piatok 3. novembra 2017

I wanna reach you - kapitola č. 32


***


***

~Yumi~

***

,,Fakt prepáč, Megumi." hlesla tmavovláska takmer šeptom. ,,Neviem, ako som mohla zaspať! A to som ti ešte sama navrhla, nech pokojne prídeš už ráno!" dodala vzápätí ospravedlňujúco.
,,To je v poriadku." odvetila Megumi a jemne sa na svoju spoločníčku usmiala. Popravde, mohla tušiť, že to takto dopadne. Čo si pamätala, tak Yumi bola veľký spachtoš, no aj tak ju po ceste nenapadlo, že by sa jej podarilo nevstať aj dnes. 
Avšak jej samej to bolo skutočne jedno. Aspoň sa spoločne prejdú, aby nakúpili niečo na večer. Nemusia predsa celý deň presedieť zavreté v jej dome.
,,Bude to len také malé posedenie." ozvala sa opäť Yumi. ,,Okrem teba som pozvala už iba jedno dievča. Z výšky. Spoznali sme sa hneď na začiatku semestra a je to fakt milá baba." poznamenala akoby len tak. Skôr však chcela predísť tomu, aby medzi nich padlo ticho.
Bola naozaj rada, že Megumi prišla, ale stále to nebolo ono. Síce, už aj predtým, než sa to pokazilo, väčšinou v jej prítomnosti viedla skôr monológ ako dialóg, no vzhľadom na to všetko nepríjemné, čo sa udialo, jej to teraz vadilo a neprišlo jej to prirodzené.
Nehovoriac už vôbec o tom, že sama už dávno nebola tou, ktorá si kedysi až príliš ľahko hľadala priateľov a takmer nikdy nebola sama. Po danom incidente sa okruh nielen jej známych značne zúžil. Možno by to ani len nebolo tým, že by ju za to niekto, s kým sa bavila, odcudzoval a vysmieval sa jej, ale najväčšiu zásluhu na tom, že sa pomaly izolovala od sociálneho života bolo zrovna to, že sa hanbila.
Ešte aj dnes ju pri myšlienke na to všetko, čo na tej chate vyvádzala, striaslo nechuťou a tak bolo ľahké stratiť nielen sebavedomie, ale aj vôbec nejakú tú chuť sa zbližovať, i keď jej to popravde nerobilo príliš dobre. Jej osoba tým trpela a priam sa trápila, no vytvorené zábrany boli silnejšie než túžba navrátiť sa k svojmu starému, večne vysmiatemu ja, ktoré ju dovtedy definovalo.
Opustila školu. Požiadala o to rodičov a tí sa po nejakom tom nátlaku z jej strany prestali brániť tej predstave, že by zložila skúšky niekde inde. Zvyšok daného roku nejako pretrpela a potom sa jej podarilo dostať na vysokú, kde prežívala podobným spôsobom. Schválne vybrala dostatočne vzdialenú univerzitu s minimálnym rizikom toho, že by ju tam poznalo veľa ľudí. Avšak aj takí sa, prirodzene, objavili a ona zakaždým len tŕpla, aby náhodou niekto z nich nespomenul onú historku zo strednej a to, ako si zavarila.
Rozhodnutá takto pokračovať a v tichosti sa pretĺkať napokon došla svojimi myšlienkami znova k Megumi. K svojej bývalej kamarátke, s ktorou strávila toľko času a ktorej tak veľmi ukrivdila. Úprimne, nebolo to tak, ako si to blondínka zrejme vysvetľovala. Ona nikdy svojej matke nepovedala, že by za to mohla. No zároveň ju ani len neopravila v domnienke, že za to všetko Megumi vtedy skutočne niesla vinu. Jednoducho bola zbabelec. Bála sa. Už len to, že prišla domov s poriadnou opicou a strávila noc niekde inde bolo niečo, cez čo sa doma nepreniesli. Takže keď rodičia spustili krik, ona len v tichosti stála a kajúcne počúvala. Nezmohla sa ani len na jedno jediné slovíčko. Neoponovala. Nebránila sa.
A potom došlo na Megumi a ona znova nebola schopná zachovať sa správne. Len tŕpla.
Potom už nebolo možné sa svojej kamarátke len tak ozvať. Nehovoriac o tom, že v tej dobe sa už ich vzťah ani len nedal nazvať kamarátstvom. To zničila ešte predtým, počas tých hádok, ktoré neoprávnene vyvolala pre mylný dojem, že jej chce Megumi uškodiť. A ona videla, ako sa k tomu blondínka postavila. Nemusela povedať ani len jedno jediné slovo a dala jej tým jasne najavo, že už sa o to nemieni starať.
Popravde, Yumi by v tých chvíľach bola radšej, keby že sa Megumi tiež vytočila a povedala jej, čo si myslí. Pokojne by lepšie prijala aj nadávky a hrubé poznámky na svoju osobu, no tie neprišli. Megumi sa totiž od toho dištancovala úplne. A to ju urazilo. Možno ešte viac, ako to, keby že ich malý boj pretrvával.
Nepáčilo sa jej, s akým chladom to nechala tak.
Lenže Megumi už raz bola taká. Vyrovnaná, nevtieravá... a Yumi to prišlo, že jej jednoducho za tú námahu nestála. Že jej nestála ani za to, aby sa poriadne rozohnila a vylepila jej trebárs aj poriadne zaucho za to, že sa správala tak detinsky a uprednostňovala tak hrozného chalana pred ňou samou.
Teraz už však vedela, že spravila chybu. Mala tušiť, že Megumi taká nie je. Keby to bola hociktorá z jej ďalších spolužiačok, možno by ich konflikt horel dodnes. To, že to s Megumi skončilo tak ľahko, jej ublížilo. Možno to vyzeralo tak, že ju od seba chcela odstrčiť, no v podstate bola tou typickou hlupaňou, ktorá v tej dobe danú záležitosť nevedela riešiť inak, než krikom a zvaľovaním viny na niekoho iného. A Megumi napokon bez zbytočných rečí a ďalších stretov pristúpila na to, čo po nej navonok chcela. Nechala ju a Aratu za sebou.
A napriek tomu všetkému v tú noc prišla po ňu. Zachovala sa voči nej správne. 
Svedomie sa v nej kvôli tomu ozvalo viackrát. A taktiež sa s ňou viackrát pokúšala spojiť. Ešte teraz si celkom jasne spomínala na to, ako trasúcimi prstami vyťukávala jej telefónne číslo, chrániac si pri tom tie drobné kúsky odvahy, ktoré tak dlho zbierala. Napäto držiac mobil pri uchu očakávala prvé vyzváňanie, no to sa neozvalo. Namiesto toho jej operátor oznámil, že ňou volané číslo neexistuje. Megumi si ho zmenila. Pravdepodobne to nebolo náročky, ale len číra náhoda, keďže blondínka by týmto spôsobom danú situáciu stopercentne neriešila, no aj tak ju to zarazilo.
Napriek tomu všetkému si ale dobre uvedomovala, že ani to nebol dôvod na to, aby sa jej  ospravedlnenie tak zahanbujúco omeškalo. Avšak nebolo to jednoduché.
Obzvlášť u osoby, akou bola Megumi. Priznala si, že ešte aj teraz, keď sa na ňu blondínka usmievala, tak sa jej istým spôsobom bála. Možno toho, čo by jej mohla povedať alebo ešte viac toho, že nakoniec nepovie vôbec nič a zachová si voči nej ten rovnako odmeraný postoj, ako vtedy.
Na jej tvári sa preto dokonca objavil tak trochu kyslý úsmev, keď jej došlo, že v podstate chcela a túžila po tom, aby jej hneď teraz radšej Megumi skočila do vlasov a vynadala jej za to, ako sa k nej zachovala. Vlastne pri prijala hocičo, vďaka čomu by jej to blondínka aspoň trochu vrátila a ona sa mohla cítiť lepšie, ako momentálne, keď to ostávalo stále medzi nimi premlčané.
,,Môžme nakúpiť tu?" Jej myšlienky boli prerušené návrhom Megumi, aby navštívili nákupné centrum, okolo ktorého práve prechádzali.
Yumi horlivo prikývla a tak obe vstúpili do vyhriateho priestoru obrovskej budovy a mierili si to rovno k najbližším potravinám. Hneď na začiatku sa chopila košíka. Stačil jej ten do rúk, veľký nebrala. Aj tak jej už chýbalo len málo vecí. Včera nakúpila toho dostatok, dnes jej už len ostávali potraviny, ktoré chcela mať čerstvé a taktiež chcela okrem jednohubiek a bežných oslávenských vecí aj niečo poriadne navariť, až dievčatá nie sú hladné.
Dostali sa až k regálom s alkoholom. Yumi teda neplánovala piť, no chcela zobrať aspoň šampanské. Megumi sa medzitým vytratila do inej sekcie. Chcela tým urýchliť nákup a dostať do košíka ďalšie položky z jej zoznamu.
,,Tak teda ktoré?" zahmkala potichu Yumi, obzerajúc si fľaše. Názvy jej moc nehovorili, takže čítala aj tie menšie písmenká, ktoré by mohli ovplyvniť a najmä uľahčiť jej voľbu. Sústredene sa skláňajúc a behajúc očami po etiketách si ani len nevšimla, že dané oddelenie navštívil ešte niekto. Tá daná osoba jej tiež príliš pozornosti nevenovala, ale keď prechádzala okolo nej, aby sa dostala k tvrdšiemu alkoholu, predsa len o ňu zavadila svojim pohľadom.
,,To nie je možné." ozvalo sa za ňou. ,,Si to vážne ty?" spýtal sa hrubý hlas, na čo sa strhla a ihneď narovnala. Prekvapene sa otočila na dotyčného a pri pohľade na mladíka, ktorého poznala, no netúžila ho stretnúť, nepríjemne stŕpla.
,,Zobrala som tieto. Môžu byť?" doľahlo k ich ušiam, na čo sa pozornosť oboch upriamila na blondínku, ktorá práve vkročila medzi regále s dvoma balíkmi čipsov v rukách.
Megumi spozorovala, že pri Yumi niekto stál. Netrvalo jej ani len dlho, aby tú osobu spoznala. Jej rýchla chôdza zmiernila tempo, až napokon k obom pristúpila už len veľmi pomalými krokmi.
,,Meg?" jedno z obočí mladíka sa zdvihlo v údive. Okamžite sa k nej otočil celým telom a na jeho tvári sa objavil úsmev, ktorý by možno pre okoloidúcich pôsobil ako nadšenie z toho, že vidí niekoho známeho. Ona ten druh výrazu však poznala a vedela, že bol falošný rovnako tak, ako jeho pán.
,,Arata." uniklo jej stroho a jej pohľad sa krátko presunul na Yumi, ktorá stále postávala na tom samom mieste a nevyzerala úplne v poriadku. Jej tvár zbledla. Hrýzla si spodnú peru a ona sa nej celkom jasne badala istú nervozitu.
,,Čo tu ty?" ozval sa Arata opäť a tým si znova získal jej pozornosť. ,,Už si ani len nepamätám, ako dlho to je, čo som ťa naposledy videl!" zatiahol a v jeho hlase sa objavil na oko mierne karhajúci tón, akoby jej to snáď vyčítal.
,,A vlastne ani teba." otočil sa k tmavovláske. ,,Yumi, ako to ide?" spýtal sa. Znelo to, akoby sa naozaj zaujímal, no obe dievčatá v tom postrehli mierne ironický podtón. Yumi dokonca pri zaznení svojho mena z jeho úst škublo, čo len prehĺbilo jeho úškrn. Bolo vidieť, že sa v tejto zvláštnej situácii priam vyžíval a že to, že ich obe stretol, ho potešilo.
Určite si bol vedomí toho, čo kedysi spôsobil. Ako sa ale zdalo, jeho pokazené vnútro si z toho nič nerobilo.
Megumi videla, že tmavovláska neodpovedá. Dokonca sklopila svoj pohľad. Chápala, že mala na neho ťažké srdce po tom, čo sa na ňu vykašľal, ale ako sa tak na ňu dívala, povedala by, že takto nevyzeral jej hnev. Takto totiž vyzeral strach a ten nebol odôvodnený. Alebo áno?
,,Yumi," zavolala na ňu, viac o tom nepremýšľajúc. ,,Pôjdeme?" navrhla rázne a pristúpila bližšie. Siahla po prvom víne, ktoré jej bolo najbližšie a uchopila ju popod pazuchu. Chystala sa spolu s ňou odísť, no musela sa zastaviť, ak nechcela vraziť do mladíka, ktorý zdá sa, jej zámer nepochopil. Alebo presnejšie, pochopil, no rozhodol sa ho ignorovať a tak sa im opäť postavil do cesty.
,,To je všetko?" vyriekol. ,,Vidíme sa po tak dlhej dobe a ty si nenájdeš ani chvíľku pre starého priateľa?" prehovoril urazene, strčiac si ruky do vreciek od bundy. Jeho vysoká postava sa k nim trochu skláňala, akoby si ešte stále boli dostatočne blízki na to, aby si mohol dovoliť obmedzovať ich osobný priestor.
,,Nemyslím si, že by sme sa my dvaja mali o čom zhovárať." poznamenala Megumi. Dobre si totiž všimla, že jeho posledná poznámka sa týkala výlučne jej a taktiež aj jeho zelené oči sa vpíjali len a iba do nej, akoby tam odrazu Yumi ani len nestála.
,,Ou," uniklo mu spomedzi úst a jedna z jeho dlaní vyletela k jeho hrudi. ,,To ma teda ranilo, Meg. Nemusíš byť taká hnusná!" prehodil afektovane, tváriac sa pri tom ublížene. Tá grimasa tam však bola len chvíľku, pretože ju takmer ihneď nahradil znova ten jeho arogantný úsmev, ktorý tentoraz venoval obom. Potom sa narovnal a prejdúc pohľadom po každej z nej znova prehovoril.
,,Inak," nadhodil. ,,Keď už sme sa tu takto pekne stretli, čo poviete na párty? U mňa doma. Dnes večer. Bude to zábava! Čo na to hovoríš, Yumi? Ty sa predsa rada bavíš, nie?" Kútiky jeho úst sa zdvihli ešte viac.
Vedel, že sa trafil. A to veľmi presne. Dívajúc sa jej pri tom do tváre znova vďaka tomu pocítil istú spokojnosť, ktorá bola na ňom úplne badateľná.
Megumi sa kvôli tomu na čele objavila malá vráska, no nemienila na to viac reagovať. Yumi taktiež nevyzerala na to, že by k tomu bola schopná čo dodať. Jednoducho ho spolu s ňou obišla, ignorujúc pri tom zvyšok tých rečí, ktoré ešte stihol za nimi utrúsiť, kým sa mu vzdialili úplne.

***

Deň aj nálada boli definitívne pokazené. Yumi bola po celú tú dobu potichu a ich stretnutie v tomto duchu pokračovalo aj po tom, čo sa vrátili do jej domu a mlčky začala vykladať nákup. 
Megumi sa posadila za jedálenský stôl a po celú tú dobu ju pozorovala. Nechávala jej priestor, no ona sa nie nie odhodlať k tomu, aby ho využila.
Až o čosi neskôr nechala zeleninu zeleninou a konečne sa jej otočila tvárou. Oprela sa o kuchynskú linku a vtedy si Megumi všimla, že sa jej oči leskli od sĺz.
,,Prepáč mi to, Megumi," vzlykla, na čo blondínka zomkla ústa. Spojac si dlane, ktoré mala na kolenách, sa jemne vystrela a čakala. Yumi si zatiaľ chrbtom ruky utrela oči a keď sa zazdalo, že to mala znova pod kontrolou, tak opäť prehovorila.
,,Zamrzla som." hlesla. ,,Úplne tam pred ním. Vieš, on je vážne nevyspytateľný." povedala niečo, o čom Megumi už dávno vedela. Rovnako tak ju na to neraz upozorňovala, no nepočúvala. 
,,Vtedy tam..." vdychla. ,,Niekto si ma vyfotil, možno aj natáčal." Aj o tom vedela. Sama rázne požiadala jedného dotyčného, aby rovno pred jej očami všetko zmazal. Niečo sa však stratilo. Boli to tie zábery, vďaka ktorým sa to dozvedela takmer celá škola a ktoré spôsobili, že sa Yumi rozhodla prestúpiť.
,,Arata niečo z toho ešte má, preto som sa neodvážila v tom obchode ani len ceknúť." dodala potichu, na čo Megumi nebadane trhlo sánkou. ,,Neviem síce o tom, že by ich niekedy použil, ale aj tak, ja..."
Takže napokon jej odhad bol správny. Yumi sa naozaj bála. Nuž, vzhľadom na to, ako dobre svojho bývalého kamaráta poznala, tak mohla usúdiť, že asi aj mala čoho.
Neskôr, po párty, sa rôzne reči dostali aj k ušiam učiteľov a tí pod hrozbou vylúčenia pri nájdení takéhoto obsahu u niekoho v telefóne a pri jeho šírení, donútili niektorých, aby odstránili každú jednu fotku, ktorá súvisela s Yumi. Nevedela síce, či sa to vtedy stihlo dostať k jej rodičom, pretože sa tak udialo až neskôr, keď už Yumi nebola na škole. Vedenie však mohlo kontaktovať jej rodinu a oboznámiť ju s týmto problémom. Avšak, stále tu bol fakt, že by si tým škola priznala určitý druh šikany, ktorý sa dial aj na jej pôde a je možné, že si to kvôli tomu nechali pre seba.
,,Ale už by toho bolo dosť, nie?" vyhŕkla náhle Yumi a vyčarovala na svojej tvári úsmev. ,,Myslím tým to moje fňukanie. Mám predsa narodeniny!" poznamenala a následne sa energicky zvrtla na päte a vrátila sa ku krájaniu.
,,Urobíme si pekný večer! Aj vďaka tebe, Megumi. Som vážne rada, že si prišla aj po tom všetkom, čo som vyviedla. Som hrozný človek!" zatiahla a silene sa uchechtla v snahe to všetko zamiesť pod koberec.
Megumi to však celé vnímala trochu inak. A rovnako tak sa nenechala zlákať tou na oko hrdinsky veselou náladou, ktorou odrazu Yumi prekypovala. Začala totiž pociťovať úplne iný typ emócie.

***

Večer prebehol v úplne pokojnom duchu. Akoby sa ráno ani len nič neudialo. Yumina známa z výšky, Eriko, bola fakt v pohode baba, ktorá uvoľnene debatovala o všetkom, čo ju len napadlo a nezdalo sa, že by jej prítomnosť neznámeho človeka vadila. Práve naopak, po chvíľke sa s Megumi bavila rovnako, ako s Yumi a vôbec nič neriešila. Navyše, priniesla ozajstnú pozitívnu energiu a o rovnako dobrú atmosféru sa starala nielen svojim humorom, ale aj celkovým vystupovaním.
Pobudli spolu zopár hodín. Pripili si vínom, pochutnali si na dobrotách, ktoré Yumi pripravila a pustili si nejakú reality šou, zoznamku, ktorú tie dve komentovali zakaždým, keď moderátor čo i len prehovoril, zatiaľ čo Megumi len potichu sedela s pohárom v ruke. To, že bola rozhodne tichšie, než ony, však nikomu neprekážalo. 
Očami opustila obrazovku, ktorú vnímala len náznakovo a na krátky okamih sa zahľadela na Yumi. To dievča teraz vyzeralo spokojne. Horlivo reagovala na všetko, čo jej kamarátka povedala a zakaždým sa otočila aj na ňu, akoby čakala, že sa pripojí a tiež niečo poznamená buď na adresu tých, čo prostredníctvom hlúpeho programu hľadali partnera alebo na hocičo iné. Na krku jej pritom visel jej narodeninový darček, ktorý jej Megumi kúpila. Bol to drobný kamienok, achát ružový, na šnúrke. Normálne by po takom darčeku asi sotva siahla, no vychádzala z toho, že ešte na strednej mala Yumi pomerne veľkú zbierku rôznych kameňov a rada jej často rozprávala o ich významoch a údajnom účinku.
Jej kamarátka bola o čosi praktickejšia a Yumi od nej dostala taštičku plnú sladkostí, čomu sa zaiste tiež veľmi potešila. No najmä, ako sa zdalo, naozaj zdvihla jej náladu. Možno vďaka nej na chvíľku aj skutočne zabudla na Aratu a jeho nepríjemný výstup a poznámku voči nej.   
Ako čas pokročil, začala sa Eriko pomaly zbierať. Nebývala v meste a tak musela stihnúť aspoň posledný spoj, ktorým by sa priviezla domov. 
,,Aj ty už ideš, Megumi?" spýtala sa prekvapene Yumi, keď sa vrátila odo dverí, z ktorých chvíľku dozadu vyprevádzala Eriko. 
Blondínka prikývla a prehodila si cez seba kabát. 
,,Už je aj tak čas." vyriekla, stanúc pri tom z pohovky.
,,Ide ti vlak? Čo si nepovedala? Eriko šla na stanicu taxíkom! Mohli ste sa zviesť spolu." poznamenala tmavovláska. 
,,Nevadí. Už som si zavolala vlastný." Zohla sa po svoju tašku, ktorú mala doteraz položenú v jednom z kresiel. 
,,Myslela som si, že pobudneš dlhšie." zamumlala dievčina, keď už obe stáli pri dverách.
Megumi sa obula a potom vykročila do chladného vzduchu. 
,,Ďakujem, že si prišla."poznamenala napokon už len Yumi, keď sa blondínka narovnala. 
,,Ja ďakujem za pozvanie." oplatila jej. Potom sa krátko rozlúčili. 
Yumi sa po celú tú dobu dívala, ako jej bývalá kamarátka pristúpila až k ich bráne a následne nasadla do zavolaného taxíka. Megumi toho za celý deň moc, ako obvykle, nenahovorila, no z nejakého dôvodu mala z nej trochu čudný pocit. A ten sa jej držal, aj keď sa jej auto už dávno stratilo z dohľadu. Napadlo ju, že by aj na ňu mohlo mať istý vplyv to, koho dnes stretli. Ak by aj áno, nebolo by to na nej poznať tak či onak a to bolo tým, čoho sa pomerne obávala.
V každom prípade to bolo ale zvláštne. Vidieť ju opäť vychádzať z jej domu. Prišlo jej to, akoby ju snáď nikdy neprestala navštevovať, i keď vedela, že jej Megumi bola na míle vzdialená.
Pohladiac prstami prívesok, ktorý ju úprimne dojal, keď ho zbadala, bola však vďačná aj za to málo a s tou emóciou sa pobrala v tichosti do vnútra a zavrela za sebou dvere. 

***

Megumi sa pozrela na hodinky, ktoré mala na zápästí. 
Mala presne hodinu, kým po ňu Aomine príde. Tak sa totiž včera dohodli. Nechcel, aby sa večer túlala po vlakovej stanici a tak sa ponúkol. Vraj si rád odšoféruje dlhšiu trasu.   
Taxikárovi zadala tú jednu adresu, ktorú tak dobre poznala a opierajúc sa o mäkké sedadlo sa zahľadela von oknom, sledujúc domy, ktoré postupne míňali. 

.
.
.

***  

1 komentár:

  1. Och... tak toto bola emotívna časť. Nie je nad to, keď stretnú idiota zo strednej školy. No samozrejme, Yumi to neospravedlňuje, no aspoň si uvedomila, čo pohnojila a patrične si Meguminu návštevu uctila, aj keď mohla si dať tú námahu a vstať vtedy, kedy mala. Nuž ale, zjavne to patrí k jej osobnosti a nemá to nič spoločné s ostatnými, len s jej osobnosťou, podľa toho, ako si to opísala. Inak teda, bála som sa zbytočne, že by Yumi mala niečo "za ušami" a som rada, že aj napriek Aratovi sa ich spoločné stretnutie v trojici uskutočnilo v príjemnej atmosfére. Veď nestojí to za to, nechať si pokaziť náladu od takého chumaja. Síce, keď ho stretli, napadlo mi, či on niečo nevyvedie, ale pokiaľ to zostáva len pri rečiach...
    No, takže na konci tejto kapitolky som si vydýchla, že oukej, zvládli to, dopadlo to dobre a žiadny Arata im nedýchal viac na krk. Som zvedavá na pokračovanie. :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)