piatok 10. novembra 2017

I wanna reach you - kapitola č. 34

***


***

~Výbuch~

***

,,Tak o čom si sa to chcela zhovárať?" spýtal sa jej akoby len tak, usadiac sa na veľkú posteľ.
,,Máš nejaké fotky z tej chaty, na ktorej sa Yumi opila?" prešla rovno k veci.
Nebolo nutné zbytočne chodiť okolo horúcej kaše.
Jedno z jeho obočí sa nepatrne zdvihlo. 
,,Možno by sa nejaké našli." odvetil krátko, krčiac pri tom ramenami. Následne sa zaprel dlaňami do matraca a vystrel pred seba doteraz pokrčené nohy. 
,,Ako ste sa vlastne vy dve dali znova dokopy?" spýtal sa vzápätí. ,,Bol som v tom, že sa už dávno nebavíte."
,,Chcem, aby si ich zmazal." poznamenala, úplne pri tom ignorujúc jeho otázku. 
Arata sa znova uchechtnul a jemne pokrútil hlavou. Hľadiac totiž do tej jej tváre, plnej nekompromisného výrazu, mu táto situácia pomerne dosť pripomínala ich spoločné rozhovory, ktoré viedli spolu krátko pred tým, než sa s ním prestala baviť úplne. S tým rozdielom, že Megumi momentálne pôsobila prísnejšie a jej postoj bol viac neústupný, čo ho konieckoncov celkom bavilo. 
,,Poslúž si." zamrmlal úsmevne a z vrecka vytiahol svoj telefón. Podávajúc jej ho sa jeho úsmev ešte prehĺbil, na čo sa Megumi nepatrne zamračila, no zobrala si ho od neho. 
,,Máš ich len v mobile?" spýtala sa, dívajúc sa na displej, ktorý po rozsvietený požadoval heslo. 
,,Len v mobile." odvetil jej sladko. Svoj pohľad pri tom z nej nespúšťal a ona celkom jasne vnímala ťarchu tých prenikavo zelených očí, ktoré sa na ňu až istým drzým spôsobom upierali.  
,,Odomkni obrazovku..." vyzvala ho a natiahla sa s telefón v ruke opäť k nemu. 
Arata však v tej chvíli nevyzeral na to, že by si ho od nej chcel vziať. 
,,Počuj, Meg," prehovoril. ,,Keď už si tu, čo tak ísť znova dolu a trochu sa zabaviť? Už je to dávno, čo... "
Ďalej nepočúvala. Vedela, že si tým kládol podmienku. Niečo za to jednoducho chcel a to aj napriek tomu, že mu kedysi dala rázne najavo, že s ním skončila. Ako sa však zdalo, bol iného názoru a nemienil si nechať ujsť príležitosť. Tušila, že tam dolu by ju rozhodne nečakala priateľské posedenie, keďže sa nemienila pretvarovať rovnako, ako on a navyše, ani teraz sa nedokázal zachovať konečne správne. Ani keď po takej dobe znova zavítala do jeho prítomnosti a mal možnosť pred ňou aspoň trochu lepšie vyzerať. 
Pritiahla si pažu s jeho telefónom znova k telu. Nechtom vošla do malej špáročky, v ktorej sa mala nachádzať pamäťová karta a opatrne ju vytiahla. Zahliadla pri tom, že ho úsmev neopúšťal, čo pravdepodobne znamenalo, že sa niečo z toho obsahu nachádzalo aj priamo v mobile. 
A ju to pomerne podráždilo. Práve v tomto okamihu pocítila drobný záchvev hnevu, ktorý bol tak rázne utlmený po celú tú dobu. V súvislosti s ním ju jednoducho opúšťal ten jej status vždy vyrovnanej a pokojnej osoby a jej dochádzalo, ako moc mala ešte stále na neho ťažké srdce.  
A zrovna v momente, kedy sa jej zlosť začala valiť cez ten pomyselný pohár trpezlivosti si uvedomila jednu vec. 
Arata bol stále ten zakomplexovaný chlapec.
To neobľúbené decko, ktoré sa odrazu snažilo zbaviť tejto svojej nálepky. Ego a pýcha narobili v jeho prípade toľko šarapaty, že stratil to, kvôli čomu bol jej priateľom. 
A možno to v ňom bolo od začiatku a len nemal na svoje výstupy vhodné podmienky. Možno si toho nikdy výraznejšie nevšímala, pretože jej nevadilo, že nebol tak úplne dobrým chlapcom. Vždy bol v podstate urážlivý, vzťahovačný a na okolie negativistický, no to boli maličkosti, ktoré jej boli ukradnuté. 
Teraz ale, sledujúc ho, ako tam sedel na tej posteli a venoval jej jeden úškrn za druhým, ho vnímala ako vážne protivného. 
Jedno sa však zmenilo.
Už ju to neurážalo.  
Opätujúc mu to všetko svojim prázdnym výrazom povolila stisk v ruke a nechala mobil spadnúť na zem. Stále sa na neho dívajúc ho pristúpila čižmou. 
Arata prižmúril oči a pri zapraskaní, vychádzajúceho najskôr z displeja a potom aj z iných súčastí telefónu, mu jemne zaškubalo sánkou a jeho doteraz spokojný a uvoľnený postoj zmizol.  
,,To si trochu prehnala, Meg, nemyslíš?" zamrmlal a jeho tvár v tom okamihu už nepôsobila tak prívetivo, ako doposiaľ. 
,,A čo s tým spravíš?" vrátila mu podobne ľadovým tónom, jemne pri tom dvíhajúc obočie. ,,Udáš ma?" zaznel jej hlas mierne ironicky. Jej brada sa pri tom mimovoľne zdvihla viac nahor a na jej perách sa mihol tak trochu arogantný úsmev, ktorým dokonale demonštrovala svoju nechuť a nesympatie voči tomuto stretnutiu. 

***

Aomine kŕčovito napínal svaly na rukách, v ktorých zvieral volant. Nemohol uveriť tomu, kde sa práve nachádzalo jeho dievča. Keď mu Imayoshi zavolal, najskôr si myslel, že si z neho len strieľal, no napokon sa nechal svojim priateľom vyprovokovať a v pomerne zlej nálade vytočil Megumine číslo. Tá mu zasa hneď a bez okolkov potvrdila, že nešlo len o hlúpy vtip.
Čo ju to však napadlo? Zdráhala sa vôbec navštíviť Yumi a teraz si len tak sama pobehuje niekde po dome toho chalana. Veď to nebolo normálne. Ani len na ňu. Na čo vlastne myslela?
A kvôli čomu toto všetko vôbec bolo?
Popravde, mal obavy. A vyvádzal preto. Veď ako by aj mohol ostať pokojný?
A to ju toľkokrát už žiadal, aby sa s hocičím na neho obrátila. Ak tomu Aratovi teda vážne niečo chcela a on teda predpokladal, že tam šla kvôli nemu, tak mu mala povedať a počkať naňho.
Lenže ona nie. Ako zakaždým, robila si po svojom.
Momentálne to však nebola len vec jeho ega, že sa jeho priateľka v podobných situáciach na neho príliš nespoliehala, ale práve teraz ho to už aj úprimne mrzelo.
Zabočil na najbližšej križovatke doľava a vydal sa po ulici, ktorú mu Imayoshi nadiktoval.

***

Nebolo ťažké sa dostať von z izby. Horšie ale bolo vyjsť z domu, pretože jej bol Arata vytrvalo v pätách a neustála na ňu rozprával. Jeho hlas síce čiastočne zanikal v hlučnom prostredí, ktoré bolo neporovnateľne intenzívnejšie ako v jeho izbe, ale aj tak celkom jasne počula jeho slová.
,,Meg!" zavolal po ňu už niekoľkýkrát. To, že úplne neoprávnene používal jej familiárnu prezývku bola už úplne iná vec, ktorá by ju mohla ľahko iritovať nebyť toho, že si to zakázala. Dokonca ani Yumi sa neodvážila ju tak doposiaľ nazvať po tom, čo sa stalo minulý rok.
,,No tak stoj!" hlesol podráždene, dobýjajúc sa za ňou. Už prekračovala prah dverí, keď ju uchopil za rameno a trhnúc zaň si ju otočil k sebe. Vynútil si tak trošku z jej pozornosti, ale len na chvíľku. Ich oči sa krátko stretli, tie jej stále bez výraznejšie emócie a tie jeho nepokojné, no vzápätí sa mu už opäť otáčala chrbtom.
,,Nemáme sa viac o čom baviť." vyriekla, schádzajúc tých zopár malých schodíkov, ktoré ju delili od prístupového chodníka.
,,Ale no tak," zatiahol. ,,To si tu prišla len kvôli tomu? Kvôli Yumi?!" Meno toho dievčaťa priam vypľul a znova sa vydal za ňou.
Popravde, Megumi netušila, čo tým sledoval. Jeho prístup úplne dosvedčoval, že mu ani najmenej nebolo ľúto to, čo urobil. Zrejme sa tam málinko črtala len istá frustrácia z toho, že znova raz týmto spôsobom a s takýmito pocitmi opúšťala toto miesto. A možno to nebola táto emócia, možno to bola iba vec akejsi tej jeho zvláštnej, pošramotenej hrdosti, ktorú si v sebe počas strednej vybudoval a ktorá veľmi zavážila v tom, ako to medzi nimi nakoniec dopadlo.
Tak prečo ju tak húževnato nasledoval? Ak sa chcel ospravedlniť, mal to spraviť už dávno. A ona vedela, že to nemal v pláne, takže z neho hovorili len sebeckosť a to jeho do neba volajúce sebavedomie, ktoré nedokázalo prosto prehrýzť fakt, že to nebol práve on, kto ju od seba odkopol, ale ona, ktorá od neho odišla. Táto myšlienka ju dokonca nútila uvažovať nad tým, že za tým všetkým bola len úplne jednoduchá vec a to tá, že už vždy bude ona tou, ktorá sa takto rozhodla a on nemal možnosť s ňou vybabrať tak, ako s mnohými inými, ktorí mu prebehli cestou a prestali ho zaujímať.
A možno mu to len vážne chýbalo.
Jej spoločnosť.
Ich priateľstvo.
Istý rešpekt tam predsa stále bol. Nad tým ostatným sa ale radšej nechcela ďalej zamýšľať a preto to ihneď aj vypustila z hlavy. Ak by to aj bola pravda, nikdy by si to nepriznal. A ona už o to ani len nestála, i keď posledné týždne v súvislosti s Yumi sa odzrkadlili na jej úsudku a na tom, čo by chcela. Úplne ňou pohli. Presne tak, ako pred rokom.
A ona sa za to na seba hnevala.
Pokrčila nosom, keď tentoraz ucítila dotyk na svojom zápästí. Arata ju opäť potiahol, dokonca ešte viac, ako ten prvýkrát, vďaka čomu silno narazila do jeho hrude.

***

Aomine sa nemohol dočkať chvíle, kedy zaparkuje a vystúpi z auta. Hneď, ako teda tak učinil, sa ani len na chvíľku nepozastavil a mieril si to rovno k domu, z ktorého ku nemu doliehala hlasná hudba. 
Na ceste ho čakal Imayoshi, ktorý vypadol z toho hluku, aby ho mohol navigovať. Tmavovlasý však svojho priateľa skoro ani len nepozdravil a bez zastavenia pokračoval po chodníku. 
Čiernovlasý mladík sa kvôli tomu trochu cítil zvláštne, no tie pocity zmizli len čo sa Aomine dostal na záhradu a on sa vydal za ním. Sám síce nevedel, čo presne očakával od toho, keď svojmu priateľovi zavolal, no teraz to už bolo v podstate jedno. 
Stŕpol až po chvíli, keď zazrel, ako Aomine zastal a on si aj všimol, kvôli čomu. 
Pred nimi totiž mohol vidieť Megumi, ako sa odťahuje od toho prváka, Aratu. Celé to však nevyzeralo príliš priateľsky a on si celkom jasne vedel predstaviť, čo s ním asi takýto obraz teraz robil, keďže ani len jemu samému sa nepáčilo, čo videl. 
Medzitým sa Aomineho dal znova do kroku. Jeho chôdza bola tentoraz ešte rýchlejšia a tak čoskoro pažou dosiahol na mladíka. Pevne ho uchopiac za rameno ho prudko odstrčil od Megumi, pred ktorú sa následne postavil. V jeho tvári sa pri tom črtala zlosť a keď sa ich pohľady stretli, jeho búrlivé pocity sa ešte len vystupňovali.
,,Daiki?" začul sa sebou Megumin hlas a následne ľahký dotyk jej dlane na svojom boku. Prekĺzla spoza neho a jej rozpačité oči sa na neho upreli s istým zahanbením.
Aomine jej tiež venoval jeden pohľad, no ten sa značne líšil od toho jej.
Bol nahnevaný. Aj na ňu.
,,Hej," zašomral Arata. ,,Kto si?" spýtal sa mrmlavo a očami zablúdil k blondínke, ktorá sa k tmavovlasému mala až moc blízko. Nebolo zároveň bežne vidieť, že by sa jej črty takto výrazne zmenili v niekoho prítomnosti. Sám videl jej podfarbenejší výraz len málokedy a navyše, súdiac podľa toho, že ho oslovila menom, nešlo len o náhodného chalana, ktorý sa rozhodol medzi nich vstúpiť.
Megumi zasa videla na Daikim, ako sa chveje hnevom. V jeho očiach zazrela niečo, čo už predtým mala možnosť zahliadnuť. Vtedy to s Kisem si však nedokázala tak úplne vysvetliť, pretože si nechcela namýšľať. Teraz už však vedela, z čoho pramenil jeho momentálny prejav a taktiež jej dochádzalo, že Arata nebol Kise, ktorý bol Aomineho priateľ. Prepadla ju kvôli tomu zlá predtucha a tak medzi nich vstúpila skôr, než by mohlo dôjsť k nepríjemného stretu, o ktorý nikto nestál.
Znova preto opatrne odstrčila Aratu a postavila sa pred Aomineho.
,,Poďme," hlesla potichu. ,,Daiki, prosím." uchopila jednu z jeho napnutých paží a prstami skĺzla až k dlani.
Neprišla tu predsa kvôli tomu, aby vznikol takýto konflikt. Dúfala, že odtiaľto vypadne skôr, než Aomine príde, takže ju pomerne prekvapilo, že ich tu takto ešte zastihol. Navyše, toto bola len jej záležitosť a ona ho nechcela do toho zaťahovať. Zároveň sa nad tým ani len nezamýšľala, prišla tu akosi tak automaticky a bez rozvahy. Teraz sa však cítila kvôli tomu nepohodlne. Vedela, že by si Aomine pravdepodobne pri Aratovi nezachoval chladnú hlavu. Preto aj chcela odtiaľto odísť skôr, kým by mohlo dôjsť k provokácií, ktorú by Aomine nechcel ustáť.
A ten zasa nevedel, čo by mal skôr. Jedna z jeho častí si priam žiadala o to, aby tomu chalanovi ukázal, ako moc ho rozhneval. Tá druhá však videla Megumi, ktorá ho poťahovala úplne opačným smerom. Zatnúc zuby napokon musel aj pevne zomknúť pery, aby sa udržal. Nepekne to v ňom vrelo, mal chuť nechať vykĺznuť trošku z toho vábivého napätia, ktoré sa v ňom tvorilo, no vedel, že by s tým Megumi nesúhlasila. Snažil sa preto nemyslieť na to všetko, čo medzi ním a ňou bolo a hlavne nie na to, akým spôsobom sa rozišli ich cesty. Miestami sa zdalo, že sa mu to vadilo ešte väčšmi, než samotnej Megumi, ktorá zjavne o odplatu nestála tak on, ako by sa jej požadoval on. Už len z tváre toho mladíka mohol vyčítať, že ide o poriadneho kreténa a to, čo videl, keď prišiel, ho len utvrdzovalo v tom, že by si výprask zaslúžil. Ešte stále mal celkom jasne pred očami, ako Megumi zvieral sa zápästie. Jeho pocity boli o to viac znásobené tým, ako moc ju mal práve v tomto bode ich vzťahu rád. Už nešlo len o obyčajnú žiarlivosť, už v tom bolo niečo viac, čo sa značne vymykalo hranici, ktorú by dokázal niekomu v súvislosti s ňou tolerovať.
,,Aomine," doľahol k nemu aj hlas jeho priateľa, ktorý zatiaľ postával opodiaľ. ,,Poslúchni Megumi."
Vonku síce okrem nich momentálne nepostával nik, no aj samotný Imayoshi bol skôr za to, aby týmto spôsobom zbytočne nevzbudzovali pozornosť a aby ich spor bol čo najskôr ukončený. Nikto by tým nič nezískal a Megumi to videla zrejme podobne. S tým rozdielom, že sa pravdepodobne aj bála, čo by si tí dvaja mohli navzájom urobiť a že už vonkoncom nechcela, aby niečo také musel Aomine zrovna kvôli nej spraviť. Ak by mal byť ale úplne úprimný, celkom by ho zaujímalo, ako by sa to ďalej vyvinulo. Nepochyboval o tom, že by bolo na čo sa pozerať.
,,Fajn." uniklo nakoniec Aominemu spomedzi pier. Už len z jeho hlasu sa dalo vycítiť, ako veľmi sa mu to priečilo a že pravdepodobne bude horkou hlavou ešte poriadne dlhú chvíľu.
Na Megumi sa však v tom momente ani len nepozrel. Predsa len jej to stále vyčítal a ešte aj vyčítať bude.
Arata taktiež vycítil tú zmenu v atmosfére. Očakával niečo viac. Omnoho viac a tak trochu ho to aj sklamalo. Bolo mu jedno, ako ten chalan vyzeral. Všetko by bolo totiž lepšie, než takýto rozchod. Nemal rád, keď veci okolo neho utíchli a tak mu tá čudná nespokojnosť nad tým, že sa nič neudialo, nedala pokoj. Nehovoriac už vôbec o tom, ako sa Megumi pri tmavovlasom držala a naopak, jemu sa opäť otáčala chrbtom.
,,To ako vážne?" prehovoril so značnou iróniou v hlase. ,,S týmto tu odchádzaš?"
Megumi tušila, že to asi nepôjde tak ľahko. Nebol by to on, keby ešte niečo neutrúsil a o niečo sa nepokúšal. Zjavne sa nevedel vyrovnať s myšlienkou, že to napokon takto dopadlo a on nemal posledné slovo, ktorého sa zakaždým tak dožadoval.
,,Ten chudák ani nemal na to, aby..."
Nedopovedal. Nemal možnosť.
Megumi sa totiž s obrovskou rýchlosťou zvrtla na podpätku a namiesto jeho slov sa záhradou rozniesol zvuk úderu.
Arata sa zapotácal a oči sa mu rozšírili údivom. Následne sa jeho tvárou rozniesla bolesť po rane, ktorú mu uštedrila päsťou do ľavého líca. Zazdalo sa, že všetci prítomní okrem blondínky na pár sekúnd aj prestali dýchať, kým ich mozgy spracovali, čo sa stalo.
,,Neopováž sa ho urážať..." precedila Megumi pomedzi zuby.
Črty jej tváre pri tom až kŕčovito stvrdli. Dokonca k nemu v návale z ničoho nič vzniknutej zlosti urobila krok. A pravdepodobne by aj pokračovala, nebyť Aomineho, ktorý sa ako prvý spamätal z činu, ktorý tak nečakane a náhle spravila a uchopil ju jemne sa zápästie.
To ju ale nezastavilo. Priam sa nakláňajúc k nemu znova prehovorila.
,,Rozumieš tomu, ty zakoplexovaný chmuľo?!" vyhŕkla, vďaka čomu sa nedal do pozoru len dotyčný, len striaslo rovno aj zvyšných dvoch. Z Megumi šlo odrazu toľko útočnej energie, že to prekvapilo všetkých a Aomine mal v tej chvíli dojem, že sa ho chystá znova udrieť, kvôli čomu sám k nej pristúpil a chytil ju okolo pása. Miestami to vyzeralo, akoby držal jedného zo svojich známych, ktorý sa nechali vyprovokovať a boli bitky chtiví. Lenže v náručí nemal žiadneho opitého kamoša, ale svoju Megumi, ktorá sa momentálne úplne vymykala všetkému, čo na nej niekedy mal vôbec možnosť vidieť. Ani pri tej záležitosti s Hanamiyom nebola tak živá, ako teraz.
Nielen, že ho to zaskočilo, no zároveň ani len riadne netušil, čo by mal robiť.
,,Meg..." oslovil ju Arata opatrne, značne otrasený jej výstupom. Aomine na ňom videl, že ho to zaskočilo rovnako tak, ako jeho. Navyše, v jeho očiach sa pri pohľade na ňu začalo celkom jasne črtať niečo, čo bolo na míle vzdialené tomu, ako sa díval predtým. V tom momente netušil, či sa mu to vôbec páčilo viac, ako ten výraz dozadu alebo ho to práve naopak ešte viac iritovalo.
Až príliš mu to totiž pripomínalo jeho samého.
Odrazu nebolo pochýb, že i cez svoju skazenosť mal Arata Megumi zrejme veľmi rád.
Čo sa mu ale nepozdávalo, bol fakt, že mu to vôbec neprišlo len a iba ako kamarátstvo, ktoré by mohol k nej stále prechovávať. V jeho očiach sa totiž toho pre ňu črtalo určite viac, čo ho pomerne opäť dostávalo do varu a možno by aj reagoval znova, nebyť toho, že práve potreboval upokojiť niekto iný.
Z toho krátkeho zamyslenia ho teda nakoniec vytrhla až znova Megumi.
,,Nie som ti nič dlžná." vyriekla, kladúc dôraz na každú jednu slabiku. ,,Ani tebe, ani Yumi!" dodala o čosi prudšie a Aomine znova musel vynaložiť väčšiu silu na to, aby sa mu náhodou nevyšmykla. Nechcel totiž ani len myslieť na to, čo by urobila, keby že jej bol Arata znova na dosah.
,,Tak drž už ten jazyk za zubami a ani len neskúšaj znova niečo podobné povedať!" pokračovala a Aomine ju v tom okamihu sotva spoznával. V každom prípade sa mu ale takýto vývin situácie ani pri najmenšom nepáčil. Jeho zovretie sa preto ešte viac utužilo a začal ju odtiaľ ťahať.
Megumi mu prekvapivo ani len príliš nevzdorovala. Čoskoro povolila, i keď v jej tvári bola ešte stála vidieť istá nevôľa. Pravdepodobne však dosiahla svoje limity.
Aomine sa ešte málinko obzrel. Keď tak urobil, zistil, že tam Arata ešte stále stál ako prikovaný. 

.
.
.
***

2 komentáre:

  1. Tak dobre, dobehla som zameškané, ale napíšem len sem - dúfam, že sa na mňa nenahneváš, ja len nechcem zbytočne písať tri-štyri vety pod každú kapitolu, keď svoje pocity z prečítaného môžem zhrnúť aj takto spolu, myslím si, že to na mňa v podstate zapôsobilo aj lepšie takto, keď som si to prečítala naraz.
    Takže začnem tým, že ja som bola skutočne v tom, že Yumi na Megumi niečo chystá, milo ma prekvapila, ale ten Arata ma zas pobúril - je to jednoducho pako s egom v ionosfére. Od Daikiho som v podstate za posledné kapitoly nič iné ani len nečakala, samozrejme, že bol nahnevaný - či už na Megumi alebo na Aratu, myslím si, že je to pochopiteľné. Avšak, Megumi ma totálne dorazila. Ten ľavý hák - tuším z ľavej strany dostal, či som mimo? xD - si Arata rozhodne zaslúžil. Ale ešte predtým... pripadá mi to milé od Megumi, že sa Yumi takto zastala, či už v tom obchode, ale s tým, že rozšliapala mobil tomu chujovi. Mno, späť k tej facke - hohoho, akcia xD - ak mám byť úprimná, celkom Megumi aj rozumiem. Proste nech je už dotyčný akokoľvek vyrovnaný človek, sem-tam pretečie ten povestný pohár trpezlivosti u každého, nuž a u nej sa to prejavilo takto krásne xD Aj ma to potešilo. Proste trochu zmeny, trochu výkyvu z toho jej typického, naoko ľahostajného, prístupu. Hm, či skôr rezervovaného? Mno, to je aj jedno. Proste myslím si, že takto to bolo super... občas jednoducho každý potrebuje vypustiť zlosť, či sa brániť - alebo niekoho blízkeho - pred takýmito útokmi. Megumi urobila správne, ten blb si to zaslúžil aj oveľa skôr. A takto podľa mňa celú kapitolu "Yumi a Arata" môže Megumi pokojne uzavrieť a nechať to za sebou - i keď ani doteraz som si nemyslela, že by im niečo bola dlžná, samozrejme. Len takto bude pre ňu pravdepodobne jednoduchšie ísť ďalej bez toho, aby sa zbytočne vracala k tým časom dávno minulým.
    Nuž, na mieste Daikiho, by som mu dala jednu aj ja - ten chlapec má šťastie, že som na jeho mieste nebola xD - ale zachoval sa správne, keď napokon povolil a nechal ho tak, nevyrábal si zbytočne problémy s niekým takým ako Arata.
    Takže boli to fajnové kapitoly samozrejme, užila som si čítanie a môj komentár je zrejme dosť chaotický, prepáč, moje myšlienky ubiehajú všetkými smermi, len nie tými, ktorými by som chcela. V každom prípade je dúfam jasné, že ma kapitoly bavili a som teda zvedavá na zvyšok :)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Megumi sa rozbehla, ale aspoň to dostala konečne von zo seba. Potrebovala to aj ona a aj Arata, ktorého ego sa vyšplhalo tam, kam nemalo. No a snáď sa to týmto činom uzavrelo - jej nepekná minulosť s Aratom, ale aj Yumi a že si každý pôjde svojou cestou.
    Skvelá kapitola, nabitá takou bojovnou energiou, super to bolo. ^^

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)