utorok 10. októbra 2017

Hope - kapitola č. 8

***


***

~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~

Prirodzene, i keď to bol pre ňu veľký krok v podobe zistenia toho o sebe samej, tak to nestačilo. Stále tu boli nedoriešené isté veci. Napríklad to, ako sa napokon dostala z podzemia na povrch a ako potom skončila v lese, v ktorom ju našli. 
Pravidelne sa preto ešte stále vykrádala dolu a snažila sa zistiť, či ju niekto náhodou nepoznal. Ľudia, ktorí tam však žili, jej v tomto nedokázali pomôcť, z čoho usudzovala, že sa medzi nimi možno ani len dlho predtým, ako odišla, nepohybovala. 
Pravdepodobne šla z klietky rovno nahor. Teda, aspoň to bola jedna z možností. 
Tých informácií však bolo tak málo, že ju to čím ďalej, tým viac frustrovalo. Jedna jej z častí totiž nedokázala prekúsnuť, že bola len tým zúfalým nástrojom, ktorý nič iné nepoznal a neprežil. Urážalo ju to. Minimálne tú jej stránku ľudských hodnôt a určitej, predsa len nejakej sebaúcty, ktorú si vybudovala po svojom prebudení.   
,,Tak dobre, vážení," z premýšľania ju vyrušil hlas nadriadeného. ,,Na dnes končíme." oznámil im. 
I napriek tomu, že už dávno bola plnohodnotnou členkou légie, tak stále musela absolvovať isté cvičenia a tréningy spolu aj s ostatnými. Pravdepodobne sa tým chcelo predísť tomu, aby vyšli z cviku a nestratili kondíciu, keďže sa počet výpadov za hradby v poslednej dobe celkom znížil. Navyše, udržiavanie sa v dobrej forme a nielen v tej sa hodilo všetkým, i keď to znamenalo skoré vstávanie aj vtedy, kedy by pokojne mohli spať dlhšie a ukrátenie o nejaký ten voľný čas. 
Keď sa Hope ráno vydala na cvičisko vo veľkej hale, očakávala, že aspoň na chvíľu vďaka intenzívnemu záberu oslobodí svoju myseľ od toľkých pochmúrnych myšlienok, no nakoniec sa tak nestalo. Úlohy, ktoré im boli dané, plnila akosi tak automaticky, bez rozmyslu a bez sústredenia, takže skončila znova pri tom, od čoho chcela uniknúť. Dokonca jej tie dve hodiny ubehli tak rýchlo, ako hádam nikdy predtým.
Nuž, aspoň sa bude môcť po tom, čo sa vo svojej izbe prezlečie do niečoho vhodnejšieho, znova pobrať tam, kde to síce mala zakázané, no kde predsa len dúfala, že by mohla niečo nájsť. Tak, ako zakaždým, keď ignorovala nariadenie a vrátila sa až tesne pred zotmením, kedy ich obvykle zvykli kontrolovať, či sú na izbách. 
Chystala sa opustil halu tak, ako to urobili aj ostatní, no sotva prekročila prah mohutných dverí a už bola nútená urobiť krok vzad a vojsť späť dnu.  
,,Tebe sa tréning nekončí." oznámil jej kapitán, do ktorého takmer vrazila a ktorý krátko na to vedúcemu kývol s tým, že môže odísť. ,,Vidí sa mi, že máš veľa energie." dodal znova jej smerom, na čo sa Hope zamračila. Vedela, že tým myslel jej tajné pochôdzky. Nebolo by to prvýkrát, kedy si za ne zlízla od neho nejakú tú buzeráciu alebo slovné upozornenie. Avšak dnes, ako sa zdalo, zvolil Levi inú metódu. 
,,Na toto dnes nemám náladu, kapitán." Bolo zvláštne, že mu stále vykala. Najmä po tom, čo jej Ackerman už párkrát prejavil istú náklonnosť, na ktorú ona doteraz nebola schopná vhodne zareagovať, i keď na to často myslela. 
Dívajúc sa mu však teraz neoblomne do očí necítila žiadne zahanbenie. Možno tak isté podráždenie z toho, že sa stále toľko staral. Nikto iný sa jej ohľadom jej vecí ani len neodvážil niečo z toho vykríknuť. Samotní Rikard a aj Alexander boli už tiež po poslednej, trochu búrlivejšej výmene názorov voči nej viac opatrní a benevolentnejší. Len tuto kapitán bol na jej vkus až príliš vytrvalý. 
,,Len si spolu zatrénujme." odvetil jej pokojne, dávajúc si pri tom dole svoju bundu. Hope nad tým gestom mierne nadvihla obočie a niekde vo vnútri pri tom v nej mrzutosť ešte vzrástla. 
,,Aký má toto zmysel?" spýtala sa potichu, keď jeho bunda klesla na malú lavičku pri dverách. Následne ho sledovala, ako zatváral dvere do haly. 
Ohľadom neho jej vždy niečo našepkávalo, že ten muž v skutočnosti nebol vôbec takým, akým sa na prvý pohľad zdal byť a ona mu za určité záležitosti bola vďačná. Akoby to niečo dobré v ňom bolo len jednoducho obalené nepríjemnou, chladnou nálepkou a javil sa skrz ňu svojím svojským spôsobom, na ktorý si musel človek prosto zvyknúť. Nič z toho však nemenilo fakt, že mu niektoré veci nemienila tolerovať.  
,,Si tam dole často." poznamenal. ,,Chcem si byť len istý tým, že sa vieš o seba postarať." 
,,Ja sa viem o seba postarať." zamumlala Hope. Neznela však urazene, bolo to skôr len konštatovanie. 
,,Nie," protirečil jej. ,,Ty len chodíš namyslene hore nosom a to zrejme kvôli tomu, že si myslíš, že nikto v našich radoch na teba nemá, no situácia tam dolu je úplne iná, to mi ver." konštatoval pre tentokrát on, staviac sa oproti nej. 
,,Vy," vyriekla, krčiac pri tom nosom. ,,Sa teraz akože chcete so mnou..." Zvažovala, či slovo "biť" bolo vhodné, no spôsob, akým tam stál kúsok od nej ju vážne tak trochu miatol. Bolo to predsa absurdné, aby sa takto správal. Kvôli nej. Prišlo jej to divné a hlavne, nedokázala tak úplne pochopiť, že človek ako ona by mu za takýto cirkus vôbec stál. 
,,Správate sa hlúpo." zašomrala jeho smerom. ,,Odchádzam." dodala rázne, no keď ho chcela obísť, siahol na jej zápästie. Krátko na to už bola Hope letmo pritisnutá chrbtom k jeho hrudi, pričom jedna z jeho rúk obkrútila jej ramená a tá druhá ešte stále držala tú jej, tentoraz už však pritlačenú skoro až k jej lopatkám. V jej očiach sa popritom mihlo isté zarazenie z toho, že to vážne urobil. 
Zároveň to v nej prebudilo hnev, do ktorého plynulo prešla jej počiatočná podráždenosť. 
,,Začni ma brať vážne." začula za sebou jeho tvrdý hlas a v tom momente viac provokácie nepotrebovala. 


***

Tlmene zhíkla, keď ju náhle uchopil počas ich doťahovania tak, že sa nohami odlepila od zeme. Nestihla ani len poriadne zareagovať a už ju pomerne rázne dostal na žinenku, kde ju dokonca prisadol. 
Venovala mu veľmi naštvaný pohľad. Nielen, že sa jej ich súčasná pozícia nepozdávala, no zároveň, i keď jej pád zmiernil svojim vlastným, džentlmenským pričinením, tak ten náraz bol celkom silný. Takže napriek tomu, že sa ona nekrotila vôbec, predsa len mu to jej ženská stránka tak trošku vyčítala.  
,,A čo teraz?" spýtal sa jej, zatlačiac jej paže do mäkkej výplne. Jeho pohľad bol pri tom stále ten samý, vyrovnaný a chladný, čo ju v konečnom dôsledku žralo možno najviac. 
Pôsobilo to celé na ňu tak, že si z nej robil srandu. Že ju chcel ponížiť a ukázať jej, ako veľmi mal v tomto navrch. Motajúc sa pod ním preto párkrát od zlosti kolenom kopla do jeho boku a chrbta, no skrz jej nevýhodnú polohu to príliš veľký účinok nemalo. 
,,Mohla by si prestať s tým krútením?" zamrmlal. ,,Nielen, že si tým očividne nepomôžeš, no zároveň tým u mňa vyvolávaš niečo, čo by som tu nerád riešil." poznamenal sucho, na čo Hope po jeho slovách očervenela. K farbe jej pleti, ktorá bola vyvolaná nielen súbojom, ale aj hnevom, tak pribudol úplne nový odtieň a iný charakter páľavy. 
V tom okamihu netušila, čo z toho bolo horšie. Či to, že ju jej nadriadený neustále rôznymi spôsobmi komandoval, alebo to, že práve v takejto situácii upozornil práve na niečo také. Nielen, že ju tým zahanbil, no taktiež dolial ten pomyselný pohár s tým všetkým, čo ju doteraz toľko dusilo. Hope pocítila okrem jeho váhy aj inú ťažobu. Ťažobu, ktorá začala niekde uprostred jej hrudi, no následne sa nepríjemne rozliala po celom jej vnútri.
,,A teraz plačeš kvôli čomu?" zaznel jeho hrubý hlas. Dívajúc sa do jej uslzených, no stále istým spôsobom trucujúcich očí mu to prišlo vzhľadom na moment, v ktorom sa obaja nachádzali, celkom humorné. Možno aj kvôli tomu jeho črty zjemneli, no kútiky úst sa v pobavenom úsmeve nezvlnili. To by si k nej nedovolil. I keď pre neho mnohé iné veci nemali v súvislosti s ňou zábrany, tak naopak tu boli isté skutočnosti. Možno sa to nezdalo, no rešpektoval ju. Nielen ako svoju podriadenú, no prechovával k nej aj úctu ako k žene. 
Čiastočne chápal jej pocity. Síce nemusel bojovať až s takou myšlienkou a takým osudom, ako ona, no svet tam dolu nebol k nikomu, ani k tým zdanlivo slobodným, ku ktorým patril aj on, prívetivý a láskavý. Preto vnímal jej frustráciu a akceptoval ju, no s predstavou, že by sa jej pre jej nerozvážnosť mohlo niečo stať, sa stotožniť už nevedel. A ona to stále nechápala. Brala ho ako niekoho, kto jej stál v ceste, akoby to hádam robil len tak z nudy. 
Lenže on nebol ten typ, ktorý by tieto veci riešil inak. Sladké slová a útecha neboli tým, čoho by sa v živote držal a čo by zo seba dokázal vyprodukovať, pretože vzhľadom k udalostiam, ktorými si prešiel, sa mu tento spôsob konania až priečil. A rovnako tak tušil, že Hope na tom bola podobne. Pre ľudí, akými boli, podobné gestá veľa neznamenali. Možno to bolo tým, že sa v nich naivita už dávno stratila. 
Pevne zomkol ústa, keď sa jej ho znova podarilo trafiť. Tentoraz však do toho dala asi všetko, čo v danom okamihu mala, pretože to pomerne slušne pocítil. Z jej tváre vyčítal, že bola znova poháňaná hnevom. Jej oči sa stále leskli od toho nutného uvoľnenia, ktoré si jej telo žiadalo a bolo z nej taktiež cítiť, ako moc ju jej emočný skrat rozladil. Avšak on vedel, že je to tak dobre. Z chudobnej schránky sa totiž pomaličky stávala pocitmi nabitá žena, ktorá sa v tejto chvíli ani len nedala porovnať s tou, ktorá prvé dni sedávala v kúte jedálne, nevšímajúc si nikoho a nič. 
,,Bavíte sa?" precedila pomedzi zuby. Jej hlas znel ublížene, no on vedel, že v tom bola len číra pýcha. Možno práve preto ho to hlbšie nezasiahlo a venoval jej len neurčitý pohľad predtým, než nakoniec prestal zvierať jej zápästia. Zliezol z nej a vstal, tiež ju nenechávajúc na zemi. Skláňajúc sa stále k nej ju vytiahol na nohy ako malé dieťa, čakajúc ešte nejaký ten úder. Ten ale neprichádzal. Hope sa totiž len s malou vráskou na čele zvrtla na päte a rýchlou chôdzou urazene opustila halu. 

***

~Súčasnosť ~ 

Hope sa odpojilo navínacie lano skôr, než tak chcela sama urobiť. Dôvodom bola stena budovy, ktorá nápor zariadenia a jej váhy nevydržala, no stihla zareagovať ešte predtým, než mohla dopadnúť na zem. Kútikom oka podobnú situáciu už zahliadla aj u svojich kolegov, čo neveštilo nič dobré. Bolo to však niečo, s čím museli neskôr počítať, pretože táto oblasť bola vďaka sústavným bojom intenzívne ničená a v dezolátnom stave. 
Nebolo to však priaznivé. Nehovoriac už vôbec o tom, že deň predtým minuli pomerne slušnú zásobu plynu, ktorý im kvôli tomu, že to zdanlivo nebolo potrebné, nedoplnili. A teraz to pocítili. Mnohí z členov už bezradne postávali na strechách vyšších budov a čakali na nejakú tú dodávku, ktorá by im umožnila pokračovať. Eren sa medzitým premenil a rozbehol znova k diere, ktorú sa snažil dať aj napriek prichádzajúcim titánov aspoň trochu do poriadku. Väčšina vojakov mu robili oporu, no v očiach Hope to vyzeralo pomerne márne. Dokonca začala zvažovať, že nariadi evakuáciu a že sa všetci stiahnu za najbližšie múry, kde vyčkajú na nové pokyny a pomoc. I keď jej bolo naozaj  zaťažko vzdať sa tohto územia, nikdy by zbytočne neriskovala životy svojich podriadených. Zároveň však cítila, že by sa mala ako veliteľka sama nutne rozhodnúť a podniknúť aspoň niečo, čo by minimálne v nasledujúcich krokoch uľahčilo situáciu. Včerajšia akcia ich vyšla draho a jej sa priečila predstava, že o to prišli tak ľahko. Celé to bolo na jej zodpovednosti a v jej mysli celkom doterne dominovala myšlienka, že niečo prehliadla alebo zanedbala. V duchu si preto znova dávala všetko dokopy. Nešlo jej do hlavy, ako ich záplata mohla tak jednoducho povoliť. 
Prvá možnosť, ktorá ju napadla bola tá, že je to práca kolosálneho s obrneným. Tá bola však pre ňu veľmi sporná, pretože tí dvaja sa neobjavili už tak dlho, že si mnohí vzhľadom na situáciu za hradbami už začali myslieť, že už nie sú medzi živými. 
A potom tu bol ten obor. Zatiaľ sa okolo neho len obozretne premávali, pretože netušili, čo je zač. Pohyboval sa čudne, správal sa čudne a čo najviac nasvedčovalo tomu, že by on sám mohol byť strojcom tohto stavu, bola jeho telesná konštrukcia. Mal až neprirodzene vyvinuté telo, ktoré budilo istý rešpekt. Hope už síce videla od neho vyšších, no dokonale svoju nevýhodu výškou priemerného obra vyvážil práve tou masou svalstva, ktorá znepokojovala nielen ju. Bol síce pomalý, vďaka čomu zatiaľ nikomu neublížil, no mnohí tušili, že je za tým zrovna váha, ktorá ho týmto spôsobom limitovala. Dokonca každý jeho krok vytváral otras väčší, než tie bežné, na ktoré boli pri titánoch zvyknutí.  
,,Dáme ho dolu!" zakričala Hope na svojich ľudí. Nemienila čakať na to, kým sa z ich nového objavu vykľuje niečo, čo by im mohlo vážnejšie uškodiť. 
Viacerí sa spoločne spustili dolu budovou. Okolo ich cieľa bolo zopár ďalších titánov, ktorých bolo potrebné odstrániť. Chvíľku šlo všetko úplne hladko, no potom obor svojou mohutnou pažou začal prudko vrážať do okolitých domov. Tým sa mu podarilo zhodiť zopár mužov, z čoho jeden bolestivo spadol z poriadnej výšky a hlasno vykríkol. Na pomoc mu ihneď pribehli ďalší, no zrúcané stavby im už neodkázali poskytnúť toľko pomoci, ako predtým. 
Mladej žene, doteraz krúžiacej okolo abnormála, sa tiež uvoľnilo lano. Hope jej bola najbližšie a podarilo sa jej pohotovo pohnúť jej smerom. Len čo ju však zachytila za bundu, tak sa jej pred očami niečo mihlo. Zareagovala inštinktívne a svoju podriadenú stihla pustiť ešte predtým, než ju obrovská dlaň jedného z menších titánov zasiahla. Náraz o stenu protiľahlej budovy bol tak silný, že Hope v ten moment zamdlela. Nehybne visiac za výstroj vo vzduchu, sa k nej takmer ihneď pohlo zopár veľkých tiel. 

.
.
.
***

3 komentáre:

  1. No samozrejme, že ma oslovila tá zvláštne emóciami nabitá chvíľa s Levim, ale musím sa vyjadriť aj k iným veciam, nech to nevyzerá, že očakávam len tie ich spoločné scény.
    Hope mi príde ako dobrá veliteľka s veľkou zodpovednosťou. To, že nechce prísť o svojich ľudí, tomu vždy zabrániť nemôže, len aby ona pri tom neprišla takmer o život, ako teraz. :/ Snáď sa tam niekto schopný objaví a stihne ju zachrániť, aj keď... musí to tak byť. Musí sa stať niečo v jej prospech a nie v prospech tých smradľavých titánov.
    Táto kapitola bola tak správne nabitá, veľmi sa mi to páčilo.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Tak zdá sa, že si Hope s Levim poriadne "užila" aj v minulosti, ak ju takto pekne komandoval.
    Hope je nejaká obetavá - akože mne to nevadí, len konštatujem. Je dobré vidieť - aspoň teda v dielach -, že niekto má cit pre "velenie" a hlavne zodpovednosť voči svojim "podriadeným". Bohužiaľ, toto už vôbec nefunguje v tomto svete sa mi zdá. Každý by zodpovednosť hodil na niekoho iného, no vedúci post by bodol každému. Okej, od veci. Dúfam, že Hope bude v pohode, aj keď teda pekne schytala :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Komentujem neskoro, pretože ja a môj čas sme skôr legenda ako realita. Pradon, no teraz k veci.
    Zbožňujem Hope! Musela som to povedať, mne sa páči hlavne ona v minulosti. Tajomná, silná a skoro neporaziteľná. Skvelý charakter.
    Myslím, že u scénu s Levim komentovať nemusím, hltala som každé slovo ich "sporu". Leviho si nechala svojského tak, ako naozaj je. To sa mi páči a dodáva to na autenticite príbehu.
    Hope sa stala skvelou veliteľkou a som zvedavá, čo všetko sa ešte udialo preto, aby sa ňou stala.

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)