyše, tú vec s Yumi a Aratom si nechala len a iba pre seba, takže ostala doma, aby sa podľa svoj jej rodičov dostala znova do psychickej pohody.

***

Aomine nečakal, že keď zazvoní na zvonček pri dverách, tak mu namiesto Megumi príde otvoriť jej mama. Úplne sa pozabudol, že bola sobota a že s ňou prichádzali aj jej rodičia. Preto sa aj trochu ošívajúc len veľmi mumlavo pozdravil.
,,Dobré ráno, " začal. ,,Prišiel som za Megumi, mali sme byť dnes..." na krátky okamih sa odmlčal, pretože začal zvažovať, koľko toho pani o nich dvoch vedela. Tušil, že sa o ňom Megumi ako o jej priateľovi určite zmienila, pretože nebola tým typom, čo by robil z takýchto vecí veľkú vedu, ale aj tak. Prišlo mu to trošku zahanbujúce. Nevídal sa s nimi často, aby si na ten pocit vedel zvyknúť. Navyše, o neho samého ako tak ani nešlo. Mohlo mu to byť ukradnuté, no nechcel, aby mala kvôli tomu Megumi nebodaj nejaké opletačky. Z rozprávania usúdil, že mala s otcom a mamou vynikajúci vzťah, no ktorému rodičovi by sa páčila predstava toho, že ich dcéra má u sebe dennodenne svojho chlapca a sú po celý ten čas osamote? 
Mama Megumi sa však po jeho slovách ihneď široko usmiala a pozdravenie mu oplatila. 
,,Meg ešte spí." oznámila mu, no aj tak ešte viac pootvorila dvere, aby mohol vstúpiť. ,,Choď ju kľudne zobudiť. Samú ma udivuje, že ranné vtáča ako ona ešte o takejto hodine vyspáva." dodala s tým samým úsmevom.
Aomine potichu prikývol a vyzul sa. Rozopol si bundu a zavesil ju na obvyklé miesto, ktoré mu už akoby za ten čas ba až patrilo a potom sa vydal po schodoch, začujúc za sebou už len to, že im pani obom pripraví čaj a niečo na zjedenie.      
Len čo sa dostal pred správnu izbu, opatrne zatlačil na kľučku od dverí. Pootvoril a nazrel dnu. Megumi vážne ešte ležala. Spod paplóna trčala len spleť blond vlasov.
Potichu prekročil prah dverí zvažujúc, či by ju predsa len nemal nechať spať a odísť. Pokojne môže prísť neskôr. Nerobilo mu to problém a ona by si aspoň poriadne oddýchla.
Skôr však, než to stihol zvážiť a rozhodnúť sa, sa paplón na nej pohol. Megumi sa prevalila na druhý bok a vystrčila ruky von, dávajúc si jednu pod hlavu.
Vtedy k nej pristúpil. Jej spiaca tvár ho zlákala, takže sa predsa len k nej nahol a jeho dlaň spočinula na jej ramene, kým sa jeho ústa približovali k jej čelu.

***

Pomaly, ale isto sa blížil čas Vianoc. Spolu s ním sa taktiež objavila aj ďalšia dilema- darčeky. Aomine netušil, či by mal siahnuť po niečom osobnejšom alebo praktickom. Zvažoval nákup ďalších tenisiek. Tentoraz by sa ale vyvaroval ružovej a siahol po inej farbe. Dokonca sa jej na to spýtal, na čo sa Megumi zatvárila trochu rozpačito. Nuž, ešte aj teraz si veľmi dobre spomínal na to, ako veľmi sa kúpe tých prvých bránila, pretože to pre ňu bolo v tej dobe vzhľadom na ich zvláštne kamarátsky vzťah trochu moc. 
Napokon jej otvorene položil otázku, čo by chcela. Megumi sa krátko na to zamyslela a potom navrhla niečo, čo sa mu celkom pozdávalo. Aby si kúpili darček spoločne a to špeciálny balík, ktorý už mesiac pred Vianocami behal ako reklama na stránke hernej budovy s laser game. Šlo o zopár vstupov, ktoré by im dali na špeciálnu darčekovú poukážku a mohli by si ich vybrať kedykoľvek by len chceli. Bolo to bez obmedzení, s pomerne výhodnou cenou a rôznymi bonusmi. Preto sa jej to zdalo ako vhodná voľba. Hra už dávno nebavila len ju, ale aj jeho a darček, prostredníctvom ktorého môžu takto tráviť čas, sa im nakoniec obom páčil.

***

Bol piatok a Megumi dnes mala v práci voľno. Ráno vstala pomerne skoro a strávila asi hodinu pri riadnych raňajkách a šálke kávy. Vedela, že Aomine v škole dnes pobudne kvôli tréningu o čosi dlhšie, tak si vymedzila čas na upratovanie. Beztak by to kvôli tým dvom workoholikom bolo tesne pred sviatkami veľké nestíhanie, tak sa do toho pustila radšej v predstihu sama. Zároveň siahla po škatuliach s ozdobami. Vianoce síce neboli pre Japonsko takým sviatkom ako Nový Rok, no pre Meguminu rodinu to boli tiež dni, ktoré radi trávili spolu. Nepísané pravidlo vypnutých mobilov u nich panovalo už nejeden rok, čo v konečnom dôsledku veľmi ocenila. 
Časť práce doma jej však ubehla rýchlo. Preto sa aj neskôr obliekla a vyšla na vzduch. Kráčajúc uličkami mesta očami prechádzala po jednotlivých výkladoch. 
Rodičom zvykla kúpiť aspoň nejaké drobnosti a tie už dávno ležali na dne jej veľkej skrine. Nad čím však premýšľala, bol Aomine. Síce sama navrhla, nech si urobia spoločnú radosť v podobe laser game, no aj tak bola s odstupom času pre to rozhodnutie tak trošku nespokojná. 
Chcela mu dať ešte niečo. Hocičo. Možno trochu osobnejšie a hlavne niečo, čo by mu možno aj ostalo. 
Napokon sa zastavila pri jednom obchode. Svojimi šedo-modrými očami sa dlho dívala na ponúkaný tovar, až napokon vstúpila dnu. 

***

Zakývala mu, keď ju zbadal. 
Stál v strede telocvične a naťahoval si svaly na rukách, keď sa objavila v jeho zornom poli. 
Chalani jej taktiež zamávali, len čo ju spozorovali a samotná Satsuki, ktorá im doteraz niečo horlivo vysvetľovala, na krátku chvíľku k nej odbehla, aby ju pozdravila. 
A on svoju kamarátku nasledoval. Podišiel až k Megumi, ktorá na jeho tréning zavítala. Nespomínala mu, že by sa mohla staviť. Vidieť však jej peknú tvár lemovanú blonďavými pramienkami vlasov, čiastočne skrytými za veľkým, hrubým šálom, ho úprimne potešilo. 
,,Ahoj..." vypadlo z neho, pričom natiahol k nej svoju pažu. ,,Sú úplne ružové." zamumlal, prechádzajúc po jej zmrznutom líci. Už dávnejšie si na nej všimol, že jej pokožka na chlad zareagovala práve takto roztomilým spôsobom, čo v konečnom dôsledku spôsobovalo, že jej to uberalo na jej prísnom a chladnom výzore. 
,,Vonku je strašná zima." odvetila mu, sama si pritom na krátky okamih schovávajúc líca dlaňami. 
A on po celý ten čas z nej nespúšťal oči. Jeho črty pri pohľade na ňu zmäkli a aj keď ich vzťah už nebol v úplných začiatkoch, tak predsa len vo chvíľach, akou bola aj táto, znova pocítil v útrobách to zvláštne jemné šteklenie.  

.
.
.
***

3 komentáre:

  1. Veľmi príjemná kapitolka... :) Som rada, že im to klape a som zvedavá, čo Megumi také kúpila pre Daikiho. A či si Daiki aj tak niečo pre ňu nenachystal. :P

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Milá kapitola a nestačí, že sa ja sama stresujem Vianocami, stresuješ ma aj ty ich spomínaním, diky xD
    Ale inak aj mne sa páči, ak sú líca od zimi ružovučké, je to strašne zlaté xD
    Som zvedavá na pokračovanie samozrejme :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Čo na to povedať, naozaj paráda. Akurát nedávno som pozerala jedno anime, kde bola hra o prežitie. Strieľalo sa tam zo zbraní, ktoré mali len nejaké tie guličky ... a vždy som si spomenula na laser game týchto dvoch, ktorá musí byť určite niečo podobné :) Rada čítam túto poviedku a spolu s Aominem spoznávam povahu Megumi a jej spomienky a život. Je to milé a dobre sa to číta :) Som zvedavá, čo mu kúpi na Vianoce :) Teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)