nedeľa 28. januára 2018

Hope - kapitola č. 13

***


***

~Súčasnosť~

Netrvalo dlho a z tela obrovského titána ubudlo natoľko, že ostalo len zopár chabých štruktúr, šliach a svalov, ktoré sa tiahli od kostry. Celkom matne bolo vidieť spleť tkanív ostávajúceho zátylku, kde sa mal skrývať ten, ktorý celú túto situáciu zapríčinil.
Okolo neho bolo mnoho ľudí. Niektorí zvedavo naťahovali svoje krky čakajúc na to, ako bude nositeľ titánej moci vyzerať. Iní zasa boli omnoho trpezlivejší a zdržanlivo sa držali kúsok ďalej, pre prípad, že by bola nutná ďalšia drastická akcia.
Napokon však k telu pristúpil samotný Erwin a Hanji, ktorí sa chopili práce vysekávania dotyčného. 
Hope to celé sledovala s určitým očakávaním. Nebola si síce istá tým, čo by chcela vidieť, no aj tak svoj pohľad od ich práce neodtrhla. 
Až keď dvaja ďalší muži uchopili bezvládne telo a silou ho vytiahli, tak sa na jej čele urobila malá vráska. 
Očami skĺzla po mužskej tvári. Tie tmavé vlasy a črty už niekde videla. Dokonca nemusela ani len dlho premýšľať nad tým, odkiaľ jej bol známy, pretože sa jej celkom jasne v hlave objavil obraz cudzieho mladíka, ktorého stretla na streche základne tesne predtým, než sa vrhla do boja o záchranu tak ťažko predtým získaného územia. Doteraz sa ale k nemu myšlienkami nevrátila, keďže iné veci boli dôležitejšie a preto ju to pomerne prekvapilo. Znamenalo to totiž, že bol medzi nimi bez toho, aby si ho vôbec niekto iný okrem nej všimol. Ktovie vôbec, ako dlho sa potuloval za hradbou a v ich kruhoch v tajnosti a koľko toho pre seba a svoje ciele získal, nech už to, čo chcel, bolo čokoľvek. 
Hope mala práve chvíľu, kedy opäť premýšľala ako vojak a svoje pocity na krátky okamih potlačila. Trochu sa jej rozjasnila myseľ, ako tak analyzovala mladíka a prestala sa zaoberať tým, čo bolo hlavným bodom jej pozornosti niekoľko minút dozadu.

***

Bez ďalších komplikácií sa dostali späť za hradby. 
Neznámeho zavreli do stiesneného priestoru malej väznice a poriadne ho spútali. Mimo to zabezpečili aj jeho ústa a ruky, aby nemohlo dôjsť k poraneniu, ktoré by dokázalo vyprovokovať premenu. Ak by však k nej aj napriek týmto opatreniam došlo, spoliehali sa na nízky strop a blízko usadené steny, ktoré by spôsobili zakliesnenie mohutného tela alebo by rovno zabránili nárastu. 
V jeho okolí sa pohybovalo len zopár stráži. Väčšina totiž bola v hlavnej, obrovskej zasadačke a rozhodovala o ďalších krokoch.
To, že sa opäť objavil niekto spätý s titánmi, sa zatiaľ nestihlo príliš rozšíriť a táto informácia na žiadosť vyšších ostala len medzi veľmi úzkou vzorkou ľudí. Pre skúsenosti a isté rázne postupy, ktoré presadzovali tí z hlavného mesta, sa nedostalo tejto skutočnosti ani len im a zatiaľ sa o všetkom diskutovalo len s priamymi svedkami. Mnohí boli totiž názoru, že tým, ktorí všetko pozorovali s pohodlného a bezpečného miesta svojich domovov v hlavnom meste, nebolo až tak nutné oznamovať túto skutočnosť, keďže ich mnohé reakcie a názory neboli práve opodstatnené vzhľadom na to, že mali len isté teoretické znalosti o svete, v ktorom fungovali. 
A to bolo zároveň niečo, s čím sa súhlasilo a nenašiel sa nikto, kto by mal problém s jemným zatajením tohto vyhrotenia akcie. Teda, aspoň do doby, kým bude toho viac na zváženie a posudzovanie.
Jedinou, ktorú však prestalo rokovanie baviť už po pól hodine, bola Hope, ktorá sa aj nenápadne z priestorov zasadačky vytratila. Jej neprítomnosť neostala nepovšimnutá každému, no ani jedna z tých osôb by si nedovolila jej robiť prieky a brániť jej v odchode. Možno tak len na jednu konkrétnu osobu, no aj tá sa rozhodla pre tentoraz urobiť výnimku a dať jej aspoň istý náskok. 
Levi ju totiž zbadal mrviť sa na drevenej stoličke a jej netrpezlivý výraz prezrádzal, ako veľmi by práve chcela byť inde. A to presnejšie v podzemí pri istej cele
Vedel, že doteraz nemala možnosť s ním byť. Presun z lesa si vyžadoval isté sústredenie a obozretnosť a nuž, potom ho rovno odpratali do väzby a myšlienka akýchkoľvek návštev a otázok bola zatiaľ vylúčená. Chceli ho prevolať pred všetkými. To malo byť istým zadosťučinením pre tých, čo prisľúbili držať celú túto vec zatiaľ v tichosti. Zároveň si tým chcel Erwin vytvoriť kompletný obraz o tom, kto si čo myslel, i keď sa vedelo dopredu, že zavážia predovšetkým len niektoré názory. 
Avšak keďže bolo známe, že s ľuďmi sa ľahšie pracovalo, kým mali pocit istej dôležitosti a zainteresovanosti, tak sa rozhodol pre práve takéto riešenie. Zároveň si svojich vojakov vážil a preto mu prišlo vhodné sa už s tými, ktorí to videli, podeliť o návrhy a ďalšie postupy. 

***

Hope prekĺzla pomedzi stráže a nenápadne sa pozdĺž tieňa chodby vkradla až k jednej z ciel. 
Tu dole boli všetky ostatné prázdne. Iba tá, do ktorej dali cudzinca, mala na protiľahlej stene zapálený kahan, ktorý vrhal jemné svetlo po okolí. 
Pristúpila bližšie a kľakla si k mrežiam. Priestor, v ktorom bol mladík umiestnený, sa ani len nedal nazývať väzením ako takým. Bolo to veľmi malé a úzke miesto. On sám musel kľačať na zemi a na šírku to bolo len niečo vyše rozpätia jeho rúk, od ktorých šli reťaze končiace v stene. Pripomínalo jej to klietku pre väčšie zviera a vidieť ho takto, obmedzeného nielen v pohybe, v nej vyvolalo krátky záchvev súcitu, ktorý sa celkom zreteľne prejavil aj na jej pohľade, ktorým starostlivo prebehla po jeho tvári. 
Viečka mal privreté a keďže ju doteraz nezaregistroval, pravdepodobne spal. 
,,Hej..." šepla výrazne, na čo prudko otvoril oči a zreničky sa mu mierne rozšírili. Zrejme ju v tom slabom osvetlení spoznal a podľa reakcie usúdila, že jej návštevu asi nečakal.  
,,Ak sa o niečo pokúsiš, budeš bez hlavy skôr, než ti to vôbec stihne vyjsť." vyriekla Hope tlmeným, no zato ráznym hlasom a demonštratívne na zem vedľa svojho kolena položila krátku čepeľ z rovnakého kovu, ako boli aj ich klasické meče. V dielni totiž radi skúšali nové veci v snahe vymyslieť aj niečo iné, ako len to, na čo boli doteraz zvyklí. A Hope rada k nim zavítala, keď mala možnosť.  
,,Rozumel si mi?" spýtala sa ho krátko na to, na čo on bez zaváhania súhlasne prikývol. 
Hope to trochu udivilo. Čakala by minimálne vzdorovitý pohľad, miernu nechuť v tvári alebo aj dokonca búrlivejší prejav, no to, ako na ňu pôsobil mladík, nebolo ani jedno z toho.
Tak dobre. Prebehlo jej mysľou. Nebolo jej všetko jedno. Ak sa jej pričinením niečo pokazí, tak...
Radšej tú myšlienku vyhnala z hlavy a opatrne siahla na látku, ktorá zakrývala jeho ústa. Stiahla ju a vzápätí vytiahla drobnú, železnú konštrukciu, ktorú mal vsunutú medzi čeľusť a sánku.
Značne si vydýchol a pár sekúnd na to do pľúc hlboko nasal vzduch. 
Nebol to príjemný pohľad. Bolo to priam ponižujúce.
Zachmúrená voľnou pažou nahmatala svoju tašku, ktorú mala prehodenú cez plece a uchopila fľašu s čerstvou vodou. Zdvihla ju k jeho perám a gestom mu naznačila, aby sa napil.
Sama bola pomerne dosť prekvapená, ako to šlo ľahko. Spolupracoval. Až príliš na niekoho, kto bol toľko podozrivý a ktorého zámery sa ešte stále preberali v zasadačke, z ktorej sa vyparila.
Dívajúc sa na nádobu, aby ho náhodou neobliala, si ani len nevšimla, že sa jeho tmavé oči upreli podobným spôsobom, ako tie titánove, priamo na jej tvár. Uvedomila si to až v momente, keď vodu odtiahla od jeho úst a položila ju na zem.
,,Uhm..." Znova sa rozladila. Zachytiť takýto pohľad od človeka bolo do značnej miery iné, ako od obra. ,,Teraz, teraz budem hovoriť len ja." zamrmlala a zrak sklopila na kovovú platničku, ktorú mu citlivo vrátila medzi zuby. Natiahla sa za ním a prstami mu jemne zaviazala pásku cez ústa, aby platnička nevypadla.
Nebojoval. A to ju znova nielen upokojilo, ale aj povzbudilo. I keď, pravda, začala sa kvôli tomu cítiť trošku previnilo a jej empatia voči nemu opäť nelogicky vzrástla, i keď by nemala.
Veď predsa nič zlé nespravila. To on! Uniesol ju z mesta a vzápätí vzdoroval!
Rozhodne nemohla podceňovať možnosť toho, že bol nebezpečný, ale aj tak, prečo ho odrazu vnímala, akoby sa mu krivdilo?
Alebo nie možno až tak krivdilo, ako sa jej samej nepáčil spôsob, akým ho väznili.
Celkom jasne sa v nej vynáral istý pud chránenia, i keď vonkoncom netušila, odkiaľ sa to bralo. A najmä, prečo sa zjavoval práve teraz a pri niekom takom, akým bol on.
,,Poznáš ma, že áno?" spýtala sa prvú vec. Tú jednu jedinú, ktorá bola otázna od toho momentu, čo si zopár vecí v mysli pospájala a v ktorú v dúfala.
Hľadiac do jeho očí sa k nemu cez mreže nakláňala a dychtivo očakávala, čo urobí.
Prikývol. Síce s drobným zaváhaním, no predsa len, kvôli čomu sa Hope takmer zatočila hlava a urobilo sa jej nevoľno.
Takže ju vážne poznal. Jej intuícia neklamala.
,,Prišiel si...." odmlčala sa, hľadajúc vhodné slová. ,,Objavil si sa tu kvôli mne?" Napadlo ju ako druhé. Chcela vedieť, za akým účelom tu bol. Alebo možno chcela zistiť a mať potvrdené, že mladý muž, ktorého nespoznávala, no aj napriek tomu jej telo naňho reagovalo a teda pravdepodobne zohral v jej živote nejakú rolu, bol v istých veciach nevinne a všetko to bola len nešťastná zhoda náhod a okolností.
Opäť prikývol.
,,A čo defekt v hradbe? Si za to zodpovedný ty, že sa hradba znova zrútila?" Mimovoľne sa znova k nemu prisunula bližšie, pokladajúc svoje dlane cez mreže len kúsok od jeho kolien.
Pokrútil hlavou, vďaka čomu si Hope takmer badateľne vydýchla. V tom momente akoby vôbec nebrala do úvahy, že by jej ten človek mohol pokojne klamať. Jej myseľ začínala byť opäť zatienená a ona si to aj uvedomovala, no akosi aj tak ju to nútilo predsa len si vydýchnuť. Nekonala správne a správala sa naivne, ale aj tak jej to zatiaľ stačilo.
Ostávala jej už len jedna konkrétna otázka. Možno pre spoločnosť tá najdôležitejšia, no aj tak si ju nechala na koniec.
,,Si spojený s Bertoltom Hooverom a Reinerom Braunom?" spýtala sa, no mladík nestihol zareagovať, pretože sa ťažké kovové dvere na začiatku chodby prudko otvorili a dnu vošlo niekoľko mužov.
Hope v duchu zanadávala a kvôli nečakanému vyrušeniu sa už k odpovedi nedostala.

.
.
.

***

1 komentár:

  1. Náááh, takto to seknúť -.- Teraz musím čakať, kým uverejníš novú časť, aby som sa dozvedala niečo viac. Škoda, že ju takto vyrušili, som zvedavá na toho týpka xD Vlastne na celú tú záhadnú minulosť Hope, takže čakám na pokračovanie :D

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)