pondelok 22. januára 2018

Hope - kapitola č. 12

***


*** 

~Súčasnosť~

,,Levi!" vykríkla Hope, keď sa titán zahnal zdravou pažou tak moc, že pri jej náraze takmer vyvrátilo jeden zo stromov. 
Stojac tam s pocitom, že nemohla nič urobiť, bolo do značnej miery frustrujúce. Len sa držala kmeňa a mohla to iba všetko sledovať, vďaka čomu v nej začala narastať úzkosť. Nebolo predsa jednoduché byť nečinnou aj napriek tomu, že vedela, že Levi jej pomoc rozhodne nepotreboval. Zároveň si ale uvedomovala, že tie nepríjemné pocity neplynuli len s prirodzeného strachu o niekoho, koho ľúbila. Bolo v tom aj niečo iné a ona z nejakého dôvodu zažívala tú samú emóciu, o ktorej akosi tak tušila, že jej bola rovnako tak známa, ako tá predošlá. To, čo sa dialo pred ňou, ju rozhodne znepokojovalo.
Šlo však o niečo zložitejšie, niečo hlbšie, čo si nedokázala vysvetliť, no tušila, že by sa tým nemala až toľko zaoberať. Napriek tomu všetkému to tu ale bolo a nedalo sa jej od tých myšlienok a ani len emócií zbaviť.
,,Hope!" začula za sebou a len čo sa obzrela, zbadala Hanji, ktorá si to mierila k nej.
,,Bože, Hope..." zatiahla opäť, keď čižmami dopadla na tú samú vetvu a vrhla sa k nej. ,,Keď sme sa to dozvedeli, hneď sme vyrazili. Sakra, strašne som sa bála!" Hanji z celej sily Hope objala.
,,Si v poriadku? Nie si zranená?" spýtala sa jej, len čo sa od nej odtiahla a prebehla po nej stále trochu rozrušeným pohľadom.
Dievčina len nesúhlasne pokrútila hlavou a krátko na to ich pozíciu dosiahli aj ďalší.
Hope celkom prekvapilo, že medzi dotyčnými zazrela na koni aj Erwina. Nie, určite o sebe nemala mienku ako o niekom, kvôli komu by vyslali za hradby pátrací tím na čele s veliteľom a tak usúdila, že ho s najväčšou pravdepodobnosťou zaujímala skôr daná situácia, ktorá vznikla. 
Mimovoľne sa pri tej predstave zachmúrila. Ak tu bol naozaj niekto, kto šiel kvôli cieľom doslova cez mŕtvoly, tak to bol jej nariadený. Žiaľ, robil to ale z dôvodov, ktoré mu nikto, kto do týchto vecí videl viac, nemohol zazlievať a i keď mnohí veľmi chceli.
,,Čo je zač?" vytrhlo ju z premýšľania, na čo odvrátila a zrakom znova spočinula na tých dvoch.
,,Neviem." odvetila potichu a neubránila sa dojmu, že to predsa len akosi trvalo.
Až o chvíľku neskôr, sledujúc titána a tmavovlasého, ktorý mu uštedroval jednu ranu za druhou, si začínala myslieť, že by to Levi mohol robiť náročky.
Akoby si to vychutnával.
Titán už bol úplne bez rúk. Svaly na nohách vplyvom sečných rán povoľovali jeden po druhom a trhali sa aj tie, ktoré boli kvôli silovému deficitu preťažené. Navôkol sa dvíhali výpary, ktoré jasne svedčali o tom, že obor pomaly, ale isto dosiahol svoje hranice a potom už netrvalo dlho, kým sa hlučne zviezol k zemi.
Hope pevne zomkla ústa a za pomoci Hanji sa dostala na zem.
Titán ešte stále vzdoroval. Kŕčovito zvieral čeľuste a snažil sa pohnúť.
Pomaly sa k nemu približujúc sa stretla opäť s tými obrovskými očami, ktoré krátko, no zato zúrivo prechádzali od jedného zúčastneného k druhému, až sa napokon stretli s tými jej.
Možno to bola len jej predstavivosť, no zazdalo sa jej, že sa jeho pohľad zmenil. Prestávajúc sa vrtieť sa vpíjal do nej, čo spôsobilo, že sa Hope znova začala cítiť značne nesvoja a jej črty sa tiež zmenili.
Akoby ju to k nemu ťahalo.
Jemne pootvorila ústa a takmer k nemu vykročila, keď vedľa nej dopadol Levi. Myklo ňou, akoby by hádam bola pristihnutá pri niečom, čo by nemala robiť a jeho mrzutý výraz jej postoj tela ešte viac umocnil. S kapitánom si venovali zopár sekúnd, ktoré sa jej zdali o čosi dlhšie, než v skutočnosti, keď si všimla, že jeho čepele boli stále vonku. Takmer pri tom ani len nevnímala, ako ostatní opatrne obkolesili titána a ich dlane sa tiež zľahka dotýkali zbraní.
Rozladene sa obzerajúc znova spočinula očami na obrovi, ktorí tie svoje stále upieral jej smerom.
Toto jej nebolo podobné. Kedy sa niekedy takto správala?
Takúto hlúpu reakciu na sebe ešte nikdy nespozorovala. Mala pocit, že nespoznávala nielen svoje telo, ale aj hlavu. Toľko protichodných emócií ňou prechádzalo obvykle len zriedka a väčšinou to súviselo s jej amnéziou, ktorá ju stále trápila, i keď sa tomu kvôli Levimu pokúšala dať istú stupeň nadhľadu.
Momentálne ju však žralo len jedno. A to fakt, že otázka "čo je zač?" sa úplne rázne zmenila na "čo s ním spravia?".
A dokonca ani len nemusela uvažovať nad možnosťami, pretože jej to Levi uľahčil. Pohol sa zo svojho miesta, stískajúc čepele v rukách o čosi silnejšie.
Hope zbledla a z akési zvláštneho dôvodu jej prišlo slabo.
On ju možno pozná.
Ten titán, on... On možno vie, kým bola!
,,Levi, nie!" zatiahla Hope náhle a tentoraz naozaj vykročila. ,,Nemôžeš..." stíchla, keď sa postavila medzi neho a titána. Ignorujúc pri tom skúmajúce páry očí všade okolo sa s prosbou v tvári obrátila na tmavovlasého a dúfala, že by ho dokázala obmäkčiť a prehovoriť od toho hocičoho, k čomu sa momentálne chystal.
,,Ustúp, Hope!" zamrmlal Levi ešte stále sa ovládajúc. Hľadel jej do očí neústupne a tvrdo, akoby vôbec nešlo o ženu, vďaka ktorej poslednú dobu cítil to teplo, ktoré sa hľadalo v dnešnom svete len ťažko.
,,Prosím..." zašepkala.
Vedela, že ak nepovolí, zmarí jej tu šancu. Tú jednu jedinú po rokoch tápania v neistote a v pocitoch, že sa nikdy o sebe nič nedozvie. Práve teraz zmýšľala úplne triezvo. To nemohla byť náhoda! Nič z toho, určite na ňom niečo bolo! Niečo, hocičo, čo by jej dokázalo pomôcť. A aj keď vedela, ako veľmi bola práve teraz sebecká, tak si nedokázala pomôcť.
Znamenalo to pre ňu tak veľa.
A nik, kto si podobné neprežil, to nedokázal pochopiť a posúdiť.
Nebolo to vhodné načasovanie. Nebola to vhodná situácia a okolnosti boli nepriaznivé, ale aj tak jej vnútro nedovoľovalo len tak sa vzdať tej možnosti, že by mohla niečo zistiť.
A možno šlo len o planý poplach. Možno to bolo tým, že to v sebe tak dlho potláčala, že keď sa vyskytlo niečo takto zvláštne, tak ju to opäť nútilo spozornieť.
Mohla si to pokojne aj domýšľať. Predsa len po tom túžila tak veľmi, že bolo takmer prirodzené, že videla príležitosť aj v niečom, čo len zdanlivo pripomínalo vodidlo.
Skôr však, než to mohla viac zanalyzovať, ju Levi znova vyzval.
,,Už dosť, Hope!" zvýšil na ňu hlas. ,,Už dosť týchto tvojich nezmyslov! Okamžite mi uhni z cesty, lebo..."
,,Levi!" zahriakla ho Hanji. Napätie sa pri tom neobjavilo len v jej výraze. Na mnohých bolo vidieť, že je pre nich daná situácia trochu stresujúca a o to viac, keď šlo o konflikt tých dvoch.
,,Vyber si." prehovoril napokon ľadovo. ,,Buď ja, alebo ten titán." dodal rázne.
Vedel, že jeho slová budú mať následky. Vedel dobre, čo jej práve teraz povedal a mierna bolesť v jej očiach takmer spôsobila, že na krátky okamih dokonca zvážil aj iné riešenie, no to sa vytratilo rovnako tak, ako aj prišlo.
Bol totiž nahnevaný. Sám netušil, že prečo. Možno to bola súhra viacerých faktorov, no zavážil najmä fakt, že už mal plné zuby týchto ľudí, čo získali titániu moc a nemal v úmysle čakať, kým sa obor znova pozviecha a narobí ešte viac škody.
Šlo o záležitosť, ktorú si nemohol dovoliť. Nemohol riskovať. Ten titán to s ním v súboji myslel vážne. Úplne vážne, takže je otázne, čo by spravil len čo by nabral trochu sily.
A on za to odmietal brať zodpovednosť. A to aj za to, že by ju, Hope, znova odniesol a mohol by jej napokon predsa len ublížiť, i keď opak sa zdal pravdou. A to bol dôvod, pre ktorý sa mu oplatilo vsadiť dôveru, ktorú v neho Hope mala. V minulosti sa dosť napočúval iných, ktorí mu radili a takmer zakaždým na to doplatil.
,,To nie je fér." vyriekla takmer nečujne a zlomene.
A veru, vôbec to nebolo fér. Žiadať od nej niečo také.
,,To ti nikdy nezabudnem." precedila pomedzi zuby, no jej nohy sa predsa len pohli.
Hľadiac mu do očí, až kým ho neminula, mu dávala jasne najavo, ako sa práve cítila.
A on už dopredu vedel, ako si vyberie. Bolo to od neho podlé, no nemienil svoje rozhodnutie ľutovať.
,,Levi, počkaj!" ozval sa za ním známy hlas, na čo priam bolestivo zomkol ústa. Meče v jeho rukách stisol hnevom, pretože nemusel dvakrát hádať, čo sa ďalej stane.
,,Možno by sme predsa len mali počkať." pokračoval Erwin, ktorý doposiaľ dianie sledoval s nemalým záujmom. ,,Nemuselo by byť na škodu ho vytiahnuť a zistiť čo najviac."
Tmavovlasý sa so zlosťou v očiach otočil na svojho veliteľa. Dopadlo to presne tak, ako predpokladal. Kútikom oka dokonca zahliadol Hope, ktorá svoj pohľad upierala na Erwina a jemu sa zazdalo, že sa jej do líc vrátilo trochu farby. S jemne pootvorenými perami svoj zrak ešte dlho dvíhala k mužovi, ktorému odporovať nemohol ani on sám a on pocítil tú náhlu zmenu atmosféry, ktorá sa udiala na základe Erwinovej žiadosti.

.
.
.

Ahojte!
Viem, že je to taký mini diel, ale na viac sa nezmôžem. Pozerám na to a vidím, že to má kopu dier, je to celé nedomyslené, ale akosi to nedokážem inak napísať a chcela som zverejniť aspoň kúsok, aby som sa opäť trochu pohla. Popravde, neviem, ako to dopíšem. Mám pocit, že v tomto smere meliem z posledného a slová mi neprichádzajú na um. Každá veta mi trvá a je to skôr trpiteľského charakteru, než zábavného, keď sa tomu venujem. V každom prípade si ale stále vážim každého jedného prečítania a preto to nechcem pozastavovať.

 ***
 

1 komentár:

  1. Erwin mi pripadala ako sympatická postava, no popravde, ani raz ma netrápilo, či zomrie alebo bude žiť a je mi to jedno aj teraz, ale súhlasím s ním. Levi je moc agresívny, mohli by skúsiť zistiť od toho titána viac, i keď je pochopiteľné, že Levi za prípadné problémy nechce niesť zodpovednosť, no teraz by tá preliezla na Erwina, tak nech nerobí fóry Šerbeľ jeden! I ja som zvedavá xD
    Tak vlastne čakám, ako sa to celé vyvinie :)
    A držím palce teda s dopisovaním :) Je to nepríjemné, ak človeku písanie nejde tak, ako si to predstavuje... Ja si ale na pokračovanie počkám aj trochu dlhšie, tak sa rozhodne k ničomu nenúť. Držím palce! :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)