štvrtok 2. novembra 2017

Sľub

***


originálne, krátky rozsah

***

Žila dobrý život.
Zažila toho mnoho. Vychovala deti, dokonca pomohla vyrásť vnúčatám. Postu prababičky sa síce nedočkala, ale aj tak momentálne pociťovala akýsi až neuveriteľne ľahký pokoj.
Žila totiž život, ktorý chcela. 
S mužom, ktorý jej dal lásku. S mužom, s ktorým prežila dlhé desaťročia.
Život jej dal mnoho. Niekedy to nebolo len to dobré, no žila ho ľudsky.
Sediac takto na verande jej to všetko teraz prišlo už len ako sen. Realita jej bola viac vzdialená, než blízka. S pribúdajúcimi rokmi sa totiž čas podpísal nielen na jej fyzickom zdraví a tak čoraz častejšie tápala medzi predstavami, ktoré jej vek navodil a tým, čo bolo ešte skutočné.
Napriek tomu to však prijala s noblesou.
Bola šťastná a o tom svedčal aj jej jednoduchý úsmev, ktorý podľa jej rodiny bol len výsledok neurodegeneratívnych zmien v jej mozgu a toho, že o sebe samej údajne už takmer nevedela.
Už to nebola tak úplne ona. 
A ona to vedela, no aj tak nič neľutovala.
Ani krásu a mladosť, ktorú stratila. Ani bystrosť a inteligenciu, ktorou bola kedysi obdarovaná.
Nič jej nechýbalo.
Žila život, ktorý si vyprosila.
Studený, večerný vzduch príjemne chladil jej tvár plnú vrások a ona cítila spokojnosť.
Tušila, že tá chvíľa nadíde dnes. Niekde v hĺbke svojho vnútra to vedela a preto si užívala ešte zopár tých vzácnych minút predtým, kým po ňu najstaršia vnučka príde a odtlačí jej vozík až do jej izby, aby ju následne uložila na spánok.
Alebo možno...
Precitla. Chvíľkovo sa navrátila, akoby to snáď bolo znamenie. Zaregistrovala, ako vzduch okolo ešte viac ochladol a lampa, jemne osvetľujúca terasu a záhradu akoby stratila na svojej sile a okolie potemnelo.
Odrazu vedela ešte niečo. To, na čo nikdy nemala zabudnúť, i keď to bolo už tak dávno.
Sľub. Dala ho niekomu.
Prstami zovrela lem hrubej prikrývky, ktorá spočívala prehodená cez jej kolená, keď ucítila na svojom ramene niečí dotyk.
,,Dobrý večer, Amelia..." zaznel mohutný hlas. Odrazu tam stál. Vedľa nej.
Pôsobil skôr ako nejaký tieň, prízrak...Sálal z neho chlad, no aj tak sa jej srdce rozbúchalo a ona zdvihla svoju pažu k tej jeho. Prstami sa opatrne dotkla chrbta jeho ruky, akoby sa snáď chcela presvedčiť, že sa s ňou jej myseľ opäť len nezahráva a že ju on predsa len poctil svojou prítomnosťou.
,,Nadišiel čas." ozval sa opäť do ticha a skláňajúc sa k nej sa ich pohľady konečne stretli.
,,Myslela som si, že si už zabudol." vydýchla potichu. Tie oči.
Ako dlho to už vlastne je?
Dosť dlho na to, aby na tú prázdnotu v nich už dávno zabudla, no aj tak sa jej práve teraz zdala byť až neskutočne moc známou a blízkou.
Akoby ten pocit bol v nej stále. I vtedy, keď zabúdala nielen mená svojich detí, ale aj to vlastné.
,,Čakal som." odvetil. ,,Presne tak, ako som ti to sľúbil. Dovolil som ti mať rodinu, zobrať si toho muža, porodiť deti a užívať si ten jednoduchý život, po ktorom si túžila." dodal a krátko sa zahľadel bokom. Dokonca sa vystrel a jeho pohľad smeroval niekde do diaľky, do ktorej sa ona dívala svojimi prostými očami dovtedy, kým ju nenavštívil. 
,,Teraz je však rada na tebe, Amelia." obrátil sa opäť k nej a jeho dlaň znova vyhľadala jej plece. ,,Tiež si mi niečo sľúbila." dodal, na čo sa na jej tvári objavil malý úsmev.
Naozaj sa jej to nesníva?
A nesnívalo sa jej to aj vtedy pred tými dlhými rokmi? Bolo to naozaj skutočné?
On, ten zvláštny mladý muž, ktorého spoznala, bol naozaj reálny a nielen výplod jej bujnej fantázie?
Veď zmizol z jej života z dňa na deň.
Bolo ľahké tomu nechcieť uveriť, že vôbec niekedy bol.
I teraz, je predsa už taká stará. Pamäť a ani len zdravý rozum jej už neslúžia a preto sa usmievala, pretože sa stále s ňou mohla hrať iba jej vlastná predstavivosť.
Navyše, vyzeral stále rovnako. Nezmenil sa.
Takto ku koncu života to bolo však pre ňu istým spôsobom naozaj príjemné.
To, že vyplnil svoje slová.
Či už to bolo naozaj alebo nie, miešali v nej vďaka tomu rôzne emócie.
A tie spomienky. 
Bolo ich toľko a vedela o nich len ona. Bol jej tajomstvom.
,,Lichotí mi, že si si nakoniec po mňa predsa len prišiel." vyriekla. ,,Po takú škaredú, zvráskavenú starenu." spomedzi pier jej unikol tichý smiech. Zdalo sa, že dokonca aj humor k nej na krátky moment zasa zavítal.
A možno to bolo tým, že stále tomu neverila.
Inak by tak nereagovala.
Nebolo by to po prvýkrát, čo by ju vlastné myšlienky zradili.
Cítila, ako sa pomaly presunul za ňu. Jeho voľná dlaň spočinula na jej druhom ramene.
Sklonil sa k nej.
,,Akú starenu?" zamrmlal jej do ucha, načo krátko na to prešiel jej telom záchvev, kvôli ktorému sa jemne strhla. Zbaviac sa toho náhleho a nečakaného pocitu mrazu jej pohľad padol na jej ruky, stále položené na hrubej deke.
Odrazu sa jej zazdalo, akoby sa pokožka na nich začala vyhladzovať. Farba sa menila taktiež. Z chorobne bledej sa znova stala zdravo vyzerajúca, ktorá spôsobila, že sa jej zatajil dych.
Ak bolo toto tiež falošné, tak to bola veľmi krutá podlosť.
,,Stále neveríš?" prehovoril na ňu znova, prejdúc pred vozík, na ktorom sedela.
,,To je v poriadku." dodal vzápätí. ,,Stačí, ak pôjdeš. Presne tak, ako sme sa dohodli."
Natiahol k nej ruku, aby ju prijala. Presne tak, ako mu to kedysi sľúbila.

***

,,Už idem, babi!" ozvalo sa z vnútra a po verande sa rozniesol zvuk prichádzajúcich krokov. ,,Myslím, že na dnes už bolo čerstvého vzduchu dosť." poznamenala žena úsmevne, keď podišla bližšie k vozíku. 
,,Bami?" hlesla tichšie a následne stuhla, keď zbadala, že vozík bol prázdny. 
Pohotovo zbehla po malých schodíkoch až ku kameňmi vyloženom chodníku.   
,,Bami!" zopakovala hlasnejšie a jej vystrašené oči sa splašene porozhliadli po okolí. 

.
.
.

***

2 komentáre:

  1. To bolo naozaj zimomriavkové, jemne mysteriózne a zároveň také príjemne napäté. Krásne si to napísala. Neviem, čo by som k tomu dodala viac, lebo ma neprekvapilo, ako pekne si to napísala. Ako aj mnohé iné, aj tento kratučký príbeh sa ti vydaril a ja som rada, že si sa o to s nami podelila. Zanechalo to vo mne zvláštne pocity, ktoré neviem pomenovať, ale bolo to skvelé.

    OdpovedaťOdstrániť
  2. No, joj... toto bolo skvelé! Jednoducho napísané a predsa tak úžasné. I keď mi sem svieti slnko a je vonku je utešený deň, toto mi spôsobilo zimomriavky, akoby som práve sedela v absolútnej tme a niekto by tento príbeh len tak šepkal do ničoty - vlastne mne xD Uf, toto ma teraz skutočne vykoľajilo, krásne jednoduché a úžasne mysteriózne.
    Proste krásny príbeh :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)