pondelok 6. novembra 2017

I wanna reach you - kapitola č. 33

***


***

~Bodka~

***

Myslela si, že bude mať trochu iné pocity, keď vystúpi z taxíka. Teraz však stála pred tým domom, v ktorom čiastočne strávila kúsok zo svojho detstva a jediné, čo sa ňou preháňalo, boli iba prosté a veľmi plytké emócie. Netušila síce, ako moc sa zmení jej vnútro len čo vkročí dnu, no momentálne bola celkom odhodlaná nájsť ho a urobiť tú pomyselnú bodku, ktorá jej v tom všetkom chýbala.  
Jednoducho ho mala dnes stretnúť.
Asi to tak malo byť.
Mala pristúpiť na Yuminu žiadosť a následne jej kroky mali viesť až tu.
S pevne zomknutými perami očami skĺzla od druhého poschodia až na prízemie. Dom bol už od pohľadu plný ľudí, k jej ušiam doliehala hudba a zopár jedincov dokonca postávalo len tak na záhrade s plastovými pohármi v ruke.
Nuž, podobalo sa to na jednu z tých párty, ktorú bolo možno vidieť v amerických filmoch a jej to ani len neprišlo divné vzhľadom na to, čí to bol dom.
Arata sa staral o patričnú preafektovanosť, vyčnievanie z davu a o vlastnú zaujímavosť naozaj všemožne. Čo si spomínala, tak to boli najskôr chaty, ktoré rád prenajímal aj s tými, čo sa pri ňom držali kvôli mnohým, údajným výhodám kamarátstva s ním. To, že takto využíval aj ich dom, ju možno trochu udivovalo, no vedela si domyslieť, že pán Hasegawa bol na jednej z tých svojich ťažko končiacich služobných cestách a tak to jeho synovi hravo prechádzalo asi ako všetko ostatné, čo robil doteraz. Navyše, jeho matka s nimi nebývala. Rodičov mal rozvedených už dlhé roky a keďže u otca mal istý až nadštandard oproti pomerne jednoduchému životu s mamou, tak sa rád zdržiaval práve u neho. Nielenže mal voľnosť, ale aj prostriedky, ktoré rád využíval.
Megumina tvár sa zachmúrila, keď vkročila na chodník. Prechádzajúc cez pozemok si to mierila rovno k dokorán otvoreným dverám, míňajúc pri tom skupinku mladých ľudí, ktorej však nevenovala pozornosť.

***

Aomine mal ešte dosť času, kým bolo nutné vyraziť z domu, no napokon tak učinil omnoho skôr. Aj tak nemal čo na robote a popravde, celkom bol aj netrpezlivý ohľadom toho, ako to s Yumi a jej narodeninami dopadlo. Nebolo to tak, že by vyslovene chcel vyzvedať, no keďže šlo o Megumi, tak tomu automaticky prináležalo viac z jeho záujmu, ako iným záležitostiam.
Preto nasadol do auta a ani ho len nenapadlo svoj skorší príchod oznámiť.
Už mu dokonca do cieľa ani len neostávalo veľa, keď mu zazvonil telefón.

***

Imayoshi do seba spokojne kopol ďalšiu polku a zahľadel sa na pekné dievča, ktoré mal pred sebou. Dal sa s ňou do reči už krátko po príchode na párty a musel uznať, že ten Arata, nech je akýkoľvek, tak mal celkom veľa príjemne vyzerajúcich známostí, ktorými sa jeho dom teraz priam hemžil. 
Úprimne, nebolo by to tak, že by sa s tým chalanom nejako extra bavil, no dostal pozvanie ako asi väčšina starších univerzitných študentov.
Dívajúc sa však po okolí mu ale došlo, že pozvaní prešli istým subjektívnym filtrom, ktorý sa však na toho mladíka úplne hodil. 
Arata bol prosto povrchný. Strašne moc. A nachádzal sa možno tak niekde na hranici znášanlivosti, ktorú dokázal Imayoshi ešte tolerovať a aj to bol dôvod, prečo sem dnes večer zavítal. Tmavovlasý chápal, že to bolo od neho trochu zvláštne, možno až s pokrytectvom spojené gesto, že prišiel, no na druhej strane nevidel dôvod na to, aby odmietol. Vždy sa rád lepšie prizrel podobným typom. Navyše, nedávno ho spomínal Aomine, takže v ňom záujem v súvislosti s tou danou maličkosťou vzrástol. Nehovoriac už vôbec o tom, že sám nebol neviniatko a tak by si rád obzrel prípadnú konkurenciu a to, čo by sa z toho prváka mohlo ešte vykľuť. 
Čo však nečakal a čo ho pomerne dosť prekvapilo, bolo to, koho tu tento večer náhle zazrel. Najskôr si myslel, že zle videl alebo že si ju s niekým pomýlil. Potom ale zistil, že tá až nadpriemerne vysoká postava a dlhé blond vlasy nemohli patriť nikomu inému, ako Megumi. Akonáhle si bol istý tým, že dievčinu spoznal, ihneď sa za ňou chcel vybrať, lenže sa mu veľmi šikovne, i keď asi neplánovane, stratila v dave. 
Keď ju ani po pár minútach nedokázal nájsť, tak sa nakoniec pobral von. 
Vytiahol mobil z vrecka a vyťukal číslo patriace Aominemu. 
Nie, neprikláňal sa príliš k myšlienke, že by tu prišla Megumi robiť niečo nevhodné alebo niečo, čo sa na dievča, ktoré malo partnera, nehodilo, no už len samotná predstava toho, že sa práve pohybovala v takejto spoločnosti sa mu moc nepozdávala. 
Najmä nie po tom málo, čo mu Aomine pred tréningom povedal.  
Vedel , že bola Megumi odtiaľto. Možno tu mala stále nejakých priateľov a prišla ich len krátko pozrieť. Aomine predsa len niečo v krátkosti spomínal, i keď sa k tomu príliš nevyjadroval. 
V každom prípade sa aspoň svojho priateľa spýta, i keď to veru nebola jeho vec.
Takže s pocitom, že sa momentálne správal ako asi tá najväčšia žalobaba si počkal na prvé vyzváňanie a kyslo sa uškrnul.
Minimálne zistí, či je nutné mu tu na ňu trochu dohliadnuť alebo či sa môže pokojne vrátiť k svojmu novému objavu, ktorému sa kvôli tým doterným myšlienkam a telefonátu musel ospravedlniť a na nejakú dobu vzdialiť.

***

Megumi zaregistrovala svoj telefón. Dokonca ho vylovila z vrecka od kabáta a pri prečítaní mena na displeji aj následne zdvihla, pričom plánovala zároveň trošku ustúpiť bokom od davu. Len čo tak urobila, začula spŕšku nie zrovna pokojných slov, vďaka ktorým jemne pokrčila nosom a zvraštila čelo.
Zaujímavé, ako dobre ho bolo počuť aj cez ten hluk, ktorý dnu panoval. 
,,Ja viem, že som ti to nespomínala." vyriekla, snažiac sa znieť čo najzrozumiteľnejšie. Ako aj čakala, s prílišným pochopením sa nestretla, no nemienila odísť a počkať ho vonku, ako od nej žiadal.
,,Daiki..." zatiahla a chystala sa mu vysvetliť, prečo sa zrovna nachádzala tam, kde sa nachádzala, no vtedy konečne kútikom oka zahliadla toho, kvôli ktorému tu prišla. 
,,Prepáč, musím teraz končiť. Hneď ti neskôr zavolám." dodala namiesto toho, čo mu pôvodne chcela a nečakajúc na odpoveď položila. 
Stisnúc pery si strčila mobil spolu s rukami späť do vrecka a vykročila. Pohľadom sa pri tom zabodávala do mladíka, sediaceho na gauči, ktorý práve horlivo debatoval s nejakým dievčaťom. Pohodlne sa opieral o mäkkú výplň gauča a nohy mal vyložené na malom stolíku, na ktorom sa vynímalo rovno niekoľko fliaš alkoholu.  
Podišla až k nemu. Nehľadiac na úzky priestor medzi stolíkom a gaučom sa postavila až pred neho a získala si jeho pozornosť až keď ho jemným nárazom svojho kolena o to jeho prinútila zložiť si nohy na zem.  
Prvotne sa k nej otočil s nie príliš priateľským výrazom. Asi nebol rád, že ho niekto rušil. Akonáhle však zbadal, o koho ide, jeho podráždený výraz vystriedali rovno dva iné. Najskôr sa zatváril prekvapene, no potom svoj údiv takmer ihneď zakryl tým prehnane sladkým úsmevom. 
,,Meg!" zvolal na ňu ako na dobrú priateľku. ,,Čo tu ty? Nečakal som, že by si..."
,,Chcem sa s tebou rozprávať." prerušila ho, na čo sa zarazil a ona na krátky okamih mohla zahliadnuť tú zmenu v očiach, ktorá jasne svedčala o tom, ako moc nemal rád, keď niekto použil podobný tón, aký práve teraz ona. 
,,Čo tak vážne?" zahral znova a jeho tvár sa na oko pre všetkých opäť dostala do uvoľneného výrazu. 
,,Je nutné ti to zopakovať?" spýtala sa ho. Plané pocity sa v jeho prítomnosti celkom jasne menili v niečo ostrejšie, čo nemienila kontrolovať a ani len nijakým spôsobom potláčať. Ignorovala pri tom aj to dievča, stále sediace vedľa neho, na ktorej bolo vidieť, že jednak ich stretnutiu nechápala, no zároveň sa zrejme cítila mierne hlúpo aj zaňho.
A jemu sa to opäť nepáčilo. Stále rovnako nemal rád, keď boli svedkovia toho, že s ním niekto jednal tak, ako ona a on s tým nemohol nič urobiť. Obvykle by to dotyčnému dal hneď pocítiť, že mu to a najmä jeho egu neskutočne vadilo a získať tým v takom prípade opäť navrch, no ona mala oproti ostatným jednu istú výhodu. Tú samú, čo na strednej.  
,,Fajn, fajn..." Zdvihol ruky pred seba na obranu a znova to obrátil na srandu. Krátko na to sa však náhle postavil a jemne pri tom do nej drgol, vďaka čomu stratila rovnováhu. 
,,Pozor..." zamrmlal, keď svoje paže ovinul okolo Meguminho drieku a ocitol sa tak v jej tesnej blízkosti. Na jeho perách sa znova objavil ten falošný úsmev a ona vedela, že to spravil náročky. Nenechala sa tým preto vykoľajiť. Ignorovala to, ako sa k nej drzo nakláňal a vyškieral rovno do tváre a jednoducho ho od seba odstrčila. Krátko na to jej k ušiach doľahlo jeho tiché uchechtnutie.
,,Poďme niekam, kde je to tichšie." navrhol a nečakajúc sa jej odpoveď sa rovno vydal cez celú miestnosť smerom k schodisku, ktoré viedlo na poschodie. 

***

Viedol ju až k svojej izbe. Bola to stále tá samá miestnosť, kde sa celé hodiny kedysi ako malé deti hrali videohry, no už ani zďaleka nepôsobila tak detsky. Vlastne tam neostalo nič, čo by jej pripomínalo toho Aratu, ktorý bol jej najlepším kamarátom.
V podstate to bola celkom fádna, nudná izba, v ktorej sa pravdepodobne už aj tak nezdržiaval tak často, ako keď bol ešte tým chlapcom bez priateľov, ktorý celé dni dokázal stráviť zavretý za dverami svojho súkromného priestoru, v ktorom sa cítil dobre.
Pretočil kľúčom v zámke, ale ani tým ju nerozladil. Chápala, že si chcel do nej akoby tak rýpnuť, možno jej dokonca trochu nahnať strach, no ona sa ho nedokázala báť. Mohlo to vyznievať naivne, no ak si bola niekedy niečím naozaj istá, bolo to práve to, čo k sebe navzájom prechovávali alebo skôr to, čo on prechovával k nej. Bola totiž jeho dobrou kamarátkou rovnako tak, ako on tým jej. Poznala ho ďaleko predtým, než sa začal správať ako idiot a videla toho na ňom za tú dobu ešte omnoho viac. Bola svedkom jeho najrôznejších stavov, premien, jeho obáv a nepríjemných zážitkov.
A to sa nikdy nezmení.
Mohol sa na ňu samoľúbo usmievať koľko len chcel. Stále to bol on. Istým spôsobom... A ako ani predtým, tak ani teraz nedokázal pred ňou vypadať inak, ako by si možno želal.
A on to vedel.
Možno práve preto neuniesol, že sa mu otočila chrbtom. Lenže ona ho nemohla donekonečna upozorňovať a prehovárať k nemu. Pravdepodobne to vnímal rovnako, ako Yumi. Vnímal to tak, že sa ho jednoducho vzdala, no doteraz zaiste netušil, koľko námahy a energie ju to stálo.
Ona sa vždy vzdialila tak ľahko. Teda, aspoň v ich očiach to tak určite vyzeralo.
Ani jej samej to možno neprišlo až príliš ťažké, no niekde sa to po celú tú dobu v nej predsa len hromadilo. Kým si zakázala trápiť sa tým, prejavilo sa to úplne inde.
Jeden nočný záchvat za druhým až do opätovnej stabilizácie.
Rok pauzy od školy.
To, že po emočnej stránke výraznejšie nereagovala ešte neznamenalo, že jej to bolo úplne ukradnuté.
,,Tak o čom si sa to chcela zhovárať?" spýtal sa jej akoby len tak, usadiac sa na veľkú posteľ.
,,Máš nejaké fotky z tej chaty, na ktorej sa Yumi opila?" prešla rovno k veci.
Nebolo nutné zbytočne chodiť okolo horúcej kaše.

.
.
.

Ahojte, snažím sa to čo najrýchlejšie dopísať. Chytila som trošku šnúru, tak hádam sa mi to v čo najbližšom čase podarí :]... neviem síce, čo si o týchto posledných dieloch tak úplne myslíte a ako na Vás pôsobia, no chcela som Vám ukázať viac z Megumi. Poväčšine to bol pohľad Aomineho a Meg bola zakaždým skôr len niekto druhým okom vnímaný a nuž, toto bolo plánované :]... 
Arata, Yumi a Meg neboli len tak chvíľkoví kamoši, i keď neviem, či sa mi dostatočne podarilo na tom zatiaľ fakt že kúsku aspoň trochu vykresliť ich vzájomné vzťahy a to všetko, čo sa s nimi udialo :] 

***

1 komentár:

  1. Keď si to prečítaš po sebe, tak zistíš, že si to napísala dobre, opísala si ich vzťahy dostatočne dobre a je to jednoducho dobré. ;) Takýto zvrat som nečakala, skôr som si myslela, že sa stretnú náhodne, no ale ja na jej mieste by som sa do tej izby nezavierala, kamarátmi už dávno nie sú, ale tak hádam sa nič také zlé nestane. A nechápem, prečo takýto problém rieši za Yumi, je dosť ochranárska, čo je síce pekné, ale aby sa jej kvôli tomu niečo nestalo, takže už aby nabehol Daiki. :3

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)