piatok 5. januára 2018

"Milujem spánok. Je to najlepšie z oboch svetov. Ste živý a pritom o ničom neviete." Rita Rudner

 ***

Keď som sa dnes zobudila do škaredého rána o jednej popoludní, tak by som sa najradšej v perinách navždy stratila. Nuž, tak sa začal jeden mrzutý deň, ktorý sa ani ku večerným hodinám nepolepšil, ako to obvykle u mňa ako večerného človeka chodilo.
Popravde, po sviatkoch som brutálne skysnutá.
A stále je mi zaťažko sa rozhýbať. 
A som nahnevaná. 
Dnes hádam na celý svet. 
Prinajmenšom sa na všetko živé i neživé mračím.
Alebo možno ani nie tak nahnevaná, ako nespokojná a podráždená.
Viete, čo je to štuchať do osieho hniezda? 
Nuž, také citlivé hniezdo som práve teraz ja.
A tá halúzka podnety zvonka.

~

Môj režim dňa a noci zasa kolíše v upírskej tónine a mňa to začína hnevať, pretože sa moje telo voči tomu bráni a dáva mi dosť nepríjemne najavo, že by to takto nemalo byť. Nekonečná tupá bolesť v zátylku a tlak okolo očí sú dostačujúcim prejavom, že sa mu to nepáči. Najhoršie na tom však je, že necítim chuť k spánku ani po štvrtej ráno a za to si asi môžem sama. Moja myseľ nevie vypnúť hádam ani na minútu a tých milión myšlienok, ktoré preletia mojou hlavou každým okamihom sú pre mňa poriadnym kofeínom.
Zároveň myslím na povinnosti, ktoré stále úspešne odkladám. Namiesto toho dočítam poslednú knihu zo série Nástroje smrteľníkov. A nie, že by to bol neviem ako super príbeh. Lenže pokiaľ ma čosi aspoň trochu baví, neviem tomu dať stopku a musím to prečítať hneď zaraz. Piaty diel- 477stranový som mala za jeden deň a posledná šiesta kniha je skoro o stovku strán hrubšia, čiže si nedám pokoja, kým nepadne aj ona. A tým pádom nechcem robiť nič iné, než čítať. Preto sa možno postojom tela začínam podobať na Quasimoda. Váu, fakt úžasné -.-
Zároveň si ale uvedomujem, že takéto na nič dni občas prídu.
Možno je to tým voľnom.
Zistila som, že čím menej mám povinností, tým viac si všímam istých vecí, ktorým by som inokedy venovala len chvíľku. A tak je to aj s ľuďmi.
Mala by som sa niečím zamestnať. A vlastne, čoskoro tomu aj tak bude.
To je to pozitívum. A len mi to prospeje.
Zasa sa niekde posunúť. Zasa niečo vymyslieť.
Niečo vytvoriť, napísať, dokončiť.
A zahodiť tento mrzutý deň za seba.
V každom prípade je to pre mňa momentálne trochu frustrujúce. Asi vážne budem z iného cesta.
Chcem tým povedať, že mladí ľudia by sa asi nemali k prítomnosti a budúcnosti stavať takto, ale v chvíľach akou je táto, si neviem pomôcť. Je to akoby som len niekde stála na križovatke a každá cestička vedúca z nej by bola po pár metroch zahalená hmlou.
A ja nič nevidím.
Len chodník za mnou. Nič vpredu vľavo, nič vpravo, nič rovno predo mnou.
Je to akoby som nedokázala pomyslieť na nič, čo bude o týždeň, o dva... o rok, o desať rokov.
A šmátram neisto pred sebou v snahe chytiť sa aspoň niečoho.  
Hocičoho, vďaka čomu sa znova povzbudím a naslepo urobím ďalších zopár krokov.

***

4 komentáre:

  1. Fájn. S tým spánkom v nadpise úplne súhlasím. Keby som mohla, tak by som minimálne celú zimu prespala. Bohužiaľ, nemôžem.
    A rozumiem ti. Ono si týmto prejde každý z nás, ale... časom sa to polepší.
    Tak snáď ti bude čoskoro lepšie :)

    Inak, na ten spánok - skús nespať celú noc xD Nie je to síce najmúdrejšie, ale aspoň do postele padneš skôr :P (okej, brať vážne ma ale nemusíš xD)

    OdpovedaťOdstrániť
  2. Moje zlaté :( takéto stavy a dni úplne dobre poznám... ale dúfajme teda, že jak zlé dni máš za sebou, tak rovnako lepšie dni máš pred sebou :) musí to byť predsa nejako vyvážené... Tá prokrastinácia... nuž, aspoň, že si našla niečo, čo ťa zaujíma a pri čom si tak trochu "oddýchneš". Btw, nevedela som, že to má až 6 dielov :D to je strašne moc, obdivujem ťa, že si vydržala dočítať to prakticky do konca. To ja by som asi (nie asi, ale určite) nedala. A možno sa nakoniec pustíš aj do tej druhej série, čo ty vieš :P podľa mňa je to lepšie ako dráma okolo Clary :D
    Dúfam, že táto frustrácia čoskoro pominie :) a verím, že ti pomohlo aj to, že si sa z toho vypísala :)

    OdpovedaťOdstrániť
  3. Ja som na tom so spánkom, i s tým chodením hmlou podobne. Najhoršie na tom je, že človek chce naozaj veľmi späť, ale proste tie myšlienky a oči dokorán do tmy to proste nedovolia. Neraz som bola preto v noci až tak podráždená, že som mala od ľútosti chuť plakať... A to s tými chodníčkami, hmlou... Teraz je to na nevydržanie, lebo sa rozhodujem, čo ďalej so svojím životom, keďže som na takom prelome, že už by sa veru patrilo zistiť, v čom sa cítim 'staticky', naozaj doma... Horšie je to zistenie, že som prakticky neschopná a do ničoho nezapadám. Neviem, čo ďalej. Mám strach...
    Inak, to všetko, ako si tak lyricky napísala, sa mi strašne, strašne páčilo. :) Keď som začala čítať, tak som fakt chvíľu dumala, či to nie je predslov k nejakej poviedke. Držím palce, nech sa ti... Vlastne nám všetkým podarí čo najskôr tú hmlu poroztrhávať a zakotviť to poriadnym spánkom či oddychom.

    OdpovedaťOdstrániť
  4. Inak, aj ja som si myslela, že to bude nejaká jednorázovka, alebo drabble :)

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)