pondelok 15. januára 2018

"Šťastná je myseľ, ktorá sa teraz raduje a o viac sa nestará.“ Quintus Horatius Flaccus

***

Spánok bol posledné dni stále rovnako mizerný, no došla som k záveru, že som jednoducho psychopat, ktorý si vážne za to môže sám.
/a psychopat, čo má stále tendenciu to o sebe dávať všetkým navôkol aj vedieť/

 Normálne mám občas zo seba pocit, akoby som sa snáď bála len tak s prázdnou hlavou zatvoriť tie oči. Priznám sa, iba tak ležať a na nič nemyslieť mi príde nepohodlné, nudné a iritujúce. Vždy mi to tak prišlo a musím byť veľmi, ale veľmi unavená, aby som len tak odkvecla. Ja to obvykle nazývam kómou /kedy ide u mňa o stav, kedy fakt miniem posledné zvyšky energie na to, aby som sa dostala do postele a keď už v nej som, tak zalomím takým tuhým spánok, že po prebudení som živým, existujúcim príkladom tých meme typu "Keď si ideš len tak na hodinku pospať a potom sa zrazu zobudíš a nevieš, aký je deň, mesiac, rok a či si ešte stále na planéte Zem."/.
Chcela som tým všetkým povedať, že poslednou dobou som mala myseľ tak živú, že mi to bránilo lepšie sa sústrediť a vôbec dať do nejakej tej pohody. Je to taký ten neposedný pocit, keď sa stále len mrvíte, prevraciate, prešľapujete a vaša hlava ide úplne explodovať.
Čo je však zlé, je fakt, že nejde o nič kreatívne. Je to tá zatieňujúca forma prívalu myšlienok, ktoré nie sú ani celistvé, ani produktívne. Koniec koncov je tu to napätie, ani dobré, ani zlé, len akési čakajúce na niečo. Problém ale spočíva v tom, že vy neviete, na čo tá vaša chorá myseľ čaká a tak čakáte spolu s ňou
Ako sa hovorí- sprostá hlava, trpí celé telo.
Možno by som sa mala dať na vysádzanie stromčekov, rúbanie dreva alebo ja neviem... Objímanie stromov, keď sme už pri tej prírode.
Viem, že je zopár super dychových cvičení. Robili sme to občas /a to už bolo strašne moc dávno, ešte niekedy v dobe, kedy som sa venovala aj niečomu zdravému/ pred samotným naťahovaním a akože, pôsobí to vtipne a mala som občas strach, že mi z nosa niečo vyletí na ženu na karimatke predo mnou, no musím uznať, že na krátkodobé vyprázdnenie mysle to bolo super a asi by nebolo od veci si na to aj niekedy reálne spomenúť, keď to treba.
Lenže všetci vieme, ako to chodí. Nebudeme si klamať /cvičenie, správne stravovanie, hovorenie si, že prokrastinácie už bolo dosť, plánovanie si, robenie vecí popredu atď.../
Inak, keď už som spomínala ten pseudokomatózny stav, tak k jednému sa blížim. Dnes som totiž mala skúšku, moc som veru toho nenaspala a tak som konečne príjemne otupená. Normálne si teraz ten kúsok z tej skromnej nirvány užívam a dúfam, že sa čoskoro dostanem aj k niečomu prospešnému.
Od zajtra mi začína prax, čiže mi to značne ukrojí z dňa, no úprimne, som celkom na zvedavá a dúfam, že to nebude až také sklamanie, ako v lete.
Dnešok bol ale v každom prípade parádny.
Veľmi.
Je to ako to malé nasmerovanie, pošťuchnutie, o ktorom som Vám písala a ktoré niekedy tak úporne hľadám. Síce, nie som až taká naivná a viem, že dnešný sled udalostí bola len istá drobnosť, ktorá sa mi teraz zdá horou, ale zatiaľ som rozhodnutá si toho fajného pocitu užívať.
Možno nie som nakoniec až tak stratená. I keď ktovie, čo bude zajtra.
V poslednej dobe zažívam asi tak trošku emočný chaos.
Sú chvíle, kedy neviem predvídať ani len svoj jeden jediný ďalší krôčik.


***

Žiadne komentáre:

Zverejnenie komentára

Ďakujem za Váš komentár :)