streda 14. februára 2018

Hope - kapitola č. 14

***


***

~Súčasnosť~

Hope to prešlo
Asi tak, ako väčšina vecí, pretože spoločnosť, ktorá ju zastihla pri väzňovi sa tvárila, akoby ju snáď pri cele ani len nevidela. Dokonca aj tí najviac uštipační a tí, čo si radi sem-tam do niekoho kopli sa zdržali akýchkoľvek poznámok. Dokonca nemali ani len nič proti, keď tam s nimi pobudla. Síce len potichu stála v kúte a načúvala ich tiché, obavou a zvedavosťou podčiarknuté hlasy, no aspoň ju odtiaľ nevyhodili.
Mierne sa pri tom mračila, keď si mladíka prezerali ako nejaké zvieratko a hovorili jednu hlúposť za druhou. Takže keď napokon skončili, usúdila, že ich návšteva bola úplne zbytočná a o ničom nevypovedajúca. Najradšej by sa tej hlúpej, malej expedície zasa zhostila a prebrala tak trochu tempo a charakter, no akosi nemala chuť pred nimi pokračovať v tom, čo robila, než sa objavili.
Len nespúšťala z neho pohľad, ktorý jej on tak trpezlivo oplácal. Dívala sa na tú tmavú farbu jeho očí. Odrážalo sa v nich svetlo kahana, ktorý nad ním držal jeden z prítomných.
Aj napriek tomu, ako s ním zaobchádzali, si zachovával až akýsi prazvláštny pokoj. Dokonca sa jej zazdalo, že sa plno sústredil len a iba na ňu, čo v nej len umocňovalo tú zmesku pocitov, ktoré v nej vyvolával po celú tú dobu.
Popravde, v duchu začala aj hádať, ako sa asi volá. Trochu si vyčítala, že ho ihneď sebecky spovedala bez toho, aby začala práve otázkou týkajúcou sa toho, ako by ho mala oslovovať. Nuž, bolo to divné, ako odrazu vnímala niekoho, kto bol potenciálnym nepriateľom. Jej úvahy a myšlienky boli nelogické, naivné a najmä, vôbec sa k nej nehodili. Vzhľadom však na všetku tú neistotu, ktorú od svojho osudného prebudenia v tom lese zažívala takmer dennodenne a len občas si dovolila tú frustráciu vynechať, to bolo asi normálne. Asi.  
Nakoniec na nie zrovna priateľský výraz strážcu opustila s nimi podzemie a úplne bez nálady sa vrátila na svoju izbu. 
Následne si dopriala rýchlu kúpeľ a skončila v perinách postele. Prevaľujúc sa z boka na bok pri tom rozmýšľala o zajtrajšom sedení a vypočúvaní, o ktorom sa rozhodlo. 
Popravde, najradšej sa na znova prešmykla k jeho cele a sama sa ho spýtala na všetko to ostatné, čo nestihla, lenže nechcela príliš provokovať. Mohli by ju totiž suspendovať. A to by znamenalo, že by na čas musela opustiť základňu a tým pádom by jej toho veľa ušlo a možno by napokon ani len nemala možnosť sa o tom človeku, na ktorého myslela neustále od chvíle, čo ho vytiahli z tela titána, nič nové dozvedieť. A to bola vec, pre ktorú sa jej oplatilo byť aspoň ako tak poslušnou. 
Povzdychla si. 
Mala by sa tešiť. 
Tešiť z toho všetkého, ale čím bližšie bola k videnému cieľu, tým viac sa na tú záležitosť dívala skepticky a najmä, rozvážnejšie, ako v tom lese. 
Mohol ju klamať. Teraz už o tom zmýšľala viac triezvo. Horúca voda a oddych urobili svoje a keď zmizol stres a ostali len zvyšky napätia, tak sa nútila k rozumnejšiemu prístupu a pohľadu na celú tú vec.
Možno ju vážne len chcel uniesť kvôli informáciám a pracuje s tými dvoma. 
A možno je niečo na tom pravdy.
S tou myšlienkou vstala. Zabudla totiž na niekoho dôležitého. A ten niekto ešte stále ležal na ošetrovni a pravdepodobne hromžil na celý svet. 

***

Rikard sa prebudil na niečie kroky. Boli síce tiché a ich majiteľ sa pravdepodobne pokúšal o nenápadnosť, no jeho plytký spánok to aj tak prerušilo. Beztak sa mu zle spalo kvôli nepohodliu spojenému s vynútenou polohou, do ktorej bol uložený a rovnako tak svoj podiel na tom mala aj tá príšerná bolesť, ktorá pretrvávala aj cez tú hromadu liekov, ktoré dostal.
,,Hope?" hlesol mierne udivene, keď sa spoza závesu k jeho posteli vyrútila ženská postava.
,,Ahoj..." pozdravila ho mierne nesmelo a rovnakým spôsobom aj podišla bližšie. Usadiac sa na samotný okraj sa k nemu jemne naklonila a ustarostene mu nahliadla do tváre po tom, čo svojím zrakom skĺzla po jeho obviazanej a znehybnenej dolnej končatine.
,,Ako si na tom?" spýtala sa jemným hlasom.
Rikard jej bol vzácnym. On, spolu s Levim, Hanji a Alexandrom boli tí, ktorí formovali jej osobnosť, ktorej chýbala minulosť a spomienky. Sám bol poriadnym kusom tej skladačky, vďaka ktorej bola tým, kým bola. Nielen schránka. Bola ním obohatená o dobré a úprimné priateľstvo a o spomienky, ktorých nebolo zas až tak veľa, no ktoré si o to viac vážila.
Vidieť ho preto takto v nej vyvolávalo mnoho znepokojivých myšlienok, vrátane pocitu viny za to, čo sa stalo. Jej rozum jej síce hovoril, že niečo také nemohla ovplyvniť, no aj tak sa pri pohľade na neho cítila zle.
,,Bolo aj lepšie." vyriekol a trochu sa podoprel v lakťoch, aby sa mohol povytiahnuť viac na vankúš a tým oprieť o čelo neskutočne tvrdej, nemocničnej postele.
,,Mrzí ma to." šepla Hope, zahryznúc si pri tom do pery.
,,To nemusí. Som nešikovný babrák." poznamenal takmer automaticky, mávnuc pri tom nad tým rukou.
Hope sa málinko pousmiala.
Možno pri tých slovách nemyslela až tak na to zranenie, ako na skutočnosť, že sa tu ukázala až teraz.
,,Čo ty?" spýtal sa na oplátku on. ,,Skoro som dostal infarkt. Prisahám! Tak veľmi som si ešte nevydýchol, ako v momente, keď mi zdelili, že si v poriadku, dočerta!"
,,Som v pohode." vyriekla Hope. ,,Úplne v pohode." dodala krátko, sklopiac pri tom pohľad.
Mysľou sa vrátila k okamihom, po ktorých tomu tak byť nemuselo, no akýmsi zázrakom z toho vážne vyviazla len s pár modrinami a škrabancami. Porovnať to tak s Rikardom jej to prišlo až podlo neférové a vina v nej znova o čosi málo vzrástla.
,,Bolo to šialené." preťal krátko na to padnúce ticho Rikard. ,,Úplne... I keď..." odmlčal sa, na čo Hope málinko povytiahla svoje obočie.
Mladíkovi sa na čele vytvorili hlboké vrásky. Až moc hlboké na jeho vek.
,,Keď nad tým tak teraz rozmýšľam..." začal opäť. ,,A celé si to zrekapitulujem, tak možno to, že s tam objavil on, nositeľ titánej moci, bolo zrejme to najlepšie, čo sa v tej danej situácii mohlo stať." dokončil potichu a Hope sa neubránila pocitu, že v tých slovách zaznela aj istá štipka odporu, akoby mu nebolo zrovna najpríjemnejšie priznať práve taký fakt. 
,,Ako to myslíš?" rozhodla sa toho nevšímať. Medzi prstami začala pomaličky žmoliť látku nemocničnej bielizne, na ktorej sedela.
Rikard sa na ňu úprimne zahľadel. Až teraz si všimla, že na líci mal drobnú podliatinu.
,,Oni by ťa roztrhali, Hope." hlesol. ,,Bolo ich príliš a ty... ty si nereagovala. Bola si v bezvedomí a nik sa k tebe neodkázal dostať. Ak by, ak..." zmĺkol. Znova. Na to, že vôbec nebol citlivka, v ňom táto udalosť a aj spomienky na ňu vyvolávali niečo, s čím sa mu akosi ťažšie bojovalo. A hlavne niečo, čo si až príliš pripúšťal, no pokiaľ šlo o ňu, o Hope, bol ochotný ukázať tento druh slabosti a ako by sa v jeho radoch povedalo, aj nedostatok odstupu.
Proste mu na nej záležalo od momentu, kedy medzi sebou zbúrali steny a stali sa spoločníkmi.
Nemohol síce tvrdiť, že Hope medzi nimi nerobila určitú vzdialenosť, ale on to plne rešpektoval. Chápal túto jej časť, i keď jej to niekedy možno minimálne nepriamo vyčítal, keď vážne prestrelila.
Hope to nekomentovala. 
A to i napriek tomu, že sa jej na jazyk drala otázka. Hanbila sa ju však vysloviť. Alebo možno ani nie tak hanbila, ako si to nechcela z nejakého divného dôvodu dovoliť.
Bolo to totiž pre ňu až moc osobné. Teda, prevažne s tá prvá časť otázky.
Myslíš, že ma chcel zachrániť alebo bol jeho pôvodný plán únos a len využil daný okamih?
Tušila, že by jej názor ako ten Rikardov jednoznačne padol vhod. Bála sa však, ako nevhodne by to z jej úst mohlo znieť. Predsa len, dnes už sa chovala až nadmieru čudne a sebecky.
Nechcela po tom všetkom aj v jeho očiach vyzerať hlúpo.
Nakoniec s ním už len prehodila zopár slov a nechala ho odpočívať.
Vracajúc sa do svojej izby však musela opäť potlačiť túžbu navštíviť podzemie.

.
.
.
 ***

1 komentár:

  1. Noooo, nie príliš informatívna časť xD Ale nevadí, hlavne, že sme znova mohli nakuknúť do myšlienok Hope :)
    Samozrejme som zvedavá na pokračovanie, tak sa hor´ do písania xD

    OdpovedaťOdstrániť

Ďakujem za Váš komentár :)