nedeľa 19. novembra 2017

I wanna reach you - kapitola č. 35 Koniec

***


***

~-~

***

,,Obsluha tam vnútri bola vážne ochotná, tak už len aby ti to pomohlo." prehovoril Imayoshi na blondínku len čo vyšiel z jedného nočného podniku a podal jej vrecko s ľadom, ktoré mu jedna z čašníčok naplnila. 
Totiž, po tom, čo nasadli do auta, Aomine zastavil pri najbližšom bare, pretože si bol takmer istý, že po takom údere pocítila niečo aj Megumi a veru, neželal si, aby jej kým prídu domov, opuchla ruka úplne. Napokon však z vozidla veľmi ochotne a sám od seba vystúpil Imayoshi a oni dvaja ostali osamote. Za tých pár minút si však toho veľa nepovedali a boli potichu. 
,,Ďakujem veľmi pekne." odvetila Megumi a vďačne si priložila dané vrecúško k hánkam. Ľad začal chladiť jej pokožku, čo jej naozaj prinieslo úľavu. Predtým v tom amoku ani len neucítila, že si ublížila, no akonáhle z nej hnev vyprchal, začala celkom jasne vnímať, že si svojim činom uškodila tiež.
,,Vážne ťa nemám hodiť domov?" spýtal sa Aomine čiernovlasého, ktorý doposiaľ nenastúpil. 
,,Nie, Aomine," vyriekol. ,,Pôjdem na internát. Aj tak som plánoval stráviť víkend tu." dodal a jemne sa usmial na svojho priateľa. Krátko na to jeho pohľad padol na Megumi, ktorá potichu sedela na mieste spolujazdca a venovala mu tiež drobný úsmev. 
Popravde, prekvapila ho. Čakal, že bude musieť takto schladiť svojho priateľa a vôbec by ho nenapadlo, že by mohla práve ona byť tou, kto takto skončí.
Nedalo sa však povedať, že by v tom videl niečo zlé. Práve naopak, prišlo mu to sympatické. 
,,Tak ja teda pôjdem," poznamenal po chvíľke. ,,Megumi, Aomine, docestujte v poriadku." dopovedal, venujúc pri tom tmavovlasému trochu špecifickejší výraz, ktorým mu jasne naznačoval, aby radšej nič nepreháňal a už vôbec vzniknutú situáciu nehrotil. 
,,Dobrú noc, Imayoshi." vrátila mu Megumi, nasledujúc tým Daikiho jednoduché "čau".
Krátko na to Aomine naštartoval a vyšiel z uličky na hlavnú cestu. V aute tlmene hralo len rádio a on opäť pomačkal v rukách volant viac, ako obvykle. Rozmýšľal, ako by mal vhodne začať. Kútikom oka ju pri tom nenápadne pozoroval a díval sa, ako jej zamyslený pohľad smeruje niekam cez čelné sklo. Popravde, aby bol úprimný, už z neho stihla aj vyprchať tá zlosť, ktorú tam pocítil. Ostala v ňom len istá mrzutosť a keďže naposledy sa mu jej potláčanie moc nevyplatilo, tak zvažoval, ako by to obaja mohli mať čo najskôr za sebou bez toho, aby to nechali premlčané.
,,Mala si mi zavolať." prehovoril šomravo po hodnej chvíli ticha. ,,Niečo sme si sľúbili, Megumi. Vieš ako sa asi tak cítim? Moje dievča si ide vyriaďovať účty tohto charakteru úplne sama, kým ja..." na moment sa odmlčal.
,,Cítim sa ako taký babrák, ktorý ti nedokáže s ničím pomôcť. Myslel som si, že som ti dal naozaj dostatočne najavo, že sa na mňa môžeš spoľahnúť a že...a že za mnou prídeš, keď to budeš potrebovať."
Skutočne to tak vnímal. Vnímal seba samého ako neschopného a mrzelo ho, že sa s tým na neho neobrátila. Vedel, že Megumi bola silná. Až veľmi silná a zrejme na neho v tom okamihu ani len nepomyslela, no to bolo práve to, čo ho frustrovalo.
,,A čo si si to vlastne myslela? Ísť sama za niekym, ako je on? Vieš, čo všetko sa mohlo stať? Vieš..?"
,,Som vážne rada, že si prišiel." prerušila ho. Jej hlas bol pri tom tichý, no znel úprimne. Keď si dokonca dovolil na chvíľku sa k nej obrátiť, tak sa sa mohol stretnúť s nežným pohľadom, ktorý na neho upierala. A to všetko napokon spôsobilo, že sa mu ďalšie slová už ani len toľko nedrali na jazyk a preto len zas zovrel volant o čosi tuhšie.
,,Ja len..." začala znova. ,,Len ma mrzí, že si ma takto videl." dodala, na čo Aomine nechápavo nadvihol jedno z obočí.
,,Vieš, " Megumi pokrčila nosom. ,,Bežne ľuďom takto nenadávam a ani ich nebijem, takže..." Tmavovlasému zacukalo kútikom úst a keď sa z opäť v krátkosti na ňu zahľadel, tak aj na jej tvári videl tak trochu pobavenú grimasu. Ďalej už potom nepokračovala, len sa na moment zapozerala z bočného okna na domy, ktoré cestou míňali.
,,Nechala som sa vyprovokovať. A to ešte predtým, než som vôbec do toho domu vkročila." vyriekla, obrátiac pri tom hlavu jeho smerom.
Úprimne, nebolo veľa možností, ku ktorým by sa mohla postaviť. Buď by to ignorovala a nechala na náhodu, alebo mohla zakročiť práve tak, ako urobila.
Yumi by si to totiž s najväčšou pravdepodobnosťou nikdy nebola schopná sama vyriešiť. Arata sa k nej zachoval hnusne už vtedy, keď bola jeho priateľkou, takže by bolo pomerne naivné si myslieť, že by ho teraz nejakým spôsobom obmäkčila.
A Megumi na to musela myslieť. Po celý zvyšok dňa. 
Zároveň ale vedela, že trochu pochybila, čo sa týkalo Aomineho.
Bolo to pre ňu po prvýkrát iné. Iné ako u ostatných, ktorých spoznala.
Tých všetkých tam vzadu nechala ísť. Pri ňom si však podobný vývoj nevedela predstaviť. 
Koniec koncov, on bol tým jediným, na ktorého vôbec kedy chcela dosiahnuť.
,,Prepáč mi to." uniklo jej preto spomedzi pier, na čo Aomine krátko na to mlčky stiahol jednu z paží z volantu a vyhľadal ňou tú jej. 
Mohol by pokojne pokračovať. Mohol by jej to dlhšie vyčítať, no nebolo mu to zapotreby.
Práve teraz už jednoducho nemal čo dodať.
Vrecko s ľadom na ublíženej ruke totiž dokonale svedčilo o tom, že jej nebol ľahostajný.
Megumi to urobila kvôli nemu. A on vďaka tomu cítil nesmiernu hrdosť, ktorá značne prebíjala všetky negatívne pocity, ktoré sa v ňom v súvislosti s týmto večerom nazbierali.
Stačilo si len znova predstaviť, akým spôsobom pre neho vybuchla a znova cítil ten príjemný záchvev niekde tam vo vnútri. Keď spolu začínali tvoriť pár, sám mal o nej občas mienku, že sa od nej málokedy dočká istého vyznania a priblíženia svojich pocitov voči nemu. Takže i keď s tým nesúhlasil a nebolo mu v tej chvíli všetko jedno, tak si musel predsa len priznať, že to, že takto prebehla na úplne opačnú stranu svojej povahy zo sekundy na sekundu, v ňom vyvolávalo akúsi spokojnosť s poriadne sladkastým nádychom. 

***

,,Tak tu si, Megumi!" zvolala na blondínku Satsuki a rezko k nej pribehla. ,,Poď si tiež zahrať!" vyhŕkla na ňu a uchopiac ju za ruku ju začala ťahať k veľkému ihrisku uprostred parku.
Koncom jari sa totiž basketbalové tímy z okolitých škôl rozhodli usporiadať malý, úplne nezávislý turnaj od oficiálnych, ktoré prebiehali. Cieľom bolo poriadne si cez víkend zašportovať, trochu si porovnať sily, techniky a samozrejme, v neposlednej rade sa aj zabaviť.
Zhotovil sa teda malý rozpis a prišlo aj zopár družstiev z neďalekých miest. Počas prestávok mali priestor na hru aj deti, ktoré sa prišli len tak pozrieť na jednotlivé zápasy alebo sa len tak náhodne popárovali hráči z rôznych tímov a úplne uvoľnene si zahrali.
A práve takáto hra sa blížila aj teraz a ružovovláske zrejme prišlo ako fajn nápad zapojiť aj ju. Satkusi bola dokonca tak horlivá a nedočkavá, že si Megumi takmer ani len nestihla strčiť telefón do malého ruksaku, ktorý jej visel na jednom z ramien. Práve totiž dovolala s Yumi, s ktorou to, ako si sprvu myslela, neskončilo a aj naďalej boli spolu v kontakte. Bolo to stále mierne zvláštne, no už ani len pre jednu nie nepríjemné. Opäť sa od nej dozvedela, že si od nej Arata znova žiadal jej číslo. Nebolo by to po prvýkrát, čo sa ju snažil kontaktovať, no na prekvapenie všetkých tentoraz nešiel cez mŕtvoly ako zvyčajne. Bol vraj nepríjemný, uhundraný a podráždený, no neurobil nič, čím by Yumi naozaj prinútil, aby mu kontakt na Megumi dala. A blondínke to takto vyhovovalo. Tušila síce, že sa niekedy v budúcnosti tej záležitosti s ním tak úplne nevyhne a bude to mať všetko ešte určitú dohru, no momentálne nemala najmenšiu chuť sa tým čo i len viac zaoberať.
S tou myšlienkou si zobrala od Satsuki krikľavo sfarbený, rozlišovací dres, ktorý jej aktívne strkala do rúk a nechávajúc svoj ruksak na lavičke vedľa ihriska si ho prevliekla cez hlavu.
Postavila sa k svojej farbe. Až o čosi neskôr si všimla istej zvláštnosti.
,,Čo to má byť, doriti?" zašomral niekto vedľa nej. Obrátila sa na vysokého mladíka s dresom jej tímu a spoznala v ňom Kagamiho. Až o pár sekúnd neskôr sa zahľadela tým smerom, ktorým on vrhal priam nevraživé pohľady a tak zbadala stáť Aomineho na opačnej strane ihriska. Vedľa neho bola Umeko a ako sa zdalo, živo o niečom debatovali. Na ich tvárach boli pri tom širokánske úsmevy, takže im zjavne voľba spoluhráča vyhovovala.
Megumi pevne zomkla ústa, no stále to bola veľmi plytká reakcia oproti tým pomyselným bleskom, ktoré sršali z Kagamiho.
,,Héj! Megumi!" zaznel Aomineho hlas, keď ju zbadal. Zakýval jej a krátko na to zaznela píšťalka.
I keď šlo o doplnkové zápasy, tak sa vždy našiel niekto, kto ich pískal, aby predsa len nevznikol zmätok a aby si každý nerobil, čo len chcel.
,,Veľa šťastia!" ozvala sa aj Umeko prívetivo, no tí dvaja si to aj tak skôr interpretovali ako "aj tak vyhráme.". Kagamimu kvôli tomu zaškubalo sánkou a skrútený žiarlivosťou sa vydal do stredu na rozkol, fučiac pri tom ako rozohnený býk.
Megumi netušila, kam by sa mala postaviť. Napokon jej jej miesto ukázal až jeden z ďalších spoluhráčov, ktorému padla rovnaká farba. Popravde, čakala, že ju správne postaví Aomine, ale ten, ako sa zdalo, si ešte aj teraz tesne pred začiatkom hry mal čo povedať s jej sesternicou. Na rozdiel od Kagamiho sa však ešte stále nemala k búrlivejšiemu prejavu, i keď ju to prinútilo aspoň trochu pokrčiť nosom.
Rozhodca vyhodil loptu a tá padla na protivníkovu stranu. V tom okamihu sa všetci rozostúpili a keď okolo nej prechádzal Kagami, prisahala by, že začula z jeho úst slová "roztrháme ich".
Hra sa začala a veru, neniesla sa tak úplne v uvoľnenom tempe, ktoré by všetci očakávali. Megumi väčšinou nevedela, čo by mala robiť a hra bola na ňu rýchla. Ostatní si to zasa celkom užívali. Najmä Aomine s Umeko, ktorí si po každom získanom bode tľapli, kvôli čomu šiel Kagami vyletieť z kože.
,,Megumi!" zakričal na ňu spomínaný. Práve sa nachádzala v celkom výhodnej pozícií, takže keď jej hodil loptu, bola schopná vystreliť na kôš. Trafila dosku, následne obruč, no nakoniec lopta padla.
,,Huáááááá!" zajasal Kagami, vďaka čomu ňou až tak trhlo. Krátko na to sa k nej dorútil a nečakane ju pevne objal okolo pása. Megumi až tak stŕpla, keď ju zdvihol do vzduchu a začal s ňou natriasať.
Trochu ju to vykoľajilo. Toľko radosti z jeho strany nečakala.
A už rozhodne nevedela, ako by na to mala reagovať, preto sa len silene pousmiala.
Až o čosi neskôr, keď ju napokon konečne položil na zem, by zistila, že to spravil náročky, keby že by si všimla Aomineho výrazu, ktorý veľmi nápadne pôsobil rovnako tak, ako ten Kagamiho na začiatku hry a počas jej takmer celého priebehu.
,,Čo to robí?" zamrmlala Umeko, sledujúc pri tom svojho priateľa, ktorý sa odrazu k blondínke akosi až príliš a jednoznačne nevhodne mal.
,,Ak to spraví ešte raz, tak ho zabijem." precedil pomedzi zuby vedľa nej Aomine, stískajúc obe ruky v päsť.
Aj keď to bolo naschvál, jeho myseľ a telo to brali osobne a žiarlivosť momentálne husto zalievala ihrisko. Nešlo však o nič vážne. Na to si tí štyria totiž až príliš dobre rozumeli.
Pri ďalšom vpáde sa preto sústredil výhradne len na ten jediný, naozaj skutočný predmet jeho záujmu. Letmo sa dotýkajúc Megumi, jej bránil k tomu, aby vystrelila a jeho oči po celú ten čas sledovali jej jemne zadýchanú tvár. Z vrkoča uvoľnené pramienky vlasov jej padali do tváre a jej šedé oči sústredene hľadali cestu k spoluhráčom, ktorým by mohla prihrať. Mohol jej loptu hocikedy zobrať, no vidieť ju takto bol pre neho veľmi príjemný pohľad. Možno aj preto neskôr povolil a napokon úspešne našla svoj cieľ.
S úsmevom na perách sa potom díval na jej chrbát, na to, ako nepatrne zmenila pozíciu, vystúpila pred neho a jeho si v tom okamihu vôbec nevšímala. Zdalo sa, že ju hra čiastočne pohltila a ona si pomaly zvykala na tempo, ktoré si pre seba prispôsobila. Až keď sa mu znova otáčala tvárou, sa ich pohľady stretli. Ten jeho prekypoval istou jemnosťou, ktorá sa u neho už akosi tak automaticky objavovala, keď mu bola nablízku, kým ten jej bol tak trochu spýtavý.
Napokon mu venovala úsmev.
Taký ten jej. Nič prevratné, no aj tak akýmsi zvláštnym spôsobom veľmi potešujúce.
Chystala sa znova okolo neho vrátiť na ich polovicu ihriska, no sotva vykročila a už sa jeho dlhé paže naťahovali k nej.
Aomine uchopil jej tvár, čím ju zastavil v polovici pohybu a prinútil stratiť rovnováhu. Trochu komicky si ju priťahujúc k sebe jej nakoniec vtisol na ústa malý bozk, ktorý rozhodne neostal nepovšimnutý a mierne ju rozladil vzhľadom na miesto a situáciu, ktorú si preň vybral.
Jemu to zasa naopak bolo úplne ukradnuté.
Plánoval na ňu dosiahnuť rovnako tak, ako sa to podarilo jej.
Nestačilo mu to totiž len raz. Mal potrebu si to zopakovať.

.
.
.

Ahojte, 
tak to tu máme. Záver príbehu. Viete, vždy sa snažím na záver vymyslieť niečo extra, no momentálne mi v hlave utkvel len a iba tento nápad. Neviem, ako budete spokojné s takýmto záverom, no ja som rada, že som príbeh Megumi a Aomineho dopísala. Je to kapitolovo najdlhší príbeh, písala som ho skoro rok a teda, hrdinovia si prešli všeličím. Úprimne, Megumi bola výzva. Chcela som inú postavu, niečo fakt odlišné od toho, čo som písala predtým a zároveň to bolo ťažké. Každé jej vyjadrenie, každý jej myšlienkový pochod bol mnohonásobne zvažovaný, aby som jej nezmenila charakter úplne, no viete, ak by to tam nebolo, bolo by to len z pohľadu Aomineho a to som nechcela. Chcela som Vám ju odkryť postupne. Od na pohľad vyzerajúcej pipinky po fajn žienku, ktorá si Daikiho získala svojim svojským spôsobom. Zároveň sme prešli "Umeko fázou", čo bolo nevyhnutné a z čoho pramenil celý tento nápad. Mne to tak prišlo, že by takýto vývoj vzťahu mohol nastať. Od takej tej frustrácie cez nájdenie nového zaľúbenia. Istú osnovu to malo už na začiatku a ja som sa jej držala. Výplň bola improvizačná, no mnohé z toho ma bavilo písať. Čo sa týka tejto poslednej kapitoly, jasné, mohla som vypisovať ich myšlienky a pocity donekonečna, no myslím si, že tento príbeh bol sám o sebe dosť úvahový a ja dúfam, že aj bez takéhoto záveru je vám jasné, ako na tom tí dvaja sú a čo k sebe cítia a ako vnímajú to všetko, čo sa okolo nich po celú tú dobu dialo. 
A mne už len ostáva poďakovať svojim verným čitateľkám, ktoré to dočítali až do konca. 
Verte mi, miestami som to robila len a len pre Vás.
Ďakujem :]

***

3 komentáre:

  1. Veľmi pekné zakončenie príbehu. Pekne si to opísala a nebolo treba tam do nevie akých hlbokých detailov opisovať ich myšlienky, lebo podľa mňa to bolo opísané dostatočne a je mi jasné, že tí dvaja sa k sebe majú dosť.
    Ešte raz sa opakujem, skvelé zakončenie a ja sa teším na tvoju nasledujúcu tvorbu + ešte stále je tu Hope. ^^

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Veľmi pekné, milé zakončenie :) Aaaa, hm, neviem čo k tomu ešte dodať. Bavilo ma to čítať a teším sa na ďalšiu tvoju tvorbu. Megumi mi bola sympatická a no, Daiki... je Daiki proste. Takže bolo to skvelé a popravde tie detailnejšie opisy ani len nechýbali, pretože je z celého diela úplne jasné, ako tí dvaja k sebe cítia a ako toho druhého vnímajú :)
    Pekné a teda, honem s niečím novým namiesto tohto :D (i keď, áno, je tu ešte Hope, ako Citruštek už spomenula, ale aj tak xD)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Myslela som, že keď počkám ten deň, tak budem menej vytretá ako po prečítaní príbehu... nevyšlo. No nič, skúsim teda zo seba aspoň niečo malé vypotiť. Takže, veľmi krásny príbeh. Páčil sa mi nehorázne. Dokonca sa mi páčili aj postavy pridané skoro na konci poviedky - Yumi a ten chalan na A (áno, možno to vyznie, že sa o nich nezaujímam, keď si neviem ani zapamätať ich meno, ale opak je pravdou) Obaja sa mi páčili, hoci neboli práve vzorom kladných postáv. Každý z nich si prešiel tým svojim, každý sa so svojim životom a okolím vysporadúvaval inak. Môže sa zdať, že nie úplne najsprávnejšie, ale bola to proste ich cesta. (Bože, som taká vytretá, že som si musela pozrieť aj meno hlavnej postavy x.x) Megumi sa k nim dokonale hodila. Aj ona bola taká... zlomená ako oni. Ale našťastie ju Aomine z tej zlomenosti dostal preč...
    Je to iba môj názor, ale občas mi prišlo, že Megumi, Arata a Yumi boli vykreslení omnoho lepšie ako Aomine. Čo mi ani prinajmenšom nevadilo. Nepotrebujem zas vedieť všetky ich životné príbehy. xD Nuž, čo ešte... tak chcem ešte len povedať, že si výborná spisovateľka, tvoje príbehy sa čítajú ľahko a zanechávajú po sebe taký správny dojem. Aj tento príbeh sa mi dobre čítal. Ako som už spomínala, najviac oceňujem to vykreslenie emócií a aj keď Megumi nebola ten typ, ktorý by bol toho schopný veľa zo svojich emócií ukázať/dať najavo, ty si to napísala tak, že predsa len sa našli aj chvíle na to, aby sme si z nej niečo z toho užili aj my. Hoci predpokladám, že to nebola vôbec ľahká úloha. Spomínala si, že na takýto typ postavy si sa dala opisovať po prvý krát. A myslím si, že si to zvládla viac ako bravúrne. Megumi som si úprimne obľúbila. Jej chladnopokojné vystupovanie, chránenie si tých, na ktorých jej záleží, veľkorysosť, ale aj nekompromisnosť v situáciách, ktoré si to vyžadovali. Občas by som si tiež priala byť taká Megumi. :)
    Na záver ti chcem poďakovať za tento krásny príbeh a ospravedlniť sa, že som ho neokomentovávala častejšie. Čítala som tvoj posledný článok a popravde... to mnou pohlo, lebo dobre viem, čím si prechádzaš (nemyslím životnú situáciu... neviem o tebe veľa, a áno, je to hlavne moja chyba). V podstate ma tiež deprimovalo,... oh, nebudem tu o tom hovoriť, napíšem to tak okruhovo - deprimovalo ma to, čo si v článku opisovala. Asi to bol tiež jeden z dôvodov, prečo som prestala písať ja. Ale nechcem, aby si s písaním prestala aj ty. Preto sa budem pokúšať byť o niečo aktívnejšia a dávať najavo svoje pocity z prečítaného častejšie. Zrejme som už na tie pocity zabudla, keď som bola tak "prekvapená", keď som čítala ten posledný článok.
    Nuž, to je všetko. Hádam som na nič nezabudla. Teším sa na ďalší príbeh, hoci by mal byť krátky na pol strany. :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)