pondelok 30. októbra 2017

Hope - kapitola č. 9


***


***

~Niekoľko rokov pred udalosťami súvisiacimi s padnutím prvej hradby~

Byť s ním bolo ako pohybovať sa medzi dvoma emocionálnymi stavmi. Prvý bol búrlivý, plný skôr tých negatívnejších pocitov, vďaka ktorým mala mnohokrát chuť svoje prsty ovinúť okolo jeho hrdla a poriadne stisnúť. 
Ten druhý naopak prekypoval nežnejším citom, počas ktorého mala túžbu sa schovať v jeho náručí aj napriek tomu, že doteraz nič podobné nepotrebovala.   
Kapitán bol rozptýlením. Už to nebolo len a iba o nej a jej problémoch. Už to bolo aj o ňom, o jeho vzťahu k nej a o tom všetkom, čo kvôli nej podstúpil, i keď to nikdy otvorene nepriznal. 
A ona si toho úprimne vážila. Nedošlo síce k riadnemu uvedomeniu, no čoskoro už jeho prítomnosť nedokázala brať ako provokáciu a akosi tak ochotne začala prijímať, čo jej on mlčky ponúkal. 
Čas s ním jej bol útechou. Mala niečo, čo ju lákalo a nebolo to len za tými hradbami, ku ktorým posledné mesiace tak inklinovala. 
Nebolo to síce všetko ideálne. Stále mala svoje chvíle. Tie chvíle zmätenosti, podráždenia a emočného vyšťavenia, kvôli ktorým sa správala nie príliš vhodne a počas ktorých jej rebélia presahovala medze, ktoré by sa dali tolerovať a nejakým ospravedlnením odôvodniť. Po nich zvyčajne ťažko nachádzala opätovný pokoj a vyrovnanie. 
Až neskôr si našla svoj vlastný spôsob a preto napokon jej prvá noc s ním bola na jej vlastný podnet. Jednoducho za ním prišla a spravila jednu z tých vecí, ktoré si obvykle dovoľoval k nej on. Vynútila si jeho objatie a bez slov, mlčky pritisla svoje ústa k tým jeho.  
Viac potom už robiť nemusela. Kapitán sa o ňu s poriadnou dávkou štedrosti postaral.
Tento zdanlivo povrchný spôsob navrátenia sa k sebe samej nakoniec prerástol v niečo, čo už isté základy dávno malo. Nedalo by sa povedať, že by začali bez ničoho, i keď to ona zo začiatku mala tendenciu čiastočne pripisovať len túžbe vo uvoľnení.   

***

~Súčasnosť ~ 

,,Veliteľka!" zvrieskol niekto. ,,Hope!" zaznel známy hlas, asi patril Rikardovi
A ona to vnímala len veľmi vzdialene. Tak moc, akoby to hádam bol len akýsi šum, ktorý k nej z nejakého dôvodu doliehal. Čoskoro však prestala registrovať aj to málo, čo k nej z vonkajšieho sveta prichádzalo. 
Zopár mladých vojakov sa ihneď pohlo jej smerom. Nehľadiac na situáciu okolo nej sa pustili za titánmi, ktorí ju obkolesovali. Mnohým zlyhala výbava už pri prvom pokuse o to, aby sa k nej dostali včas. Budovy okolo boli skutočne v stave, ktorý im nedovoľoval konať, akoby chceli. Len ich zdesené tváre hľadeli na jej stále bezvládne telo a panika so zúfalstvom sa vyšplhali na úplne odlišný level, ako ten, ktorým si obvykle prechádzali. 
Bolo ich veľa. A oni zavetrili príležitosť. 
Vo vzduchu sa stále ozývali splašené a vyzývajúce výkriky, ktoré však boli skôr výsledkom stresu. 
A niekedy vtedy, keď síce padlo zopár obrovských tiel, no ďalšie sa k nej naťahovali, to prišlo. 
Masívny záblesk zahalil celú oblasť a zvuk podobný hromu sa rozšíril na všetky strany. 
Mnohých oslepilo. Mnohí ostali zaskočení a ostali sa krčiac niekde pri budovách, akoby čakali opäť len to najhoršie. 
Potom to ale pominulo. Rikard otvoril prudkým svetlom zasiahnuté oči a zreničky sa mu rozšírili úžasom. Ako ochromený ostal nohami pevne zapretý na stene jednej blízkej budovy a pohľadom tápal po veľkom tele, ktoré sa z ničoho nič objavilo v centre diania.
Ten obraz mu bol tak známy. Už...Už to raz videl. I keď u niekoho iného. 
Štíhla, šľachovitá postava cudzieho titána práve uštedrovala ranu za ranou všetkým okolitým a tým si brutálnym spôsobom razila cestu k ich doterajšiemu cieľu. 
Kúsok od neho dopadla hlava jedného z obrov. Náraz spôsobil, že Rikard konečne vytriezvel a začal znova premýšľať. Zrakom ihneď spočinul na Hope, ktorá práve bola novému titánovi úplne napospas. Jeho telom opäť prešiel nepríjemný kŕč, keď zbadal, ako sa jeho dlhá paža naťahuje k nej. Trvalo to len chvíľku, no behom tých pár sekúnd nestihol vôbec nijako zareagovať a kým sa konečne odlepil od steny, Hope už bola stratená v dlani obra. 
Jeho navínacie lano vystrelilo a zakliesnilo sa priamo na veľkom ramene. Skôr, než sa však mohol pritiahnuť, ho titán vytrhol a Rikard tak úplne stratil rovnováhu. Dopadol, ako aj mnohí iní, z nemalej výšky na zem. Na zapraskanie v pravej nohe sa sklátil na zem a sotva potlačil bolestivý ston, ktorý sa mu dral spomedzi pier. Jeho telo bolo však stále v šoku a tak skôr, ako seba samého, stále očami blúdil po svojej priateľke, ktorej sa titán zmocnil. A presne v tom samom okamihu vyslal titán jeho smerom taktiež pohľad. Pohľad, ktorý bol tak vzdialený tým, ktoré bežne u nich videl. Pôsobil inak. Úplne inak. Z toho všetkého, čo o nich vedel a čoho bol v podstate svedkom, by ho porovnal len a iba k jednému. 
K Erenovi a jeho forme. V jeho očiach bolo totiž niečo veľmi inteligentné a duchaplné. Rikardovi sa urobilo až slabo a neistým pohľadom sa znova presunul k Hope, ktorá ešte stále spočívala v jeho ruke. 
Pažou prešiel po svojej výstroji a skrútilo mu žalúdok, keď mu došlo, že je zničená. 
Nedostane sa k nej.
Nepomôže jej!  
Potom sa ale znova udialo niečo, čo nečakal. Na titána sa vrhlo zopár menších, ktorí prežili. Ten sa prikrčil. Druhou pažou prikryl tú, v ktorej spočívala Hope a ramenom ustál náraz. Vzápätí sa jeho nohy pohli, dlaň s Hope si v ochrannom geste pritisol k hrudi a voľnou rukou uchopil najväčšieho zo súperov za krk. Následne s ním vrazil do jednej z budovy a neprestal ho trieskať o steny až kým sa úplne neprestal hýbať a neostala po ňom takmer len krvavá, obrovská šmuha. 
Prišliapol a skopol zo seba menších a tým si úplne uvoľnil svoje telo z ich zovretia. 
Rikard bez pohnutia a otrasený sledoval, ako sa mu spolu s Hope v rukách nakoniec daný titán otočil chrbtom. Na zem niečo hlučne dopadlo. 
Jej výstroj. Potom sa obrovské telo rozbehlo smerom k východu, ktorý predstavovala osudná diera v hradbe.  

***

Všetci si toho záblesku a výbuchu všimli. I tí, čo boli na opačnom konci. 
Medzi nimi bol aj Levi a ten sa zvrtol na päte takmer ihneď, ako to zaregistroval a uvedomil si, kto sa nachádzal v tej lokalite. 
Rozbehol sa po budove a na jej samom konci z nej zoskočil. Použil výbavu a hrnúc sa ulicami si to čo najrýchlejšie mieril za Hope a jej skupinou, ktorá to tam mala mať na starosti. 
Potlačil tú vtieravú myšlienku na to, že by to mohlo byť vážne. Vážne pre ňu
Jeho intuícia mu však hovorila niečo úplne iné. Mal akúsi nepríjemnú predtuchu a čím bol bližšie, tým viac silnela. 
Odrazil sa od jednej z budov. 
Už len kúsok
Znova sa dostal do vzduchu a čoskoro sa mu naskytol pohľad na časť zo zdevastovanej oblasti. Očami tápal po okolí. Zrak mu padol na každého jedného člena légie, ktorého pri tom míňal a prudko sa zasekol až vtedy, keď zbadal známu osobu. 
Dopadol k nej na zem.    
,,Rikard," oslovil rázne muža, sediaceho na zemi. Očami prebehol po jeho neprirodzene vykrútenej dolnej končatine a pevne zomkol ústa. ,,Kde je Hope?" spýtal sa ho, začnúc pri tom opäť pohľadom prečesávať okolie. 
Tentoraz už to nebola len predtucha. Naozaj začínal mať z toho zlý pocit. 
Taktiež mu neušlo, ako sa mladík zachvel a on kvôli tomu pocítil tlak v útrobách. 
Takže sa naozaj niečo stalo. 
Dívajúc sa na neho, napäto, no predsa len stále trpezlivo sledoval, ako Rikard pomaly dvíhal ruku s ukazovákom, ktorý smeroval k praskline. 
,,Zobralo ju to." hlesol. ,,Zobralo si ju to zo sebou!" zopakoval výraznejšie a splašeným pohľadom hľadel pred seba. Hope mu bola ako sestra. A on sa len díval, ako ju to odnášalo preč, neschopný pri tom urobiť vôbec, ale vôbec nič.  
Pri tých slovách Levi viac počuť nemusel. Jeho nohy sa priam automaticky pohli. 

.
.
.

***

3 komentáre:

  1. K minulosti... niečo na spôsobe akým si to opísala, mi prišlo magické... hltala som každé slovo tej minulosti. Neviem presne vyjadriť čo to bolo, ale.... ťažko to vôbec takto opísať slovami...nejak sa má ta časť neuveriteľne dotkla.
    K prítomnsoti - v prvom momente som si myslela, že to Hope sa zmenila, takže som bola mierne zmätená situáciou, ale potom som sa našla. (Odstratila som sa...)Je mi ľúto zranenia na Rikardovej nohe, podľa všetkého a toho spomínaného uhla, to nebude len zlomeniny, ale aj pár potrhaných väzov a podobne. Ale prečo si to "niečo" teda titán s mocou zobral práve Hope? Som zvedavá a teším sa na pokračovanie :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Myslela som si, že sa Hope premení. Keď bol ten záblesk, tak som bola zmätená, lebo som chvíľu bola v tom, že sa premenila a že ide s nimi bojovať a až potom som sa dostala k časti, kde ma to vyviedlo z omylu. No, som zvedavá, či Levi stihne s tým niečo urobiť a stihne ju dostať od neho preč a ešte aj kto je zradca a premenil sa.

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Hohoho, tak trochu som na tom bola ako dievčatá, ktoré komentovali predo mnou, aj keď to bola naozaj len sekundička, čo som si myslela, že by to mohla byť Hope. No, ale teraz som zvedavá, kto vlastne je ten titán, tak to zase seknúť -.- Mohla si pokojne pokračovať a prezradiť nám, kto ju teda so sebou zobral xD (ja viem, som ticho xD)
    Tá minulosť bola inak pekne napísaná :)
    Takže, som zvedavá na pokračovanie :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)